Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5S/36/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200540 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4 Rozhodnutie Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcu 1. U., so sídlom U., bytom L., U., R. republika, 3. J. X. S., bytom R. XX, N., R. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19. februára 2014 a č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19. februára 2014 na základe správnych žalôb v sociálnych veciach takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.oktróbra 2013 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.februára 2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.októbra 2013 a vec vracia Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník na ďalšie konanie. P r i z n á v a žalobcom v 1., 2. a 3. Rade nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Preskúmavaným rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná ako orgán rozhodujúci podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. 2. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím ako orgán príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.08.2013. 3. Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia. Poukázala na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie. Odvolala sa na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka práce a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietala porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Zamestnanec - žalobca v 2. rade vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a jeho náplňou práce je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Bol mu vydaný formulár E 101 (PD A1) s dobou platnosti od 01.02.2012 do 23.08.2013. Situácia sa nezmenila a naďalej vykonáva činnosť zamestnanca v Slovenskej republike, ako aj činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike. Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu orgánu predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Neuvádzal žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Je toho názoru, že konal v rozpore s nariadením a so zákonom. Žiadala, aby žalobcovi v 2. rade dňa 23.08.2013 účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti nezanikla. 4. Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2. rade, ktorý v odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobkyňa v 1. rade. 5. Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. 6. Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že žalobkyňa v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. K.-X/XXXX/XXXXX-XXXXX zo dňa 28.12.2011. V živnostenskom registri Okresného úradu Svidník je zapísaná pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo živnostenského registra má uvedené miesto podnikania Y., U. XXX (do 20.01.2014 U., F. XX). V registri zamestnávateľov je vedená od 01.01.2012. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec je vedený v registri poistencov Sociálnej poisťovne od 01.02.2012. 7. Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. 8. Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. 9. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. 10. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 11. Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať a vzájomne spolupracovať. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte. 12. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. 13. Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. 14. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. 15. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami argumentovala, že kontrolou so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa (žalobkyne v 1. rade) a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 do 11.03.2013 vykonal dňa 12.03.2013 a 13.03.2013 prvostupňový správny orgán kontrolu. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle žalobkyne v 1. rade U., F. XX, ktoré platilo do 20.01.2014 žalobkyňa v 1. rade nesídli, pretože adresa jej bola poskytnutá iba za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z tohto dôvodu bola vykonaná kontrola v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese O. XXX, Y.. Adresa uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou. Reálne má spoločnosť priestory na výkon svojej činnosti na O. XXX, Y., kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti. Na adrese vo Svidníku žalobkyňa v 1. rade pravidelne navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa objednávajú ústne. Na adrese vo Svidníku sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Žalobkyňa v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike a taktiež z O. XXX, Svidník. Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Konkrétny dátum výkonu činnosti zamestnancov nie je možné určiť, pretože zamestnanec ho realizuje obvykle v rozsahu 5 až 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob výkonu činnosti. Počet hodín výkonu činnosti je určený pracovnou zmluvou (zamestnanec s úväzkom 4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac a zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť 300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40 hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac a vykonať kontrolu distribúcie u ostatných pracovníkov). 16. Na základe týchto výsledkov kontroly konštatovala, že sa nepodarilo preukázať reálne výkon činnosti zamestnancov žalobkyne v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Pre zamestnanca (žalobcu v 2. rade) vystavila žalovaná formulár PD A1 s platnosťou od 01.02.2012 do 23.08.2013, pričom formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na jej určenie nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 23.08.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade. 17. Ďalej argumentovala, že žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ síce ku kontrole predložila formálne doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencie dochádzky, nepredložila však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca (žalobcu v 2. rade) na určenom mieste, v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonáva prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov rozhodla o zániku poistenia žalobcu v 2. rade. 18. Uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2. rade ako zamestnanec žalobkyne v 1. rade bude po 23.08.2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t.j. v Poľskej republike. 19. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. 20. V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde je vedené aj ďalšie konania vo veci žalobkyne v 1. rade proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie pod sp.zn. 5S 37/2014, ktoré sa týka tých istých účastníkov a veci skutkovo súvisia. Z dôvodu hospodárnosti konania preto správny súd na pojednávaní dňa 25.03.2015 spojil tieto veci na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O.s.p. s tým, že veci budú vedené bol spoločnou sp.zn. 5S 36/2014. 21. Ďalším preskúmavaným rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná rozhodujúc podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona vo veci odvolania žalobkyne v 1. rade ako zamestnávateľa a žalobcu v 3. rade ako zamestnanca proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. XXXX-X/ XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. 22. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol, že zamestnancovi - žalobcovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.04.2013. Ďalej rozhodnutie odôvodnila tými istými skutočnosťami ako v prípade rozhodnutia o odvolaní žalobkyne v 1. rade a žalobcu v 2. rade rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 a to z dôvodu, že sa to týkalo toho istého zamestnávateľa, t.j. žalobkyne v 1. rade a vychádzalo z tých istých zistených skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. II. 23. Včas podanými žalobami sa žalobkyňa v 1. rade domáhala preskúmania napadnutých rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považovala za nezákonné Dôvodila to, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané. 24. Namietla, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jej argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jej odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré jej boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. Tým bolo jej a jej zamestnancom odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009). 25. Poukázala na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jej zamestnanci a zamestnanci ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania z jej strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jej zamestnanci a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jej argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov. 26. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky zamestnancov v roku 2012. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.03.2013 resp. 13.03.2013), ktorú u nej vykonala žalovaná prostredníctvom prvostupňového správneho orgánu, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo. 27. Namietala, že vydaním rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a napadnutých rozhodnutí žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedla, že zamestnávala okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jej zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názor poľského úradu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS). 28. Považovala za nepreskúmateľné rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie. Žalobkyňa v 1. rade v priebehu kontroly, ktorú u nej vykonala organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložila pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobkyňu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázala aj na skutočnosť že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobkyne kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike. 29. Ďalej uviedla, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobkyňa cituje: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“. „Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy“. „Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: -miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu, -dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, -počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, -miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, -sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti, -miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, -miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, -miesto náboru zamestnancov. 30. S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodila, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jej zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jej miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jej registrované miestom podnikania. Žiadala napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. III. 31. V čase účinnosti O.s.p. platilo ustanovenie § 250 ods. 1, ktoré upravovalo, že účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Správy súd preto uznesením zo dňa 11.02.2015 pribral účastníkov správneho konania G. G. O. a J. X. S. podľa § 250 ods. 1 O.s.p. 32. Právny zástupca žalobcu podal dňa 16.02.2015 návrh na vstup žalobcov v 2. rade a 3. rade, t.j. G. G. O. a J. X. S. do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil správnemu súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom. 33. Správny súd, ktorý nie je viazaný procesným rozhodnutím zo dňa 11.2.2015 uznesením zo dňa 24.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.. 34. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 14.05.2014 a 15.05.2014, v ktorých poukázala na tie isté dôvody, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. IV. 35. V predmetnej veci správny súd rozhodol rozsudkom č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.03.2015, ktorým vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2.a 3. rade zrušil napadnuté rozhodnutia žalovanej č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.2.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. XXX-X/ XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX- X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. Rade zaviazal žalovanú nahradiť im trovy konania. 36. Proti vyššie citovanému rozsudku správneho súdu podali žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené správnemu súdu dňa 05.05.2015 a žalovaná podaním doručeným tunajšiemu správnemu súdu dňa 20.05.2015. 37. O odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade a žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 10 Sžso 34/2015 zo dňa 24.08.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.marca 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Konštatoval, že žalobcovia podali spoločnú žalobu, pretože rozhodnutia žalovanej ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sa týkajú žalobcov spoločne, čiže prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v tom, že vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade ide o také spoločné práva žalobcov v 1., 2. a 3. rade, že rozhodnutie krajského súd vo veci sa musí na všetkých žalobcov vzťahovať rovnako, čo znamená s rovnakým výsledkom pre všetkých žalobcov. 38. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 39. Správne žaloby žalobcov boli nesporne podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa druhej hlavy piatej časti tohto procesného predpisu. Správny súd s poukázaním na § 491 ods. 1 S.s.p. pokračoval ďalej v konaní podľa tohto nového právneho predpisu upravujúceho konanie pred správnym súdom s účinnosťou od 01.07.2016. 40. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súch ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 6 ods. 2 S.s.p. správne súdy rozhodujú v konaniach o a) správnych žalobách b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania c) správnych žalobách v sociálnych veciach d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia e) žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy f) žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy g) žalobách vo veciach územnej samosprávy h) žalobách vo veciach politických práv i) kompetenčných žalobách j) návrhoch v iných veciach. 42. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 43. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konanie o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. ustanoveniach S.s.p. 44. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu verejnej správy. 45. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 46. Žalobkyňa v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jej subjektívny práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru správneho súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobkyne v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ platila povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. 47. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi. 48. S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona je správny súd toho názoru, že rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobkyne v 1. rade. 49. Zo žalobných námietok žalobkyne v 1. rade je zrejmé, že žalobkyňa namietala skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobkyni v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jej subjektívnych práv. 50. Žalobkyňa v 1. rade spochybňovala oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jej zamestnancami. Túto námietku považuje súd za neopodstatnenú. 51. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona v ustanoveniach § 172 až 255 citovaného zákona. 52. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 3 konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"), b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie"). 53. Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy. 54. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí a) rozhodovať v prvom stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 55. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. 56. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 57. Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla. 58. Žalobkyňa v 1. rade namietala v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku správny súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods. 1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila. 59. Podľa § 181 ods. 1 žaloba sa musí podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 60. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade správny súd skúmal či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2. a 3. rade sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení správneho súdu zo dňa 24.02.2015, ktorými pripustil ich vstup do toho konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu. Uznesenie o pripustení vstupu do konania nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2015. 61. Lehota na podanie žaloby začína plynúť od oznámenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje. 62. Žalobcovia v 2. a 3. rade si rozhodnutie žalovanej neprevzali osobne, čo vyplýva z doručenky priloženej k preskúmavaným rozhodnutiam. Zásielka žalobcu v 2. rade bola prevzatá dňa 28.02.2014 manželkou žalobcu v 2. rade a v ten istý deň, t.j. 28.02.2014 matkou žalobcu v 3. rade. Rozhodnutie teda nebolo žalobcom v 2. a 3. rade účinne v súlade s § 212 zákona o sociálnom poistení doručené. Z tohto dôvodu správny súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie doručovať žalobcom v 2. a 3. rade, ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutí dozvedeli a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žaloby žalobcov v 2. a 3. rade za podané včas. 63. Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia . 64. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania v prípade pochybností z dôvodu, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcom v 2 a 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti bolo zistené na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Svidník v dňoch 12.03.2013 a 13.03.2013. Zo záznamu o vykonaní kontroly zo dňa 13.03.2013 a záznamu z pracovného stretnutia zo dňa 11.03.2013 vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ žalobcov v 2. a 3. rade nemá v mieste sídla zriadenú žiadnu kanceláriu resp. prevádzku. Adresa uvedená na živnostenskom liste bola žalobkyňou v 1. rade poskytnutá len za účelom obnovenia živnosti na území Slovenskej republiky. Ing. J. G. je splnomocnený žalobkyňou v 1. rade na vedenie spoločnosti. Reálne má spoločnosť priestory na výkon činnosti na O. XXX, Y., v kancelárii Ing. G.. Na uvedenej adrese sa určuje politika spoločnosti, spravujú sa prevádzkové záležitosti. Toto miesto žalobkyňa v 1. rade pravidelne navštevuje za účelom riadenia spoločnosti, zápisnice o stretnutí sa nevykonávajú, pokyny pre činnosť spoločnosti sa vydávajú ústne. Na tejto adrese sú uschované účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Z tohto miesta sú vykonávané finančné transakcie. Realizácia predmetu činnosti je na území Slovenskej republiky a to doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Žalobkyňa v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Spôsob prideľovania práce je ústny. Obdobie, za ktoré má zamestnanec prácu zrealizovať, je obvykle 5 - 10 dní, preto nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti. Spôsob výkonu činnosti si určí sám zamestnanec. Na základe výsledkov kontroly žalovaná konštatovala, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. 65. Podľa názoru správneho súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2 a 3. rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával. 66. Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobkyne v 1.rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti z iného miesta, než sídla spoločnosti, spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou, dojednávať postupy pre činnosť spoločnosti ústne, atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá. 67. Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. 68. Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. 69. Z vyššie citovaných článkov vyplýva, že sa týkajú súbehu poistení s tzv. cezhraničným prvkom, kde je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením. 70. Spresnenie určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 12 a 13 základného nariadenia upravuje nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie nariadenie), ktorým sa základné nariadenie vykonáva a to v hlave II. V čl. 14 vykonávacieho nariadenia sú upravené základné pojmy ako podstatná časť činnosti, „osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec“, „centrum záujmu“ činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby a pod. V čl. 16 sa upravuje postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé ako boli články citovaného vykonávacieho nariadenia vo vzťahu k žalobcom v 1., 2. a 3. rade aplikované. 71. Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladá povinnosti správnemu orgánu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe, ktorých rozhodovala. 72. Podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) S.s.p. správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 73. Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, správny súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) v spojení s § 199 ods. 3 S.s.p. rozhodnutia zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník na ďalšie konanie. 74. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobkyne v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, že žalobca v 2. a 3. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonával. 75. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1 S.s.p. a úspešným žalobcom v 1., 2. a 3. rade priznal nárok na úplnú náhradu trov konania. Podľa § 175 ods. 2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia, na Krajskom súde v Prešove. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci.