{"guid": "db5ea64a-f360-416b-997f-cf839db609d7:b28e1f7b-3ab3-4564-9ca0-814f5640a1e3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4", "spisova_znacka": "5S/36/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5S/36/2014 z 10. 1. 2017", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Prešov z 10. januára 2017, sp. zn. 5S/36/2014, ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4", "identifikacne_cislo": "8014200540", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "Mgr. Magdaléna Škorpilová", "sudca_id": 912, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-magdalena-skorpilova-912", "datum_vydania": "2017-01-10", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "10Sžsk/12/2017", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "376786db-6b69-43f0-b92e-3ee953cdcdcc:82d08257-beca-45cb-b049-aff2b0804fee", "datum": "2018-05-29", "vztah": "zrusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b28e1f7b-3ab3-4564-9ca0-814f5640a1e3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/36/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200540
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200540.4

Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Evou Slávikovou v právnej veci žalobcu 1. U., so sídlom U.,
bytom L., U., R. republika, 3. J. X. S., bytom R. XX, N., R. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v
Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej
č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19. februára 2014 a č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19. februára 2014 na základe
správnych žalôb v sociálnych veciach takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e    rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.februára 2014 v
spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.oktróbra
2013 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.februára 2014 v spojení
s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.októbra 2013 a vec
vracia Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník na ďalšie konanie.

P r i z n á v a     žalobcom v 1., 2. a 3. Rade nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Preskúmavaným rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná ako orgán rozhodujúci
podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákona“) vo
veci odvolania žalobcov v 1. a 2. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník (ďalej
len „prvostupňový správny orgán“) č. 5612-7/2013-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho
poistenia rozhodla podľa § 218 ods. 2 zákona tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

2. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím ako orgán
príslušný podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy uplynutím dňa 23.08.2013.

3. Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa v 1. rade ako
zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia.
Poukázala na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie.
Odvolala sa na definíciu zamestnanca podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.
883/2004 zo dňa 29.04.2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona č. 311/2001 Zákonníka
práce a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Namietala porušenie princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú
občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a
vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde Sociálna



poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Zamestnanec
- žalobca v 2. rade vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca a jeho náplňou
práce je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Bol mu vydaný formulár E 101
(PD A1) s dobou platnosti od 01.02.2012 do 23.08.2013. Situácia sa nezmenila a naďalej vykonáva
činnosť zamestnanca v Slovenskej republike, ako aj činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby
v Poľskej republike. Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu orgánu predložená pracovná
zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené,
neboli podkladom rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností.
Neuvádzal žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Je toho názoru, že
konal v rozpore s nariadením a so zákonom. Žiadala, aby žalobcovi v 2. rade dňa 23.08.2013 účasť na
nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti nezanikla.

4. Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v
2. rade, ktorý v odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobkyňa v 1. rade.

5. Konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela
k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

6. Citovala ust. § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods.
1 písm. a/, § 19 ods. 1 zákona a dôvodila, že žalobkyňa v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť
na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. K.-X/XXXX/XXXXX-XXXXX zo dňa 28.12.2011.
V živnostenskom registri Okresného úradu Svidník je zapísaná pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo
živnostenského registra má uvedené miesto podnikania Y., U. XXX (do 20.01.2014 U., F. XX). V registri
zamestnávateľov je vedená od 01.01.2012. Žalobca v 2. rade ako zamestnanec je vedený v registri
poistencov Sociálnej poisťovne od 01.02.2012.

7. Argumentovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo
dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, zo dňa 21.03.1972. Od
01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“)
a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým
sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú
legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť,
resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

8. Dôvodila, že podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy
len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom
podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

9. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

10. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

11. Argumentovala, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným



nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Na účely správneho
vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre
koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18.03.2010 o spolupráci v boji proti
podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať a vzájomne
spolupracovať.  Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto
pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú
obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

12. Uviedla, že Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia
ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v
Poľskej republike. Za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho
zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie
uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie
určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.
Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce
oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

13. Ďalej dôvodila, že jeden z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej  príručky  Právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú  na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných
okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v
členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ
alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované
sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri
prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

14. Uviedla, že Súdny dvor Európskej únie vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg
Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania
zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá
zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia,
miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o
všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania
valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu
finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé,
že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok.
Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo
v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde
má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet
administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s



klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú
hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod. Ak zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

15. V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami argumentovala, že kontrolou so zameraním na
preverenie sídla zamestnávateľa (žalobkyne v 1. rade) a reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky v období od 01.01.2012 do 11.03.2013 vykonal dňa 12.03.2013 a
13.03.2013 prvostupňový správny orgán kontrolu. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom
sídle žalobkyne v 1. rade U., F. XX, ktoré platilo do 20.01.2014 žalobkyňa v 1. rade nesídli, pretože
adresa jej bola poskytnutá iba za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z tohto dôvodu bola
vykonaná kontrola v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti na adrese O. XXX, Y.. Adresa
uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou. Reálne má spoločnosť priestory
na výkon svojej činnosti na O. XXX, Y., kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové
záležitosti spoločnosti. Na adrese vo Svidníku žalobkyňa v 1. rade pravidelne navštevuje poverenú
osobu za účelom riadenia spoločnosti. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť
firmy sa objednávajú ústne. Na adrese vo Svidníku sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Žalobkyňa v 1. rade
riadi spoločnosť prevažne z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike a taktiež z O. XXX, Svidník.
Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Konkrétny dátum výkonu činnosti zamestnancov nie je možné
určiť, pretože zamestnanec ho realizuje obvykle v rozsahu 5 až 10 dní a sám si určí konkrétny spôsob
výkonu činnosti. Počet hodín výkonu činnosti je určený pracovnou zmluvou (zamestnanec s úväzkom
4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac a zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť
300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40 hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac
a vykonať kontrolu distribúcie u ostatných pracovníkov).

16. Na základe týchto výsledkov kontroly konštatovala, že sa nepodarilo preukázať reálne výkon
činnosti zamestnancov žalobkyne v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na
určenie miesta podnikania. Pre zamestnanca (žalobcu v 2. rade) vystavila žalovaná formulár PD A1
s platnosťou od 01.02.2012 do 23.08.2013, pričom formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na jej určenie nebolo
overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého
rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky
kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 23.08.2013 je dňom
zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti žalobcu v 2. rade.

17. Ďalej argumentovala, že žalobkyňa v 1. rade ako zamestnávateľ síce ku kontrole predložila formálne
doklady ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencie dochádzky, nepredložila však
doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca (žalobcu v 2. rade) na určenom mieste, v určený
deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že
zamestnanec vykonáva prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov rozhodla o zániku poistenia
žalobcu v 2. rade.

18. Uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2. rade ako zamestnanec
žalobkyne v 1. rade bude po 23.08.2013 považovať za osobu, ktorá vykonáva svoje činnosti ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom
štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím
nariadením, t.j. v Poľskej republike.

19. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že postupuje pri určení uplatniteľnej
legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo
vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo
vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských
štátoch. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá
nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy,
ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť,
ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz



osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či
treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

20. V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde je vedené aj ďalšie konania vo veci žalobkyne v 1.
rade proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie pod sp.zn. 5S 37/2014, ktoré sa týka tých istých
účastníkov a veci skutkovo súvisia. Z dôvodu hospodárnosti konania preto správny súd na pojednávaní
dňa 25.03.2015 spojil tieto veci na spoločné konanie  podľa § 112 ods. 1   O.s.p. s tým, že veci budú
vedené bol spoločnou sp.zn. 5S 36/2014.

21. Ďalším preskúmavaným rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 žalovaná rozhodujúc
podľa ust. § 179 ods. 1 písm. b/ zákona vo veci odvolania žalobkyne v 1. rade ako zamestnávateľa a
žalobcu v 3. rade ako zamestnanca proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. XXXX-X/
XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 vo veci zániku sociálneho poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne
v 1. rade a žalobcu v 3. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

22. Rozhodnutie odôvodnila tým, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím rozhodol,
že zamestnancovi - žalobcovi v 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.04.2013.
Ďalej rozhodnutie odôvodnila tými istými skutočnosťami ako  v prípade rozhodnutia o odvolaní žalobkyne
v 1. rade a žalobcu v 2. rade rozhodnutím č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 a to z dôvodu, že
sa to týkalo toho istého zamestnávateľa, t.j. žalobkyne v 1. rade a vychádzalo z tých istých zistených
skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.

II.
23. Včas podanými žalobami sa žalobkyňa v 1. rade domáhala preskúmania napadnutých rozhodnutí
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považovala za nezákonné Dôvodila to, že podľa
najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa
fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp
viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a
aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným  právom, rovnako, aby
nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie,
nestrannosti a objektivity, proporcionality (hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými
prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz
retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote  (povinnosť správnych orgánov konať svedomito,
zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasti a
transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

24. Namietla, že vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho
konania, rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutých
rozhodnutiach uvádza skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu.  Nevysporiadala sa s jej
argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového
stavu zamietla jej odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré jej boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v
napadnutých rozhodnutiach. Tým bolo jej a jej zamestnancom odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát,  na
podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup
zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti,
ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore so zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy
vykonané (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo 12/2009).

25.  Poukázala na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej
republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje
príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že jej zamestnanci a zamestnanci
ďalších vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade
podania odvolania z jej strany  a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí  rozhodnutia svojich
organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už



vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jej zamestnanci
a zamestnanci ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom
bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jej argumentáciu  a argumentáciu ďalších
zamestnávateľov.

26. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na
skutočnosť, že rozhodnutia boli vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom
poistení, pretože neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky
zamestnancov v roku 2012. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia
kontroly (12.03.2013 resp. 13.03.2013), ktorú u nej vykonala žalovaná prostredníctvom prvostupňového
správneho orgánu, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje
za arbitrárny a neudržateľný. Prvostupňový správny orgán bol v danej veci povinný rozhodnúť najneskôr
do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo.

27. Namietala, že vydaním rozhodnutí prvostupňového správneho  orgánu a napadnutých rozhodnutí
žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedla, že zamestnávala okrem
zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii
rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej
legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol
vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k
iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu bol jednotne zistený skutkový  stav vo vzťahu ku všetkým jej
zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí
aj to, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým predbežne
deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3
základného nariadenia. V tomto prípade žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela právny názor
poľského úradu sociálneho zabezpečenia o  uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala
práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

28.  Považovala za nepreskúmateľné  rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu  z toho dôvodu,
že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom
výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto
kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola
vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet
žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo
nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať
ako podklady pre svoje rozhodnutie. Žalobkyňa v 1. rade  v priebehu kontroly, ktorú u nej vykonala
organizačná zložka žalovanej, riadne a včas predložila pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej
práce zamestnancov pre žalobkyňu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Poukázala aj
na skutočnosť že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobkyne kontrolu a neboli zistené
žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov  a skutočného miesta podnikania
v Slovenskej republike.

29.  Ďalej uviedla, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky
uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku  - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobkyňa cituje:
„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“.



„Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností  v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu  zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“.
„Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy“.  „Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá
na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

-miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu,
-dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
-počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
-miesto, keď je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
-sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti,
-miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
-miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a   vedenie záznamov
v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v  ktorom podnik podniká,
-miesto náboru zamestnancov.

30. S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodila, že je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jej zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa jej miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na
tomto území nachádza jej registrované miestom podnikania. Žiadala napadnuté rozhodnutia žalovanej
v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie
konanie.

III.
31. V čase účinnosti O.s.p. platilo ustanovenie § 250 ods. 1, ktoré upravovalo, že účastníkmi konania sú
žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania,
ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Správy súd preto
uznesením zo dňa 11.02.2015 pribral účastníkov správneho konania G. G. O. a J. X. S. podľa § 250
ods. 1 O.s.p.

32.  Právny zástupca žalobcu podal dňa 16.02.2015 návrh na vstup žalobcov v 2. rade a 3. rade, t.j. G.
G. O. a J. X. S. do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1  O.s.p a zároveň predložil správnemu
súdu plnomocenstvá  týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom.

33. Správny súd, ktorý nie je viazaný procesným rozhodnutím zo dňa 11.2.2015 uznesením zo dňa
24.02.2015 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p. v
spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..

34. Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 14.05.2014 a 15.05.2014, v ktorých
poukázala na tie isté dôvody, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla
žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

IV.
35. V predmetnej veci správny súd rozhodol rozsudkom č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.03.2015,
ktorým vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2.a 3. rade zrušil
napadnuté rozhodnutia žalovanej č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.2.2014 v spojení s rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. XXX-X/
XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-
X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 a rozhodnutie č. XXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.02.2014 v spojení s
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. XXXX-X/XXXX-SK zo dňa 21.10.2013 podľa §
250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k žalobcom
v 2. a 3. Rade zaviazal žalovanú nahradiť im trovy konania.



36. Proti vyššie citovanému rozsudku správneho súdu podali žalobcovia prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie doručené správnemu súdu dňa 05.05.2015 a žalovaná podaním doručeným
tunajšiemu správnemu súdu dňa 20.05.2015.

37. O odvolaní žalobcov v 1. až 3. rade  a žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. 10 Sžso 34/2015 zo dňa 24.08.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 5S/36/2014-43 zo dňa 25.marca 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Konštatoval, že žalobcovia podali spoločnú žalobu,
pretože rozhodnutia žalovanej ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sa týkajú žalobcov
spoločne, čiže prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil v tom, že vo vzťahu k žalobkyni v
1.rade žalobu zamietol a vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade napadnuté rozhodnutia žalovanej a
prvostupňového správneho orgánu zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho
súdu v danom prípade ide o také spoločné práva žalobcov v 1., 2. a 3. rade, že rozhodnutie krajského
súd vo veci sa musí na všetkých žalobcov vzťahovať rovnako, čo znamená s rovnakým výsledkom pre
všetkých žalobcov.

38. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“), ktorý v prechodných ustanoveniach v § 491 ods. 1 upravuje, že ak nie je ďalej ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

39. Správne žaloby žalobcov boli nesporne podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku podľa
druhej hlavy piatej časti tohto procesného predpisu. Správny súd s poukázaním na § 491 ods. 1 S.s.p.
pokračoval ďalej v konaní podľa tohto nového právneho predpisu upravujúceho konanie pred správnym
súdom s účinnosťou od 01.07.2016.

40. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súch ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

41. Podľa § 6 ods. 2 S.s.p. správne súdy rozhodujú v konaniach o

a) správnych žalobách
b) správnych žalobách vo veciach správneho trestania
c) správnych žalobách v sociálnych veciach
d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia
e) žalobách proti nečinnosti orgánu verejnej správy
f) žalobách proti inému zásahu orgánu verejnej správy
g) žalobách vo veciach územnej samosprávy
h) žalobách vo veciach politických práv
i) kompetenčných žalobách
j) návrhoch v iných veciach.

42. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú
sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

43. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom konaní sú predmetom preskúmania rozhodnutia
Sociálnej poisťovne je zrejmé, že ide o konanie o správnych žalobách v sociálnych veciach podľa § 199
a nasl. ustanoveniach S.s.p.

44. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu verejnej správy.



45. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

46. Žalobkyňa v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný
postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty
na vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jej subjektívny práv. Je pravdou,
že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však
podľa názoru správneho súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Namietané
nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv
žalobkyne  v 1. rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobkyňa v 1. rade
ako zamestnávateľ platila povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje,  že
Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe
alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od
a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo
b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo  jej
právneho nástupcu.

47.   Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od
posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná
na účet Sociálnej poisťovne  v Štátnej pokladnici.  Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej
Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej
osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo  jej právnemu nástupcovi.

48. S poukázaním na vyššie citované ustanovenia  zákona je správny súd toho názoru, že rozhodnutiami
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť  zasiahnuté do majetkovej sféry žalobkyne
v 1. rade.

49.  Zo žalobných námietok žalobkyne v 1. rade je zrejmé, že žalobkyňa namietala skôr iné
porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj
keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy
Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nepochybne vyplýva žalobkyni v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jej subjektívnych práv.

50. Žalobkyňa v 1. rade spochybňovala oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho   orgánu
vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania  jej zamestnancami.  Túto
námietku považuje súd za neopodstatnenú.

51. Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona v ustanoveniach § 172 až
255 citovaného zákona.

52. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach
účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného
dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 3 konanie
vo veciach podľa odseku 1 je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len \"dávkové konanie\"),
b) iné konanie (ďalej len \"nedávkové konanie\").

53. Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.



54. Podľa § 178 ods. 1 zákona, do  pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni
1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

55. Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia
postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady
na rozhodnutie. Podľa odseku 2 podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia
účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

56. Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne. Podľa odseku 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa odseku 3 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých
pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. Podľa odseku 7 organizačná zložka Sociálnej poisťovne
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

57.  Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne
rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch. V rámci dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196  upravená
široká definícia dôkazu. Preto nie je  zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania
nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného
stavu veci v konaní nerozhodla.

58. Žalobkyňa v 1. rade namietala v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania. Túto námietku
správny súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že
žalovaná vo veci  nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní
pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie
konanie tvoria jeden celok. Podľa § 218 ods. 1 zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.
Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218
ods. 1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

59. Podľa § 181 ods. 1 žaloba sa musí podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia
orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak.

60. Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade správny súd skúmal či vzhľadom na postup súdu v konaní  bola
žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2. a 3.
rade sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení správneho súdu  zo
dňa 24.02.2015, ktorými pripustil ich vstup do toho konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na strane žalobcu.
Uznesenie o pripustení vstupu do konania nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2015.

61.  Lehota na podanie žaloby začína plynúť od oznámenia orgánu verejnej správy, proti ktorému
smeruje.

62. Žalobcovia v 2. a 3. rade si rozhodnutie žalovanej neprevzali osobne, čo vyplýva z doručenky
priloženej k preskúmavaným rozhodnutiam. Zásielka žalobcu v 2. rade bola prevzatá dňa 28.02.2014
manželkou žalobcu v 2. rade a v ten istý deň, t.j. 28.02.2014 matkou žalobcu v 3. rade. Rozhodnutie
teda nebolo žalobcom v 2. a 3. rade účinne v súlade s § 212 zákona o sociálnom poistení doručené.
Z tohto dôvodu správny súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť
toto rozhodnutie doručovať žalobcom v 2. a 3. rade, ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom



o obsahu rozhodnutí dozvedeli a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žaloby žalobcov v 2. a
3. rade za podané včas.

63.  Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení,
ktoré v odôvodnení rozhodnutí  citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť
uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú
osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp.
aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné
nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3)  základného nariadenia upravuje, že osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná
osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva
činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch
právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia .

64.  Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo
na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie
rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne
vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania v prípade
pochybností z dôvodu, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských
samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch
cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky
ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré
vykonávajú v Poľskej republike.   Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto
závery o tom, že žalobcom v 2 a 3. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti bolo zistené na základe vykonanej kontroly Sociálnou
poisťovňou, pobočkou Svidník v dňoch 12.03.2013 a 13.03.2013. Zo záznamu o vykonaní kontroly zo
dňa 13.03.2013 a záznamu z pracovného stretnutia zo dňa 11.03.2013 vyplýva, že žalobkyňa v 1. rade
ako zamestnávateľ  žalobcov v 2. a 3. rade nemá v mieste sídla  zriadenú žiadnu kanceláriu resp.
prevádzku. Adresa uvedená na živnostenskom liste bola žalobkyňou v 1. rade poskytnutá len za účelom
obnovenia živnosti na území Slovenskej republiky. Ing. J. G. je splnomocnený žalobkyňou v 1. rade
na vedenie spoločnosti. Reálne má spoločnosť priestory na výkon činnosti na O. XXX, Y., v kancelárii
Ing. G.. Na uvedenej adrese sa určuje politika spoločnosti, spravujú sa prevádzkové záležitosti. Toto
miesto žalobkyňa v 1. rade pravidelne navštevuje za účelom riadenia spoločnosti, zápisnice o stretnutí
sa nevykonávajú, pokyny pre činnosť spoločnosti sa vydávajú ústne. Na tejto adrese sú uschované
účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Z
tohto miesta sú vykonávané finančné transakcie. Realizácia predmetu činnosti je na území Slovenskej
republiky a to doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov.
Žalobkyňa v 1. rade riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike.
Spôsob prideľovania práce je ústny. Obdobie, za ktoré má zamestnanec prácu zrealizovať, je obvykle
5 - 10 dní, preto nie je možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti. Spôsob výkonu činnosti si určí
sám zamestnanec. Na základe výsledkov kontroly žalovaná konštatovala, že nebolo preukázané, že
žalobcovia v 2. a 3. rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a
preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

65. Podľa názoru správneho súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj
žalovaná bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu
a ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2 a 3. rade
reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

66. Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobkyne v 1.rade,
pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú
ukladať pracovné povinnosti z iného miesta, než sídla spoločnosti, spracovávať personálnu, účtovnú
a mzdovú agendu externou firmou, dojednávať postupy pre činnosť spoločnosti ústne, atď.. Ústava
Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.



67. Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až  16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

68. Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba,
ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha
právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto
členskom štáte. Podľa článku 13 (3)  základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

69. Z vyššie citovaných článkov vyplýva, že sa týkajú súbehu poistení s tzv. cezhraničným prvkom, kde
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, zamestnanca
v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením.

70. Spresnenie určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 12 a 13 základného nariadenia
upravuje nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (vykonávacie
nariadenie), ktorým sa základné nariadenie vykonáva a to v hlave II. V čl. 14 vykonávacieho nariadenia
sú upravené základné pojmy ako podstatná časť činnosti, „osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnanec“, „centrum záujmu“ činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby a pod. V čl. 16 sa
upravuje postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí
žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé ako boli články citovaného vykonávacieho
nariadenia vo vzťahu k žalobcom v 1., 2. a 3. rade aplikované.

71. Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami,
správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver
tak, ako ho prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s
ustanovením § 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení,  ktoré ukladá povinnosti správnemu orgánu
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami
bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe,
ktorých rozhodovala.

72. Podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) S.s.p. správny súd rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci.

73. Po preskúmaní  rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, správny súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel
k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto  podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) v spojení s § 199 ods.
3 S.s.p. rozhodnutia zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu Sociálnej poisťovni, pobočka
Svidník na ďalšie konanie.

74. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby
nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobkyne v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie
na objektívne preukázanie, že žalobca v 2. a 3. rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej
republiky nevykonával.

75. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 175 ods. 1 S.s.p. a
úspešným žalobcom v 1., 2. a 3. rade priznal nárok na úplnú náhradu trov konania. Podľa § 175 ods.
2 S.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia, na Krajskom súde v Prešove.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440  sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za   neho   na   kasačnom   súde   koná   alebo ho zastupuje,  vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum
právnej pomoci.", "vazby": {"stav": {"sz": "10Sžsk/12/2017", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "376786db-6b69-43f0-b92e-3ee953cdcdcc:82d08257-beca-45cb-b049-aff2b0804fee", "datum": "2018-05-29", "vztah": "zrusene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}