Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4S/50/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201155 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8013201155.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa BUSINESS ERES CORP, s.r.o., Tatranské námestie 3, Poprad, IČO: 47 249 781, proti odporcovi Daňovému úradu Prešov, Hviezdoslavova 7, Prešov, v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy takto r o z h o d o l : Návrh z a m i e t a . Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Návrhom zo dňa 31. decembra 2013 sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť konať a rozhodnúť vo veci oznámenia navrhovateľa zo dňa 16.08.2013 o skutočnosti, že navrhovateľ sa stal právnym nástupcom platiteľa dane z pridanej hodnoty, ktorý zanikol bez likvidácie, a to bezodkladne, najneskôr do siedmych dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že v súlade s § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) listom zo dňa 16.08.2013 správcovi dane oznámil, že ako právny nástupca platiteľa dane spoločnosti ERES CORP, s.r.o. Prešovská 40, Bratislava, IČO: 47 165 391, IČ DPH: SK2023772927, ktorá v zmysle projektu rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice N272/2013, NZ 21527/2013, NCRIs 21970/2013 zanikla bez likvidácie, sa dňa 14.08.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. Odporca prostredníctvom pobočky Poprad listom č. 9712301/5/3912812/2013 zo dňa 23.08.2013 vyzval navrhovateľa na doplnenie podania v zmysle § 13 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), aby preukázal skutočnosti uvedené v oznámení, t.j. preukázal, že spoločnosť je zdaniteľnou osobou. Na uvedenú výzvu navrhovateľ reagoval listom, v ktorom upovedomil odporcu, že jeho postup považuje za nezákonný, pretože z jeho strany došlo k splneniu zákonnej povinnosti. Na základe odpovede navrhovateľa odporca podľa § 13 ods. 9 daňového poriadku listom číslo 9712301/5/4093704/2013 oznámil navrhovateľovi, že jeho podanie považuje za nepodané. Citujúc § 58 ods. 2, § 63 a § 67 daňového poriadku je podľa navrhovateľa jednoznačné, že dňom oznámenia o právnom nástupníctve bol odporca povinný začať daňové konanie v danej veci, pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote, nakoľko v prípade vyhovenia je odporca povinný vydať osvedčenie, ktoré je aj podľa § 67 ods. 7 daňového poriadku rozhodnutím v daňovom konaní. Výzva odporcu zo dňa 23.08.2013 je v hrubom rozpore s daňovým poriadkom ako aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Odporca adresoval predmetnú výzvu v zmysle § 13 ods. 8 daňového poriadku bez toho, aby si vôbec uvedomoval, čo je obsahom predmetného ustanovenia. Navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.04.2012 č. k. 10Sža/7/2012, ktorý sa zaoberal spôsobilosťou podania na prerokovanie a v ktorom sa konštatuje, že nepredloženie podkladov potrebných pre rozhodnutie nie je možné posudzovať ako nedostatok podania, ak ich zákon neustanovuje ako jeho náležitosti a rovnako neumožňuje rozšíriť žalovanému zákonný rozsah náležitostí podania. Z citovaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že nespôsobilé na prerokovanie je len také podanie, ktoré nemá zákonom predpísané náležitosti. V prípade, že podanie je doručené v súlade so zákonom a obsahuje všetky predpísané náležitosti, je orgán verejnej správy povinný pristúpiť k prerokovaniu veci. Odporca nekonkretizoval žiadne ustanovenie právneho predpisu, ktoré by určovalo zákonné náležitosti oznámenia skutočnosti, na základe ktorej sa navrhovateľ stal platiteľom dane. Zákon určuje jedinú náležitosť oznámenia spočívajúcu v oznámení skutočnosti vzniku právneho nástupníctva, ktorú si navrhovateľ riadne splnil. Aj napriek uvedenému odporca odmietol podanie navrhovateľa a v zmysle § 13 ods. 8 daňového poriadku ho vyzval na preukázanie, že je zdaniteľnou osobou. Odporca účelovo zamieňa odstraňovanie nedostatkov podania s preukazovaním určitej skutočnosti. Bolo povinnosťou odporcu v prípade, ak podanie bolo nespôsobilé na prerokovanie, vyzvať navrhovateľa, aby odstránil nedostatok podania podľa pokynu odporcu. Odporca však žiaden pokyn vo výzve neuvádza a rovnako ani nešpecifikuje nedostatok podania, pre ktorý bolo podanie navrhovateľa nespôsobilé na prerokovanie. Odporca však žiada preukázať určitú skutočnosť, čo za žiadnych okolností nemôže byť náležitosťou podania, keďže samotné preukázanie je súčasťou fázy dokazovania, ktorá môže nastať len pri začatom daňovom konaní, t.j. len pri podaní, ktoré je spôsobilé na prerokovanie. Neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by podanie nebolo spôsobilé na prerokovanie. Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR daňový poriadok neumožňuje odporcovi svojvoľne rozšíriť náležitosti podania. Ustanovenie § 13 ods. 8 daňového poriadku nerieši prípady, kedy sa správca dane dostáva do fázy dokazovania, resp. zisťovania skutkového stavu. Predmetné ustanovenie má za účel odstrániť také závažné nedostatky podania, pre ktoré je podanie nespôsobilé na prerokovanie. Ak zákon stanovuje základné náležitosti podania, resp. jednoznačne určuje čo má byť obsahom podania, je zákonnou povinnosťou žiadateľa, v tomto prípade navrhovateľa, doručiť podanie v súlade so zákonom. Orgán verejnej správy nemá právomoc rozširovať okruh zákonných náležitostí, aby podanie mohlo byť spôsobilé na prerokovanie. Ak daňový subjekt doručí podanie v zmysle zákona, je povinnosťou orgánu verejnej správy pristúpiť k vybaveniu tohto podania. Podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH bolo jedinou zákonnou náležitosťou podania oznámenie skutočnosti, že daňový subjekt sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Ak toto daňový subjekt splnil, podanie musí byť spôsobilé na prerokovanie a správca dane je povinný zo zákona pristúpiť k vybaveniu tohto podnetu. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení neukladá povinnosť daňovému subjektu v oznámení preukázať skutočnosť, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou. Toto preukázanie nie je zákonnou náležitosťou podania. Aj bez chýbajúceho preukázania, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, je podľa navrhovateľa podanie v zmysle zákona spôsobilé na prerokovanie a aplikácia ustanovenia § 13 ods. 8 daňového poriadku neprichádza za žiadnych okolností do úvahy. Odporca vôbec nespochybňuje, že daňový subjekt je právnym nástupcom platiteľa, ale zameriava sa na obsahovú stránku podania, t.j. zo strany správcu dane dochádza k posudzovaniu materiálnej stránky veci, čo podľa navrhovateľa jednoznačne preukazuje, že zo strany odporcu došlo k prerokovaniu jeho podania. Odporca z dôvodu, že ho navrhovateľ upozornil na nezákonné konanie, považoval podanie navrhovateľa za nepodané. Ako dôvod uviedol skutočnosť, že navrhovateľ nevyhovel výzve na doplnenie podania, ktorou odporca vyzval navrhovateľa na preukázanie skutočností, že navrhovateľ je v zmysle § 4 ods. 6 zákona o DPH zdaniteľnou osobou. Sám odporca teda konštatuje, že podanie nemalo nedostatky, pre ktoré by bolo nespôsobilé na prerokovanie, ale že navrhovateľ nedoplnil podanie a nepreukázal určitú skutočnosť, čo nemá ani nemôže mať žiadnu spojitosť so spôsobilosťou podania na prerokovanie. V oznámení odporcu zo dňa 09.09.2013 došlo k spojeniu dvoch právnych aktov. Na jednej strane odporca v rozpore so zákonom na základe § 13 ods. 9 daňového poriadku odmieta prerokovať podanie z dôvodu nepreukázania skutočnosti. Týmto postupom sa však nemohol dostať k meritórnemu posudzovaniu obsahu podania. Na strane druhej však odporca jednoznačne konštatuje, že navrhovateľ sa nestáva platiteľom dane z pridanej hodnoty a osvedčenie o registrácii pre daň mu vydané nebude. Uvedené konštatovanie však je rozhodnutím v merite veci, kde odporca deklaratórne rozhodol o neexistencii správno- právne relevantného stavu. Oznámenie však nemá charakter meritórneho rozhodnutia a sám odporca nebol oprávnený v zmysle zákona takto meritórne rozhodnúť. Právny poriadok stanovuje procesný postup správcov dane pri registrácii. Registračné konanie je osobitným daňovým konaním a ako v každom inom konaní, vyústi aplikácia práva realizovaná správnym orgánom pri prijatí výsledného rozhodnutia. Z právneho poriadku jednoznačne vyplýva povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie podľa daňového poriadku. Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že osvedčenie o registrácii za platiteľa dane je podľa § 67 ods. 7 daňového poriadku meritórnym rozhodnutím vo veci, ktorým správca dane registruje daňový subjekt. Osvedčenie je individuálnym správnym aktom, ktorý z dôvodu, že žiadosti je vyhovené v plnom rozsahu, sa vydáva v zjednodušenej forme. Je úplne prirodzené, že ak orgán štátnej správy vyhovie návrhu jedného účastníka konania, že zákon nebude bazírovať na formálnych požiadavkách, ale rozhodnutie zjednoduší. Nie je možné akceptovať právny názor, že účastníkovi, ktorému sa v plnom rozsahu vyhovie, by sa poskytla vyššia miera právnej istoty, ako účastníkovi, ktorého návrhu sa nevyhovelo. Uvedené nemôže byť v žiadnom prípade v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu, keďže účastník, ktorého podaniu sa nevyhovelo má vyšší záujem poznať dôvody takéhoto odmietnutia. Oznámenie rozhodnutia odporcu, že navrhovateľ sa nestal právnym nástupcom len prostredníctvom neformálneho listu nie je možné považovať za zákonom aprobovaný postup orgánu verejnej správy pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Obsahom základného práva na spravodlivé konanie je podľa navrhovateľa automaticky aj právo na opravný prostriedok, ak zákon neustanovuje inak. Nakoľko však odporca nevydal rozhodnutie, automaticky obral navrhovateľa o toto základné právo. Za ďalšiu súčasť základného práva na spravodlivý proces považuje navrhovateľ aj primerané odôvodnenie rozhodnutia. Žiadateľ má právo byť informovaný nielen o samotnom rozhodnutí, ale aj o postupe, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal a rovnako aj o posúdení a zhodnotení vykonaných dôkazov, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou rozhodnutia. Obsahom základného práva na spravodlivé konanie je aj právo na ukončenie konania rozhodnutím. To v sebe zahŕňa nielen právo na jeho riadne a spravodlivé vedenie, ale tiež právo na trvanie procesu až do jeho skončenia zákonom predpokladaným spôsobom. Navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu ČR č. 114/1997, z. v. 9 Zbierky ÚS a I. ÚS 618/04 zo dňa 08.03.2005. Navrhovateľ podal v súlade s § 13 ods. 3 daňového poriadku podanie, na základe ktorého bol správca dane povinný začať daňové konanie. Začaté daňové konanie nie je možné ukončiť inak ako rozhodnutím. Len rozhodnutím je možné priznávať práva a ukladať povinnosti. Nevydanie rozhodnutia v prípade vzniku zákonnej registrácie z dôvodu nepreukázania postavenia, hoci zákon jeho preukázanie nevyžaduje a objektívne ani nemôže vyžadovať, keďže vznik registrácie sa viaže na postavenie v minulosti- ku dňu vzniku, je jednoznačne porušením článku 46 Ústavy SR, ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ak zákon vyžaduje vydanie kladného rozhodnutia za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie. Na základe uvedeného má navrhovateľ za to, že riadne právne kvalifikoval povinnosť odporcu vydať meritórne rozhodnutie v danej veci, keďže ten nepreukázal z akého právneho dôvodu nebolo podanie navrhovateľa spôsobilé na prerokovanie, a teda v zmysle zákona muselo začať daňové konanie, ktorého výsledkom je vydanie meritórneho rozhodnutia, čo sa však nestalo. Neformálne oznámenie správcu dane nie je právno- aplikačným aktom, ktorým by mohol odporca realizovať a aplikovať právo. Zákon nepredpokladá, že daňové konanie skončí len neformálnym listom. Akceptovaním takého názoru by bola narušená právna istota, keďže správcom dane by bolo možné každé konanie ukončiť podľa ľubovôle, len na základe oznámenia. Postup odporcu považoval navrhovateľ za nezákonný, ako nečinnosť, preto listom zo dňa 04.09.2013 vyzval druhostupňový orgán odporcu, aby prijal opatrenia proti nečinnosti a na základe § 66 daňového poriadku konal vo veci a splnil tak povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 5 zákona o DPH. Aj napriek tomu, že zákonná lehota na vybavenie takéhoto podania je 7 dní, ani druhostupňový orgán v danej veci nekonal a spoločnosť neregistroval za platiteľa dane ani nevydal iné meritórne rozhodnutie. Druhostupňový orgán posúdil podanie navrhovateľa ako sťažnosť voči postupu odporcu, ktorú následne vybavil listom č. 1100305/1/474279/13 zo dňa 02.10.2013, v ktorom sa zaoberá nielen hmotnoprávnou stránkou danej veci, ale posudzuje aj procesný postup odporcu. Ako sa uvádza v odpovedi Finančného riaditeľstva SR, správca dane mal daňový subjekt vyzvať na preukázanie skutočnosti, či ide o zdaniteľnú osobu podľa § 67 ods. 4 daňového poriadku a v prípade, že daňový subjekt výzve nevyhovie, vydať rozhodnutie podľa § 67 ods. 6 uvedeného zákona, ktorým registráciu zamietne. Ďalej sa Finančné riaditeľstvo SR vyjadrilo aj k vyjadreniu navrhovateľa o zmätočnosti požiadavky odporcu na preukázanie, že je zdaniteľnou osobou. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom Finančného riaditeľstva SR, že v danom prípade jedinou vecou, ktorú je možné správcovi dane vytknúť je to, že konanie, teda výzvu aj oznámenie viedol podľa § 13 daňového poriadku. Samotné Finančné riaditeľstvo SR potvrdzuje, že odporca mal povinnosť vydať rozhodnutie v zmysle zákona a len neformálne oznámenie nie je dostačujúce. Okrem toho však chápanie procesného postupu zo strany daňovej správy je značne nepochopiteľné. Tým, že odporca považoval podanie za nepodané v zmysle § 13 ods. 9 daňového poriadku, v danej veci nekonal a posudzovanie akýchkoľvek hmotno- právnych otázok je tak nadbytočné. Bez podania spôsobilého na prerokovanie neexistujú žiadne hmotno- právne otázky, ktoré by bolo potrebné prerokovať. Samotný postup odporcu tak výrazne zasiahol do práv navrhovateľa, keďže vôbec nepovažuje podanie navrhovateľa za podané, a teda neexistuje žiadna skutočnosť, ktorú by mal prerokovávať. Pochybenie odporcu je teda značné. Navrhovateľ sa s podnetom obrátil aj na Okresnú prokuratúru v Poprade, ktorá podnet postúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre Prešov, listom č. Kd 193/13-7 zo dňa 07.11.2013 upovedomila navrhovateľa, že aj prokuratúra považuje postup odporcu v rozpore s ustanovením § 67 daňového poriadku, pretože bolo povinnosťou vydať meritórne rozhodnutie v danej veci a nesprávna bola aj aplikácia § 13 ods. 8 a 9 daňového poriadku. Navrhovateľ sa podaním zo dňa 20.09.2013 domáhal uloženia povinnosti odporcu konať a rozhodnúť vo veci registrácie navrhovateľa pre daň, vydania osvedčenia o registrácii pre daň a pridelenia identifikačného čísla navrhovateľa ako právnemu nástupcovi platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to bezodkladne, najneskôr do siedmych dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Krajský súd v Prešove tento návrh posúdil a uznesením č. k. 1S/40/2013-23 zo dňa 26.11.2013 ho ako bezdôvodný zamietol. Právnu argumentáciu Krajského súdu v Prešove považuje navrhovateľ za arbitrárnu, vychádzajúcu z úplného nepochopenia procesného postupu orgánu verejnej správy. Súd primárne posudzoval hmotno- právnu stránku veci, posudzovanie ktorej však v prípade nečinnosti orgánu verejnej správy nemá primárny cieľ. Navrhovateľ nepodával návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia alebo postupu odporcu, ale odporcu považoval za nečinného, keďže odmietol podanie navrhovateľa z dôvodu odmietnutia podania, odporca ani nezačal daňové konanie a nevydal meritórne rozhodnutie v danej veci, čo by bolo v súlade s daňovým poriadkom, ako aj v súlade so základným právom navrhovateľa na spravodlivé konanie. Hoci súd odcitoval ustanovenia právneho predpisu týkajúce sa spôsobilosti podania na prerokovanie, svoje právne závery z tohto ustanovenia nijako nevyložil a navrhovateľovi nie je vôbec zrejmé, prečo považoval jeho podanie za nespôsobilé na prerokovanie. Navrhovateľ ďalej uviedol, že každý procesný postup ustanovuje, že doručením podania sa začína príslušné konanie. Aby však mohlo nejaké konanie aj prebiehať, zákon preň vyžaduje kvalifikované podanie. Príslušný právny predpis ustanovuje náležitosti podania, ktoré musí žiadateľ uviesť, aby podanie bolo spôsobilé na prerokovanie. Ak orgán, ktorému je podanie určené zistí, že nemá zákonom predpísané náležitosti, je povinnosťou príslušného orgánu vyzvať podávateľa na odstránenie nedostatkov a poskytnúť mu pokyn, ako ho odstrániť. Ak žiadateľ nedostatok neodstráni, príslušný orgán má zákonné prekážky na to, aby mohol vôbec posudzovať podanie z hľadiska jeho obsahu (nemôže sa dostať k preskúmaniu podania z materiálneho hľadiska). Až odstránením zákonných náležitostí podania, príslušný orgán pristúpi k posudzovaniu podania z hľadiska obsahu, a teda, či je zákonný dôvod na vydanie kladného meritórneho rozhodnutia alebo je potrebné podanie zamietnuť. Nepochopenie veci súdom je preukázané aj jeho argumentáciou, keď sa v uznesení zaoberal výlučne len hmotnoprávnou stránkou veci, čo síce bolo súčasťou návrhu navrhovateľa, ale nebolo to primárnym dôvodom nečinnosti odporcu. Konajúci súd zjavne nepochopil, že odporca považuje podanie navrhovateľa ako keby nebolo vôbec podané. Ide o stav, kedy odporca nemal vôbec akokoľvek posudzovať, čo je obsahom podania z hľadiska materiálneho, keďže podanie bolo nespôsobilé na prerokovanie. Samotná skutočnosť, či navrhovateľ niečo preukázal alebo nie je úplne bezpredmetná, keďže k dokazovaniu je možné pristúpiť len na základe kvalifikovaného podania, ktorým sa začne daňové konanie. Navrhovateľovi nie je zrejmé, akými závermi sa súd riadil, ak považoval za chybu navrhovateľa, že nepreukázal určitú skutočnosť v samostatnom podaní a z tohto dôvodu deklaroval podanie navrhovateľa ako nespôsobilé na prerokovanie. Krajský súd v Prešove vo svojom odôvodnení bez akejkoľvek právnej argumentácie uložil navrhovateľovi povinnosť preukázať, že je zdaniteľnou osobou bez toho, aby akýkoľvek zákon takúto povinnosť navrhovateľovi uložil. Navrhovateľovi mohla povinnosť vzniknúť len na základe zákona, pričom ani sám súd žiadnu zákonnú povinnosť nekvalifikuje. Naproti tomu, povinnosť odporcu konať v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR je zrejmá. Navrhovateľ vyjadruje svoj názor, že v zmysle základných zásad je primárnou povinnosťou odporcu v prípade právneho nástupníctva preukázať, že právny nástupca nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Navrhovateľovi nevznikla povinnosť podľa § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, keďže povinnosť preukázať určité skutočnosti môže daňovému subjektu vzniknúť len keď je správcom dane vyzvaný v daňovom konaní. V tomto prípade však podľa konania odporcu daňové konanie vôbec nezačalo. Navrhovateľ sa domnieva, že preukazovanie skutočnosti, že sa stal právnym nástupcom platiteľa dane z pridanej hodnoty, môže byť až fázou dokazovania, t. j. fázou nasledujúcou po doručení kvalifikovaného podania a začatí daňového konania. Okrem toho, základnou zásadou v procesných postupoch orgánov verejnej správy je konať v zákonom stanovených lehotách, teda v daných lehotách žiadosti vyhovieť alebo ju zamietnuť. Za žiadnych okolností nemôže podľa navrhovateľa obstáť právny názor, že účastníkovi, ktorý podľa posúdenia daňového úradu spĺňa požiadavky, vybaví podanie v zákonnej lehote a účastníkovi, ktorý podľa posúdenia požiadavky nespĺňa, môže vybaviť podanie podľa vlastného uváženia. Súd zjavne nepochopiteľne zamieňa odstránenie zistených nedostatkov od procesných úkonov odporcu, ktorý listom č. 9712301/5/3912812/2013 zo dňa 23.08.2013 vyzval navrhovateľa na doplnenie podania o preukázanie skutočnosti. Akým spôsobom sa súd dopracoval k záveru, že odporca vyzval na odstránenie zistených nedostatkov nie je navrhovateľovi zrejmé. Otázka hmotno- právneho charakteru, teda či navrhovateľ má podstavenie zdaniteľnej osoby alebo či preukázal toto postavenie, nemôžu byť za žiadnych okolností posudzovaním nečinnosti odporcu zo strany súdu, keďže tieto otázky je možné posudzovať až pri meritórnom rozhodnutí danej veci. Primárnou povinnosťou súdu je posudzovať otázky procesno- právneho charakteru (či bolo podanie spôsobilé na prerokovanie, ak nie z akého zákonného dôvodu, v opačnom prípade, prečo odporca nekoná), čo však súd úplne odignoroval, keď k týmto otázkam neponúka žiadne primerané odôvodnenie. Samotné uznesenie tak navrhovateľ považuje za nepreskúmateľné a nezákonné, súd neposkytol svoje záväzné právne stanovisko k spôsobilosti podania na prerokovanie a k otázkam procesného charakteru sa vôbec nevyjadril, preto toto uznesenie nemôže byť prekážkou konania o novom návrhu v danej veci, ktorý je odôvodnený novými skutočnosťami. Aj napriek tomu, že Finančné riaditeľstvo SR považuje postup odporcu za nezákonný, keďže odporcovi vytklo nevydanie rozhodnutia v danej veci a rovnako nesprávnu aplikáciu § 13 ods. 8 a 9 daňového poriadku a aj napriek postupu odporcu bolo príslušnou prokuratúrou začiatkom novembra 2013 podané upozornenie prokurátora, odporca je stále nečinný a vo veci odmieta konať. Navrhovateľ nepovažuje uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 1S/40/2013-23 zo dňa 26.11.2013 za prekážku pre konanie v tejto veci, nakoľko okolnosti uvedené v podanom návrhu sa výrazne odlišujú a predmetné uznesenie je bez akýchkoľvek pochýb ústavne nekonformné a nezákonné, čo preukazujú aj právne názory Finančného riaditeľstva SR a príslušnej prokuratúry. Navrhovateľ v konaní preukázal, že nečinnosť odporcu je potvrdzovaná nielen druhostupňovým orgánom, ale aj príslušnou prokuratúrou. Nečinnosť odporcu vyplýva nielen zo samotného zákona, ale aj zo skutočnosti, že odmieta konať v súlade s právnym názorom druhostupňového orgánu a odmieta vyhovieť upozorneniu prokurátora. Pretože bolo povinnosťou odporcu na základe oznámenia navrhovateľa, ktoré bolo podané v súlade so zákonom, začať daňové konanie a vydať meritórne rozhodnutie, je nutné stav, kedy odporca odmieta konať z dôvodu, že považuje oznámenie navrhovateľa o právnom nástupníctve za nepodané, považovať za nečinnosť. Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhodol uznesením sp. zn. 1S/40/2013 zo dňa 26.11.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.12.2013 tak, že návrh zamietol. Toto rozhodnutie je dôležité aj z toho dôvodu, že súd preskúmal celý postup daňového úradu a nestotožnil sa s názorom správcu dane o neprípustnosti návrhu z dôvodu nevyužitia dostupných opravných prostriedkov a jeho postupom v predmetnej veci, keď posúdil návrh ako prípustný. Ustanovenie § 159 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) upravuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov, a tým i nezmeniteľnosť právoplatného výroku súdneho rozhodnutia. Záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia má za následok tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci, v zmysle ktorej sa už nemôže o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť znova. V danom prípade sa konanie týka rovnakých subjektov. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 21Cdo 3084/2006 zo dňa 30.01.2008, sp. zn. 3Cz 33/76), ktorá podporuje názor odporcu, že v danej veci ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poukázal na platnú právnu zásadu iura novit curia, v zmysle ktorej v rámci súdneho konania nie sú predmetom dokazovania právne predpisy. Ani upozornenie prokurátora, ani názor Finančného riaditeľstva SR nie sú pre súd záväzné, pričom jedinou inštitúciou, ktorá môže vykladať právne predpisy je súd. V tejto súvislosti dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn I. ÚS 59/00 zo dňa 20.12.2001. Konanie proti nečinnosti je možné začať len na návrh, ktorý musí obsahovať všeobecné a osobitné náležitosti. Nevyhnutnou súčasťou takéhoto návrhu je osobitný petit, aby súd nečinnému orgánu verejnej správy uložil povinnosť konať a rozhodnúť, a to v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako tri mesiace. Odporca neeviduje žiadne konanie, v ktorom by sa rozhodovalo o žiadosti o registráciu pre DPH, v ktorom by vystupoval navrhovateľ ako účastník. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nepredložil žiadosť, ktorá by spĺňala zákonom stanovené podmienky a na výzvu správcu dane nereagoval a neodstránil nedostatky podania, postupoval odporca v súlade s § 13 ods. 9 daňového poriadku a podanie navrhovateľa považoval za nepodané, pretože nevyhovel výzve správcu dane v určenej lehote. Navrhovateľ teda nie je účastníkom žiadneho konania, v ktorom by bol odporca nečinný a v dôsledku toho by mu mohla byť uložená povinnosť konať. Následne odporca citoval § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 6 zákona o DPH. Dňa 19.08.2013 bolo na Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad doručené podanie navrhovateľa označené ako oznámenie skutočnosti, ktorým správcovi dane oznámil, že sa stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti ERES CORP, s.r.o., a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. K uvedenému podaniu navrhovateľ nepriložil žiadnu prílohu, ktorá by preukazovala, že je zdaniteľnou osobou. Spoločnosť ERES CORP, s.r.o. získala osvedčenie o registrácii pre DPH dňa 24.05.2013. Spoločnosť ERES CORP, s.r.o. za zdaňovacie obdobie máj 2013 a jún 2013 podala daňové priznanie na DPH, v ktorom uviedla, že neuskutočnila v tomto období žiadny zdaniteľný obchod, teda nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť. Spoločnosť ERES CORP, s.r.o. si nesplnila svoju zákonom stanovenú povinnosť a za zdaňovacie obdobie júl 2013 a august 2013 nepodala príslušnému správcovi dane žiadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Z uvedeného je podľa odporcu evidentné, že právny predchodca navrhovateľa nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť v období od vydania osvedčenia o registrácii pre DPH, dokonca si nesplnil svoje zákonom stanovené povinnosti a správcovi dane nepodával daňové priznania. Správca dane preto musí postupovať v súlade so základnými zásadami pre správu daní a preveriť všetky rozhodné skutočnosti tak, aby zachovával práva a právom chránené záujmy daňových subjektov, ale súčasne chránil záujmy štátu. Konateľom spoločnosti BUSINESS ERES CORP, s.r.o. je Ing. G. W., bytom U. G. D. XX, M., ktorý vystupuje ako konateľ/ spoločník alebo bývalý konateľ/ spoločník v 199 obchodných spoločnostiach na území SR. Všetky spoločnosti, v ktorých je bývalým konateľom/ spoločníkom krátko po založení zmenia spoločníkov, konateľov, sídlo a prípadne aj názov. Z toho je podľa odporcu zrejmé, že tieto spoločnosti sú zakladané jedine za účelom ich následného predaja. Spoločnosti, ktoré zakladá nie sú založené za účelom vykonávania ekonomickej činnosti, a teda nie sú zdaniteľnými osobami, ale sú založené za účelom ich ďalšieho predaja. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o DPH však nepozná takúto ekonomickú činnosť. Navrhovateľ nemohol správcovi dane preukázať ekonomickú činnosť aj z toho dôvodu, že žiadnu ekonomickú činnosť v zmysle tohto ustanovenia nevykonáva a spoločnosti, ktorých je konateľom sa ani na vykonávanie žiadnej ekonomickej činnosti nepripravujú. Jediným dôvodom pre takéto konanie je, že spoločnosť registrovaná pre DPH sa podľa cenníka uvedeného na internetovej stránke žalobcu predáva za podstatne vyššiu cenu ako je to v prípade spoločnosti, ktorá nie je registrovaná pre DPH. Práve táto skutočnosť je podľa odporcu základným motívom konania navrhovateľa a uvedený postup rozdelenia spoločnosti, ktorá nevykonáva žiadnu činnosť si zvolil z dôvodu, aby sa vyhol zloženiu zábezpeky na daň. Správca dane z dôvodu odstránenia pochybností o ekonomickej činnosti výzvou č. 9712301/5/3912812/2013 zo dňa 23.08.2013 vyzval navrhovateľa, aby preukázal skutočnosť, že je zdaniteľnou osobou, a teda spĺňa základnú podmienku pre aplikáciu § 4 ods. 6 zákona o DPH. V opačnom prípade bude odporca jeho podanie zo dňa 19.08.2013 považovať za nepodané. V podaní zo dňa 26.08.2013 navrhovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by preukazovala, že je zdaniteľnou osobou. Odporca preto postupoval v zmysle § 13 ods. 9 daňového poriadku a navrhovateľovi oznámením č. 9712301/5/4093704/2013 zo dňa 09.09.2013 oznámil, že jeho podanie zo dňa 19.08.2013 považuje za nepodané. Odporca k dnešnému dňu neeviduje žiadnu žiadosť o registráciu zo strany navrhovateľa, teda nevedie žiadne konanie, ktorého výsledkom by mohlo byť udelenie osvedčenia o registrácii pre DPH. Aj z tohto dôvodu sa odporca domnieva, že navrhovateľom navrhovaný petit by bol aj v prípade preukázania ďalších skutočností nevykonateľný. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/7/2012 zo dňa 25.04.2012, na ktorý vo svojom návrhu poukazuje navrhovateľ odporca uviedol, že nevidí žiadnu súvislosť medzi týmto rozsudkom a konaním, ktoré je predmetom návrhu. Odporca ďalej uviedol, že zákon č. 246/2012 Z. z. zo dňa 26.06.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH predstavuje zámer zákonodarcu vytvoriť legislatívne podmienky pre realizáciu Programového vyhlásenia vlády SR v časti Trvalo udržateľný hospodársky rozvoj- Boj proti daňovým podvodom, so zameraním na legislatívnu podporu daňovoprávnej, obchodnoprávnej a trestnoprávnej politiky štátu s cieľom účinne reagovať na významné a opakujúce sa porušovania vymedzených spoločenských vzťahov v oblasti daňovej. Situácia v oblasti dane z pridanej hodnoty si vyžaduje mimoriadne vážny prístup k boju proti daňovým podvodom na dani z pridanej hodnoty s cieľom ochrániť finančné záujmy SR. Opatrenia prijaté uvedenou novelou vychádzajú zo stratégie Európskej komisie na zefektívnenie boja proti daňovým podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v Európskej únii. Zámerom citovanej novely bolo prijať legislatívne opatrenia, ktoré efektívne potlačia možnosti podvodných aktivít a zabránia ich ďalšiemu rozširovaniu a ktoré súčasne nebudú predstavovať administratívne prekážky rozvoja podnikateľských aktivít legálne podnikajúcich subjektov. Zákonodarca sa snažil zamedziť spoločnostiam, ktoré vlastnia len štítok na poštovej schránke, aby sa stali platcami DPH, ktorí nebudú komunikovať so správcom dane a budú zapojení v karuselových obchodoch, ktoré spôsobujú obrovské škody či už štátu, ale aj podnikateľskému prostrediu. Novela obsahuje zásadné legislatívne opatrenia týkajúce sa eliminácie daňových podvodov. V roku 2009 boli Európskou komisiou zverejnené informácie o výške odhadovanej daňovej straty z príjmov na dani z pridanej hodnoty v roku 2006 v podmienkach SR vo výške 1,3 mld. Eur. V marci 2012 Inštitút finančnej politiky Ministerstva financií SR zverejnil odhad straty príjmov z DPH v roku 2010 na úrovni 2,3 mld. Eur. Táto čiastka predstavuje 3,5 % HDP. Za účelom zníženia týchto škôd registrový súd skúma, či zapisovaná osoba nemá evidované daňové nedoplatky, a preto v prípade zakladateľov/ spoločníkov je nevyhnutný súhlas správcu dane. Správca dane má zasa postupovať so zvýšenou opatrnosťou a skúmať daňové subjekty, ktoré žiadajú o vydanie osvedčenia pre DPH. Je nepochybné, že zámer zákonodarcu nebol vytvoriť z daňového úradu len štatistický orgán, ktorý na oznámenie (bez akýchkoľvek dôkazov o tom, že ho podáva zdaniteľná osoba) len vydá osvedčenie o registrácii pre DPH a pridelí daňovému subjektu identifikačné číslo pre DPH. Zámer zákonodarcu sprísniť podmienky pre registráciu za platiteľa dane pre rizikové subjekty je zrejmý aj z prijatých opatrení- napr. povinnosť zložiť zábezpeku. Odporca poukázal aj na dôvodovú správu k citovanej novele. Dôvodom pre rozdelenie spoločnosti, ktorá nevykazuje žiadnu ekonomickú činnosť bola snaha vytvoriť spoločnosti, ktoré budú platcami DPH bez zloženia zábezpeky, ktorá by bola určená v prípade dobrovoľnej registrácie. Tieto spoločnosti následne navrhovateľ predáva so zaujímavým ziskom. Odporca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/2624/2012 zo dňa 15.05.2013 vydané v totožnom prípade, v ktorom súd vyslovil, že „keďže z právneho poriadku SR nevyplýva odporcovi povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutia so zákonom stanovenými náležitosťami, nemôže súd odporcovi z tohto pohľadu nič vytknúť ani konštatovať jeho nečinnosť. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že nakoľko odporca vo veci registrácie navrhovateľov pre DPH, vydania osvedčení a identifikačných čísel pre DPH, nebol ku dňu podania návrhu navrhovateľov na súd nečinný, postupoval súd podľa § 250t ods. 4 posledná veta O.s.p. a návrh ako nedôvodný zamietol.“ Odporca citoval aj nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07. Záverom zdôrazňuje nebezpečnosť dôsledkov kriminálnych aktivít v oblasti ekonomiky, nápadnú podobnosť ich technologických postupov s bežnými ekonomickými činnosťami a následnú obtiažnosť a komplikovanosť spojenú s ich zadokumentovaním pre úspešné trestné stíhanie. Ekonomická kriminalita má extrémny sociálny a ekonomický dopad na vnútornú stabilitu štátu. Okrem iného má zásadný vplyv na príjmové zložky štátu, ktorých ohrozenie spochybňuje dlhodobé a kvalitné fungovanie štátneho mechanizmu. Vzhľadom na uvedené má odporca za to, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný, pretože odporca postupoval v súlade s ustanoveniami daňového poriadku a zákona o DPH. Preto žiadal, aby súd návrh zamietol a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Návrh v predmetnej veci smeruje k zabezpečeniu ochrany práv navrhovateľa proti nečinnosti orgánu verejnej správy súdom, a to podľa štvrtej hlavy piatej časti O.s.p. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 3 O.s.p. orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Súd sa v konaní v zmysle uvedených ustanovení zameriava na ochranu navrhovateľa pred nečinnosťou orgánu verejnej správy v prípade, že tento nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, a teda je v konaní nečinný, pričom takéto tvrdenie musí byť obsahom podaného návrhu. Pod nečinnosťou možno chápať pasivitu správneho orgánu v prejednávanej veci, ak táto nie je zapríčinená žiadnou zákonnou alebo faktickou prekážkou, no napriek tomu orgán verejnej moci nekoná. Nečinnosťou môže byť opomenutie predpísaných úkonov, zbytočné prieťahy, absencia akýchkoľvek úkonov, tvrdenie nedostatku právomoci orgánom verejnej moci alebo vybavenie veci listom, záznamom a pod. namiesto rozhodnutia veci. Nečinnosť, ktorá je postupom, sa však predovšetkým prejavuje v nedodržaní procesných lehôt ustanovených administratívnymi procesnými normami pre konkrétnu vec, pričom tieto sa môžu predĺžiť za súčasného vyrozumenia účastníka, ktoré je poriadkovej povahy, a preto nemá rozhodujúci vplyv na nečinnosť orgánu verejnej moci. Rozhodujúcim pre hodnotenie konania, postupu správneho orgánu ako nečinnosti je dôvod, ktorý navrhovateľ uvádza ako príčinu nečinnosti správneho orgánu. Ten musí byť vážny, pričom tvrdenia navrhovateľa musia preukazovať, že v podstate neexistuje prekážka konania správneho orgánu, a ten i napriek tomu nekoná, je nečinný, a toto je v rozpore s konkrétnymi zákonnými ustanoveniami, ktoré ukladajú správnemu orgánu povinnosť konať, postupovať istým spôsobom, robiť určené úkony a rozhodnutia. Navrhovateľom musí byť právny predpis a konkrétne ustanovenia v uvedenom smere konkretizované. Súd po preskúmaní predmetnej veci, podaného návrhu, písomného vyjadrenia odporcu, ako aj poznatkov z obdobného konania právoplatne skončeného na tunajšom súde z podnetu navrhovateľa dospel k záveru, že nie je žiadnymi zistenými skutočnosťami podporený názor navrhovateľa, že postup odporcu v správnom konaní je nečinnosťou. Námietku odporcu, že v danej veci ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a to s poukazom na právoplatné uznesenie tunajšieho súdu č. k. 1S/40/2013-23 zo dňa 26.11.2013 si súd neosvojil, nakoľko navrhovateľ podaný návrhu odôvodňuje novými skutočnosti a odlišným skutkovým stavom. Súd sa však pri rozhodovaní v tomto konaní neriadil ani názorom Finančného riaditeľstva SR ako druhostupňového orgánu odporcu, ani upozornením prokurátora, ktoré nie sú pre súd záväzné, na čo správne vo svojom vyjadrení poukazuje aj odporca. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že písomným podaním zo dňa 16.08.2013 navrhovateľ oznámil Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad, že ako právny nástupca platiteľa dane spoločnosti ERES CORP, s.r.o., Prešovská 40, Bratislava, IČO: 47 165 391, IČ DPH: SK2023772927, ktorá v zmysle projektu rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice N272/2013, NZ 21527/2013, NCRIs 21970/2013 zanikla bez likvidácie, sa navrhovateľ dňa 14.08.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ďalej uviedol, že si takto plní povinnosť podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH a daňovému úradu oznámil skutočnosť, na základe ktorej sa stal platiteľom. Listom zo dňa 23.08.2013 odporca podľa § 13 ods. 8 daňového poriadku vyzval navrhovateľa, aby v lehote 8 dní preukázal, že je zdaniteľnou osobou. Dňa 26.08.2013 bolo odporcovi doručené písomné podanie navrhovateľa, v ktorom uviedol, že požiadavka správcu dane na preukázanie skutočnosti, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, považuje za výsledok právnej nekvalifikovanosti. Daňový subjekt sa stal platiteľom dane zo zákona, a to odo dňa kedy sa stal právnym nástupcom platiteľa dane. Zároveň vyzval správcu dane, aby jednoznačne špecifikoval zákonné ustanovenie právneho predpisu, ktoré predpisuje povinné náležitosti oznámenia skutočnosti, na základe ktorej sa stal platiteľom dane tak, aby bolo zjavné, aké nedostatky má jeho podanie. Nakoľko navrhovateľ na výzvu odporcu ním požadované skutočnosti preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou nepredložil, listom zo dňa 09.09.2013 navrhovateľovi oznámil, že jeho podanie zo dňa 26.08.2013 považuje v zmysle § 13 ods. 9 daňového poriadku za nepodané, a preto sa platiteľom dane v zmysle § 4 ods. 6 zákona o DPH nestáva a osvedčenie o registrácii pre daň mu vydané nebude. V posudzovanom správnom konaní teda odporca konal o podaní navrhovateľa, ktorým mu oznámil, že ako právny nástupca platiteľa dane spoločnosti ERES CORP, s.r.o., ktorá zanikla v zmysle rozdelenia vyhotovenom vo forme notárskej zápisnice zanikla bez likvidácie, sa stal právnym zástupcom zanikajúcej spoločnosti, a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty. Na konanie v danej veci sa vzťahuje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v spojení so zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok). Podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH platiteľom sa stáva aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá nadobudne v tuzemsku podnik alebo časť podniku platiteľa tvoriacu samostatnú organizačnú zložku podľa všeobecného predpisu, a to odo dňa nadobudnutia podniku alebo jeho časti. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym nástupcom. Platiteľom sa stáva aj zdaniteľná osoba, ktorá dodá stavbu, jej časť alebo stavebný pozemok alebo prijme platbu pred ich dodaním, a to tým dňom, ktorý nastane skôr, ak sa z dodania má dosiahnuť obrat podľa odseku 1, okrem dodania stavby, jej časti alebo stavebného pozemku, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 38 ods. 1. Títo platitelia sú povinní oznámiť daňovému úradu skutočnosť, na základe ktorej sa stali platiteľom, do desiatich dní odo dňa vzniku tejto skutočnosti. Daňový úrad je povinný platiteľa registrovať pre daň, vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť mu identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa doručenia oznámenia skutočnosti, na ktorej základe sa stal platiteľom. Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. Podľa § 13 ods. 8 daňového poriadku, ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve príslušný orgán daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením. Podľa § 13 ods. 9 daňového poriadku, ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom, považuje sa takéto podanie za podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. Ak daňový subjekt výzve príslušného orgánu nevyhovie v plnom rozsahu a v určenej lehote, považuje sa toto podanie za nepodané a príslušný orgán túto skutočnosť oznámi daňovému subjektu. Navrhovateľ vzhliadol nečinnosť orgánu verejnej správy v tom, že správny orgán na základe oznámenia navrhovateľa, ktoré bolo podané v súlade so zákonom, nezačal daňové konanie a nevydal meritórne rozhodnutie v danej veci, ale oznámenie navrhovateľa posúdil ako nepodané. S touto argumentáciou navrhovateľa sa však súd nestotožnil. Po doručení oznámenia, ktoré podľa posúdenia odporcu nespĺňalo zákonom požadované náležitosti, odporca listom č. 9712301/5/3912812/2013 zo dňa 23.08.2013 vyzval navrhovateľa na doplnenie podania o preukázanie skutočnosti uvedenej v oznámení, t. j., že je zdaniteľnou osobou. Na odstránenie tohto nedostatku podania odporca určil navrhovateľovi lehotu ôsmich dní od doručenia predmetnej výzvy. Námietku navrhovateľa, podľa ktorého je výzva odporcu v hrubom rozpore s daňovým poriadkom ako aj s článkom 2 Ústavy SR si súd neosvojil. Odporca postupoval v súlade s predmetnou právnou úpravou, ktorá je pre neho záväzná a v zmysle ktorej je povinný vyzvať daňový subjekt na odstránenie nedostatkov podania spôsobom a v lehote uvedenej vo výzve. Z predmetnej výzvy možno podľa názoru súdu jednoznačne odvodiť akým spôsobom bolo potrebné odstrániť nedostatok podania, tento nedostatok bol dostatočne špecifikovaný a navrhovateľ bol správne poučený o následkoch spojených s ich neodstránením. Požiadavku odporcu na odstránenie nedostatkov podania spočívajúcu v preukázaní skutočností tvrdených v oznámení navrhovateľa považuje súd za opodstatnenú a nevyhnutnú pre následné posúdenie splnenia zákonných predpokladov pre registráciu daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej hodnoty. Ako vyplýva z § 4 ods. 6 zákona o DPH zdaniteľná osoba sa stáva platiteľom DPH ex lege, teda priamo zo zákona bez toho, aby sa musel realizovať celý proces od podania žiadosti o registráciu až po vydanie rozhodnutia daňového úradu. Aj v tomto prípade však musia byť splnené všetky zákonom požadované predpoklady. Je nepochybné, že názor navrhovateľa, podľa ktorého preukázanie určitej skutočnosti nemôže byť za žiadnych okolností náležitosťou podania, nezodpovedá zákonnému zneniu predmetného ustanovenia. Keďže navrhovateľ túto skutočnosť, a to ani po výzve odporcu nepreukázal, nemohol sa dňom svojho vzniku stať platiteľom DPH aj keď je právnym nástupcom platiteľa DPH. Oznámením o nevydaní osvedčenia o registrácii pre daň zo dňa 09.09.2013 postupoval odporca v súlade s platnou právnou úpravou tak, ako je upravené v § 4 ods. 6 zákona o DPH v spojení s § 13 ods. 9 daňového poriadku. Zo žiadneho ustanovenia tohto právneho predpisu, ani zo zákona o DPH totiž odporcovi nevyplýva povinnosť vo veci registrácie právneho nástupcu platiteľa DPH, ktorý zanikol bez likvidácie, navrhovateľa automaticky registrovať pre daň a vydať mu osvedčenie o registrácii pre daň bez toho, aby ten preukázal splnenie zákonných podmienok. Odporca bol v danom prípade oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či navrhovateľ tieto podmienky spĺňa. Súd sa nestotožnil s navrhovateľom tvrdenou nečinnosťou odporcu aj s poukazom na to, že odporca vo veci riadne konal, preskúmal písomné oznámenie navrhovateľa o skutočnosti, na základe ktorej sa stal platiteľom DPH, vyzval ho na odstránenie zistených nedostatkov a po tom, čo tejto výzve vyhovené nebolo, neformálnym listom vyrozumel navrhovateľa o tom, že sa platiteľom DPH nestal a osvedčenie o registrácii pre daň mu vydané nebude. Súd takéto konanie odporcu považuje za súladné so zákonom. Na priebeh a výsledok daného konania v podobe neudelenia, resp. nevydania osvedčenia o registrácii pre daň má podľa súdu nepochybne vplyv aj tá skutočnosť, že navrhovateľ nevyhovel výzve odporcu a neodstránil nedostatky svojho podania, čím správcovi dane fakticky znemožnil v danej veci konať, pretože na vyvolanie príslušného konanie zákon predpokladá len kvalifikované podanie. Odporca bol preto nútený postupovať v súlade s právnymi predpismi tak, že na podanie navrhovateľa neprihliadal a jeho podanie považoval za nepodané. Na základe uvedeného súd zamietol návrh ako nedôvodný podľa § 250t ods. 4 O.s.p. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p., podľa ktorého navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel, ale keďže súd návrhu nevyhovel a odporca nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, účastníkom ich náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.