Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 3Co/65/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109214294 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8109214294.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci žalobcov 1. Mgr. D. G., bytom D. X, C., 2. Ing. C. H., bytom G. 3, Y., obaja právne zastúpení JUDr. Jánom Lemešom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Žižkova 19 proti žalovanému Mgr. Z. F., bytom G.. S. R. č. X, C., právne zastúpený JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Hlavná č. 61, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C 143/2009 - 220 zo dňa 14.03.2012, takto jednohlasne r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom návrh žalobcov zamietol a vyslovil, že trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobcovia sa svojim návrhom zo dňa 30.06.2009 domáhali ochrany osobnosti s tým, že žiadali, aby žalovaný bol zaviazaný článok uverejnený na internetovej stránke pod titulom: „Z. D. I.“ „B.“ M. T.?“ stiahnuť a v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby na internetovej stránke bolo po dobu 30 dní uverejnené ospravedlnenie: „Ja Z. F., sa týmto verejne ospravedlňujem Mgr. D. G. a Ing. C. H., za tieto nepravdivé tvrdenia, ktoré som uviedol na ich adresu v článku „Z. „D. I.“ „B.“ M. T.?“: „A keď si hocičo môžu dovoliť niektorí poslanci Národnej rady SR, niektorí členovia vlády SR alebo čelní politici na Slovensku ako reprezentanti obyvateľov - voličov Slovenska, prečo by si niečo podobné nemohla dovoliť štvorica „čertov v baraňom kožuchu“. Tak by sa obrazne dalo povedať o štyroch tiež ľuďoch - D. G. a N. X. z C. Y. H. a C. H. z Y., ktorí ešte ako právoplatní členovia M. Y. - XXXX založili NADÁCIU M. Y. - XXXX. A aby ju mohli založiť, museli v hotovosti zložiť pol milióna korún a do zálohu dali majetok Rusínov prešovskej oblasti, a to budovu M. S. v C. a veľký pozemok s ním spojený (podľa súdneho odhadcu v celkovej hodnote 9,5 milióna Sk). A túto nadáciu potom legálne zaregistrovali na Ministerstve vnútra SR a po jej registrácii, ako vlastníci dali tento majetok zapísať na nový subjekt - Nadáciu M. S. - 1983 do katastra nehnuteľného majetku v C.. A tým neporušili zákon, ale štyria ľudia bez hanby a svedomia „okradli“ všetkých Rusínov. Keď dopoludnia 10. apríla 2006 prišlo súčasne vedenie M. Y. - XXXX na čele s K. H. na Okresný súd v Prešove, tam sa dozvedelo, že D. G. stiahol žalobu na neho ohľadom právoplatnosti mimoriadnej schôdzi RK - 1923 z 9. apríla 2005. A prečo by sa aj naťahoval s niekým, keď „má vo vrecku“ majetok a môže si s ním robiť, čo chce, aj s troma „štatistami“: zajtra tento majetok môže predať za niekoľko miliónov korún, alebo napríklad zoberie si úver z banky na takých „maličkých“ desať miliónikov a zaručí sa za neho väčším majetkom novej nadácie. A keď nebudú splácať tento úver „štyria muškatieri“, nič sa nestalo: od nich zoberú budovu M. domu a pozemok k tomu, ale desať miliónikov by im zostalo!!! A teraz všetkým ukázali, ako sa to robí. Bravo, bravo „molodcy“, len tak ďalej, možno že skoro „predáte všetkých Rusínov“, ako ste si „privlastnili“ ich majetok. Veď vy „ste už ich predali“ a sa tak „zapredali“!!! Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že už dňa 10.11.2010 vydal skorší rozsudok, ktorým návrh žalobcov zamietol. Proti rozsudku sa žalobcovia odvolali. Krajský súd v Prešove svojim uznesením zo dňa 14.09.2011 zrušil uvedený rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V tomto uznesení odvolací súd vyslovil právny názor, že žalovaný je pasívne legitimovaným účastníkom konania, pretože pasívna legitimácia je daná aj voči autorovi článku a to aj pokiaľ ide o nároky, ktorými sa žalobcovia ako dotknuté osoby domáhajú, aby autor článku strpel určité kroky, ktoré dotknuté osoby podniknú voči správcovi webovej stránky. Zároveň uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude skúmať, či zverejnený kritický článok na internetovej stránke obsahuje nepravdy a ďalej, či štylizácia predmetného článku prekročila hranicu oprávnenej konštruktívnej kritiky konania žalobcov. Od nepravdivej, pravdu skresľujúcej a neoprávnenej kritiky je potrebné v konaní o poskytnutie ochrany osobnosti dôsledne odlišovať kritiku oprávnenú, vychádzajúcu z pravdivých skutočností a zhodnotenia skutkového stavu ustáleného v konaní na základe vykonaného dokazovania. Proti takejto oprávnenej kritike nemožno použiť inštitút ochrany osobnosti tým viac, že ide o kritiku spoločensky žiaducu, ku ktorej je aj tlač oprávnená a povolaná. Ďalej odvolací súd dodal, že súd neustálil, ako vlastne znela inkriminovaná časť článku. Odvolací súd tu mal na mysli dôsledné rozlišovanie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. V prípade skutkových tvrdení musí žalovaný spravidla preukázať ich pravdivosť, ak má byť v spore úspešný. Naproti tomu pri hodnotiacich úsudkoch nemožno vôbec uvažovať o ich pravdivosti či ich nepravdivosti, a to práve preto, že hodnotiaci úsudok je vyjadrením subjektívneho názoru, a preto samozrejme nepodlieha ani dokazovaniu. Môže však byť neprimeraný v prípade absencie akéhokoľvek skutkového základu. Súd následne citoval ust. § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník), ust. § 5 ods. 1, § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a uviedol, že je potrebné v prvom rade poukázať na to, že predmetný článok je článkom novinára. Je dôležité pri ochrane osobnosti brať do úvahy, kto kritizuje v médiách. Aj podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je novinár privilegovanou skupinou, pretože hrá významnú úlohu v právnom štáte. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Následne uviedol, že po pripustení zmeny žalobného návrhu na základe návrhu žalobcov sa inkriminovanou časťou článku stal podľa žalobcov nadpis „Z. D. I. B. M. T.,“ ďalej časť kde sa hovorí, že si to dovolila štvorica „čertov v baraňom kožuchu“ a „že žalobcovia sú majiteľmi predmetnej nadácie“ a časť, kde žalovaný používa termín „o štyroch tiež ľuďoch“. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že žaloba žalobcov nie je dôvodná. Súd mal za to, že predmetný novinársky článok je článkom opisujúcim skutočnosť verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva ako aj náš Ústavný súd v prípade týchto skutočnosti dovoľuje novinárom používať určitú mieru preháňania a provokácie. Žalobca v 2. rade poukazoval na to, že v danom článku pisateľ ich označuje za „čertov v baraňom kožuchu,“ čo je podľa neho vážne obvinenie. Aj ich mená sú zverejnené veľkými písmenami. Taktiež, ak pisateľ hovorí, že sú majiteľmi nadácie, je to zavádzanie a použitý termín „o štyroch tiež ľuďoch“, je dehonestujúci. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že sú to jeho názory a názory verejnej mienky, ktorá panovala v rámci komunity Rusínov. Ak sa uvádza, že vo vrecku majú žalobcovia majetok, tak je to obrazne povedané, pretože môžu s týmto majetkom disponovať a na dokreslenie toho poukázal na skutočnosť, že vo veci sa vedú súdne spory. Tieto okolnosti súd považoval za kľúčové pri opätovnom zamietnutí žaloby. Súd prvého stupňa aj po dodatočnom vykonaní dokazovania nezhliadol v článku žalovaného (uverejnenom na internete) vyjadrenia, na ktoré poukazovali žalobcovia, že sa im zdajú dehonestujúce ani vyjadrenie znižujúce vážnosť osôb žalobcov. Súd napadnutú časť článku považoval za kritiku s mierou preháňania a provokácie tak ako to umožňuje Európsky súd pre ľudské práva. Aj to, že vety, ktoré žalobcovia uvádzali ako problémové, žalovaný uverejnil v úvodzovkách, sám podľa súdu zvýraznil práve to spomínané novinárske preháňanie a provokáciu. Ďalej súd skonštatoval, že kritizovanie žalobcov v inkriminovanom článku nie je kritizovaním súkromného života žalobcov a nezasahuje do ich súkromnej sféry. Naopak je kritikou a článkom spochybňujúcim ich zrealizované konanie v rámci občianskeho združenia, výsledkom ktorého bolo zriadenie nadácie. Konanie žalobcov súd považoval za konanie vo verejnom záujme. Súd prvého stupňa uviedol, že článok je v súlade so zákonom, lebo vyjadruje subjektívny názor žalovaného, ktorý nie je neprimeraný a nie je bez absencie akéhokoľvek skutkového základu, pretože skutkovým základom kritiky žalobcov bolo práve ich konanie, ktoré je aj predmetom stále prebiehajúceho súdneho sporu, ako aj ich konanie v rámci občianskeho združenia M. Y. XXXX. S poukazom na tieto skutočnosti mal súd za to, že žalovanému v predmetnom článku ako novinárovi je umožnené používať mieru preháňania a provokácie, pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva mu poskytuje zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Žalovaný v inkriminovanom článku (ktorého časť vyňali žalobcovia ako časť, o ktorú opreli žalobu o ochranu osobnosti), preukázal svoje hodnotiace úsudky, o ktorých pravdivosti a nepravdivosti nie je dôležité uvažovať, pričom tieto hodnotiace úsudky aj vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie (21S/2/2007) a na zistený skutkový stav veci neboli bez absencie skutkového základu. V zmysle uvedeného súd návrh žalobcov ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Uviedli, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a neprejednal vec v zmysle záverov odvolacieho súdu. Boli toho názoru, že je oprávnená otázka, či novinár má prostredníctvom médií právo rozpútavať nenávisť vo verejnosti voči osobám, ktoré nekonali nezákonne, a či to je vo verejnom záujme. Uviedli, že ak je novinárom dovolené používať určitú mieru preháňania a provokácie, to vonkoncom neznamená, že majú právo porušovať ľudské práva. Nedostatkom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je spôsobené, že nešpecifikuje, čo spadá pod pojem preháňania a provokácie. Nesúhlasili s tvrdením súdu, že uvedený článok je článkom opisujúcim skutočnosť verejného záujmu. Navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a žalovanému uložiť povinnosť splniť požiadavku žalobcov v zmysle petitu. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. ) s tým, že termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj o termíne boli účastníci konania upovedomení písomne (§ 156 ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd v súvislosti s námietkami uvedenými v odvolaní zo strany žalobcov poukazuje na to, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne aj použil právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a len pre zdôraznenie v súvislosti s odvolacími námietkami dodáva: Sloboda prejavu má v demokratickej spoločnosti nenahraditeľný význam. Ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých dôvodov. Sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky. Je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom konfrontácie rôznych myšlienok a názorov. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú sa k neurážlivým, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok z 7. decembra 1976). V súvislosti s prejednávanou vecou odvolací súd zdôrazňuje a konštatuje, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným nepochybne patrí činnosť osôb (členov) pôsobiacich v M. Y. XXX, ktoré je občianskym združením kultúrno-osvetového zamerania združujúce občanov Slovenskej republiky, ako aj činnosť účelového združenia majetku (nadácie), ktoré sa vytvára na báze združenia majetku. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., ktorým je Slovenská republika viazaná; každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie týchto podmienok: a) neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, alebo aspoň ohroziť osobnosť fyzickej osoby, b) ujma na osobnosti fyzickej osoby (nemajetková ujma) v jej osobnej fyzickej a psychicko-morálno- sociálnej integrite; v určitých prípadoch musí táto ujma spočívať v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, c) príčinná súvislosť medzi a) a b), t. j. či neoprávnený zásah ujmu skutočne bezprostredne vyvolal. Nenaplnením akejkoľvek z týchto podmienok sa vylučuje možnosť vzniku zodpovednosti podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým a jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v tomto ustanovení. Ide o generálnu klauzulu o ochrane osobnosti fyzickej osoby. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je neoprávnený (protiprávny). O neoprávnený zásah nejde, ak ten kto sa ho dopúšťa, plní svoju právnu povinnosť alebo vykonáva svoje právo. Právna teória definuje neoprávnený zásah tak, že znamená každé konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobiť zníženie dôstojnosti, vážnosti a česť a ktoré ohrozuje postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Každý neoprávnený zásah je v rozpore s objektívnym právom. K odvolacej námietke žalobcov, že článkom došlo k zásahu do cti a dôstojnosti žalobcov, odvolací súd poznamenáva, že k porušeniu práva na česť môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť písmom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Odvolatelia tvrdia, že je neprípustné, aby novinár prostredníctvom médií rozpútal nenávisť v očiach verejnosti voči osobám, ktoré nekonali nezákonne. Ako vyplýva z obsahu spisu, v článku zverejnenom na internetovej stránke pod názvom: „Ako „štyria muškatieri“ „okradli“ rusínsky národ?“ (č. l. 3) v ňom bola kritizovaná činnosť žalobcov, ktorí ako právoplatní členovia M. Y. XXXX založili nadáciu. Aby nadáciu založili, museli zložiť pol milióna korún, a preto použili za tým účelom majetok Rusínov prešovskej oblasti, a to budovu M. S. a pozemok (v hodnote 9,5 mil. Sk), na ktoré nehnuteľnosti Rusíni zložili svoje vlastné peniaze, aby mohli kúpiť pozemok a budovu na R. č. XX v C.. Po zaregistrovaní nadácie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, žalobcovia dali majetok občianskeho združenia, t. j. majetok Rusínov zapísať na Nadáciu M. Y. XXXX v katastri nehnuteľností. Pisateľ článku v ňom uvádza, že žalobcovia svojim konaním neporušili zákon, ale „štyria ľudia“ bez hanby a svedomia „okradli“ všetkých Rusínov. Pisateľ v článku viditeľne zvýraznil mená a priezviská zakladateľov nadácie (žalobcov), ktorí do nimi založenej nadácie previedli majetok (budovu na R. ul. č. XX v C. a pozemok, na ktorom budova je postavená) pôvodne vo vlastníctve občianskeho združenia M. Y. XXXX. V konaní vykonanými dôkazmi bola nepochybne preukázaná pravdivosť tvrdenia pisateľa v inkriminovanom článku. O tom, že žalobcovia ešte ako členovia občianskeho združenia M. Y. XXXX založili „Nadáciu M. Y. XXXX“ (v zmysle zákona č. 34/2002 Z. z.) svedčí nadačná listina (č. l. 103). Z nej vyplýva (čl. IV), že zakladateľ občianskeho združenia „M. Y. XXXX“ jeho konajúci štatutárny orgán - žalobca v 1. rade pri založení nadácie vložil do nadačného imania majetkový vklad 9.500.000,- Sk, pozostávajúci z nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XX XXX k. ú. C. (č. l. 103 - 104). Nepochybne ide o pozemok parc. č. 480/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 481m2 a na ňom stojaca budova na ul. R. č. XX v C. súp. č. 2973, ktorá bola pôvodne majetkom občianskeho združenia M. Y. XXXX. Ako vyplýva z výpisu z LV č. XX XXX k. ú. C., ako vlastník vyššie opísaných nehnuteľností je v súčasnosti na LV č. XXXXX k. ú. C. zapísaná Nadácia M. Y. XXXX, R. XX, C. G. republika, titulom nadobudnutia je „písomné vyhlásenie zakladateľa nadácie o vložení nehnuteľnosti do nadačného imania (V 1138/2006)“. Z čl. IX. nadačnej listiny je zistiteľné, že správcom nadácie je žalobca v 2. rade (č. l. 106 spisu), ďalší členovia správnej rady sú Ján X. a Y. H. (pôvodný žalobca). Ďalej sa v inkriminovanom článku uvádza, že žalobca v 1. rade „má vo vrecku“ majetok, môže s ním robiť, čo chce aj s troma „štatistami“ (členovia správnej rady). Zajtra môže majetok previesť za niekoľko miliónov Sk, alebo si zoberie z banky úver a majetok založí a keď sa úver splácať nebude, nič sa nestane, zoberú (žalobcom) budovu M. domu a pozemok, ale 10 mil. Sk im zostane. Ďalej sa v článku uvádza, že žalobcovia všetkým ukázali ako sa to robí. Bravó „molodcy“, len tak ďalej, možno už skoro „predáte všetkých Rusínov“ ako ste si „privlastnili“ ich majetok. Veď vy „ste už ich predali“, a tak sa „zapredali“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pisateľ článku navádza atmosféru do budúcna, aká môže vzniknúť v súvislosti so zmenou vlastníctva majetku na žalobcami zriadenú Nadáciu M. Y. XXXX. Vyjadruje obavy, že Rusíni stratili svoj majetok (budovu a pozemok), na ktoré nehnuteľnosti finančnými prostriedkami prispeli všetci Rusíni. A preto, ak žalobcovia aj zákonne zriadili nadáciu, pisateľ článku, verejne kritizuje, že žalobcovia si „privlastnili“ majetok všetkých Rusínov. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že zverejnený článok je pravdivý. Tiež štylizácia predmetného článku neprekročila hranicu oprávnenej konštruktívnej kritiky o konaní žalobcov. Išlo o kritiku verejnú, vychádzajúcu z pravdivých skutočností. Žalovanému v predmetnom článku ako novinárovi poskytujúcemu informácie z verejného života je umožnené používať určitú mieru provokácie a určitú mieru preháňania. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre poskytuje novinárom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Ústavný súd to vo svojom rozhodnutí potvrdzuje (II. US 152/2008). Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že inkriminovanú časť článku žalovaného je potrebné považovať za hodnotiaci úsudok žalovaného, ktorý nie je podľa názoru odvolacieho súdu takého rázu, že by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na cti žalobcov. Pre posúdenie, či prejavom uverejneným v inkriminovanom článku, ktorý sa dotýka žalobcov možno alebo nemožno zasiahnuť do ich práv chránených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, či opísanie skutkových okolností je pravdivé alebo nepravdivé. Za pravdivé opísanie skutkových okolností treba považovať jeho opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi umožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Odvolací súd je tohto názoru, že inkriminovaný článok bol napísaný pravdivo a na základe pravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku (žalovaný) vyjadruje svoj hodnotiaci úsudok, pričom žalovanému ako novinárovi je umožnené používať výrazy, ktoré aj urážajú a šokujú (primerane) alebo znepokojujú časť obyvateľstva. Správne súd prvého stupňa analyzoval charakter a dopad článku žalovaného na žalobcov, pretože tento nie je ničím iným, len rozšírenou verejnou kritikou žalobcov. Preto aj odvolací súd konštatuje, že na takýto postup má žalovaný ako novinár právo. Opačný výklad by bol krokom k obmedzovaniu slobody prejavu zaručenej ústavou Slovenskej republiky. Preto aj v tejto časti súhlasí odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa, že nešlo o zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa. V súlade s ustanovením § 224 ods. 4 O.s.p. so zreteľom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania. Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.