Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 25CoE/15/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512202368 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8512202368.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v Bratislave, ul. Údernícka č. 5, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, ul. Údernícka č. 5, proti povinnej Q. Q., nar. XX. Q. XXXX, bytom v Z. B., Z. B. č. XX, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 631,82 Eur s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 6Er/99/2012-17 zo dňa 17. augusta 2012, jednohlasne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal z toho, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie proti povinnej na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. novembra 2011 a vykonateľnosť dňa 19. novembra 2011. Týmto rozsudkom boli oprávnenému priznané nároky zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy (Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 26. februára 2004). Exekučný titul bol vydaný na základe právomoci rozhodcovského súdu založenej rozhodcovskou zmluvou. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku podrobil súd súdnej kontrole samotnú rozhodcovskú doložku. Zistil, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá v článku III bod 6 úverovej zmluvy v spojení s článkom 18 Všeobecných obchodných podmienok. Dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, preto nie je pre spotrebiteľa záväzná, táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami smernice 93/13/EHS, a preto žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený. Vytýka súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil. Má za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, pretože súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Podľa názoru odvolateľa exekučný súd nemá právomoc vo veci samej vykonať dokazovanie alebo právomoc rozsudok rozhodcovského súdu zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú ochranu. Aj pri aplikácii ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ZRK exekučný súd nie je vecne príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dáva odvolaciemu súdu do pozornosti judikatúru Súdneho dvora - C-40/08, podľa ktorej exekučný súd nemôže úplne nahradiť celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak spotrebiteľ sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní a nepodal žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Pri aplikácii ustanovenia § 45 ZRK exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Ďalej poukazuje na to, že pokiaľ pred 1. januárom 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Aplikáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka označuje za nesprávnu aj vzhľadom na obsah dôvodovej správy k novele Občianskeho zákonníka. Odkazuje aj na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žiada preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s napadnutým uznesením a s podaným odvolaním vyslovila súhlas s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka a vec bola predložená odvolaciemu súdu v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Riadil sa pritom zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, pokiaľ namieta oprávnenie exekučného súdu posudzovať splnenie zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Súdna prax je jednotná v názore, že už v tomto štádiu, keď sa má rozhodnúť o poverení súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. Viaceré rozhodnutia tohto odvolacieho súdu i niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, konštatovali oprávnenie exekučného súdu preskúmať, či predložené rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané na základe platnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo nevznikli v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. - ďalej len „ZRK“). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 ZRK). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 ZRK). Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. novembra 2011. Odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý prioritne riešil rozhodujúcu právnu otázku, ktorou je otázka platnosti rozhodcovskej doložky a po podaní žiadosti súdnym exekútorom o udelenie poverenia skúmal, či došlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, najmä z toho pohľadu, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Aj v rámci daného exekučného konania bol teda súd prvého stupňa, a teda aj odvolací súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011). Ani odvolací súd preto nemá dôvod odkloniť sa od názoru, že vo veci ide o nároky zo spotrebiteľskej zmluvy. Nebráni tomu nič, ani to, že zmluvu povinná s predchodcom oprávneného uzatvorila ešte pred vstupom SR do EÚ (dňa 27. marca 2004, a teda pred nadobudnutím účinnosti ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení novely Občianskeho zákonníka realizovanej zákonom č. 150/2004 Z.z. účinnej od 1. apríla 2004. Cieľom uvedenej novely bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, najmä s jeho Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Interpretačné pravidlá, ktoré z tejto Smernice vyplývajú, sú výkladovými pravidlami, ktoré je potrebné použiť aj na aplikáciu vnútroštátneho práva. Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 342/09 zo dňa 15. júna 2009 vyplýva okrem iného aj záver poukazujúci na to, že všeobecné súdy by mali nachádzať taký výklad ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľa s poskytovateľom služby spotrebiteľovi, ktorý by reflektoval tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v príslušných Smerniciach, hoci by v okamžiku vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom právnom poriadku výslovná úprava implementujúca tieto Smernice a Česká republika nebola členom EÚ. Odvolací súd je toho názoru, že aj vzhľadom na blízkosť právnych úprav v Slovenskej republike a v Českej republike nie je vylúčené, ba skôr opak, je potrebné takýto názor akceptovať aj na právne vzťahy, ktoré boli založené v Slovenskej republike pred vstupom SR do EÚ. Napokon slovenský právny poriadok v novele Občianskeho zákonníka realizovanej zákonom č. 150/2004 Z.z. v ustanovení § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka určil podmienky, za ktorých sa spotrebiteľské zmluvy uzavreté do 1. apríla 2004 mali dať do súladu s požiadavkami a cieľmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. To platí aj čo do povinnosti odstrániť zo spotrebiteľských zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie oproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Za tým účelom zákonodarca stanovil trojmesačnú lehotu na nápravu a jej márne uplynutie spojil s následkom neplatnosti problémového ustanovenia. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, § 54 a § 57 tohto zákona, podľa odseku 3 sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 879f ods. 4 Občianskeho zákonníka). Toto je potrebné zdôrazniť v súvislosti s odvolacou námietkou domáhajúcou sa len aplikácie Obchodného zákonníka v predmetnej veci. Pri výklade vnútroštátneho práva v súlade so Smernicou 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je treba zdôrazniť v súvislosti s odvolacími námietkami to, že podľa čl. 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 vety prvej, podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, ak bola spísaná vopred a spotrebiteľ preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou zmluvou. Ani odvolateľ v podanom odvolaní nerozporuje, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná len do obsahu Všeobecných obchodných podmienok. Nešlo teda o individuálne vyjednanie rozhodcovskej doložky. Preto možno súhlasiť so súdom prvého stupňa, ak takúto podmienku v spotrebiteľskej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú, neplatnú, a tak nezakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci. Už toto je dôvodom, pre ktorý nebolo možné žiadosti o udelenie poverenia vyhovieť. K veci je však vzhľadom aj na vyššie uvedené potrebné dodať, že z listín, ktoré sú obsahom spisu nevyplýva, že by Všeobecné obchodné podmienky, na ktoré odkazuje zmluva, boli spotrebiteľom podpísané. Toto vedie aj k záveru, že neboli splnené ani podmienky písomnej formy dohody o rozhodcovi, či rozhodcovskej doložke, tak ako je uvedené vyššie s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 ZRK. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.