Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/273/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220003 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220003.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/432/2012-66 zo dňa 9. januára 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa návrhom (žalobou) zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 663,84 Eura ako aj náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Podanú žalobu odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení platnom od 01.09.2005 a § 44 ods. 8 v znení platnom od 01.12.2006) a zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a skutkovo ju odôvodnil tak, že Okresný súd Komárno v exekučnom konaní vedenom na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnej - T. registrovaný u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 138/2007 nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase, ale až po veľmi dlhej dobe. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí žalobca ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmenu exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal. Žalobca sa dozvedel o všetkých skutočnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia súdu o zmene súdneho exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi majetková škoda v celkovej výške 175,- Eur v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom v sume 50,- Eur, v sume 15,- Eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením týchto urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania na súde. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 Eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu (na základe aplikácie doktríny ústavného súdu pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní vo výške 663,88 Eura za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 Eura). Mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom, márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym úradným postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: -neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, -nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, -nastalo riziko insolvencii povinného. Ďalším dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov jeho spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením označených práv a princípov právneho štátu. Uviedol, že si uplatňuje nemajetkovú ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalovaný navrhol v písomnom vyjadrení zo dňa 2. januára 2014 podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní žalobu žalobcu zamietol a o trovách účastníkov rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/218/2007 a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1 v znení účinnom do 31.12.2010, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) § 44 ods. 6, 7, § 238 ods. 1 a dospel k záveru, že podaná žaloba je nedôvodná. V konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP Zák. č. 99/1963Zb.) z dôvodu, že trovy konania mu nevznikli. Ďalej mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu, že žalobca ako oprávnený podal na súde návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 25.05.2009, pričom exekučný súd uznesením zo dňa 26.05.2010 vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora. Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej, z akého dôvodu, či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že žalobca si v konaní uplatňoval náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z. z., dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp. bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa mal za to, že exekučné konanie bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého 30-dňová lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti na zmenu exekútora existovala. Dospel k záveru, že pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti o zmenu exekútora až po uplynutí tejto zákonnej lehoty, jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže rozhodol v primeranej lehote, dôvodiac objektívnymi okolnosťami v danej právnej veci a to vysokou zaťaženosťou exekučného súdu v rozhodnom období a charakterom exekučného titulu. Ďalej dôvodil aj činnosťou exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu tohto rozhodnutia v danej exekučnej veci posúdením zákonnosti exekučného titulu. Vzhľadom k tomu, že súd v konaní nemal za preukázaný základ uplatneného právneho nároku, ďalej sa nezaoberal ostatnými zákonnými predpokladmi uplatneného právneho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že zo zhodných dôvodov potom nedošlo ani k zbytočným prieťahom v exekučnom konaní. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo, že predložil dôkaz o vzniku škody a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania procesným postupom podľa § 212 ods. 1, 2, § 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu, prihliadajúc i na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Následne dospel k tomu záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť. V danom prípade odvolacie dôvody žalobcu uvádzané v ním podanom odvolaní nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Z toho je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami žalobcu z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa žalobca dovolával, keď inak za odňatie možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradik- tórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom. Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. - článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku. Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie exekučného súdu o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní platila tridsaťdňová zákonná lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či žalobcovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného súdu. Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, ako aj s poukazom na obsah pripojeného exekučného spisu súdu prvého stupňa odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k skutkovému záveru, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k tomu právnemu záveru, že týmto konaním exekučného súdu došlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, keďže existovala zákonná lehota na rozhodnutie súdu o návrhu žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní o zmene exekútora, v ktorej lehote exekučný súd nevydal rozhodnutie, teda zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní došlo k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobca v danej právnej veci však nepreukázal ostané dva zákonné (esenciálne) predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, ako aj nepreukázal, že medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto ostatných dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia žalobcu o vzniku škody vo výške 175 eur predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o zmenu exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, za správu pohľadávky cez pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému, na udržanie a správu tohto systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, odvolací súd považuje za účelové (a s poukazom na predmet jeho činnosti) aj za nepreukázané. Za daného skutkového stavu potom nie je daná ani príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca v predmetnom konaní nepreukázal ani svoje tvrdenie o vzniku nemajetkovej ujmy na vlastnej strane z dôvodov ním uvedených. Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu nevykazovalo v žalobe vytýkané zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných žalobcom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam. Rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora vydané v predmetnom čase nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy, nakoľko v rozhodnom období žalobca ako oprávnený podal v množstve exekučných vecí návrh na zmenu exekútora v osobe JUDr. Rudolfa Krutého, napriek vedomosti o tej skutočnosti, že tento ako bývalý zamestnanec oprávneného je v exekučnom konaní vylúčený podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, keď i Ústavný súd SR v náleze III.ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011 konštatoval nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom u oprávneného, ako aj s poukazom na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia v exekučnej veci. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný základ uplatneného právneho nároku, odvolací súd sa ďalej nezaoberal ostatným zákonnými predpokladmi uplatneného právneho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Navyše ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný exekučný titul privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie. Návrh na prerušenie konania sa v spise nenachádza. Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd aj z iných právnych dôvodov za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne správne, keď žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd vychádzal z toho, že je neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným dokazovaním, že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Okrem toho žalobca v konaní nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu žalovanému nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.