Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11Co/176/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219669 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219669.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 04. 03. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. januára 2015 č. k. 10C/409/2012-73, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 1.720,45 eur z titulu nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/94/2010 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 510/2010). Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2011, ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010 a od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zodpovednosť objektívna, teda vzniká bez ohľadu na zavinenie a nemožno sa jej zbaviť. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne splnenie) a bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Teda v prípade, ak nie je splnený čo i len jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Vyššie citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Štát podľa príslušných ustanovení zodpovedá za škodu za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a teda nesprávny úradný postup bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. V predmetnej veci súd dospel k tomu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.720,45 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do pätnástich dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 01. 02. 2010, pričom exekučný súd vydal uznesenie dňa 30. 07. 2012 (ktorým vyhlásil exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho), ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 02. 08. 2012, kedy začala plynúť i trojročná subjektívna premlčacia lehota, pretože dňom doručenia tohto uznesenia oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá, ktorý orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol doručený odporcovi dňa 23. 4. 2012, odkedy premlčacia lehota počas 6 mesiacov neplynula a návrh na začatie konania v tejto predmetnej veci bol podaný na súde dňa 27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej trojročnej lehoty podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a námietka premlčania vznesená odporcom nie je dôvodná. Pokiaľ teda dňa 23. 04. 2012 boli odporcovi doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, jeho návrh v predmetnej veci o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy doručený súdu dňa 27. 09. 2012 nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty. Je ale nepochybné, že v čase rozhodovania súdu, t. j. dňa 23. 01. 2015 už lehota 6 mesiacov uplynula. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej exekučnej veci bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu dňa 01. 02. 2010, pričom exekučný súd vydal dňa 30. 07. 2012 uznesenie č. k. 7Er/94/2012-27, ktorým exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zároveň ho zastavil. Lehota 15 dní, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola v predmetnej exekučnej veci dodržaná sa vzťahuje iba na vydanie rozhodnutia, ktorým súd udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Pokiaľ však súd zistí rozpor žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote ako v prípade, ak by poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca prejavil vôľu, že v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pretože pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa jedná o náročnejšie rozhodovanie, v rámci ktorého súd vlastnému skúmaniu podrobuje predložený návrh na vykonanie exekúcie, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, ako i exekučný titul. Súd bol toho názoru, že v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola zákonom stanovená lehota na vykonanie tohto úkonu. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd neporušil svoju povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovene lehote. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vo svojej rozhodovacej činnosti súd prihliada na zákonom stanovené lehoty, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože i v týchto prípadoch sú rozhodujúce konkrétne okolnosti posudzovanej veci. V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok a na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2014, v zmysle ktorého súd i bez návrhu zastaví exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní je extrémne krátka nato, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Je oprávnený a zároveň i povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. I keď exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá mu bola doručená dňa 01. 02. 2010 a exekučným titulom mal byť rozsudok rozhodcovského súdu zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy, rozhodol až dňa 30. 07. 2012 (čomu predchádzalo rozhodnutie zo dňa 11. 02. 2010 o odložení výkonu exekúcie) potom, čo si vyžiadal predloženie zmluvy o úvere so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemožno takýto postup považovať za žiadne prieťahy v konaní ani za nesprávny úradný postup. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010 je aj zmluva o úvere zo dňa 13. 10. 2008 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným ako i exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bolo potrebné preskúmať. Exekučný súd predložený exekučný titul posúdil ako nespôsobilý, čo znamená nemožnosť jeho realizácie v exekučnom konaní. V dôsledku uvedeného potom podľa názoru súdu prvého stupňa nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní, ktorým je nesprávny úradný postup a nie je splnený ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup a vznik škody zistené neboli. K znaleckému posudku č. 1/2013 a znaleckému posudku č. 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, súd prvého stupňa uviedol, že pre súdenú vec sú bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom a v konaní nebol zistený ani jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“. Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03. 2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní pod sp. zn. 9Co/174/2014). S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. § 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 23. 01. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.720,45 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010. Majetková škoda 125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd je toho názoru, že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 7Er/94/2010, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur. Nemajetková ujma 1.720,45 eur podľa tvrdenia navrhovateľa má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, pričom navrhovateľ tvrdil, že výpočet tejto sumy uskutočnil alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania a nečinnosti exekučného súdu s prihliadnutím na doktrínu Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpi až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 19. 01. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 na udelenie poverenia pre súdneho exekútora platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru, že lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15 dní. Odhliadnuc od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 7Er/94/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 01. 02. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 30. 11. 2009 v konaní pod sp. zn. SR 19744/09 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 11. 02. 2010 č. k. 7Er/94/2010-8 odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený (navrhovateľ v tomto konaní) odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol dňa 29. 09. 2011 uznesením pod č. k. 15CoE/265/2011-20 tak, že odvolanie oprávneného odmietol. Následne exekučný súd vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere zo dňa 13. 10. 2008 (spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru), na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Žiadané listiny boli súdu predložené dňa 17. 07. 2012 a exekučný súd uznesením zo dňa 30. 07. 2012 vyhlásil predmetné exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho. Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré exekučný súd doručoval povinnej a súdnemu exekútorovi a dňa 19. 11. 2014 bolo odvolanie spolu s exekučným spisom predložené odvolaciemu súdu, ktorý v čase rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto predmetnej veci, t. j. dňa 23. 01. 2015 o podanom odvolaní nerozhodol, čo znamená, že exekučné konanie nie je právoplatne skončené. Navrhovateľ v tejto predmetnej veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy tvrdil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010 prišlo zo strany súdu k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v tom, že exekučný súd porušil svoju povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti, pričom rozhodol až dňa 09. 08. 2012, teda s omeškaním viac ako 933 dní tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol. Je potrebné uviesť, že toto tvrdenie navrhovateľa nemá oporu v exekučnom spise vedenom pod sp. zn. 7Er/94/2010 na Okresnom súde Komárno. V uvedenej exekučnej veci sa exekučné konanie začalo dňa 19. 01. 2010, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 01. 02. 2010 a exekučný súd už dňa 11. 02. 2010 vydal uznesenie, ktorým odložil výkon exekúcie až do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 03. 2010. Po predložení zmluvy o úvere zo dňa 13. 10. 2008 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, čo bolo 17. 07. 2012 exekučný súd vydal dňa 30. 07. 2012 uznesenie, ktorým vyhlásil predmetné exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho. Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom odvolací v čase rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto predmetnej veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy ešte nerozhodol a teda exekučné konanie nie je právoplatne skončené. Uvedený postup exekučného súdu nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Naviac navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo však z predloženého exekučného spisu sp. zn. 7Er/94/2010 nevyplýva. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 1.720,45 eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne, t. j. 55,- eur mesačne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následného zastavenia exekučného konania ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že nastane stav predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod.. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010 bola doručená exekučnému súdu dňa 01. 02. 2010 a súd uznesením zo dňa 11. 02. 2010 pod č. k. 7Er/94/2010-8 rozhodol tak, že výkon exekúcie odložil do právoplatného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. Ďalším uznesením zo dňa 30. 07. 2012 č. k. 7Er/94/2010-27 (proti ktorému oprávnený podal odolanie) exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytoval úvery), pričom neboli preukázané ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02). V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný súd dňa 11. 02. 2010 rozhodol o odklade výkonu exekúcie a ďalším uznesením (ktorému predchádzala výzva pre oprávneného na predloženie zmluvy o úvere uzavretej s povinným - dlžníkom spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru) zo dňa 30. 07. 2012 vyhlásil exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho. Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 30. 11. 2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 19744/09 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Z. D. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), ktorý by bol právne relevantným exekučným titulom. Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa a žiadosť o odročenie pojednávania zo dňa 16. 01. 2015 (ktoré bolo odoslané a súdu doručené dňa 16. 01. 2015) a dôvody v ňom uvedené (nemožnosť pripraviť sa na pojednávanie z dôvodu, že súd neoznámil značku identifikujúcu u navrhovateľa predmetnú vec, v dôsledku čoho nie je možné určiť, ktorý konkrétny návrh navrhovateľa bude predmetom pojednávania vzhľadom na množstvo vecí) súd prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 23. 10. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez zbytočného odkladu a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. relevantný dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ navrhovateľ podal množstvo návrhov v obdobnej veci na súdoch v rámci Slovenskej republiky, mal si identifikáciu týchto návrhov zabezpečiť jednoznačným spôsobom, nakoľko návrhy sa na súde označujú a evidujú pod spisovou značkou súdu a nie podľa rozlišovacích údajov navrhovateľa (pri množstve ním podaných návrhov). Právny zástupca navrhovateľa nepredložil súdu žiadny dôkaz o tom, že by sa informoval ohľadne oznámenia identifikačných údajov návrhu navrhovateľa, ktorý bol dňa 23. 01. 2015 predmetom prejednania na pojednávaní. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 23. 01. 2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Komárno, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie znaleckého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom, ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom odvolaní) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Naviac je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 a v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na jeho obsah a uviedol, prečo z nebo bolo možné vychádzať pri rozhodovaní (nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní a tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou). Taktiež vysvetlil, prečo neprihliadal ani na znalecký posudok č. 1/2013. Odvolací súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne. K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod sp. zn. 7Er/94/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 933 dní sa nezakladá na pravde a k tvrdenej nečinnosti nedošlo. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup v exekučnom konaní vedenom naOkresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010, vznik majetkovej škody a aninemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že exekučný súd vo vyššie označenej exekučnej veci zatiaľ (v čase rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto predmetnej veci) nepristúpil k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu. Naviac na vykonanie tohto úkonu, t. j. zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov) v znení neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania nikdy nestanovil lehotu, na čo správne poukázal i súd prvého stupňa. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 19. 01. 2010 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená dňa 01. 02. 2010, pričom exekučný súd rozhodol uznesením už dňa 11. 02. 2010 tak, že výkon exekúcie odložil do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, ktoré odvolací súd odmietol. Po vyžiadaní si zmluvy o úvere zo dňa 13. 10. 2008 a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, exekučný súd vyhlásil exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 933 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu. Preskúmaním listín, ktoré exekučný súd požadoval za potrebné predložiť v súvislosti s exekučným titulom, potom dospel potom k záveru, že na základe predloženého exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnej, a preto exekučného konanie uznesením zo dňa 30. 07. 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil ho, pričom toto uznesenie v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebolo právoplatné, nakoľko oprávnený proti nemu podal odvolanie. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/94/2010 sa nenachádza žiadne podanie oprávneného, ktorým by sa domáhal pokračovania exekučného konania, resp. ktorým by sa informoval o jeho stave a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie navrhovateľa v podanom návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že za účelom posunu v exekučnom podaní urobil sedem podaní. Nie je zrejmé, akých exekučných konaní by sa mali týkať, nakoľko tri z týchto tvrdených podaní sú datované dátumom pred začatím exekučného konania v predmetnej veci a tie podania navrhovateľa s dátumom po začatí exekučného konania sa v predloženom exekučnom spise nenachádzajú a navrhovateľ ani nepreukázal ich doručenie exekučnému súdu. Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody. V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie (uznesenie zo dňa 11. 02. 2010) a následne považoval za potrebné preskúmať i ďalšie listiny, ktoré boli podkladom pre vydanie exekučného titulu. Po ich preskúmaní dospel k záveru, že exekučné konanie na základe predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nemôže prebiehať, a preto uznesením zo dňa 30. 07. 2012 (ktoré v čase rozhodovania súdu prvého stupňa v tejto predmetnej veci nebolo právoplatné, nakoľko navrhovateľ podal proti nemu odvolanie) vyhlásil exekučné konanie za neprípustné a zastavil ho. Na takéto rozhodnutie súdu nebola zákonom stanovená žiadna lehota, teda exekučný súd ani žiadnu lehotu na rozhodnutie nemohol porušiť a v predmetnej veci rozhodol v primeranej lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku správne vysporiadal i s tvrdením navrhovateľa o vznesenej námietke zaujatosti (o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Komárno, kde bola pôvodne vec vedená pod sp. zn. 15C/285/2012 rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 19. 10. 2012 č. k. 5NcC/236/2012-9, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 17. 01. 2013 tak, že sudcovia Okresného Komárno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 15C/285/2012 a námietka zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Nové Zámky nebola v predmetnej veci vznesená, preto odvolací súd nemohol o nej ani rozhodovať) a taktiež i s návrhom navrhovateľa zo dňa 16. 01. 2013 na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom, pričom nebol v zákonom stanovenej lehote (ani neskôr) doplnený a na takéto podanie potom súd neprihliadol, v dôsledku čoho nemohol o ňom ani rozhodovať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 04. 2011 v konaní pod sp. zn. 1 Ndc 6/2011, na ktoré správne poukázal v odôvodnení svojho rozsudku i súd prvého stupňa). S dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení jeho rozsudku týkajúcimi sa námietky zaujatosti a návrhu na prerušenie konania sa odvolací súd stotožnil a v plnej miere na ne poukazuje. Odvolací súd je toho názoru, že týmto spôsobom sa navrhovateľ z jemu známych dôvodov snažil docieliť oddialenie rozhodnutia súdu v predmetnej veci. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.