Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 11S/224/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4015200991 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4015200991.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. JUDr. R. Y., O. XXX/XX, X., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre, Krajský dopravný inšpektorát, Piesková 32, Nitra, o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 č. KRPZ-NR- KDI-68/2015-SK, takto r o z h o d o l : Súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 19. 10. 2015 domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 č. KRPZ-NR-KDI-68/2015-SK a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Nitra, Okresný dopravný inšpektorát v Nitre) zo dňa 12. 06. 2015 č. ORPZ-NR- OD12-206/2014-Pr, ktorým bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa ust. § 22 ods. 2, písm. f/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov mu bola uložená pokuta 40,- eur. V podanej obsiahlej žalobe žalobca ku skutkovému stavu uviedol, že dňa 09. 02. 2014 v čase okolo 13:21 hod. viedol osobné motorové vozidlo značky Y. D., EČ: X. XXXD. po štátnej ceste I/50 v smere od Košíc na Rožňavu, pričom s ním vo vozidle na mieste spolujazdca sedela J. N. z G. S. dnešnej K. K., ktorá sa počas cesty začala sťažovať na bolesti a kŕče v podbrušku a časom začala silne krvácať. Na voľnom úseku pri obci P. žalobcu zastavil príslušník policajnej hliadky práp. K. D., držiac v ruke mobilný (ručný) merač rýchlosti. Po zastavení a bežných formalitách mu príslušník zdôvodnil, z akého dôvodu ho zastavil. Dôvodom bola tá skutočnosť, že podľa zistenia a tvrdenia príslušníka polície žalobca v danom úseku prekročil rýchlosť o 18 km/h. Žalobca nepoprel prekročenie rýchlosti, ale k rozdielu prekročenej rýchlosti a maximálnej povolenej rýchlosti na danom úseku sa nevyjadroval. Na svoju obranu a obhajobu uviedol, že sa ponáhľa s priateľkou (ktorá v kŕčoch, silno krvácajúc z pošvy sedela na sedadle spolujazdca) do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia do Rožňavy. Príslušník polície práp. D. ho vyzval, aby uhradil za zistený dopravný priestupok pokutu vo výške 60,- eur s tým, že po zaplatení môže pokračovať v jazde. Žalobca uviedol, že vzhľadom k okolnostiam a závažnosti momentálnej situácie si nie je vedomý spáchania dopravného priestupku s poukazom na okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania v zmysle ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Počas celej komunikácie, ktorá sa odohrala medzi žalobcom a práp. D., sedel druhý člen policajnej hliadky vo vozidle a do priebehu komunikácie medzi nimi nezasahoval. Po príjazde do Rožňavy žalobca vysadil spolujazdkyňu N. pred nemocnicou a odišiel do obchodného domu Tesco kúpiť čistiace prostriedky, uterák a tampóny. Približne o 20 až 30 minút prišiel späť pred nemocnicu, ešte čistil predné sedadlo, počkal pár minút a po príchode spolujazdkyne pokračovali smerom do Nitry. Cestou mu spolujazdkyňa povedala, že uhradila poplatok v sume 1,99 eur za pohotovosť a dostala nejaké lieky od bolesti. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na procesné pochybenia, ku ktorým došlo v priebehu objasňovania podozrenia zo spáchania možného priestupku: Uviedol, že práp. D. nezadokumentoval ohliadkou a ani iným vhodným spôsobom dôkaz, ani nezaistil stopy (biologické a ani iné), ktoré sa nachádzali na prednom sedadle vozidla. Toto procesné pochybenie nebolo odstránené prvostupňovým a ani druhostupňovým správnym orgánom. Taktiež boli poškodené jeho práva ako účastníka konania podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, nebolo mu umožnené vyhotoviť si na vlastné náklady interné akty riadenia vydané Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, na ktoré sa odvolávajú správne orgány (jedná sa o dôkazy: pokyn riaditeľa Odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 2/2012, Hodnotenie práce riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave č.: ORPZ-RV-ODI-67/2012 zo dňa 10. 01. 2013 a ďalšie, ktoré žalobca konkrétne označil). Tým, že mu ako účastníkovi konania bolo upreté právo v zmysle ust. § 23 ods. 1 vyššie citovaného zákona, nemohol sa k týmto dôkazom vyjadriť, čím došlo i k porušeniu jeho ústavného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Taktiež neboli vypočutí svedkovia spôsobom, ktorý upravuje ust. § 35 vyššie citovaného zákona a správne orgány (prvostupňový ani odvolací) nevykonali žiadne procesné úkony smerujúce k ustáleniu svedka J. N., pričom jej výsluchu sa žalobca dožadoval od začiatku konania. Účelovo a cielene boli vypočutí svedkovia tak, aby žalobca ako účastník konania (obvinený) nemohol v klásť týmto svedkom otázky. V priebehu konania bolo zistené, že príslušník Oddelenia výkonu služby Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Rožňave práp. K. D. nebol dňa 09. 02. 2014 odborne spôsobilý vykonávať štátnu službu spočívajúcu v používaní a obsluhe laserového merača rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam, nakoľko u neho absentuje vykonanie základného kurzu. V časti žaloby označenej ako „právny stav“ pod bodom I. žalobca uviedol, že už v odpore a taktiež i v priebehu celého konania opakovane uvádzal na svoju obranu a obhajobu, že v záujme ochrany zdravotného stavu spolujazdkyne a v príčinnej súvislosti s tým v postavení vodiča porušil dopravný predpis - rýchlosť vozidla podľa ust. § 16 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom dbal na ust. § 4 ods. 1, písm. c/ tohto zákona. Konal v tzv. krajnej núdzi s poukazom na ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, ktorého sa dopustil, nebola jeho ľahkovážnosť alebo úmysel, ale objektívne okolnosti, ktoré vznikli a ktoré vnímal, v dôsledku čoho uprednostnil ochranu života a zdravia. Správne orgány (prvostupňový aj odvolací) s odstupom času konštatovali, že vzniknutá situácia nebola pre jeho spolujazdkyňu život ohrozujúca. V tejto súvislosti žalobca poukázal na staršiu judikatúru Najvyššieho súdu SR (R 19/1968, R 26/1972, R 10/1980, R 9/1988), ktoré sa týkajú posudzovania krajnej núdze. Pod bodom II. tejto časti žaloby žalobca opätovne uviedol, že v priebehu konania bolo zistené, že člen dopravnej policajnej hliadky Oddelenia výkonu služby Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Rožňava práp. K. D., ktorý obsluhoval ručný laserový merač rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam nebol spôsobilý ma merania rýchlosti týmto meracím prístrojom. Bolo preukázateľné a je nesporné, že práp. D. až dňa 04. 09. 2014 absolvoval doplňujúci kurz obsluhy laserového merača rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam v rozsahu 8 hodín na Strednej odbornej škole Policajného zboru v Košiciach, kód kurzu: ZDK-TruCam2, SAP identifikátor: 50014315, forma štúdia denná. Správne orgány sa nevysporiadali s námietkou žalobcu ako účastníka konania, že menovaný príslušník polície dňa 09. 02. 2014 nebol spôsobilý obsluhovať laserový merač rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam. Zo spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že tieto špeciálne činnosti vykonával práp. D. až do 03. 09. 2014, o čom musel mať vedomosť bezprostredný nadriadený tohto policajta a na túto skutočnosť žalobca upozornil v priebehu správneho konania por. Bc. Z., ktorý však na túto podstatnú skutočnosť nereagoval a s touto podstatnou námietkou sa právne nevysporiadal ani druhostupňový správny orgán. V priebehu správneho konania žalobca poukázal i na to, ako dokázal riaditeľ Okresného dopravného inšpektorátu dňa 10. 01. 2013 (8 hodinová pracovná doba, vrátane 30 min. prestávky na obed) preškoliť niekoľko desiatok policajtov z 23 interných aktov riadenia, keď len samotné absolvovanie základného doplňujúceho kurzu obsluhy laserového merača rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam vrátane tém, ktoré sú obsahom kurzu teoretickej a praktickej časti trvá v rozsahu 8 hodín. Nezodpovedaná je i otázka, či takéto preškolenie riaditeľom Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného riaditeľstva PZ v Rožňave z preškolenia Pokynu riaditeľa odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 2/2012 nahrádza absolvovanie kurzu na Policajnej škole. Správne orgány v priebehu konania nezabezpečili do spisu žiaden personálny doklad o tom, že práp. D. bol dňa 09. 02. 2014 oprávnený obsluhovať laserový merací prístroj merač rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam. Podstatou správneho používania a manipulácie s technickými prostriedkami je, aby obligatórne s nimi manipulovala oprávnená osoba, pričom takouto je osoba, ktorá má vydané platné osvedčenie na manipuláciu s konkrétnym technických prístrojom. Taktiež sa správne orgány nevysporiadali po právnej stránke s tým, že konanie práp. D. bolo v hrubom rozpore so základnými povinnosťami policajta podľa ust. § 48 ods. 3 písm. a/, c/ zák. č. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Práp. D. nemohol vykonávať štátnu službu dňa 09. 02. 2014 tým spôsobom, že obsluhoval laserový merač rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam, nakoľko na túto činnosť nebol spôsobilý, o čom mal i vedomosť, a napriek tomu túto činnosť vykonával, pričom túto prekážku bez dôvodu neoznámil nadriadenému, ako to vyžaduje citovaný právny predpis. Správny orgán prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 10 Sžd 16/2014, ktorý ale nie je skutkovo totožný s predmetom a podstatou prejednávaného priestupku. Žalobca opätovne zdôraznil, že laserový rýchlomer bez oprávnenia a potrebných znalostí obsluhoval práp. D., ktorý ho i zastavil, zatiaľ čo druhý člen hliadky nstržm. G. sedel celý čas v služobnom cestnom vozidle. V tejto súvislosti je podľa názoru žalobcu zaujímavé, kto a pod akým prihlasovacím heslom umožnil práp. D. vykonávať služobnú činnosť, na ktorú nebol spôsobilý. Pod bodom III. tejto časti žaloby žalobca uviedol, že v priebehu konania opakovane požiadal o vyhotovenie kópie časti spisového materiálu a tých interných aktov riadenia, na ktoré sa správny orgán prvého stupňa odvolával a ktoré nie sú voľne prístupné na internete alebo v predajni odbornej literatúry, pričom toto mu bolo upreté. Správy orgán mu tak ako účastníkovi konania neumožnil uplatniť právo v zmysle ust. § 23 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Nemožno súhlasiť s odpoveďou riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru SR v Nitre zo dňa 29. 06. 2014, v ktorej bol žalobca odkázaný na zák. č. 211/2010 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, nakoľko žalobca žiadal uplatnenie svojho zákonného práva podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. V bode IV. tejto časti žaloby žalobca zdôraznil, že práp. D. neuviedol do správy o objasňovaní dopravného priestupku svedka J. N. (totožnosť, číslo dokladu, dátum narodenia, a pod.), a to aj napriek tomu, že ho na to opakovane upozorňoval. Ako svedka však uviedol druhého člena hliadky nstržm. G.. Neuvedením ďalšieho svedka práp. D. vopred cielene a účelne zmaril objasňovanie všetkých podstatných skutočností pre riadne a náležité objasnenie veci, najmä sťažil, resp. zmaril vykonanie výsluchu svedka spolujazdkyne N., napriek tomu, že žalobca ako účastník konania trval a trvá na výsluchu tohto svedka, najmä z dôvodu kladenia otázok svedkovi. Práp. D. mal povinnosť ustáliť svedka, tým viac, že žalobca ho opakovane upozorňoval na tú skutočnosť, že sa jedná o cudzieho štátneho občana, ktorý odchádza mimo územia Slovenskej republiky. S týmto pochybením a upretím zákonných práv žalobcovi ako účastníkovi konania sa právne nevysporiadal ani žalovaný ako druhoinštančný správny orgán, z čoho možno vyvodiť záver, že druhoinštančný správny orgán sa nevysporiadal so všetkými námietkami účastníka správneho konania. Zotrvanie žalobcu na ustálení svedkyne J. N. a následne na jej výsluchu správne orgány považovali za neúčelné a tendenčné. Žalobca bol toho názoru, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci, pričom existuje jediný dôkaz, a to nie odborná manipulácia s laserovým meračom rýchlosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 04. 2014 v konaní pod sp. zn. 5S 316/2012. Zdôraznil, že jeho tvrdenia vychádzajú z úradných záznamov (zo dňa 29. 09. 2014) policajta práp. D. nachádzajúcich sa v spisovom materiály, v ktorých prezumoval jeho vinu a potieral ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, čím opodstatnene dochádza k porušovaniu jednej zo základných zásad práva prezumpcie neviny. S týmito závažnými zásahmi do práv garantovaných Ústavou SR a aj Listinou základných ľudských práv a slobôd sa správne orgány nevysporiadali po právnej stránke. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov zakotvuje základné pravidlá týkajúce sa dokazovania prostredníctvom svedeckej výpovede univerzálnym spôsobom, lebo nerozlišuje, či ide o správne konanie začaté na základe návrhu účastníka konania alebo z podnetu správneho orgánu. Základnou úlohou správneho orgánu v rámci dokazovania je odstrániť rozpory medzi výpoveďami účastníka konania a jednotlivých svedkov, vykonať dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti. Napriek tomu, že policajt reprezentuje určitú spoločenskú autoritu, nemožno bez ďalšieho iba z dôvodu takého postavenia, považovať jeho výpoveď za automaticky dôveryhodnú a významnejšiu ako ktorýkoľvek iný dôkaz. Skutočnosť, že svedok zastáva funkciu policajta, ešte nevylučuje, že môže svoju výpoveď subjektivizovať tak, aby zodpovedala jeho vnútornej predstave o priebehu skutkového deja. Dôveryhodnosť výpovede svedka nemožno vyvodzovať iba na základe jeho postavenia v spoločnosti. Vzhľadom k tomu, že je sporná hodnota nameranej rýchlosti práp. D., žalobca predložil prvostupňovému správnemu orgánu navigáciu (GPS) zn. Garmin Nuvi 1390, výrobné číslo: 1NE638719 spolu s prepojovacím káblom, užívateľskou príručkou a zákazníckou kartou s číselným kódom s tým, aby z pamäťovej karty v záujme objektivity znalecký ústav Kriminalistický a expertízny ústav Akadémie Policajného zboru zistil podľa súradníc a dátumu rýchlosť vozidla. Tento žalobcom navrhovaný dôkaz prvostupňový správny orgán neakceptoval a s touto námietkou sa právne nevysporiadal ani žalovaný ako druhoinštančný orgán. Zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazu znaleckým posudkom môže byť podstatnou chybou konania, len keď by bol navrhnutý dôkaz pre prejednávanú vec významný (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 11. 2008, sp. zn. 8Sžo/184/2008. Ďalším podstatným pochybením zo strany správnych orgánov je tá skutočnosť, že nebol zadokumentovaný podstatný dôkaz, majúci za následok náležité objasnenie podstatnej skutočnosti, t. j. sedadlo spolujazdkyne v motorovom vozidle zn. Y. D. J. Y., EČ: X., ktoré v inkriminovanej dobe žalobca riadil a na ktorom sedela spolujazdkyňa J. N.. Pre riadne a objektívne objasnenie veci žalobca toto navrhoval a vyplynulo to aj z jeho vyjadrenia v priebehu prejednávania priestupku. Za účelom objektivity a náležitého zistenia všetkých podstatných skutočností je povinnosťou sa s týmto nesporným a jedinečným dôkazom vyrovnať. Za týmto účelom z dôvodu objektivity túto biologickú stopu môže vyhodnotiť Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru. V záverečnej časti žaloby žalobca uviedol, že základnou úlohou správneho orgánu v rámci dokazovania je odstrániť rozpory medzi výpoveďami účastníka konania a jednotlivých svedkov, vykonať dôkazy na preukázanie ich hodnovernosti. V opačnom prípade súd rozhodnutie správneho orgánu zruší pre nedostatočne zistený skutkový stav. Tvrdenia žalobcu vychádzajú z úradných záznamov policajta práp. D. nachádzajúcich sa v spisovom materiály, v ktorých prezumoval vinu žalobcu a potieral ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. S týmito závažnými zásahmi do práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných ľudských práv a slobôd sa správne orgány v priebehu konania nevysporiadali po právnej stránke. Všetky uvádzané okolnosti v žalobe boli známe správnemu orgánu prvého a druhého stupňa pred vydaním ich rozhodnutí. Správne orgány nemôžu na súd prenášať dôkazné bremeno. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 21. 12. 2015, v ktorom žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca si je vedomý, že v danom úseku prekročil povolenú rýchlosť (uviedol to v podanej žalobe, ako i v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa), ale podľa jeho tvrdenia tak urobil z dôvodu silného krvácania a kŕčov svojej spolujazdkyne, teda konal v tzv. krajnej núdzi. Pokiaľ ide o zdravotné problémy spolujazdkyne žalobcu z G. S., ktoré podľa tvrdenia žalobcu boli dôvodom prekročenia rýchlosti, žalovaný poukázal na vyjadrenie riaditeľa Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s., ktorý uviedol, že dňa 09. 02. 2014 nebola na ÚPS ambulanciách NsP sv. Barbory Rožňava, a.s. ošetrená osoba ženského pohlavia ukrajinskej národnosti. Dokumentačný pracovník nemocnice (pracovník z chirurgického oddelenia) uviedol, že v predmetný deň nikto taký nebol na žiadnom oddelení rožňavskej nemocnice ošetrený, ani hospitalizovaný. Poukazovanie na dôkaz o úhrade poplatku za pohotovostné ošetrenie je irelevantné, nakoľko žalobca sa odvoláva na doposiaľ neexistujúci dôkaz, ktorý nepredložil správnemu orgánu ani súdu. Spolujazdkyňa žalobcu nebola ošetrená v žiadnom zdravotníckom zariadení v meste Rožňava a podľa názoru žalovaného nebola ani v ohrození života, v dôsledku čoho v prípade žalobcu nie je možné aplikovať ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podmienkou, aby išlo o konanie v krajnej núdzi je, že nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak (subsidiárnosť konania v krajnej núdzi). Len v tom prípade, ak zdravotný stav vyžadoval okamžité ošetrenie, ktoré nebolo možné zabezpečiť iným spôsobom, mohlo ísť o stav krajnej núdze. Obdobný právny názor na „krajnú núdzu“ mal aj Krajský súd v Nitre v konaní pod sp. zn. 11S/23/2013 s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 02. 2010 v konaní pod sp. zn. 6Sžo/94/2009, čo je zrejmé z rozsudku zo dňa 24. 09. 2013. Ustanovenie § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nebolo v konkrétnom prípade aplikované z dôvodu konania žalobcu (ako sám uviedol, spolujazdkyňu - cudziu štátnu príslušníčku po príchode do Rožňavy vysadil pred nemocnicou, odišiel do obchodného domu Tesco kúpiť čistiace prostriedky, uterák a tampóny, potom sa približne o 20 až 30 minút vrátil pred nemocnicu, čistil predné sedadlo, počkal pár minút, spolujazdkyňa vyšla z budovy, sadla si na zadné sedadlo auta a pokračovali smerom na X.), ktorý priznal spáchanie dopravného priestupku - prekročenie rýchlosti. Je na zvážení posúdenie uvedeného konania žalobcu v súvislosti s jeho tvrdením o konaní v krajnej núdzi, ktoré malo byť dôvodom prekročenia povolenej rýchlosti. K tvrdeným procesným pochybeniam a ukráteniu žalobcu na jeho procesných právach žalovaný uviedol, že v procesno-právnych vzťahoch má správny orgán nadradené postavenie vo vzťahu k účastníkom konania a je oprávnený vykonávať dôkazy, z čoho vyplýva aj právo rozhodnúť, ktoré dôkazy netreba vykonať. Námietka žalobcu, že práp. D. spolujazdkyňu žalobcu neuviedol ako svedka do správy o výsledku objasňovania z priestupku na mieste spáchania priestupku nemá žiadny vplyv na spáchanie dopravného priestupku zo strany žalobcu. K opakovanej námietke žalobcu, že člen policajnej hliadky, ktorý vykonával meranie, podľa jeho názoru nebol odborne spôsobilý na vykonávanie merania rýchlosti, teda nemal potrebné znalosti a vedomosti, žalovaný uviedol, že v predloženom spisovom materiáli bolo aj na žiadosť žalobcu zabezpečené množstvo listinných dôkazov. S pokynom riaditeľa Odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 2/2012 o postupe útvarov Policajného zboru pri používaní cestných rýchlomerov, bol policajt práp. D. oboznámený a preškolený dňa 10. 01. 2013. Uvedené je zrejmé i z hodnotenia práce riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave zo dňa 10. 01. 2013, pričom v čase spáchania dopravného priestupku žalobcom bol v platnosti práve predmetný pokyn. Prvostupňový správny orgán sa o predmetný pokyn neopiera, len poukazuje na písomnosť z hodnotenia práce, kde medzi inými je aj predmetný pokým riaditeľa Odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru. Žalovaný bol toho názoru, že policajný orgán, ktorý dokumentoval dopravný priestupok bol oprávnený obsluhovať predmetné meracie zariadenie, čo je zrejmé z predložených listinných dôkazov platných v čase spáchania priestupku. Z pokynu riaditeľa Odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 2/2012 okrem iného vyplýva, že oboznámenie policajtov s obsluhou a technickými parametrami rýchlomerov vykonávajú policajti poverení nadriadeným, alebo stredné odborné školy Policajného zboru, alebo pracovníci servisu. Nový interný predpis bol účinný až od 01. 11. 2014. Riaditeľ Okresného dopravného inšpektorátu preškolil príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave preškolil príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave, Oddelenia výkonu služby práp. D. v zmysle v tom čase platných predpisov. Službukonajúci príslušníci Policajného zboru si svoje úlohy plnili v intenciách, ktoré sú im uložené v zmysle Ústavy SR, zákonov, prihliadajúc na ľudskú dôstojnosť, osobnú úctu, dobrú povesť a pri plnení zákonnom stanovených úloh na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zachovali svoj profesionálny prístup a nadhľad nad vecou. Dôkazná situácia, ktorá sa nachádza v spisovom materiáli a rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo pri objasňovaní priestupku a následnom správnom konaní vykonané, dostatočne preukazuje skutočnosť, že žalobca sa dopustil priestupku podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V prípade žalobcu prišlo k naplneniu skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tým, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť na ceste I. triedy (I/50). Výrok prvostupňového rozhodnutia je dôvodný, pričom nebolo zistené žiadne procesné pochybenie v konaní správneho orgánu, sankcia je uložená v zmysle zákona, vzhľadom ku konaniu žalobcu v opodstatnenom rozsahu. Správny orgán prvého stupňa si pre vydanie svojho rozhodnutia o priestupku zadovážil podklady zákonným spôsobom, podľa svojich možností a podstatu uviedol v odôvodnení predmetného rozhodnutia, pričom žalovaný ako odvolací správny orgán taktiež vychádzal z predloženého spisového materiálu pri vydávaní rozhodnutia o odvolaní. Žalovaný uviedol, že námietky žalobcu v podanej žalobe sa javia ako účelové, ničím nepodložené a neopodstatnené. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 07. 08. 2015, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa ust. § 247 ods. 1 a nasl. OSP v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd takto rozhodol po vykonanom pojednávaní dňa 15. 06. 2015 (za účasti žalobcu a zástupcu žalovaného) a v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Z predloženého administratívneho spisu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, súd zistil, že dňa 09. 02. 2014 o 13:21:15 hod. bol vyhotovený záznam z merania rýchlosti cestným laserovým rýchlomerom TruCam (sériové číslo: TC001171, ktorý mal certifikát o overení platný do 21. 10. 2014) u vozidla s evidenčným číslom X., s ktorým jazdil žalobca, pričom mu bola nameraná rýchlosť 108 km/hod. pri dovolenej rýchlosti 90 km/hod. Na zázname je uvedené meno K. D. a súradnice miesta merania GPS (zemepisná šírka a dĺžka). V ten istý deň bol spísaný úradný záznam z hliadkovej činnosti polície, z ktorého vyplýva, že hliadka Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave v zložení vodič nstržm. J. G. a veliteľ hliadky práp. K. D. vykonávajúca hliadkovú činnosť dňa 09. 02. 2014 a meranie rýchlosti v úseku štátnej cesty I/50 pri obci P. o 13:21 hod. na tejto ceste namerala prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti 90 km/hod. motorovým vozidlom Y. D. s evidenčným číslom X. XXXD., a to o 18 km/ hod. Vodič vozidla (žalobca) podľa úradného záznamu uviedol, že sa ponáhľa s priateľkou k lekárovi. V ten istý deň, t.j. 09. 02. 2014 bola spísaná i správa o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy, v ktorej je uvedené, že vodič motorového vozidla s evidenčným číslom X. I.. jazdil dňa 09. 02. 2014 o 13:21 hod. po ceste I/50 smerom od Košíc do Rožňavy a pri obci P. prekročil povolenú rýchlosť 90 km/hod. o 18 km/hod., a takto porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čím sa dopustil priestupku podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa správy o výsledku objasňovania priestupku žalobca uviedol, že spáchania priestupku si nie je vedomý, nakoľko sa ponáhľal s priateľkou k lekárovi. Dňa 17. 03. 2014 bol vydaný rozkaz o uložení sankcie za priestupok, v ktorom je uvedené, že žalobca dňa 09. 02. 2014 o 13:21 hod. po ceste č. I/50 pri obci P. ako účastník cestnej premávky porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože v uvedený deň, hodinu a na uvedenom mieste s motorovým vozidlom Y. s evidenčným č. X. XXXD. prekročil maximálnu povolenú rýchlosť mimo obce o 18 km/hod., keď mu bola nameraná rýchlosť 108 km/hod. Žalobca bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom podľa ust § 22 ods. 3 tohto zákona a s poukazom na ust. § 7 tohto zákona mu ako sankcia bola uložená pokuta 40,- eur. Proti rozkazu podal žalobca odpor, v ktorom uviedol, že nespochybňuje a nepopiera, že rýchlosť prekročil nad maximálnu povolenú rýchlosť, nie je si však vedomý spáchania priestupku s poukazom na ust. § 2 ods. 2, písm. b/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a konal v krajnej núdzi. Tvrdil, že priestupok, ktorého sa mal dopustiť nebol riadne zistený, zadokumentovaný a objasnený, nakoľko službukonajúci príslušník polície neustálil a nevypočul ako svedka jeho spolujazdkyňu (občianku iného štátu), s ktorou sa ponáhľal do nemocnice, pretože krvácala. Navrhol, aby bol zápisnične vypočutý policajt, ktorý mal povinnosť priestupok riadne objasniť a taktiež i nadriadený tohto policajta a riaditeľ Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Rožňave. Následne bol žalobca upovedomený o začatí konania a predvolaním zo dňa 29. 04. 2014 predvolaný ako obvinený z priestupku na prejednanie dopravného priestupku podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s tým, že sa jedná o priestupok zo dňa 09. 02. 2014. Pojednávanie sa konalo dňa 27. 05. 2014 za účasti žalobcu ako obvineného z priestupku, ktorý poukázal na dôvody podania odporu a opätovne uviedol, že nespochybňuje a nepopiera svoje konanie, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť, ale poukazoval na ust. § 2 ods. 2 vyššie citovaného zákona, na čo hliadkujúci policajt neprihliadal. Zotrval na tom, že priestupok nebol dostatočne objasnený, nakoľko neboli zistené okolnosti, za akých bol skutok spáchaný (nebola ustálená a vypočutá svedkyňa, nebolo obhliadnuté sedadlo, na ktorom sedela). V ten istý deň, t. j. 27. 05. 2014 správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie o priestupku č. p.: ORPZ-NR-OD12-206/2014-Pr, z výrokovej časti ktorého vyplýva, že žalobca dňa 09. 02. 2014 v čase o 13:21:15 hod. viedol po štátnej ceste I/50 v smere jazdy od Košíc na Rožňavu osobné motorové vozidlo s evidenčným číslom X. XXXD., kde na voľnom úseku cesty pri obci P. bolo zistené, že v tomto meranom úseku cesty prekročil maximálnu povolenú rýchlosť, t. j. 90 km/hod. o 18 km/hod. a cestným laserovým rýchlomerom zn. TruCam LTI 20/20, TC 001171 mu bola nameraná rýchlosť jazdy 108 km/hod. Týmto svojim konaním porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ako sankcia mu podľa ust. § 22 ods. 2, písm. f/ vyššie citovaného zákona bola uložená pokuta 40,- eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie zo dňa 25. 06. 2014, ktoré doplnil v podaní zo dňa 03. 07. 2014. Žalovaný o podanom odvolaní rozhodol dňa 22. 08. 2014 tak, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 27. 05. 2014 zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce k posúdeniu veci. Následne bol žalobca vyzvaný na predloženie lekárskej správy zo dňa 09. 02. 2014 na preukázanie ošetrenia jeho spolujazdkyne, ako i oznámenie jej osobných údajov. Žalobca oznámil, že takouto správou nedisponuje a nemá ani žiadnu povinnosť takúto správu žiadať od priateľky, ktorú pozná pod menom N. (A.) J., XX ročná, z G. S.. Podľa úradného záznamu zo dňa 22. 10. 2014 zamestnankyňa Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory v Rožňave, a.s. uviedla, že dňa 09. 02. 2014 nebola na žiadnom oddelení nemocnice ošetrená osoba menom N. (A.) J., XX ročná, G., N. a takisto nebola ani hospitalizovaná. Ďalej bolo zistené, že takáto osoba nemohla byť ošetrená ani v súkromných ambulanciách v Rožňave, nakoľko dňa 09. 02. 2014 bola nedeľa a súkromné ambulancie v nedeľu neordinujú. Riaditeľ Nemocnice s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. v podaní zo dňa 05. 11. 2014 potvrdil, že dňa 09. 02. 2014 nebola na ÚPS ambulanciách ošetrená žiadna osoba ženského pohlavia ukrajinskej národnosti. Ďalšie pojednávanie v priestupkovej veci žalobcu sa uskutočnilo dňa 19. 12. 2014, pričom žalobca na tomto pojedávaní navrhol doplniť dôkazy, čo zhrnul pod bodmi 1 až 16. Návrhy sa týkali samotného prístroja (jeho technických náležitostí, návodu na použitie, kalibrácie, chyby merania, spôsob jeho uskladňovania a pod.), ktorý bol použitý policajnou hliadkou pri meraní rýchlosti dňa 09. 02. 2014 na ceste č. I/50 pri obci P. a taktiež žiadal zistiť, či práp. D., ktorý meranie realizoval, bol preškolený a oboznámený s používaním tohto prístroja, kto ho preškolil a preskúšal a za akých okolností a pod. Následne bola do spisu zadovážená dokumentácia týkajúca sa laserového merača rýchlosti TruCam, užívateľský manuál, certifikácia typu meradla Miccro Digi-Cam, LTI 20-20, TruCam zo dňa 08. 09. 2011 s platnosťou do 07. 10. 2019, záručný list, osvedčenie zo dňa 25. 02. 2013, o tom že nstržm. G. absolvoval doplňujúci kurz k dokumentovaniu dopravných priestupkov meračmi rýchlosti v rozsahu 18 hodín, osvedčenie zo dňa 04. 09. 2014 o tom, že práp. D. absolvoval základný doplňujúci kurz obsluhy laserového merača rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam v rozsahu 8 hodín, zápisnice o výsluchu svedkov J. G. a K. D. zo dňa 10. 02. 2015 k priestupku zo dňa 09. 02. 2014, ktorého sa mal dopustiť žalobca na štátnej ceste I/50 pri obci P., ktorí sa vyjadrili tak, že s odstupom času a veľké množstvo priestupkov si na predmetný priestupok nespomínajú. Taktiež bola zadovážená listina zo dňa 10. 01. 2013 z Okresného riaditeľstva PZ v Rožňave, Okresného dopravného inšpektorátu Rožňava s označením „Hodnotenie práce za mesiac december 2012, konané dňa 10. 01. 2013“, ktorého sa podľa prezenčnej listiny zúčastnil i práp. K. D. a programom ktorého bolo i preškolenie interných noriem, nariadení, pokynov, usmernení, medzi ktorými bol i pokyn riaditeľa ODP PPZ č. 2/2012 o postupe útvarov policajného zboru pri používaní cestných rýchlomerov (bod 13). Ďalšie pojednávanie so žalobcom sa konalo dňa 06. 05. 2015 a 12. 06. 2015, pričom žalobca bol oboznámený s priebehom doterajšieho konania a zadováženými listinnými dokladmi a uviedol, že práp. D. v deň, keď obsluhoval meracie zariadenie, ktorým bolo deklarované prekročenie rýchlosti, nemal absolvovaný základný kurz na obsluhu laserového merača rýchlosti MDC LTI 20-20 TruCam, pričom mal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (vypočuť riaditeľa Okresného dopravného inšpektorátu PZ v Rožňave, v čom spočívalo preškolenie z pokynu pod bodom 13, znalecké dokazovanie na určenie rýchlosti jeho vozidla). Opätovne žalobca uviedol, že rýchlosť prekročil, ale nevie uviesť o koľko. V ten istý deň, t.j. 12. 06. 2015 správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie o priestupku č. p.: ORPZ- NR-OD12-206/2014-Pr, z výrokovej časti ktorého vyplýva, že žalobca dňa 09. 02. 2014 o 13:21:15 hod. na ceste I/50 v smere jazdy z Košíc do Rožňavy pri obci P. viedol osobné motorové vozidlo Y. D. s evidenčným číslom X. XXXD., pričom v danom úseku prekročil maximálnu povolenú rýchlosť jazdy mimo obce, t.j. 90 km/hod. o 18 km/hod. a s prihliadnutím na dovolenú chybu cestného laserového rýchlomera +/- 3 % nad 100 km/hod. mu bola nameraná rýchlosť jazdy 105 km/hod., teda došlo k preukázateľnému prekročeniu rýchlosti o 15 km/hod., čo bolo zaznamenané cestným laserovým rýchlomerom zn. TruCam LTI 20/20 č. TCI 001171. Týmto svojim konaním porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ako sankcia mu podľa ust. § 22 ods. 2, písm. f/ vyššie citovaného zákona bola uložená pokuta 40,- eur. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca obsiahle odvolanie (v podstate totožné s dôvodmi podanej žaloby), o ktorom žalovaný rozhodol dňa 07. 08. 2015 pod č. KRPZ-NR- KDI-68/2015-SK tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 12. 06. 2015 potvrdil. Podľa § 16 ods. 1, 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2014 vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Vodič autobusu a vodič motorového vozidla s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou neprevyšujúcou 3 500 kg smie jazdiť rýchlosťou najviac 90 km.h-1. Na diaľnici a na rýchlostnej ceste vodič autobusu smie jazdiť rýchlosťou najviac 100 km.h-1 a vodič motorového vozidla s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou neprevyšujúcou 3 500 kg rýchlosťou najviac 130 km.h-1. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase spáchania priestupku, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia a/ primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom alebo b/ nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak. Podľa § 3 vyššie citovaného zákona, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona, priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a/ vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b/ nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b/ vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený. Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery povinný. Podľa § 7 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, zodpovednosť za priestupok sa posudzuje podľa zákona účinného v čase spáchania priestupku; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku rozhoduje. Podľa § 22 ods. 1, písm. l/, ods. 2, písm. c/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa o priestupku, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto l/ iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a/ až k/, poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Za priestupok podľa odseku 1 f/ písm. l/ možno uložiť pokutu do 100 eur. Podľa § 249 ods. 1, 2 OSP, konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí. Úlohou súdu bolo posúdenie zákonnosti postupu a správnosti záverov žalovaného v danej veci. Z vyššie uvedeného ustanovenia § 249 ods. 2 OSP vyplýva, že osobitnou náležitosťou žaloby v správnom súdnictve je určenie rozsahu preskúmania napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. Žalobca musí nielen tvrdiť nezákonnosť napádaného rozhodnutia alebo postupu, ale musí uviesť rozsah, v akom žiada rozhodnutie a postup preskúmať z hľadiska ukrátenia jeho práv. Súd preskúma napadnuté rozhodnutie len v rozsahu dôvodov žaloby, pričom žalobca by mal uviesť všetky dôvody nezákonnosti, dostatočne ich konkretizovať skutkovou aj právnou kvalifikáciou žaloby. S poukazom na uvedené súd pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného zo dňa 07. 08. 2015 vychádzal výlučne z obsahu podanej žaloby, v ktorej žalobca (rovnako ako pri cestnej kontrole dňa 09. 02. 2014 a v priebehu celého priestupkového konania) nepoprel prekročenie rýchlosti na meranom úseku cesty č. I/50 pri obci P., ale namietal, že správne orgány sa nezaoberali dôvodmi prekročenia rýchlosti, ktorého sa dopustil v krajnej núdzi, keď sa s priateľkou - spolujazdkyňou ponáhľal do nemocnice, v dôsledku čoho potom jeho konanie malo byť posúdené ako konanie v krajnej núdzi, ktoré vylučuje protiprávnosť činu. Taktiež namietal, že priestupok nebol dostatočne zdokumentovaný (nebola vypočutá jeho spolujazdkyňa ako svedkyňa, nebolo obhliadnuté sedadlo, na ktorom sedela). Neskôr začal žalobca namietať, že službukonajúci policajt, ktorý dňa 09. 02. 2014 vykonával meranie rýchlosti nebol preškolený a oboznámený s prístrojom, ktorý v uvedený deň použil a rýchlosť jeho vozidla navrhoval určiť na základe znaleckého dokazovania. K žalobcom vzneseným námietkam a s poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu je potrebné uviesť, že polícia v Slovenskej republike pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky používa technické prostriedky slúžiace na zachytenie a prípadné zdokumentovanie priestupkov, ktorých sa môžu dopustiť účastníci cestnej premávky. Najznámejšie, ale i najpoužívanejšie technické prostriedky sú merače rýchlosti. Takýto cestný laserový rýchlomer TruCam č. TC 001171 bol použitý i policajnou hliadkou Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave, ktorá vykonávala meranie rýchlosti dňa 09. 02. 2014 na štátnej ceste I/50 pri obci P. v smere jazdy od Košíc do Rožňavy, keď v čase o 13:21:15 hod. bola nameraná rýchlosť vozidla s evidenčným č. X. XXXD., na ktorom jazdil žalobca. Podľa priloženého záznamu meranie vykonával K. D. a nameraná bola rýchlosť 108 km/ hod. pri dovolenej rýchlosti 90 km/hod., pričom rýchlostný limit pre záznam bol 105 km/hod. Miesto merania je identifikované i súradnicami GPS (zemepisná šírka a dĺžka). Z predloženého certifikátu o overení zo dňa 21. 10. 2013 platného do 21. 10. 2014 vyplýva, že chyba cestného laserového rýchlomeru vyhovuje najväčšej dovolenej chybe: ± 3 km/hod do 100 km/hod. a ± 3 % z nameranej hodnoty nad 100 km/hod. V predmetnej veci nebolo sporné, že žalobca najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy mimo obce, t. j. 90 km/hod. prekročil a podľa priloženého záznamu jazdil rýchlosťou 108 km/hod., čo znamená, že s prihliadnutím na dovolenú chybu rýchlomeru bola rýchlosť jazdy jeho vozidla 105 km/hod. Výsledkom merania vykonaného vyššieho označeným cestným laserovým rýchlomerom bolo vyhotovenie fotodokumentácie zo dňa 09. 02. 2014 o 13:21:15 hod., ktorá zobrazuje motorové vozidlo s viditeľným evidenčným číslom X. XXXD. a taktiež i súradnice merania, pričom na vyhotovenom zázname je uvedená nameraná rýchlosť 108 km/hod., dovolená rýchlosť 90 km/hod. a rýchlostný limit pre záznam 105 km/hod. Nesporné teda bolo, že v predmetnom úseku cesty bola najvyššia povolená rýchlosť 90 km/hod., ktorú žalobca prekročil, čo vyplýva z predloženej fotodokumentácie. S poukazom na uvedené zistenia a predloženú dokumentáciu je nepochybné, že žalobca svojim konaním porušil ust. § 16 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď po ceste I/50 pri obci P. v smere jazdy z Košíc do Rožňavy v čase o 13:21:15 hod. jazdil podstatne vyššou rýchlosťou ako stanovuje zákon pre tento druh cesty, v dôsledku čoho naplnil skutkovú podstatu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22, ods. 1, písm. l/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení í neskorších predpisov, teda iným konaním, ako sa uvádza v ust. § 22 ods. 1, písm. a/ až k/ tohto zákona, porušil všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, t.j. zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a konkrétne ust. § 16 ods. 2 tohto zákona. Žalobca prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti v danom úseku cesty v priebehu celého konania nepoprel, ale naopak prekročenie rýchlosti potvrdzoval. Pokiaľ sa žalobca v podanej žalobe domáhal toho, že jeho konanie (prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti) vykazovalo znaky krajnej núdze (teda nie je protiprávne) a takto malo byť správnymi orgánmi i posúdené, súd sa s takýmto názorom nestotožnil, a to s poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu a v ňom sa nachádzajúce dôkazy. Žalobca tvrdil, že dôvodom prekročenia rýchlosti bol zdravotný stav jeho spolujazdkyne, cudzej štátnej občianky, ktorá začala krvácať, sediac na sedadle spolujazdca a teda sa s ňou ponáhľal do nemocnice v Rožňave, pričom ju vysadil pred nemocnicou, odišiel do obchodného domu nakúpiť čistiace a toaletné potreby, vyčistil sedadlo a keď sa spolujazdkyňa vrátila, pokračovali v ceste na X.. Je nepochopiteľné správanie žalobcu, keď podľa vlastného tvrdenia krvácajúcu spolujazdkyňu (cudziu štátnu občianku) a v bolestiach vysadil v pre ňu neznámom prostredí, ktoré zrejme predstavovalo pre ňu i jazykovú bariéru, aby vyhľadala ošetrenie, resp. vyšetrenie a sám odišiel kupovať čistiace prostriedky. V priebehu priestupkového konania však nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by bola jeho spolujazdkyňa v zdravotníckom zariadení (v nemocnici) ošetrená, pričom toto bola jeho dôkazná povinnosť, nakoľko účastník konania má dôkaznú povinnosť k svojim tvrdeniam. Žalobca žiadny dôkaz o ošetrení svojej spolujazdkyne nepredložil s tým, že sa jedná o zdravotný stav inej osoby a nemal žiadnu povinnosť od nej žiadať lekársku správu. Správny orgán prvého stupňa za účelom preverenia tvrdení žalobcu zistil, že dňa 09. 02. 2014 nebola v Nemocnici s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s. ošetrená osoba s menom N. (A.) J., XX ročná, z G., N., resp. osoba ženského pohlavia ukrajinskej národnosti, a to podľa záznamu zo dňa 22. 10. 2014 a stanoviska zo dňa 05. 11. 2014. Vychádzajúc z uvedeného je súd toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho spolujazdkyni priamo hrozilo konkrétne nebezpečenstvo vyplývajúce z jej zdravotného stavu. Posudzovanie splnenia podmienok krajnej núdze, či už správnymi orgánmi, alebo súdom pri súdnom prieskume rozhodnutí, prichádza do úvahy až po ustálení, že v konkrétnom prípade bezprostredne hrozilo nebezpečenstvo záujmu chráneného zákonom (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 02. 2010 v konaní pod sp. zn. 6Sžo/94/2009). V predmetnej veci však s poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu súd dospel k tomu názoru, že konanie žalobcu (prekročenie najvyššej prípustnej rýchlosti na ceste č. I/50) nemôže obstáť ako konanie v krajnej núdzi, nakoľko nebolo preukázané, že by záujmu chráneného zákonom, t. j. zdraviu alebo životu jeho spolujazdkyne hrozilo konkrétne nebezpečenstvo, ktoré by žalobca jazdou v rozpore s predpismi o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky musel odstraňovať. Za nedôvodnú súd považoval i ďalšiu námietku žalobcu spočívajúcu vtom, že práp. D. nebol dňa 09. 02. 2014 oprávnený vykonávať meranie rýchlosti cestným laserovým rýchlomerom TruCam LTI 20/20, TC 001171, nakoľko nebol oboznámený a preškolený na jeho používanie. S touto námietkou sa žalovaný odôvodnení svojho žalobou napadnutého rozhodnutia podrobne vysporiadal. Súd dodáva, že práp. D. bol dňa 09. 02. 2014 podľa úradného záznamu velený ako veliteľ hliadky, ktorá vykonávala meranie rýchlosti v úseku štátnej cesty č. I/50 pri obci P. a podľa fotodokumentácie toto meranie i priamo vykonával, čoho dôkazom je jeho meno a číslo uvedené na priloženom zázname z merania. V predloženom administratívnom spise sa nachádzajú listiny, ktoré podľa názoru súdu oprávňovali práp. D. vykonávať dňa 09. 02. 2014 meranie rýchlosti, nakoľko dňa 10. 01. 2013 sa podľa prezenčnej listiny zúčastnil hodnotenia práce za mesiac december 2012, v programe ktorého bolo i preškolenie z interných predpisov, nariadení, pokynov a usmernení. Predmetom tohto preškolenia vykonaného riaditeľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Rožňave, Okresného dopravného inšpektorátu v Rožňave bol (ako bod 13) i Pokyn riaditeľa odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 2/2012 zo dňa 05. 12. 2012, o postupe útvarov Policajného zboru pri používaní cestných rýchlomerov. V zmysle čl. 5 (oboznamovanie), ods. 1, 2, 3 tohto pokynu, ktorý si súd vyžiadal od žalovaného, oboznamovanie policajtov s obsluhou a technickými parametrami rýchlomerov vykonávajú i policajti poverení nadriadeným podľa odseku 2, pričom oboznámenie podľa odseku 1 zabezpečuje priamy nadriadený policajtov vykonávajúcich cestné dopravné hliadky a obsluhu rýchlomera môže vykonávať len policajt oboznámený podľa odseku 1, za čo zodpovedá nadriadený podľa odseku 2. Žalovaný sa taktiež vysporiadal i s ďalšími námietkami žalobcu týkajúcimi sa nedostatočného zistenia skutkového stavu, znaleckého dokazovania, skúmania navigačného zariadenia GPS, vykonania konfrontácie, pričom súd dospel k záveru, že tieto námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie sú dôvodné. Skutkový stav bol podľa názoru súdu dostatočne zistený a vyplýva z vykonaného dokazovania, ktorým bolo nepochybne preukázané, že žalobca ako vodič motorového vozidla prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť v danom úseku cesty, t.j. 90 km/hod., čo v priebehu konania nebolo sporné a čo žalobca sám potvrdzoval a čo preukazuje i fotodokumentácia nachádzajúca sa v administratívnom spise. Nebolo však preukázané jeho tvrdenie o konaní v krajnej núdzi (spolujazdkyňa žalobcu nebola ošetrená v Nemocnici s poliklinikou sv. Barbory Rožňava, a.s., ani v inom zdravotníckom zariadení) a z toho dôvodu by bolo nadbytočné vykonávať jej výsluch ako svedkyne, resp. obhliadať sedadlo, na ktorom sedela. Taktiež je dostatočne zdokumentované i miesto, na ktorom sa žalobca dopustil dopravného priestupku, a to uvedením súradníc GPS ako i skutočnosť, že žalobca prekročil povolenú rýchlosť jazdy na meranom úseku cesty, čo i sám priznal. Za takejto dôkaznej situácie je i podľa názoru súdu a s prihliadnutím na uloženú sankciu - pokutu v sume 40,- eur nadbytočné a nehospodárne vykonávanie ďalšieho žalobcom navrhovaného dokazovania (výsluchom svedkov, pribratím znalca, skúmaním zariadenia GPS žalobcu a pod.). Vykonanie ďalšieho dokazovanie by nemohlo mať žiadny vplyv na skutočnosť vyplývajúcu z predloženého administratívneho spisu a z výsledkov už vykonaného dokazovania tom zmysle, že žalobca povolenú rýchlosť jazdy v danom úseku cesty prekročil, pričom nekonal v krajnej núdzi. S poukazom na uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu súd nemal pochybnosti o tom, že dopravný priestupok kladený žalobcovi za vinu sa stal tak, ako to vyplýva z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a že žalobca sa tohto priestupku dopustil. Dôkaz o rýchlosti motorového vozidla žalobcu a o jej prekročení bol obstaraný cestným laserovým rýchlomerom TruCam LTI 20/20, TC 001171, ktorý spĺňal všetky zákonné požiadavky a súčasne v čase merania mal platný certifikát o overení. Žalovaný vo veci rozhodoval dňa 07. 08. 2015 na základe odvolania žalobcu, pričom rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 12. 06. 2015 potvrdil. Podľa názoru súdu sa žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia logicky a vecne správne vysporiadal s jednotlivými námietkami žalobcu v podanom odvolaní. V konaní správnych orgánov súd nezistil také pochybenia a to ani procesné, z ktorých by bolo možné vyvodiť porušenie práv žalobcu ako účastníka priestupkového konania. Skutočnosť, že príp. D. do správy o výsledku objasňovania priestupku neuviedol ako svedkyňu spolujazdkyňu žalobcu a túto nevypočul je podľa názoru súdu irelevantná vo vzťahu k zistenému dopravnému priestupku, ktorého sa žalobca dopustil. Správne orgány dostatočným spôsobom zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver, pričom ich rozhodnutia sú vecne správne a zákonu zodpovedajúce. Taktiež bol dodržaný i procesný postup vo vzťahu k žalobcovi, ktorý bol po skončení objasňovania priestupku riadne predvolaný na ústne pojednávanie, na ktorom mu bolo oznámené, že je obvinený zo spáchania konkrétneho priestupku, ku ktorému mal možnosť sa vyjadriť, bol oboznámený s podkladmi rozhodnutia a spôsobom ich získania, čo potvrdil i svojim podpisom. Skutočnosť, že žalobca nebol upovedomený o výsluchu svedkov (členov policajnej hliadky, ktorá dňa 09. 02. 2014 vykonávala meranie rýchlosti), podľa názoru súdu nespôsobuje nezákonnosť postupu a žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. správneho orgánu prvého stupňa, nakoľko títo sa k veci vyjadrili len tým spôsobom, že sa na predmetný priestupok nepamätajú a na tieto ich výpovede správny orgán ani neprihliadal, nakoľko nemajú žiadnu dôkaznú, resp. výpovednú hodnotu. Pokiaľ žalobca vo svojom podaní zo dňa 16. 02. 2016 navrhoval vypočuť ako svedkyňu príslušníčku polície kpt. JUDr. R. (služobne zaradenú na Krajský dopravný inšpektorát, Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre, teda k žalovanému), súd k tomu uvádza, že predmetom tohto konania nebolo riešiť prípadné previnenie príslušníka polície práp. D. pri objasňovaní dopravného priestupku žalobcu, ktoré malo spočívať v tom, že do správy o výsledku objasňovania priestupku neuviedol ako svedkyňu spolujazdkyňu žalobcu. V prípade zisteného porušenia právnych predpisov počas výkonu služby by sa na neho mohli vzťahovať i ustanovenia tretej časti (SLUŽOBNÁ DISCIPLÍNA A DISCIPLINÁRNA PRÁVOMOC) zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, čo ale nie je vecou riešenia súdu v predmetnej veci. V správnom súdnictve, teda v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, sa dokazovanie zásadne nevykonáva, resp. možno vykonať len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. rozsah dokazovania je obmedzený účelom správneho súdnictva a potrebou zistenia, či správne orgány v konkrétnej veci vymedzenej žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, resp. preskúmať i postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. S poukazom na uvedené potom súd na pojednávanie v predmetnej veci nepredvolal žalobcom navrhovanú príslušníčku polície kpt. JUDr. R. ako svedkyňu, táto sa však pojednávania zúčastnila ako poverená zástupkyňa žalovaného a takto boli i vypočutá. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne podanú, nakoľko nezistil žiadny zo zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodnutia žalovaného. Návrhu žalobcu zo dňa 18. 01. 2016 na odklad výkonu žalobou napadnutého rozhodnutia predsedníčka senátu nevyhovela, o čom bola žalobca upovedomený s poukazom na ust. § 250c ods. 1 OSP v podaní zo dňa 16. 05. 2016. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).