Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 5Co/6/2025 0021203131 20. 01. 2026 JUDr. Zuzana Stolárová ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, D. E., zast.: Vašiv & Partners s.r.o., IČO 47 238 836, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO 00 151 866, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 4. októbra 2024 č.k. 16C/76/2021-283 rozhodol: P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 Eur (I.), žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu z priznanej sumy (III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 4.445,48 Eur z dôvodu tvrdeného porušenia úniového práva – Smernice EÚ č. 2003/88/ES, spočívajúce v nerešpektovaní práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru na 4hodinový týždenný pracovný čas. Súd o žalobe rozhodol prvým v poradí rozsudkom zo dňa 11. novembra 2022 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, ktorý ale v dôsledku odvolania podaného žalovaným bol zrušený odvolacím súdom uznesením zo dňa 3. apríla 2024 č.k. 5Co/82/2023-254. 2. Po zrušení a vrátení veci vykonal dokazovanie a vec právne posúdil podľa § 11, § 12 a § 13 OZ, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 12 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 8 a § 12 ods. 1 zákona č. 121/2020 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme konštatujúc, že v tomto konaní nebolo sporné, a súd mal za preukázané, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru od roku 2013 a vykonáva štátnu službu v služobnom čase, pričom je zaradený na výkon štátnej služby v A.. Štátnu službu vykonáva v zmenovej službe, čiže v službe s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. Organizácia času práce zmeny hasičov je upravená v Pokyne prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom úseku zo dňa 30.8.2012, ktorý Pokyn bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného zboru č. 35, z roku 2012. V článku 3 bodu 1 tohto Pokynu je uvedené, že začiatok výkonu zmenovej služby je o 7,00 hod. a koniec výkonu zmenovej služby je 7,00 hod. nasledujúceho dňa. Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu celej zmenovej služby je žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby
a v prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ. Po odpracovaní 24 hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku a takýmto spôsobom sa striedajú tri hasičské zmeny. Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24 hodinové zmeny, čo je spolu 72 hodín týždenne, nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24 hodinové zmeny, teda spolu 48 hodín týždenne. Priemerne žalobca odpracuje týždenne 56 hodín. Zmena je rozdelená na aktívnu časť a neaktívnu časť a podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času, teda žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového stupňa, do ktorého je zaradený. 3. Súd sa v prvom rade zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú, ale za argumentácie bližšie uvedenej v bode 33. napadnutého rozsudku posúdil ako nedôvodnú. Súd zhodnotil, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku odpracovania týždenného pracovného času, ktorý presahuje limit stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, t.j. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú porušením úniového práva žalobcu na 48-hodinový pracovný čas, keď súčasne nejde o nárok na náhradu škody, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a teda v prejednávanom prípade podmienkou pre uplatnenie takéhoto nároku nie je predbežné prerokovanie nároku. Súčasne nejde o rozhodovanie nároku žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého, resp. služobného pomeru a ide o spor žalobcu so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom vnútra SR, kde žalobca žiada náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva garantovaného označenou smernicou, ktorej gestorom je Ministerstvo vnútra SR, teda pasívna vecná legitimácia je ustálená súdom pre Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva vnútra SR. Aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp.zn. C-429-09 v bode 4.6 je uvedené, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu za povinnosť túto škodu nahradiť. Za podstatný problém považoval výklad pojmu pracovný čas, ohľadne ktorého, pokiaľ ide o zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2003 Z.z., nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice vymedzuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti a čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Smernica súčasne neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas ako je definícia uvedená v tejto smernici. Potom zo zreteľom na uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) tejto smernice. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu označenej smernice v súvislosti s porušením jej článku, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas, keď uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a ktorého rozpis služieb zahŕňal 24-hodinové zmeny, v rámci ktorých musel byť hasič prítomný na pracovisku a ktoré pozostávali z aktívnej služby a pohotovostnej služby. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na žalobcu, teda ako na hasiča, resp. príslušníka HaZZ označený výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 (Pfeiffer) ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04. Pokiaľ išlo o samotnú výnimku pre uplatnenie smernice uvedenej v článku 2 ods. 1 a v prvom pododseku Smernice 89/391, táto sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru nevzťahuje. Z toho vyvodil záver, že do pôsobnosti Smernice 2003/88/ ES patrí služobná činnosť žalobcu, keď Súdny dvor vo svojom rozhodnutí navyše uviedol, že článok 6 písm. b) tejto smernice má priamy účinok. Súdny dvor tiež rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, a to za splnenia podmienky 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. 4. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobnom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určené 8 resp. 8,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku a, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín a v prípade , že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas a hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa
striedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžil žalobca ako hasič v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne mal dva dni voľna a mesačne odslúžil žalobca ako člen hasičskej zmeny 10 zmien a každý tretí mesiac 11 pracovných zmien, čiže v službe strávil bežne 240 až 264 hodín mesačne, pričom do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté hodiny pracovnej pohotovosti. Žalobca odpracoval za obdobie od 14.7.2018 do januára 2021 1597,26 hodín nariadenej pracovnej pohotovosti, čo je nad týždenný limit dovolený právom Únie vykonávaním služobnej povinnosti na pracovisku. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku náhradu ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k tomuto zamestnávateľovi. Je potrebné uviesť, že zo Smernice nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje niektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve členského štátu, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia. Predmetnú nemajetkovú ujmu súd posúdil v zmysle zásad upravených v § 11 a násl. Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahujú na práva na ochranu osobnosti. Predmetom ochrany podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej ako aj psychicko-morálnej sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby. V pracovno-právnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov vrátane, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patria aj organizácia pracovného času a odpočinku. V zmysle článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, má každý právo na odpočinok a zotavenie, vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky. Je nepochybné, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, a táto spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva, a to práva na ochranu zdravia telesnej a psychickej integrity, predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Nemožno sa stotožniť s námietkou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, teda právo na ochranu zdravia a jeho okolností, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Ustanovenie § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je právnou úpravou, ktorá nevylučuje, aby fyzická osoba použila iné prostriedky ochrany, ako sú tam príkladmo uvedené, čo potvrdzuje aj tendenciu Únie využívať, čo najväčší rozsah prostriedkov účinnej nápravy nemajetkovej ujmy, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, už závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo, najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. 5. Žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. takú vnútroštátnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z., ktorá umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Smernici. Pri prejednávanom spore, preto súd dospel k záveru, že žaloba o upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je namieste, keďže subjektom zodpovednosti za neoprávnený zásah je štát. Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie a odvolanie difamujúcich výrokov. Uvedené prostriedky nápravy za týchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť, a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Z uvedených dôvodov aj námietky žalovaného ohľadne toho, že nemožno priznať žalobcovi peňažnú satisfakciu v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, sú bez právneho významu. Na zreteľ teba brať tú skutočnosť, že žalobca vykonával službu
na mieste určenom zamestnávateľom a musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia a rodiny a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program a venovať sa svojim vlastným potrebám, bola nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Súd prihliadal aj na to, že právo na odpočinok u žalobcu, bolo permanentne niekoľko rokov porušované, a že žalobca plnil v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj nasadenie vlastného života, a že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súviseli s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia bola vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. 6. Námietku žalovaného, ktorý nedôvodnosť nároku odôvodňoval aj poukazom na rozsudok ESD sp.zn. C-742/19 zo dňa 15.7.2021 v súvislosti s okolnosťou, že v období od marca 2019 do januára 2022, t.j. v čase covidu žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach za vykonávanú štátnu službu, pretože išlo o okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti, kedy možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici, nakoľko v týchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice, súd vyhodnotil za neopodstatnenú, pretože označený rozsudok sa nevzťahuje aj na prípad žalobcu, ktorý bol hasičom. 7. Súd vzhľadom na to, že základ nároku je daný, sa zaoberal tým, v akej výške patrí žalobcovi nemajetková ujma za to, že žalobca porušil Smernicu EÚ 2003/88/ES, a teda právo žalobcu na 48- hodinový týždenný pracovný čas. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy súd poukázal na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd mal v konaní za preukázané ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy u žalobcu tú skutočnosť, že nariadená pracovaná pohotovosť nad rámec jeho 48-hodinového týždenného pracovného času v období do júla 2018 do januára 2022 mala dopad na jeho rodinný život, súkromie a zdravotný stav keďže sa nemohol dostatočne venovať svojim deťom, starostlivosť o deti bola prevažne na manželke, ktorá si musela nájsť také zamestnanie, aby sa o deti mohla riadne starať. Žalobca preukázateľne nemal vzhľadom na pracovnú pohotovosť čas venovať sa ani svojim záľubám, a keďže pracovná pohotovosť mu nebola preplácaná a dostával za ňu iba náhradné voľno, často nemal možnosť si toto náhradné voľno vyčerpať, čiže za pracovnú pohotovosť nemal ani zaplatené a nemal ani možnosť oddychu. Taktiež bolo preukázané, že aj okolnosti, za ktorých došlo k porušenia práva žalobu odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže žalobca nemal inú možnosť pokiaľ mu bola nariadená pohotovosť, iba ak ju rešpektovať, a to za takých podmienok, aké mu dal žalovaný. Žalovaný pritom počas celého obdobia, za ktoré žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy neprijal také opatrenia, ktoré by boli pre žalobcu ekonomicky výhodné vzhľadom na nariadenú pracovnú pohotovosť. V súvislosti s ustálením výšky nemajetkovej ujmy u žalobcu súd prihliadal aj na rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, a to v rozhodnutiach napr. sp. zn. 2Co/60/2019 zo dňa 5.3.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 1.500 Eur, 5Co/163/2019 zo dňa 14.4.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 Eur, 11Co/222/2020 zo dňa 16.12.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 Eur, 5CoPr/11/2021 zo dňa 30.6.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.500 Eur, 5Co/96/2022 zo dňa 13. apríla 2023- odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.500 Eur, 5Co/94/2022 zo dňa 13. apríla 2023 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.500 Eur, 5Co/5/2023 zo dňa 30. marca 2023 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 3.000 eur. Vychádzajúc z vyššie popísaného súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 Eur, vzhľadom na závažné okolnosti, za ktorých k ujme u žalobcu došlo a jeho náhrada je primeraná a plní úlohu
odškodňovaciu nielen symbolickú a na druhej strane nie je táto náhrada tak neprimerane vysoká, aby došlo k obohateniu sa žalobcu na úkor žalovaného. Keďže žalobca v konaní žiadal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy 4.445,48 Eur a súd mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 Eur, v prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá. 8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní bol úspešný, priznal nárok na plnú náhradu trov konania z priznanej sumy, keďže výška nároku závisela od úvahy súdu. Súd súčasne zdôraznil, že žalobcovi prináleží náhrada trov z priznanej sumy. 9. Proti rozsudku podal žalovaný v rozsahu jeho výrokov I. a III. v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. V prvom rade namietal, že súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. na vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES a takýto záver si súd nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku. Pokiaľ súd chcel konštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral označenú smernicu do slovenského právneho poriadku. Mal súčasne za to, že súd sa nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci posudzovanie takto nastolenej otázky vôbec patrí. V ďalšom vyslovil záver, že súd sa nevysporiadal s otázkou rozdielneho obsahu pojmov služobný čas v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. a pracovný čas v zmysle označenej smernice, keď tieto pojmy nie je možné stotožňovať, pretože sa nezhodujú. Tiež mal za to, že z medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky nijakým spôsobom nevyplýva, že by vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku mala upraviť predmetnú problematiku s použitím pojmu referenčné obdobie. Slovenská republika referenčné obdobia v zmysle smernice zaviedla v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. Opätovne poukázal na svoju argumentáciu, pokiaľ išlo o označený rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie C-742/19 majúc za to, že napriek bodu 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd sa nevysporiadal v tejto súvislosti s uplatnenou argumentáciou žalovaného a naopak podľa jeho názoru nesprávne skonštatoval, že uvedený rozsudok SD EÚ nie je na tento prípad možno použiť. Ku konštatácií v bode 35. napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že pojem pracovný čas je autonómnym pojmom európskeho práva, nie je pre rozhodnutie tejto veci vôbec podstatné to, akým spôsobom pojem služobný čas definuje vnútroštátny právny poriadok. Považoval preto argumentáciu súdu za nepresvedčivú a vnútorne rozpornú. Okrem toho sa nestotožnil ani s odkazom na článok 6 písm. b) smernice, a to vzhľadom na článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) predmetnej smernice, ktorý jednoznačne stanovuje režim odchýlky od čl. 6 pre protipožiarne služby. K argumentácii súdu podľa bodu 39. napadnutého rozsudku vyslovil výhrady, podľa ktorých - neexistuje žiadne prepojenie medzi nariadenou pohotovosťou žalobcu a jeho možnosťou starať sa o maloleté deti, služobná pohotovosť bola žalobcovi nariaďovaná v čase medzi 22.00 až 06.00 hod., - zdravotný stav žalobcu sa kontroluje každoročne v rámci preventívnych prehliadok a žalobcovi je ako príslušníkovi hasičského a záchranného zboru poskytovaná nadštandardná zdravotná starostlivosť, - služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne a za to mu je priznaný príplatok k služobnému platu – neexistuje žiadne prepojenie medzi údajnou ujmou žalobcu a nerovnomerným rozvrhnutím jeho služobného času, - nerovnomerné rozhodnutie služobného času umožňuje žalobcovi rozvrhnúť si efektívne svoje ostatné aktivity na tie dni, kedy nevykonáva štátnu službu, - závisí len od rozhodnutia žalobcu či a kedy sa vo svojom voľnom čase bude venovať svojim záľubám, a to, že sa im nevenuje alebo venuje menej ako v čase, keď nebol príslušníkom HaZZ alebo nemal maloleté deti samo o sebe nie je dôkazom zásahu do jeho práv, - súd vychádzal jednoznačne z nesprávnych zistení, - žalobcovi patrí náhrada za služobnú pohotovosť v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. V ďalšom mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený zásah spočíval. Nestačí iba, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby preukázať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch, osobitne za situácie, že ide o osobnostné práva, ktoré je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade individuálne. Okrem toho, nie sú vôbec podstatné pre rozhodnutie o údajnej nemajetkovej ujme žalobcu podstatné zmeny v pracovnom živote jeho manželky; žalobca rezignoval na dokazovanie svojej nemajetkovej ujmy a uviedol iba nesúvislé tvrdenia, ktoré sa týkajú každého človeka v produktívnom veku starajúceho sa o maloleté deti, avšak tieto tvrdenia nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Mal za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Okrem toho žalobca má ohľadne predmetného nároku bremeno tvrdenia,
ale aj bremeno preukázania vzniku tvrdenej ujmy. Na podporu tejto argumentácie poukázal napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/94/2020, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, žeby tento utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. jeho vážnosť v spoločnosti a žaloba nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Okrem toho v súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu a ani iným dôkazom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu. Namietol tiež zmätočnosť uplatneného nároku, keď žalobca namieta organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie smernice, čo ale nemožno stotožňovať, pretože ide o odlišné kategórie. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré ani nepopísal, ani nepomenoval, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice a medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. V tomto smere sa súd nezaoberal tvrdeniami žalobcu bližším spôsobom. Dôvodnosť uplatneného nároku nie je zrejmá ani zo samotného výsluchu žalobcu, súd bližšie nevysvetlil prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú. Súd nezohľadnil žalobcom tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky, nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného, nimi sa nejakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Tým považoval rozhodnutie súdu za nedostatočne odôvodnené a konanie je tak postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s odkazom napr. na judikát R 111/1998, pokiaľ išlo o rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/5/1997. Stanovisko prijaté na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.12.2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2016, rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 335/2006. Odvolateľ tiež dodal, že žalobca sa v prvom rade mal domáhať upustenia od tvrdeného zásahu u svojho zamestnávateľa, pokiaľ mal za to, že tvrdený protiprávny zásah v súčasnosti stále pretrváva, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, naopak domáha sa iba finančného plnenia. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Okrem toho poukázal na to, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Keď aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, - napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť a podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu, a dokonca by nemalo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/171/2005). Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti konkrétneho prípadu umožňuje, aby výška náhrady na strane jednej nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, na druhej strane umožnila spravodlivé zadosťučinenie. Keďže odvolateľ mal za to, že nárok žalobcu bol neprávne uplatnený a súčasne zo strany súdu pri jeho posúdení sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci, podal odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Žalobca k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou odvolania o nedostatku právomoci súdu pri posudzovaní súladu vnútroštátnej právnej úpravy so Smernicou 2003/88/ES a žeby súd nevysvetlil, ako sa s námietkou nedostatku právomoci vysporiadal. Mal za to, že v slovenskom právnom systéme nárok tak, ako bol uplatnený, nemôže prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd, pretože súčasne je nepochybné, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi mala vzniknúť porušením úniového práva a jedine všeobecný súd v zmysle § 3 CSP je oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či jednotlivcovi bola spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie a v akej výške. K námietke rozdielnosti pojmov služobný a pracovný čas poukázal na to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol, v čom sa obsah týchto pojmov líši a nevysvetlil, prečo je rozlišovanie týchto pojmov dôležité. K tvrdeniu odvolateľa o tom, že žalobca vyčíslil svoju ujmu nesprávnym spôsobom, poukázal na to, že súd sa neriadil žalobcom vykonaným vyčíslením ujmy, ale priznal mu náhradu ujmy vo výške, ktorú považoval podľa svojej úvahy za primeranú. Vo vzťahu ku tvrdenej potrebe aplikácie záverov rozsudku ESD C-742/19 aj na prejednávaný prípad, odkázal na záver súdu prvej inštancie a jeho argumentáciu, keďže v zmysle označeného rozsudku je odchýlka prípustná vždy len dočasne a len pri tých vojakoch (pracovníkoch), ktorí vykonávajú tak špecifickú činnosť, ktorá neumožňuje uplatnenie systému rotácie zamestnancov (napr. vojaci v bojovej operácii), keď činnosť vykonávaná žalobcom takéto znaky nenapĺňa. Navyše spôsob organizácie práce
zásahových hasičov sa žiadnym spôsobom nemenil z dôvodu pandémie ochorenia Covid-19. Pre úplnosť uviedol doslovné znenie oboch výrokov označeného rozsudku, ktorými mienil preukázať, že tieto nemajú v okolnostiach tohto konania žiadnu právnu relevanciu. K argumentácii odvolateľa, pokiaľ išlo o otázku naplnenia predpokladov nevyhnutných pre uplatnenie nároku na náhradu škody, vyslovil názor, že odvolateľ robí výklad pojmu pracovný čas taký, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom Smernice a s rozhodovacou činnosťou ESD. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice bez ohľadu na to, či vykonáva prácu alebo je len v stave pripravenosti na jej výkon a v rozhodnutí vo veci C-518/15 ESD dokonca rozšíril pojem čas práce aj o dobu pohotovosti, ktorú pracovník trávi doma s povinnosťou v krátkej lehote reagovať na povolanie zamestnávateľom. K tvrdeniu o tom, že žalobca nepreukázal, v čom má spočívať jeho ujma, podotkol, že už samotná strata osobného času je v zmysle judikatúry považovaná za ujmu, ktorá zakladá právo na peňažnú náhradu, a to aj bez toho, aby sa prejavila akýmkoľvek ďalším spôsobom (napr. nepriaznivým zdravotným stavom, s rozvodom manželstva a pod.). K tvrdeniu, že žalobca bol povinný pred uplatnením svojho nároku vyvinúť primeranú snahu o odstránenie protiprávneho stavu, poukázal na judikatúru súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Vyžadovanie takejto požiadavky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie, by malo za následok prenášanie povinností na jednotlivca. Záverom si dovolil dať do pozornosti odvolacieho súdu rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Košiciach s odkazom na nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 289/2017, podľa ktorého súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a ju zohľadniť. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť. 11. Rozsudok vo výroku II. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný a predmetom odvolacieho prieskumu tak boli výlučne výrok I. ako vyhovujúci výrok a výrok III. o trovách konania ako závislé výroky. 12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 13. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. 15. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery. 16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam dopĺňa nasledovné. 17. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať. 18. Otázku právomoci súdu na prejednanie uplatneného nároku je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa zakladá nárok žalobcu. 19. Predmetom konania je nárok uplatnený v podobe peňažného plnenia majúceho povahu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia jeho práva na 48 hodinovú
týždennú pracovnú dobu podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ako práva garantovaného právom Únie. Predmet sporu sa preto nepochybne týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144 Ústavy SR a tiež čl. 3 CSP je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok komunitárneho práva. 20. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry ESD nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy s cieľom priznať jednotlivcom práva, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. 21. Žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške. Prednosť komunitárneho práva a jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami, vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal, v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, teda členský štát sa tejto zodpovednosti nemôže zbaviť a ani z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná. 22. V prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, preto namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahom a účelom je najbližšia v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba v prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti, s ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec sa týka porušenia práva Únie, teda nejde o naplnenie zákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 23. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp., ktorý z orgánov by mal mať povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Pasívna legitimácia žalovaného napokon vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-429/09, podľa ktorého zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcom je štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade túto povinnosť nahradiť. 24. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili. 25. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na Čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia Čl. 2 ods. 1 a Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernice členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej, obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcov sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu. 26. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých Čl. 2 Smernice 89/391/EHS a Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže Čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v Čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. 27. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v Čl. 2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Služobná činnosť žalobcu preto patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. 28. Odvolateľ nedôvodne namietal, že súd ako nedôvodnú vyhodnotil jeho námietku, ktorou odkazom na rozsudok ESD sp. zn. C 742/19 zo dňa 15.7.2021 namietal, že by bol žalobca ukrátený na svojich právach za vykonávanú štátnu službu v rozhodnom období od marca 2019 do januára 2022. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na označenom rozsudku uvedené v bode 50. až 59., že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, nakoľko v týchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice. Súčasne mal za to, že takouto okolnosťou je aj pandémia vyvolaná nebezpečnou ľudskou nákazou COVID-19 a kvôli tejto chorobe vyhlásenie núdzového stavu na území SR v obdobiach od 16.3.2020 do 13.6.2020, od 1.10.2020 do 15.5.2021 a od 25.11.2021. 29. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd sa predmetnou námietkou žalovaného zaoberal, súčasne ju vyhodnotil ako neopodstatnenú majúc za to, že nemožno aplikovať označený rozsudok na prejednávaný prípad aj z toho dôvodu, že žalobca ako hasič počas uvedeného obdobia núdzového stavu si plnil svoje povinnosti a predmetný rozsudok neumožňuje žalovanému, aby žalobcu počas núdzového stavu, ktorý bol na území Slovenskej republiky vyhlásený, mohol ukracovať na jeho právach, čo sa týka zásahu do jeho ochrany osobnosti a nároku na nemajetkovú ujmu za označené porušenie úniového práva smernice s tým následkom, že žalovaný nerešpektoval práva žalobcu na 48hodinový týždenný pracovný čas. 30. Odvolací súd považuje vyhodnotenie predmetnej námietky žalovaného zo strany súdu prvej inštancie za správne. Pokiaľ ide o znenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 zo dňa 15.7.2021, akokoľvek odvolateľ citoval a poukazoval na bod 59. tohto rozsudku, súčasne opomenul na znenie jeho 29. a 30. bodov upravujúcich prípustnosť prejudiciálnych otázok. Súdny dvor konštatoval, že spor vo veci samej sa týka výlučne vojaka, a preto treba konštatovať, že prejudiciálne otázky v rozsahu, a v akom sa týkajú situácie civilných zamestnancov pôsobiacich v oblasti obrany, nemajú žiadny vzťah k predmetu sporu vo veci samej, a preto sú podľa ustálenej judikatúry neprípustné. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že akékoľvek právne vety týkajúce sa v tejto veci prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom boli vyslovené výlučne vo vzťahu k vojakom, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ich aplikovať súčasne na žalobcu, ktorý v predmetnej veci vystupuje v pozícii hasiča, navyše ani nespadajúceho pod oblasť obrany. Už z toho dôvodu akákoľvek odvolateľom v odvolaní podrobná argumentácia s odkazom na označený rozsudok je irelevantná a súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ predmetnú argumentáciu žalovaného vnesenú už v priebehu konania neuznal. 31. K otázke (ne)súladu smernice s komunitárnym právom odvolací súd uvádza nasledovné. 32. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len hasičský zákon) vo svojich ustanoveniach upravuje o.i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých spadajú kategórie: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov a dovolenka. 33. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas. Z citovaného zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. 34. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES.
35. Povinnosťou členských štátov je nielen dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ale aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. 36. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ a čas odpočinku ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času odpočinku. 37. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. 38. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora, odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené kumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno vytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom. 39. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. 40. Vo vzťahu k naplnenia prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade splnená, pretože Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Podmienka dostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom rozpore s právom Únie určujúcim týždenný limit služobnej povinnosti, preto nemožno mať pochybnosti o dostatočne závažnom porušení práva Únie. 41. V tejto súvislosti možno poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 C-303/98, tiež uznesenie z 3. júla 2001 C-241/99 a rozsudok z 9. septembra 2003 C-151/02, z ktorých vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ ES a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave ustanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobie pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekročiť maximálnu týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) tejto smernice. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa obdoby pracovnej pohotovosti, ktorú odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na už spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu výnimočných okolností – patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, tak, že Čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. 42. Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. 43. Neopodstatnenou v súvislosti so vznikom tvrdenej škody je tiež prípadná obrana, že žalobca nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd vychádza jednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody a jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Takéto namietanie by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku svojmu služobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme kontraproduktívnou. 44. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku, ktorou žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia, čo podľa neho znamená porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia, je potrebné podotknúť, že predmetná námietka spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý odvolateľ neuplatnil a nie pod odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, uvedené ale nebránilo odvolaciemu súdu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu, zaoberať sa aj predmetnou odvolacou námietkou, ktorú ale odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú. 45. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy, ako dospel k záveru o opodstatnenosti uplatneného nároku v jeho konkrétnej výške, a to s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobcovi, ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva. 46. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 47. Odvolací súd nezistil zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súd sa ani pri výklade aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od ich znenia a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sa strana sporu s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 188/06). 48. Odvolateľ uplatnenie predmetnej odvolacej námietky spojil v podstate s namietaním, že žalobca neosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože podľa neho z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom utrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho nároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote v priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice; žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno dôkazu, neosvedčil svoj nárok a neprekázal utrpenú ujmu na svojich právach. Súd podľa žalobcu nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, nezohľadnil v tomto smere námietky žalovaného, nimi sa žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravoslové súdne konanie. 49. Ani predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd neposúdil ako dôvodnú. 50. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento nárok posúdil podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 51. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 52. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú osobné práva každej fyzickej osoby, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia, ktoré má svoj základ v čl. 40 v Ústavy Slovenskej republiky. V pracovnoprávnej oblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, do ktorých spadá tiež úprava pracovných podmienok a tiež organizácia pracovného času a odpočinku. V zmysle čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, má každý právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky. 53. Žalobca od začiatku nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, súkromia a rodinný život a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcom vzniknúť v dôsledku toho, že nad čas povolený právom Únie musel žalobca stráviť na pracovisku. 54. Normotvorca Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES vychádzal z faktu, že z dôvodu vysokého výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania sa musia bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch. hodinách, resp. ich častiach. Pracovníkom Spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a nočný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Primeraný odpočinok znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby s zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. 55. Za skutkových okolností prejednávaného prípadu, na strane žalobcu došlo k porušeniu jeho základného osobnostného práva – práva na ochranu zdravia spočívajúceho predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. 56. Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 57. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobností sú uvedené iba príkladmo, z čoho súčasne vyplýva, že právna úprava nevylučuje, aby poškodená fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Pokiaľ ide o uplatnenie peňažnej satisfakcie, táto prichádza do úvahy vždy, pokiaľ by sa nepeňažná satisfakcia (podľa ods. 1) nejavila ako postačujúca. 58. Pokiaľ vychádzame z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k porušeniu došlo, žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, preto je v posudzovanej veci možné konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a tiež žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie sú namieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie predovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Všetky spomínané občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré odvolací súd vylúčil ako možné prostriedky, predstavujú prípad, kedy súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného nároku požadované finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotná existencia zásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcov a jeho trvanie odôvodňujú požadovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok ochrany osobnostných práv. Nedôvodná v tejto súvislosti je tiež odvolacia námietka, podľa ktorej sa súd nevysporiadal a nezdôvodnil, na základe akých dôkazov mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby. K tomu odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že dikcia zákona pre priznanie nemajetkovej ujmy požaduje splnenie podmienky, podľa ktorej bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, iba príkladmo, čo vyjadruje slovami „najmä preto, že“. 59. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie čo do výšky je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. 60. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom bude jej primeranosť; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. 61. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 62. Súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu ustálil, o.i. že: „...žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom a musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia a rodiny a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program a venovať sa svojim vlastným potrebám, bola nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Súd prihliadal aj na to, že právo na odpočinok u žalobcu, bolo permanentne niekoľko
rokov porušované, a že žalobca plnil v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj nasadenie vlastného života, a že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súviseli s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia bola vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.“ 63. Pokiaľ odvolateľ spochybňuje okolnosť, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu majúc za to, že neexistuje žiadne prepojenie medzi nariadenou pohotovosťou žalobcu a jeho možnosťou starať sa o maloleté deti, služobná pohotovosť bola nariaďovaná v čase od 22.00 hod. do 6.00 hod. alebo že závisí len od rozhodnutia žalobcu, či a kedy sa vo svojom voľnom čase bude venovať svojim záľubám a pod., a to, že sa im nevenuje alebo venuje menej samo o sebe nie je dôkazom akéhokoľvek zásahu do práv žalobcu, odvolací súd predmetnú polemiku odvolateľa považuje za úzkoprsé chápanie dosahu predmetného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keď je potrebné si o.i. uvedomiť, že okolnosť, že osoba vykonávala služobnú pohotovosť, má nepochybne dopad aj na celý nasledujúci deň, pretože je rozdiel, či nasledujúci deň takáto osoba strávi po služobnej pohotovosti alebo po dni (noci) voľno. Uvedené je preto potrebné vnímať v širších súvislostiach, pretože ide o porušenie práva na odpočinok, ktorý má vplyv nielen na súkromný a rodinný život dotknutej osoby (do ktorého napr. spadá aj právo starostlivosti o mal. deti), ale aj na bezpečnosť práce a s tým spojenú ochranu zdravia. 64. Napokon pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazoval na to, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, súčasne túto námietku nespojil s tvrdením, že v prejednávanom prípade išlo o takýto prípad. Odvolací súd k tomu tiež uvádza, že súd prvej inštancie pri ustálení primeranosti výšky nemajetkovej ujmy postupoval správne, ak odkázal na rozhodovaciu prax identického odvolacieho súdu v skutkovo a právne podobných súdnych sporoch tak, ako uvedené vyplýva z bodu 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda aj v kontexte uvedeného súd učinil svoje rozhodnutie (v otázke ustálenia výšky nemajetkovej ujmy a jej primeranosti) preskúmateľným. 65. Komplexným zhodnotením všetkých predchádzajúcich odsekov venujúcim sa predovšetkým výške nemajetkovej ujmy potom žalobcom uplatnená nemajetková ujma v súdom priznanej výške 2.500 Eur je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu úlohu, súčasne ešte nie je sumou neprimerane vysokou. 66. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku I. ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 67. Odvolateľ podal odvolanie tiež proti výroku o trovách konania, ktorý predstavuje závislý výrok, avšak bez osobitných námietok. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd napriek tomu, že žalobu čiastočne zamietol, považoval za nevyhnutné priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a odvolací súd s týmto záverom súdu súhlasí. 68. Odvolací súd preto rozsudok súdu aj v jeho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi preto odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. 70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).