Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/222/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216210447 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Sandry Veľkej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. H. W., nar. X.X.XXXX, bytom v F. č. XX, zast. Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom Ku Potoku 4, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 3.065,65 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 30. septembra 2018, č.k. 13C/13/2017-277 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania (III). 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca uplatnil náhradu „škody“ v sume 3.065,65 Eur, spôsobenú žalovaným porušením práva Európskej únie. Žalobca tvrdil, že v období rokov 2013 až 2015 vykonával štátnu službu ako príslušník Hasičského a záchranného zboru, s miestom zaradenia na pracovisku v O., s tým, že služobný úrad rozvrhoval jeho pracovný čas tak, že na 16,5 hodinovú pracovnú zmenu, počas ktorej vykonával riadnu službu nadväzovala vždy 8, resp. 7,5 hodinová pohotovosť, pri počte takto nariadených pracovných zmien v priebehu jedného mesiaca súhrn týždenného pracovného času činil 56 hodín, teda pravidelne prekračoval 48 hodín. Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom čl. 6 písm. b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Napriek tomu, že žalovaný v prílohe č. 4 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov, deklaroval, že do jeho znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k predmetnému čl. 6 písm. b) neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do služobného času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas, naopak, umožnil taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a naďalej dochádza k porušovaniu tohto práva. Žalobca odvodzoval zodpovednosť štátu za ujmu spôsobenú porušením práva Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca v priebehu konania (v podaní zo dňa 13.3.2018), upresnil, že sa domáha náhrady za nemajetkovú ujmu utrpenú v dôsledku straty času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou smernicou určený limit, pričom poukázal na rozhodovaciu prax ESD, predovšetkým na rozhodnutie C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuss proti Stadt Halle. 3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, zodpovedajúcim tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal za preukázané, že v mesiacoch apríl až jún, september, november a december 2013, január, október a december 2014, január, marec a máj 2015 pracovný čas žalobcu prevyšoval 48 hodín. Podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu, v sledovanom období žalobca odpracoval spolu 1.344,55 hodín služobnej pohotovosti nad právom únie povolený týždenný limit, ktoré neboli započítané do fondu jeho pracovného času. 4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, 2, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 a 2 zák. č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov (HZZ), § 11, § 13, § 100 ods. 1 a 2 a § 101, zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a čl. 1 bod 1, 2 , čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ ES. Na ich základe dospel k záveru, že námietka žalovaného o nedostatku právomoci súdu nie je dôvodná s poukazom na charakter uplatneného nároku, ktorý nie je mzdovým nárokom žalobcu ako príslušníka Ha ZZ a je daná právomoc súdu. Súd uzavrel, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Súd poukázal na povinnosť dodržiavať komunitárne právo v zmysle článku 144 ods. l, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na ustanovenie § 186 ods. l C.s.p. a na rozsudok Súdneho dvora EU (ďalej len ESD) C - 429/09 G. Fuß, ktorý potvrdil, že pracovná pohotovosť hasičov tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Súd ďalej poukázal na vec C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si mohol nemajetkovú ujmu za obdobie 03 - 05/2015 prvýkrát uplatniť vždy v posledný deň predmetného kalendárneho mesiaca, ktorého sa ujma týkala, t.j. od nasledujúceho dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá postupne uplynula dňom 1.4.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za 03/2015), dňom 1.5.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za 04/2015) a dňom 1.6.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za 05/2015), t.j., že návrh na rozšírenie žaloby podaný na súde dňa 13.3.2018 bol podaný včas a na vznesenú námietku premlčania súd neprihliadal. K žalovaným namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd uviedol, že výklad pôsobnosti aplikácie Smernice žalovanou (v písomnom podaní zo dňa 22.11.2017) je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (viď rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). Súd uzavrel, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (viď rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52). K námietke žalovaného týkajúcej sa jeho vecnej pasívnej legitimácie prvoinštančný súd poukázal na Rozsudok vo veci Fuß, v zmysle ktorého dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (viď body 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß). Súd konštatoval, že u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2013 až 2015 (od 04/2013 do 05/2015 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu, s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike. Nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré znenie zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore však nerešpektuje smernicu 2003/88/ES v článku 6 písm. b), pre tento vzťah priamo aplikovateľnú, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales), podľa ktorej pre priznanie nároku je potrebné, aby: 1. bolo cieľom porušenej právnej normy Únie priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie bolo dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existovala právna príčinná súvislosť. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, pričom súd poukázal aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvú podmienku pre priznanie nároku týkajúcu sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej, považoval súd prvej inštancie za splnenú. Porušenie práva Únie považoval súd za dostatočne závažné z dôvodu, že je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu súd prvej inštancie uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený porušeným ustanovením, dodržaný, keďže žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času. K žalobcom uplatnenej výške škody - nemajetkovej ujmy súd uviedol, že akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, nemohli byť pre súd smerodajné pre stanovenie výšky nároku. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo zhodných kritérií jej priznávania je daný aj v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a jeho intenzitu, v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil tiež porovnaním s náhradou nemajetkovej ujmy priznávanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch aplikácie ustanovenia § 13 Obč. zák. (súd pri stanovovaní kritérií upriamil pozornosť na bod 95. Rozsudku Fuß). Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, v danom prípade v rozsahu 1.344,55 hodiny, čas, ktorý by bol mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, v ktorom bol by mohol psychicky i fyzicky relaxovať, avšak tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci (čo žalobca doslovne ako ujmu aj pociťoval), a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“, pričom súd prihliadol na to, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca v mesiacoch 04 - 06, 09, 11 a 12/2013; 01, 10 a 12/2014; 01, 03 a 05/2015 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu (od 1.6.2010) ako to vyplynulo z vyjadrenia žalobcu. Súd ustálil, že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktoré zásahy mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, keď sa jedná o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času žalobcu, len samotné konštatovanie porušenia nie je postačujúcim zadosťučinením, a peňažná náhrada predstavuje preto spôsobilý prostriedok odškodnenia žalobcovi vzniknutej ujmy. Za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom zohľadniac závažnosť ujmy, okolnosti zásahu a jeho intenzitu i pretrvávanie, súd ustálil sumu 2.000,- Eur. Zohľadnil pritom v súlade s princípom ekvivalencie - rovnocennosti i podmienky priznávania náhrad nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi v iných prípadoch zásahov do súkromného a rodinného života jednotlivca, ku ktorým dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví, či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako. Samotný žalobca okrem tvrdenia o ukrátení času odpočinku (so všeobecnými dôsledkami jeho nedostatku na iné činnosti), ani netvrdil, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch, či to, že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu iných „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom sumu 2.000 Eur, a v prevyšujúcom rozsahu ním uplatnený nárok zamietol. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania voči žalovanému, uplatniac pri jej priznaní zásadu úspechu, nakoľko stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu s tým, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. 5. Len proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku (I a III) podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil a žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci dôvodiac, že základným predpokladom úspešnosti žaloby bolo preukázať, že obsah Smernice 2003/88/ES (ďalej len „Smernica“) bol skutočne nesprávne prevzatý do zákona č. 315/2001 Z.z., čím sa podľa jeho názoru súd prvej inštancie nezaoberal a súčasne tvrdil, že súdu ani také právo, t.j. právo posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov so smernicami EÚ neprislúcha. Z uvedeného vyvodil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ani sa nezaoberal tým, či do jeho právomoci vôbec patrí riešenie takejto otázky, z ktorých dôvodov hodnotil rozsudok ako arbitrárny. V odvolaní ďalej argumentoval, že zákon č. 315/2001 Z.z. neustanovuje výslovne, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času, z čoho vyvodil, že to neznamená, aby Smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebratá, keďže nebolo povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice, že žiadne ustanovenie zákona nie je v rozpore s obsahom Smernice a až prípadná nesprávna aplikácia Smernice môže zakladať nárok žalobcu na náhradu škody. Namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimacie s tým, že prípadnú zodpovednosť nenesie štát, pretože nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi rozlišovať. Žalovaný namietal pôsobnosť smernice 2003/88/ES s tým, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti Smernice skrz Článok 1 ods. 3 prostredníctvom Článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-429/09 G. Fuss, na ktoré poukazoval žalobca, a z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie nie je možné považovať za smerodajné, pretože sa týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim výkonu práce odlišný od režimu, v ktorom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v SR, ktorého zriaďovateľom je štát, a ktorým sa poskytujú aj nemalé výhody, definitíva, či osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný namietal aj splnenie predpokladov na náhradu škody dôvodiac, že žalobca nepreukázal vznik akejkoľvek škody, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti má vymedzený priestor na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, a za takto stanovený čas dostáva aj pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Ak by napriek uvedenému súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody, pretože v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame, mal vnútroštátny súd tiež preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah. Poukázal na to, že žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, aby vzniku škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a zamestnávateľ nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje žalobca ako ujmu. Žalovaný považoval odôvodnenie rozsudku o výške priznanej nemajetkovej ujmy za nedostatočné, nespĺňajúce kritéria presvedčivosti a zrozumiteľnosti, uvádzajúc, že z rozhodnutia nevyplýva, akými dôkazmi mal preukázané zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere alebo existenciu nejakej závažnej ujmy. Z vyjadrení žalobcu vyvodil, že pokiaľ by sa čas pohotovosti zarátaval do fondu pracovného času a bol zaplatený ako ostatný pracovný čas, ani by mu to nevadilo, že musí byť v práci. Žalovaný mal za to, že nebolo preukázané, aby žalobca utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila dôstojnosť, či jeho vážnosť v spoločnosti, ani sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu. Aj keď súd určuje výšku peňažného zadosťučinenia voľnou úvahou, táto nemôže byť svojvoľná. Žalovaný odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania, domnievajúc sa, že so zreteľom na to, že z uplatneného nároku 3.065,65 Eur bola žalobcovi prisúdená len suma 2.000,- Eur, mal súd prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 2 C.s.p. priznať nárok na náhradu trov konania žalovanému, keďže bol v spore úspešnejší, a to v rozsahu pomeru procesného úspechu a neúspechu strán v spore. Zároveň odvolateľ zastával názor, že priznaniu nároku na náhradu trov konania v danom prípade bránil tiež fakt, že žalobca si napriek tomu, že bol v spore zastúpený advokátom, uplatnil nárok na finančné odškodnenie nemajetkovej ujmy v neprimeranom rozsahu. Za týchto okolností by podľa názoru odvolateľa žalobca nemal byť považovaný za procesne úspešného. 6. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesplnenie procesných podmienok, na procesné zlyhanie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní rozhodnutia, na nesprávnosť skutkových nálezov na základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaný podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalovaným formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s). 7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 8. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. 9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I a tiež závislému a zároveň napadnutému výroku o trovách konania III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že podmienky konania boli v danom prípade splnené, a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.12.2020 o 10.35 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva: 11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci a tiež vo svojich záveroch o nesúlade zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES a v otázke formy a rozsahu priznaného odškodnenia. 12. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné, aké skutkové závery, a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal, či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa. 14. Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ani za úplne odchylné od veci samej, a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Inak ako len nespokojnosť žalovaného so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu vnímať ani jeho námietku smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, prvoinštančný súd dal na ňu podrobnú, presvedčivú a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. aj vecne správnu odpoveď v bode 10 odôvodnenia. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné kategoricky odmietnuť správnosť jeho názoru, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným právom. ESD vo svojej judikatúre (napr. tiež v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych sudov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky, vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná ..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu ... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z publikácie M. Siman, M. Slašťan, Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181). 15. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani námietka odvolateľa týkajúca sa súladu zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES nie je dôvodná. Súd v bodoch 54 a 64 v tomto smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do zákona HZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon HZZ svojou úpravou nielen že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá. 16. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej inštancie zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 70 až 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. body 74 a 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku) a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia (viď bod 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má v zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne viac ako 10 hodín týždenne) a jeho trvanie (len v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a jeho predstava o primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019, sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019). 17. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva nemôže zbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C - 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie. Odvolací súdu i napriek tomu, s poukazom na odvolateľovu argumentáciu v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa dodáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku). 18. Ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že len preto, že p. Fuss vykonával práce hasiča v pracovnom pomere pre Mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto rozhodnutia aplikovať na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu, ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. ESD v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa ESD „ Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“. 19. Žalovaný vo svojej argumentácii prehliadol, že ESD v skutkovo veľmi podobnom prípade C - 429/09 Fuss, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci C - 46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „ Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. K takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. Fussovi, ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah ESD uzavrel, že „ nemožno za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako G. Fußovi vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“. 20. Odvolací súd považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky žalovaného, smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania. Právny názor žalovaného, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má pôvod v právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Predchádzajúci procesný predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná. V súčasnosti platný Civilný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. Právna teória a už aj v právna prax však k takému nazeraniu na zmenu procesnej úpravy nepristúpila na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu, nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, vrátane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu, nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, vecne správne. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že pri rozhodovaní o výške trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, a preto je argumentácia žalovaného o účelovom nadhodnotení uplatnenej sumy irelevantná. 21. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore. 22. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 24. Žalobca mal v odvolacom konaní plný procesný úspech, preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Keďže žalobcovi v odvolacom konaní podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)