{"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 15. decembra 2020, sp. zn. 11Co/222/2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "identifikacne_cislo": "7216210447", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Daniela Maštalířová", "sudca_id": 78, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-daniela-mastalirova-78", "datum_vydania": "2020-12-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2/text", "citacie_n": 48, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/222/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216210447
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Sandry Veľkej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. H. W., nar. X.X.XXXX, bytom v
F. č. XX, zast. Prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom Ku Potoku 4, Košice, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2,
Bratislava, o zaplatenie 3.065,65 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II
z 30. septembra 2018, č.k. 13C/13/2017-277

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na plnú
náhradu trov konania (III).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca uplatnil
náhradu „škody“ v sume 3.065,65 Eur, spôsobenú žalovaným porušením práva Európskej únie.  Žalobca
tvrdil, že v období rokov 2013 až 2015 vykonával štátnu službu ako príslušník Hasičského a záchranného
zboru, s miestom zaradenia na pracovisku v O., s tým, že služobný úrad rozvrhoval jeho pracovný čas
tak, že na 16,5 hodinovú pracovnú zmenu, počas ktorej vykonával riadnu službu nadväzovala vždy
8, resp. 7,5 hodinová pohotovosť, pri počte takto nariadených pracovných zmien v priebehu jedného
mesiaca súhrn týždenného pracovného času činil 56 hodín, teda pravidelne prekračoval 48 hodín.
Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003,
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom
čl. 6 písm. b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Napriek tomu, že žalovaný v prílohe č. 4 zák. č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov, deklaroval, že
do jeho znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak vo vzťahu k predmetnému  čl.
6 písm. b) neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do
služobného času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas, naopak,
umožnil taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a naďalej dochádza k
porušovaniu tohto práva. Žalobca odvodzoval zodpovednosť štátu za ujmu spôsobenú porušením práva
Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť
súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca v
priebehu konania (v podaní zo dňa 13.3.2018), upresnil, že sa domáha náhrady za nemajetkovú ujmu



utrpenú v dôsledku straty času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou smernicou určený limit,
pričom  poukázal na  rozhodovaciu prax ESD, predovšetkým na rozhodnutie C-429/09 z 25.11.2010 vo
veci Günter Fuss proti Stadt Halle.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, zodpovedajúcim tvrdeniam
žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal
za preukázané, že v mesiacoch apríl až jún, september, november a december 2013, január, október a
december 2014, január, marec a  máj 2015 pracovný čas žalobcu prevyšoval 48 hodín. Podľa skutkového
nálezu prvoinštančného súdu, v sledovanom období žalobca odpracoval spolu 1.344,55 hodín služobnej
pohotovosti nad právom únie povolený týždenný limit, ktoré neboli započítané do fondu jeho pracovného
času.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods.
1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, 2, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 a 2 zák.
č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov (HZZ), §
11, § 13, § 100 ods. 1 a 2  a § 101, zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších
zmien a doplnkov a čl. 1 bod 1, 2 , čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b)  smernice 2003/88/
ES. Na ich základe dospel k záveru, že námietka žalovaného o nedostatku právomoci súdu  nie je
dôvodná s poukazom na charakter uplatneného nároku, ktorý nie je mzdovým nárokom žalobcu ako
príslušníka Ha ZZ a je daná právomoc súdu. Súd uzavrel, že zodpovednosť členských štátov v prípade
porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych
okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene
členského štátu škodu spôsobil. Súd poukázal na povinnosť dodržiavať komunitárne právo v zmysle
článku 144 ods. l, čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na ustanovenie § 186 ods. l  C.s.p. a na
rozsudok Súdneho dvora EU (ďalej len ESD) C - 429/09 G. Fuß, ktorý potvrdil, že pracovná pohotovosť
hasičov tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom
nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho
režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010).  Súd ďalej poukázal na
vec C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku. K námietke premlčania
uplatneného nároku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si mohol nemajetkovú ujmu za obdobie 03
- 05/2015 prvýkrát uplatniť vždy v posledný deň predmetného kalendárneho mesiaca, ktorého sa ujma
týkala, t.j. od nasledujúceho dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá postupne uplynula dňom
1.4.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za 03/2015), dňom 1.5.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej
ujmy za 04/2015) a dňom 1.6.2018 (pokiaľ sa týka nemajetkovej ujmy za 05/2015), t.j., že návrh na
rozšírenie žaloby  podaný na súde dňa 13.3.2018 bol podaný včas a na vznesenú námietku premlčania
súd neprihliadal. K žalovaným namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd  uviedol, že výklad
pôsobnosti aplikácie Smernice žalovanou (v písomnom podaní zo dňa 22.11.2017) je nesprávny, keď čl.
1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie
upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/
ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že
z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany
žalovaná, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a
od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v
žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej,
hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (viď rozsudky z 5.októbra
2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33
až 35 a 38).Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov
(C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku



ESD C-397/02 z 5.10.2004). Súd uzavrel, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok
ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov
na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na
nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (viď rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99,
ako aj Fuß, už citovaný bod 52). K námietke žalovaného týkajúcej sa jeho vecnej pasívnej legitimácie
prvoinštančný súd poukázal na Rozsudok vo veci Fuß, v zmysle ktorého dáva v prípade porušenia
práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody
proti členskému štátu (viď body 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß). Súd konštatoval, že u žalobcu došlo k
porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ
2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
a záchrannom zbore. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej
služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v
prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. potom upresňuje, že
ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie
štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore
výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z.). Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského
záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má
smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval v rokoch 2013 až 2015 (od
04/2013 do 05/2015 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas
stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže
dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu, s cieľom
získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.
Nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré znenie zákona
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore však nerešpektuje smernicu 2003/88/ES v článku 6
písm. b),  pre tento vzťah priamo aplikovateľnú, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku
zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie
je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky
za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri
úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu
škody v nadväznosti na uvedené sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho
dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales), podľa ktorej pre
priznanie nároku je potrebné, aby: 1. bolo cieľom porušenej právnej normy Únie priznať jednotlivcom
práva, 2. porušenie bolo dostatočne závažné a 3. medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi
existovala právna príčinná súvislosť. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, pričom súd poukázal aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09),
ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvú podmienku pre priznanie nároku
týkajúcu sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej, považoval súd prvej inštancie za splnenú.
Porušenie práva Únie  považoval súd za dostatočne závažné z dôvodu, že je v zjavnom rozpore s
judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu súd prvej inštancie uzavrel,
že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá
vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený porušeným ustanovením, dodržaný, keďže žalobca musel pracovať
viac v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času. K žalobcom uplatnenej výške



škody - nemajetkovej ujmy  súd uviedol, že akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy,
resp. doplatku peňažnej náhrady, nemohli byť  pre súd smerodajné pre stanovenie výšky nároku. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo  zhodných kritérií jej priznávania  je daný aj v
zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd
pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok,
súkromie a rodinný život, prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi takým (dostatočne závažným)
zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a jeho
intenzitu, v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil tiež porovnaním s náhradou nemajetkovej
ujmy priznávanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch aplikácie ustanovenia § 13 Obč. zák. (súd
pri stanovovaní kritérií upriamil pozornosť na bod 95. Rozsudku Fuß). Aplikujúc uvedené kritériá súd
v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, v danom
prípade  v rozsahu 1.344,55 hodiny, čas, ktorý by bol mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných
vzťahov, v ktorom bol by  mohol psychicky i fyzicky relaxovať, avšak tento trávil nad rámec stanovený
Smernicou v práci (čo žalobca doslovne ako ujmu aj pociťoval), a to v dôsledku nezarátania pracovnej
pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom
závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného
pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“,
pričom súd prihliadol na to, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca v
mesiacoch 04 - 06, 09, 11 a 12/2013; 01, 10 a 12/2014; 01, 03 a 05/2015 prevyšoval 48 hodinový
týždenný pracovný čas.  Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času
žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol
na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu (od 1.6.2010) ako to vyplynulo z vyjadrenia žalobcu.
Súd ustálil, že došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život i do práva na ochranu
jeho zdravia, za ktoré zásahy mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu,
keď sa jedná o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času žalobcu, len samotné
konštatovanie porušenia nie je postačujúcim zadosťučinením, a peňažná náhrada predstavuje preto
spôsobilý prostriedok odškodnenia žalobcovi vzniknutej ujmy. Za primeranú sumu náhrady nemajetkovej
ujmy utrpenej žalobcom zohľadniac závažnosť ujmy, okolnosti zásahu a jeho intenzitu i pretrvávanie,
súd ustálil sumu 2.000,- Eur. Zohľadnil pritom v súlade s princípom ekvivalencie - rovnocennosti i
podmienky priznávania náhrad nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi v iných prípadoch zásahov do
súkromného a rodinného života jednotlivca, ku ktorým dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví, či
zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva
a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť“ rovnako.  Samotný žalobca okrem tvrdenia o ukrátení času
odpočinku (so všeobecnými dôsledkami jeho nedostatku na iné činnosti), ani netvrdil, že by sa tento
zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch, či to, že by mal dopad na jeho zdravotný
stav. Vzhľadom na absenciu iných „hmatateľných“ následkov súd považoval za primeranú sumu náhrady
nemajetkovej ujmy utrpenej žalobcom sumu 2.000 Eur,  a v prevyšujúcom rozsahu ním uplatnený nárok
zamietol. Výrok o trovách konania súd odôvodnil  ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. priznal   žalobcovi plnú
náhradu trov konania voči žalovanému, uplatniac pri jej priznaní zásadu úspechu, nakoľko stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu s tým, že žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.

5. Len proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku (I a III) podal žalovaný
v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil a žalobu zamietol
a priznal žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.  Žalovaný v
odvolaní zotrval na námietke nedostatku právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci dôvodiac,
že základným predpokladom úspešnosti žaloby bolo preukázať, že obsah Smernice 2003/88/ES (ďalej
len „Smernica“) bol skutočne nesprávne prevzatý do zákona č. 315/2001 Z.z., čím sa podľa jeho
názoru súd prvej inštancie nezaoberal a súčasne tvrdil, že súdu ani také právo, t.j. právo posudzovať
súlad vnútroštátnych právnych predpisov so smernicami EÚ neprislúcha. Z uvedeného vyvodil, že súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku súdneho
sporu, ani sa nezaoberal tým, či do jeho právomoci vôbec patrí riešenie takejto otázky, z ktorých
dôvodov hodnotil rozsudok ako arbitrárny. V odvolaní ďalej argumentoval, že zákon č. 315/2001 Z.z.
neustanovuje výslovne, že služobná pohotovosť hasičov je považovaná za súčasť ich služobného
času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času, z čoho vyvodil,
že to neznamená, aby Smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebratá, keďže nebolo
povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice,  že žiadne ustanovenie
zákona nie je v rozpore s obsahom Smernice a až prípadná nesprávna aplikácia Smernice môže



zakladať nárok žalobcu na náhradu škody.  Namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimacie s
tým, že prípadnú zodpovednosť  nenesie štát, pretože nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom,
ktorý by sa na aplikácii Smernice podieľal. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí
medzi dvoma samostatnými subjektmi rozlišovať. Žalovaný namietal pôsobnosť smernice 2003/88/ES
s tým, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou,
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti Smernice skrz
Článok 1 ods. 3 prostredníctvom Článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci
C-429/09 G. Fuss,  na ktoré poukazoval žalobca, a z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie nie je
možné považovať za smerodajné, pretože sa týkalo pozície mestského hasiča, u ktorého je režim výkonu
práce odlišný od režimu, v ktorom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v SR, ktorého
zriaďovateľom je štát, a ktorým sa poskytujú aj nemalé výhody, definitíva, či osobitný systém sociálneho
zabezpečenia. Žalovaný namietal aj splnenie predpokladov na náhradu škody dôvodiac, že žalobca
nepreukázal vznik akejkoľvek škody, pretože pri nariadenej služobnej pohotovosti má vymedzený
priestor na odpočinok, môže sa venovať aj inej činnosti, prácu nemusí vykonávať z vlastnej iniciatívy, ale
iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa, a za takto stanovený čas dostáva aj pracovnú odmenu
ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Ak by napriek uvedenému
súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa
zarátavať do pracovného fondu, tak to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody,
pretože v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame,
mal vnútroštátny súd tiež preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah. Poukázal na to, že žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, aby vzniku
škody predišiel, neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a
zamestnávateľ nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje žalobca ako ujmu. Žalovaný
považoval odôvodnenie rozsudku o výške priznanej nemajetkovej ujmy za nedostatočné, nespĺňajúce
kritéria presvedčivosti a zrozumiteľnosti, uvádzajúc, že z rozhodnutia nevyplýva, akými dôkazmi mal
preukázané zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere alebo existenciu
nejakej závažnej ujmy. Z vyjadrení žalobcu vyvodil, že pokiaľ by sa čas pohotovosti zarátaval do fondu
pracovného času a bol zaplatený ako ostatný pracovný čas, ani by mu to nevadilo, že musí byť v
práci. Žalovaný mal za to, že nebolo preukázané, aby žalobca utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere
znížila dôstojnosť, či jeho vážnosť v spoločnosti, ani sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu. Aj keď súd určuje výšku peňažného zadosťučinenia voľnou úvahou, táto nemôže byť svojvoľná.
Žalovaný odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania, domnievajúc sa, že so zreteľom na to,
že z uplatneného nároku 3.065,65 Eur bola žalobcovi prisúdená len suma 2.000,- Eur, mal súd prvej
inštancie s použitím ust. § 255 ods. 2 C.s.p. priznať nárok na náhradu trov konania žalovanému, keďže
bol v spore úspešnejší, a to v rozsahu pomeru procesného úspechu a neúspechu strán v spore. Zároveň
odvolateľ zastával názor, že priznaniu nároku na náhradu trov konania v danom prípade bránil tiež fakt,
že žalobca si napriek tomu, že bol v spore zastúpený advokátom, uplatnil nárok na finančné odškodnenie
nemajetkovej ujmy v neprimeranom rozsahu. Za týchto okolností by podľa názoru odvolateľa žalobca
nemal byť považovaný za procesne úspešného.

6. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesplnenie procesných podmienok, na procesné
zlyhanie súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní rozhodnutia, na nesprávnosť skutkových nálezov na
základe vykonaných dôkazov a  na prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaný podľa posúdenia
odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p. V odvolaní
žalovaným formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý
konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol
tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2  C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).



7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

8. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II) nebol odvolaním napadnutý. V tejto
časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol
v odvolacom konaní preskúmavaný.

9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I a tiež závislému a
zároveň napadnutému výroku o trovách konania III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34
C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359
až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia
pojednávania  (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska
odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C.s.p. a dospel
k záveru, že podmienky konania boli v danom prípade splnené, a že súd prvej inštancie  vo svojom
procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie
žalovaného z hľadiska  ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.12.2020 o 10.35 hod. po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p.  v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva  rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

11. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal vysvetlenie úvah, ktorými sa súd
prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci a
tiež vo svojich záveroch o nesúlade zákona HZZ so smernicou 2003/88/ES a v otázke formy a rozsahu
priznaného odškodnenia.

12. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom  a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia  vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné, aké skutkové
závery, a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na  konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal, či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998)
zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu,
v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci



(viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej
nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo
aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016,
sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I
naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť
postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust.
§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f)
C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch,
ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide
v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p
(§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda  nemožno považovať to,
že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS
SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje
za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné
sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom  rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna
2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval  v
ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie
sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale
predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu
odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho
odôvodnenie, nie je  spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa
obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

14. Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, čoho sa žalobca  domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení
a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k
rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu
vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu
nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ani za
úplne odchylné od veci samej, a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalovaného
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so
závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,  a teda dôvodnosť
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Inak ako len nespokojnosť žalovaného
so skutkovými a právnymi závermi nemožno podľa odvolacieho súdu vnímať ani jeho námietku
smerujúcu proti spôsobu odôvodnenia už zmienených záverov prvoinštančného súdu. Pokiaľ ide o
žalovaným nastolenú otázku právomoci, prvoinštančný súd dal na ňu podrobnú, presvedčivú a z
hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p. aj vecne správnu
odpoveď v bode 10 odôvodnenia. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné kategoricky odmietnuť správnosť jeho názoru, že
vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným
právom. ESD vo svojej judikatúre (napr. tiež v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne
požaduje od vnútroštátnych sudov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť
napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej
aplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni



tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016,
v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s
regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky, vyvinúť maximálnu
snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa
k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským
súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán
komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica
transponovaná ..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento
účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe
slovenského transpozičného predpisu ... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal
by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení
transponovanej smernice“ (z publikácie M. Siman, M. Slašťan, Primárne právo Európskej únie, aplikácia
a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

15. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, ani námietka odvolateľa týkajúca sa súladu zákona HZZ so
smernicou 2003/88/ES nie je dôvodná. Súd v bodoch 54 a 64 v tomto smere ozrejmil, na základe akých
úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do zákona HZZ prebratý správne. Odvolací
súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zákon HZZ svojou úpravou
nielen že nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od
pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno
konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia
zákona HZZ interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nad tento rozsah
sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES
regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov
vyňatá.

16. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani výhrady odvolateľa k spôsobu, akým súd prvej inštancie
zdôvodnil svoje závery o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v týchto
otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 70 až 75 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať,
že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu (viď. body 74 a 75 odôvodnenia
napadnutého rozsudku) a ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky
priznaného peňažného odškodnenia (viď bod 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má
v zhode s názorom prvoinštančného súdu za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C - 429/09 Fuss považoval za vážne, zakladajú
v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného
času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne viac ako 10 hodín týždenne)
a jeho trvanie (len v posudzovanom období viac ako 3 roky), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu
peňažnou náhradou.  Súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy
tiež v kontexte hierarchii iných osobnostných hodnôt a jeho predstava o primeranosti odškodnenia je
konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (por. napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019, sp.
zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019).

17. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť spôsobu právneho
posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu
prvoinštančného konania nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej
podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie unijného práva
nemôže zbaviť a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch
porušenia unijného práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho
názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery, vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C
- 429/09 Fuss. Už len takýmto zdôvodnením súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
uspokojivo zodpovedal žalovaným nastolenú otázku jeho vecnej legitimácie. Odvolací súdu i napriek
tomu, s poukazom na odvolateľovu argumentáciu v odvolacom konaní,  majúcej za cieľ presvedčiť,
že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej
normy zo strany zamestnávateľa dodáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do
vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne



záväzného právneho predpisu, s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty
(por. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že  ani samotná súdna prax (už
vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade
s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (por. napr.
rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

18. Ani právnym  úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú žalobcovi  porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v tomto
smere predovšetkým  bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorý
plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo veci C -
429/09 Fuss. Odvolací súd  sa nestotožňuje s  názorom odvolateľa, že len preto, že p. Fuss vykonával
práce hasiča v pracovnom pomere pre Mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery
tohto rozhodnutia aplikovať na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky.
Podľa názoru odvolacieho súdu, ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov
ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej
úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to,
že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril
k spôsobu interpretácie  slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri
negatívnom vymedzení pôsobnosti  smernice 2003/88/ES. ESD v tomto smere vo svojom rozhodnutí
vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom
pododseku smernice 89/391 bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany
v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany
zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť
rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím,
ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa ESD „  Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd musí čeliť
udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu
prenesené.   Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže
sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“.

19. Žalovaný vo svojej argumentácii prehliadol, že ESD v skutkovo veľmi podobnom prípade C -
429/09 Fuss, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal stanovisko
tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva,  vo
svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa  judikatúry ESD  (napr. vo veci C -
46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má
považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho
mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „  Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“.  K takémuto negatívnemu
opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. Fussovi, ktorý požiadal o dodržiavanie
48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo k jeho preloženiu.
ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok 6 písm. b)
smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o
dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi
nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej
smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa
vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah ESD uzavrel, že „ nemožno
za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako G. Fußovi vznikla škoda z dôvodu,
že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely
uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.



20. Odvolací súd považuje za nedôvodné aj odvolacie námietky žalovaného, smerujúce proti rozhodnutiu
o trovách konania. Právny názor žalovaného, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má pôvod
v právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku.  Predchádzajúci procesný
predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval,
že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala  strana
nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná. V súčasnosti platný
Civilný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto
usporiadania zákonodarca cielene ustúpil.  Právna teória a už aj v právna prax však k takému nazeraniu
na zmenu procesnej úpravy  nepristúpila na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje
len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je
vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku,
strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, preto prípadné nevyhovenie  žalobe v celom jej rozsahu,
nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016,
1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad  odvolací súd uzavrel,
že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, vrátane výšky
relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom úvahy
súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že  nepriznanie peňažnej náhrady v
celom uplatnenom rozsahu, nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí
o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie,
priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,
vecne správne.  Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že pri rozhodovaní o výške trov konania
bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, a preto je argumentácia žalovaného o účelovom nadhodnotení uplatnenej sumy irelevantná.

21. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p ako vecne správny potvrdil
napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny
základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.

22. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

23. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. Žalobca mal v odvolacom konaní plný procesný úspech, preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, ktorý v odvolacom
konaní úspech nemal. Keďže žalobcovi v odvolacom konaní podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli
a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho
konania tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,



aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13C/13/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "cd0a557c-84c8-413a-90c1-9acf6f9422c7:436d9522-5d51-4ed4-abc2-b1dcd455e77a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1211221436.1", "spisova_znacka": "5Cdo/84/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 194, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1211221436.1"}, {"guid": "a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b", "ecli": null, "spisova_znacka": "11CoPr/1/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11CoPr/1/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a7d9ed37-de44-43bf-993e-746f5abcfa67:3ed874fb-c73e-464d-ad2e-af9b7c49646b"}, {"guid": "03c204ac-ee89-46cc-b235-1634a03bf0e2:be831d77-e1ca-4db8-9042-256654c2ed72", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1", "spisova_znacka": "6CoPr/2/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6CoPr/2/2019 z 30. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2019-07-30", "citacie_n": 85, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2019:4617203968.1"}, {"guid": "bec3dfb3-fe06-4be6-a3b0-81d98682d1c9:02a27ec5-64b5-4c1f-95e7-bbba04352a19", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2315213350.1", "spisova_znacka": "11CoPr/4/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoPr/4/2019 z 1. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-04-01", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2315213350.1"}, {"guid": "0ae89585-9969-401a-97a5-3ec0f49daa32:e68251c6-bab3-43cc-b35f-4156cacc4ab8", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5112205316.1", "spisova_znacka": "9CoPr/1/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoPr/1/2019 z 20. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-02-20", "citacie_n": 83, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5112205316.1"}], "citovane_v": [{"guid": "7cc0dccb-8960-48d3-a0aa-3c8aa4aa709b:61a0742b-dc07-4a66-b196-f4a266ec39cf", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8123203912.1", "spisova_znacka": "7Co/9/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/9/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8123203912.1"}, {"guid": "2a3abc69-3ec6-46be-87ba-54f3867e9afe:56293a77-3d03-43cb-8959-9bfe03d13830", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1", "spisova_znacka": "7Co/44/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/44/2025 z 21. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2026-04-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2026:8525200046.1"}, {"guid": "a90a88e0-8205-4d8f-b3ad-adcc8a15e16d:f12e6fc4-82f7-457f-b628-70b36695c947", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2", "spisova_znacka": "5Co/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/6/2025 z 20. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2026-01-20", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2"}, {"guid": "f03ab18f-a7d8-48e7-b2e0-7901ac1cbd13:e1d5809f-20be-4349-9ed4-47aaeb475a3c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:0021203141.2", "spisova_znacka": "6Co/70/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/70/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:0021203141.2"}, {"guid": "0c796084-16fa-4425-b366-b58995d4b730:ef75316f-8d86-4c20-a53a-91a6272560bd", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823218705.3", "spisova_znacka": "27Co/15/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/15/2025 z 26. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-08-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823218705.3"}, {"guid": "080e96a5-8933-4c78-a86c-63c65a2f8856:c9199802-9210-4728-b14a-a459832032bb", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823201942.2", "spisova_znacka": "27Co/104/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 27Co/104/2024 z 24. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-06-24", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823201942.2"}, {"guid": "eacd137a-001d-4406-be46-4c12bacf4449:23ba4b8c-056b-4315-9b8d-3c204e6553f1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7823200786.1", "spisova_znacka": "2Co/74/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/74/2024 z 22. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7823200786.1"}, {"guid": "895b5642-9fac-4596-8d4e-800656a12dfc:9337191e-8f23-414f-8021-ca7e44425cbe", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7222202252.2", "spisova_znacka": "2Co/53/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/53/2025 z 15. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7222202252.2"}, {"guid": "29402a3d-9879-4902-8e95-e9afbb43f0d0:37c9b114-fd0a-4202-81c4-367b77828420", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7823200806.1", "spisova_znacka": "5Co/77/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/77/2024 z 15. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-05-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7823200806.1"}, {"guid": "5e5b66a0-5511-4d88-867e-ff9f4f14ce95:4a14b772-2cab-4459-9121-bfe83b84e9ea", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8824200002.1", "spisova_znacka": "18Co/46/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/46/2024 z 6. 5. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-05-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8824200002.1"}, {"guid": "65a28cc9-8ad1-4278-8132-18d4dce94016:6ccada67-953f-4240-aff0-d07aad4a0778", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:0021203135.1", "spisova_znacka": "8Co/39/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/39/2024 z 31. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:0021203135.1"}, {"guid": "eadf71b7-75cf-4b8e-9057-b90987cb9987:ce8804d9-cc3e-4321-b94f-407525cd50ab", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7823201258.1", "spisova_znacka": "5Co/35/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/35/2024 z 11. 3. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-03-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7823201258.1"}, {"guid": "1a464836-6f2a-40bf-83c3-089263ba565e:32824fcb-085f-4119-8df2-73237273b449", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7823201868.1", "spisova_znacka": "8Co/92/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8Co/92/2024 z 28. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-02-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7823201868.1"}, {"guid": "44b01a98-f44d-4ffb-8ed9-1d472195b742:3a378ec1-7b59-4527-8fdc-094ee8e172a7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7823200790.1", "spisova_znacka": "5Co/28/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/28/2024 z 13. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7823200790.1"}, {"guid": "58f1a629-39b4-4b39-9282-07e42121e0ce:1886e212-e31c-4eec-b739-939ba374dd02", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323203102.1", "spisova_znacka": "3Co/39/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/39/2024 z 4. 2. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-02-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323203102.1"}, {"guid": "413924d4-3e5f-4f6e-94cb-ca66e24a8816:594f9502-3383-49b8-8fd0-e4a9fe5e7801", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8323202690.1", "spisova_znacka": "7Co/23/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/23/2024 z 29. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8323202690.1"}, {"guid": "f343e47b-87bd-4d15-8ca6-d7bae8f708cc:a284442f-b9c0-426a-801f-f355607a54d0", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201713.1", "spisova_znacka": "18Co/15/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/15/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201713.1"}, {"guid": "83d8befd-efa1-4fbb-9396-69118831a485:65ab6718-f2f4-43f7-91e7-c2a374e7ea3c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202026.1", "spisova_znacka": "20Co/20/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/20/2024 z 18. 12. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-12-18", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202026.1"}, {"guid": "f3e147bd-a937-4f40-87ec-f80baf867688:8028abc7-a02d-4c61-9817-b6c137e02b86", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1", "spisova_znacka": "2Co/110/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/110/2024 z 21. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-11-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1"}, {"guid": "17aa7021-72f9-4bc1-999a-5c12ccad1cce:525f074b-5188-4c95-9fe1-60564bd14eaf", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202284.1", "spisova_znacka": "20Co/33/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/33/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202284.1"}, {"guid": "5bba1f1f-8f05-415b-af03-eb551ff0e17d:a77b3cfc-b630-405c-83da-a0d0138546da", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202225.1", "spisova_znacka": "3Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/26/2024 z 1. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202225.1"}, {"guid": "b5651094-1366-48a8-9c3b-4dd96da8bb56:7dc3847a-3aea-4adb-9ee5-1da1330e0dcc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202170.1", "spisova_znacka": "3Co/18/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/18/2024 z 1. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-10-01", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202170.1"}, {"guid": "e399b505-3452-47c0-8bc7-e68290a92e2d:1e91e3c2-8858-4012-a7b7-331409d0c585", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202732.1", "spisova_znacka": "11Co/36/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/36/2024 z 19. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-09-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202732.1"}, {"guid": "3f946a38-ff63-47c4-a6aa-8a0ce5d0d40c:801ec333-1f9c-452c-97d7-606bd3f5a7d8", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7823200811.1", "spisova_znacka": "2Co/53/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/53/2024 z 18. 7. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-07-18", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7823200811.1"}, {"guid": "5ae825f2-8773-410a-8304-35c9f4bebade:75f35d9e-4cc8-400c-857d-7ab078116e60", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202172.1", "spisova_znacka": "11Co/17/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/17/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202172.1"}, {"guid": "f2aac3d2-227d-40f2-9f13-f9ea2f51b17d:97379b50-5b5c-43b1-8502-c264522494bc", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202171.1", "spisova_znacka": "11Co/14/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/14/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202171.1"}, {"guid": "53a62ae8-9ab0-49e6-8792-fd2ca31fc9b3:817f5d4a-2aac-430e-b9f9-474e4f93af4c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202133.1", "spisova_znacka": "14Co/6/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/6/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202133.1"}, {"guid": "77b6ae80-2454-4e32-aab5-b86e501a6af3:1edda3ea-cc94-4e44-865f-e902f53ea22f", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202174.1", "spisova_znacka": "11Co/19/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/19/2024 z 27. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202174.1"}, {"guid": "99e96add-c630-4d1f-948c-054c1e1b1d19:7a42beed-9179-4be2-b2fc-844ad735ac41", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323202043.1", "spisova_znacka": "14Co/5/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Co/5/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323202043.1"}, {"guid": "fd3633f3-ef1e-46ca-be1c-8f5065394f02:fc0ca86b-aac6-4d6c-95d8-d0c636e97fca", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8323201749.1", "spisova_znacka": "11Co/11/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 11Co/11/2024 z 23. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-05-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8323201749.1"}]}