{"guid": "a90a88e0-8205-4d8f-b3ad-adcc8a15e16d:f12e6fc4-82f7-457f-b628-70b36695c947", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2", "spisova_znacka": "5Co/6/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/6/2025 z 20. 1. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 20. januára 2026, sp. zn. 5Co/6/2025, ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2", "identifikacne_cislo": "0021203131", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Stolárová", "sudca_id": 1142, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-stolarova-1142", "datum_vydania": "2026-01-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f12e6fc4-82f7-457f-b628-70b36695c947", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2/text", "citacie_n": 5, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Košice\n5Co/6/2025\n0021203131\n20. 01. 2026\nJUDr. Zuzana Stolárová\nECLI:SK:KSKE:2026:0021203131.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek\nJUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom\nC. XXX, D. E., zast.: Vašiv & Partners s.r.o., IČO 47 238 836, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti\nžalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO 00 151 866, Pribinova\n2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo\ndňa 4. októbra 2024 č.k. 16C/76/2021-283\nrozhodol:\nP o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.\nŽalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal\nžalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 Eur (I.), žalobu v prevyšujúcej časti zamietol\n(II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu z priznanej\nsumy (III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody vo\nvýške 4.445,48 Eur z dôvodu tvrdeného porušenia úniového práva – Smernice EÚ č. 2003/88/ES,\nspočívajúce v nerešpektovaní práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru na 4hodinový týždenný pracovný čas. Súd o žalobe rozhodol prvým v poradí rozsudkom zo dňa 11. novembra\n2022 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, ktorý ale v dôsledku odvolania podaného žalovaným bol\nzrušený odvolacím súdom uznesením zo dňa 3. apríla 2024 č.k. 5Co/82/2023-254.\n2. Po zrušení a vrátení veci vykonal dokazovanie a vec právne posúdil podľa § 11, § 12 a § 13 OZ, §\n85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1, § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom\na záchrannom zbore, § 12 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 8 a § 12 ods. 1\nzákona č. 121/2020 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme konštatujúc, že v tomto konaní nebolo\nsporné, a súd mal za preukázané, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru od\nroku 2013 a vykonáva štátnu službu v služobnom čase, pričom je zaradený na výkon štátnej služby v\nA.. Štátnu službu vykonáva v zmenovej službe, čiže v službe s nerovnomerne rozvrhnutým služobným\nčasom. Organizácia času práce zmeny hasičov je upravená v Pokyne prezidenta Hasičského a\nzáchranného zboru o vnútornej organizácii hasičského a záchranného zboru na operatívno-technickom\núseku zo dňa 30.8.2012, ktorý Pokyn bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a\nzáchranného zboru č. 35, z roku 2012. V článku 3 bodu 1 tohto Pokynu je uvedené, že začiatok\nvýkonu zmenovej služby je o 7,00 hod. a koniec výkonu zmenovej služby je 7,00 hod. nasledujúceho\ndňa. Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo\nzmeny trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V\npriebehu celej zmenovej služby je žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby\n\na v prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ. Po odpracovaní 24 hodinovej\nzmeny nasleduje 48 hodín odpočinku a takýmto spôsobom sa striedajú tri hasičské zmeny. Po týždni, v\nktorom žalobca odpracuje tri 24 hodinové zmeny, čo je spolu 72 hodín týždenne, nasledujú dva týždne,\npočas ktorých odpracuje dve 24 hodinové zmeny, teda spolu 48 hodín týždenne. Priemerne žalobca\nodpracuje týždenne 56 hodín. Zmena je rozdelená na aktívnu časť a neaktívnu časť a podľa platných\nprávnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času, teda žalobcovi\nza ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15 % platového stupňa, do ktorého je zaradený.\n3. Súd sa v prvom rade zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú, ale za argumentácie bližšie\nuvedenej v bode 33. napadnutého rozsudku posúdil ako nedôvodnú. Súd zhodnotil, že predmetom\nsporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku odpracovania týždenného\npracovného času, ktorý presahuje limit stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2003/88/ES, t.j. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú porušením úniového práva\nžalobcu na 48-hodinový pracovný čas, keď súčasne nejde o nárok na náhradu škody, podľa zákona\nč. 514/2003 Z.z., a teda v prejednávanom prípade podmienkou pre uplatnenie takéhoto nároku nie\nje predbežné prerokovanie nároku. Súčasne nejde o rozhodovanie nároku žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého, resp. služobného pomeru a ide o spor žalobcu so Slovenskou republikou zastúpenou\nMinisterstvom vnútra SR, kde žalobca žiada náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva\ngarantovaného označenou smernicou, ktorej gestorom je Ministerstvo vnútra SR, teda pasívna vecná\nlegitimácia je ustálená súdom pre Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva vnútra SR. Aj z rozsudku\nSúdneho dvora EÚ sp.zn. C-429-09 v bode 4.6 je uvedené, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú\njednotlivcovi porušením práva Únie platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom\nbez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán\nmá podľa práva dotknutého členského štátu za povinnosť túto škodu nahradiť. Za podstatný problém\npovažoval výklad pojmu pracovný čas, ohľadne ktorého, pokiaľ ide o zákon o Hasičskom a záchrannom\nzbore č. 315/2003 Z.z., nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola\npovažovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny\ndvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je autonómnym\npojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto\nsmernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2\nsmernice vymedzuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov\nzamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti a čas odpočinku ako akýkoľvek čas, ktorý\nnie je pracovným časom. Smernica súčasne neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo\nprijali inú definíciu pojmu pracovný čas ako je definícia uvedená v tejto smernici. Potom zo zreteľom\nna uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z.\numožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný)\nčas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) tejto smernice. Poukázal na\nrozsudok Súdneho dvora C-429/09, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu označenej smernice v súvislosti\ns porušením jej článku, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas, keď uvedené konanie sa\ntýkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného\nsektora a ktorého rozpis služieb zahŕňal 24-hodinové zmeny, v rámci ktorých musel byť hasič prítomný\nna pracovisku a ktoré pozostávali z aktívnej služby a pohotovostnej služby. Vo vzťahu k pôsobnosti\nsmernice na žalobcu, teda ako na hasiča, resp. príslušníka HaZZ označený výklad bol uvedený aj\nv rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 (Pfeiffer) ako aj v uznesení\nSúdneho dvora vo veci C-52/04. Pokiaľ išlo o samotnú výnimku pre uplatnenie smernice uvedenej\nv článku 2 ods. 1 a v prvom pododseku Smernice 89/391, táto sa na činnosť vykonávanú žalobcom\nv rámci služobného pomeru nevzťahuje. Z toho vyvodil záver, že do pôsobnosti Smernice 2003/88/\nES patrí služobná činnosť žalobcu, keď Súdny dvor vo svojom rozhodnutí navyše uviedol, že článok\n6 písm. b) tejto smernice má priamy účinok. Súdny dvor tiež rozhodol, že poškodení jednotlivci majú\nprávo na náhradu škody, a to za splnenia podmienky 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je\npriznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná\nsúvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.\n4. V konaní nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobnom, že na 16 resp. 16,5\nhodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určené 8 resp. 8,5 hodinová služobná pohotovosť\nna pracovisku a, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín a v prípade , že je počas\nslužobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť\nna prácu nadčas a hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa\n\nstriedajú tri hasičské zmeny, každý tretí deň odslúžil žalobca ako hasič v jednotlivých hasičských\nzmenách 24 hodín a následne mal dva dni voľna a mesačne odslúžil žalobca ako člen hasičskej\nzmeny 10 zmien a každý tretí mesiac 11 pracovných zmien, čiže v službe strávil bežne 240 až\n264 hodín mesačne, pričom do uvedenej kalkulácie nie sú zahrnuté hodiny pracovnej pohotovosti.\nŽalobca odpracoval za obdobie od 14.7.2018 do januára 2021 1597,26 hodín nariadenej pracovnej\npohotovosti, čo je nad týždenný limit dovolený právom Únie vykonávaním služobnej povinnosti na\npracovisku. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané\npožadovať od žalobcu, ktorému jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) Smernice\n2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku náhradu ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k tomuto\nzamestnávateľovi. Je potrebné uviesť, že zo Smernice nemožno vyvodiť, že právo Únie uprednostňuje\nniektorú z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody\nvzniknutej porušením jej ustanovení. Náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie\nmusí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na\nvnútroštátnom práve členského štátu, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či sa\nnáhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dostatočného náhradného voľna, alebo vo forme\nfinančného odškodnenia. Predmetnú nemajetkovú ujmu súd posúdil v zmysle zásad upravených v\n§ 11 a násl. Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahujú na práva na ochranu osobnosti. Predmetom\nochrany podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú\nrozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v\njej fyzickej ako aj psychicko-morálnej sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je\nzabezpečenie dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby. V pracovno-právnej\noblasti je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie\nbezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov vrátane, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi\nktoré patria aj organizácia pracovného času a odpočinku. V zmysle článku 24 Všeobecnej deklarácie\nľudských práv, má každý právo na odpočinok a zotavenie, vrátane rozumného vymedzenia pracovného\nčasu a pravidelnej platenej dovolenky. Je nepochybné, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma, a\ntáto spočíva v porušení jeho základného osobnostného práva, a to práva na ochranu zdravia telesnej\na psychickej integrity, predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku. Nemožno sa\nstotožniť s námietkou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, so zreteľom\nna povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, teda právo na ochranu zdravia\na jeho okolností, že nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním\nnásledku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Ustanovenie § 13 ods. 1, 2\nObčianskeho zákonníka je právnou úpravou, ktorá nevylučuje, aby fyzická osoba použila iné prostriedky\nochrany, ako sú tam príkladmo uvedené, čo potvrdzuje aj tendenciu Únie využívať, čo najväčší rozsah\nprostriedkov účinnej nápravy nemajetkovej ujmy, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba\npoužije, už závisí predovšetkým na jej vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného\nzásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo, najmä sa domáhať,\naby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov, a aby jej\nbolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia\nprichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca.\n5. Žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,\naby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. takú\nvnútroštátnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z., ktorá umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť\npríslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Smernici.\nPri prejednávanom spore, preto súd dospel k záveru, že žaloba o upustenie od neoprávneného\nzásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je namieste, keďže subjektom\nzodpovednosti za neoprávnený zásah je štát. Vzhľadom na tieto špecifiká, rovnako neprichádza do\núvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie a\nodvolanie difamujúcich výrokov. Uvedené prostriedky nápravy za týchto okolností strácajú svoju účinnosť\na funkčnosť, a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné\nzadosťučinenie. Zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, nie je jediným príkladom,\nkedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienky pre\nvznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti,\nkedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Z uvedených dôvodov aj námietky žalovaného\nohľadne toho, že nemožno priznať žalobcovi peňažnú satisfakciu v zmysle § 13 ods. 1, 2 Občianskeho\nzákonníka, sú bez právneho významu. Na zreteľ teba brať tú skutočnosť, že žalobca vykonával službu\n\nna mieste určenom zamestnávateľom a musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel\nbyť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, musel byť plne k dispozícii a pripravený\nokamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol teda oddelený od svojho vlastného\nsociálneho, súkromného prostredia a rodiny a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj\nsúkromný čas a program a venovať sa svojim vlastným potrebám, bola nielen výrazne obmedzená, ale\npriam vylúčená. Súd prihliadal aj na to, že právo na odpočinok u žalobcu, bolo permanentne niekoľko\nrokov porušované, a že žalobca plnil v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj\nnasadenie vlastného života, a že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť a venovať\nsa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súviseli s výkonom\njeho povolania. Jeho pracovná pozícia bola vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.\n6. Námietku žalovaného, ktorý nedôvodnosť nároku odôvodňoval aj poukazom na rozsudok ESD sp.zn.\nC-742/19 zo dňa 15.7.2021 v súvislosti s okolnosťou, že v období od marca 2019 do januára 2022, t.j.\nv čase covidu žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach za vykonávanú štátnu službu, pretože\nišlo o okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných\nna ochranu života a zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti, kedy možno nedodržať pravidlá uvedené\nv smernici, nakoľko v týchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu\nprioritu na úkor rešpektovania ustanovení smernice, súd vyhodnotil za neopodstatnenú, pretože\noznačený rozsudok sa nevzťahuje aj na prípad žalobcu, ktorý bol hasičom.\n7. Súd vzhľadom na to, že základ nároku je daný, sa zaoberal tým, v akej výške patrí žalobcovi\nnemajetková ujma za to, že žalobca porušil Smernicu EÚ 2003/88/ES, a teda právo žalobcu na\n48- hodinový týždenný pracovný čas. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy súd poukázal na\nto, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej\npostavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý\nnásledok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými\nkritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu\npráva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za\nujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by\npredmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť\nujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným\nkritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za\nktorých k porušeniu práva došlo. Súd mal v konaní za preukázané ohľadne závažnosti vzniknutej\nujmy u žalobcu tú skutočnosť, že nariadená pracovaná pohotovosť nad rámec jeho 48-hodinového\ntýždenného pracovného času v období do júla 2018 do januára 2022 mala dopad na jeho rodinný život,\nsúkromie a zdravotný stav keďže sa nemohol dostatočne venovať svojim deťom, starostlivosť o deti\nbola prevažne na manželke, ktorá si musela nájsť také zamestnanie, aby sa o deti mohla riadne starať.\nŽalobca preukázateľne nemal vzhľadom na pracovnú pohotovosť čas venovať sa ani svojim záľubám,\na keďže pracovná pohotovosť mu nebola preplácaná a dostával za ňu iba náhradné voľno, často nemal\nmožnosť si toto náhradné voľno vyčerpať, čiže za pracovnú pohotovosť nemal ani zaplatené a nemal\nani možnosť oddychu. Taktiež bolo preukázané, že aj okolnosti, za ktorých došlo k porušenia práva\nžalobu odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže žalobca nemal inú možnosť pokiaľ\nmu bola nariadená pohotovosť, iba ak ju rešpektovať, a to za takých podmienok, aké mu dal žalovaný.\nŽalovaný pritom počas celého obdobia, za ktoré žalobca žiada náhradu nemajetkovej ujmy neprijal také\nopatrenia, ktoré by boli pre žalobcu ekonomicky výhodné vzhľadom na nariadenú pracovnú pohotovosť.\nV súvislosti s ustálením výšky nemajetkovej ujmy u žalobcu súd prihliadal aj na rozhodovaciu prax v\nobdobných prípadoch, a to v rozhodnutiach napr. sp. zn. 2Co/60/2019 zo dňa 5.3.2020 - odvolací súd\npotvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 1.500 Eur, 5Co/163/2019 zo dňa 14.4.2022\n- odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 Eur, 11Co/222/2020 zo\ndňa 16.12.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 Eur,\n5CoPr/11/2021 zo dňa 30.6.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú\nujmu 2.500 Eur, 5Co/96/2022 zo dňa 13. apríla 2023- odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie\npriznanú nemajetkovú ujmu 2.500 Eur, 5Co/94/2022 zo dňa 13. apríla 2023 - odvolací súd potvrdil súdom\nprvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.500 Eur, 5Co/5/2023 zo dňa 30. marca 2023 - odvolací súd\npotvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 3.000 eur. Vychádzajúc z vyššie popísaného\nsúd dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 Eur, vzhľadom\nna závažné okolnosti, za ktorých k ujme u žalobcu došlo a jeho náhrada je primeraná a plní úlohu\n\nodškodňovaciu nielen symbolickú a na druhej strane nie je táto náhrada tak neprimerane vysoká, aby\ndošlo k obohateniu sa žalobcu na úkor žalovaného. Keďže žalobca v konaní žiadal priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy 4.445,48 Eur a súd mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 Eur, v prevyšujúcej\nčasti bola žaloba žalobcu zamietnutá.\n8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní bol úspešný,\npriznal nárok na plnú náhradu trov konania z priznanej sumy, keďže výška nároku závisela od úvahy\nsúdu. Súd súčasne zdôraznil, že žalobcovi prináleží náhrada trov z priznanej sumy.\n9. Proti rozsudku podal žalovaný v rozsahu jeho výrokov I. a III. v zákonnej lehote odvolanie z odvolacích\ndôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. V prvom rade namietal, že súd prvej inštancie\nnemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. na vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z.\nso Smernicou 2003/88/ES a takýto záver si súd nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku.\nPokiaľ súd chcel konštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou, musel by najskôr\nrozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral označenú smernicu do slovenského právneho\nporiadku. Mal súčasne za to, že súd sa nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci posudzovanie takto\nnastolenej otázky vôbec patrí. V ďalšom vyslovil záver, že súd sa nevysporiadal s otázkou rozdielneho\nobsahu pojmov služobný čas v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. a pracovný čas v zmysle označenej\nsmernice, keď tieto pojmy nie je možné stotožňovať, pretože sa nezhodujú. Tiež mal za to, že z\nmedzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky nijakým spôsobom nevyplýva, že by vo svojom\nvnútroštátnom právnom poriadku mala upraviť predmetnú problematiku s použitím pojmu referenčné\nobdobie. Slovenská republika referenčné obdobia v zmysle smernice zaviedla v § 86 ods. 1 zákona č.\n315/2001 Z.z. Opätovne poukázal na svoju argumentáciu, pokiaľ išlo o označený rozsudok Súdneho\ndvora Európskej Únie C-742/19 majúc za to, že napriek bodu 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku\nsúd sa nevysporiadal v tejto súvislosti s uplatnenou argumentáciou žalovaného a naopak podľa jeho\nnázoru nesprávne skonštatoval, že uvedený rozsudok SD EÚ nie je na tento prípad možno použiť. Ku\nkonštatácií v bode 35. napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že pojem pracovný čas je\nautonómnym pojmom európskeho práva, nie je pre rozhodnutie tejto veci vôbec podstatné to, akým\nspôsobom pojem služobný čas definuje vnútroštátny právny poriadok. Považoval preto argumentáciu\nsúdu za nepresvedčivú a vnútorne rozpornú. Okrem toho sa nestotožnil ani s odkazom na článok 6 písm.\nb) smernice, a to vzhľadom na článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) predmetnej smernice, ktorý jednoznačne\nstanovuje režim odchýlky od čl. 6 pre protipožiarne služby. K argumentácii súdu podľa bodu 39.\nnapadnutého rozsudku vyslovil výhrady, podľa ktorých - neexistuje žiadne prepojenie medzi nariadenou\npohotovosťou žalobcu a jeho možnosťou starať sa o maloleté deti, služobná pohotovosť bola žalobcovi\nnariaďovaná v čase medzi 22.00 až 06.00 hod., - zdravotný stav žalobcu sa kontroluje každoročne\nv rámci preventívnych prehliadok a žalobcovi je ako príslušníkovi hasičského a záchranného zboru\nposkytovaná nadštandardná zdravotná starostlivosť, - služobný čas žalobcu je rozvrhnutý nerovnomerne\na za to mu je priznaný príplatok k služobnému platu – neexistuje žiadne prepojenie medzi údajnou ujmou\nžalobcu a nerovnomerným rozvrhnutím jeho služobného času, - nerovnomerné rozhodnutie služobného\nčasu umožňuje žalobcovi rozvrhnúť si efektívne svoje ostatné aktivity na tie dni, kedy nevykonáva\nštátnu službu, - závisí len od rozhodnutia žalobcu či a kedy sa vo svojom voľnom čase bude venovať\nsvojim záľubám, a to, že sa im nevenuje alebo venuje menej ako v čase, keď nebol príslušníkom\nHaZZ alebo nemal maloleté deti samo o sebe nie je dôkazom zásahu do jeho práv, - súd vychádzal\njednoznačne z nesprávnych zistení, - žalobcovi patrí náhrada za služobnú pohotovosť v zmysle zákona\nč. 315/2001 Z.z. V ďalšom mal za to, že žalobca neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady,\npretože neuviedol, v čom tento údajný neoprávnený zásah spočíval. Nestačí iba, aby zásah mohol\nvyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby preukázať, čo v prípade\nžalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť\nodvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch, osobitne za situácie,\nže ide o osobnostné práva, ktoré je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade individuálne.\nOkrem toho, nie sú vôbec podstatné pre rozhodnutie o údajnej nemajetkovej ujme žalobcu podstatné\nzmeny v pracovnom živote jeho manželky; žalobca rezignoval na dokazovanie svojej nemajetkovej\nujmy a uviedol iba nesúvislé tvrdenia, ktoré sa týkajú každého človeka v produktívnom veku starajúceho\nsa o maloleté deti, avšak tieto tvrdenia nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.\nMal za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah,\nktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej\nsúvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku nemajetkovej ujmy,\nktorú žalobca požaduje. Okrem toho žalobca má ohľadne predmetného nároku bremeno tvrdenia,\n\nale aj bremeno preukázania vzniku tvrdenej ujmy. Na podporu tejto argumentácie poukázal napr.\nna rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/94/2020, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline\nsp.zn. 6Co/159/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/192/2019-310. Zo strany\nžalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, žeby tento utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere\nznížila jeho dôstojnosť, resp. jeho vážnosť v spoločnosti a žaloba nerieši údajný protiprávny stav do\nbudúcnosti, ale naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Okrem toho v súdnom konaní\nnebolo ani na základe výpovede žalobcu a ani iným dôkazom preukázané ako súčasný stav zasahuje\ndo osobnostnej sféry žalobcu. Namietol tiež zmätočnosť uplatneného nároku, keď žalobca namieta\norganizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie smernice, čo ale nemožno stotožňovať, pretože\nide o odlišné kategórie. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval\nrodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré ani nepopísal, ani nepomenoval,\nnie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice a medzi uvedeným\nneexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. V tomto smere sa súd nezaoberal tvrdeniami\nžalobcu bližším spôsobom. Dôvodnosť uplatneného nároku nie je zrejmá ani zo samotného výsluchu\nžalobcu, súd bližšie nevysvetlil prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú. Súd nezohľadnil\nžalobcom tvrdené skutočnosti a tomu zodpovedajúce námietky, nepreukázania nemajetkovej ujmy a jej\nvýšky zo strany žalovaného, nimi sa nejakým spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo\nna spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie právneho názoru súdu prvej inštancie. Tým\npovažoval rozhodnutie súdu za nedostatočne odôvodnené a konanie je tak postihnuté inou vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s odkazom napr. na judikát R 111/1998, pokiaľ išlo\no rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/5/1997. Stanovisko prijaté na rokovaní Občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.12.2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS\na rozhodnutí súdov SR č. 2/2016, rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 335/2006. Odvolateľ tiež dodal,\nže žalobca sa v prvom rade mal domáhať upustenia od tvrdeného zásahu u svojho zamestnávateľa,\npokiaľ mal za to, že tvrdený protiprávny zásah v súčasnosti stále pretrváva, čo však žalobca vo svojej\nžalobe nežiada, naopak domáha sa iba finančného plnenia. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku\nškody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Okrem toho poukázal na to, že\nvýška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Keď\naj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu\nosobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám, - napr. výške náhrady za utrpenie\na bolesť a podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by\nmohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu, a dokonca by nemalo bagatelizovať niektoré ujmy na iných\nzákladných právach (rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/171/2005). Zavedenie princípu primeranosti k iným\nformám finančných kompenzácií spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti konkrétneho\nprípadu umožňuje, aby výška náhrady na strane jednej nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, na\ndruhej strane umožnila spravodlivé zadosťučinenie. Keďže odvolateľ mal za to, že nárok žalobcu bol\nneprávne uplatnený a súčasne zo strany súdu pri jeho posúdení sa jedná o nesprávne právne posúdenie\nveci, podal odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol\nodvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému\nprizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n10. Žalobca k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou odvolania o nedostatku právomoci súdu\npri posudzovaní súladu vnútroštátnej právnej úpravy so Smernicou 2003/88/ES a žeby súd nevysvetlil,\nako sa s námietkou nedostatku právomoci vysporiadal. Mal za to, že v slovenskom právnom systéme\nnárok tak, ako bol uplatnený, nemôže prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd,\npretože súčasne je nepochybné, že žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody,\nktorá žalobcovi mala vzniknúť porušením úniového práva a jedine všeobecný súd v zmysle § 3 CSP je\noprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či jednotlivcovi bola spôsobená škoda nesprávnym prebratím\npráva Európskej únie a v akej výške. K námietke rozdielnosti pojmov služobný a pracovný čas poukázal\nna to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol, v čom sa obsah týchto pojmov líši a nevysvetlil,\nprečo je rozlišovanie týchto pojmov dôležité. K tvrdeniu odvolateľa o tom, že žalobca vyčíslil svoju\nujmu nesprávnym spôsobom, poukázal na to, že súd sa neriadil žalobcom vykonaným vyčíslením\nujmy, ale priznal mu náhradu ujmy vo výške, ktorú považoval podľa svojej úvahy za primeranú. Vo\nvzťahu ku tvrdenej potrebe aplikácie záverov rozsudku ESD C-742/19 aj na prejednávaný prípad,\nodkázal na záver súdu prvej inštancie a jeho argumentáciu, keďže v zmysle označeného rozsudku\nje odchýlka prípustná vždy len dočasne a len pri tých vojakoch (pracovníkoch), ktorí vykonávajú tak\nšpecifickú činnosť, ktorá neumožňuje uplatnenie systému rotácie zamestnancov (napr. vojaci v bojovej\noperácii), keď činnosť vykonávaná žalobcom takéto znaky nenapĺňa. Navyše spôsob organizácie práce\n\nzásahových hasičov sa žiadnym spôsobom nemenil z dôvodu pandémie ochorenia Covid-19. Pre\núplnosť uviedol doslovné znenie oboch výrokov označeného rozsudku, ktorými mienil preukázať, že\ntieto nemajú v okolnostiach tohto konania žiadnu právnu relevanciu. K argumentácii odvolateľa, pokiaľ\nišlo o otázku naplnenia predpokladov nevyhnutných pre uplatnenie nároku na náhradu škody, vyslovil\nnázor, že odvolateľ robí výklad pojmu pracovný čas taký, ktorý je v zjavnom rozpore s účelom Smernice\na s rozhodovacou činnosťou ESD. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci\npracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný\nna pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice bez ohľadu na to, či vykonáva\nprácu alebo je len v stave pripravenosti na jej výkon a v rozhodnutí vo veci C-518/15 ESD dokonca\nrozšíril pojem čas práce aj o dobu pohotovosti, ktorú pracovník trávi doma s povinnosťou v krátkej lehote\nreagovať na povolanie zamestnávateľom. K tvrdeniu o tom, že žalobca nepreukázal, v čom má spočívať\njeho ujma, podotkol, že už samotná strata osobného času je v zmysle judikatúry považovaná za ujmu,\nktorá zakladá právo na peňažnú náhradu, a to aj bez toho, aby sa prejavila akýmkoľvek ďalším spôsobom\n(napr. nepriaznivým zdravotným stavom, s rozvodom manželstva a pod.). K tvrdeniu, že žalobca\nbol povinný pred uplatnením svojho nároku vyvinúť primeranú snahu o odstránenie protiprávneho\nstavu, poukázal na judikatúru súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou\nefektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky,\nktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné\nrozumne vyžadovať. Vyžadovanie takejto požiadavky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho\nzamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie, by malo za následok prenášanie povinností na\njednotlivca. Záverom si dovolil dať do pozornosti odvolacieho súdu rozhodovaciu činnosť Krajského\nsúdu v Košiciach s odkazom na nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 289/2017, podľa ktorého súd má poznať\nsvoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a ju zohľadniť.\nZ uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správne potvrdiť.\n11. Rozsudok vo výroku II. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol v\nuvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný a predmetom odvolacieho prieskumu tak boli\nvýlučne výrok I. ako vyhovujúci výrok a výrok III. o trovách konania ako závislé výroky.\n12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas\noprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho\npojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380\nCSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.\n13. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. konanie má\ninú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).\n14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.\n15. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej\ninštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho\nodvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú\nprijať iné závery.\n16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje\nsprávnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím\nnámietkam dopĺňa nasledovné.\n17. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať.\n18. Otázku právomoci súdu na prejednanie uplatneného nároku je potrebné posudzovať vo vzťahu\nk predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa\nzakladá nárok žalobcu.\n19. Predmetom konania je nárok uplatnený v podobe peňažného plnenia majúceho povahu\nnemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia jeho práva na 48 hodinovú\n\ntýždennú pracovnú dobu podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ako práva garantovaného právom\nÚnie. Predmet sporu sa preto nepochybne týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné\nzaoberať sa otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144\nÚstavy SR a tiež čl. 3 CSP je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,\nktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora\nEurópskej únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho\núčinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio.\nJudikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za\nporušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení\nEurópskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na\nzabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať\nsa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok\nkomunitárneho práva.\n20. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej\nobjektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva\nÚnie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení\nvnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho\nrozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,\nktorá je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa\njudikatúry ESD nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy\ns cieľom priznať jednotlivcom práva, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi\nporušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám\nexistuje príčinná súvislosť.\n21. Žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť\nporušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či bola\njednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním\na v akej výške. Prednosť komunitárneho práva a jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti\nčlenského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami, vyplývajú výlučne z judikatúry\nSúdneho dvora Európskych spoločenstiev. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor\nvysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal, v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení\nkomunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Zodpovednosť členských\nštátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, teda členský štát sa tejto\nzodpovednosti nemôže zbaviť a ani z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene\nčlenského štátu škodu spôsobil. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.\n22. V prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná\nvnútroštátna právna úprava, preto namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahom a účelom\nje najbližšia v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.\nVnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje\notázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba\nv prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti,\ns ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec sa týka porušenia práva Únie, teda nejde o naplnenie\nzákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z.\n23. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na\nto, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp., ktorý z orgánov by mal\nmať povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Pasívna legitimácia žalovaného napokon\nvyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-429/09, podľa ktorého zodpovednostným subjektom\nza prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcom je štát, v ktorom\ntakéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého\nčlenského štátu v zásade túto povinnosť nahradiť.\n24. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú\nhranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa\ntak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,\n\npokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu\ndotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého\nmá mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti\na ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane\ndruhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto\nmaximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti Čl.\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého\npracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.\n25. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i súkromné,\npričom výslovne odkazuje na Čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad\nrozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď\nstanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne\nv rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb\ncivilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia Čl. 2 ods. 1 a Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku\n(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je\nnutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše Čl. 2 ods.\n2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité\nostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu\nustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa\nobmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernice členským štátom chrániť.\nUpravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb\nnevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne\nvážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy.\nUvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej, obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu\nako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba\nžalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej\nochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane\npracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa\nteda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva\nv oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie\npôsobnosti, ktoré vyplýva z Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu\nžalobcov sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.\n26. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat\nder Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých Čl. 2 Smernice 89/391/EHS a Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/\nES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej\nslužby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti\nuvedených smerníc, takže Čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej\nhranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho\nprekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne\nprevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu\ntakých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim\nv zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.\nSúdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v Čl. 2 odsek 2\nprvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na\núčely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom\nmimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že\nmôžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie,\na ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových\na bezpečnostných zložiek.\n27. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS\nsa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v Čl.\n2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná\nochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami\nv týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu\n\nabsolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené\nčinnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria\ndo pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Služobná činnosť žalobcu preto patrí do pôsobnosti Smernice\n2003/88/ES.\n28. Odvolateľ nedôvodne namietal, že súd ako nedôvodnú vyhodnotil jeho námietku, ktorou odkazom\nna rozsudok ESD sp. zn. C 742/19 zo dňa 15.7.2021 namietal, že by bol žalobca ukrátený na svojich\nprávach za vykonávanú štátnu službu v rozhodnom období od marca 2019 do januára 2022. Žalovaný\nv tejto súvislosti poukazoval na označenom rozsudku uvedené v bode 50. až 59., že za okolnosti\nosobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života\na zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, nakoľko\nv týchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor\nrešpektovania ustanovení Smernice. Súčasne mal za to, že takouto okolnosťou je aj pandémia vyvolaná\nnebezpečnou ľudskou nákazou COVID-19 a kvôli tejto chorobe vyhlásenie núdzového stavu na území\nSR v obdobiach od 16.3.2020 do 13.6.2020, od 1.10.2020 do 15.5.2021 a od 25.11.2021.\n29. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd sa predmetnou námietkou žalovaného\nzaoberal, súčasne ju vyhodnotil ako neopodstatnenú majúc za to, že nemožno aplikovať označený\nrozsudok na prejednávaný prípad aj z toho dôvodu, že žalobca ako hasič počas uvedeného obdobia\nnúdzového stavu si plnil svoje povinnosti a predmetný rozsudok neumožňuje žalovanému, aby žalobcu\npočas núdzového stavu, ktorý bol na území Slovenskej republiky vyhlásený, mohol ukracovať na jeho\nprávach, čo sa týka zásahu do jeho ochrany osobnosti a nároku na nemajetkovú ujmu za označené\nporušenie úniového práva smernice s tým následkom, že žalovaný nerešpektoval práva žalobcu na 48hodinový týždenný pracovný čas.\n30. Odvolací súd považuje vyhodnotenie predmetnej námietky žalovaného zo strany súdu prvej inštancie\nza správne. Pokiaľ ide o znenie rozsudku Súdneho dvora vo veci C-742/19 zo dňa 15.7.2021, akokoľvek\nodvolateľ citoval a poukazoval na bod 59. tohto rozsudku, súčasne opomenul na znenie jeho 29. a 30.\nbodov upravujúcich prípustnosť prejudiciálnych otázok. Súdny dvor konštatoval, že spor vo veci samej\nsa týka výlučne vojaka, a preto treba konštatovať, že prejudiciálne otázky v rozsahu, a v akom sa\ntýkajú situácie civilných zamestnancov pôsobiacich v oblasti obrany, nemajú žiadny vzťah k predmetu\nsporu vo veci samej, a preto sú podľa ustálenej judikatúry neprípustné. Z uvedeného možno vyvodiť\nzáver, že akékoľvek právne vety týkajúce sa v tejto veci prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom boli\nvyslovené výlučne vo vzťahu k vojakom, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno ich aplikovať\nsúčasne na žalobcu, ktorý v predmetnej veci vystupuje v pozícii hasiča, navyše ani nespadajúceho pod\noblasť obrany. Už z toho dôvodu akákoľvek odvolateľom v odvolaní podrobná argumentácia s odkazom\nna označený rozsudok je irelevantná a súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ predmetnú\nargumentáciu žalovaného vnesenú už v priebehu konania neuznal.\n31. K otázke (ne)súladu smernice s komunitárnym právom odvolací súd uvádza nasledovné.\n32. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len\nhasičský zákon) vo svojich ustanoveniach upravuje o.i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých\nspadajú kategórie: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v\nštátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku\nv týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov\na dovolenka.\n33. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej\nako maximálny týždenný pracovný čas. Z citovaného zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť\nhasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.\n34. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný\n(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/\nES.\n\n35. Povinnosťou členských štátov je nielen dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ale aj ich\npovinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto\npovinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.\n36. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je\nautonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na\nsystém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2\nods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník\npracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ a čas odpočinku ako\n„akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, buď je\nurčitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú\nďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času\nodpočinku.\n37. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil,\nže členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských\nslužieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný\nčas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali\ninú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje\nmožnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu\nbezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas.\nToto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené\nnemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.\n38. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,\nodpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený\nv Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie\nzodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku\nporušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené\nkumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno\nvytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom.\n39. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry\nEurópskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú\nprávo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je\npriznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná\nsúvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.\n40. Vo vzťahu k naplnenia prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade\nsplnená, pretože Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským\nštátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna\npožiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne\nnemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej\npriznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Podmienka\ndostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné prekročenie hraníc\nvoľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým stupeň jasnosti\na presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva\nvnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je\nv zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom\nobdobí nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom rozpore s právom Únie určujúcim týždenný\nlimit služobnej povinnosti, preto nemožno mať pochybnosti o dostatočne závažnom porušení práva Únie.\n41. V tejto súvislosti možno poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 C-303/98, tiež\nuznesenie z 3. júla 2001 C-241/99 a rozsudok z 9. septembra 2003 C-151/02, z ktorých vyplýva, že\npracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý\npracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/\nES a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave ustanovujúcej priemerný týždenný\npracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobie pracovnej pohotovosti a pohotovostnej\n\nslužby, prekročiť maximálnu týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) tejto smernice. Okrem toho\nSúdny dvor v rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu sa\nobdoby pracovnej pohotovosti, ktorú odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany. Keďže\nSúdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice\n2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na už\nspomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že činnosti\nvykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu výnimočných okolností –\npatria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, tak, že Čl. 6 písm. b) tejto smernice v zásade bráni\nprekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových\nslužieb.\n42. Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry\nvyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná\nvzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve\nčlenských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí\nposkytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia\na tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.\n43. Neopodstatnenou v súvislosti so vznikom tvrdenej škody je tiež prípadná obrana, že žalobca\nnepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd vychádza\njednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody\na jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Takéto namietanie\nby v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti\nčlenského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore\nso zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne\nprostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo\nmožné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu ku svojmu\nslužobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme kontraproduktívnou.\n44. Pokiaľ išlo o odvolaciu námietku, ktorou žalovaný mal za to, že napadnuté rozhodnutie trpí\nnedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia, čo podľa neho znamená porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie a je dôvodom na zrušenie rozhodnutia, je potrebné podotknúť, že predmetná\nnámietka spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý odvolateľ neuplatnil a nie\npod odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, uvedené ale nebránilo\nodvolaciemu súdu, posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu, zaoberať sa aj predmetnou odvolacou\nnámietkou, ktorú ale odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.\n45. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky\nvykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy, ako dospel\nk záveru o opodstatnenosti uplatneného nároku v jeho konkrétnej výške, a to s poukazom na zistený\nskutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru\nracionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobcovi, ako aj žalovanému\nvytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva.\n46. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí medzi základné\nzásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS\n119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis\nc. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto súdu ale\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je\npre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,\n§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája\n1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n47. Odvolací súd nezistil zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia. Napadnuté\nrozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,\n\npretože súd sa ani pri výklade aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od ich znenia a nepoprel ich\núčel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sa strana sporu s právnym\nnázorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nsúdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 188/06).\n48. Odvolateľ uplatnenie predmetnej odvolacej námietky spojil v podstate s namietaním, že žalobca\nneosvedčil dôvodnosť ani výšku ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože podľa\nneho z výsluchu žalobcu nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom\nutrpenou ujmou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, keďže žalobca na osvedčenie svojho\nnároku nešpecifikoval žiadne konkrétne negatívne zásahy, ktoré by utrpel vo svojom súkromnom živote\nv priamej súvislosti s nesprávnym prebratím Smernice; žalobca neuniesol bremeno tvrdení ani bremeno\ndôkazu, neosvedčil svoj nárok a neprekázal utrpenú ujmu na svojich právach. Súd podľa žalobcu\nnijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú, nezohľadnil v tomto smere\nnámietky žalovaného, nimi sa žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na\nspravoslové súdne konanie.\n49. Ani predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd neposúdil ako dôvodnú.\n50. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento nárok posúdil\npodľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.\n51. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,\nobčianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.\n52. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú osobné práva každej fyzickej osoby, ktoré ovplyvňujú rozvoj\njeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na\nochranu zdravia, ktoré má svoj základ v čl. 40 v Ústavy Slovenskej republiky. V pracovnoprávnej oblasti je\nprávo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním opatrení na zlepšenie bezpečnosti\na ochrany zdravia pracovníkov, do ktorých spadá tiež úprava pracovných podmienok a tiež organizácia\npracovného času a odpočinku. V zmysle čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, má každý právo\nna odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej\ndovolenky.\n53. Žalobca od začiatku nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, súkromia a rodinný život\na preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcom\nvzniknúť v dôsledku toho, že nad čas povolený právom Únie musel žalobca stráviť na pracovisku.\n54. Normotvorca Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES vychádzal z faktu,\nže z dôvodu vysokého výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania sa musia bezodkladne\nzaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov\na zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.\nVšetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť\nv jednotkách času, t. j. dňoch. hodinách, resp. ich častiach. Pracovníkom Spoločenstva sa musí\nposkytnúť minimálne denný, týždenný a nočný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto\nsúvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Primeraný\nodpočinok znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené\nv jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby s zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania\nalebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo\niným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.\n55. Za skutkových okolností prejednávaného prípadu, na strane žalobcu došlo k porušeniu jeho\nzákladného osobnostného práva – práva na ochranu zdravia spočívajúceho predovšetkým v porušení\npráva na primeranú dobu odpočinku.\n56. Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených\nzásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo\ndané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1\n\nnajmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,\nmá fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n57. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobností sú uvedené\niba príkladmo, z čoho súčasne vyplýva, že právna úprava nevylučuje, aby poškodená fyzická osoba\npoužila aj iné prostriedky ochrany. Pokiaľ ide o uplatnenie peňažnej satisfakcie, táto prichádza do úvahy\nvždy, pokiaľ by sa nepeňažná satisfakcia (podľa ods. 1) nejavila ako postačujúca.\n58. Pokiaľ vychádzame z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k porušeniu došlo,\nžalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola\nprekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu\nprávnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje\nzamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento\npresiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, preto je v posudzovanej\nveci možné konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a tiež žaloba na odstránenie\ntrvajúcich následkov, nie sú namieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. Vzhľadom\nna tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie\npredovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Všetky spomínané\nobčianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré odvolací súd vylúčil ako možné prostriedky,\npredstavujú prípad, kedy súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného\nnároku požadované finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotná existencia\nzásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcov a jeho trvanie odôvodňujú požadovanie\nnemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok ochrany osobnostných práv. Nedôvodná v tejto\nsúvislosti je tiež odvolacia námietka, podľa ktorej sa súd nevysporiadal a nezdôvodnil, na základe akých\ndôkazov mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby. K tomu odvolací\nsúd upriamuje pozornosť na to, že dikcia zákona pre priznanie nemajetkovej ujmy požaduje splnenie\npodmienky, podľa ktorej bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť\nv spoločnosti, iba príkladmo, čo vyjadruje slovami „najmä preto, že“.\n59. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie čo do výšky je závislé na úvahe\nsúdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia,\nstresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď\nnemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná\n(materiálna) satisfakcia.\n60. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom bude\njej primeranosť; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen\nsymbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.\n61. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry\nfyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nzmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná\nzákladnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za\nktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom\nna okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky\npovažuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda\nto, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná\nzávažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným\na výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n62. Súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu ustálil, o.i. že: „...žalobca vykonával službu na mieste\nurčenom zamestnávateľom a musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť\naktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, musel byť plne k dispozícii a pripravený okamžite\nposkytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol teda oddelený od svojho vlastného sociálneho,\nsúkromného prostredia a rodiny a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný\nčas a program a venovať sa svojim vlastným potrebám, bola nielen výrazne obmedzená, ale priam\nvylúčená. Súd prihliadal aj na to, že právo na odpočinok u žalobcu, bolo permanentne niekoľko\n\nrokov porušované, a že žalobca plnil v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj\nnasadenie vlastného života, a že je o to viac dôležité, aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť a venovať\nsa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súviseli s výkonom\njeho povolania. Jeho pracovná pozícia bola vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná.“\n63. Pokiaľ odvolateľ spochybňuje okolnosť, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu\nmajúc za to, že neexistuje žiadne prepojenie medzi nariadenou pohotovosťou žalobcu a jeho možnosťou\nstarať sa o maloleté deti, služobná pohotovosť bola nariaďovaná v čase od 22.00 hod. do 6.00 hod. alebo\nže závisí len od rozhodnutia žalobcu, či a kedy sa vo svojom voľnom čase bude venovať svojim záľubám\na pod., a to, že sa im nevenuje alebo venuje menej samo o sebe nie je dôkazom akéhokoľvek zásahu\ndo práv žalobcu, odvolací súd predmetnú polemiku odvolateľa považuje za úzkoprsé chápanie dosahu\npredmetného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keď je potrebné si o.i. uvedomiť, že okolnosť, že\nosoba vykonávala služobnú pohotovosť, má nepochybne dopad aj na celý nasledujúci deň, pretože\nje rozdiel, či nasledujúci deň takáto osoba strávi po služobnej pohotovosti alebo po dni (noci) voľno.\nUvedené je preto potrebné vnímať v širších súvislostiach, pretože ide o porušenie práva na odpočinok,\nktorý má vplyv nielen na súkromný a rodinný život dotknutej osoby (do ktorého napr. spadá aj právo\nstarostlivosti o mal. deti), ale aj na bezpečnosť práce a s tým spojenú ochranu zdravia.\n64. Napokon pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazoval na to, že výška nemajetkovej ujmy nemôže\npresiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, súčasne túto námietku nespojil\ns tvrdením, že v prejednávanom prípade išlo o takýto prípad. Odvolací súd k tomu tiež uvádza,\nže súd prvej inštancie pri ustálení primeranosti výšky nemajetkovej ujmy postupoval správne, ak\nodkázal na rozhodovaciu prax identického odvolacieho súdu v skutkovo a právne podobných súdnych\nsporoch tak, ako uvedené vyplýva z bodu 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, teda aj v kontexte\nuvedeného súd učinil svoje rozhodnutie (v otázke ustálenia výšky nemajetkovej ujmy a jej primeranosti)\npreskúmateľným.\n65. Komplexným zhodnotením všetkých predchádzajúcich odsekov venujúcim sa predovšetkým výške\nnemajetkovej ujmy potom žalobcom uplatnená nemajetková ujma v súdom priznanej výške 2.500 Eur je\nprimeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu úlohu, súčasne\nešte nie je sumou neprimerane vysokou.\n66. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku I. ako\nvecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n67. Odvolateľ podal odvolanie tiež proti výroku o trovách konania, ktorý predstavuje závislý výrok, avšak\nbez osobitných námietok. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd napriek tomu, že\nžalobu čiastočne zamietol, považoval za nevyhnutné priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % z priznanej sumy, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od\núvahy súdu a odvolací súd s týmto záverom súdu súhlasí.\n68. Odvolací súd preto rozsudok súdu aj v jeho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil\n(§ 387 ods. 1 CSP).\n69. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení\ns ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi preto odvolací súd\npriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých\nrozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.\n70. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16C/76/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 225, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "5c268b9e-f1e9-446c-993d-55f0c98aa176:6c31b886-3e54-448b-928d-de5a58a5ecd8", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/94/2022", "nazov": "Dopĺňací rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/94/2022 z 13. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-02-13", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5c268b9e-f1e9-446c-993d-55f0c98aa176:6c31b886-3e54-448b-928d-de5a58a5ecd8"}, {"guid": "47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/82/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/82/2023 z 13. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2023-12-13", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47a48a9d-0e9a-425b-947e-8b016fa5be77:5de0c9e7-3889-4f16-930f-6403a4ce37d9"}, {"guid": "76d1bc27-9637-475e-af72-3a5853fbf984:9e705827-a04b-4769-8a45-382ddafdb510", "ecli": null, "spisova_znacka": "5CoPr/11/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoPr/11/2021 z 30. 6. 2022", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2022-06-30", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/76d1bc27-9637-475e-af72-3a5853fbf984:9e705827-a04b-4769-8a45-382ddafdb510"}, {"guid": "f0dc0270-f0ac-4f9b-9da2-a7b123b66f9e:65fe79e7-2aec-49b3-aa04-c39dd9c1499a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2", "spisova_znacka": "11Co/222/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/222/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7216210447.2"}, {"guid": "b409c9a8-a825-48b2-9a69-7e6cbeaa814e:d9579af9-b4df-47d2-ac93-eddf794efef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1", "spisova_znacka": "6Co/159/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/159/2019 z 26. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2020-05-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2020:5918201615.1"}, {"guid": "f07a1d09-c634-41d5-b9e1-8f693a99089e:a92cc99d-cabd-492c-a827-c65d222f41a2", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1", "spisova_znacka": "5Co/192/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/192/2019 z 16. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-12-16", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118302476.1"}], "citovane_v": [{"guid": "f18b885b-772b-4feb-bb7d-a6f86346f8f6:b60d93ee-846c-46c4-90cb-24a083b1754e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:8619201206.3", "spisova_znacka": "6Cdo/158/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/158/2025 z 24. 3. 2026", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:8619201206.3"}, {"guid": "681463bf-bbe1-4fc5-a391-cc1f02c472ec:34710def-7965-43e9-9487-be6d463588ce", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2026:4124208254.1", "spisova_znacka": "12CoPr/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12CoPr/2/2025 z 21. 4. 2026", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2026-04-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2026:4124208254.1"}, {"guid": "5ae7c82a-9ede-4c43-9633-ca076609f199:46386aa6-91fc-45c5-b655-71a5beb7f690", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823218703.2", "spisova_znacka": "19Co/74/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/74/2025 z 26. 11. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-11-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823218703.2"}, {"guid": "2ac597b1-20b4-4d16-9558-9ef8937e701a:5664d178-4d7f-434e-8890-e32ebd5a4b61", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2025:3823218701.1", "spisova_znacka": "19Co/34/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/34/2025 z 24. 9. 2025", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2025-09-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2025:3823218701.1"}, {"guid": "29092b33-1950-4fb4-a0c1-27e6654eaafb:0927b29f-5e80-4c19-9a82-184ee412f333", "ecli": "ECLI:SK:OSPD:2025:3823217914.2", "spisova_znacka": "19C/86/2024", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 19C/86/2024 z 27. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Prievidza", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPD:2025:3823217914.2"}]}