Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/86/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200701 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200701.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobkyne L. R., U.. XX. XX. XXXX, R. H. L., M. XX, zastúpenej JUDr. Jánom Bodnárom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Žriedlová 3, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 101058939/2018 zo dňa 29. 05. 2018 takto r o z h o d o l : I. Žalobu zamieta. II. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preskúmavaným rozhodnutím č.: 101058939/2018 zo dňa 29. 05. 2018 podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100523062/2018 zo dňa 09. 03. 2018 (v ďalšom texte aj : „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) , ktorým bol podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku žalobkyni vyrubený úrok z omeškania vo výške 700,40 eur za nezaplatenia dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj :“DPH“) vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013 a to daňovému subjektu L. R., M. XX, XXX XX L. - G.. Č.. E. G. - B. XXX XXX XX, U.. XX. XX. XXXX. 2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobkyňa podala dňa 25. 10. 2013 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013, v ktorom podľa § 78 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) vykázala vlastnú daňovú povinnosť v sume 1 167,43 eur splatnú dňa 25. 10. 2013. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 26OdK/31/2017 zo dňa 07. 07. 2017, zverejneným v Obchodnom vestníku SR dňa 18. 07. 2017 vyhlásil na majetok dlžníka L. R., Lomená 26, Košice - Staré mesto konkurz a za správcu podstaty ustanovil Mgr. Lenku Hričindovú, so sídlom v Košiciach, Žriedlová 3. V uznesení uviedol, že zbavuje dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Dňa 19. 09. 2017 v Obchodnom vestníku SR bol zverejnený oznam správcu konkurznej podstaty, že konkurz vyhlásený na majetok dlžníka, t. j. žalobkyne sa končí. Žalovaný konštatoval, že zverejnením tohto oznámenia v Obchodnom vestníku SR sa konkurz na majetok dlžníka zrušuje a to z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Keďže daňový subjekt nezaplatil daňový nedoplatok na DPH vo výške 1 167,43 eur, správca dane vydal dňa 09. 03. 2018 rozhodnutie 100523062/2018, ktorým vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania v sume 700,40 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Ďalej uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku daňového nedoplatku (dňa 26. 10. 2013) predstavovala 0,50 %. Vzhľadom na to, že štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15 %, použil správca dane pri výpočte úroku z omeškania ročnú úrokovú sadzbu v takejto výške. Keďže daňový subjekt daňový nedoplatok na DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške do dňa vydania rozhodnutia, t. j. do dňa 09. 03. 2018 nezaplatil, správca dane bol povinný podľa § 156 Daňového poriadku vyrubiť úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy za celkovo štyri roky omeškania s platbou, t. j. ku dňu 25. 10. 2017. 3. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa včas odvolania, ktoré odôvodnila tým, že zverejnením uznesenia, ktorým bol vyhlásený konkurz na jej majetok bola zbavená všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, pričom sa to vzťahuje aj na dlhy, ktoré vznikli v rámci jej podnikateľskej činnosti. Namietala, že v zmysle § 166b ods. 1 písm. a/, b/ a d/ zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý je vo vzťahu k daňovým predpisom „lex specialis“ správca dane postupoval v celom rozsahu nezákonne, pretože podľa označených hmotnoprávnych ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii bola ako dlžníčka od nárokovanej pohľadávky oddlžená, z dôvodu, že tento zákon jasne stanovuje, že peňažné sankcie, resp. pokuta, ktorá sa viaže na povinnosť, z ktorej plynie takáto sankcia je vo voči dlžníkovi nevymožiteľná, ak vznikla pred rozhodujúcim dňom. Aj zo samotného rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento kapitalizoval úrok z omeškania odo dňa 25. 07. 2013 ku dňu 25. 07. 2017, z čoho je zrejmé, že o výške úrokov z omeškania mal vedomosť už v čase od 25. 07. 2017 a nič mu nebránilo prihlásiť si tento úrok z omeškania ako svoju pohľadávku do konkurzného konania. V odvolaní daňový subjekt ďalej namietal, že správca dane sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nezaoberal nevymáhateľnosťou uplatnenej pohľadávky a svoje rozhodnutie vyrubiť príslušenstvo daňovej pohľadávky nijako nezdôvodnil, čo spôsobuje vadu rozhodnutia správcu dane, keďže nie je odôvodnené a je teda v celom rozsahu arbitrárne a nepreskúmateľné. Správca dane nepostupoval v súlade s právnymi predpismi SR a napádané rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa navyše trpí vadami zakladajúcimi jeho nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť, preto žiadal žalovaného, aby predmetné rozhodnutie bolo zrušené v celom rozsahu. 4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že po preskúmaní v odvolaní uvedených skutočností a po vysporiadaní sa s jednotlivými odvolacími námietkami dospel k záveru, že tieto nie sú opodstatnené a nepreukazujú nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Svoj záver o potrebe potvrdiť odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa odôvodnil konštatovaním, že postup správcu dane pri vyrubovaní úroku z omeškania a vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou a odvolacie námietky daňového subjektu sú neopodstatnené. K odvolacej námietke, že pohľadávka správcu dane je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii žalovaný uviedol, že z vyššie uvedených ustanovení Daňového poriadku je zrejmé, že daňou sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona a teda vyrubovanie úroku z omeškania je daňovým konaním upraveným v § 156 Daňového poriadku. Zároveň v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá sa týka oddlženia, nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo alebo zastavovalo daňové konanie. V tejto časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú upravené právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi konaniami (§ 167e zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a exekučnými a obdobnými vykonávacími konaniami (§ 167f označeného zákona). Žalovaný zdôraznil, že úrok z omeškania sa podľa súčasnej platnej právnej úpravy vyrubuje obligatórne, teda bez ohľadu na jeho úvahu je povinný tak urobiť a to za situácie, ak si daňový subjekt nesplní svoju peňažnú povinnosť. Keďže v prípade žalobkyne sa nejednalo o žiaden z taxatívne uvedených dôvodov, kedy nie je možné úrok z omeškania vyrubiť (§ 156 ods. 6 Daňového poriadku) a zároveň neuplynulo 5 rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň (prekluzívna lehota uplynie 01. 01. 2019), správca dane postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona a vyrubil zákonný úrok z omeškania. Poukázal na to, že na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle ust. § 156 Daňového poriadku nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojovania podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Z uvedených dôvodov preto námietku daňového subjektu v tomto smere považoval za neopodstatnenú. K námietke, že sa správca dane vôbec nezaoberal nevymáhateľnosťou pohľadávky a rozhodnutie je neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné uviedol, že konania o vyrubení úroku z omeškania je osobitný druh daňového konania, v rámci ktorého správca dane nevykonáva dokazovanie. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania v danej veci bolo podané daňové priznanie dňa 25. 10. 2013 k DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013, ktorým daňový subjekt vykázal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1 167,43 eur, ktorá nebola do dňa vydania odvolaním napadnutého rozhodnutia zaplatená. Rozhodujúcimi skutočnosťami pre vyrubenie úroku z omeškania bola výška dlžnej sumy, základný úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku daňového nedoplatku a počet dní omeškania s platbou. Právnou okolnosťou pre takéto rozhodnutie bola povinnosť správcu dane za zákonom stanovených podmienok vyrubiť úrok z omeškania spôsobom podľa ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku. Skutočnosť, že sa správca dane v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či úrok z omeškania je podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou pohľadávkou alebo nie, nie je pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia rozhodujúce a nie je to ani dôvod na jeho nepreskúmateľnosť pre neodôvodnenosť a arbitrárnosť. Správca dane prvostupňové rozhodnutie riadne odôvodnil, uviedol okolnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, ako aj ustanovenia Daňového poriadku, na základe ktorých rozhodol. Aj túto námietku preto žalovaný považoval za neopodstatnenú. Žalovaný k námietke daňového subjektu, že bolo povinnosťou správcu dane úrok z omeškania uplatniť ako svoju pohľadávku v konkurznom konaní, keďže vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania za presne definované obdobie a o výške úroku mal vedomosť už 25. 07. 2017, žalovaný uviedol, že správca dane vyrubil úrok z omeškania za štyri roky omeškania s platbou od 25. 10. 2013 do 25. 10. 2017. Tak, ako to vyplýva z jednotlivých ustanovení Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania teda nevznikne daňovému subjektu len tým, že si nesplnil daňovú povinnosť, ale až jeho vyrubením správcom dane, t. j. až keď správca dane v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a lehotu splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že aj keď správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania za celé obdobie omeškania, samotná povinnosť daňového subjektu zaplatiť kapitalizovaný úrok vznikne až jeho vyrubením, resp. jeho splatnosťou, ktorá je v zmysle § 63 ods. 4 Daňového poriadku 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Je preto zrejmé, že správca dane nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku v konkurznom konaní a teda námietka daňového subjektu aj v tomto smere je neopodstatnená. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že je právom daňového subjektu v zmysle § 157 Daňového poriadku požiadať správcu dane o úľavu od sankcie alebo jej odpustenie za podmienok stanovených v zákone. 5. Rozhodnutie žalovaného žalobkyňa napadla na Krajskom súde v Košiciach prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote správnou žalobou zo dňa 18. 07. 2018, v ktorej predovšetkým namietala, že administratívne orgány pri svojom rozhodovaní nerešpektovali § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia považuje zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uložiť takúto sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom, s čím je spojený zánik takejto daňovej pohľadávky podľa § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Žalobkyňa vychádzala z toho, že úrok z omeškania ako taký je v Daňovom poriadku zaradený v § 156 medzi sankcie a súčasne povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom a to v zmysle rozhodnutia správcu dane ešte dňa 25.10.2013. Ako rozhodujúci deň v jej konkurze oddlžením v nadväznosti na § 166a ods. 1 písm. a/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii označila 01.07.2017. Ďalej tvrdila, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí síce pripúšťa nevymáhateľnosť svojej pohľadávky v nadväznosti na vyhlásený konkurz, ale argumentuje, že jeho vyrubenie je obligatórne, bez ohľadu na jeho vymáhateľnosť, čo je však v rozpore s ustanovením § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku, preto vymáhanie neexistujúceho (zaniknutého) daňového nedoplatku nemôže byť v súlade so zákonom. Administratívne orgány boli povinné hľadieť na žalobkyňu (vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľnou), ako by na ňu hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhanej pohľadávky (§ 166e ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Pre prípad, že súd by sa nestotožnil s jej argumentáciou subsumujúcou nárok uložený rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa pod ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze, poukázala na to, že podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze sa oddlžením pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. Keďže vyrubené úroky z omeškania vznikli na základe pohľadávky, ktorá je nevymáhateľná, nevymáhateľné je taktiež nutne aj príslušenstvo takejto nevymáhateľnej pohľadávky. Na doplnenie uplatnenej právnej argumentácie ďalej uviedla, že uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 26OdK/31/2017 zo dňa 07. 07. 2017 na jej majetok bol vyhlásený konkurz, a uznesenie o tejto skutočnosti bolo zverejnené v Obchodnom vestníku, v čiastke 136/2017 dňa 18. 07. 2017. Dňa 13. 03. 2018 jej bolo doručené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 09. 03. 2018 č. 100523062/2018, ktorým bol vyrubený úrok z omeškania v sume 700,40 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013. Aj napriek ňou podanému odvolaniu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 29. 05. 2018 č. 1001058939/2018 rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Z týchto podstatných dôvodov žalobkyňa žiadala rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušiť. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 21. 09. 2018 k správnej žalobe trval na odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia v celom rozsahu, ako aj na odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. K žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe uviedol, že podľa ust. § 2 písm. b/ Daňového poriadku, sa daňou rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Ďalej poukázal na aj ust. § 2 písm. c/, § 63 ods. 1, § 156 ods. 6 Daňového poriadku z ktorých ustanovení je zrejmé, že daňou sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona a teda vyrubovanie úroku z omeškania je daňovým konaním a je upravené v § 156 Daňového poriadku. V štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá sa týka oddlženia, nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo alebo zastavovalo daňové konanie. V tejto časti označeného zákona sú upravené právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi konaniami (§ 167e zákona o konkurze) a exekučnými a obdobnými vykonávacími konaniami (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Podľa súčasnej platnej právnej úpravy sa úrok z omeškania vyrubuje obligatórne, teda nie je na úvahe správcu dane, či úrok z omeškania vyrubí alebo nie, ale je jeho povinnosťou v prípade naplnenia zákonných predpokladov tento úrok vyrubiť. To, že sa správca dane v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou, či úrok z omeškania je podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľnou pohľadávkou alebo nie, nie je pri vydávaní rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania rozhodujúce a nie je to ani dôvod na jeho nepreskúmateľnosť. Na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 Daňového poriadku nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Žalovaný poukázal aj na právny názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6S/102/2014, ako aj Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/146/2013. K námietke žalobkyne, že podľa § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok a tým, že úrok z omeškania je podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevymáhateľný, žalovaný uviedol, že toto ustanovenie Daňového poriadku nadväzuje na § 85 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po 20 rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Je to prekluzívna lehota na vymáhanie daňového nedoplatku, po uplynutí ktorej daňový nedoplatok zaniká zo zákona. Z týchto ustanovení teda vyplýva, že nevymáhateľnosť v prípade oddlženia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je možné zamieňať so zánikom práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. To, že pohľadávka je nevymáhateľná podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená, že daňový nedoplatok zanikne z dôvodu zániku práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Zároveň žalovaný poukázal na § 2 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňovým nedoplatkom rozumie dlžná suma dane po lehote jej splatnosti. Keďže v ust. § 63 ods. 1 Daňového poriadku je uvedené, že ukladať povinnosť alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, nevznikne žalobcovi povinnosť zaplatiť úrok z omeškania len tým, že si nesplnil daňovú povinnosť, ale až jeho vyrubením správcom dane, t. j. až keď správca dane v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a lehotu splatnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že aj keď správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania od 25. 10. 2013 do 25. 10. 2017 (za štyri roky omeškania s platbou) samotná povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania vznikne až jeho vyrubením, resp. splatnosťou, ktorá je v zmysle § 63 ods. 4 Daňového poriadku 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, čo v danom prípade bolo 19. 06. 2018. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii a úrok z omeškania ani nemohol byť vylúčený z uspokojenia, pretože vznikol až po zrušení konkurzu, ktorý bol zrušený s účinnosťou od 19. 09. 2017. Vyrubený úrok z omeškania sa zároveň podľa § 2 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku stal daňovým nedoplatkom až dňa 20. 06. 2018, t. j. 9 mesiacov po zrušení konkurzu a teda aj táto námietka zo strany žalobkyne je podľa žalovaného neopodstatnená. V tej súvislosti poukázal aj na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/211/2014, ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/128-132/2014. 7. Žalobkyňa v replike zo dňa 14. 05. 2019 k vyjadreniu žalovaného namietala, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že vyrubenie úroku z omeškania podľa Daňového poriadku je obligatórne bez ohľadu na vymáhateľnosť daného nároku v nadväznosti na ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Poukázala opätovne na § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku, podľa ktorého daňový nedoplatok zanikol dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok. Vyrubenie neexistujúceho (zaniknutého) daňového nedoplatku zjavne nie je v súlade so zákonom a logicky nie je ani v prípade zaniknutého nároku obligatórne. Podľa názoru žalobkyne nie je dôvod, prečo by nevymáhateľnosť nároku podľa § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii mala byť odlišnou nevymáhateľnosťou, ako má na mysli ust. § 84 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. Zánik vymáhateľnosti nároku je pritom univerzálna právna skutočnosť, ktorá má rovnaké právne účinky bez ohľadu na to, či nastala podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo Daňového poriadku. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je vo vzťahu k Daňovému poriadku lex specialis a teda jeho aplikácia má prednosť a za žiadnych okolností ním založené účinky nemôžu byť vnímané ako nedôležité pre daňové konanie. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii hovorí o nevymáhateľnosti všetkých verejnoprávnych peňažných sankcií, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Je zrejmé, že zákon mal namysli práve takéto nároky, svojou povahou sankcie a neprihliadanie na takúto nevymáhateľnosť v daňovom konaní nie je v podstate ničím odôvodniteľné a každopádne nezákonné. Zdôraznila, že ust. § 166b ods. 1 písm. b/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii tiež jednoznačne vyvracia argumentáciu, že pohľadávka titulom úrokov z omeškania vznikla až jeho vyrubením a teda, že toto ustanovenie sa nepoužije. Označený zákon uvádza, že nevymáhateľné sú všetky verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Je teda irelevantné, kedy bol úrok z omeškania vyrubený, podstatnou na účely zániku vymáhateľnosti je len otázka času, kedy bola porušená povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu. V prípade žalobkyne k tomu došlo nesporne pred rozhodujúcim dňom a teda tento nárok sa považuje voči žalobkyni za nevymáhateľný. V replike ďalej poukázala aj na právne názory vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 08. 2018 sp. zn. 18Sa/3/2018, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 08. 2018 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Sžfk/11/2016. 8. Žalovaný v duplike zo dňa 18. 06. 2019 nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne a zotrval v celom rozsahu na svojich stanoviskách tak z preskúmavaných rozhodnutí, ako aj zaslaného písomného vyjadrenia k správnej žalobe. Zdôraznil, že moment vzniku daňovej pohľadávky pre účely zákona o konkurze a reštrukturalizácii je v tomto prípade rozhodujúci a aj keď správca dane rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania za celé obdobie omeškania s platbou, samotná povinnosť žalobkyne zaplatiť úrok z omeškania vznikla až jeho vyrubením, resp. splatnosťou, ktorá v zmysle ust. § 63 ods. 4 Daňového poriadku nastala 19. 06. 2018. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na ustálenú judikatúru, napr. právne názory vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/88/2015 zo dňa 31. 01. 2018 a sp. zn. 2Sžf/78/2015 zo dňa 23. 05. 2018, v ktorých vyslovil Najvyšší súd SR opačný právny názor, ako v rozsudku, na ktorý poukazuje žalobkyňa a to, že pohľadávka žalovaného na úrok z omeškania vzniká ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o ich vyrubení. Úrok z omeškania sa považuje za samostatnú daň, ktorá v prípade neuspokojenia sa považuje za samostatnú daňovú pohľadávku podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku. 9. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP sa oboznámil s obsahom správnej žaloby, s obsahom úplného administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce správne konanie a na nariadenom pojednávaní dospel k záveru o neopodstatnenosti uplatnených žalobný dôvodov, preto správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 10. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o vyrubení úroku z omeškania žalobkyni vo výške 700,40 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013 v ustanovenej lehote a ustanovenej výške, a to za situácie, že Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 07.07.2017 č.k. 26OdK/31/2017 (zverejnené v Obchodnom vestníku SR 18.07.2017) vyhlásil na jej majetok konkurz, ktorým žalobkyňu zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, a následne 19.09.2017 v obchodnom vestníku bol zverejnený oznam správcu JUDr. Lenky Hričindovej, že konkurz vyhlásený na majetok dlžníčky sa končí, s tým, že zverejnením tohto oznámenia sa konkurz zrušil z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. 11. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takého objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi ako aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté. 12. Podľa § 2 ods.1 a 2 zákona č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13. Podľa ust. § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách. 14. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 15. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 16. Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 17. Podľa ust. § 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie : a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, b) daňou daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 18. Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 19. Podľa ust. § 6 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 20. Podľa ust. § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane : a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 21. Podľa ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 22. Podľa ust. § 166 ods. 1 (štvrtá časť - oddlženie, všeobecné ustanovenia) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, každý platobne neschopný dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa tejto časti zákona, a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti. 23. Podľa ust. § 166a ods. 1 písm. a/ (pohľadávky uspokojované v konkurze alebo splátkovým kalendárom) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a § 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky - pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“). 24. Podľa § 166b ods. 1 písm. d (pohľadávky vylúčené z uspokojenia) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, za nevymáhateľné sa považuje, zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. 25. Podľa § 166e ods. 1 (rozhodnutie o oddlžení) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide. 26. Podľa § 166e ods. 4 (rozhodnutie o oddlžení) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. 27. Zástupca žalobkyne na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.09.2019 trval na argumentácii uplatnenej v správnej žalobe a dodal, že v súčasnosti žalovaný doručil žalobkyni výzvu na zaplatenie dlžnej sumy datovanú dňom 23.07.2019, pričom o námietkach proti tejto výzve rozhodol tak, že námietkam sa nevyhovuje. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní pred súdom uviedla, že žalovaný trvá na svojom písomnom vyjadrení k správnej žalobe ako aj ostatných stanoviskách obsiahnutých v súdnom spise. 28. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane ako aj žalovaného nesporne vyplýva, že žalobkyňa ako daňový subjekt podala dňa 25.10.2013 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2013, v ktorom vykázala podľa § 78 ods.1 a ods.2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vlastnú daňovú povinnosť v sume l.167,43 eur, splatnú dňa 25.10.2013. V priebehu administratívneho konania nebolo sporné, že daňový subjekt nedoplatok na DPH v označenej výške nezaplatil. Práve táto skutočnosť bola podkladom pre to, že správca dane dňa 09.03.2018 vydal rozhodnutie č. 100523062/2018, ktorým žalobkyni vyrubil úrok z omeškania v sume 700,40 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za označené zdaňovacie obdobie, pričom pri výpočte úroku použil štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúcom po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená (§ 156 ods.2 Daňového poriadku). Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku daňového nedoplatku (dňa 26.10.2013) predstavovala 0,50 %, podľa ods. 9 označeného ustanovenia zákona použil správca dane pri výpočte úroku ročnú úrokovú sadzbu 15 % (štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 15 %). Úrok z omeškania správca dane vyrubil z nezaplatenej dlžnej sumy za štyri roky omeškania (§ 156 ods. 9 Daňového poriadku) s platbou, t.j. za obdobie od 26.10.2013 do 25.10.2017. 29. Z výroku uznesenia Okresného súdu Košice I. č.k. 26OdK/31/2017-25 zo dňa 07.07.2017 vyplýva, že sa vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka, t.j. žalobkyne a zároveň ju zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Zároveň za správcu podstaty bola ustanovená správkyňa Mgr. Lenka Hričindová. Z bodu 20. odôvodnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu vyplýva, že v súlade s ustanovením § 166 ods. 1 a § 166e ods.1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd zároveň rozhodol o oddlžení dlžníka tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze, v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Označené ustanovenie konkurzného súdu bolo oznámené v Obchodnom vestníku č. 136/2017 dňa 18.047.2017. 30. Žalobkyňa v konaní pred správnym súdom argumentovala ustanovením § 166b ods.1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého za nevymáhateľné voči dlžníkovi sa v prípade oddlženia považujú aj verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Je pravdou, že právnym dôvodom pre vyrubenie úroku z omeškania v danom prípade bolo nesporne to, že žalobkyňa nezaplatila včas DPH za III. štvrťrok 2013 (t.j. povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom), a teda sa javí, ako keby uvedené ustanovenie zákona bránilo vymáhať pohľadávku titulom predpísania úroku z omeškania z takto nezaplatenej, resp. neskoro zaplatenej dane, tu je však potrebné zdôrazniť, že uvedené ustanovenie sa týka uspokojenia pohľadávok, ktoré existovali už v čase vyhlásenia konkurzu oddlžením podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Pohľadávka správcu dane voči daňovému subjektu, t.j. žalobkyni titulom úroku z omeškania z nezaplatenej DPH však v čase jej oddlženia ešte neexistovala, čo podľa názoru správneho súdu je pre toto konanie podstatnou skutočnosťou. Táto konkrétna pohľadávka titulom úroku z omeškania za nezaplatenú DPH tak v konkurznom konaní ani nemohla byť uplatnená a nemohla byť ani posúdená ako pohľadávka vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Správny súd zastáva názor, že táto pohľadávka správcu dane na zaplatenie úroku z omeškania v kapitalizovanej sume 700,40 eur ( za počet dní omeškania s platbou DPH - 1 461 , t.j. od dňa splatnosti dane v sume 1 167,43 eur - 25.10.2013 do 25.10.2017, t.j. štyri roky) vznikla až po skončení konkurzného konania a to rozhodnutím správcom dane doručeným žalobkyni 13.03.2018. V tej súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej pohľadávka na úrok z omeškania vzniká až okamihom predpísania úroku z omeškania správcom dane, a nie samotným okamihom vstupu do omeškania. Podľa právnych záverov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018 : „Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť“. Úrok z omeškania je preto sankčným úrokom (je sankciou) a nemožno ho považovať za príslušenstvo pohľadávky. Ako zákonom stanovený úrok nie je ani záväzkom akcesorickým. Jedná sa o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností a na jej vznik nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. úroku z omeškania. Daňový poriadok pritom správcovi dane ukladá povinnosť ako aj lehotu v taxatívne uvedených prípadoch vyrubiť úrok z omeškania ( názory vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/23/2018 zo dňa 16.05.2019). 31. Správny súd zároveň poukazuje aj na ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že daňou sa považuje aj úrok z omeškania a vyrubenie úroku z omeškania je daňovým konaním upraveným v § 156 Daňového poriadku, prerušenie ktorého, resp. jeho zastavenie ako následok vyhlásenia konkurzu v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii na rozdiel od súdneho (§ 167e zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ako aj exekučného prípadne iných obdobných vykonávacích konaní (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii) upravené nie je. 32. Podľa názoru správneho súdu na vec nemožno aplikovať ani ustanovenie § 84 ods.1 písm. e/ Daňového poriadku, ktoré rieši inú situáciu než tú, ktorá nastala v preskúmavanej veci, pretože v zmysle tohto ustanovenia Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom, nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok, v tejto veci však správny súd vzhľadom na vyššie vyslovené právne závery nezistil žiadne právne významné okolnosti, ktoré by eventuálne mohli mať za následok zánik práva vymáhať daňový nedoplatok. 33. Z uvedených skutočností preto správny súd prijal záver, že peňažná sankcia vo forme kapitalizovaného úroku z omeškania pred rozhodujúcim dňom (v zmysle ustanovenia § 166a ods.1 písm.a/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii takýmto dňom v preskúmavanej veci je deň 01.07.2017) ako pohľadávka správcu dane neexistovala, pretože bola predpísaná až rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 09.03.2018 a stala sa splatnou uplynutím lehoty 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (po jeho potvrdení preskúmavaným rozhodnutím), pričom konkurz na majetok žalobkyne bol ukončený zverejnením oznamu správkyne konkurznej podstaty JUDr. Lenky Hričindovej už dňa 19.09.2017. Z uvedených dôvodov správny súd žalobkyňou uplatnené námietky obsiahnuté v žalobných dôvodoch podanej správnej žaloby vyhodnotil ako nedôvodné a správnu žalobu v zmysle § 190 SSP zamietol. 34. O náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný správny súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 a § 168 SSP a žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože vo veci nemala ani sčasti úspech a žalovaný nepreukázal žiadne dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať. 35. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.