Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/58/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200396 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7017200396.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v právnej veci žalobcu F.. K. X., J.. XX.XX.XXXX, Y. G. I. S., Y.Á. X, zastúpeného JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Rázusova 1, proti žalovanému Mestskej časti Košice - Západ, Tr. SNP 39, Košice, za účasti F.. M. K., V.. P., G. I. H., G. XX, zastúpenej JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Letná 47, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného, ktorým ku dňu 24. 03. 2017 obnovil zrušený trvalý pobyt F.. M. K. J. M. G. XX I. H., takto r o z h o d o l : I. Žalobu zamieta. II. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. III. Účastníčke konania priznáva právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca podal na Krajský súd v Košiciach dňa 30. 05. 2017 správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia orgánu verejnej správy - Mestskej časti Košice - Západ, ktorým bol ku dňu 24. 03. 2017 obnovený zrušený trvalý pobyt účastníčky konania F.. M. K., J.. XX. XX. XXXX J. M. G. XX I. H.. 2.Žalobca tvrdil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa na uvedenej adrese v H., W. G. XX, zapísaných na liste vlastníctva č. XX XXX katastrálneho územia Y. M. Y. K. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2, a rodinného domu súpisné číslo 534 na označenej parcele, ktoré nadobudol kúpou od predchádzajúcich vlastníkov, manželov Z. M. Z. Y.. Ďalej uviedol, že nehnuteľnosti boli (a stále sú) bezodplatne užívané účastníčkou konania F.. M. K., ktorá je matkou bývalej bezpodielovej spoluvlastníčky nehnuteľností Z. Y. a to bez toho, aby k tomu mala súhlas žalobcu. Z uvedeného dôvodu podal dňa 22. 12. 2016 na Miestnom úrade Mestskej časti Košice - Západ návrh na zrušenie jej trvalého pobytu na označenej adrese, jeho žiadosti bolo vyhovené dňa 05. 01. 2017 a trvalý pobyt F.. M. K. na označenej adrese bol žalovaným zrušený. Dňa 30. 03. 2017 právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené zo strany Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Západ oznámenie z 24. 03. 2017 evidované pod č. 1006/2017/OMaEO, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na stanovisko Ministerstva vnútra SR, ktoré žalovaný obdržal dňa 20. 03. 2017 bude trvalý pobyt F.. M. K. J. M. G. XX I. H. obnovený. Žalobca tvrdil, že z obsahu tohto oznámenia je zrejmé, že žalovaný mal záujem obnoviť zrušený trvalý pobyt účastníčke konania výlučne len na základe stanoviska Ministerstva vnútra SR, ktoré ustálilo záver, že: „p. F.. M. K. disponuje užívacím právom k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, a to aj napriek skutočnosti, že vlastníkom predmetných nehnuteľností už nie je pani F.. Z. Y.“. Žalobca v stanovisku podanom prostredníctvom právneho zástupcu zdôraznil, že zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR v znení neskorších predpisov ( v ďalšom texte aj : „zákon o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov SR“) nepočíta s obnovením už zrušeného trvalého pobytu občana a to bez splnenia podmienok uvedených v § 3 a 4 tohto zákona. Zástupcovi žalobcu bola odpoveď Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Západ doručená dňa 15. 05. 2017 (č. : 1006/2017/OMaEO), kde žalovaný uviedol, že žalobca údajne vo svojom návrhu na zrušenie trvalého pobytu uviedol nepravdivé údaje („v odôvodnení návrhu na zrušenie trvalého pobytu však uviedol nepravdivý údaj o osobe, ktorej mal byť trvalý pobyt zrušený, cit. - uvedený občan nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnosti“), ale aj to, že F.. M. K. údajne stále disponuje užívacím právom k nehnuteľnostiam, a to s odvolaním sa na stanovisko jej právnej zástupkyne zo dňa 30. 01. 2017, že menovaná „má na základe osvedčenia o dedičstve č. 28D 1020/97, právoplatného dňa 22. 01. 1998 ... právo doživotného a bezplatného práva v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti“. Takéto právo malo potvrdiť aj Ministerstvo vnútra SR, na ktoré sa žalovaný odvolával a podľa ktorého : „existenciu užívacieho práva F.. K. nám potvrdilo v odpovedi na našu žiadosť o stanovisko vo veci predmetného zrušenia trvalého pobytu Ministerstvo vnútra SR ...“. Žalobca ďalej namietal, že účastníčke konania mal byť trvalý pobyt obnovený ku dňu 24. 03. 2017 napriek skutočnosti, že vo vyššie uvedenom oznámení z toho istého dňa žalovaný uviedol, že trvalý pobyt jej ešte len bude obnovený. Žalobca vyslovil názor, že opatrením žalovaného, ktorým obnovil zrušený trvalý pobyt účastníčke konania na adrese G. XX I. H. bolo nielen zasiahnuté do jeho vlastníckych práv, resp. takýmto opatrením žalovaného bol ukrátený na svojom vlastníckom práve, ale bolo tiež porušené jeho právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky, s čím korešponduje povinnosť štátneho orgánu postupovať a konať v súlade so zákonmi, ktorá povinnosť je zakotvená v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky 3. Žalobca opakovane zdôraznil, že opatrenie žalovaného, ktorým proti jeho vôli bol obnovený zrušený trvalý pobyt účastníčke konania je založené na mylnej domnienke, že účastníčka konania má k označeným nehnuteľnostiam užívacie právo. Z výpisu z listu vlastníctva č. 10 289 pre katastrálne územie Terasa žiadna takáto skutočnosť nevyplýva a tam zapísané nehnuteľnosti nie sú zaťažené žiadnymi ťarchami, t. j. žiadnym vecným bremenom, ktoré by zodpovedalo právu účastníčky konania na doživotné a bezplatné dožitie v rodinnom dome, resp. na užívanie nehnuteľnosti. Pozornosť súdu upriamil aj na dohodu obsiahnutú v osvedčení o dedičstve, na ktoré poukazuje žalovaný, pretože právo účastníčky konania vyplývajúce z tejto dohody nie je vecným právom, ale právom záväzkovým, ktoré svedčí účastníčke konania voči jej dcére F.. Z. Y., bývalej spoluvlastníčky nehnuteľností. Podľa žalobcu z právnej teórie vyplýva, že záväzkové právo má povahu relatívnu, t. j. vždy ide o právo (a tomu zodpovedajúca povinnosť) medzi dvoma alebo viacerými konkrétnymi subjektmi, pričom takéto právo (a tomu zodpovedajúca povinnosť) platí len medzi týmito konkrétnymi subjektmi, no na druhej strane vecné právo sa vzťahuje priamo na konkrétnu vec a pôsobí proti všetkým (princíp „inter pares“ proti princípu „erga omnes“). Vzhľadom na charakter dohody obsiahnutej v označenom osvedčení o dedičstve, táto má výlučne len záväzkový charakter a jej účinky môžu smerovať jedine voči subjektom, ktorí boli jej účastníkmi a nie voči tretím osobám, t. j. akýmkoľvek iným osobám. Uvedený záväzok žalobca nikdy nebol a ani nie je povinný plniť, pretože záväzok strpieť užívanie predmetných nehnuteľností zo strany účastníčky konania od predchádzajúcej vlastníčky zmluvne nikdy neprevzal a takáto povinnosť mu nevyplýva ani zo zákona. Doplnil, že takýto záväzok neprevzal ani predchádzajúci spoluvlastník Z. Y., ktorý nebol ani účastníkom dedičského konania. Žalobca sa odvolal aj na právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41C/78/2007 zo dňa 25. 03. 2009, z obsahu ktorého vyplýva, že : „dohoda účastníkov konania obsiahnutá v osvedčení o dedičstve, t.j. samotný výrok, že manželka poručiteľa F.. M. K. má doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností, je podľa názoru súdu nejasný, nezrozumiteľný a teda neurčitý, resp. teda v konkrétnej veci síce bolo vydané osvedčenie o dedičstve, ktorým bola schválená dohoda dedičov, avšak nebolo preukázané, aby túto dohodu v časti zriadenia vecného bremena schválil súd. Naviac katastru nehnuteľností nebol podaný ani návrh na vklad tohto vecného bremena.“ Na základe tejto dohody účastníčke konania vzniklo výlučne len osobné právo užívania nehnuteľností - „žalobkyni preto vzniklo podľa tejto dohody obsiahnutej v osvedčení o dedičstve len osobné právo a žalovanej v 1. rade (ale i jej sestre F.. M. P.) vznikol osobný záväzok umožniť žalobkyni bezplatné a doživotné právo a právo užívania hore uvedených nehnuteľností.“ Záver o neurčitosti a právnej nevymožiteľnosti dohody dedičov v osvedčení o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 podľa žalobca vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo 45/2014 zo dňa 24. 03. 2015. Z vyššie uvedených skutočností žalobca vyvodil záver, že záväzok predchádzajúcej spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností bol preukázateľne záväzkom osobným, a v dôsledku prevodu vlastníckeho práva na žalobcu, za situácie, že žalobca na seba takýto záväzok nikdy neprevzal, došlo k jeho zániku s poukazom na ust. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu na uvedenom stave nič nemení ani to, že F.. Z. Y. mala podľa názoru Okresného súdu Košice II vysloveného v odôvodnení rozsudku sp. zn. 12C/146/2006-137 zabezpečiť účastníčke konania užívacie právo k týmto nehnuteľnostiam aj v prípade nakladania s nimi, pretože žalobca nepovažuje tento názor za odôvodnený a správny a navyše ide o názor vyslovený v len v odôvodnení označeného rozhodnutia, ktorý nie je právne záväzný. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nerozlišoval v danej veci medzi právom vecným a právom záväzkovým a tieto práva nesprávne stotožnil, resp. pri svojej úvahe ich zamieňa. 4. Žalobnú námietku o nesprávnom postupe, akým žalovaný obnovil zrušený trvalý pobyt účastníčke konania žalobca odôvodnil tým, že na takýto postup opätovného zápisu trvalého pobytu žalovaný nemá v zmysle zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov SR oprávnenie, teda že tento zákon nepočíta s obnovením už zrušeného trvalého pobytu bez splnenia podmienok uvedených v § 3 a § 4 označeného zákona. V závere žalobca vyslovil presvedčenie, že z uvedených dôvodov je bez akejkoľvek pochybnosti, že opatrenie žalovaného, ktorým bol účastníčke konania obnovený zrušený trvalý pobyt je nielen arbitrárne, ale aj nezákonné. Vyslovil názor, že Ministerstvo vnútra SR nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený posudzovať, resp. rozhodovať, či určité právo existuje alebo neexistuje, pretože takéto oprávnenie má výlučne súd. Stanovisko Ministerstva vnútra SR tak nemohlo tvoriť základ pre žalobou napadnuté opatrenie. Z týchto podstatných dôvodov preto podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/ a g/ SSP a podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia žalobca žiadal preskúmavané opatrenie žalovaného zrušiť a priznať plnú náhradu trov konania. 5. Žalobca k správnej žalobe vo fotokópiách pripojil Návrh na zrušenie trvalého pobytu doručený Miestnemu úradu Mestskej časti Košice - Západ dňa 22. 12. 2016, podaný podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov SR, ktorým žiadal zrušiť trvalý pobyt F.. M. K., J.. XX. XX. XXXX, G. G. XXX/XX, H., odôvodnený tým, že: „uvedený občan nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnostiam“. Ďalej k žalobe pripojil Oznámenie o zrušení trvalého pobytu Mestskej časti Košice - Západ č. spisu 4553/2016/OMaEO zo dňa 05. 01. 2017, ktorým ohlasovňa pobytu v obci Košice- Západ na návrh žalobcu podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona o hlásení pobytu občanov dňom 05. 01. 2017 zrušila trvalý pobyt účastníčke konania na označenej adrese s tým, že miestom jej nového trvalého pobytu je Mestská časť Košice-Západ, ako aj fotokópiu výpisu z LV č. 10289 kat. úz. Terasa, obec Košice-Západ, okres Košice II., z ktorého vyplýva, že na označenom LV je zapísaná parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape - č. XXXX/XX - zastavené plochy a nádvoria o výmere 373 m2, ako aj rodinný dom súp. č. XXX postavený na tejto parcele, pričom vlastníkom týchto nehnuteľností v podiele 1/1 t.j. ich celku je žalobca a to titulom kúpnej zmluvy V-12203/2016 zo dňa 24. 11. 2016. Prílohu správnej žaloby tvorí aj oznámenie Miestneho úradu Mestskej časti Košice - Západ zo dňa 24. 03. 2017, ktorým právnemu zástupcovi žalobcu žalovaný oznámil, že dňa 02. 02. 2017 správny orgán obdržal od právnej zástupkyne F.. K. nesúhlasné stanovisko so zrušením predmetného trvalého pobytu a žiadosť o jeho obnovenie, o čom bol žalobca telefonicky informovaný. Vzhľadom na rôznorodosť názorov k danej problematike a snahu žalovaného nepoškodiť ani žalobcovi a ani účastníčke konania, po písomnej komunikácii s katastrálnym odborom Okresného úradu v Košiciach sa opakovane telefonicky a následne aj písomne obrátili so žiadosťou o podanie stanoviska vo veci predmetného zrušenia trvalého pobytu na Ministerstvo vnútra SR a dňa 20.03.2017 im z Ministerstva vnútra SR, sekcie verejnej správy (odbor registrov, matrík a hlásenia pobytu) ako nadriadeného orgánu bola doručená odpoveď, podľa ktorej „p. F.. M. K. disponuje užívacím právom k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, a to aj napriek skutočnosti, že vlastníkom predmetných nehnuteľností už nie je p. F.. Z. Y.“. Žalovaný oznámil žalobcovi, že v súlade s týmto stanoviskom bude účastníčke konania obnovený trvalý pobyt na ulici G. Č.. XX. K správnej žalobe žalobca pripojil aj vyjadrenie zo dňa 03. 04. 2017 adresované žalovanému k Oznámeniu o obnovení trvalého pobytu účastníčke konania, v ktorom namietal, že nie je prípustné, aby už raz zrušený trvalý pobyt občana bol obnovený bez splnenia podmienok uvedených v § 3 a 4 citovaného zákona. Vzhľadom na absenciu písomného súhlasu vlastníka nehnuteľností preto žalobca vyslovil názor, že nie je možné trvalý pobyt účastníčke konania obnoviť. Reakciou žalovaného na označené podanie bolo stanovisko zo dňa 05. 05. 2017, v ktorom žalovaný uviedol, že žalobca v odôvodnení návrhu na zrušenie trvalého pobytu uviedol nepravdivý údaj o osobe, ktorej mal byť trvalý pobyt zrušený, „uvedený občan nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnosti“, t.j. poskytnutím zavádzajúceho údaju bola ohlasovňa navrhovateľom zrušenia trvalého pobytu uvedená do omylu. Žalovaný sa v tomto vyjadrení odvolal na stanovisko Ministerstva vnútra SR ktoré im bolo doručené dňa 20. 03. 2017, pretože k zrušeniu trvalého pobytu účastníčke konania na predmetnej adrese došlo nesprávnym úradným postupom ohlasovne, ktorá zrušila trvalý pobyt na základe nepravdivého údaju uvedeného v návrhu na zrušenie trvalého pobytu. Úkonom žalovaného tak došlo k navráteniu do pôvodného stavu, nie k novému prihláseniu na trvalý pobyt. Žalobca pripojil k správnej žalobe aj osvedčenie o dedičstve po nebohom Q. K., naposledy bývajúcemu v H., G. XX, ktorý zomrel dňa 27. 07. 1997 (sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97), rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 25. 03. 2009 sp. zn. 41C/78/2007-147, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 03. 2015 sp. zn. 4Tdo/45/2014, ako aj list adresovaný F.. M. K. zo dňa 12. 01. 2017 označený ako „Oznámenie o zániku záväzku zo strany F.. Z. K.. 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 19. 07. 2017 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v stanovisku právnej zástupkyne účastníčky konania z 30. 01. 2017 bol prejavený nesúhlas so zrušením trvalého pobytu F.. M. K.j z dôvodu, že táto na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97 ako manželka poručiteľa a matka pôvodnej spoluvlastníčky rodinného domu má „právo doživotného a bezplatného práva v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností“. V odôvodnení dvoch súdnych rozhodnutí, kde predmetom sporu bolo vypratanie (rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co/79/2013-166 právoplatný dňom 08. 01. 2014 a rozsudok Okresného súdu Košice II č. 12C/140/2006-137 právoplatný 08. 01. 2014) sa uvádza, že pôvodná spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností F.. Y. „je povinná tento svoj osobný záväzok splniť a to aj v tom prípade, žeby sa s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladalo“. Keďže toto užívacie právo nebolo označené ako „vecné bremeno“, podľa vyjadrenia Okresného úradu Košice - katastrálny odbor zo dňa 16. 02. 2017 sa nenachádza vo výpise z listu vlastníctva v časti C: ťarchy, kde sa zapisujú iba vecné bremená. O existencii užívacieho práva F.. M. K. vo vzťahu k rodinnému domu a priľahlému pozemku podľa názoru žalovaného mali žalobcu, pokiaľ o tejto právnej skutočnosti nemal vedomosť informovať predchádzajúci vlastníci predmetných nehnuteľností. Žalovaný ďalej zdôraznil, že existenciu užívacieho práva účastníčky konania potvrdilo v odpovedi na žiadosť o stanovisko vo veci predmetného zrušenia trvalého pobytu aj Ministerstvo vnútra SR, sekcia verejnej správy (odbor registrov, matrík a hlásenia pobytu) ako nadriadený orgán žalovaného (§ 26 ods. 1 zákona o hlásení pobytu občanov SR), podľa ktorého: „p. F.. K. disponuje užívacím právom k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam a to aj napriek skutočnosti, že vlastníkom predmetných nehnuteľností už nie je p. F.. Z. Y.“. Žalovaný tak dospel k záveru, že v odôvodnení návrhu na zrušenie trvalého pobytu uviedol žalobca nepravdivý údaj o osobe, ktorej mal byť trvalý pobyt zrušený, pretože o vyššie uvedených skutočnostiach žalovaný nemal vedomosť a poskytnutím zavádzajúceho údaju („uvedený občan nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnosti“) bol žalovaný uvedený do omylu. Dňa 24. 03. 2017 účastníčke konania bol obnovený trvalý pobyt na ulici G. XX I. H. s tým, že týmto úkonom došlo k navráteniu do pôvodného právneho stavu, nie k novému prihláseniu na trvalý pobyt. K samotnému písomnému úradnému úkonu došlo pred koncom úradných hodín (13.30 hod.), kedy sa F.. K. osobne dostavila na pracovisko ohlasovne žalovaného, teda v čase, kedy písomná korešpondencia adresovaná právnym zástupcom oboch strán už bola odoslaná. Žalovaný zároveň vo vyjadrení informoval súd, že v minulosti vo veci zrušenia trvalého pobytu účastníčke konania na tejto adrese na návrh predchádzajúcich vlastníkov predmetných nehnuteľností obdržal dňa 24. 02. 2014 protest prokurátora č. PD129/13/8803-16 zo dňa 14. 02. 2014, podľa ktorého bolo zrušenie trvalého pobytu menovanej považované za nezákonné, keďže užívacie právo menovanej v zmysle osvedčenia o dedičstve č. 28D 1020/97, Dnot 303/97, ktoré nadobudlo účinky právoplatného rozhodnutia dňa 22. 04. 1998 nebolo zrušené ani obmedzené dohodou ani rozhodnutím súdu. Podľa žalovaného vo veci predmetného užívacieho práva účastníčky konania je t. č. situácia porovnateľná v tom, že neexistuje žiadna dohoda, ktorou by bolo toto užívacie právo zrušené alebo obmedzené a neexistuje ani príslušné rozhodnutie súdu. 7. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v replike zo dňa 21. 08. 2017 zopakoval právnu argumentáciu uvedenú v správnej žalobe a zdôraznil, že užívacie právo účastníčky konania vyplývajúce z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 nemá a ani nemôže mať charakter vecného práva, ale výlučne len práva osobného, z ktorého je zaviazaná výlučne len F.. Z. Y.Á. (dcéra účastníčky konania) a nie žalobca. Žalobca nadobudol nehnuteľnosti bez toho, aby na seba prevzal osobný záväzok F.. Y., preto účastníčka konania nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnostiam, keďže toto jej zaniklo prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na žalobcu. Na takýto záver nemá vplyv ani stanovisko Ministerstva vnútra SR, na ktoré poukazuje žalovaný. Ministerstvo vnútra SR pritom nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený posudzovať, resp. rozhodovať, či určité právo (napr. užívacie právo k nehnuteľnosti) existuje alebo neexistuje, pretože takéto oprávnenie má výlučne len súd. Z tohto podstatného dôvodu žalovaným označené stanovisko Ministerstva vnútra SR nemohlo tvoriť základ pre opatrenie žalovaného, ktorým sa obnovil zrušený trvalý pobyt F.. M. K.. Okrem tejto argumentácie žalobca opätovne poukázal na nesprávny postup, akým žalovaný obnovil zrušený trvalý pobyt, ktorý nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o hlásení pobytu občanov, pretože označený zákon takýto postup nepozná. 8. Žalovaný v duplike zo dňa 26. 10. 2017 v plnom rozsahu trval na všetkých tvrdeniach uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19. 07. 2017 a opätovne navrhol správnu žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť. 9. Účastníčka konania F.. M. K. prostredníctvom právnej zástupkyne na základe výzvy súdu vo svojom stanovisku zo dňa 22. 05. 2019 navrhla, aby správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Zdôraznila, že na základe osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi Q. K. bolo dedičkami F.. Y., F.. P. M. F.. K. dohodnuté, že účastníčka konania ako manželka poručiteľa má právo doživotného a bezplatného práva v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností vedených na LV č. XX XXX H.. Ú.. Y.. Tvrdila, že toto jej právo je potrebné interpretovať tak, že na základe označenej dohody jej vzniklo osobné právo a F.. Y. M. F.. P. osobný záväzok umožniť svojej matke užívanie označených nehnuteľností, pričom F.. Y. bola povinná svoj osobný záväzok splniť aj v tom prípade, ak by sa s predmetnými nehnuteľnosťami akýmkoľvek spôsobom nakladalo. Právo účastníčky konania vyplývajúce z označeného osvedčenia podľa jej názoru má účinky právoplatného súdneho rozhodnutia a trvá až do doby, pokiaľ žije. Zároveň vyslovila názor, že zmeniť takéto rozhodnutie spôsobom, ako sa ho dožadoval žalobca nemožno. 10. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. zák. č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku po preskúmaní žalobou napadnutého opatrenia bez nariadenia pojednávania, po oboznámení sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, ako aj obsahom pripojených administratívnych spisov žalovaného dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto žalobu v zmysle § 1980 SSP zamietol. 11. Podľa § 5 ods. 2 Správneho súdneho poriadku ( zákona č. 162/2015 Z.z. účinného od 01.07.2016, ďalej aj SSP), konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu (ods. 3). Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona (ods. 4). 12. Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 13. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR v znení neskorších predpisov, trvalý pobyt je pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky. Občan má v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. 14. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, prihlásenie občana na trvalý pobyt nezakladá nijaké právo k budove uvedenej v odseku 2 ani k jej vlastníkovi a má evidenčný charakter. 15. Podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zákona o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR, ohlasovňa záznam o trvalom pobyte zruší na návrh vlastníka alebo všetkých spoluvlastníkov budovy alebo jej časti občanovi, ktorý nemá k budove alebo jej časti žiadne užívacie právo; návrh nemožno podať voči vlastníkovi alebo spoluvlastníkovi budovy alebo jej časti, manželovi alebo nezaopatrenému dieťaťu vlastníka alebo spoluvlastníka budovy alebo jej časti. 16. Podľa 26 ods. 1 zákona o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR, ministerstvo riadi výkon štátnej správy na úseku hlásenia a evidencie pobytu občanov a registra. Činnosť obcí, mestských častí hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a mestských častí mesta Košice na úseku hlásenia a evidencie pobytu občanov a registra je preneseným výkonom štátnej správy. 17. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, na postup štátnych orgánov, obcí, iných právnických osôb a fyzických osôb a na ich úkony vykonávané podľa tohto zákona sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení m neskorších predpisov]. 18. Z výpisu z listu vlastníctva č. XX XXX katastrálne územie Y., Q. H. - L., Q. H. F., vyplýva, že v časti A. tohto listu vlastníctva je zapísaná parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape č. XXXX/ XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 373 m2, ako aj na tejto parcele postavený rodinný dom súpisné číslo 534, ktorých výlučným vlastníkom podľa zápisu v časti B. listu vlastníctva je žalobca to titulom nadobudnutia : rozhodnutie o povolení vkladu kúpnej zmluvy V - 12203/2016 zo dňa 24.11.2016 - 7265/2016. V časti C: Ťarchy označeného listu vlastníctva nie je zapísaný žiaden údaj, medzi inými údajmi sa nachádza zápis zmeny trvalého pobytu R - 245/2019 zo dňa 24.01.2019. 19. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97 ( Dnot 303/97) zo dňa 06.04.1998, právoplatného dňa 22.04.1998, vydaného JUDr. Jozefom Pavlíkom, notárom ako súdnym komisárom na základe poverenia Okresného súdu Košice 2, po nebohom Q. K., zomrelom dňa XX.XX.XXXX, ktorý naposledy býval I. H.F., G. XX vyplýva, že na základe dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva sa dcéra účastníčky konania F.. Z. Y. stala podielovou spoluvlastníčkou vyššie opísaných nehnuteľností v podiele 1 z celku (t.j. celého podielu patriaceho do dedičstva po zániku BSM smrťou poručiteľa) a zároveň bolo medzi dedičmi dohodnuté, že „manželka poručiteľa F.. M. K., V.. P. má podľa dohody doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností“. 20. V rozpore s touto skutočnosťou žalobca v Návrhu na zrušenie trvalého pobytu účastníčky konania v predmetnom rodinnom dome zo dňa 22.12.2016, adresovanej Miestnemu úradu Mestskej časti Košice - Západ uviedol, že : „ uvedený občan nemá žiadne užívacie právo k nehnuteľnosti“. 21. Žalobca v správnej žalobe argumentoval, že dohoda obsiahnutá v označenom osvedčení o dedičstve po neb. Q. K. má výlučne záväzkový charakter a účinky tejto dohody môžu smerovať jedine voči subjektom , ktorí túto dohodu uzatvorili a nie voči tretím osobám. Poukázal aj na odôvodnenie právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 25.03.2009 sp. zn. 41C/78/2007 (predmetom konania na návrh účastníčky konania bolo určenie, že predmetné právo vyplývajúce z označenej dohody dedičov je vecným bremenom zaťažujúcim predmetné nehnuteľnosti), podľa ktorého „.... prehlásenie účastníkov dedičského konania obsiahnuté v dedičskom osvedčení , nie je dohodou o zriadení vecného bremena k predmetnej nehnuteľnosti, pretože je nejasné a neurčité.“ Zároveň tvrdil, že nikdy takýto osobný záväzok F.. Y. od nej v súvislosti s uzavretou kúpnou zmluvou neprevzal a prevodom vlastníckeho práva sa splnenie jej záväzku stalo nemožným, čím tento jej záväzok zanikol. Poukázal aj na závery rozsudku NS SAR vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Tdo 45/2014 zo dňa 24.03.2015. 22. V rozpore s tým žalovaný, a aj účastníčka konania poukazovali na právoplatné rozsudky všeobecných súdov vo veci vypratania predmetných nehnuteľností (rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 31.10.2012 č.k. 12C/146/2006 - 137, ako aj potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.11.2013 č.k. 11 Co/79/2006 - 166, právoplatné dňa 08.01.2014), ktorými bola žaloba dcéry účastníčky konania F.. Z. Y.j a jej manžela F.. Z. Y. zamietnutá a z odôvodnenia rozhodnutia okrem iného vyplýva záver, že F.. M. K. z dohody obsiahnutej v osvedčení o dedičstve vzniklo právo na plnenie, a jej dcére vznikla povinnosť plniť záväzok v zmysle ust. § 488 OZ, pričom k zmene toho záväzku a ani k jeho zániku nedošlo. Odvolací súd zároveň konštatoval, že : „ vôľa účastníčok dohody bola umožniť bezplatné a doživotné právo užívania tej časti rodinného domu, ktorú žalovaná so svojim manželom do jeho smrti užívala ako samostatnú bytovú jednotku. Z výsledkov dokazovania ani nevyplynulo, že by žalovaná mienila alebo sa domáhala užívať celý rodinný dom pozostávajúci z dvoch relatívne samostatných bytových jednotiek“ a ďalej uviedol, že : „žalovaná má v zmysle tejto dohody doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome užívať časť nehnuteľností, ktorú so svojim nebohým manželom do jeho smrti užívala ako samostatnú bytovú jednotku. Podľa § 578 OZ práva a povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli obmedzené. Dohodnutý osobno - záväzkový vzťah tak nemôže zaniknúť na základe výzvy žalobcov a to jednostranného právneho úkonu, ktorým žalobcovia vyzvali žalovanú na vysťahovanie a vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko podľa § 582 OZ, ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorého predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona nevyplýva iný spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka s tým, že podľa § 582 ods. 2 OZ výpoveď je neúčinná ohľadne záväzku zdržať sa určitej činnosti, ak z jeho povahy alebo zo zmluvy vyplývam že záväzok je časovo neobmedzený. Záväzok žalovanej je svojou povahou obligačným osobným záväzkom, ktorý zanikne - pokiaľ nedôjde medzi účastníkmi dohodou k zmene - až smrťou.“ 23. Správny súd poukazuje aj na obsah Odpovede Ministerstva vnútra SR, sekcia verejnej správy, odbor registrov, matrík a hlásenia pobytu ˇč. : SVS-ORMP1-2017/012423 zo dňa 10.03.2017 (obsiahnutej v administratívnom spise žalovaného), v ktorej na žiadosť o stanovisko vo veci zrušenia trvalého pobytu účastníčke konania konštatuje, že z ust. § 7 ods. 1 písm. f/ zákona o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov vyplýva oprávnenie zrušiť záznam o trvalom pobyte za splnenia (okrem iných) podmienky, že občan nemá k budove, alebo jej časti žiadne užívacie právo. Užívacie právo je však fiktívny právny pojem a jeho presnú definíciu neobsahuje žiaden právny predpis. Užívacie právo vzniká z právneho titulu a neznamená vlastníctvo domu. Jeho výrazom je právo užívať nehnuteľnosť na základe nejakej právnej skutočnosti, ktorou v tomto konkrétnom prípade je právo účastníčky konania vyplývajúce z uzavretej dohody v rámci dedičského konania po jej nebohom manželovi a to aj za situácie, že jej dcéra F.. Z. Y. už nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z obsahu tohto stanoviska ďalej vyplýva, že paragrafové znenie nedeklaruje, že návrh na zrušenie trvalého pobytu nesmie smerovať voči občanovi, ktorý má k budove alebo jej časti zriadené vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľností, ale výslovne používa pojem „užívacie právo“. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd k záveru, že na základe dohody dedičov vyplývajúcej z označeného dedičského rozhodnutia má účastníčka konania užívacie právo k predmetným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX XXX kat. územia Y., ktoré doposiaľ žiadnym spôsobom nebolo zrušené a stále existuje. Takéto právo účastníčky konania k predmetným nehnuteľnostiam preukázateľne trvalo aj v čase podania návrhu žalobcu na zrušenie jej trvalého pobytu, žalobca ani správnemu orgánu a ani správnemu súdu nepredložil rozhodnutie všeobecného súdu o zániku tohto práva, prípadne dohodu účastníkov o tejto skutočnosti a správny súd je toho názoru, že nie je oprávnený túto otázku posudzovať ako prejudiciálnu pre potreby tohto konania podľa §§ 131 a 132 SSP (zánik užívacieho práva účastníčky konania nemôže posúdiť správny orgán, resp. správny súd samostatne, ale ide o vyhodnotenie právnej otázky, ktorú môže vykonať iba všeobecný súd v rámci konania o určovacej žalobe). 25. K námietke žalobcu, že správny orgán postupoval vo veci v rozpore so zákonom o hlásení pobytu občanov a registri obyvateľov SR správny súd uvádza , že túto námietku považuje za neopodstatnenú, pretože predmetným opatrením, ktorým bol obnovený trvalý pobyt účastníčky konania v predmetnom rodinnom dome správny orgán iba docielil súlad evidenčných údajov so skutočným stavom, teda skutočný stav vyplývajúci z existencie užívacieho práva účastníčky konania k predmetnej nehnuteľnosti premietol do evidencie pobytu občanov Slovenskej republiky. Podstatným podľa názoru správneho súdu pre obnovenie trvalého pobytu je to, že trvalý pobyt účastníčke konania bol zrušený na návrh žalobcu napriek tomu, že účastníčke konania k predmetným nehnuteľnostiam patrilo a aj stále patrí užívacie právo v rozsahu vyplývajúcom z dohody dedičov v dedičskom konaní po jej nebohom manželovi. 26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 27. O trovách konania vo vzťahu žalobca a žalovaný súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 a § 168 SSP a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca vo veci nemal úspech a žalovaný nepreukázal žiadne dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Právo účastníčky konania na náhradu trov konania jej bolo priznané podľa § 169 SSP, s tým, že o výške náhrady trov konania, rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 28. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP). Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.