Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/98/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717209751 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717209751.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v spore žalobkyne: X. Z., S.. X. X. XXXX, M. A. Č.. XXX, zast. AK-KRUPA, s.r.o., advokátskou kanceláriou, Nové Mesto nad Váhom, Hurbanova č. 1, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO: 35 805 731, o zaplatenie 258 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č. k. 7Csp/119/2017-81 z 11. októbra 2017 r o z h o d o l : M e n í rozsudok a žalobu z a m i e t a . Stranám sporu sa náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania nepriznáva a tým m e n í aj rozsudok vo výroku o trovách konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 258 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 258 € od 22. 2. 2017 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalobkyni súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému (II. výrok). 2. Žalobca žalobou doručenou dňa 9. 5. 2017 na súd žiadal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou v prospech žalobcu zaplatiť sumu 258 €. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 17. 11. 2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 567781204, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 300 €. Žalobca dospel k tomu, že predmetná zmluva je absolútne neplatná v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorej obsah spotrebiteľ - žalobca nemal možnosť ovplyvniť. V danom prípade s poukazom na § 9 ods. 2 písm. l/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch považovať predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Okrem toho poukázal žalobca na neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle rozhodcovskej zmluvy, na neprimerane vysoké úroky z omeškania, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a majú za následok absolútnu neplatnosť o dojednaných úrokoch podľa § 39 OZ. Nakoľko žalovaný poskytol žalobcovi plnenie z titulu zmluvy vo výške 300 € a žalobca uhradil z titulu predmetnej zmluvy žalovanému sumu 558 €, rozdiel vo výške 258 € predstavuje zo strany žalovaného v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie, ktoré si uplatňuje žalobca v predmetnej veci s úrokom z omeškania od 22. 2. 2017, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporovú výzvu. Súd podľa § 297 písm. b/ CSP na prejednanie veci nenariaďoval pojednávanie. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 3 CSP bol dňa 11. 10. 2017 vo veci vyhlásený rozsudok bez nariadenia ústneho pojednávania, kde miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Okresného súdu Michalovce dňa 18. 9. 2017. 3. Súd poukázal na to, čo zmluva o úvere má obsahovať a keďže podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. súd preskúmal , či zmluva uzavretá medzi účastníkmi obsahuje aj náležitosti podľa ods. 2, písm. a/ až l/, s/, z/ a aa/ so zistením, že v zmluve nie je obsiahnutá výška, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Výška jednotlivých splátok síce je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere spoločnosti Provident, avšak náležitosti zmluvy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 2, písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva neobsahuje. V zmluve nie je uvedené v akej výške mesačné splátky zahŕňajú istinu, úroky, prípadne ďalšie poplatky. S poukazom na skôr uvedené podľa skôr uvedeného zákona, zmluva medzi účastníkmi je síce platná, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/. Z vyjadrenia žalobcu, ktoré žiadnym spôsobom nerozporoval žalovaný, je zrejmé, že žalobca uhradil celkovo v súvislosti s poskytnutým úverom žalovanému sumu 558 €. 4. Vzhľadom na uvedené, súd zaviazal žalovaného zaplatiť v prospech žalobcu sumu 258, € a to ako rozdiel medzi celkovo poskytnutou sumou úveru vo výške 300 € a uhradenou sumou zo strany žalobcu vo výške 558 €. V danom prípade sa súd stotožnil s názorom, že nárok žalobcu nie je premlčaný, nakoľko vychádzajúc z predmetu činnosti žalovaného, v zmysle ktorého okrem iného žalovaný dlhodobo poskytoval úvery objektívna premlčacia doba v danom prípade sa predlžila na 10 rokov (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, 7Co/84/2011) v dôsledku čoho nárok žalobcu v danom prípade nie je premlčaný. Súd zároveň poukázal na obdobný rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11 Co/106 /2012 zo dňa 27. 3. 2013 a sp. zn. 18Co/177/2014. Súd poznamenal, že Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Adeneler, C 212/04 zo dňa 4. 7. 2006 uviedol že : "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva." Vychádzal z toho, že v vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súdy ak by po rozsudku C42-15 vyložili toto stanovenie eurokonfortne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úroku a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatku, doslova by "zlomili" vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa nejedná o priamy účinok, ale účinok nepriamy, takýto postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. 5. Zároveň výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom CSP vyjadrený ustanovením článku II., ods. 2 ako "stav v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo". Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona účinného v čase uzatvárania zmluvy už bol predmetom výkladu v stovkách prípadov a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. 6. Súd žalobcovi priznal úroky z omeškania odo dňa vyhotovenia odpovede na predsporovú výzvu žalobcu, kedy sa žalovaný najneskôr dozvedel o bezdôvodnom obohatení, t.j. odo dňa 22. 7. 2017. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 7. V podanom odvolaní žiadal žalovaný aj z dôvodu formalizmu súdu prvej inštancie, zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie (odvolacie dôvody uviedol § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedoručenie žalovanému repliky žalobkyne, § 365 ods. 1 písm. d), e), h) CSP). Napadnutý rozsudok bol žalovanému doručený dňa 22. novembra 2017. Žalovaný tak podáva odvolanie proti napadnutému rozsudku v lehote podľa § 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP"). Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že (i) žalovanému uložil povinnosť: „zaplatiť žalobcovi sumu 258,- EUR s ročným úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 258,- EUR od 22. 2. 2017 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku " a (ii) „Žalobkyni súd priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.". Žalovaný toto odvolanie podáva podľa § 355 a nasl. CSP proti napadnutému rozsudku, a to proti všetkým jeho výrokom. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov, ktoré súčasne zakladajú prípustnosť tohto odvolania proti napadnutému rozsudku, a to podľa: (i) § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Konkrétne, a) súd prvej inštancie vôbec nedoručil žalovanému repliku žalobkyne a vôbec žalovanému neumožnil sa k nej vyjadriť, b) súd prvej inštancie vo veci nenariadil pojednávanie, hoci pre taký postup neboli splnené podmienky, c) súd prvej inštancie vôbec nevykonal dokazovanie, d) súd prvej inštancie rozhodol iba na základe skutkových tvrdení žalobkyne, ktoré však žalovaný poprel, a e) napadnutý rozsudok je v celom rozsahu arbitrárny; (ii) § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konkrétne, súd prvej inštancie a) vôbec nedoručil žalovanému repliku žalobkyne a vôbec žalovanému neumožnil sa k nej vyjadriť, b) v konaní nepostupoval v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní: § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, resp. podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vôbec nemožno zistiť, či súd prvej inštancie vykonal aspoň niektoré dôkazy, alebo dôkazy nevykonal vôbec. Konkrétne súd prvej inštancie takto dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, a) že údajne žalobkyňa zaplatila žalovanému 558,- EUR na Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 567781204 zo dňa 17. novembra 2012 (ďalej len „Zmluva o úvere"), b) o údajnej absencií náležitosti výšky, počtu a termínov splátok v Zmluve o úvere, c) údajne Zmluva o úvere tak je bezúročná a bez poplatkov, d) údajne došlo bezdôvodnému obohateniu, a e) údajne k premlčaniu nedošlo vychádzajúc z predmetu činnosti žalovaného; a (iv) § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Konkrétne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia: a) premlčania, b) priameho a nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. h) (výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS v znení neskorších predpisov (ďalej len „smernica 2008/48"), c) § 9 ods. 2 písm. k) (výšku, počet a termíny splátok) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z."), d) bezúročnosti a bez poplatkovosti, a e) bezdôvodného obohatenia. 1. BLIŽŠIE K ODVOLACÍM DÔVODOM 1.1. Porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Konkrétne: (i) súd prvej inštancie vôbec nedoručil žalovanému repliku žalobkyne a vôbec žalovanému neumožnil sa k nej vyjadriť - Žalovaný sa až z odseku 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku dozvedá, že žalobkyňa po vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 18. júna 2017 doručila súdu prvej inštancie repliku - podanie žalobkyne zo dňa 18. augusta 2017 (ďalej len „Replika"). Žalovaný ku dnešnému dňu ani len nevie čo je obsahom Repliky. Súd prvej inštancie tak postupoval v rozpore s § 167 ods. 4 CSP, čím došlo nielen k inej vade konania, ktorá mala vplyv na napadnutý rozsudok, ale táto vada konania celkom znemožnila žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný predsa nemôže účinne uplatňovať prostriedky procesnej obrany, keď sa ani len nedozvie o prostriedkoch procesného útoku, voči ktorým tieto majú smerovať. Žalovaný k uvedenému podporne poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/92/2011: „Európsky súd pre ľudské právo v rozsudku z 27. oprílo 2010 vo veci H. o ďalší proti Slovenskej republike uviedol, že „...význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu." Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie podané odporkyňou proti rozsudku súdu prvého stupňa (č.l. 51-52) bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa 7. februára 2011 a kolíznemu opatrovníkovi maloletých detí taktiež 7. februára 2011. Písomné vyjadrenie navrhovateľa z 9. februára 2011 (č.l. 59-60) bolo súdu prvého stupňa doručené 11. februára 2011, vyjadrenie kolízneho opatrovníka maloletých detí zo 14. februára 2011 bolo súdu prvého stupňa doručené 15. februára 2011 (č.l. 61). Treba uviesť, že odvolací súd sa vyjadreniami k odvolaniu tak navrhovateľa, ako aj kolízneho opatrovníka, vo svojom rozhodnutí zaoberal a tieto i uviedol do obsahu odôvodnenia svojho rozhodnutia. Kedže však v danej veci vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu (ani vyjadrenie kolízneho opatrovníka) nebolo doručené odporkyni, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nie je možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. // 0.s.p.)."; (ii) súd prvej inštancie vo veci nenariadil pojednávanie, hoci pre taký postup neboli splnené podmienky - Žalovaný trval na nariadení pojednávania v tejto veci pred súdom prvej inštancie, pričom túto skutočnosť výslovne uviedol vo vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 18. júna 2017. Súd prvej inštancie však vo veci nenariadil pojednávanie, pričom tento svoj postup zdôvodnil v odseku 4 odôvodnenia napadnutého rozsudku aplikáciou § 297 písm. b) CSP, teda tým, že údajne ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva nepresahuje 1.000,- EUR. Žalovaný zdôrazňuje, že má právo na prejednanie veci na pojednávaní, pričom neboli splnené podmienky na prejednanie veci bez nariadenia pojednávania uvedené v § 297 písm. b) CSP, keďže: a) predmet tohto sporu nie je otázkou jednoduchého právneho posúdenia veci, pretože predmet sporu sa týka viacerých zmlúv a viacerých právnych inštitútov súčasne (napríklad náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neaplikability sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti, inštitútu bezdôvodného obohatenia, synalagmatickej reštitúcie, premlčania, možností aplikácie priameho účinku smernice 2008/48, možností aplikácie nepriameho účinku smernice 2008/48 a mnohých ďalších). Napokon súd prvej inštancie všetky uvedené právne inštitúty nesprávne právne posúdil, čo samé o sebe svedčí, že nejde o otázku jednoduchého právneho posúdenia; a väčšina skutkových tvrdení strán je sporných, ako napríklad otázka spôsobu uzatvárania zmlúv, ktoré sú predmetom tohto sporu, otázka samotného rozsahu plnenia na všetky zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu (žalovaný predsa poprel vo svojom vyjadrení k žalobe celkovú výšku plnenia žalobkyne na všetky zmluvy), ako aj otázka rozsahu plnenia žalobkyne na Zmluvu o úvere zvlášť. Medzi stranami je nesporné iba to, že došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere, že po uzavretí Zmluvy o úvere došlo medzi stranami dňa 17. novembra 2012 k uzavretiu Zmluvy o zabezpečení splátok úveru (ďalej len „Zmluva o doplnkovej službe"), a že od poslednej čiastkovej úhrady žalobkyne žalovanému na zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu uplynulo pred podaním žaloby viac ako dva roky. Uvedeným nesprávnym postupom súdu prvej inštancie došlo nielen k inej vade konania, ktorá mala vplyv na napadnutý rozsudok, ale táto vada konania celkom znemožnila žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces; (iii) súd prvej inštancie vôbec nevykonal dokazovanie - Žalovanému nie je známe, akým postupom kabinetného charakteru súd prvej inštancie dospel ku skutkovým zisteniam o ktoré sa napadnutý rozsudok opiera, nakoľko v konaní nebolo vykonané dokazovanie za účasti žalovaného a napadnutý rozsudok ani vôbec neuvádza, ktoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal, a ktoré nie. Žalovaný je tak toho názoru, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek zdôvodnenia ani len v súdnom konaní nevykonal žalovaným navrhované dôkazy pripojené k vyjadreniu žalovaného k žalobe, čím aj porušil právo žalovaného na spravodlivý proces; (iv) súd prvej inštancie rozhodol iba na základe skutkových tvrdení žalobkyne, ktoré však žalovaný poprel - Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil zásadu rovnosti strán (žalobkyňa je zastúpená advokátom) vo viacerých aspektoch, od skutočnosti, že žalovanému nedoručil Repliku, až po to, že na skutkové tvrdenia žalovaného a jeho argumentáciu uvedenú vo vyjadrení žalovaného k žalobe neprihliadol. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného len nekriticky prevzal do odôvodnenia argumentáciu žalobkyne, vôbec však neprihliadol napríklad na skutočnosť, že žalovaný predsa poprel napríklad celkový rozsah plnenia žalobkyne na obe zmluvy, ktoré sú predmetom sporu. Nerešpektovaním zásady rovnosti strán tak došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; (v) napadnutý rozsudok je v celom rozsahu arbitrárny, keďže: a. súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nedôvodí, ako sa vyporiadal so základnými otázkami, predovšetkým: súd prvej inštancie v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania vôbec nedôvodní ako sa vyporiadal so skutočnosťou, že došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby, ale v odôvodnení spomína iba objektívnu premlčaciu dobu; nedôvodí vo vzťahu k dĺžke objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ svoj odklon od judikatúry a ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, napríklad vyjadrenej v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo/291/2015:.. V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v/ čase vzniku bezdôvodného obohatenia, a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplateným dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10- ročnei objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobkyne je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobkyne v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.i. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013", a tiež v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 7Cdo/327/2014, zo dňa 28. januára 2015.: „Dovolací súd k skutočnosti, že sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného bezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovateľka nepreukázala, že by odporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa.". Podľa citovanej judikatúry sa pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, úmysel nepredpokladá, ale tento úmysel musí byť v konaní preukázaný; súd prvej inštancie vôbec nedôvodní ako sa vyporiadal s námietkou žalovaného smerujúcou ku skutočnosti, že žalobkyňa plnila zároveň na Zmluvu o úvere a na Zmluvu o doplnkovej službe, teda nielen na Zmluvu o úvere. V tejto súvislosti žalovaný pripomína, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie z neznámeho dôvodu ukladá žalovanému vrátiť žalobkyni aj jej plnenie na Zmluvu o doplnkovej službe, hoci platnosť a bezvadnosť tohto právneho úkonu strán, súd prvej inštancie predsa nespochybnil; súd prvej inštancie vôbec nedôvodní ako sa vyporiadal s námietkou žalovaného smerujúcou k obligatórnej synalagmatickej reštitúcií v prípade aplikability § 457 v spojení s § 560 OZ. Žalovaný trvá na tom, že všetky zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu sú platné a bezvadné. Žalovaný však v konaní tiež namietal, že ak by súd prvej inštancie považoval ktorúkoľvek zo zmlúv, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu za neplatnú, musel by aplikovať § 457 OZ v spojení s § 560 OZ. Podľa § 457 OZ: „Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.". Podľa § 458 ods. 1 OZ: „Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.". Podľa § 560 OZ: „Ak si zo zmluvy majú účastníci plniť navzájom, môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený ho splniť. I ten, kto je povinný plniť vopred, môže svoje plnenie odoprieť až do tej doby, keď bude poskytnuté alebo zabezpečené vzájomné plnenie, ak je plnenie druhého účastníka ohrozené skutočnosťami, ktoré nastali u druhého účastníka a ktoré mu neboli známe, keď zmluvu uzavrel.". Z uvedeného vyplýva, že sa v prípade aplikácie § 457 OZ v plnej miere aplikuje synalagma podľa § 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený ho splniť oproti plneniu protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.". Ide pritom práve o také otázky, ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, teda tie ktoré má na mysli aj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/238/2008, zo dňa 30. novembra 2009: „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembrg 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Ba la n i c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Oeorgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)."; b. odôvodnenie napadnutého rozsudku je nekoherentné, nie je presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane žalovaného) evidentne neprijateľné a nespravodlivé. Je predsa nelogické, nespravodlivé a nepresvedčivé: keď súd prvej inštancie napadnutý rozsudkom súčasne odoprie priznať nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48, no neuvedie žiaden dôvod pre ktorý neaplikoval priamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48; a keď súd prvej inštancie dôvodí svoje neprihliadnutie na námietku premlčania uplatnenú žalovaným reálne iba postavením žalovaného bez toho, aby k takejto diskriminácií žalovaného bol zákonný dôvod sledujúci legitímny cieľ. Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje dať do pozornosti právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho náleze, sp. zn. I ÚS 243/2007-25, zo dňa 19. júna 2008: „Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.". (iii) Iná vada konania Konanie má aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konkrétne: a) súd prvej inštancie vôbec nedoručil žalovanému repliku Žalobkyne a vôbec žalovanému neumožnil sa k nej vyjadriť - V prípade doručenia Repliky žalobkyne by sa k nej žalovaný vyjadril, a k v Replike uplatnením prostriedkom procesného útoku by uplatnil adekvátne prostriedky procesnej obrany, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie vo veci. Bližšie viď bod 1.1 (i) tohto odvolania; b) súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní - Bližšie dôvody viď. bod 1.1 zarážku (ii) až (iv) tohto odvolania. (iv) Bližšie k premlčaniu 1.3.1. Subjektívna premlčacia doba Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré neprihliadol na námietku premlčania vo vzťahu k tomu, že uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 OZ. Za daných okolností žalovaný vôbec nevie, či sa súd prvej inštancie touto námietkou žalovaného vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby odmietol zaoberať, opomenul zaoberať alebo n základe kabinetne vykonaných dôkazov, o ktorých žalovaný opätovne nebol informovaný súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že neuplynula subjektívna premlčacia doba, alebo či dokonca „len" nesprávne právne posúdil jej plynutie. Žalovaný tak z opatrnosti namieta, že súd prvej inštancie sa napadnutým rozsudkom dopustil všetkých tu spomínaných vád súčasne. Podľa § 107 ods. 1 OZ: „Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.". Žalobkyňa pred každým čiastkovým plnením na zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu, bola účastná na predzmluvných rokovaniach o ich uzavretí, mala k dispozícií všetky zmluvy, a pri každej čiastkovej úhrade na zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu presne vedela komu (žalovanému) a v akom rozsahu plní (výška úhrady). Žalobkyňa tak v čase každej jej čiastkovej úhrady mala tie isté informácie o skutkových okolnostiach, aké mala aj v čase podania tejto žaloby. V uvedenej súvislosti žalovaný zdôrazňuje, že na strane 20 vyjadrenia žalovaného k žalobe je uvedené skutkové tvrdenie žalovaného, že od poslednej čiastkovej úhrady žalobkyne žalovanému uplynulo viac ako dva roky pred podaním žaloby. Uvedené skutkové tvrdenie žalovaného popreté zo strany žalobkyne nebolo, atak sa takéto skutkové tvrdenie podľa § 151 ods. 1 CSP považuje medzi stranami za nesporné. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej dobyje viazaný na skutkové okolnosti, nie na právnu kvalifikáciu, teda subjektívna premlčacia doba začala plynúť viac ako dva roky pred podaním žaloby, a kedze je dvojročná, uplynula pred podaním žaloby. Nesprávny záver súdu prvej inštancie o tom, že nedošlo k premlčaniu (hoci zmluvy sú platné a bezvadné) tak odporuje: (i) existujúcej judikatúre Najvyššieho súdu SR vyjadrenej napríklad v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: lCdo/67/2011 (Zo súdnej praxe č. 22/2013): „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle §107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. komu plnil a v akej výške.": (v) ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov SR reprezentovanej napríklad rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/137/2016: „7.2. Vyššie citovaná judikotúro teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie. Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí, že si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť, pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od tvrdenia žalobkyne. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení nedozvedel skôr a zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať skôr. Ak teda NS SR má za to, že ani u Sociálnej poisťovne ako verejnoprávneho subjektu ako jediného oprávneného vykonávať sociálne poistenie nemožno v prípade konania v rozpore so zákonom prezumovať úmysel, má procesný súd za to, že o to viac to platí u dodávateľa a to zvlášť pri rozdielnej súdnej praxi. 7.3. Pokiaľ ide o potvrdenie OZ HOOS (ktoré v tomto konaní na rozdiel od obdobných nebolo ani len predložené), je to typizované vyjadrenie dávané v rovnakom znení do desiatok obdobných právnych vecí. Z tohto vyjadrenia však žiadne relevantné právne posúdenie konkrétnej veci neplynie, teda žalobca ním otázku prečo by v jeho prípade malo ísť o bezdôvodné obohatenie, žiadnym spôsobom vyriešenú nemal. 7.4. Súd má teda zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak by vzniklo) začala plynúť dňom, keď žalobkyňou zaplatená čiastka presiahla čiastku žalobcovi žalovaným poskytnutú (pričom skutkové okolnosti týkajúce sa nedostatkov zmluvy boli žalobcovi známe dňom jej uzavretia), čo bolo dňa 17.12.2011 a subjektívna premlčacia lehota tak uplynula dňa 17.12.2013."; (iii) existujúcej judikatúre Najvyššieho súdu ČR vyjadrenej napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Cdo/466/2014: „Pro počátek behu subjektívni' promlčecí doby jde-li o plnení z bezdúvodného obohacení není rozhodné, kdy véŕitel vyzval dlužníka k plnení, nýbrž kdy nabyl védomost o tom, že došlo na jeho úkor k získání bezdúvodného obohacení a kdo je získal; touto védomostí§ 107 odst. 1 obč. zák. nemíní znalost právni kvalifikace, nýbrž pouze skutkových okolností, z nichž Ize odpovédnost za bezduvodné obohacenídovodit.": a (iv) právnym názorom vyjadreným v uznávanej odbornej literatúre: „Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa §107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal; ustanovenie § 107 ods. 1 OZnemá touto vedomosťou na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (Ro NS ČR z 15. 6. 2010, sp. zn. 21Cdo 3433/2008 a 21 Cdo 3434/2008)." (Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2014, str. 672). Súd prvej inštancie svoj odklon od judikatúry v rozpore s jeho povinnosťou podľa § 220 ods. 3 CSP napadnutom rozsudku vôbec neodôvodnil. 1.3.2. Objektívna premlčacia doba Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne neuplynula objektívna premlčacia doba. Súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil, že údajne premlčacia doba sa vychádzajúc z činnosti žalovaného predĺžila na 10 rokov: „V danom prípade sa súd stotožnil s názorom, že nárok žalobcu nie je premlčaný, nakoľko vychádzajúc z predmetu činnosti žalovaného v zmysle ktorého okrem iného žalovaný dlhodobo poskytoval úvery objektívna premlčacia doba v danom prípade sa predĺžila na 10 rokov...". Súd prvej inštancie tak celkom otvorene priznáva, že napadnutým rozsudkom nerozhodol podľa platných právnych predpisov, ale aplikoval svojvôlu založenú na diskriminácií veriteľov z dôvodu ich podnikateľskej činnosti. Podľa § 107 ods. 2 OZ: „Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.". Žalovaný sa bezdôvodne neobohatil, no k uplynutiu objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ došlo, keďže táto je trojročná a automaticky sa nepredlžuje na 10 ročnú, ale iba v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, čo nepochybne nie je prípad tohto sporu. Žalovaný je totiž presvedčený o platnosti a bezvadnosti všetkých zmlúv, ktoré sú predmetom tohto sporu. Právne posúdenie súdu prvej inštancie tak odporuje aj: (iii) gramatickému výkladu § 107 ods. 2 OZ, ktorý stanovuje aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby len ako výnimku zo všeobecnej 3-ročnej objektívnej premlčacej doby v prípade úmyslu sa bezdôvodne obohatiť, ktorý sa nepredpokladá, ale je potrebné preukázať; (iv) ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných súdov SR reprezentovanej napríklad: uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo/291/2015: „ V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného obohatenia, a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s vyplatením dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobkyne je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobkyne v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22. decembra 2011, t. j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013." Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 7Cdo/327/2014, zo dňa 28. januára 2015: „Dovolací súd k skutočnosti, že sa odvolací súd nezaoberal skutočnosťou úmyselného bezdôvodného obohatenia odporcami na úkor navrhovateľky, poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku konštatoval, že navrhovatelia nepreukázala, že by odporcovia sa na jej úkor obohatili úmyselne. Odvolací súd vo svojom rozsudku sa plne stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa." Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10. februára 2015, č. k. 17Co/968/2013-192: „odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou posúdenia dĺžky premlčacej doby, keď uviedol, že navrhovateľka právne relevantným spôsobom nepreukázala, že zo strany odporcu v danom prípade išlo o úmyselné obohatenie sa. Pojem úmysel vymedzuje § 15 a 16 Trestného zákona. Vymedzenie zakotvené v Trestnom zákone možno použiť na celý právny poriadok, vrátane občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie ... Z ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia) za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedenej skutočnosti je na tom, kto tvrdí, že niekto iný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda v danom prípade je dôkazné bremeno na navrhovateľke, ktorá musí preukázať, že v čase keď sa odporca bezdôvodne obohatil existoval na strane odporcu úmysel bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť. Úmysel (priamy alebo nepriamy) súvisí so zavineným protiprávnym konaním zodpovedného subjektu. Protiprávne konanie je také konanie, ktoré je v rozpore s právom. ... Navrhovateľka vo vzťahu k existencii úmyslu bezdôvodne obohatiť sa na strane odporcu argumentovala tým, že úmysel odporcu bezdôvodne na úkor navrhovateľky obohatiť sa vyplýva zo skutočnosti, že odporca ako dlhodobo podnikajúci nebankový subjekt v oblasti poskytovania úverov uvádzal v zmluvách RPMN v rozpore s dobrými mravmi a zákonom. Túto skutočnosť však navrhovateľka v danom konkrétnom prípade nepreukázala. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka právne relevantným spôsobom nepreukázala, že sa na daný prípad vzťahuje objektívna 10-ročná premlčacia doba a keďže žiadne iné tvrdenia vo vzťahu k existencii úmyslu na strane odporcu bezdôvodne na úkor navrhovateľky obohatiť sa neprodukovala a tieto ani následne nepreukázala ... ", resp. tiež napríklad aj rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9Csp/137/2016: „6.3. Procesný súd má za to, že OZ nevytvára osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických alebo právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuie. Ak by sa z tejto prezumpcie malo vychádzať, okresný súd sa pýta, kde sú jej hranice? Ak je prezumpcia založená na znalosti právnych predpisov alebo ich určitej časti, tak u osoby s právnickým vzdelaním (ale v podstate u každej osoby vzhľadom na nižšie citované ustanovenie zákona o tvorbe právnych predpisov), musí byť bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej alebo čiastočne neplatnej zmluvy vždy úmyselným, pretože ako osoba práva znalá mala vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je podľa súdu nesprávny. Jeho nesprávnosť sa prejavuje o to viac, ak úmysel sa nezakladá na okolnostiach skutkových ale výlučne právnych. 6.4. Súd má teda za to, že úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného preukázané nebolo. Žalobkyňa súdu nepredložil žiadne súdne rozhodnutie predchádzajúce uzavretiu úverovej zmluvy, ktoré by žalovaného ako dodávateľa upozorňovalo na nedostatok v jeho typovej zmluve. Ak k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v deň preplatenia úveru, t.j. v deň 17.12.2011 keď zo strany žalobkyne bola zaplatená suma 840 €, tak objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 17.12.2014.". Súd prvej inštancie svoj odklon od judikatúry v rozpore s jeho povinnosťou podľa § 220 ods. 3 CSP v napadnutom rozsudku náležíte neodôvodnil. Žalovaný je toho názoru, že uvádzané právne posúdenie súdu prvej inštancie je tak nesprávne a na odklon nebol dôvod. V konaní pritom žalobkyňa nenavrhla vykonať a súd prvej inštancie nenariadil vykonať žiaden dôkaz, ktorý by mal preukazovať údajný úmysel žalovaného sa bezdôvodne obohatiť. Je pritom podstatné, že „úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne" (napr. Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár, lura Edition, 2009, s. 232). Inak povedané, žalobkyňa nepreukázala, že: (i) žalovaný vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie, ani to, že žalovaný chcel obohatenie získať, t. z. nie je daný priamy úmysel, (ii) nepreukázala ani to, že žalovaný vedel, že svojim jednaním obohatenie získať môže a nepreukázala ani to, že s týmto následkom bol žalovaný pre prípad, že nastane uzrozumený, t. z. nieje daný ani nepriamy úmysel. 1.4. Bližšie k údajnému bezdôvodnému obohateniu Súd prvej inštancie dospel aj: (i) k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne žalobkyňa zaplatila žalovanému 558,- EUR na Zmluvu o úvere - Súd prvej inštancie si len osvojil skutkové tvrdenia žalobkyne, ktoré však žalovaný z dôvodu ich nepravdivosti predsa poprel. Predovšetkým žalovanému nebolo plnené len na Zmluvu o úvere, ale súčasne aj na Zmluvu o doplnkovej službe, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku akosi opomenul. Zmluva o doplnkovej službe pritom je platným a bezvadným právnym úkonom (právnym dôvodom), čo súd prvej inštancie nespochybnil. Na Zmluvy o úvere tak bolo plnené podstatne menej. Žalovaný tiež vo vyjadrení k žalobe na strane 2 a 3 vyslovene poprel, že by žalobkyňa plnila žalovaného na obe zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu sumu 558,- EUR ako nepravdivo tvrdí, a ktorú si osvojil z neznámeho dôvodu aj súd prvej inštancie, ale len sumu 543,- EUR. Uvedené skutkové tvrdenia sú tak medzi stranami sporné, pričom dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla; (ii) k nesprávnemu právnemu posúdeniu platnosti a bezvadnosti Zmluvy o úvere - Všetky zmluvy, ktoré sú predmetom tohto sporu sú platné, bezvadné a každá bola dobrovoľne uzatvorená. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že údajne Zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere pre údajnú absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere (náležitosť výška, počet a termíny splátok). (vi) prvom rade nie § 11 ods. 1 písm. b) ale písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere stanovuje sankciu bezúročnosti a bez poplatkovosti pre prípade absencie uvedenej náležitosti. Ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. stanovuje sankciu bezúrčonosti a bez poplatkovosti pre prípad absenciu uvedenej náležitosti až v znení účinnom od 1. januára 2013, súd prvej inštancie tak na posúdenie Zmluvy o úvere neaplikoval správnu právnu normu. (vii) druhom rade, náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere a podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 v znení účinnom v okamihu uzavretia Zmluvy o úvere je uvedená v Zmluve o úvere. Zmluva o úvere tak nie je postihnutá sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti. 1.5. Bližšie k náležitosti výška, počet a termíny splátok Súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne v Zmluve o úvere absentuje náležitosť výška, počet a termíny splátok, následne dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že Zmluva o úvere je údajne bezúročná a bez poplatkov, a následne dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Napadnutý rozsudok pritom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia: a) § 9 ods. 2 písm. k) (výška, počet a termíny splátok) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere; b) priameho a nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48; a c) § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. (údajnej bezúročnosti a bez poplatkovosti Zmluvy o úvere). Žalovaný trvá na tom, že v Zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". Táto náležitosť je v Zmluve o úvere uvedená na jej prvej strane, kde je definovaný: (i) počet splátok, (ii) výška každej splátky, (iii) splatnosť každej splátky. Je tiež potrebné zohľadniť, že úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobkyne spojených s poskytnutým úverom. Žalovaný pripomína, že výklad daného ustanovenia len jazykovým výkladom pri použití extrémne formalistického zužujúceho výkladu (teda výklad, ktorý nesprávne aplikoval súd prvej inštancie) je neprípustný. Tento formalistický zužujúci jazykový výklad je tiež v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky, rozhodnutiami všeobecných súdov, aj nedávnym zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska (Informácia odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej). Túto skutočnosť názorne vystihuje aj oficiálne stanovisko Slovenskej republiky prezentované v rámci konania pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (vec Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíroová), kde Slovenská republika k danej náležitosti uviedla: „relevantné znenie uvedeného zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky." (bod 16). Slovenská republika ďalej v oficiálnom stanovisku zastáva názor, že „pokiaľide o čl. 10 smernice 2008/48/ES, ten vo svojom odseku 1 najprv stanovuje požiadavku na vyhotovenie zmluvy o úvere. Následne v odseku 2 vymedzuje jej obsahové náležitosti, a to tak. že uvádza, ktoré údaje musí zmluva o úvere „zrozumiteľne a stručne" uvádzať. V zmysle písm. h) tohto ustanovenia musí zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzať aj výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia". Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý preberá smernicu 2008/48/ES, prebral toto ustanovenie takmer doslovne. Smernica 2008/48/ES ani zákon o spotrebiteľských úveroch však ďalej nešpecifikujú pojem frekvencia, resp. termíny splátok. V zmysle odôvodnenia 31 smernice 2008/48/ES „[zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú." Z uvedeného vyplýva, že cieľom požiadavky zakotvenej v čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES ie zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť s presným rozsahom svojej povinnosti splácať úver, vrátane frekvencie splátok jeho úveru. Podľa názoru Slovenskej republiky na naplnenie tohto cieľa plne postačí, ak ie tento údaj jednoducho a zrozumiteľne určiteľnv, napríklad formuláciami ako „prvá splátka ie splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru" alebo „dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok ie vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci. Na základe uvedeného možno dospieť k názoru, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov splatnosti jednotlivých splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného a zrozumiteľného opisu mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere" (body 9 a 10). Takýto záver potvrdzuje napríklad tiež aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, v ktorom sa konštatuje, že „ustanovenie v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov". Žalovaný si však na tomto mieste dovoľuje preukázať, že zužujúci výklad, ktorý nesprávne aplikoval súd prvej inštancie, nielenže je v rozpore s oficiálnym stanoviskom Slovenskej republiky k danej náležitosti, početnými rozhodnutiami súdov, a posledným zjednocujúcim stanoviskom Národnej banky Slovenska, ale aj to. že použitie takéhoto výkladu je vylúčené za použitia argumentov právnej logiky. Zákon č. 129/2010 Z. z. v § 2 písm. g) zaviedol špeciálnu definíciu odplaty pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere pomocou pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, ktorá v sebe zahŕňa napríklad aj provízie, dane, poistné a podobne. Tieto konkrétne náklady spotrebiteľa však vôbec nie sú spomínané v § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z., teda za použitia zužujúceho výkladu, ktorý nesprávne aplikoval súd prvej inštancie, by to znamenalo, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere by veriteľ síce musel uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, výšku, počet a termíny splátok úrokov a výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov, no nemusel by uviesť napríklad výšku, počet a termíny splátok provízií, výšku, počet a termíny splátok daní, výšku, počet a termíny splátok poistného, a dokonca by nemusel ani len uviesť výšku, počet a termíny celkovej splátky. Pokiaľ by sa teda poskytli spotrebiteľovi len údaje, ktoré požaduje súd prvej inštancie, znamenalo by to v mnohých prípadoch, že by spotrebiteľ vôbec nevedel kedy a koľko má platiť. Za použitia argumentu reductio ad absurdum v rámci logického výkladu, je tak takýto výklad súdu prvej inštancie pre jeho absurdné dôsledky vylúčený. Uvedený dôkaz preukazuje, že zužujúci jazykový výklad, ktorý nesprávne aplikoval súd prvej inštancie je neprípustný. Z vykonaného dôkazu je však zrejmý logický výklad danej právnej normy. Za použitia logického výkladu je potrebné danú právnu normu interpretovať v časti výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako výška, počet a termíny splátok bez ohľadu na to čo je predmetom daných splátok. Takýto logický výklad, je zároveň tiež identický s výkladom historickým, teleologickým a teda aj s eurokonformným výkladom, pretože ako jediný je súladný s výkladom, ktorý k danej náležitosti poskytol Súdny dvor v rozsudku Súdneho dvora EÚ, vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15 (ďalej len „Rozsudok HCS"): „3. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.". Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať [ba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods. 2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky (body 52 až 54). Vnútroštátna právna úprava tak uvedenú náležitosť nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Sú preto aj v tomto prípade splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48, a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) už iba vo svetle smernice 2008/48. tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozpis každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a iné poplatky (t. z. amortizačnú tabuľku). V tomto prípade je aplikovateľný nielen nepriamy účinok, ale aj priamy účinok príslušnej právnej normy práva EÚ, keďže táto právna norma neupravuje povinnosti v horizontálnej rovine, ale náležitosti zmluvy, žalovaný je však toho názoru, že nepriamy účinok by mal byť aj v tomto prípade uprednostnený. Žalovaný zdôrazňuje, že ku dnešnému dňu došlo už k zjednoteniu súdnej praxe v Slovenskej republike vo výklade tejto náležitosti tak, že v zmluvách o spotrebiteľskom úvere postačí uviesť výšku, počet a termíny splátok, čiže frekvenciu splátok, no nevyžaduje sa rozpis splátok na istinu, úroky a iné poplatky, teda nevyžaduje sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť amortizačnú tabuľku. Súdna prax teda už jednotne aplikuje eurokonformný výklad. Žalovaný je toho názoru, že odkaz súdu prvej inštancie na akúkoľvek staršiu (prekonanú) rozhodovaciu činnosť, je tak celkom nesprávny. PREHNANÝ FORMALIZMUS SÚDU PRVEJ INŠTANCIE Žalovaný namieta, že všetky nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a jeho nesprávne právne posúdenia v otázkach rozhodných pre rozhodnutie vo veci samej sú všetky postihnuté prehnane formalistickým postupom cieleným na odňatie účinkov žalobkyňou dobrovoľne a informované uzatvorených zmlúv na bagateľnom základe. Žalovaný plne rešpektuje právnu úpravu ochrany spotrebiteľa, táto však nemôže zdôvodňovať absurdne sprísnený výklad bežne zaužívaných právnych inštitútov len voči žalovanému. Prístup súdu prvej inštancie sa míňa zmyslu právnej úpravy ochrany spotrebiteľa a je neudržateľný. Žalovaný považuje prístup súdu prvej inštancie v tomto súdnom spore za natoľko nespravodlivý, že je presvedčený, že súd prvej inštancie by bez ohľadu na znenie spotrebiteľských zmlúv, ktoré by boli predmetom sporu, za každých okolností rozhodol v prospech spotrebiteľa. Žalovaný v týchto súvislostiach zdôrazňuje, že prehnane formalistické požiadavky sú všeobecne neakceptovateľné, pričom: (i) Ústavný súd SR v záujme zachovania právnej istoty a zmluvnej autonómie vždy preferuje výklad zmlúv v prospech ich platnosti a bez vadnosti: a) „prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní" dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania" (napr. nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014), b) podľa Ústavného súdu SR sa porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07); a (ii) obdobne aj Súdny dvor EÚ nepripúšťa sankciu bezúročnosti a bez poplatkovosti len na formalistickom základe, ale iba po zohľadnení princípu proporcionality, ako vyplýva aj z Rozsudku HCS: „... tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú,..., pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality ... Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice.". Žalovaný aj v tejto súvislosti pripomína, že v Zmluve o úvere sú uvedené všetky náležitosti upravené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, čo nie je ani žalobkyňou popierané. Uvedené tak samé o sebe vylučuje aplikáciu sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti. a to aj v prípade, ak by sa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nedovoleným spôsobom odchyľoval od čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48. Súd prvej inštancie tak aj otázku sankcie bezúročnosti a bez poplatkovosti nesprávne právne posúdil. 3. DOPAD ROZSUDKU HCS NA PREDMET SPORU 3.1. Bližšie k niektorým aspektom Rozsudku HCS S cieľom uľahčenia vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi v rámci toho času Európskeho spoločenstva, bolo nevyhnutné zabezpečiť vysokú a rovnocennú mieru ochrany spotrebiteľom, čo bolo možné len úplnou harmonizáciou. S cieľom dosiahnutia úplnej harmonizácie spotrebiteľských úverov tak došlo k prijatiu smernice 2008/48 (podľa ods. 9 preambuly smernice 2008/48: „Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice."). Smernica 2008/48 bola transponovaná do vnútroštátneho právneho poriadku SR práve zákonom č. 129/2010 Z. z.. Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS explicitne zdôrazňuje, že čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48 pokiaľ ide o nevyhnutné náležitosti zmluvy o úvere obsahuje tzv. úplnú harmonizáciu. Súdny dvor EÚ v danej súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty nesmú ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. V Rozsudku HCS sa Súdny dvor EÚ osobitne venuje povahe čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, teda povahe náležitostí zmluvy o úvere. Súdny dvor EÚ dokonca vysvetľuje, že hoci čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48 zahŕňa povinnosť uviesť v zmluve o úvere zrozumiteľne a stručne iné zmluvné dojednania a podmienky, dané ustanovenie sa však nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice 2008/48. Súdny dvor EÚ tým zjednodušene uviedol, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícií smernice 2008/48 nesmie požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere, ako sú tie uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48. Počnúc rozsudkom Súdneho dvora, C-453/00, Kuhne & Heitz NV, Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho judikatúra v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych orgánov. In concreto, v danom prelomovom rozsudku Súdny dvor túto všeobecnú záväznosť odvodil zo zásady lojálnej spolupráce takto: „Ako už Súdny dvor rozhodolje povinnosťou všetkých orgánov členských štátov, aby v rámci výkonu svojich právomocí zabezpečili dodržiavanie pravidiel práva Spoločenstva (pozri rozsudok z 12. júna 1990, Nemecko/ Komisia, C 8/88, Zb. s. I 2321, bod 13). 21. Výklad pravidla práva Spoločenstva, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 234 ES, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16, a z 10. februára 2000, Deutsche Telekom, C -50/96, Zb. s. I -743, bod 43). 22 Z toho vyplýva, že správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na základe žiadosti o výklad". Súdny dvor EÚ teda dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy a akty inštitúcií, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto pravidlo - právna norma, nadobudlo účinnosť. Judikatúra Súdneho dvora EÚ v konaniach o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania potom zaväzuje nielen všeobecné súdy, ale tiež aj Ústavný súd SR, ktorý túto záväznosť vo svojich rozhodnutiach rešpektuje. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 115/2011 z 12. decembra 2012 Ústavný súd SR uvádza: „ Vzhľadom na ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojálnej spolupráce) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy, ako aj s ohľadom na ustanovenie čl. 7 ods. 2 ústavy musia dotknuté ustanovenia zákona o štátnej pomoci a Exekučného poriadku zároveň rešpektovať relevantnú právnu úpravu práva Európskej únie týkajúcu sa štátnej pomoci tak, ako je interpretovaná a aplikovaná Súdnym dvorom Európskej únie.". Ako je uvedené vyššie Rozsudok HCS sa tak stal súčasťou právnych noriem uvedených v smernici 2008/48. teda súčasťou práva EÚ, ktoré má aplikačnú prednosť aj pred zákonom č. 129/2010 Z. z. (podľa priamo účinného čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ upravujúceho zásadu lojálnej spolupráce, ako aj podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR upravujúceho prednosť aktov EÚ pred zákonmi). Znenie príslušných ustanovení smernice 2008/48 a zákona č. 129/2010 Z. z. nie je identické, preto sa na odstránenie tohto konfliktu použijú inštitúty priameho a nepriameho účinku uvedené nižšie. Zatiaľ čo pri priamom účinku dochádza k priamemu použitiu právnej normy práva EÚ na právne vzťahy touto právnou normou upravujúce namiesto vnútroštátnej právnej normy, pri nepriamom účinku sa na právny vzťah spadajúci do pôsobnosti právnej normy práva EÚ použije vnútroštátna právna norma, ktorá sa vykladá v súlade so znením a v zmysle príslušnej právnej normy práva EÚ (tzv. eurokonformný výklad). 3.2. Priamy účinok smernice 2008/48 Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho účinku, žalovaný je toho názoru, že nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť spravidla uprednostnený. Žalovaný si však dovoľuje objasniť, že ak vnútroštátny súd nepoužije nepriamy účinok, je jeho povinnosťou použiť priamy účinok. Nepoužitie priameho ani nepriameho účinku je možné iba skutočne výnimočne, vždy to však znamená porušenie povinnosti členského štátu a jeho orgánov postupovať podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, stým spojenou ich zodpovednosťou za spôsobenú škodu. Horizontálny priamy účinok smerníc (medzi subjektmi odlišnými od štátu) je síce v zásade neprípustný, pokiaľ by sa ním ukladali povinnosti jednotlivcom, to však nie je prípad čl. 10 ods. 2 písm. c) ani h) smernice 2008/48. Existuje viacero výnimiek, kedy Súdny dvor EÚ pripustil použitie priameho účinku v horizontálnej rovine. Ide napríklad aj o prípady horizontálneho priameho účinku procesných noriem smerníc1 a právnych noriem zabezpečujúcich princíp nediskriminácie. Spoločným menovateľom uvedených prípadov, je že nimi v zásade nedochádza k priamemu ukladaniu hmotnoprávnych povinností jednotlivcom. Napríklad podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffeŕ: „V tejto súvislosti Súdny dvor už v ustálenej judikatúre rozhodol, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (pozri okrem iného rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48; zo 14. júla 1994, Faccini Dori, C-91/92, Zb. s. 1-3325, bod 20, a zo 7. januára 2004, Wells, C-201/02, Zb. s. 1-723, bod 56). 109 Z toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.". Pokiaľ ide o spomínané ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, tieto nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, tak ako má na mysli vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffeŕ, ale stanovujú len náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priamy horizontálny účinok smernice 2008/48, je preto možný. Žalovaný pripomína, že ak odvolací súd neaplikuje nižšie uvedený nepriamy účinok a rozhodol by sa neaplikovať ani priamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 na Zmluvu o úvere, dostáva sa do situácie, keď by rozhodoval o otázke výkladu čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 spočívajúcom v zodpovedaní otázky, či má alebo nemá daná právna norma práva EÚ priamy účinok. Táto otázka však spadá do právomoci Súdneho dvora podľa čl. 267 ods. 1 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a odvolací súd by tak bol povinný podľa § 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie podať návrh na Súdny dvor EÚ na posúdenie prejudiciálnej otázky, či má alebo nemá čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 priamy účinok. Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z. sú dané. 3.3. Nepriamy účinok smernice 2008/48 3.3.1. Všeobecne Žalovaný si nižšie dovoľuje objasniť, že § 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z. nielenže možno vykladať za použitia nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48, ale že to ie aj povinnosťou všetkých vnútroštátnych orgánov aplikácie práva. Vyššie uvedené právne normy práva EÚ boli do vnútroštátneho právneho poriadku transponované § 9 ods. 2 písm. f) a k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z.. Pritom uvedené právne normy práva EÚ a uvedené vnútroštátne právne normy sú v zmysle právneho monizmu obe súčasťou toho istého vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky a ich cieľa účel musí byť totožný. Je dôležité mať na pamäti, že právne inštitúty v členských štátoch sú odlišné, a z toho dôvodu právo EÚ operuje s autonómnym výkladom ním používaných pojmov. Odlišné slovné vyjadrenie uvedených právnych noriem, teda neznamená ich odlišný obsah. Súlad práva EÚ a vnútroštátneho práva sa pritom dosahuje prostriedkami priameho a nepriameho účinku. Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, (ii) nejde o výklad contra legem a (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti.4 3.3.2. Nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48 Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že: (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín", čím sa plne vyhovuje právu EÚ; (ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená, keďže dokonca priamo jazykovou metódou výkladu možno zosúladiť právo EÚ s vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem. Výsledkom použitých metód výkladu by sme nemali dospieť k non jazykovému výkladu. Ako uvádza Bobek5: „Jinými slovy, výsledkem interpretace právni normy nemôže být pravý opak toho, k čemu bychom došli za izolovaného použití metódy jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z textu predpisu (jeho gramatického a sémantického významu).". Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nielenže nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy, ale dokonca oba výklady sú identické (disproporcia vzniká iba ak sa termín za použitia jazykového výkladu vykladá v užšom rozsahu - ako dátum, inak nevzniká disproporcia, pretože každá doba je predsa vymedzená dvoma termínmi); (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená. Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov), inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR6 sa preferovaním výkladu smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický) výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 31. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS. 270/2012-27: „Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra nemôže vyvíjať (IV. Ú S 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ ie pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry. Názor ústavného súdu o ústavnej konformite záverov, ktoré krajský súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa jej výhrad k odklonu od doterajšej rozhodovacej činnosti v podobných prípadoch.". Pokiaľ ide o zásadu zákazu spätnej účinnosti, táto sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ od čias rozsudku vo veci Kolpinghuis Nijmegen BV7 limituje predovšetkým na trestnú zodpovednosť osôb. Naproti tomu napríklad vo veci Kuhne & Heitz NV8 Súdny dvor spätnú účinnosť priam požaduje, a to od času prijatia právnej normy práva EÚ. Zásada neretroaktivity preto nebráni nepriamemu účinku. Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48: „dĺžku trvania zmluvy o úvere" na § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.: „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru" sú dané. 3.3.3. Nepriamy účinok čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že: (i) možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka ie splnená. Žalovaný možnosť dosiahnutia eurokonformného výkladu za použitia uznaných vnútroštátnych prostriedkov vysvetlil v bode 1.5 tohto odvolania. Konkrétne možno použiť jazykovú metódu výkladu avšak iba v širšom zmysle, logickú metódu výkladu, historickú metódu výkladu a teleologickú metódu výkladu, ktoré všetky vedú k výkladu, že sa vyžaduje v Zmluve o úvere uviesť „iba" výšku, počet a termíny splátok, čiže frekvenciu splátok. Teleologická metóda pritom v danom prípade splýva s eurokonformným výkladom. Pokiaľ ide o historickú metódu výkladu, zákonodarca sa v dôvodovej správe výkladu danej náležitosti vôbec nevenuje. Súdny dvor EÚ vo veci Bjôrnekulla Fruktindustrier AB9 však objasnil, že súladnej interpretácií dokonca nemôže brániť opačný výklad, ktorý vychádza z prípravných prác k danej právnej norme. Súdny dvor vo veci Pfeiffer10 tiež objasnil, že vnútroštátny súd musí vychádzať z právnej domnienky, že keď členský štát využil možnosť voľnej úvahy, mal v úmysle v celom rozsahu si splniť povinnosti vyplývajúce zo smernice. Vzhľadom k uvedenému, historický výklad bude v konkrétnych súvislostiach identický s teleologickým výkladom Pre splnenie tejto podmienky dokonca vôbec nie je rozhodujúce, ktorú metódu výkladu vnútroštátnej právnej normy používali orgány aplikácie práva, ale či existuje aj iná metóda výkladu práva, ktorá by mohla byť použitá na dosiahnutie účelu - resp. na dosiahnutie výsledku sledovaného smernicou 2008/48. Daná podmienka je splnená, pretože existuje použiteľný výklad vnútroštátnej právnej normy; (ii) nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená. Po prvé, ako žalovaný už vyššie spomínal, výsledkom použitých metód výkladu by sa nemalo dospieť k non jazykovému výkladu. Teda po použití príslušnej vnútroštátnej metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformným výkladom, nepochvbne nie je výslovným protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy (je len v niektorých aspektoch širší resp. užší). Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických nejasností právnej normy, ale aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej redukcie.11 Vzhľadom na absurdné dôsledky použitia výlučne gramatickej metódy výkladu v užšom zmysle, aj bez potreby eurokonformného výkladu, by sa požadovalo použiť ďalšiu výkladovú metódu pre „dotvorenie" právnej normy. Táto skutočnosť podľa nášho názoru vylučuje protikladnosť. Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré sa skutočne podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný výklad však bol aj v daných situáciách považovaný za prípustný. Napr, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom." za použitia teleologického výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť."; (iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka ie splnená. Tu žalovaný v celom rozsahu poukazuje na zdôvodnenie splnenia tejto podmienky k náležitosti „termín konečnej splatnosti" uvedené v zarážke (iii) bodu 3.3.2 tohto podania. Vzhľadom k vyššie uvedenému, podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48: „výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia" na § 9 ods. 2 písm. k) (teraz písm. I)) zákona č. 129/2010 Z. z.: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia," sú dané. 8. Žalobkyňa navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. napadnutý rozsudok považujeme za vecne správny a k doručenému odvolaniu žalovaného podávame nasledovné vyjadrenie: Žalovaný vo svojom odvolaní namieta nesprávnosť právneho posúdenia súdu pokiaľ ide o absentujúcu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - §9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. a s tým spojenú bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere náležitosť podľa §9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. takým spôsobom, že musí byť oddelene uvedená splátka istiny, splátka úrokov a splátka poplatkov bola potvrdená rozsiahlou judikatúrou súdov SR. Poukazujeme predovšetkým na ROZSUDOK NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR sp.zn. 7Sžo/61/2015 z 28.6.2016 a ROZSUDOK NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR sp.zn. 3Sžo/19/2012 z 12.3.2013 ako aj na množstvo rozhodnutí odvolacích súdov, napr. rozsudok Krajského súdu Žilina z 28.6.2017 sp.zn. 7Co/99/2017, rozhodnutie Krajského súdu Trnava zo dňa 25.1.2016 sp.zn. 23Co/65/2015, rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 25.6.2014 sp.zn. 6Co/523/2014, rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo 14.7.2015 sp.zn. 17Co/2/2015, ktoré citujeme nižšie. Právny záver (podľa ktorého bola v čase uzavretia predmetnej zmluvy v zmysle nášho vnútroštátneho poriadku povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov oddelene) pritom nijako NEMOHOL SPOCHYBNIŤ ani Súdny dvor EÚ svojim rozhodnutím vo veci C-42/15, nakoľko Súdny dvor EÚ neposkytol a ani NEMÔŽE POSKYTOVAŤ VÝKLAD VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA. Naše vnútroštátne právo sa pritom jednoznačne odlišuje v tejto otázke od znenia smernice Rady 2008/48, podľa ktorej má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Zákonodarca totiž do zákona o spotrebiteľských úveroch zakomponoval požiadavku, aby v úverovej zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného tak preukázateľne vyplýva zámer zákonodarcu, aby zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy vyplývalo koľko z každej jednotlivej splátky pripadá na istinu, úrok a iné poplatky. Pri implementácii smernice tak ZÁKONODARCA IŠIEL OČIVIDNE NAD RÁMEC SMERNICE, pričom v predmetnej veci je SKUTOČNOSŤ ČI TAK MOHOL ALEBO NEMOHOL UROBIŤ IRELEVANTNÁ. Vzhľadom na túto skutočnosť je predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ pre danú vec nepoužiteľné. Súdny dvor v danej veci poskytol výklad smernice, ktorá však nie je priamo aplikovateľná v právnych vzťahoch medzi jednotlivcami. Ak je teda vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, prednosť má vnútroštátne právo. V danej veci je preto bezpredmetné čo smernica ustanovuje a aký je jej výklad. Nepoužiteľnosť predmetného rozsudku Súdneho dvora EÚ je zrejmá o to viac, že smernici NEMOŽNO PRIZNAŤ ANI NEPRIAMY ÚČINOK. Nepriamy účinok smernice resp. povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a NEMÔŽE SLÚŽIŤ AKO ZÁKLAD PRE VÝKLAD CONTRA LEGEM vnútroštátneho práva (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4. júla 2006). Vzhľadom na explicitné znenie zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, súd napriek rozsudku C42-15 nemôže vyložiť toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože takýto EUROKONFORMNÝ VÝKLAD BY BOL VÝKLAD PRÁVA CONTRA LEGEM. V tejto súvislosti si dovolíme citovať z rozhodnutia KRAJSKÉHO SÚDU ŽILINA Z 28.6.2017 sp.zn. 7Co/99/2017: „18. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. 19. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa." II. Pokiaľ ide o plynutie premlčacej doby opätovne sa stotožňujeme s posúdením súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok nie je premlčaný. (viii) prvom rade poukazujeme na skutočnosť, že posledná čiastková úhrada bola vykonaná dňa 22.10.2015 čo vyplýva zo súdu predloženého dôkazu - karty splátok. Nakoľko žaloba bola súdu doručená dňa 9.5.2017, do podania žaloby od úhrady poslednej splátky neubehli ani dva roky. (ix) každom prípade sa však stotožňujeme s aplikovaním 10 ročnej premlčacej doby. (x) tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris nonexcusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný vedel, že neuvedením obligatórnej náležitosti priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere môže nastať zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že žalobca bude žiadať späť neoprávnené úroky a poplatky, a pre prípad, že sa tak stane, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech (porov. ozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/84/2011 zo dňa 12.12.2011). Poukazujeme aj na ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov: Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/261/2015 zo dňa 27.01.2016 „Žalovaný ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Vzhľadom na túto skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného považovalo za úmyselné, pri ktorom platila 10 ročná objektívna premlčacia doba." Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/161/2016 zo dňa 15.02.2017 „Okresný súd vychádzal z 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť je poskytovateľom pôžičiek a úverov na profesionálnej báze, je podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný ako odborná organizácia a nebankový subjekt pri uzatváraní zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Z hľadiska doterajšej praxe je nesporné, že nebankové subjekty majú svoje podmienky upravené menej korektne ako banky z hľadiska dojednávania odplaty za poskytnutie úveru či úročných sadzieb i následkov porušenia zmluvnej povinnosti, čo je predmetom desiatok tisícov súdnych sporov z vymáhania záväzkov zo zmlúv, ktoré často nerešpektujú dobré mravy a odporujú pravidlám poctivého obchodného styku. Bezdôvodným obohatením je plnenie z neplatného právneho úkonu. Ak nedošlo k platnému dojednaniu zmluvy v časti RPMN, zmluvnej odmeny či poplatku za uzavretie zmluvy, potom žalovaný nemohol požadovať za poskytnutie úveru 37.811,- Sk ako zmluvnú odmenu či poplatky za uzavretie zmluvy s RPMN 74,54 %, ak ich platne nedojednal, resp. ich výška je v rozpore s dobrými mravmi." (xi) danom prípade nemožno v žiadnom prípade súhlasiť ani s tvrdením žalovaného o premlčaní nároku v 2 ročnej subjektívnej premlčacej dobe. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že „právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil." Z uvedeného je zrejmé, že pre plynutie subjektívnej premlčacej doby na rozdiel od objektívnej je rozhodujúci subjektívny moment, a teda rozhodný je deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúcou je teda skutočná a nie iba pravdepodobná vedomosť oprávneného o vzniku bezdôvodného obohatenia. Uvedený záver potvrdzuje aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.9.2013, sp.zn. III. ÚS 413/2013-9, podľa ktorého: „...pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby... sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo 17. decembra 1978 vo veci sp.zn. 2 Cz 35/77)." (xii) konaní žalovaný nepreukázal, aby už dňa 8.5.2015 mal žalobca vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. V tento deň žalobca mohol získať vedomosť o tom, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ide však iba o pravdepodobnú vedomosť. Napokon skutočná vedomosť žalobcu o tom, že už uhradením jednotlivých splátok úveru došlo k bezdôvodnému obohacovaniu sa na strane žalovaného je vyvrátená minimálne tým, že žalobca vykonával jednotlivé platby na predmetný úver až do jeho úplného splatenia. III. Napokon je potrebné uviesť, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je oprávnený aj z ďalších dôvodov, na ktoré sme poukázali v našej žalobe a písomnom vyjadrení z 18.8.2017. Vzhľadom na uvedené považujeme napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny a navrhujeme, aby ho odvolací súd v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 9. V ďalšom vyjadrení právny zástupca žalobkyne navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať trovy odvolacieho konania (vyjadrenie k odvolacej replike bolo doručené žalovanému č. l. 123 - 154). 10. Odvolací súd postupom podľa § 385 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania spôsobom verejného vyhlásenia rozsudku, tento zmenil a žalobu zamietol, a to so zreteľom na § 388 CSP, lebo odvolací súd rozhodnutie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 11. Pojem spotrebiteľská zmluva je vymedzená v širšom a užšom zmysle, za spotrebiteľské zmluvy v širšom zmysle možno považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu podľa toho o aký typ zmluvy ide. Spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle predstavujú osobitný typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah bez ohľadu na to podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach ako aj príslušnú osobitnú úpravu podľa toho o aký typ zmluvy ide. Pri týchto zmluvách platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53 ods. 4 písm. a) Obč. zák. 12. V súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava), výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Rešpektovanie tohto ústavného príkazu znamená pre súdy povinnosť interpretovať všeobecný záväzný právny predpis ústavne konformným spôsobom, t. j. v súlade so všeobecnou ideou materiálneho právneho štátu a z nej vyplývajúcimi ústavnými princípmi, vyjadrenými v ústave, či už explicitne alebo aj implicitne v oblasti civilného sporového konania ide o povinnosť súdov interpretovať Civilný sporový poriadok) upravujúci nielen postup súdu ako orgánu verejnej moci, ale aj postup strán ako subjektov súkromného práva). 13. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne, pretože (strana 6 ods. druhý zhora odôvodnenia rozsudku, súd zaviazal žalovaného zaplatiť v prospech žalobkyne sumu 258 € a to ako rozdiel medzi celkovo poskytnutou sumou úveru vo výške 300 € a uhradenou sumou zo strany žalobkyne vo výške 558 €, v danom prípade sa súd stotožnil s názorom, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, nakoľko vychádzajúc z predmetu činnosti žalovaného, v zmysle ktorého okrem iného žalovaný dlhodobo poskytoval úvery, objektívne premlčacia doma v danom prípade sa predĺžila na 10 rokov (rozhodnutie KS v Prešove 7Co/84/2011) v dôsledku čoho nárok žalobkyne v danom prípade nie je premlčaný (aj iné rozhodnutia KS v Prešove 11Co/106/2012 a ďalšie, uviedol súd prvej inštancie). 14. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, preto je podstatne odôvodnený dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 15. Keďže zo strany 1 zo žaloby vyplýva, že táto bola podaná 9.5.2017 a v žalobe sa konštatuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá v roku 2012 a následne v tomto roku mal zaplatiť na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru žalovaný celú žalovanú sumu, teda 258 €, ktoré preplatila žalovanému, teda viac zaplatila ako si požičala aj s príslušenstvom, je potom nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že mal správne vychádzať z premlčacej doby 10 rokov, keď na strane 5 odôvodnenia rozsudku, predposledný odsek ako aj posledný odsek, body 7 a 8 Obč. zák. je uvedené, že bola správne vec posúdená ako bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať, ide o nesprávne posúdenie veci z hľadiska premlčania nároku žalobkyne.. 16. Odvolanie žalovaného je v celom rozsahu opodstatnené a odvolací súd sa nezaoberal inými dôvodmi, na ktoré poukázal v odvolaní žalovaný, pretože nie je možné uviesť do odôvodnenia rozsudku, že nejde o premlčaný nárok, ak súd prvej inštancie ani neuviedol, kedy začala plynúť premlčacia doba a kedy skončila, avšak jednoznačne odvolací súd zistil z obsahu spisu, že ak bolo plnenie poukázané žalovanému v roku 2012 (najneskoršie 31. decembri 2012) premlčacia doba uplynula do dvoch rokov a v žiadnom prípade na tento spotrebiteľskú spor nemožno aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu, keďže dôkazné bremeno o úmyselnom poskytnutí ďalšieho úveru nesie žalobkyňa. Napr. v uznesení NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018 jednoznačne najvyšší súd sa zaoberá bezdôvodným obohatením a tým, že nebankový subjekt, ak koná nekorektne, treba skúmať úmysel pri aplikácii premlčacej lehoty 10 rokov, čo nepreukázala žalobkyňa. Úver, ktorý poskytol žalovaný žalobkyni, že by sa tak stalo úmyselne, čo vyplýva z ustálenej súdnej praxe a Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach neakceptuje samotné preukazovanie spotrebiteľského úveru, ktorý sa považuje za bezúročný, že má sa v týchto prípadoch aplikovať 10 ročná premlčacia doba, keďže nie je tu daný úmysel žalovaného (je tu potom dvojročná premlčacia doba). 17. Odvolací súd zmenil podľa § 396 ods. 2 CSP výrok o náhrade trov celého konania tak, že stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania so zreteľom na neúplné a nesprávne prvé vyjadrenia žalovaného vo veci, ktorý nevysvetlil žalobkyni všetky okolnosti dodatočne uzavretej úverovej zmluvy. 18. Odvolací súd poukazuje aj na informáciu Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska, z 18.4.2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Biróovej (č. l. 71 - 74) avšak táto informácia sa nezaoberá premlčaním nárokov spotrebiteľov. 19. Žiada sa ešte doplniť, že súd prvej inštancie len verejne vyhlásil rozsudok, žalované spoločnosti automaticky sa nezúčastňujú prejednávania veci na pojednávaní a ich prístup z hľadiska vysvetlenia úverových zmlúv a povrchnosti vyjadrení znamená, že aj v tomto spore odvolací súd nepriznáva úspešnej žalovanej strane trovy celého konania z dôvodu uvedených okolností, ktoré považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý úspešná strana nemá priznaný nárok na náhradu trov (§ 396 ods. 2 CSP). 20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, ale došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 22. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.