Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/161/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613212863 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6613212863.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne I. Z., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom S. O. XXXX/XX, XXX XX A., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Ľudová 14, 040 11 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom Užhorodská 21, 040 01 Košice, IČO: 47 231 785, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/69/2013-517 zo dňa 25. 11. 2015, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 25. 11. 2015 zrušil Rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, 040 01 Košice, IČO: 44 325 452 sp. zn. 3C/1927/2012 zo dňa 19. 01. 2012 (prvý výrok) a odložil vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, 040 01 Košice, IČO: 44 325 452 sp. zn. 3C/1927/2012 zo dňa 19. 01. 2012 do právoplatnosti rozsudku vo veci samej (druhý výrok). Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy právneho zastupovania vo výške 100% (tretí výrok) a nahradiť trovy konania štátu - SR na príjmový účet okresného súdu v sume 331,50 Eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (štvrtý výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný uzatvoril so žalobkyňou poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX dňa 28. 08. 2008. Žalovaný návrhom na začatie konania o zaplatenie 156,43 Eur zo dňa 02. 01. 2012 podanom na Arbitrážnom súde Košice, so sídlom na Alžbetinej ulici č. 41 si uplatnil pohľadávku vo výške 156,43 Eur s príslušenstvom, ktorá zodpovedá nákladom poisťovne vynaloženým na uzavretie poistenia. Rozsudkom Rozhodcovského arbitrážneho súdu v Košiciach pod sp. zn. 3C/1927/2012 zo dňa 19. 01. 2012 bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť sumu vo výške 156,43 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur. Príslušnosť rozhodcovského súdu bola daná na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v časti XV. Všeobecných poistných podmienok, na základe ktorej mali byť všetky spory medzi žalobkyňou a žalovaným riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. I v zmysle Osobitných zmluvných dojednaní č. 01/2007 tvoriacich súčasť Všeobecných poistných podmienok vyplynulo, že účastníci zmluvy podpisom vyjadrujú svoju vôľu, aby sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobili rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti Všeobecných poistných podmienok. Žalobkyňa prevzala rozhodcovský rozsudok dňa 19. 06. 2013. Žalobu o zrušenie tohto rozhodcovského rozsudku podala žalobkyňa dňa 10. 07. 2013, teda v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie posúdil poistnú zmluvu, ktorú uzavreli strany ako zmluvu spotrebiteľskú. Podľa názoru prvoinštančného súdu je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok na riešenie sporov, preto dojednanie rozhodcovskej doložky spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“) neplatná. Okresný súd i dojednanie č. 01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX v čl. 3 považoval za nekalú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže nebola individuálne dojednaná, išlo o vopred pripravené tlačivo, ktoré je určené pre množstvo cieľových spotrebiteľov. Okresný súd konštatoval, že v prípade rozhodcovského konania ide o právny inštitút občanom bez právnického vzdelania, väčšinou neznámy a uplatňovaný len v nepatrnom rozsahu, pritom však s ďalekosiahlymi procesnými dôsledkami. Žalobkyňa nemala žiadne informácie ohľadne významu a následkov dojednania rozhodcovskej doložky a poskytnutie takejto informácie, ani v najmenšom rozsahu sa nemohlo uskutočniť vzhľadom k tomu, že ani sprostredkovatelia poistenia, ktorou bola aj žalobkyňa, nemali vedomosti o obsahu tohto pojmu, čo vyplýva z výpovede žalobkyne. Zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by pri ich zaškoľovaní a poučení postupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a zabezpečil ich náležitú odbornú zdatnosť. V tomto smere nepostačuje len tvrdenie a odvolanie sa na to, že žalobkyňa podpísala záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorá je takisto len formulárovým znením vopred pripraveným jednou stranou. Z obsahu spisového materiálu ohľadom konania pred rozhodcovským orgánom prvoinštančný súd zistil, že v ňom nie sú obsiahnuté Všeobecné poistné podmienky časť XV. Podľa názoru prvoinštančného súdu sa jednalo o zrejmé porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, keď rozhodca konal na základe poverenia jednej strany bez toho, aby zhromažďoval a vyhodnocoval dôkazy produkované oboma stranami. O nerovnom postavení účastníkov konania v rámci rozhodcovského konania svedčí aj to, že rozhodcovský súd konal na základe návrhu na začatie konania, v ktorom sú citované Všeobecné poistné podmienky účinné od 01. 01. 2010 alebo od 01.01.2011, avšak k uzavretiu poistnej zmluvy došlo 28. 08. 2008, kedy ešte uvedené Všeobecné poistné podmienky nemohli platiť, s čím sa rozhodcovský súd v rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Okresný súd rozhodcovskú zmluvu považoval za neplatnú, prihliadajúc na to, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ako aj porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú obsiahnuté okrem iného aj v Občianskom zákonníku. Z uvedených dôvodov okresný súd podľa § 40 ods. 1 písm. c/, g/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ,,Zákon o rozhodcovskom konaní“, resp. ,,ZoRK“) zrušil Rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 19. 01. 2012 sp. zn. 3C/1927/2012 a v zmysle § 40 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodol o odložení jeho vykonateľnosti. Poukázal na to, že zo Smernice 93/13/EHS nie je možné vyvodiť záver, že by posudzovanie platnosti rozhodcovskej doložky bolo vylúčené z právnej úpravy obsiahnutej v tejto Smernici v prípade, ak dodávateľom je poisťovňa. V súvislosti s námietkami žalovaného zdôraznil, že žalobkyňa v posudzovanej veci nevystupovala ako sprostredkovateľka poistenia. Okresný súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného ohľadom toho, že zmenou Exekučného poriadku konkrétne § 243d ods. 1 došlo k zániku predmetu konania. Uvedené ustanovenie má vplyv na exekučné konania vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, avšak v záujme zachovania práva na spravodlivý proces u strán je potrebné prejednať a posúdiť, čo je dôležité aj z hľadiska právnej istoty účastníkov konania. Zároveň poukázal na ustanovenie § 372w Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,O.s.p“). O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 7 O.s.p. Úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov právneho zastupovania v plnej výške s tým, že o jej výške rozhodne samostatným uznesením. Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Štátu vzniklo právo na náhradu trov konania vo výške 331,50 Eur za súdny poplatok zo žaloby podľa položky 3 písm.c) zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. 2. Proti rozsudku okresného súdu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok prestal na základe zmeny právnej úpravy zaväzovať. V zmysle ustanovenia § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade predmetného rozhodcovského rozhodnutia bolo možné začať len do 31. 03. 2015, pretože na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nie je možné udeliť poverenie na vykonanie exekúcie. Uviedol, že rozhodcovské rozhodnutie bolo vydané pred 01. 01. 2015, pričom návrh na začatie exekúcie do 31. 03. 2015 podaný nebol. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku uviedol, že ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku má vplyv iba na exekučné konanie, pričom v záujme zachovania práva na spravodlivý proces u strán je potrebné vec prejednať a posúdiť a to i z hľadiska právnej istoty strán. Tento záver súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny. Okresný súd nezodpovedal na základe akých právnych noriem je podľa neho právne možné zrušiť rozhodcovský rozsudok, ktorý je už zo zákona nezáväzným. Podľa jeho názoru ide o obdobnú vec, keď v priebehu konania o vypratanie bytu je už byt vyprataný a v dôsledku zmeny skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietne. Ďalej uviedol, že rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkom rozhodcovského konania zaväzovať, a teda ex lege dochádza k zániku pôvodne judikovanej povinnosti plniť. K strate záväznosti rozhodcovských rozsudkov dochádza aj v prípade, ak exekučný návrh nebol vôbec podaný. Strata záväznosti svojimi účinkami spôsobuje stratu právoplatnosti a tým nevyhnutne aj vykonateľnosti. V prípade straty záväznosti v zmysle ust. § 243d ods. 1 Exekučného poriadku ide o to, že pôvodne povinná strana nie je už zaviazaná uloženú povinnosť plniť a druhá pôvodne oprávnená strana nie je už oprávnená pôvodne uloženú povinnosť z rozhodcovského rozsudku prijať a požadovať. V posudzovanej veci predmetný rozhodcovský rozsudok bol právoplatný, avšak v súčasnosti nenadobudne už žiadnym inštančným, či iným postupom záväznosť. Podľa jeho názoru ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku je lex specialis k ZoRK. Použitím logického, ako aj systematického výkladu je možné dospieť iba k záveru, že zákon neumožňuje konať o zrušení a zrušiť rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nikoho nezaväzuje. Priamo zákonodarca v záujme právnej istoty zákonom stanovil, aká skupina rozhodcovských rozhodnutí nebude spotrebiteľov zaväzovať. Pokiaľ ide o argument žalobkyne, že vo veci sa má konať aj z dôvodu, aby jej bola priznaná náhrada trov konania, zákon „dôvod refundácie trov“ nepozná, tento názor je nesprávny a nemá žiadnu oporu v zákone. Rozhodnutie o prípadnej náhrade trov súdneho konania vždy závisí od rozhodnutia vo veci samej, nikdy nie naopak. Zotrval na tom, že návrh na začatie exekučného konania na základe predmetného rozhodcovského rozsudku nepodal. Konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je rozhodcovským konaním a úkony v konaní pred všeobecným súdom nie sú úkonmi v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňou sledovaný cieľ, t.j. nebyť viazanou rozhodcovským rozsudkom, už nastal ex lege v dôsledku uvedenej zmeny právnej úpravy. Rozhodcovský rozsudok okrem straty záväznosti stratil aj vykonateľnosť, a preto aj výrok okresného súdu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je bezpredmetný a nesprávny. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie porušil procesné predpisy týkajúce sa dokazovania, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, taktiež porušil procesné práva, v dôsledku čoho porušil právo na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd postupoval formálne v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. Okresný súd poučil strany v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré uviedli, že žiadne ďalšie nové návrhy na dôkazy nemajú. Následne pred vykonaním akýchkoľvek listinných dôkazov, či dôkazov obsiahnutých v spise, súd prvej inštancie vyzval strany v zmysle ust. § 118 ods. 4 O.s.p., aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke veci. Okresný súd síce formálne uviedol, že strany mali možnosť sa k listinám vyjadriť a pýtal sa, či ich obsah spochybňujú, avšak všetko ešte pred tým, než okresný súd tieto listinné dôkazy na pojednávaní vykonal. Okresný súd listiny, alebo ich časť neprečítal, eventuálne neoznámil strany s ich podstatným obsahom. K dokazovaniu sa nemohol vyjadriť, pretože ho súd vyzval na záverečný prednes pred tým, ako vykonal dokazovanie. Okresný súd síce žiadne návrhy na dokazovanie nezamietol, ale všetky navrhnuté dôkazy nevykonal. Záver prvoinštančného súdu o tom, že rozhodca nevychádzal z úplného znenia Všeobecných poistných podmienok bola nesprávna. Nie je nevyhnutné, aby v každom spise boli obsiahnuté Všeobecné poistné podmienky. Ďalej uviedol, že žalobkyňa v čase uzavretia poistnej zmluvy sama pôsobila ako sprostredkovateľ poistenia žalovaného. V období od 25. 06. 2008 do 30. 04. 2009 bola osobou, ktorá bola v danej oblasti uzatvárania poistných zmlúv profesionálom, a teda musela mať úplné informácie o všetkých podmienkach poistnej zmluvy, o Všeobecných poistných podmienkach a tým aj o rozhodcovskej doložke. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že neboli pravdivé závery okresného súdu o tom, že žalobkyňa ako spotrebiteľka nemala vedomosť o obsahu pojmu rozhodcovská doložka. Poukázal ďalej na rozhodnutie Európskeho súdneho dvoru C- 464/01 vo veci Johan Gruber proti Bay WaAG z 20. 01. 2005. Podľa jeho názoru okresný súd v danej veci nesprávne aplikoval Smernicu 93/13/ EHS, pričom postup okresného súdu a jeho závery sú v rozpore so zmyslom a s cieľmi Smernice 93/13/EHS. Súd prvej inštancie sa relevantne nevysporiadal, z akého dôvodu nepovažoval v danom prípade rozhodcovskú doložku za individuálne dojednanú. Žalobkyňa mala možnosť rozhodcovskú doložku prijať, modifikovať, alebo ju odmietnuť a to bez toho, aby bol tým samotný zmluvný vzťah (poistenie) negatívne ovplyvnený. Podpis rozhodcovskej doložky nebol podmienkou uzavretia poistenia. Žalobkyňa slobodne, vážne a určite súhlasila so znením rozhodcovskej doložky a to svojím podpisom pod „Osobitnými zmluvnými dojednaniami“, a teda aj keby skutočne rozhodcovská doložka v okamihu jej dojednania založila nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nebol by súd oprávnený ju skúmať vzhľadom na jej individuálne dojednanie. Ak okresný súd vyslovil záver, že žalobkyňa nebola poučená, či nemala informácie o rozhodcovskom konaní, o jeho rozdieloch v porovnaní so súdnym konaním, okresný súd mal uviesť, z ktorého právneho predpisu vyplýva poučovacia povinnosť. Pri uzatváraní poistenej zmluvy vytvoril žalobkyni dostatok priestoru a možnosť na výber, či Osobitné zmluvné dojednania svojim podpisom príjme, alebo nie, a tým bol naplnený základný zmysel a účel ustanovenia § 53 ods. 2 OZ. Aj z predtlačeného formulára je zrejmé, že žalobkyňa podmienku ovplyvniť mohla a to tak, že by jednoducho osobitné zmluvné dojednanie obsahujúce rozhodcovskú doložku nepodpísala. Podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval v súlade s čl. 4 Smernice 93/13 EHS. Rozhodcovská doložka nevyžadovala od spotrebiteľa, aby výlučne všetky spory riešil pred rozhodcovským súdom a žiadnym právnym prostriedkom nemohol brániť svoje práva aj pred všeobecným súdom a ak má pochybnosti o porušení jeho práv resp. chce sa domáhať ich ochrany. Okresný súd neprípustne a v rozpore so zákonom rozšíril ochranu poskytnutú spotrebiteľovi ako „slabšej zmluvnej strany“ v hmotnom práve na oblasť konania pred rozhodcovským súdom. Rokovací poriadok rozhodcovského súdu je v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a neodporuje žiadnemu právnemu predpisu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že v rozhodcovskom spise chýbajú písomnosti, mal o tom strany oboznámiť, aby sa prípadne k tejto okolnosti mohli vyjadriť, čo však okresný súd neurobil. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že okresný súd v tomto konaní nemal vedomosť o tom, či bol, alebo nebol podaný návrh na vykonanie exekúcie adresovaný niektorému z exekútorov tak, ako to predpokladá ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, pretože exekučné konanie nezačína doručením žiadosti exekútora o vydanie poverenia súdu, ale už doručením návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi na exekútorský úrad zo strany oprávneného. Aj v prípade, ak by exekútor nedodržal lehotu podľa § 44 Exekučného poriadku a požiadal o poverenie s omeškaním, nemalo by to vplyv na začatie exekúcie, pretože exekúcia by sa stále považovala za začatú dňom doručenia návrhu na jej výkon exekútorovi a mohla by sa tak riadne vykonať. V dôsledku uvedeného nikdy nebude mať právnu istotu, či do 31. 03. 2015 nebol u niektorého exekútora podaný návrh na výkon predmetného rozhodcovského rozsudku. Napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, o zrušení ktorého sa koná novelizáciou Exekučného poriadku stratil záväznosť, nedošlo k jeho zrušeniu takým spôsobom a s takými následkami, ako to upravuje Zákon o rozhodcovskom konaní, preto nie je možné hovoriť o strate právneho záujmu na rozhodovaní vo veci a to nielen na jej strane, ale aj rovnako na strane žalovaného. V prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, musí súd zo zákona pokračovať v konaní v rozsahu žaloby podanej na rozhodcovský súd. Rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku teda nie je konečným rozhodnutím súdu a taktiež nezáväznosť rozhodcovského rozsudku nie je jediným jej cieľom. Základným cieľom pri zrušení rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie o tom, či žalovaný má voči nej pohľadávku, alebo nie. Túto otázku ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku žiadnym spôsobom nevyriešilo a ani neodstránilo neistotu v právnom vzťahu medzi ňou a žalovaným. V otázke právneho záujmu je teda nevyhnutné vyvodiť záver o tom, že právny záujem na prejednaní a rozhodnutí predmetnej veci je daný naďalej z dôvodu, aby všeobecný súd vyriešil spornú otázku o tom, či je žalovanému zaviazaná na nejaké plnenie, alebo nie a aby si žalovaný znovu neuplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde, keďže bez konečného rozhodnutia by bola rozhodcovská doložka naďalej platnou. Zamietnutím žaloby by žalovaný stratil možnosť domôcť sa splnenia svojej pohľadávky, keďže túto by si už bez značného rizika vznesenia námietky premlčania nemohol opätovne uplatniť na všeobecnom súde. Naopak, ak by táto pohľadávka bola oprávnená, bola by žalovanému v konaní nasledujúcom po zrušení rozhodcovského rozsudku priznaná. Pokiaľ ide o teologický výklad právnych predpisov je nutné uviesť, že zákonodarca sám predpokladá v zmysle prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ako aj v ustanovení § 372w O.s.p. pokračovanie v konaní o spotrebiteľskom spore prebiehajúcom na základe osobitných právnych predpisov. Zároveň poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného uviedla, že odvolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie rozsudku obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú časť, z ktorej vyplýva, čoho sa strany domáhajú, aké dôkazy okresný súd vykonal a ako ustálil skutkový stav v prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd prvej inštancie s prejednávanou vecou zaoberal a tiež samotné právne posúdenie veci. Okresný súd zdôraznil spotrebiteľský charakter j zmluvy, vybočenie z pravidiel morálky a poukázal aj na nekalé obchodné praktiky tejto zmluvy Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 4. Odvolanie žalovaného bolo podané dňa 23. 12. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Pretože odvolacie konanie prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zachované. 5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného v odvolaní. 9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovaného odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP (do 30. 06. 2016 § 205a O.s.p.) na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom. 10. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014 rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. 11. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, 2, prvá veta zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014 rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 12. Podľa ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. 13. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Žalobkyňa bola účastníkom rozhodcovského konania, preto je aktívne legitimovaná v zmysle § 40 ods. zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014 na podanie žaloby o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, pretože popierala platnosť rozhodcovskej zmluvy. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala žalobkyňa dňa 10. 07. 2013, v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, t.j. od 19. 06. 2013 (č.l. 36 spisu). 14. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. 15. Pri zodpovedaní otázky, kto je spotrebiteľom, je potrebné zistiť, či osoba pri uzatváraní zmluvy koná alebo nekoná v rámci podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej činnosti. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-541/99 v spojení s C-542/99 Cape Snc v. Idealservice Srl a Idealservice vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach (ďalej aj ,,smernica“, resp. ,,Smernica Rady 93/13/EHS“) definoval spotrebiteľa ako ,,akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“ Z tejto definície spotrebiteľa vychádzal Súdny dvor Európskej únie i v rozsudku C-110/14 Hora?iu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA. Z predmetného rozsudku vyplýva: „Uvedená smernica teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na postavenie zmluvných strán podľa toho, či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C-488/11, EU:C:2013:341, bod 30, ako aj Šiba, C-537/13, EU:C:2015:14, bod 21). Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany zavedený totuto smernicou a síce, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom na uvedené znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok Sánchez Morcillo a Abrill Garcia C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 23). Rovnako je potrebné pripomenúť, že jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za predajcu alebo dodávateľa v rámci iných plnení. Pojem ,,spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby.“ Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol: ,,Pokiaľ ide o služby advokátov v rámci zmlúv o právnych službách, Súdny dvor už zohľadnil nerovnosť medzi „klientmi spotrebiteľmi“ a advokátmi z dôvodu nesúmernosti informácií medzi týmito zmluvnými stranami (pozri rozsudok Šiba, C-537/13, EU:C:2015:14, body 23 a 24). Toto konštatovanie však nemôže vylúčiť možnosť označiť advokáta ako „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice, ak koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (pozri analogicky rozsudok Di Pinto, C-361/89, EU:C:1991:118, bod 15). Advokát, ktorý uzavrie s fyzickou alebo právnickou osobou konajúcou v rámci jej obchodu, podnikania alebo povolania zmluvu, ktorá, najmä preto, že sa netýka činnosti jeho advokátskej kancelárie, nie je spätá s výkonom jeho povolania advokáta, sa vo vzťahu k tejto osobe nachádza v znevýhodnenom postavení, tak ako to vyplýva z bodu 18 tohto rozsudku. V takom prípade by ani za predpokladu, že advokát je vo vyššej miere odborne kompetentný (pozri rozsudok Šiba, C-537/13, EU:C:2015:14, bod 23), nebolo možné dospieť k záveru, že nie je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi slabšou stranou. Ako totiž bolo pripomenuté v bode 18 tohto rozsudku, znevýhodnené postavenie spotrebiteľa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, ktoré má vyrovnať systém ochrany zavedený smernicou 93/13, sa týka tak úrovne informovanosti spotrebiteľa, ako aj jeho vyjednávacej sily vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom a na ktorých obsah nemá tento spotrebiteľ vplyv.“ 16. Z obsahu poistnej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX dňa 28. 08. 2008. Predmetom poistenia bolo poistenie žalobkyne pre prípad kritických chorôb (J. P.) do výšky poistnej sumy 100 000,- Sk (3319,39 Eur). Žalobkyňa sa zaviazala počnúc dňom 29. 08. 2008 počas poistnej doby 20 rokov (pri konci poistenia dňa 29. 08. 2028) platiť poistné mesačne vo výške 407,- Sk (13,50 Eur). Žalobkyňa poistnú zmluvu uzavrela v pozícii poistníka a zároveň poistenej. Pretože predmetom poistenia bolo poistenie samotnej žalobkyne v zmysle ustanovenia § 806 a nasl. Občianskeho zákonníka (poistenie osôb), je potrebné žalobkyňu v posudzovanej veci považovať za spotrebiteľa. Námietka žalovaného ohľadne uzatvárania obdobných poistných zmlúv žalobkyňou v pozícii obchodnej zástupkyne s inými spotrebiteľmi je právne irelevantná. Ako už bolo uvedené vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvoru Európskej únie C-110/14 Hora?iu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA: ,,Jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za predajcu alebo dodávateľa v rámci iných plnení.“ Zvlášť je potrebné zdôrazniť, že pojem ,,spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii.“ 17. Pod pojmom „individuálne dojednanie“ je potrebné rozumieť osobitne dohodnuté práva a povinnosti zmluvných strán, teda prípady, keď sa o právach a povinnostiach obsiahnutých v zmluve obe zmluvné strany rokujú a najmä majú možnosť obsah konkrétnych ustanovení ovplyvniť. Pokiaľ sú zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené a naformulované a spotrebiteľ ich obsah ovplyvniť nemôže a tým, že nemá ani možnosť alternatívnej voľby pre rozhodovanie prípadných sporov, nejde o individuálne dohodnuté zmluvné ustanovenia. Rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, je rozhodnutím vydaným nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt. 18. Pokiaľ žalovaný namietal, že v tomto prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá, a to v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobkyňa osobitne podpísala, odvolací súd poukazuje na to, že Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve sú pripojené na str. 12 Všeobecných poistných podmienok hneď za kolónkou určenou na dátum a podpis poistníka a sú obsiahnuté vo formulárovej predtlači pripravenej žalovaným. Vychádzajúc z textu formulárovej predtlače poistnej zmluvy žalobkyňa nemala možnosť tieto ovplyvniť, mohla len túto časť zmluvy, v ktorej sú obsiahnuté dve dojednania, okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie o ukončení poistenia neuhradením poistného, nepodpísať. Navyše, v ods. 2 Osobitných zmluvných dojednaní, ktoré podľa predtlače chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, je odkaz na rozhodcovské konanie upravené v časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Len samotná skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú odčlenené od Všeobecných poistných podmienok nadpisom a že ich žalobkyňa osobitne podpísala v ten istý deň ako Všeobecné poistné podmienky, ešte neznamená, že tieto osobitné zmluvné dojednania, a v rámci nich pod bodom 2 aj rozhodcovská doložka, boli individuálne dojednané. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. 19. Okresný súd sa v konaní správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. I podľa názoru odvolacieho rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej poistnej zmluve, od ktorej rozhodcovský súd so odvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so žalobkyňou (spotrebiteľom) dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na strane žalobkyne (spotrebiteľa), a preto je potrebné považovať ju za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. 20. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného týkajúcich sa aplikácie ustanovenia§ 243d ods. 1 Exekučného poriadku v dôsledku podľa jeho názoru stratilo súdne konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodcovského rozsudku stratilo význam a predmet konania zanikol, odvolací súd uvádza, že uvedený právny záver nie je správny. 21. Znenie § 372w Občianskeho súdneho poriadku (účinné v čase rozhodovania okresného súdu) obsahovalo prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015 a stanovovalo povinnosť súdu dokončiť spor o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), ktoré začali na súde pred 01. 01. 2015 a do tohto dátumu neboli právoplatne ukončené. 22. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa je v zmluvnom vzťahu so žalovaným, s ktorým uzavrela poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v konaní domáhala v postavení spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo zmysel nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. V dôsledku účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa, nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, len dňom 1. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, ak do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Pokiaľ bude žalobkyňa bude úspešná, rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd prvej inštancie musí pokračovať v konaní o návrhu uplatnenom na rozhodcovskom súde. Okrem toho, právna úprava uvedená v 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi stranami neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku. Ďalej okresný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemal možnosť ani objektívne zistiť, či na podklade exekučného titulu - sporného rozhodcovského rozsudku vydaného pred 1. januárom 2015 nezačalo exekučné konanie na niektorom inom súde, ako na Okresnom súde Lučenec, preto je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné začaté konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku dokončiť. 23. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza, že smernice Európskej únie (ďalej aj „smernica“) sú všeobecne záväzným aktom únijného práva, ktoré priamo zaväzujú iba členský štát, aj to iba čo do výsledku cieľov, ktoré má smernica dosiahnuť. Táto záväznosť pre členský štát má za následok povinnosť členského štátu zabezpečiť potrebnú transpozíciu a implementáciu smernice v prostredí členského štátu do takej miery, aby zabezpečil zodpovedajúce transpozičné opatrenia a tomu zodpovedajúcu aplikáciu vnútroštátnymi inštitúciami. Smernica je síce záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, avšak iba vo vzťahu k výsledku, ktorý sa má smernicou dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ako cieľ dosiahnuť, ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pre stanovenie priority vnútroštátnej úpravy a smernice je teda rozhodujúci výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. V zásade má preto prednosť vnútroštátna právna úprava a len vtedy, ak aplikáciou vnútroštátnej právnej úpravy sa nedosiahne výsledok sledovaný smernicou, prichádza do úvahy aplikácia smernice. To v konečnom dôsledku znamená, že aplikačná prax musí sledovať dosiahnutie cieľa predovšetkým výkladom vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle cieľov (výkladu) v duchu interpretačných pravidiel orgánov Európskej únie. 24. Vo vzťahu k smerniciam upravujúcim práva spotrebiteľa z pohľadu dôsledkov vnútroštátnej právnej úpravy je treba odlišovať, či vnútroštátna právna úprava zabezpečuje ochranu spotrebiteľa v minimálnom rozsahu vyžadovanom smernicami, prípadne v rozsahu nad rámec právnej úpravy smerníc alebo nezabezpečuje potrebnú mieru ochrany spotrebiteľa v porovnaní s požiadavkami smerníc. 25. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak smernica zabezpečuje rovnakú alebo vyššiu miery ochrany spotrebiteľa, je treba v plnej miere aplikovať vnútroštátnu právnu úpravu a nie je žiadny formálny ani vecný dôvod uvažovať o aplikácii únijného práva. Aplikácia predpisu Európskej únie vydaného vo forme smernice preto prichádza do úvahy iba vtedy, ak vnútroštátna právna úprava neumožňuje dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou tak, aby sa v potrebnej miere dosiahol cieľ sledovaný úpravou Európskej únie, avšak aj v tomto prípade treba odlišovať priamu aplikovateľnosť smernice od výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v zmysle cieľov sledovaných smernicou. 26. Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do Slovenského právneho poriadku dňom 01. 04. 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie okrem toho, že skúmal rozhodcovskú doložku aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aplikoval aj právny predpis, do ktorého bola táto smernica správne implementovaná. 27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že boli dané zákonné podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 1 písm. c/ ZoRK), pretože v posudzovanej veci rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda je neplatná, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, je rozhodnutím vydaným nepríslušným orgánom. 28. Odvolací súd považuje za vecne správne aj rozhodnutie okresného súdu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vo vzťahu k výroku o jeho zrušení, ktorý doposiaľ nenadobudol právoplatnosť. Ide o hospodárne rozhodnutie zohľadňujúce, že pri prípadnom vedení exekučného konania by došlo k preskúmaniu jednotlivých podmienok rozhodcovského konania a exekučného titulu, ktorý bol v ňom vydaný, ex offo exekučným súdom, takže je praktickejšie vyhnúť sa ďalšiemu súdnemu konaniu odkladom vykonateľnosti. 29. V súvislosti s nevykonaním žalovaným navrhnutých dôkazov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že samotný právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 16. 11 2015 po poučení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. uviedol, že nemá návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 16. 11. 2015 - č.l. 504 spisu). 30. Z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 11. 2015 nevyplýva, že by žalovaný vzniesol námietky k spôsobu vykonania dokazovania, eventuálne mal výhrady k procesnému postupu, ktorý okresný súd realizoval na pojednávaní. Po vykonaní dokazovania okresným súdom žalovaný sa mohol vyjadriť k dokazovaniu, avšak toto právo žalovaný nevyužil. Zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 11. 2015 totiž nevyplýva (a ani nie je možné vyvodiť), že sa žalovaný nemohol vyjadriť k dokazovaniu, pretože súd prvej inštancie mu ,,znemožnil“, resp. ,,zabránil“ uplatniť jeho procesné práva. Odvolací súd preskúmaním veci nezistil, že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania (tretí výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (§ 255 ods. 1 CSP), pričom rozhodol správne, keď uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania, ktoré de facto predstavujú trovy jej právneho zastúpenia vo výške 100%. 32. Ako už bolo uvedené, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Žalovaný de facto podal odvolanie i proti výroku o trovách konania štátu (štvrtý výrok). Odvolací súd konštatuje, že právny základ v zmysle ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania okresného súdu bol daný, nakoľko žalovaný bol v konaní neúspešný, a teda štátu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanému. Žalobkyňa sa v konaní domáhala v pozícii spotrebiteľky ochrany svojho práva podľa osobitných predpisov. Žalobkyňa bola ex lege osobne oslobodená od súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm. za Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení do 30. 06. 2016), preto žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť štátu trovy konania spočívajúce v súdnom poplatku zo žaloby. Keďže žalovaný v odvolaní nenamietal, resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnil správnosť výšky priznaných trov konania štátu, odvolací súd sa potom touto otázkou (výškou priznaných trov konania štátu) nezaoberal. 33. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto jej podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. 34. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).