Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/161/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108207925 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7108207925.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: L. I., nar. X.X.XXXX, V. D. Č.. XX, P., zastúpená JUDr. Azariová & Ružbašán Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, proti žalovanej: MVDr. Alexandra Badová - VAMP, Jenisejská 71, Košice, o zaplatenie 10 162,65 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.6.2016 č.k. 25C/161/2008-638 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 7.003 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 8,5 % ročný úrok z omeškania od 1.4.2008 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania sporových strán z r u š u je rozsudok a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1.Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 7.003 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2008 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 9.115,37 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 za užívanie nehnuteľností v kat. úz. P., zapísaných na LV č. XXXX s celkovou výmerou 15308 m2, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 22/176, keďže tieto nehnuteľnosti užívala v uvedenom období žalovaná bez právneho dôvodu. 3. Na základe vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č.XXXX, katastrálne územie P. v podiele 22/176-in, titulom nadobudnutia bolo rozhodnutie Správy katastra Košice-okolie č. C135/2003, a to parciel registra E č.737/7 vo výmere 12377 m2 a č.737/11 o výmere 2931 m2, druh pozemku orná pôda. Predmetné parcely boli katastrálnym úradom identifikované ako parcely registra C v zmysle identifikácie parciel zo dňa 17.9.2007 (čl.13 spisu). Žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, stavby súpisného čísla 79, nachádzajúcej sa na parcele č.739/51, sklad, ktorú nehnuteľnosť nadobudla na základe kúpnej zmluvy dňa 29.1.2007, rovnako stavby súpisného čísla 74, ošipárne a ovčina súp.č. 75, ktoré sú postavené na parcelách č.739/42 a č.739/41, ktoré nadobudla kúpnou zmluvu. Predmetné budovy vo vlastníctve žalovanej sú na parcelách vo vlastníctve žalobkyne v podiele 22/176-in. Podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností sú aj neznámi vlastníci, ku ktorým správu vykonáva Slovenský pozemkový fond, a to k vlastníkom 7, 8, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17 a 18, ktorých podiely spolu činia 54% (t.j. 2 x 22/132 + 9 x 1/44=71/132). Z listu Slovenského pozemkového fondu zo dňa 25.8.2014 (čl.454) súd zistil, že žalovaná v rozhodnom období, t.j. do 1.4.2006 do 31.12.2010 užívala parcely KN - C, ktoré sú uvedené v tomto oznámení, a to na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.4.2005 a v zmysle dodatkov k nej. Predmetom nájomnej zmluvy boli poľnohospodárske pozemky vo vlastníctve neznámych vlastníkov a tieto boli žalovanej dané do nájmu za účelom poľnohospodárskeho využitia pri prevádzkovaní podniku na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti - chovu koní. Za nesporné považoval, že žalovaná užívala v rozhodnom období parcely, na ktorých je umiestnený ranč Ortáše, katastrálne územie Ploské, ktorý sa nachádza na parcelách 737/7 a 737/11, ktorých podielovou spoluvlastníčkou je žalobkyňa. Daná skutočnosť je zrejmá z grafického znázornenia vypracovaného spoločnosťou GEODETICCA 3D WORKS s.r.o. zo dňa 25.2.2010 (čl.86). Výmera parciel podľa LV č.1298 registra E predstavuje 15308 m2, výmera týchto parciel registra E v obvode ranča podľa uvedeného grafického zamerania geodetickej spoločnosti predstavuje 13632 m2. Rozdiel výmer týchto parciel sú podľa grafického znázornenia diely A, B, C, F, I, J, L, M, ktoré sú síce mimo územia obvodu ranča, avšak užívané žalovanou. Dané skutočnosti boli preukázané nielen výpoveďami strán, ale aj znaleckým dokazovaním znalca Ing. Šoltýsa, prílohu ktorého posudku tvorí grafického znázornenie užívania pozemkov v obvode ranča Ortáše, i ďalšie prílohy - výrez z ortofotomapy i obhliadka miesta samého, čo preukazuje umiestnenie hodnotených pozemkov s vyznačením širších vzťahov v území, ako aj predložená fotodokumentácia. Žalovaná v rozhodnom období teda užívala pozemky žalobkyne, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 22/176-in bez toho, aby s ňou ako spoluvlastníčkou uzatvorila dohodu, na základe ktorej by bola oprávnená predmetnú nehnuteľnosť užívať, to znamená, tieto parcely užívala bez právneho dôvodu v celej výmere. 4. Keďže časť predmetných parciel bola predmetom nájomnej zmluvy uzavretej medzi Slovenským pozemkovým fondom a žalovanou, súd ako predbežnú otázku posudzoval platnosť tejto zmluvy. Slovenský pozemkový fond ako správca spravoval vlastnícke podiely neznámych vlastníkov, t.j. ako bolo konštatované 71/132, čiže 54%, bol teda väčšinovým spoluvlastníkom, a teda v zmysle ust. § 139 OZ bol oprávnený na uzavretie predmetnej zmluvy. Platný právny poriadok však nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, t.j. také, pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučne disponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví spoluvlastníci mohli nakladať s jej reálnou časťou sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo k veci bolo zrušené niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 141 a § 142 OZ. Dovtedy totiž nie je známe, komu zo spoluvlastníkov patrí tá - ktorá časť spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahuje na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je iba číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a podobne. Preto nie je prípustné, aby jednotliví spoluvlastníci, čo i väčšinoví, disponovali určitou reálnou oddelenou časťou veci, keďže každý zo spoluvlastníkov disponuje ideálnym podielom na spoločnej veci a nie podielom reálnym. Z uvedených dôvodov sa súd stotožňuje s tvrdením žalobkyne v priebehu konania poukazujúc na uvedené skutočnosti, že označená nájomná zmluva, ktorú žalovaná uzatvorila so Slovenským pozemkovým fondom dňa 25.4.2005 ako správcom neznámych vlastníkov iba na podiely 54%, je absolútne neplatná podľa ust. § 37 ods.1, 2 OZ z dôvodu, že jej predmet nie je dostatočne určitý. 5. V konaní bolo nesporné, že žalovaná užívala nehnuteľnosti žalobkyne, jej podiel bez toho, aby jej za užívanie platila úhradu. Pokiaľ tvrdila, že nájomné uhrádzala, uhrádzala ho Slovenskému pozemkovému fondu, avšak iba za podiely neznámych vlastníkov. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej či inej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní cudzej veci bez platenia úhrady za jej užívanie. Keďže žalovaná ako užívateľ nie je schopná žalobkyni vrátiť spotrebované plnenie v podobe výkonu práva nájmu, je povinná jej vydať bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou nájmu, a ktorú by nájomca - žalovaná za obvyklých okolností bola povinná platiť podľa nájomnej zmluvy. 6. Na vyčíslenie rozsahu bezdôvodného obohatenia a určenia jeho výšky súd ustanovil znalca Ing.Šoltýsa, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel od 1.4.2006 do 31.12.2010, keď za rok 2006 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu parciel, podielu žalobkyne 22/176 od 1.4.2006 do 31.12.2006 sumou 1.275 €, za rok 2007 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu vo výške 1.774,22 €, za rok 2008 čiastkou 1.910 €, za rok 2009 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel v uvedenom podiele sumou 1.320 € a za rok 2010 sumou 1.270 €. Na stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov v katastrálnom území Ploské znalec použil metódu polohovej diferenciácie, výber ktorej metódy v znaleckom posudku aj odôvodnil. Znalec bol ustanovený z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností a stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel vo výške zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne aplikujúc vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Predmetom konania totiž nie je určenie výšky nájmu v zmysle zákona č.504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale bezdôvodné obohatenie, pri určení výšky ktorého sa vychádza z výšky obvyklého nájmu pozemku, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia. 7. Pri určení hodnoty nájmu za ten ktorý rok súd vychádzal aj zo znaleckého posudku Ing. Daňka, vypracovaného v konaní sp. zn. 40C/67/2008, ktorý stanovil hodnotu nájmu podielu žalobkyne 11/176-in za rok 2006 sumou 1.015,20 €, za rok 2007 čiastkou 1.029,-€, za rok 2008 sumou 988,72 €, za rok 2009 čiastkou 685,62 € a za rok 2010 sumou 658,30 €. Nakoniec prihliadol aj na znalecký posudok znalca Ing. Szöllöszyho, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu za rok 2011 pri podiele žalobkyne 22/176- in čiastkou 1.605,-€. 8. Keďže žalobkyňa upravila návrh tak, že za rok 2006 požadovala všeobecnú hodnotu nájmu za užívané pozemky v sume 1.203 € a za roky 2007 až 2010 v sume 1.605 €, súd jej priznal bezdôvodné obohatenie za rok 2006 v požadovanej výške 1.203 €, za roky 2007, 2008 požadovanú čiastku 1.605 €, keďže znaleckým dokazovaním toto bezdôvodné obohatenie bolo vyčíslené vyššou sumou, za rok 2009 jej priznal čiastku 1.320 € a za rok 2010 sumu 1.270 € v zmysle vypracovaného znaleckého posudku Ing. Šoltýsa a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 9.Pokiaľ žalovaná žiadala vyčísliť nájomné, resp. náhrady za užívanie predmetných parciel ako poľnohospodárskej pôdy, súd uviedol, že v rozhodnom období žalovaná na týchto parcelách vykonávala podnikateľskú činnosť v zmysle živnostenského oprávnenia, ktorá skutočnosť nebola sporná a bola preukázaná aj obhliadkou na mieste samom ustanoveným znalcom. Keďže zo znaleckého posudku je zrejmé, že žalovaná ranč využívala na agroturistiku, neprihliadol na ňou predložené znalecké posudky, ktoré vychádzali pri určení ceny obvyklého nájmu nehnuteľností ako poľnohospodárskej pôdy, a z ktorého dôvodu nakoniec nepripustil ani dokazovanie ňou navrhnuté v tomto smere. Rovnako pokiaľ ide o právnu úpravu zákona č.229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, v tomto smere sa súd stotožnil so stanoviskom žalobkyne, že uvedenú právnu úpravu na daný prípad nemožno aplikovať, keďže žalobkyňa je vlastníčkou, resp. spoluvlastníčkou pozemkov, žalovaná je vlastníčkou stavieb, ktoré sa na predmetných pozemkoch nachádzajú a vlastnícke vzťahy strán sú teda vysporiadané. 10. S poukazom na ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka uzavrel, že právny nárok žalobkyne nie je prekludovaný (správne premlčaný - poznámka odvolacieho súdu), keďže žalobkyňa bezdôvodné obohatenie uplatnila (za) dva roky pred podaním žaloby, kedy vedela, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, i to, kto ho na jej úkor získal. 11. O úrokoch z omeškania rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 nar. vl. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018. Konštatoval, že základná úroková sadzba NBS k 1.4.2008 predstavovala 4,25 % a dvojnásobok diskontnej sadzby takto predstavuje 8,5 % ročne, preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť úrok z omeškania v tejto výške, t.j. 8,5 % ročne od podania žaloby, t.j. do 1.4.2008 do zaplatenia. 12. Právne súd vec posúdil podľa ust. § § 37 ods. 1, 39, 137, 139, 451, 456, 458, 107 Obč.zákonníka a podľa §§ 1,2 a 9 zákona 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov. 13. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, vychádzajúc z výšky súdom priznaného plnenia. 14. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku, v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ f/ a h/ CSP a navrhla zrušiť rozsudok v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie. V dôvodoch odvolania uviedla, že žalobkyňa nepreukázala výkon podnikateľskej činnosti mimo poľnohospodárskej činnosti žalovanou na pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne, ani nepreukázala, že obmedzuje výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou. Budovy postavené aj na pozemkoch žalobkyne užívala na bývanie s rodinou a časť budov boli využívané na ustajnenie a chov koní. Žalobkyni nikdy nebránila, aby pozemky, ku ktorým má podiel spoluvlastníctva, užívala. Nesúhlasila so záverom súdu, že užíva pozemky bez právneho dôvodu. Uviedla, že pozemok vo vlastníctve žalobkyne sa nachádza pod bývalým JRD Královce a Nová Polhora, pričom na dvore prebieha nerušená poľnohospodárska činnosť, je na nej registrovaná farma a všetky budovy boli postavené pred rokom 1991. Poľnohospodársky dvor je riadne zakreslený v mapách a historicky existuje v katastri obce. Budovy, ktoré sa nachádzajú na pozemku, sú v jej výlučnom vlastníctve, užívané exmanželom L.. U. V.. Stav, že stavby sú postavené na pozemku žalobkyne, žalovaná nezapríčinila, pretože stavby boli postavené na poľnohospodárske účely pred rokom 1991, a teda podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či právny nárok žalobkyne nie je prekludovaný. Na takto postavené budovy (v danom prípade v rokoch 1953-1976 na roľníckom družstve) a zastavané pozemky sa vzťahuje právna úprava zákona 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Tento zákon v § 11 písm. d/ upravuje, kedy možno zastavaný pozemok vydať a ako aj otázku náhrady za pozemok, ktorý sa nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok. Náhradu pritom poskytuje štát a v zmysle § 16 ods. 3 oprávnená osoba vyzve na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia okresného úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká. Podľa tejto právnej úpravy je nárok žalobkyne prekludovaný a na túto skutočnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Nárok žalobkyne na náhradu za zastavený pozemok teda zanikol. Namietala ďalej nezákonnosť znaleckého posudku z odboru stavebníctva, z ktorého súd vychádzal, pretože tento znalec nie je oprávnený vypracovať znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú pozemkami pre poľnohospodárske účely, zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Vytýkala, že znalec pri určení výšky nájomného nezistil dostatočným spôsobom skutkový stav, a to, že ide o pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991 a vzhľadom na uvedené sa na určenie výšky nájomného vzťahuje právny predpis zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, podľa ktorého výška nájomného je najmenej 1 % hodnoty pozemku, určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal znalec. Súd teda nemal vychádzať zo znaleckého posudku Ing. Šoltýsa, ale z posudku Ing. Kevického ako znalca z odboru poľnohospodárstva. Pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalovanej nie sú stavebnými pozemkami a sú poľnohospodárskou pôdou v zmysle § 2 písm. a/ zákona č. 220/2004 Z.z.. Územným plánom nie sú určené na zastavanie a nie je možné ich využívať inak ako na poľnohospodárske účely. Výška obvyklého nájomného v mieste a čase k pozemkom určeným na poľnohospodárske účely sa pohybuje v sume 40 až 60 € ročne za 1 ha pozemkov. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny a nepreskúmateľný, keďže v ňom absentuje argumentácia ku skutočnostiam, ktoré boli rozhodujúce vo veci a majú vplyv na meritórne rozhodnutie. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť v napadnutom rozsahu a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietke, že nepreukázala výkon podnikateľskej činnosti žalovanou uviedla, že predložila výpis žalovanej zo živnostenského registra, z ktorého je zrejmé, že v rozhodnom období vykonávala podnikateľskú činnosť, pričom pre podnikanie nie je nevyhnutná aktívna fyzická účasť podnikateľa. Otázka (ne)úspechu v podnikaní je irelevantná pre daný spor. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami o (ne)podnikaní žalovanej riadne vysporiadal, ako aj s otázkou ohodnocovania pozemkov znalcom z odboru stavebníctva s poukazom na stranu 20 rozsudku. Z vykonaného dokazovania vzal súd za preukázané, že v žalovanom období žalovaná na parcelách vykonávala podnikateľskú činnosť v zmysle živnostenského oprávnenia, ktorá skutočnosť nebola sporná a bola preukázaná aj ohliadkou na mieste samom ustanoveným znalcom. Za preukázané vzal, že žalovaná užíva ranč na agroturistiku, a preto neprihliadol na znalecké posudky, ktoré vychádzali pri určení ceny obvyklého nájmu nehnuteľností ako poľnohospodárskej pôdy. Žalobkyňa má za to, že v konečnom dôsledku skutočnosť, či žalovaná na predmetných pozemkoch podnikala alebo nie, nie je vo vzťahu k nároku žalobkyne rozhodujúca; podstatná je skutočnosť, že žalovaná je vlastníčkou stavieb na cudzom pozemku. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala obmedzenie výkonu jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný, žalobkyňa uviedla, že rozhodujúcou je tá skutočnosť, že zastavaný pozemok je užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, t.j. užívanie stavby je konzumované jej vlastníctvom. K obohateniu vlastníka stavby dochádza už z titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie stavbu užívať. Je potom výlučne vecou jeho rozhodnutia, či stavbu bude užívať sám alebo ju prenechá inému. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stavba stojí, postihuje vlastníka stavby, bez ohľadu na to, akým spôsobom sa vlastnícke právo realizuje alebo na skutočnosť, či užívanie stavby prináša zisk. Žalovaná je vlastníčkou areálu ranča Ortáše a stavieb, ktoré sa tu nachádzajú, rozprestierajúcich sa na pozemku žalobkyne, ktorý užíva žalovaná od r. 1997 bez toho, aby žalovanej zaplatila akúkoľvek náhradu za užívanie a odmieta akékoľvek dohody so žalobkyňou ohľadne výšky nájmu za užívanie predmetného pozemku. Zároveň je potrebné vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch žalobkyne posudzovať v kontexte, t.j., že stavby tvoria spolu s okolím (okolitými pozemkami) komplexný ucelený priestor využívaný (konzumovaný) práve v súvislosti s týmito stavbami ako tzv. areál - ranč. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok, nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo potvrdzuje aj sama žalovaná. K námietke preklúzie nároku s poukazom na zákon 504/2003 Z.z. žalobkyňa uviedla, že stavby vo vlastníctve žalovanej na pozemkoch žalobkyne (sklad, ošipáreň) neslúžia na poľnohospodárske účely. Sklad slúži ako krytá jazdiareň a priestory ošipárne slúžili v žalovanom období ako priestory na ubytovacie služby a podávanie jedál a nápojov, čo bolo zistené pri obhliadke v konaní sp.zn. 19C/253/2012. Keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané využitie pozemku vo vlastníctve žalobkyne žalovanou na poľnohospodárske účely, nemožno tento zákon aplikovať na prejednávanú vec, keďže v § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. sa hovorí o nájomnej zmluve o nájme pozemku na poľnohospodárske účely. Taktiež je absurdné aplikovať zákon 504/2003 Z.z. len z dôvodu, že ide o pozemky zastavané pred 24.6.1991 bez ohľadu na ich skutočné využitie. Z týchto dôvodov sa nemôže aplikovať ani vyhláška 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav, na ktorú odkazuje § 10 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. pri určovaní výšky nájomného. Za nenáležité považuje aj odvolacie námietky žalovanej vzťahujúce sa k aplikácii zákona 229/1991 Zb. v prejednávanom spore. Tento zákon sa nevzťahuje na prejednávaný spor, žalobkyňa je vlastníčkou pozemkov a žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na predmetných pozemkoch nachádzajú, a teda vlastnícke vzťahy sú vysporiadané. Zákon 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku sa s poukazom na § 4 ods. 1 vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo budov v dôsledku toho, že vlastníctvo prešlo na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.2.1948 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Vtedy by si tieto poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona 229/1991 Zb.. V roku 2003 bol prijatý zákon 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom s účinnosťou od 1.1.2004, na základe ktorého mohla oprávnená osoba do 31.12.2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k pozemku. V prípade žalobkyne je však situácia iná, pretože vlastníctvo k pozemkom je vysporiadané, nakoľko žalobkyňa je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej a žalobkyňa si neuplatňuje nárok k týmto budovám, ale nárok na užívanie pozemkov, na ktorých sa tieto budovy nachádzajú. K námietke žalovanej, že pozemky, o ktorých ocenenie v tomto spore ide, sú poľnohospodárskou pôdou a majú byť oceňované podľa zákona 504/2004 Z.z. a vyhl. 38/2005 Z.z. žalobkyňa uviedla, že s týmito tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, a to z dôvodu, že predmetné pozemky nemajú stanovenú bonitnú pôdnoekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom na to, že sú zastavané BPEJ nemožno ani určiť. Ustálená judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v obdobných prípadoch hovorí, že pri vyčíslení nároku žalobkyne sa musí vychádzať zo sumy určenej znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, či odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Cena nájmu, resp. od neho sa odvodzujúce bezdôvodné obohatenie sa má určiť s prihliadnutím na účel nájmu a na danú lokalitu, v tomto prípade pozemky užívané na podnikateľský účel, lokalita 15 minút autom z Košíc a v blízkosti pozemkov žalobkyne sa nachádzajú pozemky určené na realizáciu projektu „Zelené údolie“, zameraného na výstavbu rodinných domov a pozemky v obvode ranča majú aj inžinierske siete. Skutočný účel pozemku bol ustálený na základe vykonaných dôkazov a obhliadky znalcov Szöllössyho, Ing. Šoltýsa, či Ing. Daňka. Skutočné využitie sa preukázalo aj výpoveďou strán, aj obhliadkou znalcom aj súdom. V danom prípade nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je potrebné fyzicky sa dostať. Poukázala aj na rozhodnutie v obdobných veciach (Krajský súd v Košiciach sp.zn. 2Co/1098/2015 a 1Co/323/2015), pričom odvolací súd sa v týchto prípadoch zaoberal aj otázkou, či sa jedná alebo nejedná o poľnohospodárske pozemky, ako aj spôsobom ich oceňovania. Odvolací súd dospel k názoru, že sa nejedná o poľnohospodárske pozemky a potvrdil správnosť oceňovania týchto sporných pozemkov znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ako aj aplikáciu vyhlášky 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku. Keďže v skutkovo a právne obdobnom prípade už všeobecný súd rozhodol, žalobkyňa apeluje na princíp právnej istoty, zakotvený v článku 2 CSP. Zo všetkých týchto dôvodov navrhla potvrdiť rozsudok. 16. Žalovaná nevyužila právo na repliku, avšak podaním doručeným súdu dňa 30.6.2017 doplnila odvolanie tak, že vzniesla námietku premlčania nárokov žalobkyne. Túto odôvodnila tak, že k pozemkom žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý sa podľa ust. § 24 vzťahuje aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Poukázala na rozhodnutie NS SR zo dňa 14.4.2016 sp.zn. 3Cdo/46/2014, podľa ktorého za vecné bremeno vzniknuté zo zákona k pozemku patrí oprávnenému jednorázová náhrada. Toto právo si treba uplatniť v 3-ročnej premlčacej dobe; keďže žalobkyňa si neuplatnila nárok v zákonom stanovenej dobe, t.j. o 1.9.1996, jej nárok je premlčaný. Zároveň nárok žalobkyne je aj prekludovaný v zmysle zákona 229/1991 Zb. 17. Žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu odvolania uviedla, že žalovaná neuviedla rozsah, v akom rozhodnutie napáda, ani odvolacie dôvody v lehote na podanie odvolania. Jej odvolanie zo dňa 17.8.2016 nemá náležitosti podľa § 363 CSP. Žalovaná doplnila odvolanie až v podaniach zo dňa 26.10.2016 a 29.6.2017(doplnenie odvolania), t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania, preto žalobkyňa navrhla odmietnuť jej odvolanie. K tvrdenému vzniku zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uviedla, že táto argumentácia je nesprávna, je v rozpore s Ústavou, princípom ochrany vlastníckeho práva, ako aj so základným kódexom súkromného práva. Žalovaná vlastní stavby - poľnohospodárske budovy (sklad a ošipáreň), umiestnené na pozemkoch žalobkyne. Podľa údajov z katastra nehnuteľností z listov vlastníctva č. 1022 a 1074, resp. 1298 k pozemkom vo vlastníctve žalobkyne nie je evidované „zákonné“ vecné bremeno podľa § 23 odsek 5 zákona 182/1993 Z.z. v prospech stavieb žalovanej. S poukazom na čl. 20 ods. 1,4 Ústavy a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedla, že v predmetnom prípade absentuje akýkoľvek verejný záujem, ktorý by bol daný na nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zákonného vecného bremena k jej pozemkom v prospech stavieb žalovanej. Absentuje tiež právna norma, ktorá by explicitne upravovala vznik vecného bremena aj k takýmto stavbám. Ustanovenie § 24 zákona 182/1993 Z.z. (v znení do 01.09.1995) nemožno vykladať natoľko extenzívne, že by sa tento zákon mal vzťahovať aj na všetky budovy, ktoré by nespĺňali charakter bytového domu. Uvedené by bolo v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktoré určujú, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a rovnako tiež, že obmedziť vlastnícke právo možno len za splnenia podmienok stanovených Ústavou SR a zákonom. Pri pripustení extenzívneho výkladu ust. § 24 zákona182/1993 Z.z., aký prezentuje žalovaná, bolo by nadbytočné aj ustanovenie § 135c OZ ako základného súkromnoprávneho kódexu. Rovnako tak výklad žalovanej je v rozpore aj s predpismi verejného práva, napr. ust. § 58 odsek 2) zákona č. 50/1976 stavebný zákon. Je tiež potrebné poznamenať, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014, na ktoré poukazuje žalovaná, nie je totožné so skutkovým a právnym stavom, ako je vec žalovanej. Uvedené rozhodnutie bolo totiž založené na tom, že cit.: „Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 6/ zaplatiť mu do troch dní náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ku ktorému došlo v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011. Uviedol, že je vlastník pozemku v katastrálnom území P. zapísaného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len „sporná parcela“), ktorý nadobudol kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím sp. zn. V 262/2007. Na spornej parcele stavebné bytové družstvo v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku postavilo bytový dom súpisné č. X. (ďalej len „bytový dom“) so štyrmi bytmi, ktoré sú v súčasnosti - podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. - vo vlastníctve žalovaných; na tomto liste vlastníctva je poznamenané, že k spornej parcele je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“ V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 32/2007 zo dňa 20.03.2008, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aplikáciou ust. § 24 zákona 182/1993 Z.z. v konaní o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu v budove, ktorej určenie, či je alebo nie je bytovým domom, bolo sporné, cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno - technické usporiadanie a účel užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako na bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre obytné domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú aspoň dve tretiny na nebytové priestory, obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií, školské budovy a pod.). Z uvedeného je zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, a výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov 1/, 2/.“ Podľa výkladu, aký pripustila žalovaná, by si každý mohol postaviť stavbu na cudzom pozemku za poskytnutie jednorazovej finančnej odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, čo nemá oporu v zákone a prieči sa základným princípom ochrany vlastníckeho práva. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam je preto námietka premlčania nároku žalobkyne neopodstatnená a nemá oporu v zákone a navrhla preto pre prípad, že odvolací súd odvolanie žalovanej neodmietne, potvrdiť napadnutý rozsudok. 18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je iba čiastočne dôvodné, a to proti výroku rozsudku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7.003 € od 1.4.2008 do zaplatenia. 19. Rozsudok je vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 7.003 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20.Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti nad priznanú istinu zamietnutá, nadobudol právoplatnosť, pretože žalobkyňa ako osoba oprávnená podať odvolanie proti tomuto výroku rozsudku odvolanie nepodala, a preto tento výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu. 21. Pokiaľ aj žalovaná v odvolaní uviedla, že podala odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku (viď doplnenie dôvodov odvolania doručené súdu dňa 27.10.2016), podľa obsahu odvolania napáda iba vyhovujúcu časť rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania, keďže všetky jej odvolacie námietky smerujú iba voči tomu výroku rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 7.003 € s príslušenstvom. Naviac žalovaná nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti zamietavému výroku rozsudku, keďže týmto výrokom rozsudku sa rozhodlo v jej prospech (§ 359 CSP) a zároveň v zákonnej lehote na podanie odvolania napadla iba vyhovujúci výrok rozsudku a v zmysle § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, po uplynutí lehoty na podanie odvolania už nie je možné rozlíšiť. 22.Vychádzajúc z obsahu odvolania žalovanej aj s poukazom na vyššie uvedené predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania sporových strán (§ 379 CSP). 23.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5. decembra 2017 o 12.20 hod v pojednávacej miestnosti č.dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 28. novembra 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3 CSP. 24. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( b), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). 25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/,c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. 27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 28. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP (do 30.6.2016 s ustanovením § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. 29. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §§ 133 až 135 O.s.p.). 30. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 31. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené. 32. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a v potvrdenej časti zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v tejto časti, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení istiny ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 33. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 34. Ani skutočnosti uvedené žalovanou v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v tejto vyhovujúcej časti. 35. Žalovaná argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej ohľadne istiny. 36. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov vykonaného dokazovania, o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej užívaním pozemkov vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu v rozsahu, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie, t. j. za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 vo výške 7.003 €. 37. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne. 38. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné: 39. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaná získala tým, že užívala pozemky žalobkyne bez právneho dôvodu, t.j. bez nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemá bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na úkor koho k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Bezdôvodné obohatenie je vyjadrené i ako predmet, ktorého sa záväzok z bezdôvodného obohatenia týka, teda ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením na základe neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením dostalo majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku sa to prejavilo zvýšením jeho aktív alebo znížením jeho pasív. V posudzovanom prípade je ustanovením § 451 OZ porovnávaný vzťah medzi vlastníčkou pozemkov (žalobkyňou) a vlastníčkou stavieb, ktoré na týchto pozemkoch v rozhodnom období sa nachádzali (žalovanou). 40. Pre posúdenie, či sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila, bolo podstatné zistenie, či žalobkynine pozemky bez právneho dôvodu žalovaná užívala. 41. Podľa názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne boli žalovanou užívané už tým, že sa na týchto pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby, ktoré žalovaná vlastnila a išlo o stavby spojené so zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že v takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota je konzumovaná) už tým, že sú na ňom postavené stavby (teda samotným umiestnením stavieb spojených so zemou pevným základom) a je bez právneho významu, akým spôsobom je vlastnícke právo k stavbám vlastníkom stavieb „konzumované“, teda či tieto stavby prenajíma alebo či ich užíva osobne a podobne. 42. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou pozemkov parcelných čísiel registra „E“ KN 737/7 o výmere 12377 m2 a KN 737/11 o výmere 2931 m2, v podiele 22/176, katastrálne územie P., okres Košice-okolie, ktoré sú zapísané na LV č. 1298. 43. Taktiež nebolo sporné, že žalovaná je vlastníčkou skladu na parcele 739/51, ktorý je zapísaný na LV XXXX M.. Ú.. P. a stavieb - ošipáreň na parcele 739/42 a ovčín na parcele 739/41, ktoré sú zapísané na LV XXXX M.. Ú.. P., slúžia ranču Ortáše a ktoré žalovaná vybudovala. 44. Argumentácia žalovanej, že predmetné pozemky sú ornou pôdou, že ich treba považovať za poľnohospodárske pozemky, lebo slúžia na poľnohospodárske účely, je neopodstatnená. O opaku svedčia výsledky vykonaného dokazovania, jednak výsluch sporových strán, ďalej grafické znázornenie ranča GEODETICC-ou, znalecké posudky Ing. Šoltýsa, Ing. Daňka, Ing. Szőllőssyho s tým, že v žalovanom období predmetné pozemky slúžili na agroturistiku ako ranč Ortáše. Z obhliadky vykonanej okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/253/2012 jednoznačne vyplynulo, že hospodárske stavby (klubovňa/ubytovňa, stajne/vnútorná jazdiareň) vo vlastníctve žalovanej, zvieratá patriace k ranču (kone, hydina, vtáctvo, psy), naukladané drevo, klietka pre zajace, kruhová ohrada pre pštrosy, prístrešok, jazierko, trávnik, búdka pre hydinu s ohradeným priestorom pre hydinu, stromčeky, voliéry, holubník, drevotriesková budova, stajne, vonkajší prístrešok a vonkajšia jazdiareň, spevnená komunikácia a výbeh pre kone tvoria jeden funkčný celok - ranč. V danom prípade nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, ide o ohraničený areál, v ktorom sa vykonávajú aktivity špecifického zamerania a návštevníci areálu majú k dispozícii celý areál a voľne sa tam pohybujú aj niektoré zvieratá. 45. Samotná žalovaná nepopiera, že na predmetných nehnuteľnostiach vybudovala ranč, kde sa nachádzajú budovy v jej vlastníctve - sklad slúžiaci ako stajne, či krytá jazdiareň a priestory ošipárne boli prerobené na priestory ubytovne - klubovne. Z výpisu zo živnostenského registra mal súd preukázané, že od 10. marca 2000 do 1. februára 2014 (kedy došlo k pozastaveniu živnosti) žalovaná podnikala v oblasti agroturistiky a v predmete podnikania mala okrem iného aj vyučovanie rekreačnej jazdy na koni, predaj na priamu konzumáciu nápojov, zmrzliny, tepelne upravovaných mäsových výrobkov a bezmäsitých jedál, ubytovacie služby v kategórii ***, etc.. Prevádzka bola zrušená až 14. januára 2013. 46. Výkon podnikateľskej činnosti žalovanou na pozemkoch žalobkyne v rámci areálu ranča Ortáše nebol v konaní pred súdom prvej inštancie sporný a bol preukázaný aj obhliadkou na mieste samom ustanoveným znalcom Ing. Šoltýsom, z ktorého znaleckého posudku č. 1/2011 vyplynulo, že žalovaná užíva ranč v celom rozsahu na agroturistiku. 47. Z vyššie uvedených dôvodov nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej o nepreukázaní jej podnikateľskej činnosti na pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne. 48. Nenáležitá je aj námietka žalovanej o možnosti žalobkyne užívať nezastavané časti pozemkov (zvyšné časti pozemkov, ktoré nie sú zastavané stavbou), a to vzhľadom na zistenia znalca Ing. Šoltýsa pri obhliadne nehnuteľností, vykonanej dňa 15.1.2011 za účelom vypracovania znaleckého posudku č. 1/2011, konkrétne, že žalovaná užíva ranč, ktorý má vnútornú rozlohu 13632 m2, v celom rozsahu a tento ranč je potrebné posudzovať ako jeden celok. Pozemky sú súčasťou bývalého areálu poľnohospodárskeho družstva, ktorý sa v súčasnosti využíva ako ranč s doplnkovými ubytovacím a stravovacími službami a vstup do areálu je priamo zo štátnej cesty. Hodnotené pozemky sa využívajú na účely chovu a ustajnenia koní a iných zvierat a drobného vtáctva, na poskytovanie doplnkových služieb vo forme ubytovania a rýchleho občerstvenia a na aktivity spojené s regeneráciou a rekondíciou návštevníkov ranča. Skutočný spôsob využitia pozemkov zodpovedá grafickému znázorneniu užívania pozemkov registra „E“ parcely č. 737/7 a 737/11 v obvode ranča Ortáše, vypracovanému firmou GEODETICCA 3D WORKS Košice, pričom na mieste obhliadky ani jedna zo strán nemala pripomienky k tomuto dokumentu a grafické znázornenie bolo preto základným podkladom pre určenie plošnej výmery pre výpočet nájomného za užívanie pozemkov. 49. Užívanie nielen častí pozemkov zastavaných stavbami vo vlastníctve žalovanej, ale užívanie aj ďalších pozemkov v rámci areálu ranča jednoznačne vyplynulo aj z obhliadky vykonanej Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod sp.zn. 19C/253/2012, ako je uvedené vyššie. 50. Všetky tieto zistenia súdu preukazujú dôvodnosť záveru súdu o užívaní spoluvlastníckeho podielu žalobkyne na sporných nehnuteľnostiach žalovanou v celom rozsahu a nie iba v rozsahu pozemkov zastavaných stavbami. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok a nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, pričom k jednotlivým stavbám je potrebné sa aj fyzicky dostať a stavby sú využívané na účely agroturistiky. 51. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanou za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 správne posúdil podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka, ktoré vyložil v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, podľa ktorej je zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie objektívneho charakteru, ktorého predpokladom je iba to, že stav obohatenia vznikol, t.j. objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (porovnaj napr. rozsudok NS SR 3Cdo/124/2002). Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté (uznesenie NS SR z 23.11.2010 sp.zn. 5MCdo/17/2009). V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej, či inej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní cudzej veci bez platenia úhrady za jej užívanie. Užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práv a nájmu vrátiť, je preto povinný vydať bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Určenie výšky bezdôvodného obohatenia musí vychádzať z ocenenia a prospechu, ktorý obohatenému užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. 52. V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne postupoval pri určení rozsahu bezdôvodného obohatenia a výšku peňažnej náhrady správne odvodzoval z prospechu, ktorý žalovaná získala v dobe jeho vzniku, správne pritom vychádzajúc zo znaleckých posudkov Ing. Šoltýsa č. 1/2011 a 18/2014, znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel vo výške zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne, aplikujúc vyhlášku MS SR č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Predmetom konania totiž nie je určenie výšky nájmu v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale bezdôvodné obohatenie, pri určení výšky ktorého sa vychádza z výšky obvyklého nájmu pozemku, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia. 53. O správnosti záverov znaleckých posudkov Ing. Šoltýsa č. 1/2011 a 18/2014 nemal dôvod pochybovať ani odvolací súd, keďže tieto znalecké posudky zohľadňujú jednotlivé osobitosti predmetných pozemkov, t.j. ich lokalizáciu, zastavanosť stavbami vo vlastníctve žalovanej, využívaním pre agroturistiku, blízkosť lokality určenej na výstavbu rodinných domov atď. 54. K odvolacej námietke žalovanej, že predmetné pozemky sú poľnohospodárskymi pozemkami, odvolací súd uvádza, že s touto námietkou žalovanej nesúhlasí. Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetné nehnuteľnosti nie sú poľnohospodárskymi pozemkami s určenou BPEJ. Zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ktorého aplikácie sa žalovaná domáhala počas konania, v § 1 ods. 2 upravuje, že pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku s tým, že tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitného predpisu, vyhlášky Úradu geodézie a kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon v znení neskorších predpisov) a vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde odkazuje na zákon č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potencionálnu pôdu evidovanú v katastri nehnuteľností (ďalej len „kataster“) ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty (§ 2 písm. b/ citovaného zákona). 55. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. 56. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľností, druh pozemku, geometrické určenia a výmer katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Hodnoverným a záväzným údajom v katastri je aj výmera parcely, ak je určená v digitálnej forme, obnovou katastrálneho operátu novým mapovaním, vykonaným po účinnosti tohto zákona (§ 70 ods. 2 citovaného zákona). 57. Tak, ako už konštatoval aj okresný súd, aj odvolací súd poznamenáva, že údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnovernými údajmi, pokiaľ nie je preukázaný opak. 58. Z uvedeného je zrejmé, že je treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetné pozemky nemožno považovať za poľnohospodársku pôdu a podľa toho posudzovať cenu pôdy v situácii, ak sú evidované ako orná pôda. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ (viď § 70 ods. 2 posledná veta zák. č. 162/1995 Z.z.). 59. Naviac z obsahu spisu vyplýva, že skutočným druhom pozemku nie je orná pôda, ale prevažne ostatné plochy, zastavané plochy a trvalé trávnaté porasty, pričom orná pôda a trvalé trávnaté porasty predstavujú iba cca 3,3 % z celkovej výmery, čo je skutočne zanedbateľná časť. 60. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č. 504/2003 Z.z. v § 1 ods. 1 hovorí o nájomnej zmluve, o nájme pozemku na poľnohospodárske účely a žalovaná nepreukázala využitie pozemku na poľnohospodárske účely. Vykonaným dokazovaním, ako aj obhliadkou miesta samého bolo jednoznačne konštatované, že pozemok sa nevyužíva na poľnohospodárske účely a nemožno tento zákon aplikovať na uvedený skutkový stav a zároveň aj z výpisu zo živnostenského registra nepochybne vyplýva, že žalovaná v rozhodnom období pod obchodným menom MVDr. Alexandra Badová - VAMP podnikala (od 10.3.2000) v Ploskom, Ortáše - Ranč v oblasti agroturistiky tak, ako bolo uvedené vyššie. 61. Nenáležitá je aj námietka žalovanej, že na predmetnú vec sa vzťahuje právna úprava zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a s tým súvisiaca povinnosť súdu ex offo skúmať, či žalobou uplatnený nárok nie je prekludovaný. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zákon č. 229/1991 Zb. nemožno aplikovať na prejednávaný prípad vzhľadom na skutočnosť, že ide o vyporiadanie vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a žalovanou ako vlastníčkou stavieb na týchto pozemkoch, teda vlastníctvo zastavaných pozemkov je vyporiadané. 62. Predmetom tohto sporu nie je nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za zastavané pozemky, ktoré jej neboli vydané a ktorú náhradu jej má poskytnúť štát. Nárok na náhradu za zastavané pozemky, ktoré sa nevydávajú, ktorý nárok je daný voči štátu, nemožno stotožňovať s nárokom vlastníka pozemku voči vlastníkovi stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov zastavaných týmito stavbami. V tomto konaní sa žalobkyňa nedomáha finančnej náhrady za nevydané pozemky, ale domáha sa náhrady za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou, teda právnym titulom je bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Obč.zák. a nie nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Akékoľvek úvahy o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto bezpredmetné. 63. Pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako uviedol súd prvej inštancie, tento sa síce premlčuje v zmysle ust. § 107 ods.1 Obč. zák., avšak nedochádza k jeho preklúzii uplynutím určenej doby, preto k preklúzii nároku nedošlo ani v zmysle ust. § 107 Obč. zák. 64. V súvislosti s nemožnosťou aplikácie zákona č. 229/1991 Zb. súd odkázal na stanovisko žalobkyne, prezentované počas súdneho konania, v zmysle ktorého zákon č. 229/1991 Zb. sa vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo budov v dôsledku toho, že vlastníctvo prešlo na štát alebo na iné právnické osoby v dobe uvedenej v zákone. V tom prípade by si poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. V prípade žalobkyne však vlastníctvo k pozemkom bolo vysporiadané, žalobkyňa je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej a žalobkyňa si teda neuplatňuje nárok v zmysle zákon č. 229/1991 Zb. 65. Rovnakú argumentáciu uviedla žalobkyňa aj vo vyjadrení k odvolaniu a na túto argumentáciu odvolací súd v celom rozsahu poukazuje a uzaviera, že aplikácia zákon č. 229/1991 Zb. v prejednávanom spore je vylúčená a nárok žalobkyne prekludovaný nie je. 66. Nedôvodná je aj námietka žalovanej, že rozsudok je vo vyhovujúcej časti ohľadne istiny nepreskúmateľný a nezrozumiteľný. 67. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v tejto časti svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a uviedol aj právne závery, ktoré vyvodil zo skutkových zistení na základe citovaných právnych predpisov. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku v potvrdenej časti nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie v tejto jeho preskúmavanej časti zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods.2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu (v súčasnosti § 220 CSP), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 68. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno považovať rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, a teda napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/ CSP. 69. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ohľadne istiny ako vecne správny podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. 70. Požiadavkám v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. však nezodpovedá odôvodnenie rozsudku v časti priznaného príslušenstva, t.j. 8,5% ročného úroku z omeškania od 1.4.2008 do zaplatenia. V tejto časti je rozsudok súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. 71. Odôvodnenie v tejto časti je stručné, súd určil začiatok omeškania s plnením celej žalovanej sumy za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 iba odkazom na dátum podania žaloby, t.j. 1.4.2008 a jeho závery o omeškaní (aj s plnením, na ktoré vznikol nárok až po podaní žaloby) sú nepreskúmateľné. 72. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, čím je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku v časti priznaného príslušenstva v zmysle ust. § 389 ods.1 písm. b/ CSP. 73. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety OZ). 74. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ). 75. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Obč. zákonníka). 76. Z vyššie cit. zák. ust. je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zák. ust. ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania. 77. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený čas splnenia, treba podľa ust. § 563 Obč. zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil, len čo ho požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená. Forma výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu. Časom splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je teda prvý deň potom, kedy ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo, požiadal o plnenie, ak nie je ním určená iná (dlhšia) lehota na plnenie. 78. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ten, kto sa bezdôvodne obohatil, je v omeškaní s plnením záväzku z bezdôvodného obohatenia v zásade vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho ten, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil, požiadal, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve na plnenie. Od tohto dňa je ten, kto sa bezdôvodne obohatil, v omeškaní a je možné od neho požadovať aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1,2 Obč. zák.). 79. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre určenie začiatku omeškania s plnením za jednotlivé obdobia je rozhodné zistenie, kedy žalobkyňa vyzvala žalovanú na plnenie za to - ktoré obdobie a v akej lehote, resp. či za deň tejto výzvy nemožno považovať až doručenie žaloby a následne zmien žaloby. 80. Po vrátení veci bude preto úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z vyššie vysloveného právneho názoru a skúmať v zmysle vyššie vyslovených zásad, kedy došlo k omeškaniu žalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia za jednotlivé roky uplatneného obdobia. 81. V žiadnom prípade však nemôže dôjsť k omeškaniu od 1.4.2008 s tým plnením, na ktoré nárok vznikol po tomto dátume. 82. Povinnosťou súdu bude rozhodnutie odôvodniť v zmysle ust. § 220 CSP tak, aby jeho úvahy, ako dospel k určeniu prvého dňa omeškania s plnením s poukazom na zistený skutkový stav, boli zrejmé tak sporovým stranám, ako aj odvolaciemu súdu. 83. K vznesenej námietke premlčania žalovanou v doplnení odvolania zo dňa 30.6.2017 s poukazom na zákon č. 182/1993 Z.z. odvolací súd uvádza, že námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou (§152 CSP), a teda v zmysle ust. § 149 CSP je prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany. 84. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len za podmienok ustanovených v § 366 CSP, t.j. ak sa týkajú procesných podmienok (písm. a/), ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm .b/), má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. c/) alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie písm. d/). Zároveň prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. 85. V prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre to, aby odvolací súd mohol prihliadnuť na túto námietku premlčania, pretože jednak nebola vznesená žalovanou v odvolaní a jednak nebola splnená podmienka, že ich nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 86. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci nejde o vznik zákonného vecného bremena k pozemkom žalobkyne v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov z dôvodov, ako ich uvádza žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu odvolania (ods. 17 odôvodnenia rozsudku), ako sa mylne domnieva žalovaná, z ktorého dôvodu je právne bezvýznamné zaoberať sa otázkou premlčania práva na náhradu za vzniknuté zákonné vecné bremeno podľa zákon č. 182/1993 Z.z. 87. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách celého konania sporových strán, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.3 CSP). 88. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 poslednej vety CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).