Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/507/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108207925 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7108207925.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne L. I., P., D. XX, proti žalovanej U.. R. V. - X., M., U. XX, o zaplatenie sumy 7 623,- eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti uzneseniu 25C/161/2008-569 z 29.4.2015 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením návrh žalovanej na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25C/161/2008 do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 37C/106/2013 zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou naň 1.4.2008 v znení zmeny z 15.5.2014, domáha, že písomným podaním z 26.1.2015 žalovaná navrhla prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod sp. zn. 37C/106/2013, v ktorom konaní sa rieši predbežná otázka či predmetné pozemky sú alebo nie sú využívané pre poľnohospodárske účely, ako aj výška nájomného požadovaného žalobkyňou. Podotkol, že z pripojeného spisu súdu pod sp. zn. 37C/106/2013 zistil, že v predmetnom konaní žalobkyňa R. L. sa voči žalovanej U.. R. V. - X. domáha zaplatenia sumy vo výške 3 034,19 € s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v kat. úz. Ploské, obec: Ploské, okres Košice - okolie evidovaných na LV č. XXXX, za rok 2012, že konanie doposiaľ nie je právoplatne ukončené, uznesením zo 17.4.2015 bolo pojednávanie v danej veci odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Citoval § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. a poukázal nato, že citované ustanovenie upravuje tzv. predbežnú (prejudiciálnu) otázku, ktorou sa rozumie taká otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, a ktorá môže byť predmetom samotného konania. Pokiaľ sa táto zákonom predpokladaná prekážka vyskytne počas súdneho konania, je na úvahe súdu, či konanie preruší alebo bude v ňom pokračovať ďalej, pretože z dikcie ust. § 109 ods. 2 O.s.p. nevyplýva súdu povinnosť konanie prerušiť, že k prerušeniu konania podľa citovaného ustanovenia pristúpi (pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia) za predpokladu, že prebieha iné konanie alebo keď dal podnet účastník na začatie iného konania, v ktorom sa rieši (má byť riešená) taká otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol riešiť sám. Dôvod prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania a že pri úvahe, či súd preruší konanie, postupuje podľa okolností prípadu. Uzavrel, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej účastníčky o potrebnosti prerušenia konania do právoplatného skončenia konania vedeného na súde pod sp. zn. 37C/106/2013, keďže otázku účelu využívania predmetných pozemkov i výšku peňažného nároku žalobkyne na nájomnom posúdi sám na základe výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania vo veci, aj vzhľadom na už vykonané znalecké dokazovanie. Preto dospel k záveru, že v tomto konaní pre riešenie jednotlivých právnych otázok v súvislosti s prebiehajúcim konaním sp. zn. 37C/106/2013 nieje potrebné jeho prerušenie s prihliadnutím aj na hľadisko procesnej hospodárnosti a z uvedených dôvodov rozhodol tak, že návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Žalovaná v zákonnej lehote podala odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd zamietol jej návrh na prerušenie konania, ktoré odôvodnila podľa § 205 ods.2 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, z nasledujúcich skutkových a právnych dôvodov: Súd v zmysle uvedeného uznesenia dospel k názoru, že prerušenie konania z hľadiska procesnej hospodárnosti nieje potrebné. Nakoľko sa rovnaké právne otázky zásadného významu riešia v konaní 37C/106/2013, v konaní 40C/67/2008 bolo proti rozsudku Okresného súdu Košice I. podané odvolanie na Krajský súd v Košiciach, v ktorom sa odvolací súd bude musieť vysporiadať s rovnakými právnymi otázkami ako Okresného súdu Košice I. v konaní č.k.: 25C/161/2008, a to najmä: - či znalec z odboru stavebníctva je oprávnený vyhotoviť znalecký posudok k výške nájomného - k predmetným pozemkom a či takto vyhotovený znalecký posudok možno hodnotiť za zákonný, či sa pri určovaní výšky nájomného uplatňuje zákon č. 504/2003 Z.z., ktorý odkazuje na oceňovací právny predpis, a to vyhlášku 38/2005 Z.z., nakoľko sú pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991, - či bolo v konaní dostatočne preukázané, že ona mala na pozemkoch vykonávať podnikateľskú činnosť v rozsahu tvrdenom žalobkyňou, ktorá svoje vyjadrenia nepodložila žiadnymi relevantnými dôkazmi a aj napriek tomu, že predložila v konaní 40C/67/2008 množstvo listinných dôkazov, ktoré potvrdzovali, že vykonávala poľnohospodársku činnosť súd, v konaní vyhovel žalobkyni, - či sa areál ranča, na ktorom sa nachádzajú pozemky žalobkyne považuje za hospodársky dvor pre chov hospodárskych zvierat, - či bolo bezdôvodné obohatenie skutočne na úkor žalobkyne získané, - či vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške požadovanej viac ako 500 krát vyššie ako výška nájomného, ktoré ona platila SPF možno považovať za obvyklú výšku nájomného, - či možno nájomnú zmluvu, ktorú uzatvorila s SPF ako správcom za neznámych vlastníkov vo výške 71/132, v ktorej určil výšku nájomného považovať za rozhodnutie o výške nájomného, na ktoré je podľa §139 ods.2 oprávnený, - či je právny nárok žalobkyne v zmysle § 11 písm. d), § 14 ods.1, §13, § 16 ods.1 a §16 ods.3 právnej úpravy 229/1991 Zb. prekludovaný a iné. II. Nakoľko bolo v predmetnom konaní podané 28.5.2015 rozsiahle písomné podanie a súd sa bude musieť vysporiadať s rovnakými otázkami ako Krajský súd Košice, ktoré majú v konaní zásadný význam pre rozhodnutie súdu, má za to, že súd nepostupoval v konaní správne, keď konanie neprerušil. Odvolaciemu súdu dáva do pozornosti tú skutočnosť, že na Okresnom súde Košice I. sa vedie odhadom ďalších desať identických konaní, v ktorých sa súdy musia vysporiadať s rovnakými otázkami, ako odvolací súd. Je pre ňu finančne neúnosné platiť za poskytovanie právnych služieb a nechávať sa právne zastupovať v každom jednom súdnom konaní, ktoré žalobkyňa podľa jej názoru podáva úmyselne za každý rok samostatne, pričom jednoduchým zmenením žalobného petitu bolo možné minimalizovať počet súdnych konaní. Takýto postup žalobkýň má pre ňu z hľadiska trov likvidačný charakter. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada, aby s prihliadnutím na hospodárnosť konania a najmä z dôvodu, že s identickými právnymi otázkami sa má vysporiadať odvolací súd, bolo vyhovené jej odvolaniu, ktorým sa súčasne poskytne ochrana jej ohrozeným právam. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na jeho odôvodnenie, z ktorého citovala, že k uvedenému rozsiahlemu písomnému podaniu žalovanej z 28.5.2015, t.j. k sporným právnym otázkam v tomto konaní, sa detailne vyjadrila podaním z 5.6.2015. Poukázala na to, že 1.4.2008 v predmetnej právnej veci podala návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 10 162,65 eur (306 160,- Sk) s príslušenstvom, z titulu nájomného resp. bezdôvodného obohatenia za roky 2006 - 2008. Návrhom na zmenu petitu z 11.1.2011 žalobu rozšírila aj na roky 2009 a 2010, t.j. v predmetnom spore si uplatňuje nároky za roky 2006 - 2010 vo výške (po čiastočnom späťvzatí) 7 623,00 eur s príslušenstvom. Poukázala nato, že žalovaná využíva pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania od roku 1997, teda už 18 rokov, a to bez zaplatenia akejkoľvek finančnej odplaty, že celý pozemok je oplotený, že ona má obmedzený až takmer znemožnený prístup k predmetu svojho vlastníctva, t.j. že jej dispozičné právo je dlhodobo obmedzované, že žalovaná už niekoľko rokov, napriek rôznym prísľubom, odmieta jej platiť akúkoľvek kompenzáciu za užívanie pozemkov v jej vlastníctve a napriek tomu, že ochranu svojho práva a záujmov uplatnila na titulovanom súde ešte v roku 2008, vo veci dlhodobo pretrváva stav právnej neistoty, že žalovaná naďalej plnohodnotne, ničím nerušene, využívala a zneužívala daný stav (neexistenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia) a podnikala na cudzích pozemkoch. Má za to, že súd uznesením z 29.4.2015, sp.zn. 25C/161/2008, ktorým predmetné konanie neprerušil, rozhodol v súlade so zásadami občianskeho súdneho konania prihliadajúc na stav, priebeh a dĺžku predmetného konania. Citovala § 109 ods.2 a poukázala na ustálenú súdnu prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR, z 21.10.2010, sp. zn. 3 Cdo 150/2010, NS SR sp.zn. 4Obo/78/2012), že § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. predpokladá takú predbežnú, resp, preiudiciálnu otázku, ktorej predchádzajúce vyriešenie je nutné, aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej. Je však nutné zdôrazniť, že nejde o prípad, kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd nebol oprávnený vyriešiť sám, ale jedná sa o prípad, kedy otázku, ktorú síce konajúci súd je oprávnený riešiť ako otázku predbežnú, avšak z rôznych dôvodov (napr. z dôvodu spomínanej hospodárnosti konania) je vhodnejšie vyčkať na rozhodnutie iného orgánu, najčastejšie súdu. Ani skutočnosť obdobného konania ešte neznamená, že sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a aj v prípade konečného rozhodnutia v obdobnej právnej veci nie je vylúčené, aby súd z vykonaného dokazovania v tomto konaní inak právne posúdil vec a inak vo veci rozhodol. Preto mnohokrát nie je potrebné, aby súd prerušoval konanie do právoplatného skončenia konania v obdobnej právnej veci. (napr. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/61/2011 zo dňa 27.9.2011) Prerušením predmetného konania, z dôvodu čakania na výsledok konaní, ktoré nemajú relevantný a objektívne odôvodnený význam pre toto konanie, by došlo k neúmernému predĺženiu a prieťahom v konaní, a v konečnom dôsledku k zásahu do práv účastníkov konania garantovaných čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V predmetnej veci sa jedná o výšku nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia, čo nie je otázka, ktorú by súd nemohol posudzovať samostatne a sám ju aj vyriešiť, t.j. konať a rozhodnúť vo veci sám. Na Okresnom súde Košice I vedú podielové spoluvlastnícky sporných pozemkov viacero konaní proti žalovanej. Žalovaná takmer vo všetkých vedených konaniach podala návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že je nehospodárne duplicitne riešiť požadované otázky, opakovať úkony a spôsobovať nadbytočné trovy konania. Žalovaná taktiež apeluje na svoju finančnú situáciu, ktorá jej nedovoľuje nechať sa zastupovať pred každým súdnym konaním, nakoľko právne otázky, ktoré je potrebné predbežne vyriešiť, si právne zastupovanie vyžadujú. Skutočnosť, že žalovaná nie je v niektorých konaniach oficiálne právne zastúpená, nemožno považovať za relevantný a zákonný dôvod na prerušenie konania. V jednotlivých prebiehajúcich konaniach žalovaná viackrát menila právneho zástupcu. Zároveň by chcela dať do pozornosti súdu, že v obdobných alebo v totožných veciach, kde sú rovnaké skutkové a právne okolnosti a boli vykonané dôkazy, už bolo aj právoplatne rozhodnuté, a to: 38C/171/2008 z 15.6.2012, právoplatným 25.8.2012 a vykonateľným 11.9.2012, 17C/212/2012 zo 17.6.2014, právoplatným 13.8.2014 a vykonateľným 17.8.2014. Z uvedeného je zrejme, že v obdobných resp. porovnateľných právnych veciach, t.j. v právnych veciach, ktorých predmetom je zaplatenie peňažnej čiastky titulom bezdôvodného obohatenia za identické alebo porovnateľné rozhodné obdobie, vo vzťahu k identickým alebo obdobným pozemkom a vo vzťahu k identickej alebo porovnateľnej žalobkyni a totožnej žalovanej, je rozhodovacia činnosť už ustálená, preto má za to, že nie je relevantný dôvod na prerušenie konania. Poukázala na zásadu zásada hospodárnosti ale aj zásada rýchlosti konania, že podstatou zásady rýchlosti je, aby bola ochrana subjektívnych práv poskytnutá rýchlo a účinné, jadrom zásady hospodárnosti zas, aby bola táto ochrana poskytnutá bez zbytočných nákladov ako zo strany účastníkov konania, tak aj zo strany štátu, že obe zásady spolu veľmi úzko súvisia, čomu zodpovedá aj ich legislatívne vyjadrenie, že toto právo je zakotvené i v článku 48 ods.2 Ústavy SR, z ktorého citovala a poukázala aj na § 6 a § 100 ods.1 O. s. p., ktoré sú vyjadrením zásady rýchlosti konania, ktorá vychádza z práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, že účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. V ďalšom poukázala na Nález ÚS 26/95 a uviedla, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa na súd vo veci obrátila. Vzhľadom na to, že konanie vo veci trvá už 7 rokov, možno objektívne skonštatovať, že sa jedná o zdĺhavé konanie, ktoré doposiaľ nezaručilo žalobkyni právnu istotu, a stojí ju to len množstvo úsilia a stresu bez konečného efektu a citovala z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 142/04 z 25.11.2004. Neprimeranosť dĺžky predmetného konania skonštatoval aj predseda Okresného súdu Košice I vo svojom vyjadrení z 13.5.2015 vo veci sťažnosti L. I., ktorou bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jej záležitosti v zaručenej lehote zaručeného článkom 6 ods.1 Dohovoru a citoval z uvedeného vyjadrenia predsedu Okresného súdu Košice I. Právo na prejednanie veci v primeranej lehote je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Prerušením predmetného konania by došlo k ďalším neprimeraným prieťahom už v beztak dlhom konaní, s cieľom oddialiť konečné rozhodnutie vo veci samej bez racionálneho a relevantného dôvodu. Ďalej citovala § 2 ods.1 zákona 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Nc 86/2011 z 24.11.2011 a § 153 ods.1 O. s. p. a má za to, že nie je potrebné prerušiť konanie z dôvodu, že sa vedú aj iné podobné konania na súde, a že sa čaká na rozhodnutie iného sudcu v rovnakej alebo obdobnej veci, bez priamej súvislosti na dané konanie. Zároveň skutočnosť, že sa vedú aj iné obdobné konania nevylučuje, že súd môže na základe vykonaného dokazovania v predmetnom konaní dospieť k iným záverom resp. iným dôvodom rozhodnutia súdu, nakoľko sudca je povinný rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Žalovaná takmer v každom vedenom konaní navrhuje prerušenie konania z odkazom, že vec sa má prerušiť do právoplatného skončenia nejakého konania, (napr. do právoplatného skončenia konania pod sp.zn. 37C/106/2013, 19C/253/2012, 40C/67/2008 a pod) a to bez ohľadu na to, v akom štádiu sú jednotlivé konania, ktorých prerušenie sa žiada, bez ohľadu na to, že už bolo vykonané určité dokazovanie, vypočutí účastníci konania a pod. Takýmto postupom (prerušenie konania z dôvodu, že sa čaká na rozhodnutie sudcu v rovnakej alebo obdobnej veci, bez priamej súvislosti na dané konanie) by mohlo dôjsť k situácii, že sudca by nerozhodoval na základe svojho vedomia a svedomia, na základe skutočností zistených zákonom, so zachovaním vecného a profesionálneho prístupu, ale rozhodoval by len mechanicky, na základe skutočnosti zistených iným sudcom. Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní nejde o prípad v zmysle § 109 ods.2 písm. c), nie sú splnené podmienky na fakultatívne prerušenie konania. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla súdu, aby prijal nasledujúce uznesenie, že potvrdzuje uznesenie Okresného súdu Košice I z 29.4.2015 sp.zn. 25C/161/2008, ktorým bol návrh žalovanej na prerušenie konania zamietnutý. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Z § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. vyplýva, že k prerušeniu konania súd môže pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje otázka, ktorá má význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie preruší, postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu. Námietky žalovanej, týkajúce sa navyšovania trov konania nie sú dostatočným dôvodom na prerušenie vedeného konania a to v prvom rade s prihliadnutím na dĺžku konania ako aj otázky, ktoré sa riešia v konaní 37C/106/2013, keďže súd ich môže posúdiť sám. Je potrebné prisvedčiť súdu, že v danom prípade aj vzhľadom na už vykonané znalecké dokazovanie, by bolo práve nehospodárne konanie prerušovať. Konanie na súde prvého stupňa pod sp.zn. 25C/161/2008 a efektívnosť v konaní sa zabezpečí len rozsudkom vo veci samej. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.