Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/30/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200834 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200834.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu S. M. N., N.. XX.XX.XXXX, Š. W. K. F. T., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného OZ Liga za ľudské práva, so sídlom v Bratislave, Štúrova 3, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, Humenné, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 04.09.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017 - ZVC zo dňa 25.08.2017 takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné č. PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zo dňa 25.08.2017 o zaistení žalobcu S. M. N., N.. XX.XX.XXXX, Š. W. K. F. T., bez platného cestovného dokladu, trvale bytom Kinshasa, Konžská demokratická republika a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca S. M. N., N.. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. III. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 25.08.2017 č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zaistil žalobcu dňom 25.08.2017 o 22.30 hod. podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) s poukázaním na § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2018 s tým, že lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, ktorý sa zhoduje s dňom jeho doručenia. Zároveň podľa ust. § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania dňom 25.08.2017 umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Vo výroku rozhodnutia ďalej zdôraznil, že podľa § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov je možné podľa ods.1 zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR v zmysle § 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). 2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania bol dňa 25.08.2017 o 08.00 hod. predvedený hliadkou mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov a následne bol eskortovaný na Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom. Šetrením bolo zistené, že účastníkovi konania bolo z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR Oddelením azylu Policajného zboru v Humennom dňa 06.05.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení na územie Konžskej demokratickej republiky pod č. : PPZ-HCP-PO11-ZVC-11-022/2016 (podľa ust. § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2016. Týmto rozhodnutím bolo účastníkovi konania uložené vycestovať z územia SR v lehote 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, t.j. najneskôr do 22.06.2016. Účastník konania uloženú povinnosť nesplnil. V ďalšom texte odôvodnenia rozhodnutia správny orgán poukázal, že žalobca už celkovo päť krát neúspešne žiadal príslušné policajné orgány Ministerstva vnútra SR o udelenie azylu (žiadosťami zo dňa 13.02.2012, 18.03.2014, dňa 03.06.2015, dňa 06.08.2015 a naposledy dňa 23.05.2017). Po rekapitulácii jednotlivých správnych konaní o žiadostiach žalobcu správny orgán konštatoval, že v prípade v poradí štvrtej žiadosti Migračný úrad vydal dňa 01.08.2016 rozhodnutie ČAS: MU-PO-97-26/2016-Ž, ktorým podľa § 11 ods.1 písm. f/ zákona o azyle zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.08.2016. Proti tomuto rozhodnutiu Migračného úradu žalobca podal opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave, ktorý svojim rozsudkom zo dňa 25.11.2016 ( právoplatným dňa 29.10.2016) č.k. 6Saz/1/2016-18 správnu žalobu zamietol. Na základe podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 19.04.2017 sp.zn. 10Sžak/4/2017 (rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.05.2017) kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. O v poradí poslednej žiadosti o udelenie azylu podanej žalobcom dňa 23.07.2017 rozhodoval Migračný úrad dňa 28.07.2017 rozhodnutím pod č.: ČAS: MU-PO-68-23/2017-Ž, ktorým zamietol žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Zároveň vo výroku rozhodnutia uviedol, že žiadosť žalobcu o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia z územia SR. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.08.2017. 3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukazoval na ustanovenie § 84 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého je jeho povinnosťou zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca, ak štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote označenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení. Z vyjadrenia účastníka konania k podkladom vo veci zaistenia spísanej podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku dňa 25.08.2017 vyplynulo, že žalobca na Slovensku nemá príbuzných, len priateľov, jeho bratranec žije v Londýne. K svojim majetkovým pomerom uviedol, že má v hotovosti asi 12,- eur a zvyšné peniaze má uložené v banke v sume cca 1.200,- eur. Zároveň tvrdil, že má zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte na adrese Šafárikova 103, Senec. Správny orgán v súvislosti k alternatívam zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ods.1 písm.a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov uzavrel, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť hlásenia pobytu, resp. povinnosť zložiť peňažnú záruku, a to z dôvodu doterajšieho konania účastníka na území SR a skutočnosti, že tento nemá na území SR udelený pobyt ako aj mieru ohrozenia účelu jeho zaistenia. Opätovne správny orgán zdôraznil, že účastník konania nesplnil svoju povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím o administratívnom vyhostení a toto rozhodnutie v podstate ignoroval. Je preto predpoklad, že ani počas prípadnej alternatívy zaistenia by nedošlo z jeho strany k dobrovoľnému vycestovaniu z územia SR a existujúci protiprávny stav by zotrval aj naďalej. Uzavrel, že z týchto dôvodov u žalobcu neprichádza do úvahy uloženie alternatív k zaisteniu, a to aj napriek tým skutočnostiam, že žalobca podľa vlastného vyjadrenia disponuje finančnými prostriedkami a má zabezpečené aj ubytovanie. Účelnosť zaistenia správny orgán vyvodzoval z toho, že žalobca má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie svojich životných potrieb na primeranej úrovni, a to za situácie, keď je obmedzená jeho protiprávna činnosť. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na ust. § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, a to vo vzťahu k stanoveniu dĺžka doby zaistenia do 25.02.2018. Konštatoval, že takáto doba je nevyhnutná a počas nej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Odvolal sa na vyjadrenie Úradu policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, podľa ktorého v danom prípade je možné predpokladať lehotu na výkon administratívneho vyhostenia v dĺžke šesť mesiacov. Kratšiu dobu zaistenia považoval za neefektívnu a nedostatočnú na plynule a bezproblémové vybavenie všetkých náležitostí. Uzavrel, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, pretože závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov ako je spolupráca cudzinca ako aj konkrétne úkony potrebné na realizáciu administratívneho vyhostenia, a to zabezpečenie potvrdenia totožnosti žalobcu, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. 5. V závere preskúmavaného rozhodnutia správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože existuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia SR, v ktorom bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov. Vo vzťahu k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania, ktoré je zakotvené v článku 8 ods.1 Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv základných slobôd uviedol, že počas správneho konania neboli zistené skutočnosti a ani účastníkom konania neboli potvrdené a zdokladované žiadne závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, a to aj s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby a vo vzťahu k jeho ekonomickej situácii správny orgán dospel k záveru, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu na území SR. Zaistením účastníka konania nie sú porušené jeho práva vzhľadom na platnú legislatívu a jeho prepustenie by znamenalo nerešpektovanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa nachádza. Účastník konania by pokračoval v páchaní priestupu na úseku pobytu cudzincov. Uprednostnenie verejného záujmu je tak dostatočne odôvodnené, a to aj s ohľadom na zásah do práv účastníka konania, čím je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia. 6. Správnou žalobou zo dňa 04.09.2017 (č.l.1-7 spisu) žalobca prostredníctvom právneho zástupcu navrhol preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.08.2017 č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017- ZVC zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Náhradu trov konania si neuplatnil. Z obsahu žaloby vyplýva, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom rozsahu, pretože rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods.1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku, ďalej aj SSP), rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP) a zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písm. e/ SSP). V úvode žaloby žalobca zdôraznil, že dňa 28.08.2017 podal prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne správnu žalobu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zamietnutí jeho žiadosti o azyl ako neprípustnej na príslušný Krajský súd v Košiciach a zároveň súdu doručil aj žiadosť o priznanie odkladného účinku podanej správnej žaloby. K jednotlivým žalobným bodom uviedol, že už v roku 2016 zo strany Migračného úradu MV SR bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o azyl ako neprípustnej v zmysle § 11 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Následne na základe rozhodnutia č.p.: PZ-HCP-BA8-65-007/2016-AV bol žalobca dňa 01.08.2016 zaistený podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia do Konžskej demokratickej republiky. V tom čase žalobca namietal nesprávnosť a nezákonnosť jeho zaistenia, pričom Najvyšší súd SR ( ako súd kasačný) rozhodoval rozsudkom sp.zn. 1Szak/13/2016 zo dňa 10.10.2016 ktorým zrušil rozhodnutie o jeho zaistení a rozhodol o jeho bezodkladnom prepustení zo zaistenia. Žalobca ďalej citoval body 22, 23 až 32 odôvodnenia označeného rozsudku Najvyššieho súdu SR, v ktorých kasačný súd vyslovil záver, že „podľa kasačného súdu je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na území SR požiadal o azyl, a je teda pravdepodobné, že účel zaistenia (v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s Ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.“ Žalobca ďalej poukázal na právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v tomto rozsudku, a to: „Žalovaný však v tomto smere pochybil, nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí sa nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že sťažovateľ bol v čase rozhodovania o zaistení žiadateľom o azyl, nevyjadril sa k prebiehajúcemu azylovému konaniu, neuviedol, prečo pri zaistení žalobcu nepostupoval v zmysle ustanovení o zaistení žiadateľa o azyl a navyše žalovaný opomenul posúdiť podstatnú otázku, a to či cudzinca, ktorý požiadal o azyl, vôbec možno zaistiť podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.“ Žalobca ďalej zdôraznil, že v súčasnosti ide prakticky o totožnú situáciu a v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného opäť nie je možné nájsť odôvodnenie, ako sa žalovaný vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca bol v čase konania o jeho zaistení dňa 25.08.2017 naďalej žiadateľom o azyl. Žalovaný sa dostatočným spôsobom nevyjadril ani k prebiehajúcemu azylovému konaniu, len v napadnutom rozhodnutí v rámci zosumarizovania skutkového stavu poukázal na to, že v tomto konaní bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o azyl, čo však nie je úplne súladné s právnym poriadkom vo vzťahu k potrebe úplného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. V rozhodnutí žalovaného chýba aj správna úvaha, prečo nebolo možné v prípade žalobcu postupovať v zmysle ustanovení o zaistení žiadateľov o azyl upravených v § 88a a nasl. zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 7. K posúdeniu možností uloženia alternatív k zaisteniu namietal, že v jeho prípade boli splnené podmienky na uloženie miernejšieho donucovacieho opatrenia, preto bolo povinnosťou žalovaného ich pred zaistením uprednostniť. Odvolal sa na svoju majetkovú situáciu a zdôraznil, že v banke má uložené finančné prostriedky v sume cca 1.200,- eur. Taktiež má zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte v meste Senec. Zdôraznil, že ide o stabilný už niekoľkoročný prenájom, preto v prípade uloženej alternatívy k zaisteniu mal možnosť sa zdržiavať v mieste terajšieho bydliska a jeho pobyt bol žalovanému známy. Zdôraznil aj tú skutočnosť, že v minulosti spolupracoval so štátnymi orgánmi SR, pričom opakované vstúpenie do azylového konania nie je zákonným dôvodom pre neuplatnenie alternatívy k zaisteniu. Dôvodom podania opakovanej žiadosti o azyl bola obava žalobcu o svoj život v krajine jeho pôvodu. Aj napriek opakovaným neúspechom v azylovom konaní SR neopustil, ale zdržiaval sa po celý čas na jej území a spolupracoval so štátnymi orgánmi SR. Z uvedených dôvodov vyvodil záver, že v jeho prípade boli splnené podmienky pre uloženie alternatív k zaisteniu a jeho pozbavenie osobnej slobody nie je ani primeraným a ani nevyhnutným krokom pre správne konanie v tejto veci. Poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR a právne názory vyslovené v rozsudku sp.zn. 1Sza/9/2016 zo dňa 10.05.2016, kde Najvyšší súd SR sa vyjadril k potrebe prednostného uplatnenia alternatív k zaisteniu a spôsobu skúmania splnenia ich podmienok. Zdôraznil, že v jeho prípade neexistuje riziko úteku, ktoré by bolo dôvodom pre neuplatnenie alternatívy k zaisteniu, a preto zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu povinnosti správneho orgánu prednostne aplikovať miernejšie donucovacie prostriedky pred pristúpením k aplikácii inštitútu zaistenia. Naviac žalovaný nesprávne právne posúdil aj podmienky, ktoré bolo potrebné splniť na ich uplatnenie. Z týchto podstatných dôvodov časť odôvodnenia rozhodnutia o neuplatnení alternatív k zaisteniu považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 8. Žalobca v žalobe namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu týkajúce sa možných prekážok vyhostenia a s tým spojenú jeho vyhostiteľnosť do domovskej krajiny, keď namietal, že žalovaný sa nikde v napadnutom rozhodnutí nevenoval možným prekážkam vyhostenia. Od vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení v máji 2016 uplynula už určitá doba, počas ktorej mohlo dôjsť k podstatnej zmene situácie v krajine jeho pôvodu, preto bolo povinnosťou žalovaného skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu práve v danej dobe. Zdôraznil, že s existenciou prípadných prekážok vyhostenia je úzko spojená efektívnosť a účelnosť zaistenia. Ak nie je možné cudzinca z dôvodu právnej prekážky vyhostiť do krajiny určenej v rozhodnutí o vyhostení, zaistenie za účelom výkonu takéhoto vyhostenia nie je ani vykonateľné. Odvolal sa na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR premietnutú v rozsudkoch sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.08.2011, rozsudku sp.zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015 a rozsudku sp.zn. 10Sza/11/2016 zo dňa 17.10.2016, z ktorých v podstate vyplýva právny názor : „Limitom naplnenia účelov zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.“ Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014 vyplýva, že „... Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený...“ Práve za situácie, ak od právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu uplynul dlhší časový úsek (viac ako rok) a žalobca medzičasom opätovne požiadal o azyl z dôvodu opodstatnenej obavy zo zlého zaobchádzania v krajine jeho pôvodu, bolo povinnosťou žalovaného si zabezpečiť aktuálne správy o politickej a spoločenskej situácii v danej krajine tak, aby tieto skutočnosti boli správnym orgánom komplexne posúdené pre zodpovedanie otázky reálnosti vyhostiteľnosti žalobcu. V tej súvislosti žalobca poukázal na súčasnú situáciu v Konžskej demokratickej republike a odvolal sa aj na svoju príslušnosť k opozičnej politickej strane, z ktorého dôvodu môže dôjsť v Kongu k jeho perzekúcii. Vytýkal žalovanému, že v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k účelnosti zaistenia iba veľmi stručne konštatoval, že túto vyvodzuje z okolností, v ktorých sa účastník konania nachádza, nie je však zrejmé, akými správnymi úvahami bol žalovaný vedený pri vyhodnocovaní účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu. Samotná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení a ani neoprávnený pobyt žalobcu nie sú dôvodom pre jeho zaistenie a obmedzenie na osobnej slobode v trvaní šesť mesiacov. Účelnosť a efektívnosť zaistenia podľa žalobcu nie je možné odôvodňovať ani obmedzením žalobcu v pokračovaní protiprávnej činnosti spočívajúcej v jeho neoprávnenom pobyte na území SR. Zdôraznil, že za posledných päť rokov sa nedopustil žiadneho trestného činu, ani konania, na základe ktorého by zo strany žalovaného bolo odôvodnené ho trestať. Práve z týchto dôvodov považoval v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Tým, že žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal možné prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny jeho pôvodu, nedostatočným spôsobom zisťoval skutkový stav potrebný pre vydanie rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie teda trpí aj vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. 9. Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia žalobca v žalobe uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ako aj správnych krajských súdov vyplýva záver, že dĺžka zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade. O to viac bolo povinnosťou žalovaného odôvodniť dĺžku doby zaistenia za situácie, ak využije maximálnu dobu zaistenia tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dĺžku doby zaistenia stanovil na základe vyjadrenia UPZ Sečovce k reálnej dobe na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka Konžskej demokratickej republiky, kde sa uvádza, že je možné predpokladať lehotu na výkon administratívneho vyhostenia šesť mesiacov. Ďalej žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu bude potrebné potvrdenie o totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu žalobcu, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia jeho vyhostenia. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci sp.zn. 1Sp/19/2016 zo dňa 27.06.2016 s tým, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný len stručne poukázal na zaslanie vyjadrenia k dĺžke trvania realizácie vyhostenia štátnych príslušníkov Konžskej demokratickej republiky. V tomto vyjadrení ako aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia však chýbajú bližšie informácie, z ktorých by bolo možné prijať záver o potrebe stanovenia maximálnej doby zaistenia pre realizáciu vyhostenia štátneho príslušníka Konga. Útvary policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach a v Medveďove v rámci odpovedí používajú podobné alebo zhodné formulárové odpovede, ktoré prakticky stále obsahujú totožné uvedenie „reálnej doby“ realizácie vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín v trvaní 6 mesiacov pri absencii cestovného dokladu bez ohľadu na krajinu pôvodu účastníka konania. Z týchto skutočností preto žalobca vyvodil záver, že aj vzhľadom na totožné označenie trvania dĺžky doby zaistenia vo vzťahu k predpokladu doby trvania realizácie vyhostenia u štátnych príslušníkov tretích krajín by takéto správy nemali byť jediným smerodajným zdrojom pre určenie maximálnej doby trvania zaistenia a nemali by predstavovať jediný podklad pre rozhodnutie správneho orgánu, a to práve pre chýbajúce dostatočne špecifikované informácie, z ktorých by následne žalovaný mohol v odôvodnení riadnym spôsobom zargumentovať ich aplikáciu na osobitnosti prípadu účastníka konania. Práve z týchto dôvodov žalobca aj v tejto časti považoval odôvodnenie rozhodnutia o stanovení maximálnej možnej doby zaistenia v trvaní šesť mesiacov za nedostatočne odôvodnené. Naviac v prípade realizovania vyhostenia žalobcu nie je potrebné potvrdzovať jeho totožnosť, pretože táto nie je sporná, a to aj s poukazom na už teraz neplatný cestovný doklad, ktorý sa nachádza v Útvare policajného zaistenia cudzincov Medveďov. 10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.09.2017 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného potvrdil. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie v súvislosti s prebiehajúcim azylovým konaním zdôraznil, že mal vedomosť o tom, že žalobca bol aj v čase konania o zaistení žiadateľom o udelenie azylu a naďalej mu plynula lehota na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí o žiadosti o azyle ako neprípustnej, no napriek tomu sa rozhodol pre aplikáciu ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov pre jeho zaistenie, hoci zákon o pobyte cudzincov žalovanému poskytuje právnu úpravu zaistenia žiadateľov o azyl. Uviedol, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia jednoznačne poukázal na ustanovenie § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov, ktorý stanovuje, že podľa ods. 1 je možné zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR. Oprávnenosť žiadateľa o udelenie azylu zdržiavať sa na území SR je upravená v ustanovení § 22 ods.1 zákona o azyle, pričom však žiadateľ nie je oprávnený za danej situácie sa zdržiavať na území SR. Je nesporné, že u žalobcu ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo žiadosť žalobcovi o udelenie azylu podľa § 11 ods.1 písm.f/ zákona o azyle alebo § 12 ods.2 písm.g/ zákona o azyle. Z uvedených dôvodov túto námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú. Ďalej k námietke nesprávneho právneho posúdenia možnosti uloženia alternatívy k zaisteniu a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia uviedol, že právoplatným rozhodnutím bol žalobca vyhostení na územie Konžskej demokratickej republiky a bola mu určená maximálna lehota na vycestovanie, ktorú však nedodržal a nevykonal ani žiadnu aktivitu smerujúcu k realizácii takéhoto rozhodnutia, napr. nesnažil sa získať cestovný doklad, ale naopak opakovane vstupoval do azylového konania. Podľa žalovaného je teda dôvodné predpokladať, že ani počas alternatív zaistenia by žalobca nepristúpil k dobrovoľnému vycestovaniu a naďalej by udržiaval protiprávny stav. V prípade ak aj žalobca disponuje finančnými prostriedkami a má zabezpečené ubytovanie, jeho príjem pochádza zo zamestnania, ktoré vykonáva ako cudzinec na neoprávnenom pobyte, ktorý do budúcnosti nemôže vykonávať, a teda v ďalšom nebude mať z čoho financovať svoj pobyt na území SR. Vo vzťahu k námietke o existencii „rizika úteku“ žalovaný zdôraznil, že v zmysle splnenia požiadaviek dôvodu zaistenia, ktorý bol uplatnený v tomto konaní nie je potrebné posudzovať existenciu rizika úteku. Ako neopodstatnenú hodnotil aj námietku žalobcu vo vzťahu k možným prekážkam vyhostenia a s tým spojenej vyhostiteľnosti žalobcu, pretože žalovaný skúmal a posudzoval prekážky administratívneho vyhostenia už v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bránili jeho vyhosteniu z územia SR. Skutočnosť, že v rozhodnutí o zaistení sa informácia o prekážkach vyhostenia nachádza, neznamená, že žalovaný sa touto skutočnosťou nezaoberal. Zdôraznil, že žalobca v priebehu konania o zaistení neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani žalovaný nedisponoval žiadnymi takými informáciami, ktoré by viedli k prehodnoteniu jeho rozhodnutia zaistiť žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. V tej súvislosti sa žalovaný odvolal aj na rozhodnutie migračného úradu zo dňa 28.07.2017 o zamietnutí žiadosti žalobcu o azyl, v odôvodnení ktorého migračný úrad zhodnotil situáciu v Konžskej demokratickej republike ako napätú a neistú, konštatoval však, že vo väčšej časti tejto krajiny a ani v samotnom meste Kinshasa, kde mal žalobca trvalé bydlisko v súčasnosti neprebiehajú žiadne ozbrojené konflikty, pri ktorých by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Žalovaný sa vyjadril k dôvodom žiadosti žalobcu o udelenie azylu, konkrétne jeho členstvo v strane UDPS. Konštatoval, že žalobcom predložené doklady boli odborným skúmaním posúdené ako falošné, a je spochybnená zároveň aj totožnosť osoby zobrazenej na fotografii členského preukazu. Tieto skutočnosti podľa žalovaného podstatným spôsobom spochybňujú participáciu žalobcu na opozičných aktivitách, a teda aj jeho tvrdenia, že ako príslušníkovi opozičnej politickej strany žalobcovi v domovskej krajine hrozí zvýšené riziko zmiznutia alebo zlého zaobchádzania. Nesúhlasil ani s tvrdením zástupcu žalobcu, že žiadosť o azyl podaná v zahraničí je považovaná v Konžskej demokratickej republike za vlastizradu. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia žalovaný vo vyjadrení sa opätovne odvolal na listinný dôkaz, ktorým disponuje, a to správu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ktorý po telefonickej konzultácii s ÚPZC Medveďov oznámil, že ak štátny príslušník Konžskej demokratickej republiky spolupracuje, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu je spravidla do šesť mesiacov, v prípade nespolupráce táto doba môže byť dlhšia. V konaní o zaistení žalobca odmietal podpísať rozhodnutie o zaistení, zápisnicu o vyjadrení ako aj ostatné registratúrne záznamy, čo podľa žalovaného preukazuje jeho neochotu spolupráce. Za takéhoto stavu je podľa žalovaného preto maximálna doba zaistenia opodstatnená. 11. V replike žalobcu zo dňa 25.09.2017 tento prostredníctvom právneho zástupcu opätovne žiadal napadnuté rozhodnutie o zaistení zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. V podaní v podstate zopakoval právnu argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, a to aj vo vzťahu k právnemu názoru vyslovenému v rozsudku najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Szak/13/2016 zo dňa 10.10.2016 týkajúceho sa zaistenia žalobcu v predchádzajúcom období na základe rovnakých právnych skutočností, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k potrebe dostatočného odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov s tým, že dodatočné zdôvodnenie produkované správnym orgánom vo vyjadrení k opravnému prostriedku nie je spôsobilé konvalidovať nezákonnosť nedostatočne odôvodneného rozhodnutia (právne názory vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/6/2015 a sp.zn. 1Sža/7/2015). Opakovane zdôraznil, že žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s prekážkami jeho vyhostenia do krajiny pôvodu, preto žalovaný nebol spôsobilý v napadnutom rozhodnutí ani riadnym spôsobom vyhodnotiť efektívnosť a účelnosť zaistenia. Napokon v tomto podaní konštatoval, že vo veci sp.zn. 5Saz/11/2017 uznesením zo dňa 13.09.2017 Krajský súd v Košiciach priznal odkladný účinok správnej žalobe proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zamietnutí v poradí poslednej žiadosti o azyl. Na základe tohto rozhodnutia je preto oprávnený (na čas trvania súdneho prieskumu) sa zdržiavať na území SR a jeho pobyt nemôže byť považovaný za neoprávnený. V tej súvislosti poukázal na obsah Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, táto smernica v danej veci nie je aplikovateľná, pretože pobyt žalobcu na území SR v súčasnosti už nie je neoprávnený. Za takejto situácie preto nemôže dôjsť k realizácii úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu, a preto nemôže dôjsť ani k naplneniu samotného účelu jeho zaistenia - vyhosteniu do Konžskej demokratickej republiky. Zaistenie žalobcu za takéhoto stavu preto prestáva byť dôvodné a je potrebné žalobcu zo zaistenia neodkladne prepustiť. 12. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov najmä vo vzťahu k účelnosti zaistenia žalobcu. 13. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa ods.11 označeného ustanovenia zákona podľa ods.1 možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR (poznámka 78a). 15. K poznámke č. 78a je označené ustanovenie § 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia žiadateľ do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu je oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Žiadateľ nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods.1 písm. f/ alebo § 12 ods.2 písm. g/. Žiadateľ, ktorý proti rozhodnutiu vydanému v konaní o azyle podá spolu so správnou žalobou na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, je oprávnený zdržiavať sa na území SR do rozhodnutia súdu o takomto návrhu okrem prípadu, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods.1 písm. f/ a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo SR. 16. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predložiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 17. Podľa § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 18. Podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 19. Podľa článku 5 ods. písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: Zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 20. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 21. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 22. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 23. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 24. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedenie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je zákonnosť postupu ako aj rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukázaním na ustanovenie § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2018 ( t.j. v dĺžke šesť mesiacov). Zároveň cudzinca umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR (§ 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 26. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že žalobca sa na území SR zdržiava nepretržite už dlhšiu dobu a celkovo požiadal príslušné orgány o udelenie azylu žiadosťami zo dňa 13.02.2012, 18.03.2014, 03.06.2015, 06.05.2016 a dňa 23.05.2017, ktoré boli zamietnuté. Vo veci poslednej žiadosti o udelenie azylu podal žalobca správnu žalobu dňa 28.08.2017 na Krajský súd v Košiciach (vec vedená pod sp. zn. 5Saz/11/2017), ktorou žiadal zrušiť vyššie označené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelení azylu. 27. Zástupca žalobcu na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.09.2017 predložil súdu uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.09.2017 sp.zn. 5Saz/11/2017, ktorým súd priznal odkladný účinok správnej žalobe zo dňa 28.08.2017 v konaní o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, Migračný úrad so sídlom v Bratislave ČAS: MU-PO-68-23/2017-Ž zo dňa 28.07.2017, ktorým podľa ustanovenia § 11 ods.1 písm.f/ zákona o azyle bola zamietnutá v poradí piata (posledná) žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustná. Z výroku tohto rozhodnutia vyplýva, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. 28. Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu policajného zboru Humenné so sídlom v Humennom rozhodnutím zo dňa 06.05.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2016 č. p.: PPZ-HCP-PO11- ZVC-11-022/2016 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Konžskej demokratickej republiky a zároveň účastníkovi konania bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov. Zároveň z výroku rozhodnutia vyplýva, že povinnosťou účastníka konania bolo vycestovať z územia SR do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia. 29. Krajský súd poukazuje na to, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení cudzinca povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení aj z hľadiska účelnosti zaistenia, pretože reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Žalovaný preto musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možností vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne a ani účelné. 31. Vo vzťahu k potrebe a nutnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 47 ods.3 Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia (okrem iného) uviesť akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. V prípade zhodnotenia reálnej vyhostiteľnosti cudzieho štátneho príslušníka do krajiny označenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, je takáto úvaha vedúca k záveru o potenciálnej možnosti vyhostenia nanajvýš nutná, pretože len v takom prípade možno dospieť k záveru o naplnení účelu administratívneho vyhostenia. 32. V tej súvislosti poukazuje súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. US 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu SR vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody...“ Podľa Ústavného súdu SR obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore. 33. Podľa názoru krajského súdu žalovaný bol povinný v rozhodnutí o zaistení vyhodnotiť účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobcu vo vzťahu ku konkrétnej krajine vyhostenia a následne vyhodnotiť a riadne odôvodniť možné prekážky vyhostenia do tejto konkrétnej krajiny. Žalovaný však takýmto spôsobom pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu nepostupoval a otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa, a to najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti, sa vôbec nezaoberal. Z uvedených dôvodov je jeho rozhodnutie v tomto smere pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. 34. Krajský súd poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, podľa ktorého „... odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený ...“ Tu je potrebné zdôrazniť, že od právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu uplynula doba viac jež jeden rok, preto o to viac bolo povinnosťou správneho orgánu preveriť aktuálnu situáciu v domovskej krajine žalobcu, do ktorej má byť vyhostený a zaoberať sa tým, či v danej krajine neexistujú (a to aj vzhľadom na predchádzajúce tvrdenia žalobcu o jeho prípadnej perzekúcii zo strany tamojších štátnych orgánov) prekážky, ktoré by bránili reálnej vyhostiteľnosti žalobcu. 35. Ako opodstatnenú hodnotí krajský súd aj námietku žalobcu vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu možností uplatniť v jeho prípade alternatívy k zaisteniu a to s prihliadnutím na tvrdenie žalobcu, že má finančné prostriedky ako aj zabezpečené ubytovanie. Z obsahu žalobcom podanej informácie v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.08.2017 vyplýva, že má uložené v banke finančné prostriedky cca 1.200 euro a má aj zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte v Senci. Z obsahu tejto zápisnice však nevyplýva zdroj týchto finančných prostriedkov a ani podrobnosti týkajúce sa žalobcom tvrdeného bývania v prenajatom byte a s tým spojenej úhrady. Výsluch žalobcu v tomto smere možno považovať za príliš stručný a povrchný, ktorý nenasvedčoval snahe policajného orgánu získať všetky potrebné informácie o relevantných okolnostiach týkajúcich sa reálnej možnosti využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu. Správny orgán naviac zistené skutočnosti ani dôsledne v napadnutom rozhodnutí nevyhodnotil, pretože nemožnosť alternatív k zaisteniu odôvodnil iba tým, že : „ účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť hlásenia pobytu, resp. zložiť peňažnú záruku, v zmysle vyššie citovaného paragrafu vzhľadom na doterajšie konanie účastníka konania na území Slovenskej republiky a skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt ako aj mieru ohrozenia účelu jeho zaistenia“, bez toho, aby túto mieru ohrozenia účelu zaistenia bližšie špecifikoval. V ďalšej časti odôvodnenia síce poukázal na finančné pomery žalobcu a zabezpečené ubytovanie, bez bližších dôvodov však dospel k záveru, že ani vzhľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy alternatíva zaistenia. 36. V závere krajský súd poukazuje aj na tú podstatnú skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/11/2017 zo dňa 13.09.2017 bol priznaný odkladný účinok správnej žalobe zo dňa 28.08.2017, ktorou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o zamietnutí v poradí piatej žiadosti o udelenie azylu. Za takéhoto stavu došlo k dočasnej úprave pomerov účastníkov a nastúpením odkladného účinku (jeho priznaním označeným rozhodnutím) sa pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia migračného úradu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako aj účinky časti výroku tohto rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky (§§ 185 a 186 SSP). Za takéhoto stavu pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky ako žiadateľa o udelenie azylu nemožno bez ďalšieho považovať za neoprávnený ( § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov). 37. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, krajský súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe nevyhodnocoval. 38. Po zvážení žalobných dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne závery súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm.a/ SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. d/ a e/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zo dňa 25.08.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 39. Zároveň v súlade s ustanovením § 230 ods.1 písm.a/ SSP súd nariadil žalovanému, aby žalobca S. M. N., N.. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 40. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov konania nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.