Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/30/2017 z 24. 9. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 24. septembra 2017, sp. zn. 1Sa/30/2017, ECLI:SK:KSKE:2017:7017200834.1 Krajský súd Košice | 1Sa/30/2017 | ECLI:SK:KSKE:2017:7017200834.1 | 2017-09-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2001 Z. z., § 88 ods. 11 zákona č. 404/2001 Z. z., § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/92111e13-43ec-4ebb-95a0-dade5a0fc04c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7017200834.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/30/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200834
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200834.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu S. M. N., N.. XX.XX.XXXX,
Š. W. K. F. T., bez platného cestovného dokladu, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného OZ Liga za ľudské práva, so sídlom v
Bratislave, Štúrova 3, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné,
Nemocničná 1, Humenné, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 04.09.2017 proti rozhodnutiu
žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017 - ZVC zo dňa 25.08.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné č.
PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zo dňa 25.08.2017 o zaistení žalobcu S. M. N., N.. XX.XX.XXXX, Š.
W. K. F. T., bez platného cestovného dokladu, trvale bytom Kinshasa, Konžská demokratická republika
a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca S. M. N., N.. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený
zo zaistenia.

III. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 25.08.2017 č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zaistil žalobcu
dňom 25.08.2017 o 22.30 hod. podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) s poukázaním na § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho
vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov účastníka
konania zaistil na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2018 s tým, že lehota zaistenia začína
plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, ktorý sa zhoduje s dňom jeho doručenia. Zároveň
podľa ust. § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania dňom 25.08.2017 umiestnil v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Vo výroku rozhodnutia ďalej zdôraznil, že podľa §
88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov je možné podľa ods.1 zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý
nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR v zmysle § 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).

2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania bol dňa 25.08.2017 o 08.00
hod. predvedený hliadkou mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava na Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Dunajská Streda v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov a následne bol
eskortovaný na Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom. Šetrením bolo zistené, že účastníkovi



konania bolo z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR Oddelením azylu Policajného zboru
v Humennom dňa 06.05.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení na územie Konžskej
demokratickej republiky pod č. : PPZ-HCP-PO11-ZVC-11-022/2016 (podľa ust. § 82 ods.1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2016. Týmto rozhodnutím bolo
účastníkovi konania uložené vycestovať z územia SR v lehote 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, t.j.
najneskôr do 22.06.2016. Účastník konania uloženú povinnosť nesplnil. V ďalšom texte odôvodnenia
rozhodnutia správny orgán poukázal, že žalobca už celkovo päť krát neúspešne žiadal príslušné
policajné orgány Ministerstva vnútra SR o udelenie azylu (žiadosťami zo dňa 13.02.2012, 18.03.2014,
dňa 03.06.2015, dňa 06.08.2015 a naposledy dňa 23.05.2017). Po rekapitulácii jednotlivých správnych
konaní o žiadostiach žalobcu správny orgán konštatoval, že v prípade v poradí štvrtej žiadosti Migračný
úrad vydal dňa 01.08.2016 rozhodnutie ČAS: MU-PO-97-26/2016-Ž, ktorým podľa § 11 ods.1 písm.
f/ zákona o azyle zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.08.2016. Proti tomuto rozhodnutiu Migračného úradu žalobca podal opravný
prostriedok na Krajský súd v Bratislave, ktorý svojim rozsudkom zo dňa 25.11.2016 ( právoplatným dňa
29.10.2016) č.k. 6Saz/1/2016-18 správnu žalobu zamietol. Na základe podanej kasačnej sťažnosti vo
veci rozhodoval Najvyšší súd SR v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 19.04.2017 sp.zn. 10Sžak/4/2017
(rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.05.2017) kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. O v poradí
poslednej žiadosti o udelenie azylu podanej žalobcom dňa 23.07.2017 rozhodoval Migračný úrad dňa
28.07.2017 rozhodnutím pod č.: ČAS: MU-PO-68-23/2017-Ž, ktorým zamietol žiadosť o udelenie azylu
ako neprípustnej podľa § 11 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Zároveň vo výroku rozhodnutia uviedol, že
žiadosť žalobcu o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon
vyhostenia z územia SR. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.08.2017.

3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukazoval na ustanovenie § 84 ods.1 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov podľa ktorého je jeho povinnosťou zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení cudzinca, ak štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote označenej v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení. Z vyjadrenia účastníka konania k podkladom vo veci zaistenia spísanej
podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku dňa 25.08.2017 vyplynulo, že žalobca na Slovensku nemá
príbuzných, len priateľov, jeho bratranec žije v Londýne. K svojim majetkovým pomerom uviedol, že
má v hotovosti asi 12,- eur a zvyšné peniaze má uložené v banke v sume cca 1.200,- eur. Zároveň
tvrdil, že má zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte na adrese Šafárikova 103, Senec. Správny
orgán v súvislosti k alternatívam zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ods.1 písm.a/ a b/ zákona o pobyte
cudzincov uzavrel, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť hlásenia pobytu, resp. povinnosť
zložiť peňažnú záruku, a to z dôvodu doterajšieho konania účastníka na území SR a skutočnosti, že
tento nemá na území SR udelený pobyt ako aj mieru ohrozenia účelu jeho zaistenia. Opätovne správny
orgán zdôraznil, že účastník konania nesplnil svoju povinnosť uloženú vykonateľným rozhodnutím o
administratívnom vyhostení a toto rozhodnutie v podstate ignoroval. Je preto predpoklad, že ani počas
prípadnej alternatívy zaistenia by nedošlo z jeho strany k dobrovoľnému vycestovaniu z územia SR a
existujúci protiprávny stav by zotrval aj naďalej. Uzavrel, že z týchto dôvodov u žalobcu neprichádza
do úvahy uloženie alternatív k zaisteniu, a to aj napriek tým skutočnostiam, že žalobca podľa vlastného
vyjadrenia disponuje finančnými prostriedkami a má zabezpečené aj ubytovanie. Účelnosť zaistenia
správny orgán vyvodzoval z toho, že žalobca má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie
svojich životných potrieb na primeranej úrovni, a to za situácie, keď je obmedzená jeho protiprávna
činnosť.

4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na ust. § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov,
a to vo vzťahu k stanoveniu dĺžka doby zaistenia do 25.02.2018. Konštatoval, že takáto doba je
nevyhnutná a počas nej správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka
konania z územia SR. Odvolal sa na vyjadrenie Úradu policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,
podľa ktorého v danom prípade je možné predpokladať lehotu na výkon administratívneho vyhostenia
v dĺžke šesť mesiacov. Kratšiu dobu zaistenia považoval za neefektívnu a nedostatočnú na plynule a
bezproblémové vybavenie všetkých náležitostí. Uzavrel, že presná doba zaistenia sa nedá konkrétne
určiť, pretože závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov ako je spolupráca cudzinca ako aj
konkrétne úkony potrebné na realizáciu administratívneho vyhostenia, a to zabezpečenie potvrdenia
totožnosti žalobcu, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym
príslušníkom, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho
vyhostenia.



5. V závere preskúmavaného rozhodnutia správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania
je v súlade s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože existuje
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia
SR, v ktorom bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov. Vo vzťahu k otázke
rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania, ktoré je zakotvené v článku 8 ods.1
Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv základných slobôd uviedol, že počas správneho
konania neboli zistené skutočnosti a ani účastníkom konania neboli potvrdené a zdokladované žiadne
závažné skutočnosti a dôvody, brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, a to aj s prihliadnutím na
jeho súkromný a rodinný život. Účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby a vo vzťahu k
jeho ekonomickej situácii správny orgán dospel k záveru, že tento nemá dostatočné finančné prostriedky
na zabezpečenie svojho pobytu na území SR. Zaistením účastníka konania nie sú porušené jeho práva
vzhľadom na platnú legislatívu a jeho prepustenie by znamenalo nerešpektovanie zákona štátu, na
ktorého výsostnom území sa nachádza. Účastník konania by pokračoval v páchaní priestupu na úseku
pobytu cudzincov. Uprednostnenie verejného záujmu je tak dostatočne odôvodnené, a to aj s ohľadom
na zásah do práv účastníka konania, čím je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia.

6. Správnou žalobou zo dňa 04.09.2017 (č.l.1-7 spisu) žalobca prostredníctvom právneho zástupcu
navrhol preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 25.08.2017 č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-
ZVC zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Náhradu trov konania si neuplatnil.
Z obsahu žaloby vyplýva, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom rozsahu,
pretože rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods.1 písm. c/
Správneho súdneho poriadku, ďalej aj SSP), rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP) a zistenie skutkového stavu orgánov verejnej
správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písm. e/ SSP). V úvode žaloby
žalobca zdôraznil, že dňa 28.08.2017 podal prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne
správnu žalobu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zamietnutí jeho žiadosti o
azyl ako neprípustnej na príslušný Krajský súd v Košiciach a zároveň súdu doručil aj žiadosť o priznanie
odkladného účinku podanej správnej žaloby. K jednotlivým žalobným bodom uviedol, že už v roku
2016 zo strany Migračného úradu MV SR bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o
azyl ako neprípustnej v zmysle § 11 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Následne na základe rozhodnutia
č.p.: PZ-HCP-BA8-65-007/2016-AV bol žalobca dňa 01.08.2016 zaistený podľa ustanovenia § 88 ods.1
písm.b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia do Konžskej
demokratickej republiky. V tom čase žalobca namietal nesprávnosť a nezákonnosť jeho zaistenia,
pričom Najvyšší súd SR ( ako súd kasačný) rozhodoval rozsudkom sp.zn. 1Szak/13/2016 zo dňa
10.10.2016 ktorým zrušil rozhodnutie o jeho zaistení a rozhodol o jeho bezodkladnom prepustení zo
zaistenia. Žalobca ďalej citoval body 22, 23 až 32 odôvodnenia označeného rozsudku Najvyššieho
súdu SR, v ktorých kasačný súd vyslovil záver, že „podľa kasačného súdu je možné dospieť k
záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že
sa jedná o cudzinca, ktorý na území SR požiadal o azyl, a je teda pravdepodobné, že účel zaistenia
(v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia nebude realizovateľné práve pre prekážku
azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej
slobody považovať za súladné s Ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti
ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.“
Žalobca ďalej poukázal na právny záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v tomto rozsudku, a to:
„Žalovaný však v tomto smere pochybil, nakoľko v preskúmavanom rozhodnutí sa nijako nevysporiadal
so skutočnosťou, že sťažovateľ bol v čase rozhodovania o zaistení žiadateľom o azyl, nevyjadril sa
k prebiehajúcemu azylovému konaniu, neuviedol, prečo pri zaistení žalobcu nepostupoval v zmysle
ustanovení o zaistení žiadateľa o azyl a navyše žalovaný opomenul posúdiť podstatnú otázku, a to či
cudzinca, ktorý požiadal o azyl, vôbec možno zaistiť podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.“
Žalobca ďalej zdôraznil, že v súčasnosti ide prakticky o totožnú situáciu a v preskúmavanom rozhodnutí
žalovaného opäť nie je možné nájsť odôvodnenie, ako sa žalovaný vysporiadal so skutočnosťou,
že žalobca bol v čase konania o jeho zaistení dňa 25.08.2017 naďalej žiadateľom o azyl. Žalovaný
sa dostatočným spôsobom nevyjadril ani k prebiehajúcemu azylovému konaniu, len v napadnutom
rozhodnutí v rámci zosumarizovania skutkového stavu poukázal na to, že v tomto konaní bolo žalobcovi
vydané rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o azyl, čo však nie je úplne súladné s právnym poriadkom
vo vzťahu k potrebe úplného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. V rozhodnutí žalovaného
chýba aj správna úvaha, prečo nebolo možné v prípade žalobcu postupovať v zmysle ustanovení o



zaistení žiadateľov o azyl upravených v § 88a a nasl. zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov
rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

7. K posúdeniu možností uloženia alternatív k zaisteniu namietal, že v jeho prípade boli splnené
podmienky na uloženie miernejšieho donucovacieho opatrenia, preto bolo povinnosťou žalovaného ich
pred zaistením uprednostniť. Odvolal sa na svoju majetkovú situáciu a zdôraznil, že v banke má uložené
finančné prostriedky v sume cca 1.200,- eur. Taktiež má zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte v
meste Senec. Zdôraznil, že ide o stabilný už niekoľkoročný prenájom, preto v prípade uloženej alternatívy
k zaisteniu mal možnosť sa zdržiavať v mieste terajšieho bydliska a jeho pobyt bol žalovanému známy.
Zdôraznil aj tú skutočnosť, že v minulosti spolupracoval so štátnymi orgánmi SR, pričom opakované
vstúpenie do azylového konania nie je zákonným dôvodom pre neuplatnenie alternatívy k zaisteniu.
Dôvodom podania opakovanej žiadosti o azyl bola obava žalobcu o svoj život v krajine jeho pôvodu. Aj
napriek opakovaným neúspechom v azylovom konaní SR neopustil, ale zdržiaval sa po celý čas na jej
území a spolupracoval so štátnymi orgánmi SR. Z uvedených dôvodov vyvodil záver, že v jeho prípade
boli splnené podmienky pre uloženie alternatív k zaisteniu a jeho pozbavenie osobnej slobody nie je ani
primeraným a ani nevyhnutným krokom pre správne konanie v tejto veci. Poukázal aj na judikatúru
Najvyššieho súdu SR a právne názory vyslovené v rozsudku sp.zn. 1Sza/9/2016 zo dňa 10.05.2016, kde
Najvyšší súd SR sa vyjadril k potrebe prednostného uplatnenia alternatív k zaisteniu a spôsobu skúmania
splnenia ich podmienok. Zdôraznil, že v jeho prípade neexistuje riziko úteku, ktoré by bolo dôvodom
pre neuplatnenie alternatívy k zaisteniu, a preto zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu povinnosti správneho orgánu prednostne aplikovať miernejšie donucovacie prostriedky pred
pristúpením k aplikácii inštitútu zaistenia. Naviac žalovaný nesprávne právne posúdil aj podmienky, ktoré
bolo potrebné splniť na ich uplatnenie. Z týchto podstatných dôvodov časť odôvodnenia rozhodnutia o
neuplatnení alternatív k zaisteniu považoval za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov.

8. Žalobca v žalobe namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu týkajúce sa možných prekážok
vyhostenia a s tým spojenú jeho vyhostiteľnosť do domovskej krajiny, keď namietal, že žalovaný sa
nikde v napadnutom rozhodnutí nevenoval možným prekážkam vyhostenia. Od vydania rozhodnutia o
administratívnom vyhostení v máji 2016 uplynula už určitá doba, počas ktorej mohlo dôjsť k podstatnej
zmene situácie v krajine jeho pôvodu, preto bolo povinnosťou žalovaného skúmať možné prekážky
vyhostenia žalobcu práve v danej dobe. Zdôraznil, že s existenciou prípadných prekážok vyhostenia
je úzko spojená efektívnosť a účelnosť zaistenia. Ak nie je možné cudzinca z dôvodu právnej prekážky
vyhostiť do krajiny určenej v rozhodnutí o vyhostení, zaistenie za účelom výkonu takéhoto vyhostenia nie
je ani vykonateľné. Odvolal sa na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR premietnutú v rozsudkoch
sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.08.2011, rozsudku sp.zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015 a rozsudku
sp.zn. 10Sza/11/2016 zo dňa 17.10.2016, z ktorých v podstate vyplýva právny názor : „Limitom naplnenia
účelov zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť
cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s
riadnou starostlivosťou.“ Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014
vyplýva, že „... Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia
navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o
krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený...“ Práve za situácie, ak od právoplatnosti
rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu uplynul dlhší časový úsek (viac ako rok) a žalobca
medzičasom opätovne požiadal o azyl z dôvodu opodstatnenej obavy zo zlého zaobchádzania v krajine
jeho pôvodu, bolo povinnosťou žalovaného si zabezpečiť aktuálne správy o politickej a spoločenskej
situácii v danej krajine tak, aby tieto skutočnosti boli správnym orgánom komplexne posúdené pre
zodpovedanie otázky reálnosti vyhostiteľnosti žalobcu. V tej súvislosti žalobca poukázal na súčasnú
situáciu v Konžskej demokratickej republike a odvolal sa aj na svoju príslušnosť k opozičnej politickej
strane, z ktorého dôvodu môže dôjsť v Kongu k jeho perzekúcii. Vytýkal žalovanému, že v napadnutom
rozhodnutí vo vzťahu k účelnosti zaistenia iba veľmi stručne konštatoval, že túto vyvodzuje z okolností,
v ktorých sa účastník konania nachádza, nie je však zrejmé, akými správnymi úvahami bol žalovaný
vedený pri vyhodnocovaní účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu. Samotná existencia rozhodnutia
o administratívnom vyhostení a ani neoprávnený pobyt žalobcu nie sú dôvodom pre jeho zaistenie a
obmedzenie na osobnej slobode v trvaní šesť mesiacov. Účelnosť a efektívnosť zaistenia podľa žalobcu
nie je možné odôvodňovať ani obmedzením žalobcu v pokračovaní protiprávnej činnosti spočívajúcej
v jeho neoprávnenom pobyte na území SR. Zdôraznil, že za posledných päť rokov sa nedopustil
žiadneho trestného činu, ani konania, na základe ktorého by zo strany žalovaného bolo odôvodnené ho



trestať. Práve z týchto dôvodov považoval v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu za
nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Tým, že žalovaný žiadnym spôsobom neskúmal možné prekážky
vyhostenia žalobcu do krajiny jeho pôvodu, nedostatočným spôsobom zisťoval skutkový stav potrebný
pre vydanie rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie teda trpí aj vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok
dôvodov.

9. Vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia žalobca v žalobe uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR ako aj správnych krajských súdov vyplýva záver, že dĺžka zaistenia musí byť náležite
odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade. O to viac bolo povinnosťou žalovaného
odôvodniť dĺžku doby zaistenia za situácie, ak využije maximálnu dobu zaistenia tak, ako sa to stalo aj v
tomto prípade. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dĺžku doby zaistenia stanovil na základe vyjadrenia
UPZ Sečovce k reálnej dobe na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka Konžskej
demokratickej republiky, kde sa uvádza, že je možné predpokladať lehotu na výkon administratívneho
vyhostenia šesť mesiacov. Ďalej žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu bude potrebné potvrdenie o
totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu žalobcu, vystavenie náhradného cestovného
dokladu a samotná realizácia jeho vyhostenia. Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Košiciach vo veci sp.zn. 1Sp/19/2016 zo dňa 27.06.2016 s tým, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia žalovaný len stručne poukázal na zaslanie vyjadrenia k dĺžke trvania realizácie vyhostenia
štátnych príslušníkov Konžskej demokratickej republiky. V tomto vyjadrení ako aj v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia však chýbajú bližšie informácie, z ktorých by bolo možné prijať záver o potrebe
stanovenia maximálnej doby zaistenia pre realizáciu vyhostenia štátneho príslušníka Konga. Útvary
policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach a v Medveďove v rámci odpovedí používajú podobné
alebo zhodné formulárové odpovede, ktoré prakticky stále obsahujú totožné uvedenie „reálnej doby“
realizácie vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín v trvaní 6 mesiacov pri absencii cestovného
dokladu bez ohľadu na krajinu pôvodu účastníka konania. Z týchto skutočností preto žalobca vyvodil
záver, že aj vzhľadom na totožné označenie trvania dĺžky doby zaistenia vo vzťahu k predpokladu
doby trvania realizácie vyhostenia u štátnych príslušníkov tretích krajín by takéto správy nemali byť
jediným smerodajným zdrojom pre určenie maximálnej doby trvania zaistenia a nemali by predstavovať
jediný podklad pre rozhodnutie správneho orgánu, a to práve pre chýbajúce dostatočne špecifikované
informácie, z ktorých by následne žalovaný mohol v odôvodnení riadnym spôsobom zargumentovať
ich aplikáciu na osobitnosti prípadu účastníka konania. Práve z týchto dôvodov žalobca aj v tejto
časti považoval odôvodnenie rozhodnutia o stanovení maximálnej možnej doby zaistenia v trvaní
šesť mesiacov za nedostatočne odôvodnené. Naviac v prípade realizovania vyhostenia žalobcu nie je
potrebné potvrdzovať jeho totožnosť, pretože táto nie je sporná, a to aj s poukazom na už teraz neplatný
cestovný doklad, ktorý sa nachádza v Útvare policajného zaistenia cudzincov Medveďov.

10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.09.2017 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd rozhodnutie
žalovaného potvrdil. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatočné
odôvodnenie v súvislosti s prebiehajúcim azylovým konaním zdôraznil, že mal vedomosť o tom, že
žalobca bol aj v čase konania o zaistení žiadateľom o udelenie azylu a naďalej mu plynula lehota
na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí o žiadosti o azyle ako neprípustnej, no
napriek tomu sa rozhodol pre aplikáciu ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov
pre jeho zaistenie, hoci zákon o pobyte cudzincov žalovanému poskytuje právnu úpravu zaistenia
žiadateľov o azyl. Uviedol, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia jednoznačne poukázal
na ustanovenie § 88 ods.11 zákona o pobyte cudzincov, ktorý stanovuje, že podľa ods. 1 je možné
zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR. Oprávnenosť
žiadateľa o udelenie azylu zdržiavať sa na území SR je upravená v ustanovení § 22 ods.1 zákona
o azyle, pričom však žiadateľ nie je oprávnený za danej situácie sa zdržiavať na území SR. Je
nesporné, že u žalobcu ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo
žiadosť žalobcovi o udelenie azylu podľa § 11 ods.1 písm.f/ zákona o azyle alebo § 12 ods.2 písm.g/
zákona o azyle. Z uvedených dôvodov túto námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú. Ďalej k
námietke nesprávneho právneho posúdenia možnosti uloženia alternatívy k zaisteniu a nedostatočnému
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia uviedol, že právoplatným rozhodnutím bol žalobca vyhostení
na územie Konžskej demokratickej republiky a bola mu určená maximálna lehota na vycestovanie,
ktorú však nedodržal a nevykonal ani žiadnu aktivitu smerujúcu k realizácii takéhoto rozhodnutia, napr.
nesnažil sa získať cestovný doklad, ale naopak opakovane vstupoval do azylového konania. Podľa
žalovaného je teda dôvodné predpokladať, že ani počas alternatív zaistenia by žalobca nepristúpil k
dobrovoľnému vycestovaniu a naďalej by udržiaval protiprávny stav. V prípade ak aj žalobca disponuje



finančnými prostriedkami a má zabezpečené ubytovanie, jeho príjem pochádza zo zamestnania, ktoré
vykonáva ako cudzinec na neoprávnenom pobyte, ktorý do budúcnosti nemôže vykonávať, a teda v
ďalšom nebude mať z čoho financovať svoj pobyt na území SR. Vo vzťahu k námietke o existencii „rizika
úteku“ žalovaný zdôraznil, že v zmysle splnenia požiadaviek dôvodu zaistenia, ktorý bol uplatnený
v tomto konaní nie je potrebné posudzovať existenciu rizika úteku. Ako neopodstatnenú hodnotil
aj námietku žalobcu vo vzťahu k možným prekážkam vyhostenia a s tým spojenej vyhostiteľnosti
žalobcu, pretože žalovaný skúmal a posudzoval prekážky administratívneho vyhostenia už v konaní
o administratívnom vyhostení žalobcu a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bránili jeho vyhosteniu z
územia SR. Skutočnosť, že v rozhodnutí o zaistení sa informácia o prekážkach vyhostenia nachádza,
neznamená, že žalovaný sa touto skutočnosťou nezaoberal. Zdôraznil, že žalobca v priebehu konania o
zaistení neuviedol žiadne nové skutočnosti a ani žalovaný nedisponoval žiadnymi takými informáciami,
ktoré by viedli k prehodnoteniu jeho rozhodnutia zaistiť žalobcu na účel výkonu administratívneho
vyhostenia. V tej súvislosti sa žalovaný odvolal aj na rozhodnutie migračného úradu zo dňa 28.07.2017
o zamietnutí žiadosti žalobcu o azyl, v odôvodnení ktorého migračný úrad zhodnotil situáciu v Konžskej
demokratickej republike ako napätú a neistú, konštatoval však, že vo väčšej časti tejto krajiny a ani
v samotnom meste Kinshasa, kde mal žalobca trvalé bydlisko v súčasnosti neprebiehajú žiadne
ozbrojené konflikty, pri ktorých by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho
násilia. Žalovaný sa vyjadril k dôvodom žiadosti žalobcu o udelenie azylu, konkrétne jeho členstvo v
strane UDPS. Konštatoval, že žalobcom predložené doklady boli odborným skúmaním posúdené ako
falošné, a je spochybnená zároveň aj totožnosť osoby zobrazenej na fotografii členského preukazu. Tieto
skutočnosti podľa žalovaného podstatným spôsobom spochybňujú participáciu žalobcu na opozičných
aktivitách, a teda aj jeho tvrdenia, že ako príslušníkovi opozičnej politickej strany žalobcovi v domovskej
krajine hrozí zvýšené riziko zmiznutia alebo zlého zaobchádzania. Nesúhlasil ani s tvrdením zástupcu
žalobcu, že žiadosť o azyl podaná v zahraničí je považovaná v Konžskej demokratickej republike za
vlastizradu. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia žalovaný vo vyjadrení sa opätovne odvolal na
listinný dôkaz, ktorým disponuje, a to správu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ktorý
po telefonickej konzultácii s ÚPZC Medveďov oznámil, že ak štátny príslušník Konžskej demokratickej
republiky spolupracuje, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu je spravidla do šesť mesiacov,
v prípade nespolupráce táto doba môže byť dlhšia. V konaní o zaistení žalobca odmietal podpísať
rozhodnutie o zaistení, zápisnicu o vyjadrení ako aj ostatné registratúrne záznamy, čo podľa žalovaného
preukazuje jeho neochotu spolupráce. Za takéhoto stavu je podľa žalovaného preto maximálna doba
zaistenia opodstatnená.

11. V replike žalobcu zo dňa 25.09.2017 tento prostredníctvom právneho zástupcu opätovne žiadal
napadnuté rozhodnutie o zaistení zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. V podaní
v podstate zopakoval právnu argumentáciu uvedenú v správnej žalobe, a to aj vo vzťahu k právnemu
názoru vyslovenému v rozsudku najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Szak/13/2016 zo dňa 10.10.2016
týkajúceho sa zaistenia žalobcu v predchádzajúcom období na základe rovnakých právnych skutočností,
ako aj judikatúru Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k potrebe dostatočného odôvodnenia rozhodnutí
správnych orgánov s tým, že dodatočné zdôvodnenie produkované správnym orgánom vo vyjadrení
k opravnému prostriedku nie je spôsobilé konvalidovať nezákonnosť nedostatočne odôvodneného
rozhodnutia (právne názory vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/6/2015 a sp.zn.
1Sža/7/2015). Opakovane zdôraznil, že žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s prekážkami jeho
vyhostenia do krajiny pôvodu, preto žalovaný nebol spôsobilý v napadnutom rozhodnutí ani riadnym
spôsobom vyhodnotiť efektívnosť a účelnosť zaistenia. Napokon v tomto podaní konštatoval, že vo
veci sp.zn. 5Saz/11/2017 uznesením zo dňa 13.09.2017 Krajský súd v Košiciach priznal odkladný
účinok správnej žalobe proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR o zamietnutí v poradí
poslednej žiadosti o azyl. Na základe tohto rozhodnutia je preto oprávnený (na čas trvania súdneho
prieskumu) sa zdržiavať na území SR a jeho pobyt nemôže byť považovaný za neoprávnený. V tej
súvislosti poukázal na obsah Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, táto smernica v danej veci nie je aplikovateľná,
pretože pobyt žalobcu na území SR v súčasnosti už nie je neoprávnený. Za takejto situácie preto
nemôže dôjsť k realizácii úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobcu, a preto nemôže dôjsť ani k naplneniu
samotného účelu jeho zaistenia - vyhosteniu do Konžskej demokratickej republiky. Zaistenie žalobcu za
takéhoto stavu preto prestáva byť dôvodné a je potrebné žalobcu zo zaistenia neodkladne prepustiť.



12. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia §
206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov najmä vo vzťahu k účelnosti zaistenia žalobcu.

13. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je
každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

14. Podľa § 88 ods. 1 písm.b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa ods.11 označeného ustanovenia zákona podľa ods.1 možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu,
ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR (poznámka 78a).

15. K poznámke č. 78a je označené ustanovenie § 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Podľa tohto ustanovenia žiadateľ do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu je oprávnený
zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Žiadateľ nie je
oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v
minulosti zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods.1 písm. f/ alebo § 12 ods.2 písm. g/. Žiadateľ,
ktorý proti rozhodnutiu vydanému v konaní o azyle podá spolu so správnou žalobou na správny súd aj
návrh na priznanie odkladného účinku, je oprávnený zdržiavať sa na území SR do rozhodnutia súdu
o takomto návrhu okrem prípadu, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods.1
písm. f/ a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne
hroziaci výkon vyhostenia zo SR.

16. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predložiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový
čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

17. Podľa § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

18. Podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

19. Podľa článku 5 ods. písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: Zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie,
v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

22. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

23. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.



24. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedenie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

25. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je zákonnosť postupu ako aj rozhodnutia žalovaného,
ktorým podľa ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukázaním na ustanovenie § 88 ods.11
zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný najviac do 25.02.2018
( t.j. v dĺžke šesť mesiacov). Zároveň cudzinca umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
v Sečovciach. Z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol zaistený ako žiadateľ o
udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území SR (§ 22 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o
azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

26. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že žalobca sa na území SR zdržiava nepretržite
už dlhšiu dobu a celkovo požiadal príslušné orgány o udelenie azylu žiadosťami zo dňa 13.02.2012,
18.03.2014, 03.06.2015, 06.05.2016 a dňa 23.05.2017, ktoré boli zamietnuté. Vo veci poslednej žiadosti
o udelenie azylu podal žalobca správnu žalobu dňa 28.08.2017 na Krajský súd v Košiciach (vec vedená
pod sp. zn. 5Saz/11/2017), ktorou žiadal zrušiť vyššie označené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelení azylu.

27. Zástupca žalobcu na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.09.2017 predložil súdu uznesenie
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.09.2017 sp.zn. 5Saz/11/2017, ktorým súd priznal odkladný
účinok správnej žalobe zo dňa 28.08.2017 v konaní o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR,
Migračný úrad so sídlom v Bratislave ČAS: MU-PO-68-23/2017-Ž zo dňa 28.07.2017, ktorým podľa
ustanovenia § 11 ods.1 písm.f/ zákona o azyle bola zamietnutá v poradí piata (posledná) žiadosť
žalobcu o udelenie azylu ako neprípustná. Z výroku tohto rozhodnutia vyplýva, že žiadosť o udelenie
azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej
republiky.

28. Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu policajného zboru Humenné so sídlom v Humennom
rozhodnutím zo dňa 06.05.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2016 č. p.: PPZ-HCP-PO11-
ZVC-11-022/2016 rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Konžskej demokratickej
republiky a zároveň účastníkovi konania bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu dvoch rokov.
Zároveň z výroku rozhodnutia vyplýva, že povinnosťou účastníka konania bolo vycestovať z územia SR
do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia.

29. Krajský súd poukazuje na to, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení
cudzinca povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných
ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených
inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca
je v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie
rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať
dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru
policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení aj z hľadiska
účelnosti zaistenia, pretože reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia, a to z toho dôvodu, aby
sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Žalovaný preto musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k
prevereniu možností vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec
vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne a ani účelné.

31. Vo vzťahu k potrebe a nutnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu je potrebné
zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 47 ods.3 Správneho poriadku je správny orgán povinný v
odôvodnení rozhodnutia (okrem iného) uviesť akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. V
prípade zhodnotenia reálnej vyhostiteľnosti cudzieho štátneho príslušníka do krajiny označenej v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení, je takáto úvaha vedúca k záveru o potenciálnej možnosti



vyhostenia nanajvýš nutná, pretože len v takom prípade možno dospieť k záveru o naplnení účelu
administratívneho vyhostenia.

32. V tej súvislosti poukazuje súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. US 264/09-81
zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve
odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie
podľa ústavného súdu SR vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon
administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej
dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné
tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody...“ Podľa
Ústavného súdu SR obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho
účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže
ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je
veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent.
Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore.

33. Podľa názoru krajského súdu žalovaný bol povinný v rozhodnutí o zaistení vyhodnotiť účelnosť a
efektívnosť zaistenia žalobcu vo vzťahu ku konkrétnej krajine vyhostenia a následne vyhodnotiť a riadne
odôvodniť možné prekážky vyhostenia do tejto konkrétnej krajiny. Žalovaný však takýmto spôsobom
pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu nepostupoval a otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa, a to
najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti, sa vôbec nezaoberal. Z uvedených dôvodov je jeho
rozhodnutie v tomto smere pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

34. Krajský súd poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, podľa ktorého „... odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že
správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení mal mať
k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený ...“ Tu je
potrebné zdôrazniť, že od právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu uplynula
doba viac jež jeden rok, preto o to viac bolo povinnosťou správneho orgánu preveriť aktuálnu situáciu v
domovskej krajine žalobcu, do ktorej má byť vyhostený a zaoberať sa tým, či v danej krajine neexistujú
(a to aj vzhľadom na predchádzajúce tvrdenia žalobcu o jeho prípadnej perzekúcii zo strany tamojších
štátnych orgánov) prekážky, ktoré by bránili reálnej vyhostiteľnosti žalobcu.

35. Ako opodstatnenú hodnotí krajský súd aj námietku žalobcu vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu
možností uplatniť v jeho prípade alternatívy k zaisteniu a to s prihliadnutím na tvrdenie žalobcu, že
má finančné prostriedky ako aj zabezpečené ubytovanie. Z obsahu žalobcom podanej informácie
v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.08.2017 vyplýva, že má uložené v banke
finančné prostriedky cca 1.200 euro a má aj zabezpečené ubytovanie v prenajatom byte v Senci. Z
obsahu tejto zápisnice však nevyplýva zdroj týchto finančných prostriedkov a ani podrobnosti týkajúce
sa žalobcom tvrdeného bývania v prenajatom byte a s tým spojenej úhrady. Výsluch žalobcu v tomto
smere možno považovať za príliš stručný a povrchný, ktorý nenasvedčoval snahe policajného
orgánu získať všetky potrebné informácie o relevantných okolnostiach týkajúcich sa reálnej možnosti
využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu. Správny orgán naviac zistené skutočnosti ani
dôsledne v napadnutom rozhodnutí nevyhodnotil, pretože nemožnosť alternatív k zaisteniu odôvodnil
iba tým, že : „ účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť hlásenia pobytu, resp. zložiť peňažnú
záruku, v zmysle vyššie citovaného paragrafu vzhľadom na doterajšie konanie účastníka konania na
území Slovenskej republiky a skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky
udelený pobyt ako aj mieru ohrozenia účelu jeho zaistenia“, bez toho, aby túto mieru ohrozenia
účelu zaistenia bližšie špecifikoval. V ďalšej časti odôvodnenia síce poukázal na finančné pomery
žalobcu a zabezpečené ubytovanie, bez bližších dôvodov však dospel k záveru, že ani vzhľadom na
tieto skutočnosti neprichádza do úvahy alternatíva zaistenia.

36. V závere krajský súd poukazuje aj na tú podstatnú skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 5Saz/11/2017 zo dňa 13.09.2017 bol priznaný odkladný účinok správnej žalobe zo
dňa 28.08.2017, ktorou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia o zamietnutí v poradí piatej žiadosti
o udelenie azylu. Za takéhoto stavu došlo k dočasnej úprave pomerov účastníkov a nastúpením
odkladného účinku (jeho priznaním označeným rozhodnutím) sa pozastavujú účinky napadnutého



rozhodnutia migračného úradu o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako aj účinky časti výroku
tohto rozhodnutia, v ktorej sa konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom
odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky (§§ 185 a 186 SSP). Za
takéhoto stavu pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky ako žiadateľa o udelenie azylu nemožno
bez ďalšieho považovať za neoprávnený ( § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

37. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
žalovaného, krajský súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej
správnej žalobe nevyhodnocoval.

38. Po zvážení žalobných dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe a vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti a právne závery súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230
ods.1 písm.a/ SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. d/ a e/ SSP napadnuté rozhodnutie
žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO11-20-015/2017-ZVC zo dňa 25.08.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v
odôvodnení svojho rozhodnutia.

39. Zároveň v súlade s ustanovením § 230 ods.1 písm.a/ SSP súd nariadil žalovanému, aby žalobca S.
M. N., N.. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

40. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom
nepriznal, pretože žalobca, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov konania nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach
v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho
súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých
dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.



Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa.