Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sa/37/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201271 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v právnej veci žalobcu: Š. V., N. XX, A., práv. zást.: JUDr. Ľubica Višňovská, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 29.09.2016 č. 55051-1/2016-BA, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného z 29.09.2016 č. 55051-1/2016-BA bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne, ústredia zo dňa 06.07.2016 č. XXXX-XX/XXXX-B., ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na úrazovú rentu od 01.01.2004 v sume 55,60 eur po zaokrúhlení mesačne, ktorý bol zvýšený od 01.01.2005 na sumu 59,82 eur mesačne, od 01.07.2005 na sumu 65,13 eur mesačne, od 01.07.2006 na sumu 69,02 eur mesačne, od 01.07.2007 na sumu 73,33 eur mesačne, od 01.07.2008 na sumu 77,01 eur mesačne, a v zmysle ust. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) žalovaný rozhodol, že žalobca nemá nárok na výplatu úrazovej renty od 01.01.2004 do 06.02.2008 z dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok až 07.02.2011 podaním žiadosti v Sociálnej poisťovni, a teda z dôvodu premlčania nároku. Žalovaný súčasne žalobcovi zvýšil nárok na úrazovú rentu od 01.01.2009 na sumu 82,50 eur podľa ust. § 89 ods. 8 zákona s tým, že žalobca od 01.01.2010 nemá nárok na výplatu úrazovej renty podľa ust. § 109 ods. 2 zákona z dôvodu, že suma úrazovej renty určená podľa ust. § 89 zákona u žalobcu nepresiahla nulu a ku dňu 31.12.2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity nebola vyplácaná a žalobca od 01.01.2010 má nárok na invalidný dôchodok v sume 185,20 eur, preto nemá nárok na výplatu úrazovej renty. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný argumentoval, že „poškodený utrpel pracovný úraz dňa 28. septembra 1983, t. j. za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania upravoval vo svojom ustanovení § 190 a nasledujúcich ustanoveniach. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku. S účinnosťou od 1. januára 2004 prešla výplata náhrady za stratu na zárobku v zmysle § 272 ods. 1 zákona, ktorý je prechodným ustanovením zákona, na Sociálnu poisťovňu. V zmysle § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni, sa považuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003. Zákon vo vyššie uvedenom ustanovení § 272 ods. 3 zákona upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, ktorej existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto nároku aj po 31. decembri 2003. Nakoľko ako vyplýva aj z listu pobočky zo dňa 9. októbra 2006, poškodenému v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku, a teda táto mu k 31. decembru 2003 vyplácaná nebola, logicky nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu, a teda neexistuje právny dôvod na aplikáciu prechodného ustanovenia § 272 zákona, ako to v odvolaní požaduje právna zástupkyňa. Úlohou prechodných ustanovení je v zásade zabezpečiť plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy predmetnej problematiky do ich nového právneho režimu a eliminácia právneho vákua navodzujúce právnu neistotu. Majú jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Vychádzajúc z listu zo dňa 9. októbra 2006, suma hrubej mzdy poškodeného, dosahovaná po pracovnom úraze zo dňa 28. septembra 1983, bola vyššia ako suma priemerného hrubého zárobku, ktorý poškodený dosahoval pred pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983, a práve z dôvodu, že v dôsledku predmetného pracovného úrazu nedošlo u poškodeného k zníženiu zárobku, poškodenému nárok na stratu na zárobku nevznikol, a tým ani nárok na transformovanú úrazovú rentu. Vzhľadom na uvedené nie je dôvod na postup podľa „prechodných ustanovení“ zákona. Vzhľadom na uvedené považuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne požiadavku právnej zástupkyne na postup podľa § 272 zákona za právne nepodloženú. Nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 vznikol poškodenému až splnením základnej podmienky nároku na túto dávku stanovenú v § 88 ods. 1 zákona, teda až dosiahnutím poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50%, a to počnúc dňom 1. januára 2004. Z tohto dôvodu sa na výpočet tejto úrazovej dávky použije legislatíva platná ku tomuto dňu, t. j. ustanovenia zákona účinné k 1. januáru 2004. Podľa § 89 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Podľa § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku, denný vymeriavací základ zamestnanca na určenie sumy úrazových dávok uvedených v § 13 ods. 3 písm. a), b) a d) a na určenie sumy rehabilitačného a rekvalifikačného je podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca neobmedzených podľa § 138 ods. 13 dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Denný vymeriavací základ zamestnanca sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Na určenie rozhodujúceho obdobia platí § 54 ods. 1, 2 a 5 rovnako. Skutočnosť rozhodujúca na určenie rozhodujúceho obdobia je vznik nároku na úrazovú dávku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 84 ods. 4 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku ak vznikne nárok na úrazovú dávku uvedenú v § 84 ods. 1 v období po kalendárnom roku nasledujúcom po roku, v ktorom zamestnanec skončil výkon činnosti zamestnanca a počas ktorého utrpel pracovný úraz, určí sa denný vymeriavací základ podľa § 84 ods. 3 a vynásobí sa koeficientom určeným ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú dávku, a všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý bezprostredne predchádza roku, v ktorom skončil výkon tejto činnosti. Keďže nárok na úrazovú rentu poškodenému vznikol dňom, kedy splnil všetky podmienky vzniku nároku na úrazovú rentu, a teda dňom 1. januára 2004, kedy dosiahol pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 50%, denný vymeriavací základ poškodeného sa na základe vyššie zmienenej právnej úpravy určí podľa právnych predpisov účinných k tomuto dňu, t. j. ako podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca dosiahnutých u zamestnávateľa zodpovedného za pracovný úraz v rozhodujúcom období a počtu kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia. Z „evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia“ je zrejmé, že poškodený v určenom rozhodujúcom období (rok 1982) dosiahol vymeriavací základ v sume 34 341 Sk. Rozhodujúce obdobie bolo určené ako rok 1982, t. j. 365 dní. Podľa § 54 ods. 5 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku sa z rozhodujúceho obdobia na zistenie denného vymeriavacieho základu vylučujú obdobia, za ktoré poistenec nie je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie. V zmysle § 140 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku zamestnanec nie je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie v období, počas ktorého je uznaný za dočasne práceneschopného. Z „evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia“ je zrejmé, že poškodený v určenom rozhodujúcom období bol dočasne práceneschopný v rozsahu 28 dní, a tento počet dní sa v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona z rozhodujúceho obdobia vylučuje. To znamená, že počet dní rozhodujúceho obdobia je 337 (365 dní - 28 dní). Na základe uvedeného bola suma úrazovej renty vypočítaná nasledovne: DVZ = 34 341 ÷ 337 = 101,9021 Sk (zaokrúhlené v zmysle § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku na štyri desatinné miesta nahor). Nakoľko nárok poškodeného na úrazovú rentu vznikol po skončení výkonu činnosti zamestnanca, počas ktorého utrpel pracovný úraz zo dňa 28. septembra 1983, takto vypočítaný denný vymeriavací základ sa následne prepočíta koeficientom určeným v zmysle vyššie citovaného § 84 ods. 3, ktorým je podiel všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú dávku (za rok 2002) a všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý bezprostredne predchádza roku, v ktorom skončil výkon tejto činnosti (za rok 1998). Koeficient = 162 132 Sk ÷ 120 036 Sk = 1,3507 (zaokrúhlené v zmysle § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku na štyri desatinné miesta nahor) DVZ prepočítaný koeficientom = 137,6392 Sk (4,5688 EUR). Úrazová renta = 30,4167 × 80% z 4,5688 EUR × 0,50 = 55,60 EUR (výpočet podľa § 89 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku, suma zaokrúhlená na 10 eurocentov nahor - §116 ods. 8 zákona). Vychádzajúc z uvedeného, ústredie postupovalo pri výpočte denného vymeriavacieho základu správne, v súlade s právnou úpravou upravujúcou predmetnú problematiku. Právna zástupkyňa v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že poškodený naposledy pracoval ako zamestnanec spoločnosti O. Q.. J.. H.., a to odo dňa 1. februára 2002, kde mu bola vyplácaná hrubá mzda v celkovej sume 14 000 Sk. V tejto súvislosti generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne poznamenáva, že pre výpočet úrazovej dávky je v zmysle § 84 zákona rozhodujúci príjem, ktorý poškodený dosahoval v rozhodujúcom období u zamestnávateľa, zodpovedného za vznik pracovného úrazu. Vychádzajúc z uvedeného, skutočnosť, že poškodený v roku 2002, ktorý nie je rozhodujúcim obdobím na účely výpočtu jeho dávky, dosahoval u iného zamestnávateľa príjem vo výške cca 14 000 Sk, je na účely výpočtu úrazovej renty bezpredmetná. Právna zástupkyňa v odvolaní ďalej poukazuje na skutočnosti uvádzané v liste zo dňa 9. októbra 2006. Ide však len o „matematicky prepočet“, ktorý bol pobočkou vypracovaný v zmysle ustanovení Zákonníka práce, slúžiaci na účely určenia výšky náhrady za stratu na zárobku, ktorý ako je z listu zo dňa 9. októbra 2006 nepochybne zrejmé, mal následne slúžiť ako podklad pre výpočet sumy transformovanej úrazovej renty. Avšak keďže poškodenému z vyššie spomínaných dôvodov nárok na stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti nevznikol, a tým ani nárok na transformovanú úrazovú rentu, sú tieto údaje na účely výpočtu úrazovej renty nepodstatné. Výpočet úrazovej renty je „percentuálnym prepočtom“ a ako je uvedené vyššie, riadi sa príslušnými ustanoveniami zákona. Právna zástupkyňa účelovo kombinuje údaje slúžiace na výpočet sumy straty na zárobku podľa Zákonníka práce s údajmi slúžiacimi na výpočet sumy úrazovej renty podľa zákona, pričom tieto ukazovatele sú len jednou zo súčastí dvoch rozdielnych schém, slúžiacich na účel konečného výpočtu jednak sumy straty na zárobku, a jednak sumy úrazovej renty. Prízvukujeme, že každá schéma sa riadi iným právnym predpisom. V súvislosti s námietkou právnej zástupkyne, v zmysle ktorej „prepočítaný denný vymeriavací základ“ nezodpovedá ani sume priemerného hrubého zárobku poškodeného pred pracovným úrazom a ani sume hrubej mzdy, ktorú poškodený naposledy poberal poukazujeme na skutočnosť, že poškodenému v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 nárok na stratu na zárobku nevznikol, nakoľko v dôsledku tejto udalosti nedošlo k zníženiu príjmu zo zamestnania dosahovaného pred predmetným pracovným úrazom, čím mu nevznikol ani nárok na transformovanú úrazovú rentu. Rozhodnutím zo dňa 6. júla 2016 došlo teda k „zvýšeniu“ straty na zárobku priznanej v sume 0 EUR na úrazovú rentu priznanú v sume 55,60 EUR mesačne, počnúc dňom 1. januára 2004, a tým k zlepšeniu pôvodného postavenia poškodeného. Vzhľadom na uvedené považujeme predmetnú námietku právnej zástupkyne za účelovú a neopodstatnenú.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi, v skutočnosti jeho právnemu zástupcovi dňa 10.10.2016. 2. Včas podanou žalobou, podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.11.2016, sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, pričom v bode 1 žaloby popisuje genézu správneho konania pred žalovaným a pred súdmi prvého a druhého stupňa od podania žiadosti 07.02.2011 až po obsah prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia žalovaného, pričom voči tomuto rozhodnutiu namieta predovšetkým v bode 2 žaloby, že má za to, že rozhodnutím žalovaného došlo k opomenutiu aplikácie ust. § 293cm zákona, v dôsledku čoho nebolo aplikované ust. § 89 ods. 9 písm. a) zákona. Preto z uvedeného dôvodu žalobca navrhuje zrušiť rozhodnutie žalovaného a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci. 3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 09.01.2017, doručeným tunajšiemu súdu dňa 13.01.2017, pričom k námietkam žalobcu uvedeným v žalobe uviedol, že „žalobca utrpel pracovný úraz dňa 28. septembra 1983, t. j. za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania upravoval vo svojom ustanovení § 190 a nasledujúcich ustanoveniach. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku. S účinnosťou od 1. januára 2004 prešla výplata náhrady za stratu na zárobku v zmysle § 272 ods. 1 zákona, ktorý je prechodným ustanovením zákona, na Sociálnu poisťovňu. V zmysle § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni, sa považuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003. Zákon vo vyššie uvedenom ustanovení § 272 ods. 3 upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, ktorej existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto nároku aj po 31. decembri 2003. Z listu zo dňa 9. októbra 2006, na ktorý sa právna zástupkyňa v žalobe odvoláva, jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983, nakoľko ako je v predmetnom liste uvedené, žalobca následkom pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 stratu na zárobku neutrpel. Suma hrubej mzdy žalobcu, dosahovaná po pracovnom úraze zo dňa 28. septembra 1983, bola totiž vyššia ako suma priemerného hrubého zárobku, ktorý žalobca dosahoval pred pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983, a práve z dôvodu, že v dôsledku predmetného pracovného úrazu nedošlo u žalobcu k strate na zárobku, žalobcovi nárok na stratu na zárobku nevznikol. Nakoľko žalobcovi náhrada za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 vyplácaná nebola, logicky nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, a teda neexistuje právny dôvod na aplikáciu prechodného ustanovenia § 293 cm zákona, resp. iného prechodného ustanovenia zákona, ako to požaduje právna zástupkyňa. Nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 vznikol žalobcovi až splnením základnej podmienky nároku na túto dávku stanovenú v § 88 ods. 1 zákona, teda až dosiahnutím poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50%, a to počnúc dňom 1. januára 2004. Z tohto dôvodu sa na výpočet tejto úrazovej dávky použije legislatíva platná k tomuto dňu, t. j. ustanovenia zákona účinné k 1. januáru 2004.“ 4. K vyjadreniu žalovaného sa s omeškaním 10-ich dní po súdom stanovenej 10-dňovej lehote na vyjadrenie vyjadril žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 02.03.2017, v ktorom uviedol: „V prílohe predkladáme kópiu rozsudku MS Košice 23C 175/87 zo dňa 22. 5. 1987 z ktorého odôvodnenia je zrejmé, že súd síce nezaviazal právneho predchodcu žalovaného na výplatu renty a to z jediného dôvodu, že v čase rozhodovania tak ako bolo zistené príslušnými listinnými dôkazmi, žalobca mal stratu na zárobku avšak túto mu žalovaný dobrovoľne sám doplácal, čo je aj zjavné z prehľadnej tabuľky na str. 3, 4, odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti žalovaný vydal aj potvrdenie zo dňa 9. 10. 2006 v ktorom potvrdení jednoznačne v bode 3. žalovaný pristupuje k výpočtu valorizácie priemerného hrubého zárobku a ďalej z tohto dokladu je zrejmé, že teda samotný žalovaný uznáva, že musí sa vychádzať zo sumy 8 317,- SK ako podkladu pre transformáciu straty na zárobku po skončení PN na úrazovú rentu podľa § 272 zák. č. 461/2003. Podľa ustanovenia § 272 ods. 5 zák. č. 461/2003 v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. 12. 2003 sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. 12. 2003 podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003 a za obdobie po 31. 12. 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona, to platí aj na konanie o týchto náhradách na ktoré vznikol nárok pred 1. 1. 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná pred 31. 12. 2003. Podľa § 272 ods. 9 zák. č. 461/2003 v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. 7. 2006 ( § 272 ods. 5 ) sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. 12. 2003. Táto náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. 12. 2003 sa považujú od 1. 1. 2004 za úrazovú rentu a poskytujú sa v sume v akej patrili k 31. 12. 2003 po zvýšení tohto zákona, na zvýšenie úrazovej renty platí § 82 rovnako. V § 82 zák. č. 461/2003 sa uvádza spôsob zvýšenia dôchodku a to podrobným rozpisom, ktorý prepočet žalovaný vôbec vo svojom rozhodnutí nezohľadnil. Tieto skutočnosti považuje žalobca za rozhodujúce a trvá na svojom odvolaní v plnom rozsahu.“ 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 14.03.2017, v ktorom reagujúc na oneskorene podané vyjadrenie žalobcu z 28.02.2017 uviedol, že „...z rozsudku sp. zn. 23 C 175/87 - 45 zo dňa 22. mája 1987 (ďalej len „rozsudok“), ktorý žalobca predložil spolu s jeho vyjadrením sa uvádza, že žalobcovi vznikla náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (ďalej len „strata na zárobku“) za obdobie od 1. februára 1984 „doposiaľ“, zároveň však, že žalobcovi „nebolo možné priznať stratu na zárobku vo forme opakujúcej sa mesačnej náhrady, pretože nie vo všetkých mesiacoch rozhodného obdobia mu vznikla strata na zárobku a pokiaľ žalobca sa domáhal náhrady vo väčšom rozsahu, bolo potrebné jeho žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť.“ Predmetný rozsudok predložený žalobcom do konania nie je dôkazom o skutočnosti, že mu bola k 31. decembru 2003 vyplácaná strata na zárobku, čo je v rozhodovaní o priznaní „transformovanej“ úrazovej renty rozhodujúcou skutočnosťou v zmysle § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“), práve naopak, je dôkazom o skutočnosti, že žalobcovi strata na zárobku nebola priznaná „vo forme opakujúcej sa mesačnej náhrady“, čo podporuje argumentáciu ústredia, a síce, že v mesiaci december 2003 žalobcovi strata na zárobku vyplatená nebola. Vychádzajúc z uvedeného ústredie má naďalej za to, že žalobcovi strata na zárobku k 31. decembru 2003 vyplácaná nebola, logicky teda nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, a teda neexistuje právny dôvod na aplikáciu prechodného ustanovenia § 293 cm zákona, resp. iného prechodného ustanovenia zákona, ako to požaduje žalobca. Poukazujeme aj na tvrdenie žalobcu v jeho vyjadrení, podľa ktorého súd v predmetnom rozsudku „nezaviazal právneho predchodcu žalovaného na výplatu renty a to z jediného dôvodu, že ... žalobca mal stratu na zárobku, avšak túto mu žalovaný (pozn. zamestnávateľ žalobcu) dobrovoľne sám doplácal...“ Takýto „dobrovoľný doplatok“ však nie je oficiálne priznanou a vyplácanou stratou na zárobku. Navyše, sám žalobca priznáva, že jeho zamestnávateľ nebol súdom zaviazaný na „výplatu renty“, pričom skutočnosť, že mu stratu na zárobku doplácal dobrovoľne, či už v rámci mzdy alebo v hotovosti, je pri priznanie nároku na „transformovanú“ úrazovú rentu irelevantná. Z vyššie popísaného stavu v nadväznosti na predložený rozsudok a tvrdenie žalobcu uvedené v jeho vyjadrení zostáva zachovaný skutkový stav veci, v zmysle ktorého žalobcovi nebola vyplácaná k 31. decembru 2003 strata na zárobku. Vzhľadom na uvedené naďalej zotrvávame na záveroch uvedených vo vyjadrení k žalobe č. XXX-X/XXXX-B. zo dňa 9. januára 2017 a navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok vo veci preskúmania rozhodnutia zo dňa 29. septembra 2016 zamietol žalobu ako nedôvodnú a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.“ 6. Vyjadrenie žalovaného z 09.03.2017 vzhľadom na oneskorené podanie žalobcu z 28.02.2017 bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu pred začatím pojednávania dňa 17.03.2016 a bol mu poskytnutý primeraný čas na oboznámenie sa s vyjadrením žalovaného. 7. Súd v konaní podľa ust. § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, po vypočutí účastníkov konania na pojednávaní a po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná z ďalej uvedených dôvodov. 8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu uviedol: „My sa pridržiavame svojho vyjadrenia zo dňa 02.03.2017, v ktorom sme aj právne rozobrali, podľa ktorých ustanovení v našom prípade je nutné posudzovať existenciu alebo neexistenciu úrazovej renty od obdobia kedy žalobca utrpel pracovný úraz. Máme za to, že v podstate vysvetľovať ustanovenia zákona o úrazovej rente len v tom slova zmysle, že pokiaľ nepoberal žalobca úrazovú rentu do obdobia požiadania si o úrazovú rentu, je zavádzajúce. Môj mandant svojou prácou a snaživosťou docielil to, že nebolo nutné, aby mu bola vyplácaná úrazová renta a v podstate keby bol ostal ako práceneschopný naďalej po pracovnom úraze, tak by samozrejme poberal úrazovú rentu až do podania, resp. do dnešného dňa a nemusel by podávať ani ďalší nový návrh na priznanie úrazovej renty. Nehovoriac o tom, že žalobca už v predchádzajúcom období žiadal úrazovú rentu a pokiaľ si správne pamätám, to bolo v období roka 2004, z toho dôvodu sme aj predkladali tú prílohu, v ktorej samotná žalovaná urobila výpočet ako sa žalobcovi bude vypočítavať úrazová renta do budúcna. Máme teda za to, že fakticky ustanovenie, ktoré hovorí, že poistenec musí poberať takúto úrazovú rentu a len v takom prípade by sa prepočítavala a navyšovala táto úrazová renta v zmysle zákona, je nie v súlade so zákonom, o ktorý sa opierame. Na základe týchto všetkých skutočností trváme na podanom návrhu a navrhujeme, aby súd zrušil dané rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie.“ 9. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „Trváme na svojich doterajších písomných vyjadrenia v celom rozsahu a s argumentáciou, ktorá dnes bola prednesená právnou zástupkyňou žalobcu, nesúhlasíme a ani s jej hypotetickými závermi. Sociálna poisťovňa sa riadila pri stratenom zárobku aj rozsudkom Mestského súdu v Košiciach, ktorý skonštatoval, že strata na zárobku po skončení PN od roku 1987 žalobcovi nevznikala, nakoľko tie jeho príjmy neboli deklarované tak, aby táto bola aj vyplácaná. Aj napriek tejto skutočnosti Sociálna poisťovňa pri preberaní tejto poistnej udalosti prepočítala stratu na zárobku v súlade s predpismi, ktoré platili do 31.12.2003, a evidentné je z toho výpočtu, že strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcovi nevznikla, a to z toho dôvodu, že jeho zárobok prevyšoval vypočítanú stratu na zárobku. Po uplatnenej žiadosti, nároku na úrazovú rentu, v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. boli vydané rozhodnutia o nepriznaní nároku, ktoré boli zrušené tunajším súdom v konaní 7Sp/5/2015, kde bol vyslovený právny názor, že v ďalšom konaní bude povinnosťou Sociálnej poisťovne zohľadniť v plnej miere záver posudku Sociálnej poisťovne, ústredia, vysunuté pracovisko, kde bol pokles pracovnej schopnosti posúdený na 50 %. V intenciách tohto zrušujúceho rozsudku sa v ďalšom konaní riadila Sociálna poisťovňa a vydala rozhodnutie o úrazovej rente, ktoré je napadnuté odvolaním, t.j. teda rozhodnutie zo 06.07.2016 č. XXXX-XX/XXXX-B.. Sociálna poisťovňa je toho názoru, že v danom rozhodnutí komplexne rozobrala problematiku aj straty na zárobku, aj úrazovej renty podľa príslušných ustanovení zákona. Toto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, ktoré potom posudzoval generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ktorý ho zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia. Je potrebné v tomto konaní zvýrazniť, že stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti už riešil Mestský súd v Košiciach, na rozhodnutie ktorého sme poukazovali, teda v žiadnom prípade nemožno aplikovať tak, ako to žiada žalobca ust. § 293cm zákona, podľa ktorého na zvýšenie úrazovej renty bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku, nakoľko tu k prekvalifikovaniu nedošlo, a teda od 01.01.2004 sa nárok posudzoval podľa zákona č. 461/2003 Z.z., čiže na základe uvedeného žiadame, aby žaloba bola zamietnutá ako nedôvodná a sme toho názoru, že žalobca by mal ešte upresniť aj petit, nakoľko žaluje rozhodnutie generálneho riaditeľa a zároveň žiada zrušiť rozhodnutie zo 06.07.2016 č. XXXX- XX/XXXX-B., ktorý nevydal generálny riaditeľ. Trovy konania si neuplatňujeme, pretože nám nevznikli.“ Poverená zástupkyňa žalovaného ešte v závere pojednávania uviedla, že pokiaľ nepočula na začiatku pojednávania, že žalobca, resp. jeho právny zástupca spresnil petit žaloby a žiada zrušiť rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z 29.09.2016, tak berie späť svoj posledný prednes týkajúci sa petitu žaloby žalobcu. 10. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že žalobca utrpel pracovný úraz dňa 28. septembra 1983 o 13:00 hod. ako zamestnanec spoločnosti Č. Z..X.. A., neskôr Z. T.F. L. XXXX A. T..Q.., so sídlom P. K. XXX, XXX XX A., keď pri demontáži ložiska prevodovky došlo k odlomeniu oceľového úlomku, ktorý následne odletel a poškodil ľavé oko žalobcu. Po ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti súvisiacej s pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983 bol žalobca preradený na výkon inej pracovnej činnosti, a to výkon pracovnej činnosti normovača, ktorá spočívala v administratívnej činnosti. Dňom XX. P. XXXX bol pracovný pomer žalobcu ukončený výpoveďou z dôvodu zrušenia zamestnávateľa. Nárok na úrazovú rentu v súvislosti s predmetným pracovným úrazom si žalobca uplatnil prostredníctvom žiadosti o prehodnotenie úrazovej renty z dôvodu zmeny poklesu pracovnej schopnosti podľa § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorá bola Sociálnej poisťovni, pobočka Košice doručená dňa 7. februára 2011. Na jej základe a na základe posúdenia zdravotného stavu žalobcu posudkovou lekárkou pobočky dňa 16. mája 2011 Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 24. mája 2011 nepriznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu z dôvodu poklesu jeho pracovnej schopnosti v rozsahu 10 %. Proti rozhodnutiu zo dňa 24. mája 2011 podal žalobca opravný prostriedok, Krajský súd v Košiciach následne rozsudkom č.k. 7Sp/15/2011-35 zo dňa 4. mája 2012 potvrdil rozhodnutie zo dňa 24. mája 2011. Proti rozsudku zo dňa 4. mája 2012 podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 9So/94/2012 zo dňa 30. októbra 2013 zmenil rozsudok zo dňa 4. mája 2012 tak, že rozhodnutie zo dňa 24. mája 2011 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. NS SR v odôvodnení rozsudku NS SR na strane 4 uviedol „odporkyňa doplní dokazovanie a zadováži si posudok znalca z odboru pracovného lekárstva (kliniky pracovného lekárstva) o poklese schopnosti navrhovateľa vykonávať doterajšiu činnosť vzhľadom na „jednookosť“ a jej prípadný vplyv aj na zhoršenie zraku na pravom oku (zhoršenie krátkozrakosti z udávaných -1,00 na -4,5 dioptrií). Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere znovu rozhodne o tom, či navrhovateľ má alebo nemé nárok na úrazovú rentu podľa § 88 zákona“. Na základe uvedeného pobočka oslovila F.. J. V., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia oftalmológia - očné lekárstvo, s požiadavkou na vypracovanie znaleckého posudku v intenciách rozsudku NS SR. Znalec následne vypracoval znalecký posudok č. X/XXXX zo dňa 9. júna 2014, v závere ktorého uviedol, že „vzhľadom na „jednookosť“ je u navrhovateľa neprítomné priestorové videnie. Priestorové videnie je potrebné pri väčšine činnosti opravára nákladných automobilov a pri niektorých činnostiach je dokonca neprítomnosť priestorového videnia vysoko riziková (napr. použitie elektrického ručného náradia, ...). Vzhľadom na uvedené skutočnosti má navrhovateľ 45-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť.“ Na otázku, aký vplyv mala „jednookosť“ žalobcu na zhoršenie zraku na jeho pravom oku znalec uviedol, že žalobca je ďalekozraký, nie krátkozraký a v lekárskych nálezoch z očných vyšetrení realizovaných F.. L. v dňoch 28. marca 2011 a 14. mája 2014 je u žalobcu popísaná zmena refrakcie pravého oka za posledné tri roky z +2,25 dioptrií na + 3,0 dioptrií. Zároveň konštatoval, že „na uvádzanú zmenu refrakcie na pravom oku „jednookosť“ navrhovateľa nemala žiaden vplyv.“ Zdravotný stav žalobcu posúdil aj posudkový lekár pobočky, ktorý v lekárskej správe zo dňa 17. septembra 2014 určil mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobou v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 v nezmenenom rozsahu 10 % a na základe tejto skutočnosti ústredie rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 28. januára 2015 nepriznalo žalobcovi nárok na úrazovú rentu. Z dôvodu opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu zo dňa 28. januára 2015 bol zdravotný stav žalobcu posudzovaný dňa 23. júna 2015 posudkovou lekárkou ústredia, vysunuté pracovisko Prešov, ktorá v lekárskej správe zo dňa 23. júna 2015 určila u žalobcu mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50 % odo dňa 1. januára 2004, pričom argumentovala tým, že v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 u žalobcu jednoznačne došlo k strate ľavého oka s trvalými následkami - stratou videnia ľavého oka s nutnosťou jeho preradenia na inú prácu, pričom ide o trvalý stav, ako aj tým, že vzhľadom na „handicap“ žalobcu je preň približne polovica pracovných činností vykonávaných pred pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983 nebezpečná. Poukázala zároveň na závery znaleckého posudku. Zmenou poklesu pracovnej schopnosti z 10 % na 50 % žalobca splnil zákonom stanovené podmienky vzniku nároku na úrazovú rentu. Ústredie preto listom č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 7. júla 2015 predložilo opravný prostriedok KS KE spolu s vyjadrením k opravnému prostriedku, v ktorom ústredie KS KE žiadalo o zrušenie rozhodnutia zo dňa 28. januára 2015, za účelom vydania nového rozhodnutia v predmetnej veci, na základe záverov lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015. KS KE rozsudkom č.k. 7Sp/5/2015-39 zo dňa 22. januára 2016 zrušil rozhodnutie zo dňa 28. januára 2015 a vrátil vec ústrediu na ďalšie konanie s usmernením, že povinnosťou ústredia bude v plnej miere zohľadniť závery lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015 a premietnuť ich do nového rozhodnutia o predmetnom nároku žalobcu. Po vrátení veci ústrediu na ďalšie konanie rozsudkom zo dňa 22. januára 2016 ústredie v jeho intenciách rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 6. júla 2016 priznalo žalobcovi na základe záverov lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015 nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 od 1. januára 2004 v sume 55,60 eur mesačne, valorizovanej v zmysle zákona, nepriznalo žalobcovi nárok na výplatu úrazovej renty podľa § 114 ods. 1 zákona od 1. januára 2004 do 6. februára 2008 a nárok na výplatu úrazovej renty podľa § 109 ods. 2 zákona odo dňa 1. januára 2010, nakoľko suma úrazovej renty určená podľa § 89 zákona nepresiahla nulu. 11. Podľa ust. § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku. Nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004 sú upravené v ust. § 259 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Podľa ust. § 272 ods. 1 zákona Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 2 zákona). Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane (§ 272 ods. 3 zákona). V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003 (§ 272 ods. 5 zákona). Na zvyšovanie úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada nákladov na výživu pozostalých a na zvyšovanie plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti štátu za škodu na zdraví, ktorá vznikla vojakom povinnej vojenskej služby pri plnení služobných povinností alebo v priamej súvislosti s ich plnením, ktorých výplatu prevzala Sociálna poisťovňa od 1. augusta 2006 od Ministerstva obrany Slovenskej republiky, sa a) od 1. januára 2013 do 31. decembra 2017 vzťahuje § 89 ods. 9 písm. a) (§ 293cm zákona účinný od 01.01.2013). Suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 1 (§ 89 ods. 1 zákona). Ak sa poškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži sa suma úrazovej renty určená podľa odseku 1 o sumu tohto dôchodku. Úrazová renta sa vypláca v sume zníženej podľa prvej vety aj vtedy, ak zanikol nárok na výplatu dôchodkovej dávky (§ 89 ods. 2 zákona). Na zníženie úrazovej renty podľa odseku 2 je rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok uvedený v odseku 2 priznaný po priznaní úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má nárok ku dňu jeho priznania (§ 89 ods. 3 zákona). Ak u poškodeného došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu toho istého pracovného úrazu alebo tej istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví v pomere novej percentuálnej miery poklesu pracovnej schopnosti k doterajšej percentuálnej miere poklesu pracovnej schopnosti odo dňa zmeny poklesu pracovnej schopnosť (§ 89 ods. 4 zákona). Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú a) podľa odseku 8 písm. a) o percento, ktoré sa určí 1. v roku 2013 ako súčet 50 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 50 % medziročného rastu priemernej mesačnej mzdy, 2. v roku 2014 ako súčet 60 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 40 % medziročného rastu priemernej mesačnej mzdy, 3. v roku 2015 ako súčet 70 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 30 % medziročného rastu priemernej mesačnej mzdy, 4. v roku 2016 ako súčet 80 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 20 % medziročného rastu priemernej mesačnej mzdy, 5. v roku 2017 ako súčet 90 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 10 % medziročného rastu priemernej mesačnej mzdy, b) podľa odseku 8 písm. b) o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien (§ 89 ods. 9 písm. a) zákona). Percento zvýšenia úrazovej renty sa ustanoví opatrením, ktoré vydá ministerstvo a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do 31. októbra kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku. Príslušný kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie úrazovej renty vykonáva. Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka sa zvyšuje od 1. januára príslušného kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšuje odo dňa priznania (§ 89 ods. 10 zákona). Nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky (§ 109 ods. 2 zákona). 12. K žalobnej námietke žalobcu, že má za to, že rozhodnutím žalovaného došlo k opomenutiu aplikácie ust. § 293cm zákona, v dôsledku čoho nebolo aplikované ust. § 89 ods. 9 písm. a) zákona, súd uvádza, že žalobcovi vznikol nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28.09.1983 splnením základnej podmienky nároku na túto dávku až dosiahnutím poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50 % od 01.01.2004, teda dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, avšak z dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok až 07.02.2011 podaním žiadosti u Sociálnej poisťovni preto v zmysle ust. § 114 ods. 1 zákona žalobca nemá nárok na výplatu úrazovej renty od 01.01.2004 do 06.02.2008 v dôsledku premlčania nároku žalobcu na výplatu úrazovej renty, a preto žalovaný priznal žalobcovi nárok na výplatu úrazovej renty až od 07.02.2008 do 31.12.2009 v sume 1.803,54 eur a súčasne vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na invalidný dôchodok od 01.01.2010 v sume 185,20 eur, čo nebolo sporné, ktorá suma prevyšuje sumu 82,50 eur úrazovej renty priznanej od mesiaca január 2009, na ktorú má žalobca nárok ku dňu priznania invalidného dôchodku, a konečná suma úrazovej renty určená podľa ust. § 89 ods. 1, 2, 3 zákona nepresahuje nulovú hodnotu, nevznikol žalobcovi od 01.01.2010 nárok na výplatu úrazovej renty z dôvodu nesplnenia podmienky na jej výplatu stanovenej v § 109 ods. 2 zákona. 13. Z rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach zo dňa 22.05.1987 č.k. 23C 175/87 vyplýva, že žalobcovi ku dňu 31.12.2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti nebola a táto skutočnosť je rozhodujúca v zmysle vyššie citovaného ust. § 272 ods. 3 zákona, preto nemohlo dôjsť ani k transformácii náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú rentu, a preto nebolo ani možné aplikovať vyššie citované prechodné ust. § 293cm zákona. Preto súd túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 14. K námietke žalobcu uvedenej vo vyjadrení žalobcu doručeného súdu dňa 02.03.2017 súd uvádza, že žalovaný vychádzal práve z rozsudku bývalého Mestského súdu Košice zo dňa 22.05.1987 č.k. 23C 175/87, ktorý sa nachádza v obsahu administratívneho spisu žalovaného, a práve z tohto rozsudku jednoznačne vyplýva, že žalobcovi vznikla náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 01.02.1984 doposiaľ a súčasne z tohto rozsudku vyplýva, že žalobcovi nebolo možné priznať náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vo forme opakujúcej sa mesačnej náhrady, pretože žalobca nie vo všetkých mesiacov rozhodného obdobia mal stratu na zárobku a pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady vo väčšom rozsahu, súd jeho žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Nakoniec sám žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 14.03.2017 uviedol, že súd v hore označenom rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach nezaviazal predchodcu žalovaného na výplatu renty, a to z jediného dôvodu, že žalobca mal stratu na zárobku, avšak túto mu žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu dobrovoľne sám doplácal. Takýto dobrovoľný doplatok podľa názoru súdu nie je priznanou a vyplácanou stratou na zárobku, pretože nevyplýva z rozhodnutia bývalého Mestského súdu v Košiciach. Preto takýto dobrovoľný doplatok je pre rozhodovanie o priznaní nároku na úrazovú rentu v zmysle ust. § 272 ods. 3 zákona právne nevýznamný. Preto súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. 15. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.