{"guid": "8563db19-a762-48f7-8941-357310425496:a31284f3-c89c-4c0b-947d-3bb1a62cce9c", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1", "spisova_znacka": "1Sa/37/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/37/2016 z 16. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 16. marca 2017, sp. zn. 1Sa/37/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1", "identifikacne_cislo": "7016201271", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2017-03-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a31284f3-c89c-4c0b-947d-3bb1a62cce9c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Sa/37/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201271
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd\") v právnej veci žalobcu: Š. V., N. XX, A., práv.
zást.: JUDr. Ľubica Višňovská, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Generálny
riaditeľ Sociálnej poisťovne, ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného zo dňa 29.09.2016 č. 55051-1/2016-BA, takto

r o z h o d o l :

Žalobu   z a m i e t a .

Účastníkom právo na náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného z 29.09.2016 č. 55051-1/2016-BA bolo zamietnuté
odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne,
ústredia zo dňa 06.07.2016 č. XXXX-XX/XXXX-B., ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na úrazovú
rentu od 01.01.2004 v sume 55,60 eur po zaokrúhlení mesačne, ktorý bol zvýšený od 01.01.2005
na sumu 59,82 eur mesačne, od 01.07.2005 na sumu 65,13 eur mesačne, od 01.07.2006 na sumu
69,02 eur mesačne, od 01.07.2007 na sumu 73,33 eur mesačne, od 01.07.2008 na sumu 77,01 eur
mesačne, a v zmysle ust. § 114 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“)
žalovaný rozhodol, že žalobca nemá nárok na výplatu úrazovej renty od 01.01.2004 do 06.02.2008 z
dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok až 07.02.2011 podaním žiadosti v Sociálnej poisťovni, a teda z
dôvodu premlčania nároku. Žalovaný súčasne žalobcovi zvýšil nárok na úrazovú rentu od 01.01.2009
na sumu 82,50 eur podľa ust. § 89 ods. 8 zákona s tým, že žalobca od 01.01.2010 nemá nárok na
výplatu úrazovej renty podľa ust. § 109 ods. 2 zákona z dôvodu, že suma úrazovej renty určená podľa
ust. § 89 zákona u žalobcu nepresiahla nulu a ku dňu 31.12.2003 náhrada za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo uznaní invalidity, alebo čiastočnej invalidity nebola vyplácaná
a žalobca od 01.01.2010 má nárok na invalidný dôchodok v sume 185,20 eur, preto nemá nárok na
výplatu úrazovej renty. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný argumentoval, že „poškodený utrpel
pracovný úraz dňa 28. septembra 1983, t. j. za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri
pracovných úrazoch a chorobách z povolania upravoval vo svojom ustanovení § 190 a nasledujúcich
ustanoveniach. Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný
úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za
škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku. S účinnosťou od 1. januára 2004 prešla
výplata náhrady za stratu na zárobku v zmysle § 272 ods. 1 zákona, ktorý je prechodným ustanovením
zákona, na Sociálnu poisťovňu. V zmysle § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, a nárok na jej výplatu
trvá aj po tomto dni, sa považuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila
do 31. decembra 2003. Zákon vo vyššie uvedenom ustanovení § 272 ods. 3 zákona upravuje tzv.



transformovanú úrazovú rentu, ktorej existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku
k 31. decembru 2003 a trvaním tohto nároku aj po 31. decembri 2003. Nakoľko ako vyplýva aj z listu
pobočky zo dňa 9. októbra 2006, poškodenému v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra
1983 nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku, a teda táto mu k 31. decembru 2003 vyplácaná
nebola, logicky nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu, a teda neexistuje právny dôvod na
aplikáciu prechodného ustanovenia § 272 zákona, ako to v odvolaní požaduje právna zástupkyňa.
Úlohou prechodných ustanovení je v zásade zabezpečiť plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného
režimu právnej úpravy predmetnej problematiky do ich nového právneho režimu a eliminácia právneho
vákua navodzujúce právnu neistotu. Majú jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej
úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Vychádzajúc z listu zo dňa 9. októbra 2006, suma
hrubej mzdy poškodeného, dosahovaná po pracovnom úraze zo dňa 28. septembra 1983, bola vyššia
ako suma priemerného hrubého zárobku, ktorý poškodený dosahoval pred pracovným úrazom zo dňa
28. septembra 1983, a práve z dôvodu, že v dôsledku predmetného pracovného úrazu nedošlo u
poškodeného k zníženiu zárobku, poškodenému nárok na stratu na zárobku nevznikol, a tým ani nárok
na transformovanú úrazovú rentu. Vzhľadom na uvedené nie je dôvod na postup podľa „prechodných
ustanovení“ zákona. Vzhľadom na uvedené považuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne požiadavku
právnej zástupkyne na postup podľa § 272 zákona za právne nepodloženú. Nárok na úrazovú rentu v
dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 vznikol poškodenému až splnením základnej
podmienky nároku na túto dávku stanovenú v § 88 ods. 1 zákona, teda až dosiahnutím poklesu pracovnej
schopnosti v rozsahu 50%, a to počnúc dňom 1. januára 2004. Z tohto dôvodu sa na výpočet tejto
úrazovej dávky použije legislatíva platná ku tomuto dňu, t. j. ustanovenia zákona účinné k 1. januáru
2004. Podľa § 89 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku suma úrazovej renty sa určí ako
súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a
koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti
a čísla 100. Podľa § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku, denný vymeriavací
základ zamestnanca na určenie sumy úrazových dávok uvedených v § 13 ods. 3 písm. a), b) a d) a na
určenie sumy rehabilitačného a rekvalifikačného je podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca
neobmedzených podľa § 138 ods. 13 dosiahnutých v rozhodujúcom období a počtu kalendárnych dní
rozhodujúceho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak. Denný vymeriavací základ zamestnanca sa
zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Na určenie rozhodujúceho obdobia platí § 54 ods. 1, 2
a 5 rovnako. Skutočnosť rozhodujúca na určenie rozhodujúceho obdobia je vznik nároku na úrazovú
dávku, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 84 ods. 4 zákona účinného ku dňu vzniku nároku
na dávku ak vznikne nárok na úrazovú dávku uvedenú v § 84 ods. 1 v období po kalendárnom roku
nasledujúcom po roku, v ktorom zamestnanec skončil výkon činnosti zamestnanca a počas ktorého
utrpel pracovný úraz, určí sa denný vymeriavací základ podľa § 84 ods. 3 a vynásobí sa koeficientom
určeným ako podiel všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza
kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú dávku, a všeobecného vymeriavacieho základu
za kalendárny rok, ktorý bezprostredne predchádza roku, v ktorom skončil výkon tejto činnosti. Keďže
nárok na úrazovú rentu poškodenému vznikol dňom, kedy splnil všetky podmienky vzniku nároku na
úrazovú rentu, a teda dňom 1. januára 2004, kedy dosiahol pokles pracovnej schopnosti v rozsahu
50%, denný vymeriavací základ poškodeného sa na základe vyššie zmienenej právnej úpravy určí podľa
právnych predpisov účinných k tomuto dňu, t. j. ako podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca
dosiahnutých u zamestnávateľa zodpovedného za pracovný úraz v rozhodujúcom období a počtu
kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia. Z „evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia“ je zrejmé,
že poškodený v určenom rozhodujúcom období (rok 1982) dosiahol vymeriavací základ v sume 34 341
Sk. Rozhodujúce obdobie bolo určené ako rok 1982, t. j. 365 dní. Podľa § 54 ods. 5 zákona účinného
ku dňu vzniku nároku na dávku sa z rozhodujúceho obdobia na zistenie denného vymeriavacieho
základu vylučujú obdobia, za ktoré poistenec nie je povinný platiť poistné na nemocenské poistenie.
V zmysle § 140 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku zamestnanec nie je povinný platiť
poistné na nemocenské poistenie v období, počas ktorého je uznaný za dočasne práceneschopného.
Z „evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia“ je zrejmé, že poškodený v určenom rozhodujúcom
období bol dočasne práceneschopný v rozsahu 28 dní, a tento počet dní sa v zmysle vyššie uvedených
ustanovení zákona z rozhodujúceho obdobia vylučuje. To znamená, že počet dní rozhodujúceho obdobia
je 337 (365 dní - 28 dní). Na základe uvedeného bola suma úrazovej renty vypočítaná nasledovne:
DVZ = 34 341 ÷ 337 = 101,9021 Sk (zaokrúhlené v zmysle § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu
vzniku nároku na dávku na štyri desatinné miesta nahor). Nakoľko nárok poškodeného na úrazovú
rentu vznikol po skončení výkonu činnosti zamestnanca, počas ktorého utrpel pracovný úraz zo dňa
28. septembra 1983, takto vypočítaný denný vymeriavací základ sa následne prepočíta koeficientom



určeným v zmysle vyššie citovaného § 84 ods. 3, ktorým je podiel všeobecného vymeriavacieho základu
za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, v ktorom vznikol nárok na úrazovú
dávku (za rok 2002) a všeobecného vymeriavacieho základu za kalendárny rok, ktorý bezprostredne
predchádza roku, v ktorom skončil výkon tejto činnosti (za rok 1998). Koeficient = 162 132 Sk ÷ 120
036 Sk = 1,3507 (zaokrúhlené v zmysle § 84 ods. 1 zákona účinného ku dňu vzniku nároku na dávku
na štyri desatinné miesta nahor) DVZ prepočítaný koeficientom = 137,6392 Sk (4,5688 EUR). Úrazová
renta = 30,4167 × 80% z 4,5688 EUR × 0,50 = 55,60 EUR (výpočet podľa § 89 ods. 1 zákona účinného
ku dňu vzniku nároku na dávku, suma zaokrúhlená na 10 eurocentov nahor - §116 ods. 8 zákona).
Vychádzajúc z uvedeného, ústredie postupovalo pri výpočte denného vymeriavacieho základu správne,
v súlade s právnou úpravou upravujúcou predmetnú problematiku. Právna zástupkyňa v odvolaní
poukazuje na skutočnosť, že poškodený naposledy pracoval ako zamestnanec spoločnosti O. Q.. J..
H.., a to odo dňa 1. februára 2002, kde mu bola vyplácaná hrubá mzda v celkovej sume 14 000 Sk.
V tejto súvislosti generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne poznamenáva, že pre výpočet úrazovej dávky
je v zmysle § 84 zákona rozhodujúci príjem, ktorý poškodený dosahoval v rozhodujúcom období u
zamestnávateľa, zodpovedného za vznik pracovného úrazu. Vychádzajúc z uvedeného, skutočnosť, že
poškodený v roku 2002, ktorý nie je rozhodujúcim obdobím na účely výpočtu jeho dávky, dosahoval u
iného zamestnávateľa príjem vo výške cca 14 000 Sk, je na účely výpočtu úrazovej renty bezpredmetná.
Právna zástupkyňa v odvolaní ďalej poukazuje na skutočnosti uvádzané v liste zo dňa 9. októbra 2006.
Ide však len o „matematicky prepočet“, ktorý bol pobočkou vypracovaný v zmysle ustanovení Zákonníka
práce, slúžiaci na účely určenia výšky náhrady za stratu na zárobku, ktorý ako je z listu zo dňa 9.
októbra 2006 nepochybne zrejmé, mal následne slúžiť ako podklad pre výpočet sumy transformovanej
úrazovej renty. Avšak keďže poškodenému z vyššie spomínaných dôvodov nárok na stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti nevznikol, a tým ani nárok na transformovanú úrazovú rentu, sú
tieto údaje na účely výpočtu úrazovej renty nepodstatné. Výpočet úrazovej renty je „percentuálnym
prepočtom“ a ako je uvedené vyššie, riadi sa príslušnými ustanoveniami zákona. Právna zástupkyňa
účelovo kombinuje údaje slúžiace na výpočet sumy straty na zárobku podľa Zákonníka práce s údajmi
slúžiacimi na výpočet sumy úrazovej renty podľa zákona, pričom tieto ukazovatele sú len jednou zo
súčastí dvoch rozdielnych schém, slúžiacich na účel konečného výpočtu jednak sumy straty na zárobku,
a jednak sumy úrazovej renty. Prízvukujeme, že každá schéma sa riadi iným právnym predpisom. V
súvislosti s námietkou právnej zástupkyne, v zmysle ktorej „prepočítaný denný vymeriavací základ“
nezodpovedá ani sume priemerného hrubého zárobku poškodeného pred pracovným úrazom a ani
sume hrubej mzdy, ktorú poškodený naposledy poberal poukazujeme na skutočnosť, že poškodenému
v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 nárok na stratu na zárobku nevznikol, nakoľko
v dôsledku tejto udalosti nedošlo k zníženiu príjmu zo zamestnania dosahovaného pred predmetným
pracovným úrazom, čím mu nevznikol ani nárok na transformovanú úrazovú rentu. Rozhodnutím zo
dňa 6. júla 2016 došlo teda k „zvýšeniu“ straty na zárobku priznanej v sume 0 EUR na úrazovú rentu
priznanú v sume 55,60 EUR mesačne, počnúc dňom 1. januára 2004, a tým k zlepšeniu pôvodného
postavenia poškodeného. Vzhľadom na uvedené považujeme predmetnú námietku právnej zástupkyne
za účelovú a neopodstatnenú.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi, v skutočnosti jeho
právnemu zástupcovi dňa 10.10.2016.

2. Včas podanou žalobou, podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.11.2016, sa
žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného
v záhlaví tohto rozsudku, pričom v bode 1 žaloby popisuje genézu správneho konania pred žalovaným
a pred súdmi prvého a druhého stupňa od podania žiadosti 07.02.2011 až po obsah prvostupňového
a druhostupňového rozhodnutia žalovaného, pričom voči tomuto rozhodnutiu namieta predovšetkým v
bode 2 žaloby, že má za to, že rozhodnutím žalovaného došlo k opomenutiu aplikácie ust. § 293cm
zákona, v dôsledku čoho nebolo aplikované ust. § 89 ods. 9 písm. a) zákona. Preto z uvedeného dôvodu
žalobca navrhuje zrušiť rozhodnutie žalovaného a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie
vo veci.

3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 09.01.2017, doručeným tunajšiemu súdu dňa
13.01.2017, pričom k námietkam žalobcu uvedeným v žalobe uviedol, že „žalobca utrpel pracovný úraz
dňa 28. septembra 1983, t. j. za účinnosti zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovných
úrazoch a chorobách z povolania upravoval vo svojom ustanovení § 190 a nasledujúcich ustanoveniach.
Podľa § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého
sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá,



poskytnúť náhradu za stratu na zárobku. S účinnosťou od 1. januára 2004 prešla výplata náhrady
za stratu na zárobku v zmysle § 272 ods. 1 zákona, ktorý je prechodným ustanovením zákona, na
Sociálnu poisťovňu. V zmysle § 272 ods. 3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, ktorá sa vyplácala k 31. decembru 2003, a nárok na jej výplatu trvá aj po tomto dni,
sa považuje od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrila do 31. decembra 2003.
Zákon vo vyššie uvedenom ustanovení § 272 ods. 3 upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu, ktorej
existencia je podmienená výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto
nároku aj po 31. decembri 2003. Z listu zo dňa 9. októbra 2006, na ktorý sa právna zástupkyňa v žalobe
odvoláva, jednoznačne a nespochybniteľne vyplýva, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu za stratu
na zárobku v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983, nakoľko ako je v predmetnom liste
uvedené, žalobca následkom pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 stratu na zárobku neutrpel.
Suma hrubej mzdy žalobcu, dosahovaná po pracovnom úraze zo dňa 28. septembra 1983, bola totiž
vyššia ako suma priemerného hrubého zárobku, ktorý žalobca dosahoval pred pracovným úrazom zo
dňa 28. septembra 1983, a práve z dôvodu, že v dôsledku predmetného pracovného úrazu nedošlo u
žalobcu k strate na zárobku, žalobcovi nárok na stratu na zárobku nevznikol. Nakoľko žalobcovi náhrada
za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 vyplácaná nebola, logicky nedošlo ani k jej transformácii na
úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, a teda neexistuje právny dôvod na aplikáciu prechodného
ustanovenia § 293 cm zákona, resp. iného prechodného ustanovenia zákona, ako to požaduje právna
zástupkyňa. Nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28. septembra 1983 vznikol
žalobcovi až splnením základnej podmienky nároku na túto dávku stanovenú v § 88 ods. 1 zákona, teda
až dosiahnutím poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50%, a to počnúc dňom 1. januára 2004. Z
tohto dôvodu sa na výpočet tejto úrazovej dávky použije legislatíva platná k tomuto dňu, t. j. ustanovenia
zákona účinné k 1. januáru 2004.“

4. K vyjadreniu žalovaného sa s omeškaním 10-ich dní po súdom stanovenej 10-dňovej lehote na
vyjadrenie vyjadril žalobca podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 02.03.2017, v ktorom uviedol: „V
prílohe predkladáme kópiu rozsudku MS Košice 23C 175/87 zo dňa 22. 5. 1987 z ktorého odôvodnenia
je zrejmé, že súd síce nezaviazal právneho predchodcu žalovaného na výplatu renty a to z jediného
dôvodu, že v čase rozhodovania tak ako bolo zistené príslušnými listinnými dôkazmi, žalobca mal stratu
na zárobku avšak túto mu žalovaný dobrovoľne sám doplácal, čo je aj zjavné z prehľadnej tabuľky na
str. 3, 4, odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti žalovaný vydal aj potvrdenie zo dňa 9. 10. 2006 v
ktorom potvrdení jednoznačne v bode 3. žalovaný pristupuje k výpočtu valorizácie priemerného hrubého
zárobku a ďalej z tohto dokladu je zrejmé, že teda samotný žalovaný uznáva, že musí sa vychádzať zo
sumy 8 317,- SK ako podkladu pre transformáciu straty na zárobku po skončení PN na úrazovú rentu
podľa § 272 zák. č. 461/2003. Podľa ustanovenia § 272 ods. 5 zák. č. 461/2003 v konaniach o náhrade
za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní invalidity, ktoré neboli právoplatne skončené do
31. 12. 2003 sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. 12. 2003 podľa predpisov účinných do 31. 12.
2003 a za obdobie po 31. 12. 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona, to platí aj na konanie o týchto
náhradách na ktoré vznikol nárok pred 1. 1. 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná
pred 31. 12. 2003. Podľa § 272 ods. 9 zák. č. 461/2003 v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po
skončení PN alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku,
ktoré neboli právoplatne skončené do 31. 7. 2006 ( § 272 ods. 5 ) sa po tomto dni rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. 12. 2003. Táto náhrada za stratu na zárobku po skončení PN alebo pri uznaní
invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. 12. 2003 sa považujú od
1. 1. 2004 za úrazovú rentu a poskytujú sa v sume v akej patrili k 31. 12. 2003 po zvýšení tohto zákona,
na zvýšenie úrazovej renty platí § 82 rovnako. V § 82 zák. č. 461/2003 sa uvádza spôsob zvýšenia
dôchodku a to podrobným rozpisom, ktorý prepočet žalovaný vôbec vo svojom rozhodnutí nezohľadnil.
Tieto skutočnosti považuje žalobca za rozhodujúce a trvá na svojom odvolaní v plnom rozsahu.“

5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 14.03.2017, v ktorom
reagujúc na oneskorene podané vyjadrenie žalobcu z 28.02.2017 uviedol, že „...z rozsudku sp. zn. 23 C
175/87 - 45 zo dňa 22. mája 1987 (ďalej len „rozsudok“), ktorý žalobca predložil spolu s jeho vyjadrením
sa uvádza, že žalobcovi vznikla náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (ďalej
len „strata na zárobku“) za obdobie od 1. februára 1984 „doposiaľ“, zároveň však, že žalobcovi
„nebolo možné priznať stratu na zárobku vo forme opakujúcej sa mesačnej náhrady, pretože nie vo
všetkých mesiacoch rozhodného obdobia mu vznikla strata na zárobku a pokiaľ žalobca sa domáhal
náhrady vo väčšom rozsahu, bolo potrebné jeho žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť.“ Predmetný
rozsudok predložený žalobcom do konania nie je dôkazom o skutočnosti, že mu bola k 31. decembru



2003 vyplácaná strata na zárobku, čo je v rozhodovaní o priznaní „transformovanej“ úrazovej renty
rozhodujúcou skutočnosťou v zmysle § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len „zákon“), práve naopak, je dôkazom o skutočnosti, že žalobcovi strata na zárobku nebola priznaná
„vo forme opakujúcej sa mesačnej náhrady“, čo podporuje argumentáciu ústredia, a síce, že v mesiaci
december 2003 žalobcovi strata na zárobku vyplatená nebola. Vychádzajúc z uvedeného ústredie má
naďalej za to, že žalobcovi strata na zárobku k 31. decembru 2003 vyplácaná nebola, logicky teda
nedošlo ani k jej transformácii na úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona, a teda neexistuje právny
dôvod na aplikáciu prechodného ustanovenia § 293 cm zákona, resp. iného prechodného ustanovenia
zákona, ako to požaduje žalobca. Poukazujeme aj na tvrdenie žalobcu v jeho vyjadrení, podľa ktorého
súd v predmetnom rozsudku „nezaviazal právneho predchodcu žalovaného na výplatu renty a to z
jediného dôvodu, že ... žalobca mal stratu na zárobku, avšak túto mu žalovaný (pozn. zamestnávateľ
žalobcu) dobrovoľne sám doplácal...“ Takýto „dobrovoľný doplatok“ však nie je oficiálne priznanou a
vyplácanou stratou na zárobku. Navyše, sám žalobca priznáva, že jeho zamestnávateľ nebol súdom
zaviazaný na „výplatu renty“, pričom skutočnosť, že mu stratu na zárobku doplácal dobrovoľne, či už
v rámci mzdy alebo v hotovosti, je pri priznanie nároku na „transformovanú“ úrazovú rentu irelevantná.
Z vyššie popísaného stavu v nadväznosti na predložený rozsudok a tvrdenie žalobcu uvedené v jeho
vyjadrení zostáva zachovaný skutkový stav veci, v zmysle ktorého žalobcovi nebola vyplácaná k 31.
decembru 2003 strata na zárobku. Vzhľadom na uvedené naďalej zotrvávame na záveroch uvedených
vo vyjadrení k žalobe č. XXX-X/XXXX-B. zo dňa 9. januára 2017 a navrhujeme, aby Krajský súd
v Košiciach podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. správny súdny poriadok vo veci preskúmania
rozhodnutia zo dňa 29. septembra 2016 zamietol žalobu ako nedôvodnú a nepriznal žalobcovi náhradu
trov konania.“

6. Vyjadrenie žalovaného z 09.03.2017 vzhľadom na oneskorené podanie žalobcu z 28.02.2017 bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu pred začatím pojednávania dňa 17.03.2016 a bol mu poskytnutý
primeraný čas na oboznámenie sa s vyjadrením žalovaného.

7. Súd v konaní podľa ust. § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len
„SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, po vypočutí účastníkov konania
na pojednávaní a po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého
stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná z ďalej uvedených dôvodov.

8. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu uviedol:
„My sa pridržiavame svojho vyjadrenia zo dňa 02.03.2017, v ktorom sme aj právne rozobrali, podľa
ktorých ustanovení v našom prípade je nutné posudzovať existenciu alebo neexistenciu úrazovej renty
od obdobia kedy žalobca utrpel pracovný úraz. Máme za to, že v podstate vysvetľovať ustanovenia
zákona o úrazovej rente len v tom slova zmysle, že pokiaľ nepoberal žalobca úrazovú rentu do obdobia
požiadania si o úrazovú rentu, je zavádzajúce. Môj mandant svojou prácou a snaživosťou docielil to, že
nebolo nutné, aby mu bola vyplácaná úrazová renta a v podstate keby bol ostal ako práceneschopný
naďalej po pracovnom úraze, tak by samozrejme poberal úrazovú rentu až do podania, resp. do
dnešného dňa a nemusel by podávať ani ďalší nový návrh na priznanie úrazovej renty. Nehovoriac o
tom, že žalobca už v predchádzajúcom období žiadal úrazovú rentu a pokiaľ si správne pamätám, to
bolo v období roka 2004, z toho dôvodu sme aj predkladali tú prílohu, v ktorej samotná žalovaná urobila
výpočet ako sa žalobcovi bude vypočítavať úrazová renta do budúcna. Máme teda za to, že fakticky
ustanovenie, ktoré hovorí, že poistenec musí poberať takúto úrazovú rentu a len v takom prípade by sa
prepočítavala a navyšovala táto úrazová renta v zmysle zákona, je nie v súlade so zákonom, o ktorý sa
opierame. Na základe týchto všetkých skutočností trváme na podanom návrhu a navrhujeme, aby súd
zrušil dané rozhodnutie a vrátil vec na nové konanie.“

9. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla:
„Trváme na svojich doterajších písomných vyjadrenia v celom rozsahu a s argumentáciou, ktorá dnes
bola prednesená právnou zástupkyňou žalobcu, nesúhlasíme a ani s jej hypotetickými závermi. Sociálna
poisťovňa sa riadila pri stratenom zárobku aj rozsudkom Mestského súdu v Košiciach, ktorý skonštatoval,
že strata na zárobku po skončení PN od roku 1987 žalobcovi nevznikala, nakoľko tie jeho príjmy neboli
deklarované tak, aby táto bola aj vyplácaná. Aj napriek tejto skutočnosti Sociálna poisťovňa pri preberaní
tejto poistnej udalosti prepočítala stratu na zárobku v súlade s predpismi, ktoré platili do 31.12.2003,
a evidentné je z toho výpočtu, že strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcovi
nevznikla, a to z toho dôvodu, že jeho zárobok prevyšoval vypočítanú stratu na zárobku. Po uplatnenej



žiadosti, nároku na úrazovú rentu, v súlade so zákonom č. 461/2003 Z.z. boli vydané rozhodnutia
o nepriznaní nároku, ktoré boli zrušené tunajším súdom v konaní 7Sp/5/2015, kde bol vyslovený
právny názor, že v ďalšom konaní bude povinnosťou Sociálnej poisťovne zohľadniť v plnej miere
záver posudku Sociálnej poisťovne, ústredia, vysunuté pracovisko, kde bol pokles pracovnej schopnosti
posúdený na 50 %. V intenciách tohto zrušujúceho rozsudku sa v ďalšom konaní riadila Sociálna
poisťovňa a vydala rozhodnutie o úrazovej rente, ktoré je napadnuté odvolaním, t.j. teda rozhodnutie zo
06.07.2016 č. XXXX-XX/XXXX-B.. Sociálna poisťovňa je toho názoru, že v danom rozhodnutí komplexne
rozobrala problematiku aj straty na zárobku, aj úrazovej renty podľa príslušných ustanovení zákona. Toto
rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, ktoré potom posudzoval generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne,
ktorý ho zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia. Je potrebné v
tomto konaní zvýrazniť, že stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti už riešil Mestský súd v
Košiciach, na rozhodnutie ktorého sme poukazovali, teda v žiadnom prípade nemožno aplikovať tak, ako
to žiada žalobca ust. § 293cm zákona, podľa ktorého na zvýšenie úrazovej renty bola prekvalifikovaná
náhrada za stratu na zárobku, nakoľko tu k prekvalifikovaniu nedošlo, a teda od 01.01.2004 sa nárok
posudzoval podľa zákona č. 461/2003 Z.z., čiže na základe uvedeného žiadame, aby žaloba bola
zamietnutá ako nedôvodná a sme toho názoru, že žalobca by mal ešte upresniť aj petit, nakoľko
žaluje rozhodnutie generálneho riaditeľa a zároveň žiada zrušiť rozhodnutie zo 06.07.2016 č. XXXX-
XX/XXXX-B., ktorý nevydal generálny riaditeľ. Trovy konania si neuplatňujeme, pretože nám nevznikli.“
Poverená zástupkyňa žalovaného ešte v závere pojednávania uviedla, že pokiaľ nepočula na začiatku
pojednávania, že žalobca, resp. jeho právny zástupca spresnil petit žaloby a žiada zrušiť rozhodnutie
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z 29.09.2016, tak berie späť svoj posledný prednes týkajúci
sa petitu žaloby žalobcu.

10. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že žalobca utrpel pracovný úraz dňa
28. septembra 1983 o 13:00 hod. ako zamestnanec spoločnosti Č. Z..X.. A., neskôr Z. T.F. L.
XXXX A. T..Q.., so sídlom P. K. XXX, XXX XX A., keď pri demontáži ložiska prevodovky došlo k
odlomeniu oceľového úlomku, ktorý následne odletel a poškodil ľavé oko žalobcu. Po ukončení dočasnej
pracovnej neschopnosti súvisiacej s pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983 bol žalobca
preradený na výkon inej pracovnej činnosti, a to výkon pracovnej činnosti normovača, ktorá spočívala
v administratívnej činnosti. Dňom XX. P. XXXX bol pracovný pomer žalobcu ukončený výpoveďou
z dôvodu zrušenia zamestnávateľa. Nárok na úrazovú rentu v súvislosti s predmetným pracovným
úrazom si žalobca uplatnil prostredníctvom žiadosti o prehodnotenie úrazovej renty z dôvodu zmeny
poklesu pracovnej schopnosti podľa § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorá
bola Sociálnej poisťovni, pobočka Košice doručená dňa 7. februára 2011. Na jej základe a na základe
posúdenia zdravotného stavu žalobcu posudkovou lekárkou pobočky dňa 16. mája 2011 Sociálna
poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-B. zo dňa 24. mája 2011 nepriznala žalobcovi nárok
na úrazovú rentu z dôvodu poklesu jeho pracovnej schopnosti v rozsahu 10 %. Proti rozhodnutiu zo
dňa 24. mája 2011 podal žalobca opravný prostriedok, Krajský súd v Košiciach následne rozsudkom
č.k. 7Sp/15/2011-35 zo dňa 4. mája 2012 potvrdil rozhodnutie zo dňa 24. mája 2011. Proti rozsudku
zo dňa 4. mája 2012 podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp.zn. 9So/94/2012 zo dňa 30. októbra 2013 zmenil rozsudok zo dňa 4. mája 2012 tak, že
rozhodnutie zo dňa 24. mája 2011 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. NS SR v
odôvodnení rozsudku NS SR na strane 4 uviedol „odporkyňa doplní dokazovanie a zadováži si posudok
znalca z odboru pracovného lekárstva (kliniky pracovného lekárstva) o poklese schopnosti navrhovateľa
vykonávať doterajšiu činnosť vzhľadom na „jednookosť“ a jej prípadný vplyv aj na zhoršenie zraku na
pravom oku (zhoršenie krátkozrakosti z udávaných -1,00 na -4,5 dioptrií). Až po doplnení dokazovania v
naznačenom smere znovu rozhodne o tom, či navrhovateľ má alebo nemé nárok na úrazovú rentu podľa
§ 88 zákona“. Na základe uvedeného pobočka oslovila F.. J. V., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvia oftalmológia - očné lekárstvo, s požiadavkou na vypracovanie znaleckého posudku v intenciách
rozsudku NS SR. Znalec následne vypracoval znalecký posudok č. X/XXXX zo dňa 9. júna 2014, v
závere ktorého uviedol, že „vzhľadom na „jednookosť“ je u navrhovateľa neprítomné priestorové videnie.
Priestorové videnie je potrebné pri väčšine činnosti opravára nákladných automobilov a pri niektorých
činnostiach je dokonca neprítomnosť priestorového videnia vysoko riziková (napr. použitie elektrického
ručného náradia, ...). Vzhľadom na uvedené skutočnosti má navrhovateľ 45-percentný pokles schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť.“ Na otázku, aký vplyv mala „jednookosť“ žalobcu na zhoršenie zraku na
jeho pravom oku znalec uviedol, že žalobca je ďalekozraký, nie krátkozraký a v lekárskych nálezoch z
očných vyšetrení realizovaných F.. L. v dňoch 28. marca 2011 a 14. mája 2014 je u žalobcu popísaná
zmena refrakcie pravého oka za posledné tri roky z +2,25 dioptrií na + 3,0 dioptrií. Zároveň konštatoval,



že „na uvádzanú zmenu refrakcie na pravom oku „jednookosť“ navrhovateľa nemala žiaden vplyv.“
Zdravotný stav žalobcu posúdil aj posudkový lekár pobočky, ktorý v lekárskej správe zo dňa 17.
septembra 2014 určil mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobou v dôsledku pracovného úrazu zo dňa
28. septembra 1983 v nezmenenom rozsahu 10 % a na základe tejto skutočnosti ústredie rozhodnutím
č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 28. januára 2015 nepriznalo žalobcovi nárok na úrazovú rentu. Z dôvodu
opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu zo dňa 28. januára 2015 bol zdravotný stav žalobcu
posudzovaný dňa 23. júna 2015 posudkovou lekárkou ústredia, vysunuté pracovisko Prešov, ktorá v
lekárskej správe zo dňa 23. júna 2015 určila u žalobcu mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu
50 % odo dňa 1. januára 2004, pričom argumentovala tým, že v dôsledku pracovného úrazu zo dňa
28. septembra 1983 u žalobcu jednoznačne došlo k strate ľavého oka s trvalými následkami - stratou
videnia ľavého oka s nutnosťou jeho preradenia na inú prácu, pričom ide o trvalý stav, ako aj tým,
že vzhľadom na „handicap“ žalobcu je preň približne polovica pracovných činností vykonávaných pred
pracovným úrazom zo dňa 28. septembra 1983 nebezpečná. Poukázala zároveň na závery znaleckého
posudku. Zmenou poklesu pracovnej schopnosti z 10 % na 50 % žalobca splnil zákonom stanovené
podmienky vzniku nároku na úrazovú rentu. Ústredie preto listom č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 7. júla
2015 predložilo opravný prostriedok KS KE spolu s vyjadrením k opravnému prostriedku, v ktorom
ústredie KS KE žiadalo o zrušenie rozhodnutia zo dňa 28. januára 2015, za účelom vydania nového
rozhodnutia v predmetnej veci, na základe záverov lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015. KS KE
rozsudkom č.k. 7Sp/5/2015-39 zo dňa 22. januára 2016 zrušil rozhodnutie zo dňa 28. januára 2015 a
vrátil vec ústrediu na ďalšie konanie s usmernením, že povinnosťou ústredia bude v plnej miere zohľadniť
závery lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015 a premietnuť ich do nového rozhodnutia o predmetnom
nároku žalobcu. Po vrátení veci ústrediu na ďalšie konanie rozsudkom zo dňa 22. januára 2016 ústredie
v jeho intenciách rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 6. júla 2016 priznalo žalobcovi na základe
záverov lekárskej správy zo dňa 23. júna 2015 nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo
dňa 28. septembra 1983 od 1. januára 2004 v sume 55,60 eur mesačne, valorizovanej v zmysle zákona,
nepriznalo žalobcovi nárok na výplatu úrazovej renty podľa § 114 ods. 1 zákona od 1. januára 2004 do
6. februára 2008 a nárok na výplatu úrazovej renty podľa § 109 ods. 2 zákona odo dňa 1. januára 2010,
nakoľko suma úrazovej renty určená podľa § 89 zákona nepresiahla nulu.

11. Podľa ust. § 193 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo
u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu
zodpovedá, poskytnúť náhradu za stratu na zárobku.
Nároky na dávky vzniknuté pred 1. januárom 2004 sú upravené v ust. § 259 a nasl. zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení.
Podľa ust. § 272 ods. 1 zákona  Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa
výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa
osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce
zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
Nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.
decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume,
v akej patrili do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 2 zákona).
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo
čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok
na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej
patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane (§ 272 ods. 3 zákona).
V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne
skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente
podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom
2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003 (§ 272 ods. 5 zákona).
Na zvyšovanie úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu
na dôchodku, na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty, na ktorú bola prekvalifikovaná náhrada
nákladov na výživu pozostalých a na zvyšovanie plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti štátu za škodu
na zdraví, ktorá vznikla vojakom povinnej vojenskej služby pri plnení služobných povinností alebo v



priamej súvislosti s ich plnením, ktorých výplatu prevzala Sociálna poisťovňa od 1. augusta 2006 od
Ministerstva obrany Slovenskej republiky, sa
a) od 1. januára 2013 do 31. decembra 2017 vzťahuje § 89 ods. 9 písm. a) (§ 293cm zákona  účinný
od 01.01.2013).
Suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného
vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho
percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 1 (§ 89 ods. 1 zákona).
Ak sa poškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži sa suma úrazovej renty určená podľa odseku 1
o sumu tohto dôchodku. Úrazová renta sa vypláca v sume zníženej podľa prvej vety aj vtedy, ak zanikol
nárok na výplatu dôchodkovej dávky (§ 89  ods. 2 zákona).
Na zníženie úrazovej renty podľa odseku 2 je rozhodujúca suma dôchodku, na ktorú má poškodený
nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok uvedený v odseku 2 priznaný po priznaní
úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má nárok ku dňu jeho priznania (§ 89 ods. 3
zákona).
Ak u poškodeného došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu toho istého pracovného
úrazu alebo tej istej choroby z povolania, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví v pomere novej
percentuálnej miery poklesu pracovnej schopnosti k doterajšej percentuálnej miere poklesu pracovnej
schopnosti odo dňa zmeny poklesu pracovnej schopnosť (§ 89 ods. 4 zákona).
Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1.
januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú
a) podľa odseku 8 písm. a) o percento, ktoré sa určí
1. v roku 2013 ako súčet 50 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 50 % medziročného rastu
priemernej mesačnej mzdy,
2. v roku 2014 ako súčet 60 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 40 % medziročného rastu
priemernej mesačnej mzdy,
3. v roku 2015 ako súčet 70 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 30 % medziročného rastu
priemernej mesačnej mzdy,
4. v roku 2016 ako súčet 80 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 20 % medziročného rastu
priemernej mesačnej mzdy,
5. v roku 2017 ako súčet 90 % medziročného rastu spotrebiteľských cien a 10 % medziročného rastu
priemernej mesačnej mzdy,
b) podľa odseku 8 písm. b) o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien (§ 89 ods. 9 písm.
a) zákona).
Percento zvýšenia úrazovej renty sa ustanoví opatrením, ktoré vydá ministerstvo a vyhlási jeho úplné
znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do 31. októbra kalendárneho roka, ktorý predchádza
príslušnému kalendárnemu roku. Príslušný kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie úrazovej renty
vykonáva. Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka sa zvyšuje od 1. januára
príslušného kalendárneho roka a úrazová renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného
kalendárneho roka sa zvyšuje odo dňa priznania (§ 89 ods. 10 zákona).
Nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na
dávku, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky
(§ 109 ods. 2 zákona).

12. K žalobnej námietke žalobcu, že má za to, že rozhodnutím žalovaného došlo k opomenutiu aplikácie
ust. § 293cm zákona, v dôsledku čoho nebolo aplikované ust. § 89 ods. 9 písm. a) zákona, súd uvádza,
že žalobcovi vznikol nárok na úrazovú rentu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 28.09.1983 splnením
základnej podmienky nároku na túto dávku až dosiahnutím poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 50 %
od 01.01.2004, teda dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, avšak z
dôvodu, že žalobca si uplatnil nárok až 07.02.2011 podaním žiadosti u Sociálnej poisťovni preto v zmysle
ust. § 114 ods. 1 zákona žalobca nemá nárok na výplatu úrazovej renty od 01.01.2004 do 06.02.2008 v
dôsledku premlčania nároku žalobcu na výplatu úrazovej renty, a preto žalovaný priznal žalobcovi nárok
na výplatu úrazovej renty až od 07.02.2008 do 31.12.2009 v sume 1.803,54 eur a súčasne vzhľadom
na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na invalidný dôchodok od 01.01.2010 v sume 185,20 eur,
čo nebolo sporné, ktorá suma prevyšuje sumu 82,50 eur úrazovej renty priznanej od mesiaca január
2009, na ktorú má žalobca nárok ku dňu priznania invalidného dôchodku, a konečná suma úrazovej
renty určená podľa ust. § 89 ods. 1, 2, 3 zákona nepresahuje nulovú hodnotu, nevznikol žalobcovi od
01.01.2010 nárok na výplatu úrazovej renty z dôvodu nesplnenia podmienky na jej výplatu stanovenej
v § 109 ods. 2 zákona.



13. Z rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach zo dňa 22.05.1987 č.k. 23C 175/87 vyplýva, že
žalobcovi ku dňu 31.12.2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
nebola a táto skutočnosť je rozhodujúca v zmysle vyššie citovaného ust. § 272 ods. 3 zákona, preto
nemohlo dôjsť ani k transformácii náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na
úrazovú rentu, a preto nebolo ani možné aplikovať vyššie citované prechodné ust. § 293cm zákona.
Preto súd túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

14. K námietke žalobcu uvedenej vo vyjadrení žalobcu doručeného súdu dňa 02.03.2017 súd uvádza,
že žalovaný vychádzal práve z rozsudku bývalého Mestského súdu Košice zo dňa 22.05.1987 č.k. 23C
175/87, ktorý sa nachádza  v obsahu administratívneho spisu žalovaného, a práve z tohto rozsudku
jednoznačne vyplýva, že žalobcovi vznikla náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
za obdobie od 01.02.1984 doposiaľ a súčasne z tohto rozsudku vyplýva, že žalobcovi nebolo možné
priznať náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vo forme opakujúcej sa mesačnej
náhrady, pretože žalobca nie vo všetkých mesiacov rozhodného obdobia mal stratu na zárobku a
pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady vo väčšom rozsahu, súd jeho žalobu ako neopodstatnenú zamietol.
Nakoniec sám žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 14.03.2017 uviedol, že súd v hore označenom
rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach nezaviazal predchodcu žalovaného na výplatu renty,
a to z jediného dôvodu, že žalobca mal stratu na zárobku, avšak túto mu žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu dobrovoľne sám doplácal. Takýto dobrovoľný doplatok podľa názoru súdu nie je priznanou a
vyplácanou stratou na zárobku, pretože nevyplýva z rozhodnutia bývalého Mestského súdu v Košiciach.
Preto takýto dobrovoľný doplatok je pre rozhodovanie o priznaní nároku na úrazovú rentu v zmysle ust.
§ 272 ods. 3 zákona právne nevýznamný. Preto súd ani túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

15. Súd žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania právo na náhradu trov konania nepriznal (§
167 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „SSP“), to znamená,  ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté
rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom
rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku
rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo



j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "3282b5bb-86bd-4618-92a1-e76fd42d042d:95c06bf0-a8f4-4d92-bd76-bf867b6046e4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7011200637.1", "spisova_znacka": "9So/94/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/94/2012 z 29. 10. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200637.1"}, {"guid": "8563db19-a762-48f7-8941-357310425496:d796067a-6c56-4ac5-9a94-0b5d1efa784d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1", "spisova_znacka": "1Sa/37/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 1Sa/37/2016 z 16. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-03-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7016201271.1"}, {"guid": "a2429920-1892-4e03-84f0-296e9eb56b46:cb7eeeb0-7902-4f0d-a4bb-562570bea406", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7015200236.1", "spisova_znacka": "7Sp/5/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Sp/5/2015 z 21. 1. 2016", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2016-01-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7015200236.1"}, {"guid": "db8c912e-d16d-42c9-9b09-087eb4966233:6d05076a-802b-48e3-afa5-3d7767ec1ddc", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7011200637.2", "spisova_znacka": "7Sp/15/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7Sp/15/2011 z 3. 5. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7011200637.2"}], "citovane_v": []}