Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/351/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212226836 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7212226836.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a členiek senátu JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkyne U. S., K.. XX.X.XXXX, O. J., J. P. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, proti žalovaným 1/ B. D.Ľ., K.. XX.X.XXXX, bytom S., Ž. XX, 2/ Q. O., K.. XX.X.XXXX, bytom S., S. XX, prechodne bytom S., K. Z. XX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Taragel a Počubayová, s.r.o., Spišská Nová Ves, Starosaská 11, IČO: 50 413 091, za účasti intervenienta na strane žalovaného v 2. rade Wüstenrot poisťovňa, a.s., Bratislava, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Košice, Floriánska 19, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku 9C/7/2013-252 zo 16.12.2015 Okresného súdu Rožňava r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný v 2. rade bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 2. rade v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu 10.000,- eur a žalovaného v 2. rade zaplatiť jej sumu 15.000,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným v 1. a 2. rade od každého zaplatenia sumy 60.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy tvrdiac, že žalovaní dňa 21.9.2010 zavinili dopravnú nehodu, následkom ktorej došlo k smrteľnému poraneniu a úmrtiu jej dcéry X.. Q. S. a k zraneniu jej maloletého vnuka, v dôsledku čoho sa vážne zhoršil jej psychický stav a kvôli ťažkým stavom depresie bola nútená navštevovať psychiatrickú ambulanciu a aj kvôli ďalším pridruženým zdravotným problémom je odkázaná na pomoc iných ľudí. Vzal do úvahy obranu žalovaného v 1. rade, ktorý vyjadril ľútosť a ospravedlnil sa za ujmu žalobkyni, avšak uplatnenú náhradu považoval za neprimerane vysokú a nedôvodnú. Prihliadal aj na stanovisko žalovaného v 2. rade, ktorý sa tiež ospravedlnil, ale skutok považoval za dostatočne potrestaný a za primeranú výšku finančného plnenia za účelom zmiernenia ujmy žalobkyne považoval sumu 6.000,- eur. Bral do úvahy aj stanovisko vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v 2. rade Wüstenrot poisťovne, a.s., ktorý síce do konania vstúpil, ale mal za to, že v zmysle platnej legislatívy nie je povinný vyplatiť žalobkyňou uplatnený nárok. Podrobne popísal zistenia týkajúce sa zdravotného stavu žalobkyne vyplývajúce z podaných správ a reprodukoval závery znaleckého posudku vyhotoveného znalcom Q.. V. P., MBA, podľa ktorého žalobkyňa pred 21.9.2010 netrpela depresívnou poruchou a práve po nehode došlo u nej k rozvoju ťažkého depresívneho stavu, ktorý chronifikoval a vo forme recidivujúcej depresívnej poruchy u nej odvtedy pretrváva prakticky kontinuálne a jeho prejavy sa manifestujú v psychickej, telesnej aj sociálnej oblasti a spôsobujú znekvalitnenie a znefunkčnenie života žalobkyne. Keďže podľa znalca výsluch žalobkyne by pre ňu znamenal tak závažnú emočnú záťaž, ktorá by jej znemožňovala k veci sa vyjadrovať bez záchvatov plaču, od výsluchu žalobkyne upustil. Podrobne ďalej reprodukoval obsah vyjadrení svedkov Q.. S. S. - syna žalobkyne a Q.. G. S. - jej nevesty. Z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov mu vyplynulo, že obaja žalovaní boli za predmetný skutok odsúdení na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a bol im uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 5 rokov a obaja boli zaviazaní spoločne a nerozdielne k náhrade škody vo výške 1.318,46 eur. Zo záveru znaleckého posudku č. 15/2011 podaného v trestnom konaní mu vyplynulo, že vjazd motorového vozidla zn. Audi riadeného žalovaným v 1. rade a motorového vozidla zn. BMW riadeného žalovaným v 2. rade do križovatky „v nesprávnom čase“ mal z hľadiska príčinnej súvislosti bezprostredne priamy vzťah iba ku kolíznej situácii medzi týmito dvoma vozidlami a kolízna situácia smerujúca k poškodenej chodkyni vznikla až v sekundárnom slede ako dôsledok zrážky vozidiel, pričom následok predmetnej nehody presahujúci materiálne poškodenie vozidiel bol vyvolaný spôsobom jazdy vodiča vozidla BMW, charakteristickým technicky neprimeranou rýchlosťou jazdy. Citoval Článok 19 ods. 2 Ústavy SR, Článok 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, Článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a mal za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade spôsobili dňa 21.9.2010 dopravnú nehodu, zavinili pri nej smrť dcéry žalobkyne a tým došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv, do jej práva na súkromie a práva na rodinný život, a to bez možnosti nápravy. Dcéra žalobkyne v čase dopravnej nehody mala 34 rokov, bola v mladom veku, kedy aktívne prežívala svoj život, bola zdravá a o to viac je pre žalobkyňu tragické, že nečakane a navždy dcéru stratila. Usmrtenie dcéry vyvolalo u žalobkyne závažné zdravotné následky a sú tak dané predpoklady pre uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zásah bol natoľko intenzívny, že ako satisfakcia nestačí zadosťučinenie vo forme ospravedlnení a prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Intenzitu zásahu mal preukázanú výpoveďami vypočutých svedkov, lekárskymi správami, aj vypracovaným znaleckým posudkom. Osobitne vyhodnotil situáciu žalovaných a mal za to, že žalobkyňa je v ťažšej životnej situácii, keď po smrti dcéry sa u nej rozvinul ťažký depresívny stav a podstatne sa zmenil jej osobný, rodinný a spoločenský život. Za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy považoval celkovú sumu 25.000,- eur a berúc do úvahy výsledky znaleckého dokazovania v priebehu trestného konania a to, že podľa neho kolízna situácia smerujúca k poškodenej chodkyni vznikla až v sekundárnom slede, ako dôsledok zrážky vozidiel vyvolanej neprimeranou rýchlosťou jazdy žalovaného v 2. rade zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 10.000,- eur a žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 15.000,- eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 3. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku voči jeho osobe, v časti prevyšujúcej sumu 6.000,- eur, napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 2. rade a aj v tejto časti navrhol žalobu zamietnuť. Uplatnil pritom odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p., považujúc priznanú nemajetkovú ujmu vo výške 25.000,- eur za neprimerane vysokú a odporujúcu ustálenej súdnej judikatúre. Aj keď ujma vzniknutá žalobkyni je nesmierne závažná a nereparovateľná, jej dcéra ako obeť dopravnej nehody bola dospelá žena, ktorá s ňou nežila v spoločnej domácnosti a tak nebol podľa neho dôvod priznať až takú vysokú náhradu. Nesúhlasil ani s posúdením závažnosti ujmy žalobkyne v spojitosti s jej aktuálnym zdravotným stavom, keďže mu nemôže byť na ťarchu extrémne zlý duševný stav žalobkyne, ktorý nezodpovedá tomu, ako by iné osoby v rovnakom postavení rodinných príslušníkov vnímali obdobnú ujmu. Subjektívne ťažké prežívanie situácie a následky vzniknuté u žalobkyne sú podľa neho nesporne v príčinnej súvislosti s jej zdravotným stavom pred dopravnou nehodou. Aj s poukazom na konkretizovanú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov SR pokladá výšku priznanej nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú aj s ohľadom na svoje majetkové pomery, kvôli čomu mu malo byť umožnené satisfakciu uhradiť v splátkach. Nesúhlasil aj s pomerom, akým súd prvého stupňa rozdelil pomer zavinenia žalovaných na spôsobenej ujme, keď ani z trestného konania nie je možné vyvodiť záver, aby miera jeho zavinenia na dopravnej nehode bola väčšia ako miera zavinenia žalovaného v 1. rade. Súd opomenul, že zrážku nesporne zavinil aj žalovaný v 1. rade, keď inak by nebol odsúdený za trestný čin usmrtenia. Zdôraznil, že obom žalovaným boli uložené rovnaké tresty a spoločne a nerozdielne v trestnom konaní boli zaviazaní nahradiť poškodenému X.. S. S. škodu vo výške 2.636,93 eur. 4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade síce súhlasil s tým, že priznaná nemajetková ujma je neprimerane vysoká, ale nesúhlasil so znížením podielu viny žalovaného v 2. rade, keď vyhovenie jeho odvolaciemu návrhu by znamenalo popretie určenia spoluviny, čo by bolo v rozpore s vykonaným dokazovaním. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, keďže prvostupňový súd vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. 6. Uznesením 1SprV/814/2016, 1SprV/815/2016 z 23.9.2016 predseda Krajského súdu v Košiciach rozhodol, že sudkyne JUDr. Viera Bodnárová a JUDr. Andrea Galdunová sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania sporu a opatrením z toho istého dňa doplnil členku senátu JUDr. Viktóriu Midovú do senátu 2Co. 7. Podaním z 19.12.2016 spoločnosť Wüstenrot poisťovňa, a.s. odvolaciemu súdu oznámila, že v konaní bude naďalej vystupovať v postavení intervenienta podľa Civilného sporového poriadku. 8. Žalovaný v 2. rade podaním z 18.2.2016 navrhol vylúčenie všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach z rozhodovania v predmetnej veci, keďže žalobkyňa je manželkou sudcu Krajského súdu v Košiciach X.. S. S., avšak Najvyšší súd SR, ktorému odvolací súd spis predložil, vec vrátil bez vydania rozhodnutia, keď pre predloženie veci podľa neho nebol dôvod. Mal za to, že námietka zaujatosti nemala všetky zákonom ustanovené náležitosti, keď v nej chýbalo presné označenie všetkých sudcov, proti ktorým bola námietka zaujatosti nasmerovaná ako aj údaj o tom, kedy sa žalovaný v 2. rade o dôvode vylúčenia dozvedel. Najvyšší súd SR v prípise z 25.8.2016 vyslovil aj predpoklad, že opätovnému predloženiu spisu i s prípadnou novou námietkou zaujatosti nezabráni jej opretie o už raz uplatnené dôvody, ale evidentná neschopnosť namietajúceho učiniť zadosť povinnosti preukázať včasnosť námietky. 9. Žalovaný v 2. rade podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a Krajský súd v Košiciach vec prejednával v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP). 10. Podľa ust. § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 12. Žalovaný v 2. rade odvolaním napadol iba časť výroku rozsudku prvej inštancie, ktorou mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- eur (spochybnil povinnosť plniť nad sumu 6.000,- eur pri priznanej čiastke 15.000,- eur) a tak predmetom odvolacieho prieskumu bola len časť výroku rozsudku týkajúca sa žalovaného v 2. rade do výšky 9.000,- eur. 13. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného v 2. rade uvedenými v jeho odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný v 2. rade bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je tento vecne správny. 14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní pred termínom vyhlásenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP). 15. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom dopĺňa nasledovné: 17. Žalovaný v 2. rade svoje odvolanie odôvodnil poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. účinného do 30.6.2016, ktoré dôvody odvolania zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP účinného od 1.7.2016, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 18. Nová úprava ( CSP ) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu, pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej forulačnej úprave. Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm a),b),c),d) CSP ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p., preto odvolací súd posudzoval napadnuté rozhodnutie a konanie , ktoré mu predchádzalo vo vzťahu k všetkým uvedeným dôvodom. 19. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. (a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j) bol odvolacím súdom schválený zmier). 20. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. nie je daný, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady uvedené v § 221 ods. 1 písm. a/ až h/ O.s.p. 21. Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.) alebo poučenie o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný spôsobom ustanoveným v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 22. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nie je daný, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný v 2. rade v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup), ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom vo vzťahu k žalovanému alebo iným procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 23. Rozsudok v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti požadované v § 157 ods. 2 O.s.p., pričom pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení stručne a jasne uviedol ako ku svojmu záveru dospel a ako jednotlivé dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil. Rovnako súd prvej inštancie jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej vety, na ktoré nadviazal právne posúdenie veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré sú vo vzájomnom súlade, pričom súd sa vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou proti uplatnenému nároku. 24. Aj v zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť tým, že neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a subjektov civilného konania, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ súdneho konania, vyplývajúci zo základných ustanovení Civilného sporového poriadku (napr. nedostatok procesnej subjektivity). Na procesné podmienky konania súd prihliada kedykoľvek počas konania (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP) Ďalším dôvodom je, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Dôvodom odvolania môže byť to ,že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Zákon ustanovuje, že v prvej inštancii koná a rozhoduje sudca príslušného okresného súdu. Na krajskom súde koná a rozhoduje senát. Na najvyššom súde koná a rozhoduje senát alebo veľký senát (§ 44 a nasl. CSP). Tiež sú upravené dôvody vylúčenia sudcov a iných osôb (§ 49 a nasl. CSP) (§ 365 ods. 1 písm. c/ CSP). Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). 25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) nie je daný pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vyššie uvedené vady. 26. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1, 2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. 27. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod, keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1, 2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. 28. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 29. Súd prvého stupňa v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. 30. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov. 31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 32. V rozhodovacej praxi súdov SR je pravidelne uplatňovaný jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Aj Najvyšším súdom SR bol prijatý názor, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 265/2009 zo 17.2.2011). Neoprávneným zásahom do práva na súkromie a rodinný život nepochybne môže byť aj usmrtenie blízkeho rodinného príslušníka pri dopravnej nehode, k čomu došlo aj v prejednávanej veci. Nakoniec základ nároku nespochybňuje ani žalovaný v 2. rade a namieta len výšku priznanej nemajetkovej ujmy (nad sumu 6.000,- eur). 33. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). 34. Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať (inak by postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O.s.p.), je ohraničená výškou navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu (§ 79 ods. 1 O.s.p.). 35. V preskúmavanej veci je nepochybné, že žalovaný v 2. rade bol v trestnom konaní právoplatným rozsudkom uznaný vinným z usmrtenia dcéry žalobkyne, keď ako vodič spôsobil dopravnú nehodu, následkom ktorej dcéra žalobkyne zahynula, ktorým výrokom rozhodnutia v trestnom konaní bol súd prvej inštancie v tejto veci viazaný. Tým bola preukázaná zodpovednosť žalovaného v 2. rade za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne a to konkrétne do práva na jej súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou jej blízkej (najbližšej) príbuznej náhle a natrvalo narušený. Uvedená zodpovednosť žalovaného v 2. rade je objektívnou zodpovednosťou, t.j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. 36. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie po správnom vyhodnotení závažnosti vzniknutej ujmy žalobkyne, berúc do úvahy príbuzenský vzťah žalobkyne ako najbližšej rodinnej príslušníčky (matky) nebohej, u ktorej nepochybne bola prítomná najintenzívnejšia citová väzba k dcére, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému v 2. rade a jeho úvahe nemožno nič vyčítať. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo nutné oboch žalovaných posudzovať samostatne (aj predmetom odvolacieho konania je iba nárok voči jednému z nich) a výšku určovať okrem závažnosti ujmy aj podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nepochybil súd prvej inštancie, ak výšku nemajetkovej ujmy voči žalovaným diferencoval, keď mal preto dostatočné podklady, spočívajúce aj v záveroch znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní. Tu znalec z odboru cestnej dopravy dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade sa pred nehodou pri vojdení do križovatky pohyboval vysokou rýchlosťou (77 až 80 km/h) a naraziac do vozidla žalovaného v 1. rade toto odhodil do priestoru pre chodcov, kde stála nebohá so svojim maloletým dieťaťom. Súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho rozhodnutia a toto nemožno tak pokladať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené či ústavne nekonformné. 37. Neobstojí námietka žalovaného v 2. rade, podľa ktorého subjektívne ťažké prežívanie situácie u žalobkyne je v príčinnej súvislosti s jej zdravotným stavom pred dopravnou nehodou. Zo znaleckého posudku Q.. V. P., MBA, nepochybne vyplynulo, že žalobkyňa pre danou dopravnou nehodou netrpela psychickými problémami, ktoré by vyžadovali psychiatrickú medikamentóznu liečbu a vyšetrením zistená recidivujúca depresívna porucha ťažkého stupňa je jednoznačne zapríčinená závažnou psycho- traumou, ktorou bolo usmrtenie dcéry žalobkyne. Aj závažnosť tejto ujmy nepopierateľne mala vplyv na správne určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobkyne. Jej psychické problémy sa totiž závažným spôsobom prejavujú aj v oblasti telesnej a narúšajú i jej sociálne fungovanie. 38. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovanému v 2. rade sa prostredníctvom uplatnených odvolacích dôvodov (konkretizovaných v podaní z 19.5.2016 oneskorene) nepodarilo spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a preto rozsudok vo výroku, ktorým žalovaný v 2. rade bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 9.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, bol potvrdený ako vecne správny. S prihliadnutím na cieľ poskytnutia peňažného zadosťučinenia, povahu konania a sporových strán sa ani odvolaciemu súdu nejaví vhodné, aby žalovaný v 2. rade finančnú satisfakciu uhrádzal v splátkach. 39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaný v 2. rade nebol v odvolacom konaní úspešný a úspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1,2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( § 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).