Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 4CoKR/32/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115205066 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: G. Q., E. XXX/A, XXX XX J., W.: XX XXX XXX, proti dlžníkovi: B. J., nar. X.X.XXXX, M. XXX, XXX XX M., o návrhu na vyhlásenie konkurzu, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu M. súdu T. I č.k. XXK/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konkurzné konanie z dôvodu osvedčenia platobnej neschopnosti dlžníka. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 12 ods. 2, § 19 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR), ustanoveniami § 52 ods. 1, 3 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 7/1986 o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoSÚ) a ustanoveniami § 31 ods. 3, § 33 ods. 2 Zákona č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31.12.2014. Uviedol, že navrhovateľ v návrhu poukázal na to, že má voči dlžníkovi pohľadávku priznanú Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. so sídlom D. 4, XXX XX J., W.: XX XXX XXX formou rozhodcovského rozsudku sp. zn. G zo dňa XX.X.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX a vykonateľnosť dňa XX.X.XXXX. O uvedenej skutočnosti predložil listinný dôkaz, a to vyššie uvedené rozhodnutie. Navrhovateľ poukázal aj na ďalšieho veriteľa dlžníka s pohľadávkou voči dlžníkovi, a to GE C., a.s. "v likvidácii", so sídlom: J. 7, XXX XX J., W.: XX XXX XXX, ktorý má pohľadávku voči dlžníkovi s plnením ktorej dlžník mešká viac než XX dní. Návrh spolu s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch. Návrh v podobe príloh o.i. obsahoval doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške XXX,XX eur, vyššie citované rozhodnutie - rozhodcovský rozsudok sp. zn. G zo dňa XX.X.XXXX a výzvu zo dňa XX.X.XXXX na zaplatenie pohľadávky spolu s doručenkou. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 ZoKR veta prvá, ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí konkurzného konania. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa XX.X.XXXX, č.k.: XXK/XX/XXXX-XX, začal voči dlžníkovi konkurzné konanie. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa XX.X.XXXX, č.k. XXK/XX/XXXX-XX, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku č. XX/XXXX dňa X.X.XXXX, uložil dlžníkovi povinnosť do XX dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť a predložil najmä zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania XX dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do XX dní od začatia konkurzného konania. Súd prvého stupňa zároveň predvolal dlžníka a upovedomil veriteľov dlžníka o termíne pojednávania za účelom osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka vytýčeného na deň XX.X.XXXX o XX.XX hod. na M. súde T. I, pracovisko P. č. XX, v miestnosti č. dv. XXB, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku č. XX/XXXX dňa X.X.XXXX. Prvostupňový súd výzvou zo dňa XX.X.XXXX vyzval navrhovateľa, aby v lehote X dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy predložil súdu Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Navrhovateľ v stanovenej lehote na výzvu súdu nereagoval a nedoručil predmetnú Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Dňa XX.X.XXXX o XX.XX hod sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania. Predmetné pojednávanie bolo z dôvodu potreby doplnenia ďalšieho dokazovania odročené na neurčito. Prvostupňový súd opätovnou výzvou zo dňa XX.X.XXXX vyzval navrhovateľa, aby v lehote X dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy predložil súdu Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Na základe výzvy súdu navrhovateľ doručil tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX vyjadrenie k výzve spolu so Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX, Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Súd prvého stupňa následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže podľa ustanovenia § 12 ods. 2 ZoKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku doloží medzi iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu prvého stupňa, za vykonateľné rozhodnutie možno považovať len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie veci. V prípade, ak je podkladom pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci musí byť daná právomoc rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach aj v konkurznom konaní musí veriteľ, ktorý podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne vykonateľným titulom, ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej vykonateľnosti súdom ex - offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t. j. skúmať či na prejednanie veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje prvostupňový súd za zmluvu spotrebiteľskú. Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX, C-XX/XX pri výklade smernice rady 93/13 EHS, na základe ktorého je povinný pred vydaním rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných a teda nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi, a teda či nie je neplatná podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) účinného od 1. januára 2008. Podľa článku 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávania bankových obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy. Podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ide preto o vnútenú podmienku, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na základe uvedeného súd považuje túto podmienku za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Ustanovenie článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok formálne síce umožnilo dlžníkovi (spotrebiteľovi) rozhodcovskú doložku neprijať, ale na neprijatie rozhodcovskej doložky sa vyžadoval ďalší písomný úkon od spotrebiteľa, čo súd považuje za ustanovenie zvyšujúce nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu, ustanovenia týkajúce sa rozhodcovskej doložky vyvolávajú hrubý nepomer na ťarchu spotrebiteľa a v konečnom dôsledku ide o dojednanie, ktoré je svojim obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Pre absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v danom prípade podľa názoru súdu nebola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci, v dôsledku čoho rozhodcovský rozsudok, od ktorého navrhovateľ v danom prípade odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je exekučným titulom. K samotnému oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul a k rozhodcovským rozsudkom, ktorými navrhovateľ preukazuje svoju pohľadávku súd poukazuje napr. na rozhodnutie dovolacieho súdu - Najvyšší súd SR - sp. zn. XECdo/XXX/XXXX z 8. decembra XXXX, zo 4. apríla XXXX sp. zn. X Q. XXX/XXXX, zo XX. mája XXXX sp. zn. X Q. XXX/XXXX, sp. zn. X Q. XXX/XXXX, sp. zn. X Q. X/XXXX, z XX. júna XXXX sp. zn. X R. X/XXXX, sp. zn. X R. XX/XXXX, sp. zn. X R. X/XXXX, z XX. júna XXXX sp. zn. X Q. XXX/XXXX, z XX. mája XXXX sp. zn. X Q. XXX/XXXX, z X. júla XXXX sp. zn. 3 R. XXX/ XXXX a ďalšie v obdobných veciach navrhovateľa. Najvyšší súd SR má nezastupiteľnú úlohu v zjednocovaní judikatúry, a preto v záujme predvídateľnosti rozhodnutí a jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorými sa naplní princíp právnej istoty, ako jeden zo základných princípov princíp právneho štátu, vychádzal súd z judikatúry dovolacieho súdu. Najvyšší súd SR ako dovolací súd opakovane konštatoval vo veciach exekučného konania navrhovateľa na základe rozhodcovských rozsudkov, že uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý za daných podmienok nepredstavuje vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotožnil aj s tými závermi exekučného súdu, ktoré konštatovali nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom ich výklad bol v súlade so Smernicou rady 93/13/EHS. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy na spotrebiteľské veci má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru prvostupňového súdu, podmienka dojednaná podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ktorý hovorí, že ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. K zamietnutiu návrhu na vyhlásenie konkurzu došlo subsidiárnym použitím zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v zmysle ustanovenia § 196 ZoKR. Primeranosť použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v zmysle ustanovenia § 196 ZoKR na konkurz je limitovaná účelom a cieľom konkurzného konania, charakterom jeho subjektov a procesnej situácie, ktorej riešenie si primeranú aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa konkurzné konanie nachádza. Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, že v danom prípade navrhovateľ nepreukázal svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, t.j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu, súd jeho návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. V písomných dôvodoch svojho odvolania dôvodil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), ods. 2 písm. b), c), d), f), 221 ods. 1 písm. d), f), h) Zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) Uviedol, že konkurzný súd je viazaný svojím rozhodnutím v uznesení sp. zn. 30K/16/2015 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V predmetnom uznesení konkurzný súd konštatoval, že návrh na vyhlásenie konkurzu podaný veriteľom obsahuje všetky ustanovené náležitosti. Konkurzný súd tým potvrdil, že sú dané podmienky pre začatie konkurzného konania a týmto rozhodnutím je viazaný. Ďalej poukázal na výklad ustanovení § 14 ods. 1, § 19 ods. 1 ZoKR s tým, že konkurzný súd na základe podaného návrhu začal konkurzné konanie a teda možno z toho vyvodiť záver, že návrh na vyhlásenie konkurzu Exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený ani za neprípustné neboli súdom vyhlásené ani zmluvné dojednania. Vzhľadom na to, že absentuje takéto súdne rozhodnutie je svojvôľou súdu ho zmeniť, pravým názorom nahrádzať. O napadnutom uznesení konkurzný súd konštatuje, že dôvodom jeho rozhodnutia o zastavení konkurzného konania nebol fakt, že dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť. Je teda zrejmé, že sa súd pri rozhodovaní o vyhlásení zaoberal skutočnosťami, ktoré v zmysle zákona nie sú právne relevantné pre rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka a teda postupoval nezákonným spôsobom. Konkurzný súd zašiel vo svojej činnosti dokonca tak ďaleko, že dokazoval skutočnosti, ktoré nie sú sporné a ktoré žiaden z účastníkov nenamietal. Zdôrazňoval, že konkurzný súd nie je oprávnenou osobou zrušiť rozhodcovský rozsudok, alebo nerešpektovať jeho právne účinky a jeho záväznosť. Zároveň poukázal aj na rozhodnutia a nálezy Ústavného súdu SR a to Nález sp. zn. II ÚS 135/2004, II ÚS 244/09 zo dňa 29.9.2009, I ÚS 390/08 z 23.4.2009, IV ÚS 110/09 z 2.4.2009, I ÚS 335/06 zo dňa 30.10.2007, III ÚS 264/2005 z 29.9.2005, III ÚS 72/2010 ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.6.2015, č.k. 1CoKR/8/2015. Vykonateľnému rozhodcovskému rozhodnutiu zákon jednak priznáva spôsobilosť byť exekučným titulom, § 41 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z., a jednak ho zákon zrovnoprávňuje s rozhodnutím civilného súdu. Tento exekučný titul nebol súdnym rozhodnutím zrušený ani inak určená jeho nezáväznosť. Ak súd tvrdí, že ide o nulitné rozhodnutie, nakoľko rozhodoval orgán, ktorý na to nemal právomoc, pretože tá mala byť odvodená od neprijateľnej teda neplatnej zmluvnej podmienky, tak máme za to, že ide len o právny názor súdu, ktorý nemá právomoc, a teda ani zákonný rámec o tomto rozhodovať, či to určovať. Vadou nedostatku právomoci, ktorej sa dovoláva v prípade rozhodcovského rozsudku, trpí rovnako napadnuté rozhodnutie, keďže konkurzný súd nie je orgán, teda nemá právomoc rozhodovať o rozhodcovskom rozsudku, ani svojvoľne sa rozhodovať, či ho akceptovať bude alebo nie. Občiansky zákonník vychádza z toho, že v občianskoprávnych vzťahoch majú všetci účastníci rovnaké postavenie. V snahe zabrániť nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľnom a dodávateľom v spotrebiteľských zmluvách je zakázané používať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré môžu spôsobiť „značnú nerovnováhu" v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa. Základnou charakteristikou neprijateľných podmienok je, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Nekalosť zmluvných dojednaní je v takomto prípade potrebné posúdiť s ohľadom na povahu plnenia zo zmluvy, na všetky okolnosti v dobe uzavretia zmluvy a všetky ostatné podmienky spotrebiteľskej zmluvy alebo inej zmluvy, od ktorých je spotrebiteľská zmluva závislá. Platná právna úprava neprezumuje rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale jej nekalosť musí byť v konkrétnom prípade pozitívne dokázaná v súdnom konaní podľa predpisov platných v čase jej dojednania. Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods. I písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011). Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 22CoE/403/2012-60 zo dňa 16.1.2013 zrušené uznesenie Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er/2281/2011-43 zo dňa 16.7.2012, ktorým súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Svoje rozhodnutie súd druhého stupňa odôvodnil tým, že „...podľa bodu 10.2.2.VoP bola medzi bankou a klientom dohodnutá rozhodcovská doložka týkajúca sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal (bod 10.2.3 VOP). V tejto súvislosti je odvolací súd toho názoru, že posudzovaná zmluva (minimálne v časti rozhodcovskej doložky) nie je úplne typickou adhéznou zmluvou (pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení veriteľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, môže len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam oprávneného a teda aj prípadnému riešeniu sporov v rozhodcovskom konaní a pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text), ale skôr má náznaky blížiace sa k individuálne dojednávaným zmluvám. V zmysle vyššie citovaných ustanovení VOP povinný mal dostatok času zmluvu si bez ovplyvňovania prečítať a uvážiť, či rozhodcovskú doložku bude akceptovať alebo ju odmietne (tým, že najneskôr pri uzavretí zmluvy doručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí). Keďže tak neurobil, došlo medzi účastníkmi zmluvy k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa sa týmito skutočnosťami nijako nezaoberal (resp. riadne nezdôvodnil), nezisťoval, za akých okolností došlo k uzatvoreniu zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, a či povinný mal riadnu možnosť sa s VOP oboznámiť, a či boli tieto s povinným individuálne prejednané. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka, ako právny predchodca oprávneného, v súlade so ZoRK uzatvorila platnú rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Z povahy žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že ide o návrhové konanie. Súd teda nemôže ex offo rozhodnúť o zrušení rozhodcovského rozsudku. Rovnako súd nemôže ex offo, okrem zákonom predpokladaných prípadov, rozhodnúť o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Zákon jednoznačne určuje, kedy súd môže začať konanie aj bez návrhu. Súde teda nemôže z úradnej povinnosti kreovať vôľu účastníka konania pri konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku resp. konanie o neplatnosť zmluvnej podmienky. Odvolateľ má zato, že konkurzný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka "res iudicata". Uvedeným konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 zákona č. 460/ 1992 Z. z., Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. Nakoľko súd nerešpektujúc ustanovenie § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. a ustanovenie § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., teda právne predpisy ako aj práva tak povinného ako aj oprávneného, rozhodoval o správnosti vydaného rozhodcovského rozsudku. Ďalej právne dôvodil nesprávnou aplikáciou ustanoveniami Občianskeho zákonníka s poukazom na právne závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 17/01 z 19.4.2001, Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.9.2009, I ÚS 390/08 z 23.4.2009, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 110/09 z 2.4.2009, Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 335/06 z 30.10.2007 ako aj uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 264/05 z 29.9.2009. Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko ide o sekundárny zdroj práva a je záväzná pre každý členský štát, nemožno ju použiť v horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak už bola do právneho poriadku implementovaná. Smernica je „záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány". Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES): Na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné. Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je platným právnym úkonom, ktorý je v súlade so zákonom, pokiaľ sa ad hoc v každom jednotlivom prípade nepreukáže, že je možné ju považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 odsek 4 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník. Zdôrazňujeme, že to sa vzťahuje predovšetkým na zmluvy uzatvorené po 1.1.2008, dovtedy sa na spotrebiteľské zmluvy o úveroch vzťahoval výlučne zákon č. 129/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako špeciálny predpis. Aplikácia Občianskeho zákonníka nebola prípustná taxatívnym vymedzením typov zmlúv, na ktoré sa jeho úprava vzťahovala. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS (ďalej len „Smernica" v príslušnom gramatickom tvare), nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Samotná judikatúra ESD možnosť riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní pripúšťa, ale zaväzuje súdy, aj pri žalobách o zrušení rozhodcovského rozsudku, nie k plošnému rušeniu rozhodcovských rozsudkov z dôvodov nearbitrability spotrebiteľských sporov, ale k dôkladnému a podrobnému skúmaniu konkrétnych okolností konkrétnej rozhodcovskej doložky, ako aj i vôle „priemerného" spotrebiteľa a jeho mentálnych schopností; dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. (rozsudok Najvyššieho súdu České republiky zo dňa 29. 6. 2010, sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. dubna 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2009), odvolateľ zdôraznil, že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku; ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Avšak, trvajúc na vyššie uvedenom, judikatúra ESD považuje rozhodcovskú doložku v spotrebiteľských zmluvách za všeobecne prípustnú. Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES): Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. K uvedenému odvolateľ dôvodil, že tieto rozhodnutia ESD sú mnohokrát citované bez znalosti celého kontextu rozhodnutia, skutkových okolností veci a predovšetkým bez znalosti právnych reálií štátu a vnútroštátnych noriem, ktoré sa na dané vzťahy a účastníkov tohto konania vzťahujú. Následne dochádza k vytrhnutiu časti odôvodnenia a petitu z celkového kontextu. Vo vzťahu k doktrinálnej a niekedy i judikatúrou namietanej nutnosti tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva, obzvlášť možnosti uzavrieť rozhodcovskú doložku v zmluvách, ktoré sú vnútroštátnym právnym poriadkom označované za spotrebiteľské, in concreto v súlade so Smernicou, sa konštatuje, že Smernica (ostatne ako každá iná smernica) nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jeho občanom priamo zaväzujúca, a jej účinok je priamy len za predpokladu, že štát smernicu do svojho právneho poriadku neimplementoval, alebo že smernica zakladá priamo právo občana, nie jeho povinnosť, alebo že ide o vertikálny vzťah občan - štát. Ani jedna z týchto podmienok nie je v prípade vyššie uvedeného použitia Smernice splnená. Smernica, s poukazom na článok 288 ZES ( pôvodne 249) ZES sama o sebe nemá horizontálny účinok (ako má napr. národný zákon) a je záväzná len pre členské štáty, ktorým je určená, a aj to len čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý. Forma a prostriedky, ako smernicu zakomponuje do vlastného právneho poriadku, sú ponechané na členských štátoch. Zákonodarca Slovenskej republiky tak učinil prostredníctvom ustanovení piatej hlavy zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník a množstvom špeciálnych právnych predpisov. Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdil svojim podpisom a prejavil tak svoju vôľu. Avšak súd by svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú, nerešpektujúc ju, nahrádzal by ju svojím rozhodnutím postaveným nad zákon. Zasiahol by do zmluvnej voľnosti strán, odňal by odporcovi právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil by základné princípy právneho štátu, ako aj viaceré právne normy odvolávajúc sa na ochranu spotrebiteľa dôvodiac rozporom s dobrými mravmi. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom" súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať. Akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, zasiahol do práv navrhovateľa. Sám navrhovateľ bol v rozhodcovskom konaní nečinný, nereagoval na výzvy súdu a ani nenamietol rozhodcovskú doložku. Odvolateľ má za to, že rozhodcovský súd nepochybil, nezasiahol do práv navrhovateľa a pritom postupoval v súlade so zákonom. Práve naopak zasiahol by do práv účastníkov (právo domáhať sa súdnej ochrany, právo na prejav slobodnej vôle, právo na uspokojenie pohľadávky,...), poprel by ich vôľu (prejavenú podpisom zmluvy), svojím konaním by porušil viaceré zákonné ustanovenia. Navrhovateľ nemal možnosť ovplyvniť ani iné dojednania v zmluve, avšak tie nenamietal. V tejto súvislosti dali do pozornosti súdu Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňa 30.05.2005 (ďalej len „Rokovací poriadok"). V zmysle ustanovení § 10 (Obsadenie rozhodcovského súdu) Rokovacieho poriadku, v rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia. Po podaní žaloby, ak žalobca neurčil rozhodcu v žalobe, vyzve Predseda Rozhodcovského súdu účastníkov konania, aby vybrali zo Zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu rozhodcov v určenej lehote; súčasne im zašle fotokópiu Zoznamu rozhodcov Rozhodcovského súdu. Žalobca a žalovaný určia každý jedného rozhodcu. Ak sporové strany neustanovia rozhodcov v určenej lehote alebo ak ich určenie ponechajú na Rozhodcovskom súde, rozhodne bezodkladne o ustanovení rozhodcov Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. Ustanovených rozhodcov vyzve Predseda Rozhodcovského súdu, aby v určenej lehote ustanovili predsedajúceho rozhodcu. Ak sa tak v stanovenej lehote nestane, predsedajúceho rozhodcu ustanoví Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V závere poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky v obdobných veciach. Uviedol, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Podľa článku 12 odsek 4 zákona č. 460/ 1992 Z. z., Ústavy SR nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Odvolateľ poukázal aj na tú skutočnosť, že v prípade, ak by dlžník plnil riadne a včas svoj záväzok, rozhodcovská doložka by nebola bývala vôbec uplatnená. Navrhovateľ si sám, svojím konaním, resp. opomenutím konania resp. nekonaním spôsobil uplatnenie rozhodcovskej doložky zo Zmluvy tým, že porušil zmluvné podmienky vyplývajúce mu zo Zmluvy, ku ktorým sa sám, slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zaviazal. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenia v celom rozsahu zmenil tak, že vyhlási konkurz na majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, ako aj o právne posúdenie. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho konania a preto na zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a dodáva. Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd uvádza: Podľa § 196 ZoKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy, ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZoKR je preto nevyhnutné, aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré odkazuje § 42 a § 79 O.s.p., a to z toho dôvodu, že oproti návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ktorému stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná, ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť. Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom, jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2 ZoKR, a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem toho je povinný k návrhu pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku jednou z listín uvedených v § 12 ods. 2 ZoKR, čím osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať náležitosti uvedené v §12 ods. 2, prvá veta ZKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p., vrátane doloženia dôkazov. Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu. Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciu splatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať. Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník uzavrel úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že s poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci. Práve z tohto dôvodu musí konkurzný súd primárne skúmať, či navrhovateľ skutočne osvedčil, že má voči dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nedáva dostatočný časový priestor, preto v tejto prvej fáze súd skúma najmä podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc, príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, keďže má na takýto prieskum od doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu konkurznému súdu do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Ak až následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul, nie pohľadávka, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal. V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktoré je zároveň exekučným titulom, ale aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Už z dikcie § 12 ods. 2 ZoKR vyplýva, že len také rozhodnutie, ktoré doloží veriteľ k návrhu na vyhlásenie konkurzu je vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie, pričom rovnaký postup by mal v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, zaujať aj konkurzný súd a v konaní o vyhlásení konkurzu ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozícii oprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných, a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol. Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania. Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa a aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR. Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel k záveru, že nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho exekučného titulu. Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv. Skutočnosti a dôkazy na tvrdenia navrhovateľa ako veriteľa dlžníka spotrebiteľa, na základe ktorých sa konkurzný súd rozhoduje po jeho začatí o tom, či konkurz vyhlási súd prejednával aj s dlžníkom a následne tieto preskúmal a vyhodnotil. Konkurzný súd správne zistil, že listiny ako dôkazy, predložené navrhovateľom ohľadne existencie vykonateľného rozhodcovského rozsudku vierohodne neosvedčujú a že len rozhodnutím rozhodcovského súdu, ktorého vykonateľnosť je sporná, nebude možné osvedčiť a doložiť splatnú pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi. Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2, písm. b) ZoKR správne, keď sa prv, než by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či je rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie veriteľov. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.