{"guid": "8b995926-a20f-47b2-bee4-2b1896e8a204:217f039b-9b9b-4c04-84e5-ac1ac5012b52", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1", "spisova_znacka": "4CoKR/32/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 4CoKR/32/2015 z 17. 1. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 17. januára 2016, sp. zn. 4CoKR/32/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1", "identifikacne_cislo": "7115205066", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Eva Kmeťová", "sudca_id": 243, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-kmetova-243", "datum_vydania": "2016-01-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Konkurz"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/244", "nazov": "predpis č. 244/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/244", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/7", "nazov": "ZKR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/7-2005"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/217f039b-9b9b-4c04-84e5-ac1ac5012b52", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoKR/32/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115205066
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Rizman
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7115205066.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: G. Q., E. XXX/A, XXX XX J., W.: XX XXX XXX,
proti dlžníkovi: B. J., nar. X.X.XXXX, M. XXX, XXX XX M., o návrhu na vyhlásenie konkurzu, o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu M. súdu T. I č.k. XXK/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konkurzné konanie z dôvodu osvedčenia platobnej
neschopnosti dlžníka.

Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 12 ods. 2, § 19 ods. 1 písm. b), c),
ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR), ustanoveniami § 52 ods. 1, 3 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r),
ods. 5 Občianskeho zákonníka, ustanovením § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona SNR č. 7/1986 o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej
len ZoSÚ) a ustanoveniami § 31 ods. 3, § 33 ods. 2 Zákona č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní
účinnom do 31.12.2014.

Uviedol, že navrhovateľ v návrhu poukázal na to, že má  voči dlžníkovi pohľadávku priznanú Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s. so
sídlom D. 4, XXX XX J., W.: XX XXX XXX formou rozhodcovského rozsudku sp. zn. G zo dňa
XX.X.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.X.XXXX a vykonateľnosť dňa XX.X.XXXX. O
uvedenej skutočnosti predložil listinný dôkaz, a to vyššie uvedené rozhodnutie.

Navrhovateľ poukázal aj na ďalšieho veriteľa dlžníka s pohľadávkou voči dlžníkovi, a to GE C., a.s. \"v
likvidácii\", so sídlom: J. 7, XXX XX J., W.: XX XXX XXX, ktorý má pohľadávku voči dlžníkovi s plnením
ktorej dlžník mešká viac než XX dní.

Návrh spolu s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch. Návrh v podobe príloh o.i. obsahoval doklad o
zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške XXX,XX eur, vyššie
citované rozhodnutie - rozhodcovský rozsudok sp. zn. G  zo dňa XX.X.XXXX a výzvu zo dňa XX.X.XXXX
na zaplatenie pohľadávky spolu s doručenkou.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), dlžník je v úpadku, ak je platobne
neschopný  alebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v
úpadku.



Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 ZoKR veta prvá, ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu
spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí
konkurzného konania.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa XX.X.XXXX, č.k.: XXK/XX/XXXX-XX, začal voči dlžníkovi
konkurzné konanie.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa XX.X.XXXX, č.k. XXK/XX/XXXX-XX, ktoré bolo uverejnené v
Obchodnom vestníku č. XX/XXXX dňa X.X.XXXX, uložil dlžníkovi povinnosť do XX dní od doručenia
predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť
a predložil najmä zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia
konkurzného konania XX dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom
zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného
konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou
starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do XX dní od začatia konkurzného konania.
Súd prvého stupňa zároveň predvolal dlžníka a upovedomil veriteľov dlžníka o termíne pojednávania za
účelom osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka vytýčeného na deň XX.X.XXXX o XX.XX hod. na M.
súde T. I, pracovisko P. č. XX, v miestnosti č. dv. XXB, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku
č. XX/XXXX dňa X.X.XXXX.

Prvostupňový súd výzvou zo dňa XX.X.XXXX vyzval navrhovateľa, aby v lehote X dní odo dňa doručenia
predmetnej výzvy predložil súdu Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými podmienkami
pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami.

Navrhovateľ v stanovenej lehote na výzvu súdu nereagoval a nedoručil predmetnú Zmluvu o úvere
č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými
obchodnými podmienkami.

Dňa XX.X.XXXX o XX.XX hod sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žiaden z
účastníkov konania. Predmetné pojednávanie bolo z dôvodu potreby doplnenia ďalšieho dokazovania
odročené na neurčito.

Prvostupňový súd opätovnou výzvou zo dňa XX.X.XXXX vyzval navrhovateľa, aby v lehote X dní odo
dňa doručenia predmetnej výzvy predložil súdu Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX spolu s Obchodnými
podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Na základe
výzvy súdu navrhovateľ doručil tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX vyjadrenie k výzve spolu so Zmluvou
o úvere č. XXXXXXXXXX, Obchodnými podmienkami pre úver - pôžička na bývanie a Všeobecnými
obchodnými podmienkami.

Súd prvého stupňa následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže
podľa ustanovenia § 12 ods. 2 ZoKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku
doloží medzi iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno
nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu prvého stupňa, za vykonateľné
rozhodnutie možno považovať len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie
veci. V prípade, ak je podkladom pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci
musí byť daná právomoc rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach  aj v konkurznom
konaní musí veriteľ, ktorý podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne
vykonateľným titulom, ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej
vykonateľnosti súdom ex - offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne
a materiálne predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t. j. skúmať či
na prejednanie veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc
rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého
navrhovateľ odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje
prvostupňový súd za zmluvu spotrebiteľskú. Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-XX/XX, C-XX/XX pri výklade smernice rady 93/13 EHS, na základe ktorého je povinný pred
vydaním rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto
nespĺňa znaky neprimeraných a teda nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi



účastníkmi, a teda či nie je neplatná podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len Občiansky zákonník) účinného od 1. januára 2008. Podľa článku 10.2.2 Všeobecných
obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia
všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb,
bankových produktov a/alebo vykonávania bankových obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad
a zánik príslušnej zmluvy. Podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ak klient
najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že
s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská
doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka
nebola  so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných
obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ide preto o vnútenú
podmienku, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom. Na základe uvedeného súd považuje túto podmienku za neprijateľnú podľa § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, a teda za absolútne neplatný právny úkon.

Ustanovenie článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok formálne síce umožnilo dlžníkovi
(spotrebiteľovi) rozhodcovskú doložku neprijať, ale na neprijatie rozhodcovskej doložky sa vyžadoval
ďalší písomný úkon od spotrebiteľa, čo súd považuje za ustanovenie zvyšujúce nerovnováhu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu, ustanovenia týkajúce
sa rozhodcovskej doložky vyvolávajú hrubý nepomer na ťarchu spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
ide  o dojednanie, ktoré je svojim obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Pre absolútnu neplatnosť
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v danom prípade podľa názoru súdu
nebola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci, v dôsledku čoho
rozhodcovský rozsudok, od ktorého navrhovateľ v danom prípade odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je exekučným titulom.

K samotnému oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul a k rozhodcovským rozsudkom, ktorými
navrhovateľ preukazuje svoju pohľadávku súd poukazuje napr. na rozhodnutie dovolacieho súdu -
Najvyšší súd SR - sp. zn. XECdo/XXX/XXXX  z 8. decembra XXXX,  zo 4. apríla XXXX sp. zn. X Q.
XXX/XXXX, zo XX. mája XXXX  sp. zn. X Q. XXX/XXXX,  sp. zn. X Q. XXX/XXXX, sp. zn. X Q. X/XXXX,
z XX. júna XXXX sp. zn. X R. X/XXXX, sp. zn. X R. XX/XXXX, sp. zn. X R. X/XXXX, z XX. júna XXXX
sp. zn. X Q. XXX/XXXX, z XX. mája XXXX sp. zn. X Q. XXX/XXXX, z X. júla XXXX sp. zn. 3 R. XXX/
XXXX a ďalšie v obdobných veciach navrhovateľa.

Najvyšší súd SR má nezastupiteľnú úlohu v zjednocovaní judikatúry, a preto v záujme predvídateľnosti
rozhodnutí a jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorými sa naplní princíp právnej istoty, ako jeden zo
základných princípov princíp právneho štátu, vychádzal súd z judikatúry dovolacieho súdu.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd opakovane konštatoval vo veciach exekučného konania navrhovateľa
na základe rozhodcovských rozsudkov, že uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť
právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý za daných podmienok
nepredstavuje vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotožnil aj s tými závermi exekučného súdu,
ktoré konštatovali nevyváženosť dohodnutej  rozhodcovskej doložky, pričom ich výklad bol v súlade so
Smernicou rady 93/13/EHS. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy na spotrebiteľské veci má za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru prvostupňového súdu, podmienka dojednaná podľa článku 10.2.3. Všeobecných
obchodných podmienok, ktorý hovorí, že ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu alebo
zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že
ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných
podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie
tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola  so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne
dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy



a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť.

K zamietnutiu návrhu na vyhlásenie konkurzu došlo subsidiárnym použitím zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v zmysle ustanovenia § 196 ZoKR. Primeranosť použitia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku v zmysle ustanovenia § 196 ZoKR na konkurz je limitovaná účelom
a cieľom konkurzného konania, charakterom jeho subjektov a procesnej situácie, ktorej riešenie si
primeranú aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa
konkurzné konanie nachádza.

Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, že v danom prípade navrhovateľ nepreukázal svoje
oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, t.j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu, súd jeho návrh na
vyhlásenie konkurzu zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. V písomných
dôvodoch svojho odvolania dôvodil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), ods. 2 písm. b), c), d), f), 221
ods. 1 písm. d), f), h) Zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) Uviedol, že
konkurzný súd je viazaný svojím rozhodnutím v uznesení sp. zn. 30K/16/2015 o začatí konkurzného
konania na majetok dlžníka. V predmetnom uznesení konkurzný súd konštatoval, že návrh na vyhlásenie
konkurzu podaný veriteľom obsahuje všetky ustanovené náležitosti. Konkurzný súd tým potvrdil, že
sú dané podmienky pre začatie konkurzného konania a týmto rozhodnutím je viazaný. Ďalej poukázal
na výklad ustanovení § 14 ods. 1, § 19 ods. 1 ZoKR s tým, že konkurzný súd na základe podaného
návrhu začal konkurzné konanie a teda možno z toho vyvodiť záver, že návrh na vyhlásenie konkurzu
Exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený ani za neprípustné neboli súdom vyhlásené ani zmluvné
dojednania. Vzhľadom na to, že absentuje takéto súdne rozhodnutie je svojvôľou súdu ho zmeniť,
pravým názorom nahrádzať. O napadnutom uznesení konkurzný súd konštatuje, že dôvodom jeho
rozhodnutia o zastavení konkurzného konania nebol fakt, že dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť.
Je teda zrejmé, že sa súd pri rozhodovaní o vyhlásení zaoberal skutočnosťami, ktoré v zmysle zákona
nie sú právne relevantné pre rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka a teda postupoval
nezákonným spôsobom. Konkurzný súd zašiel vo svojej činnosti dokonca tak ďaleko, že dokazoval
skutočnosti, ktoré nie sú sporné a ktoré žiaden z účastníkov nenamietal. Zdôrazňoval, že konkurzný
súd nie je oprávnenou osobou zrušiť rozhodcovský rozsudok, alebo nerešpektovať jeho právne účinky
a jeho záväznosť. Zároveň poukázal aj na rozhodnutia a nálezy Ústavného súdu SR a to Nález sp. zn.
II ÚS 135/2004, II ÚS 244/09 zo dňa 29.9.2009, I ÚS 390/08 z 23.4.2009, IV ÚS 110/09 z 2.4.2009, I
ÚS 335/06 zo dňa 30.10.2007, III ÚS 264/2005 z 29.9.2005, III ÚS 72/2010 ako aj uznesenie Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30.6.2015, č.k. 1CoKR/8/2015.

Vykonateľnému rozhodcovskému rozhodnutiu zákon jednak priznáva spôsobilosť byť exekučným
titulom, § 41 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z., a jednak ho zákon zrovnoprávňuje s
rozhodnutím civilného súdu. Tento exekučný titul nebol súdnym rozhodnutím zrušený ani inak určená
jeho nezáväznosť.

Ak súd tvrdí, že ide o nulitné rozhodnutie, nakoľko rozhodoval orgán, ktorý na to nemal právomoc,
pretože tá mala byť odvodená od neprijateľnej teda neplatnej zmluvnej podmienky, tak máme za to, že
ide len o právny názor súdu, ktorý nemá právomoc, a teda ani zákonný rámec o tomto rozhodovať, či
to určovať. Vadou nedostatku právomoci, ktorej sa dovoláva v prípade rozhodcovského rozsudku, trpí
rovnako napadnuté rozhodnutie, keďže konkurzný súd nie je orgán, teda nemá právomoc rozhodovať o
rozhodcovskom rozsudku, ani svojvoľne sa rozhodovať, či ho akceptovať bude alebo nie.

Občiansky zákonník vychádza z toho, že v občianskoprávnych vzťahoch majú všetci účastníci
rovnaké postavenie. V snahe zabrániť nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľnom a
dodávateľom v spotrebiteľských zmluvách je zakázané používať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré
môžu spôsobiť „značnú nerovnováhu\" v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa.
Základnou charakteristikou neprijateľných podmienok je, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán. Nekalosť zmluvných dojednaní je v takomto prípade potrebné posúdiť
s ohľadom na povahu plnenia zo zmluvy, na všetky okolnosti v dobe uzavretia zmluvy a všetky ostatné
podmienky spotrebiteľskej zmluvy alebo inej zmluvy, od ktorých je spotrebiteľská zmluva závislá.



Platná právna úprava neprezumuje rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale jej
nekalosť musí byť v konkrétnom prípade pozitívne dokázaná v súdnom konaní podľa predpisov platných
v čase jej dojednania.

Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť, že preskúmanie
správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený
v 45 ods. I písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie
iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.

Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom;
len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, 3 M
Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011).

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 22CoE/403/2012-60 zo dňa 16.1.2013 zrušené uznesenie
Okresného súdu Malacky, č.k. 23Er/2281/2011-43 zo dňa 16.7.2012, ktorým súd prvého stupňa žiadosť
o udelenie poverenia zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Svoje rozhodnutie súd
druhého stupňa odôvodnil tým, že „...podľa bodu 10.2.2.VoP bola medzi bankou a klientom dohodnutá
rozhodcovská doložka týkajúca sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych
vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových
obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a)
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase
začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený
predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu
a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo
všeobecnému súdu. Ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí
banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal (bod
10.2.3 VOP). V tejto súvislosti je odvolací súd toho názoru, že posudzovaná zmluva (minimálne v časti
rozhodcovskej doložky) nie je úplne typickou adhéznou zmluvou (pre ktorú je charakteristické, že jej
obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení veriteľa, v
ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, môže len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam oprávneného a teda aj prípadnému riešeniu sporov
v rozhodcovskom konaní a pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text), ale skôr má náznaky blížiace
sa k individuálne dojednávaným zmluvám.  V zmysle vyššie citovaných ustanovení VOP povinný mal
dostatok času zmluvu si bez ovplyvňovania prečítať a uvážiť, či rozhodcovskú doložku bude akceptovať
alebo ju odmietne (tým, že najneskôr pri uzavretí zmluvy doručí banke písomné oznámenie, že s
rozhodcovskou doložkou nesúhlasí). Keďže tak neurobil, došlo medzi účastníkmi zmluvy k platnému
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa
sa týmito skutočnosťami nijako nezaoberal (resp. riadne nezdôvodnil), nezisťoval, za akých okolností
došlo k uzatvoreniu zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, a či
povinný mal riadnu možnosť sa s VOP oboznámiť, a či boli tieto s povinným individuálne prejednané.

Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p.
Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne
právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje
rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Banka,
ako právny predchodca oprávneného, v súlade so ZoRK uzatvorila platnú rozhodcovskú doložku.

Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť,
aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Z povahy žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že ide o návrhové konanie. Súd teda
nemôže ex offo rozhodnúť o zrušení rozhodcovského rozsudku. Rovnako súd nemôže ex offo, okrem
zákonom predpokladaných prípadov, rozhodnúť o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej



zmluvnej podmienky. Zákon jednoznačne určuje, kedy súd môže začať konanie aj bez návrhu. Súde
teda nemôže z úradnej povinnosti kreovať vôľu účastníka konania pri konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku resp. konanie o neplatnosť zmluvnej podmienky.

Odvolateľ má zato, že konkurzný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa ustanovení
§ 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka \"res iudicata\". Uvedeným konaním súdu
dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 zákona č. 460/ 1992 Z. z., Ústavy SR, štátne orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojím
konaním išiel nad rámec zákona. Nakoľko súd nerešpektujúc ustanovenie § 35 zákona č. 244/2002 Z.
z. a ustanovenie § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., teda právne predpisy ako aj práva tak povinného
ako aj oprávneného, rozhodoval o správnosti vydaného rozhodcovského rozsudku.

Ďalej právne dôvodil nesprávnou aplikáciou ustanoveniami Občianskeho zákonníka s poukazom na
právne závery uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 17/01 z 19.4.2001, Nálezom Ústavného súdu
SR sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.9.2009, I ÚS 390/08 z 23.4.2009, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV
ÚS 110/09 z 2.4.2009, Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 335/06 z 30.10.2007 ako aj uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 264/05 z 29.9.2009.

Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je
zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo Smernice Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko ide o sekundárny
zdroj práva a je záväzná pre každý členský štát, nemožno ju použiť v horizontálnych vzťahoch medzi
subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak už bola do právneho poriadku implementovaná.

Smernica je „záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány\".

Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES):

Na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a
stanoviská.

Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých
členských štátoch.

Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má
dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné
v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.

Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.

Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je platným právnym úkonom, ktorý je v súlade so
zákonom, pokiaľ sa ad hoc v každom jednotlivom prípade nepreukáže, že je možné ju považovať za
neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 odsek 4 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník.
Zdôrazňujeme, že to sa vzťahuje predovšetkým na zmluvy uzatvorené po 1.1.2008, dovtedy sa na
spotrebiteľské zmluvy o úveroch vzťahoval výlučne zákon č. 129/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
ako špeciálny predpis. Aplikácia Občianskeho zákonníka nebola prípustná taxatívnym vymedzením
typov zmlúv, na ktoré sa jeho úprava vzťahovala.



Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné
záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS (ďalej len „Smernica\"
v príslušnom gramatickom tvare), nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra
ESD vzťahujúca sa rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne
záväzná. Samotná judikatúra ESD možnosť riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní
pripúšťa, ale zaväzuje súdy, aj pri žalobách o zrušení rozhodcovského rozsudku, nie k plošnému
rušeniu rozhodcovských rozsudkov z dôvodov nearbitrability spotrebiteľských sporov, ale k dôkladnému
a podrobnému skúmaniu konkrétnych okolností konkrétnej rozhodcovskej doložky, ako aj i vôle
„priemerného\" spotrebiteľa a jeho mentálnych schopností; dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej
republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej
ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. (rozsudok Najvyššieho súdu České republiky zo dňa 29. 6.
2010, sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. dubna 2010, sp. zn. 23 Cdo
4895/2009), odvolateľ zdôraznil, že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného
práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná
judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho
poriadku; ústavnými predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva.

Podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Avšak, trvajúc na vyššie uvedenom, judikatúra ESD považuje rozhodcovskú doložku v spotrebiteľských
zmluvách za všeobecne prípustnú.

Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, zverejnené pod č. 2012/C 326/01, (pôvodný článok 249 ZES):

Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je
záväzné len pre nich.

K uvedenému odvolateľ dôvodil, že tieto rozhodnutia ESD sú mnohokrát citované bez znalosti celého
kontextu rozhodnutia, skutkových okolností veci a predovšetkým bez znalosti právnych reálií štátu
a vnútroštátnych noriem, ktoré sa na dané vzťahy a účastníkov tohto konania vzťahujú. Následne
dochádza k vytrhnutiu časti odôvodnenia a petitu z celkového kontextu.

Vo vzťahu k doktrinálnej a niekedy i judikatúrou namietanej nutnosti tzv. eurokonformného výkladu
spotrebiteľského práva, obzvlášť možnosti uzavrieť rozhodcovskú doložku v zmluvách, ktoré sú
vnútroštátnym právnym poriadkom označované za spotrebiteľské, in concreto v súlade so Smernicou,
sa konštatuje, že Smernica (ostatne ako každá iná smernica) nie je na zvrchovanom území Slovenskej
republiky voči jeho občanom priamo zaväzujúca, a jej účinok je priamy len za predpokladu, že štát
smernicu do svojho právneho poriadku neimplementoval, alebo že smernica zakladá priamo právo
občana, nie jeho povinnosť, alebo že ide o vertikálny vzťah občan - štát. Ani jedna z týchto podmienok
nie je v prípade vyššie uvedeného použitia Smernice splnená. Smernica, s poukazom na článok 288
ZES ( pôvodne 249) ZES sama o sebe nemá horizontálny účinok (ako má napr. národný zákon) a je
záväzná len pre členské štáty, ktorým je určená, a aj to len čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý.
Forma a prostriedky, ako smernicu zakomponuje do vlastného právneho poriadku, sú ponechané na
členských štátoch. Zákonodarca Slovenskej republiky tak učinil prostredníctvom ustanovení piatej hlavy
zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník a množstvom špeciálnych právnych predpisov.

Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdil svojim podpisom a prejavil tak
svoju vôľu. Avšak súd by svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú, nerešpektujúc



ju, nahrádzal by ju svojím rozhodnutím postaveným nad zákon. Zasiahol by do zmluvnej voľnosti strán,
odňal by odporcovi právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil by základné princípy právneho štátu, ako
aj viaceré právne normy odvolávajúc sa na ochranu spotrebiteľa dôvodiac rozporom s dobrými mravmi.

V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom\" súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité
naplánovať. Akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil,
zasiahol do práv navrhovateľa. Sám navrhovateľ bol v rozhodcovskom konaní nečinný, nereagoval na
výzvy súdu a ani nenamietol rozhodcovskú doložku.

Odvolateľ má za to, že rozhodcovský súd nepochybil, nezasiahol do práv navrhovateľa a pritom
postupoval v súlade so zákonom. Práve naopak zasiahol by do práv účastníkov (právo domáhať sa
súdnej ochrany, právo na prejav slobodnej vôle, právo na uspokojenie pohľadávky,...), poprel by ich vôľu
(prejavenú podpisom zmluvy), svojím konaním by porušil viaceré zákonné ustanovenia. Navrhovateľ
nemal možnosť ovplyvniť ani iné dojednania v zmluve, avšak tie nenamietal.

V tejto súvislosti dali do pozornosti súdu Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňa
30.05.2005 (ďalej len „Rokovací poriadok\").

V zmysle ustanovení § 10 (Obsadenie rozhodcovského súdu) Rokovacieho poriadku, v rozhodcovskom
konaní rozhodujú traja rozhodcovia. Po podaní žaloby, ak žalobca neurčil rozhodcu v žalobe,
vyzve Predseda Rozhodcovského súdu účastníkov konania, aby vybrali zo Zoznamu rozhodcov
Rozhodcovského súdu rozhodcov v určenej lehote; súčasne im zašle fotokópiu Zoznamu rozhodcov
Rozhodcovského súdu. Žalobca a žalovaný určia každý jedného rozhodcu.

Ak sporové strany neustanovia rozhodcov v určenej lehote alebo ak ich určenie ponechajú na
Rozhodcovskom súde, rozhodne bezodkladne o ustanovení rozhodcov Predsedníctvo Rozhodcovského
súdu. Ustanovených rozhodcov vyzve Predseda Rozhodcovského súdu, aby v určenej lehote ustanovili
predsedajúceho rozhodcu. Ak sa tak v stanovenej lehote nestane, predsedajúceho rozhodcu ustanoví
Predsedníctvo Rozhodcovského súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy
trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa
i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu).

Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne
odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky
rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc.

V závere poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky v obdobných veciach.
Uviedol, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú
zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade
s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska.
Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky.

Podľa článku 12 odsek 4 zákona č. 460/ 1992 Z. z., Ústavy SR nikomu nesmie byť spôsobená ujma na
právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Odvolateľ poukázal aj na tú skutočnosť, že v prípade, ak by dlžník plnil riadne a včas svoj záväzok,
rozhodcovská doložka by nebola bývala vôbec uplatnená. Navrhovateľ si sám, svojím konaním, resp.
opomenutím konania resp. nekonaním spôsobil uplatnenie rozhodcovskej doložky zo Zmluvy tým, že
porušil zmluvné podmienky vyplývajúce mu zo Zmluvy, ku ktorým sa sám, slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, zaviazal.



Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenia v celom rozsahu zmenil
tak, že vyhlási konkurz na majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3
Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde
o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zistenie
skutkového stavu veci, ako aj o právne posúdenie. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho
konania a preto na zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a na právne normy, ktoré
použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.) a dodáva.

Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací
súd uvádza:

Podľa § 196 ZoKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy,
ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter
sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZoKR je preto nevyhnutné,
aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré
odkazuje § 42 a § 79 O.s.p., a to z toho dôvodu, že oproti návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ktorému
stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka
navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná,
ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie
dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na
tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť.

Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom,
jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2
ZoKR, a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie
návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné
odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30
dní po lehote splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem
toho je povinný k návrhu pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku jednou z listín uvedených v §
12 ods. 2 ZoKR, čím osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na
vyhlásenie konkurzu.

Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal
návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú
pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti
tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať
náležitosti uvedené v §12 ods. 2, prvá veta ZKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p.,
vrátane doloženia dôkazov.

Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť
výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo
možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej
pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu.

Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré
musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciu
splatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi



výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu
vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať.

Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú
pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť.
Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník
uzavrel úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že s poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných
sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci.

Práve z tohto dôvodu musí konkurzný súd primárne skúmať, či navrhovateľ skutočne osvedčil, že má voči
dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či
sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii nedáva dostatočný časový priestor, preto v tejto prvej fáze súd skúma najmä
podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc,
príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie
konkurzu, keďže má na takýto prieskum od doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu konkurznému súdu
do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané
formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Ak
až následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul, nie
pohľadávka, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal.

V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa
historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre
vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť
rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktoré je zároveň exekučným titulom, ale
aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc
rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to
oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné
konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Už z dikcie § 12 ods. 2 ZoKR vyplýva, že len také rozhodnutie,
ktoré doloží veriteľ k návrhu na vyhlásenie konkurzu je vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého
možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu.

Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa
exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä
rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie,
pričom rovnaký postup by mal v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po
lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, zaujať aj konkurzný súd a v konaní o vyhlásení
konkurzu ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa
je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v
exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozícii
oprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť
ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak
chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju
pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom.

Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto
exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská
zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a
§ 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky
vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju
osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup
nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa
s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku



spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávka
vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej
doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej
strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných,
a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom
takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku
viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa
názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex
offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol.

Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do
vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu
na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na
zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom
nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani
začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil
navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania.

Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný
súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom
Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.
januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl.
2 ods. 2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade
so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa
a aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a
na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty.

Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného
konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o
spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul
riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR.

Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal
skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu
je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe
posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel
k záveru, že nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a
preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho
exekučného titulu.

Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych
podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je
možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní



pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej
legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv.

Skutočnosti a dôkazy na tvrdenia navrhovateľa ako veriteľa dlžníka spotrebiteľa, na základe ktorých
sa konkurzný súd rozhoduje po jeho začatí o tom, či konkurz vyhlási súd prejednával aj s dlžníkom a
následne tieto preskúmal a vyhodnotil.

Konkurzný súd správne zistil, že listiny ako dôkazy, predložené navrhovateľom  ohľadne
existencie vykonateľného rozhodcovského rozsudku vierohodne neosvedčujú a že len rozhodnutím
rozhodcovského súdu, ktorého vykonateľnosť je sporná, nebude možné osvedčiť a doložiť splatnú
pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi.

Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli
najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa
spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2, písm. b) ZoKR správne, keď sa prv,
než by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či
je rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť
vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z.  Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim
charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie
veriteľov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne
správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 72/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 72/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6dc6d16f-0c57-4203-9d72-b14a1913d9b0"}, {"guid": "ussr:dfc1bbcc-58b6-4de0-8dca-f93ccfa398f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 244/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-29", "citacie_n": 1017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dfc1bbcc-58b6-4de0-8dca-f93ccfa398f9"}, {"guid": "ussr:7c095bc4-b42b-40e6-92b5-3801dad2eae6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 390/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 959, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7c095bc4-b42b-40e6-92b5-3801dad2eae6"}, {"guid": "ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 1005, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc4f1134-2c89-4a5e-9ee0-d447dd645cde"}, {"guid": "ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 335/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:28020ffe-33ba-487b-abe2-1f4c782985f1"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "93dca3d9-72a3-4ee1-b1fa-917fc6270f2f:d84d9937-8c8e-4fce-87f4-f034529eed81", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Er/2281/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Malacky sp. zn. 23Er/2281/2011 z 7. 5. 2015", "sud": "Okresný súd Malacky", "datum_vydania": "2015-05-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/93dca3d9-72a3-4ee1-b1fa-917fc6270f2f:d84d9937-8c8e-4fce-87f4-f034529eed81"}], "citovane_v": []}