Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sp/19/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200674 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200674.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľky: M. T. S. M. T., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., bez cestovného dokladu, za účasti maloletých cudzincov: 1. B. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., bez cestovného dokladu, 2. E. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., bez cestovného dokladu, 3. I. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., bez cestovného dokladu a 4. F. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., bez cestovného dokladu, toho času všetci umiestnení v Ú. G. X. G. Q., J. XX, XXX XX D., zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-154-008/2016-AV zo dňa 25.05.2016, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-154-008/2016-AV zo dňa 25.05.2016 podľa § 250q ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľka: M. T. S. M. T., narodená XX.XX.XXXX a maloleté deti - 1. B. D., nar. XX.XX.XXXX, 2. E. D., nar. XX.XX.XXXX, 3. I. T., nar. XX.XX.XXXX, 4. F. T., nar. XX.XX.XXXX, toho času všetci umiestnení v Ú. G. X. G. Q. E. D., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia. III./ Navrhovateľka n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-154-008/2016-AV zo dňa 25.05.2016 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ respektíve „ZoPC“) zaistil navrhovateľku, dňom vydania rozhodnutia, t.j. 25.05.2016, v konaní o jej administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, vedeného pod číslom konania PPZ-HCP-BA6-154/2016-AV s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC z dôvodu existencie rizika úteku účastníka konania. Zároveň ju umiestnil do zariadenia Ú. G. X. G. Q. D. (ďalej len „Ú. D.“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2016. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že z dôvodu, že účastník konania má na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) aj svoje neplnoleté deti, správny orgán tieto deti taktiež na žiadosť a súhlas účastníka konania umiestni spolu s účastníkom konania do Ú. G. X. G. Q. D., a to: 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 25.05.2016 predvedený zo spoločného kontaktného pracoviska I. - T., kde bol prevzatý od štátnych orgánov Rakúskej republiky. Na územie Slovenskej republiky bol vrátený podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinský dohovor“). V minulosti opakovane podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale nebol mu udelený azyl a poskytnutá doplnková ochrana. Nemá platný cestovný doklad, nemá na území SR udelený pobyt, ani iné povolenie, ktoré by ho oprávňovalo k zdržiavaniu sa na území SR. Z tohto dôvodu vzniklo dôvodné podozrenie, že na území SR má neoprávnený pobyt, čo je dôvodom na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny ak má neoprávnený pobyt na území SR. Toho istého dňa teda začal správny orgán konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že účastník konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a začal aj správne konanie podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC z dôvodu, že voči účastníkovi konania je vedené konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v prípade účastníka konania existuje riziko jeho úteku v zmysle § 88 ods. 2 ZoPC. V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, vedenej pod č. PPZ- HCP-BA6-154-007/2016-AV zo dňa 25.05.2016 navrhovateľka po oboznámení o začatí konania uviedla, že sa nechce vyjadriť. Dodala, že nemá k dispozícii cestovný doklad, keďže tento sa nachádza v Ú.G. C.. Ďalej uviedla, že na územie Rakúska ušla z dôvodu, že na Slovensku požiadala o azyl, tento azyl by na Slovensku nedostala a preto ušla. O azyl na území Slovenska žiadala približne štyri alebo päťkrát. Na území SR nemá zabezpečené ubytovanie a nedisponuje finančnou hotovosťou. V prípade, ak bude zaistená, chcela, aby boli jej detí umiestnené spolu s ňou. Správny orgán konštatoval, že v prípade účastníka konania existuje riziko úteku v zmysle § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keďže na území SR nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov, hrozí mu uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky a v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho konania existuje dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať. Doplnil, že skúmaním správneho orgánu bolo zistené, že účastník konania nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a hrozí mu uloženie zákazu vstupu podľa § 82 ods. 3 písm. c) ZoPC až na 5 rokov. Rovnako správny orgán skúmaním zistil, že v jeho prípade existuje hrozba, že ujde a bude sa skrývať, pričom vychádzal zo zápisnice z ktorej vyplýva, že účastník konania už v minulosti opakovane na území SR požiadal o azyl, nepočkal, kým mu bude oznámené ako jeho žiadosť bude vyhodnotená a následne bol zadržaný na území iného členského štátu, ktorým je Rakúsko, kde sa zdržiaval bez potrebného oprávnenia. Následne bol vrátený na územie SR prostredníctvom Dublinského dohovoru. Lustráciou ďalej bolo zistené, že účastník konania požiadal na území SR o udelenie azylu, vedeného pod číslom konania MU-5/PO-Ž-2012, pričom azyl mu nebol udelený a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana. Následne bol opakovane zadržaný na území Rakúskej republiky a po navrátení na územie SR v zmysle Dublinského dohovoru znova požiadal o azyl, pričom všetky tieto žiadosti boli zastavené, pričom tak vykonal opakovane a všetky jeho žiadosti sú vedené pod číslami konania Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č.: MU-86/PO-Ž-2013, MU-286/PO-Ž-2015, MU-352/PO-Ž-2014, MU- PO-40/2015-Ž, MU-PO-149/2015-Ž, ktoré boli zastavené. Správny orgán mal za to, že u navrhovateľky existuje dôvodná obava, že ujde z územia SR, nakoľko je zrejmé, že nechce zostať na území SR a chce sa zdržiavať na území Rakúska, kde však nemá potrebné oprávnenia. Teda v jej prípade existuje značné riziko úteku podľa § 88 ods. 2 ZoPC na základe vyššie uvedených skutočností. Zdôraznil, že v jej prípade považoval za potrebné postupovať podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC a využiť inštitút zaistenia podľa § 88 ZoPC, najmä s poukazom na jej osobu a na skutočnosť, že tu existuje riziko úteku v zmysle § 88 ods. 2 ZoPC a v prípade, ak by využil oprávnenie podľa § 89 ods. 1 ZoPC, vznikla by vysoká miera ohrozenia účelu zaistenia účastníka konania, ktorým je zabezpečenie jej vycestovania do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC na čas nevyhnutne potrebný, pričom ju predbežne ohraničil na najviac do 25.11.2016. Predbežnú dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj z informácií, poskytnutých Ú. G. X. G. Q. D., vedených pod č. PPZ-HCP-BA6-154-005/2016-AV, keďže v jej prípade je možné predpokladať, že nebude spolupracovať z dôvodu, že sa do domovského štátu nechce vrátiť, ako aj samotnej skutočnosti, že účastník konania nemá cestovný doklad, potrebný k vycestovaniu z územia SR, pričom správny orgán predpokladá, že dĺžka zaistenia v jej prípade bude trvať približne šesť mesiacov. Poukázal aj na to, že v žiadnom prípade nie je zaistením účastníka konania ovplyvnená povinnosť správneho orgánu podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC skúmať po celý účel jeho zaistenia. Presnú dobu jeho zaistenia nie je možné predbežne presne určiť, keďže dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré, okrem iného, patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí, potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. V prípade, ak počas zaistenia účastníka konania dôjde k zániku účelu jeho zaistenia, tento bude bez zbytočného odkladu prepustený zo zaistenia. Z tohto dôvodu správny orgán považoval predbežné stanovenie maximálnej doby zaistenia za primeranú. Rovnako mal za to, že po skúmaní všetkých skutočností a dôkazov, že jeho zaistenie je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keďže účastník konania je osoba, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. * V zákonom stanovenej lehote navrhovateľka prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci) podala voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhala sa jeho zrušenia v celom rozsahu a nariadenia jej prepustenia z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je jeho rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Zdôraznila, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC na účel konania o jej administratívnom vyhostení, hoci sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletými deťmi (1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX). Na základe samostatného rozhodnutia odporcu sa v zaistení nachádza aj životný partner navrhovateľky a otec jej detí E. I.. Odporca však ani v záhlaví napadnutého rozhodnutia, ani vo výroku rozhodnutia neidentifikoval maloletých cudzincov, deti navrhovateľky, ktorých je zákonným zástupcom a ani v odôvodnení rozhodnutia nie je žiadna právna úvaha odporcu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí. Iba jedným odsekom v závere rozhodnutia uvádza, že do zariadenia pre cudzincov umiestni aj maloleté deti navrhovateľky. Predovšetkým v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletých detí navrhovateľky v zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľkou. Maloleté deti navrhovateľky sa teda nachádzajú v zaistení bez právneho titulu. Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok, čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015. Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletých detí navrhovateľky s poukazom na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej slobody navrhovateľky a štyroch maloletých detí a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či predmetné zariadenie, kde bola navrhovateľka spolu s maloletými deťmi umiestnená, je uspôsobené k prijatiu a pobytu detí, pričom poukazovala na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku. Ohľadne ďalšej odvolacej námietky poukazovala na zákonné ustanovenie, v zmysle ktorých odporca rozhodol o zaistení navrhovateľky - § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom zdôraznila, že dňa 27.05.2016 požiadala v Ú. G. X. G. Q. o udelenie azylu na území SR. Odkazovala na ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „Návratová smernica“), ako aj na ustanovenia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie).Zároveň poukazoval na dôvody uvedené v článku 8 ods. 3 predmetnej Smernice, na základe ktorých možno žiadateľa zaistiť iba z dôvodov v ňom uvedených. Vzhľadom na citované ustanovenia príslušných právnych predpisov, predovšetkým nadnárodných európskych aktov mala za to, že postup odporcu po podaní žiadosti o azyl navrhovateľkou dňa 27.05.2016 je v rozpore s ustanoveniami Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ako aj s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré vo svojom opravnom prostriedku poukazovala. Dodala, že dňa 27.05.2016, t. j. ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, prejavila vôľu požiadať o poskytnutie medzinárodnej ochrany a z toho dôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o jej administratívnom vyhostení a v súlade so Smernicou Rady 2005/85/ES z 01.12.2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Doplnila, že vzhľadom na eurokonformný výklad a aplikáciu nadnárodných právnych aktov EÚ došlo navyše k samotnej novelizácii zákona o pobyte cudzincov, ktorý do zákona uviedol ustanovenie § 88a, priamo oprávňujúceho policajné útvary zaistiť žiadateľov o azyl, respektíve znova rozhodnúť o ich ponechaní v zaistení po podaní žiadosti o azyl za splnenia zákonných podmienok. Procesný postup, ako naň poukazuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, je priamo zhodnotený v ustanovení § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. V zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) ZoP, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci A., najmä v zmysle Smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, je podľa Najvyššieho súdu SR odporca - policajný útvar, povinný vydať nové rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v súlade s citovanou Smernicou o prijímaní žiadateľov o azyl a teda aj v súlade s ustanovením § 88a zákona o pobyte cudzincov, ak sa po podaní žiadosti o azyl zaisteným cudzincom rozhodne odporca ponechať žiadateľa o azyl v zaistení a neprepustiť ho. Každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v zmysle Smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle citovanej Smernice, respektíve ustanovenia § 88a ZoPC (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.08.2014 sp. zn. 10Sža/29/2014). Keďže dňa 27.05.2016 prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR, pričom zariadenie pre cudzincov v tento deň aj prijalo jej prehlásenie o žiadosti o azyl, tak od daného momentu už nebolo prípustné jej ďalšie držanie v zaistení v právnom režime Návratovej smernice za účelom konania o jej vyhostení, na základe napadnutého rozhodnutia odporcu a tento bol povinný ju prepustiť zo zaistenia. Pokiaľ bol odporca toho názoru, že jej žiadosť o azyl je účelová, mal zákonnú možnosť ponechať ju v zaistení na základe nového rozhodnutia, vydaného podľa § 88a ZoPC, avšak už v právnom režime Smernice o prijímaní žiadateľov o azyl. V zmysle právneho názoru Súdneho dvora EÚ, či Najvyššieho súdu SR, správny orgán môže znova rozhodnúť, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu, avšak v takomto novom rozhodnutí musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu a podobne. Zdôraznila, že ak sa správny orgán rozhodne ponechať cudzinca, pôvodne zaisteného za účelom konania o jeho administratívnom vyhostení v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl, v zmysle citovaných právnych predpisov, je odporca povinný vydať nové rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl, v ktorom bude presne špecifikovaný dôvod zaistenia, respektíve ponechania v zaistení cudzinca v zmysle § 88a zákona o azyle a článku 8 ods. 3 Smernice č. 2013/33/EÚ. Na navrhovateľku sa odo dňa 27.05.2016 nevzťahuje právny režim Návratovej smernice a z toho dôvodu nie je prípustné jej zaistenie na účel konania o návrate v zmysle Návratovej smernice na základe napadnutého rozhodnutia odporcu a jej držanie v zaistení je nezákonné. Keďže sa od 27.05.2016 nachádza v zaistení bez právneho dôvodu a bez právneho titulu, t. j. bez vykonateľného rozhodnutia o zaistení žiadateľa o azyl, navrhla nariadiť jej bezodkladné prepustenie. Pokiaľ sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu dodala, že napadnuté rozhodnutie tiež trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia. Odporca na zabezpečenie účelu zaistenia stanovil vo výroku rozhodnutia za čas nevyhnutne potrebný na zaistenie maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov, pričom v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne, pričom z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Takisto je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011 - napríklad rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS SR 10Sza/4/2012, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 zo dňa 19.08.2014 a podobne). Mala teda za to, že v napadnutom rozhodnutí odporca riadne neodôvodnil dĺžku stanovenej doby zaistenia, čím jeho rozhodnutie trpí podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Neozrejmil v napadnutom rozhodnutí svoju právnu úvahu prečo pristúpil k zaisteniu až na maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov, keď rozhodol o jej zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC, t. j. v konaní o jeho administratívnom vyhostení a nie podľa § 88 ods. 1 písm. b) na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. V čase vydania rozhodnutia si musel byť vedomý ustanovením § 88 ods. 11 ZoPC (teda že po uplynutí 48 hodín bude povinný navrhovateľku prepustiť ak nedôjde k vydaniu rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení alebo bude povinný vydať nové rozhodnutie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, ak sa rozhodne požiadať o azyl) a rovnako bol viazaný eurokonformným výkladom tohto ustanovenia. - Z administratívneho spisu odporcu súd zistil nasledovné skutočnosti: Z Oznámenia o začatí konania zo dňa 25.05.2016 súd zistil, že navrhovateľke bolo zo strany správneho orgánu oznámené, že dňom 25.05.2016 začína voči nej konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, keďže má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa 25.05.2016 súd okrem iného zistil, že navrhovateľka súhlasila, aby bola umiestnená v Ú. D. spolu so svojimi štyrmi maloletými deťmi. Z Oznámenia Ú. G. X. G. Q. D. zo dňa 27.05.2016 adresovaného odporcovi vo veci Prijatia vyhlásenia o udelenie azylu na území SR súd zistil, že odporcovi bolo oznámené, že navrhovateľka požiadala o azyl počas doby umiestnenia v Ú. D. dňa 27.05.2016 z náboženských dôvodov. Z Rozhodnutia o prerušení konania č. PPZ-HCP-BA6-154-020/2016-AV zo dňa 27.05.2016 súd zistil, že odporca prerušil v zmysle § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov konanie vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vedené pod číslom PPZ-HCP-BA6-154/2016-AV. V odôvodnení správny orgán uviedol, že z dôvodu vyhlásenia žiadosti o udelenie azylu na území SR zo strany účastníka konania tomuto nebolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení s poukazom na § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, ale bolo potrebné prebiehajúce konanie vo veci administratívneho vyhostenia prerušiť podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 27.06.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) a g) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou, g) neoprávneným prekročením vonkajšej hranice vstup alebo vycestovanie osoby cez vonkajšiu hranicu mimo hraničného priechodu, cez hraničný priechod mimo určených prevádzkových hodín alebo v čase jeho uzatvorenia, ak tento vstup alebo vycestovanie cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé. + Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľky, súd právne uzatvára: Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľky špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých namietala to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- BA6-154-008/2016-AV zo dňa 25.05.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku, dňom vydania rozhodnutia, t.j. 25.05.2016, v konaní o jej administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, vedeného pod číslom konania PPZ-HCP-BA6-154/2016-AV s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC z dôvodu existencie rizika úteku účastníka konania. Zároveň ju umiestnil do zariadenia Ú. D. a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.11.2016. - V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletých detí, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú spolu s navrhovateľkou v Ú. D.. Súd poukazuje nato, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že pani M. T. alias M. T., narodená XX.XX.XXXX, bola účastníčkou konania o zaistení a v konaní pred súdom vystupuje ako navrhovateľka, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podala opravný prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 25.05.2016 uviedla, že súhlasí, aby bola umiestnená v Ú. D. spolu so svojimi štyrmi maloletými deťmi. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že ide o osoby: 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX. Súd poukazuje na to, že ani v záhlaví ani vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca nijako neidentifikoval maloletých cudzincov, deti navrhovateľky, ktorým je zákonným zástupcom. Rovnako ani v odôvodnení rozhodnutia nie je žiadna právna úvaha odporcu týkajúca sa následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletých detí. Až v závere odôvodnenia odporca uviedol, že z dôvodu, že účastník konania má na území SR aj svoje neplnoleté deti, správny orgán tieto deti taktiež na žiadosť a súhlas účastníka konania umiestni spolu s účastníkom konania do Ú. G. X. G. Q. D., pričom tieto maloleté deti menovite uvádza: 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť A.. Vo výroku napadnutého rozhodnutia však uviedol, že zaisťuje len navrhovateľku bez uvedenia, že zaisťuje aj jej maloleté deti. Súd má za to, že maloleté deti navrhovateľky mali v konaní pred odporcom mať postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej navrhovateľkou, ako ich matkou a teda zákonnou zástupkyňou. Z toho dôvodu súd pani M. T. S. M. T., označuje ako navrhovateľku a maloleté deti ako zúčastnené osoby. Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletých detí navrhovateľky je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1 Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu. Z tvrdení navrhovateľky v opravnom prostriedku je nepochybné, že navrhovateľka je matkou - 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX. Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych ustanovení zaistil účastníčku konania - pani M. T. S. M. T.. Možno teda konštatovať, že táto bola náležite vo výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaná. Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníčkou konania boli zaistené aj iné osoby z administratívneho spisu vyplývajúci jej rodinní príslušníci, ktorým je zákonnou zástupkyňou - jej deti. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľky mal byť, či bol spolu s navrhovateľkou zaistený a následne spolu s ňou umiestnený do Ú. D.Č.. Na danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (v jeho závere) uviedol, že na žiadosť a súhlas účastníka konania umiestni spolu s účastníkom konania do Ú. G. X. G. Q. D. maloleté deti, pričom ide o maloleté deti: 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť A.. Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovanú navrhovateľku, pokiaľ sa týka zaistenia jej rodinných príslušníkov, týchto však žiadnym spôsobom neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou osôb - 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX, nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľkou v opravnom prostriedku, tieto nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia výroku týkajúceho sa maloletých detí a dopad zaistenia na ich osobu, nakoľko v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté dieťa navrhovateľky, bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie ich postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok, nevyplýva, že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletých detí, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní, v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľky v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka. Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho sa zaistenia maloletých detí z dôvodov uvedených vyššie je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa § 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal. Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľky ako aj jej maloletých detí, ktorých je účastník konania zákonným zástupcom - 1. B. D., L.. XX.XX.XXXX, 2. E. D., L.. XX.XX.XXXX, 3. I. T., L.. XX.XX.XXXX, 4. F. T., L.. XX.XX.XXXX, ktoré boli zaistené spolu s navrhovateľkou napadnutým rozhodnutím a spolu s navrhovateľkou sa v súčasnosti zdržiavajú v Ú. D.. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľka, aj keď bola v konaní úspešná, si náhradu trov konania neuplatnila a preto jej súd túto náhradu nepriznal. Poučenie: Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.). Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.