Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/455/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210200537 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7210200537.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu P. Š., A., U. XX, zast. JUDr. PhDr. Ferdinandom Kornom, Sečovce, Široká 768/3, proti žalovanej B. Š., A., R. X, zast. JUDr. Máriou Šuvadovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Floriánska 16, o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní účastníkov proti rozsudku 45C/5/2010-350 z 18.6.2013 Okresného súdu Košice II r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zročnosti. M e n í rozsudok vo výroku o zročnosti tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 20 725 €, do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti - bytu č.2 v bytovom dome na R. Č..X V. A., súp.č.260 a to vrátane podielu vo veľkosti 644/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj na pozemku parc.č.835 o výmere 295 m2 - zast. plocha, zapísaných na LV č.XXXXX pre okres Košice II, obec Košice, k. ú. K., podielové spoluvlastníctvo k popísanej nehnuteľnosti vyporiadal tak, že ju prikázal v celosti do výlučného vlastníctva žalovanej a uložil jej povinnosť vyplatiť žalobcovi náhradu spoluvlastníckeho podielu v sume 20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 247 € mesačne, splatných vždy do 20. v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia pod následkom straty výhody splátok, v prevyšujúcej časti návrhu a protinávrhu tieto zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, doručenou mu 14.1.2010, domáhal, čím ju odôvodnil, ako sa žalovaná k žalobe vyjadrila písomne podaním, doručeným mu 16.6.2010 (č.l.18-25), a vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými vo veci vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav veci. Konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že manželstvo uzatvorili 27.7.1991, že bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu (ďalej len OS) Košice II 20C/1226/00-25 z 28.11.2001, právoplatným 22.2.2002, že medzi účastníkmi konania nie je sporné a vyplýva to aj z predložených listinných dôkazov (žiadosť o schválenie dohody o výmene bytov, zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu), že predmetný byt č.2 nachádzajúci sa v A.D. Z. R. X (ďalej len predmetný byt) bol žalovanej odovzdaný na základe zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu 13.5.1991 na základe žiadosti o schválenie dohody o výmene bytov z 29.4.1991 schválenej Bytovým hospodárstvom, š.p. 3.5.1991, kedy došlo k výmene žalovanou pôvodne užívaného 2 izbového bytu za predmetný byt, že predmetný byt nadobudli do osobného vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzatvorenej s Mestom Košice ako pôvodným vlastníkom 10.12.1996, ktorej vklad bol povolený pod č.D96/97 13.2.1997 a v súčasnosti sú účastníci zapísaní na LV č.XXXXX, okres Košice II, obec Košice - Západ, k. ú. K. ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti s podielmi 1/1. Ďalej uviedol, čo vyplýva z predloženej korešpondencie, z pripojeného spisu 17C/44/2008 OS Košice II, z odôvodnenia rozsudku 17C/44/2008-85 z 10.11.2008 a rozsudku Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 3Co/56/2009-118 zo 16.6.2009, ktorým potvrdil rozsudok 17C/44/2008-85. Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné a vyplynulo to aj z predložených rozsudkov OS Košice II, že ten rozhodol o úprave rodičovských práv a povinností vo vzťahu k mal. P. Š., nar.13.11.1992, rozsudkom Nc984/97-13 z 26.6.1998, právoplatným 13.7.1998, ktorým schválil rodičovskú dohodu (uviedol jej obsah). Uviedol ďalej, čo vyplýva z čestného prehlásenia F. A. zo 17.12.2008, z výňatkov listov (prekladu z maďarského jazyka), z lekárskych správ, z potvrdenia Obvodného oddelenia PZ Košice - Západ z 12.7.2000, z vyjadrenia Záujmového združenia žien Fenestra a z predložených zálohových predpisov vo vzťahu k predmetnému bytu. Ďalej reprodukoval obsah výpovede znalkyne D.. O. (zápisnica na č.l.330-331) na pojednávaní 18.6.2013, žalobcu na pojednávaní 13.9.2011 (zápisnica na č.l.156 p. v.-157) a žalovanej na pojednávaní 13.9.2011 (zápisnica na č.l157 p. v.-158) a na pojednávaní 18.6.2013 (zápisnica na č.l.332). Uviedol tiež, čo vyplýva zo stanoviska Magistrátu mesta Košice, reprodukoval obsah vyjadrenia (č.l.95-106) žalobcu, doručeného mu 25.11.2010 a písomného vyjadrenia (č.l.164-171) žalovanej, doručeného mu 31.10.2011. Vo veci nariadil znalecké dokazovanie D.. M. O., znalkyňou z odboru Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností, ktorá vypracovala znalecký posudok (ďalej len ZP) č.23/2012 za účelom zistenia trhovej hodnoty nehnuteľnosti a zistenia hodnoty rekonštrukčných prác vykonaných na predmetnom byte. Uviedol, ako v závere znalkyňa odpovedala na uložené otázky, ako sa vyjadrila žalovaná k ZP podaním, doručeným mu 10.8.2012, a doplnku k ZP podaním, doručeným mu 16.1.2013 (č.l.315-317), ako sa vyjadril žalobca k ZP podaním, doručeným mu 3.9.2012, a k doplnku k ZP, podaním, doručeným mu 4.2.2013 (č.l.320-322) a čo uviedla a ako odpovedala na otázky znalkyňa v doplnku k ZP č.27/2012 porovnávacou metódou. Vychádzajúc z § 149 ods.4,§ 137 ods.1,§ 139,§ 141 ods.1,§ 142 ods.1,§ 107 ods.2,3,§ 451 a § 456 O. z. (ich znenie citoval) konštatoval, že žalobca sa v danom prípade domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov konania vo vzťahu k predmetnému bytu, že podielové spoluvlastníctvo žiadal vyporiadať tým spôsobom, aby za výlučnú vlastníčku bola určená žalovaná, ktorá by zároveň bola povinná vyplatiť mu primeranú náhradu, pričom žalovaná so zrušením podielového spoluvlastníctva súhlasila, rovnako nenamietala spôsob vyporiadania tak, aby sa stala výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, namietala iba výšku primeranej náhrady a zároveň žiadala, aby podielové spoluvlastníctvo vyporiadal v širšom zmysle, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že potom ako uzatvorili manželstvo 27.7.1991, boli obaja účastníkmi zmluvného vzťahu, na základe ktorého došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ktorého vklad bol povolený 13.2.1997, že otázka vlastníckeho práva bola už aj predmetom konania 17C/44/2008, v ktorom OS Košice II zamietol žalobu žalovanej, ktorou žiadala určiť, že predmetná nehnuteľnosť patrí do jej výlučného vlastníctva a zároveň vyjadril názor, že predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá za trvania manželstva do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM). Rovnako považoval za nespornú skutočnosť, že po rozvode manželstva, keď rozsudok o rozvode nadobudol právoplatnosť 22.2.2003, po dobu 3 rokov od zániku manželstva, nedošlo medzi účastníkmi konania k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní BSM, ani nebola podaná žaloba na súd na jeho vyporiadanie, v dôsledku čoho v súlade s § 149 ods.4 O. z. došlo vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti k vzniku podielového spoluvlastníctva účastníkov konania s tým, že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké, t.j., každý z nich sa stal podielovým spoluvlastníkom s veľkosťou podielu 1/2. Bol preto jednoznačne toho názoru, že už nie je možné odchýliť sa od zák. stanovenej zásady, že márnym uplynutím 3 ročnej lehoty vzniklo podielové spoluvlastníctvo uvedeným spôsobom, keď podiely oboch účastníkov sú rovnaké a preto aj pri jeho vyporiadavaní musel vychádzať z takto zisteného skutkového stavu, keď mal jednoznačne za preukázané, že podiely oboch účastníkov sú rovnaké a podiel každého z nich je 1/2 k celku. Keďže medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že doposiaľ takto vzniknuté podielové spoluvlastníctvo nebolo zrušené a vyporiadané a obaja účastníci vyjadrili zhodné stanovisko o tom, že chcú, aby bolo zrušené, v prvom výroku rozsudku podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil. K otázke vyporiadania podielového spoluvlastníctva poukázal na tú skutočnosť, že vychádzal jednak zo zhodných stanovísk oboch účastníkov konania, keď obaja navrhli, aby za výlučného vlastníka predmetnej nehnuteľnosti bola určená žalovaná, pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že rozdelenie veci v tomto prípade nebolo možné a preto bolo potrebné rozhodnúť o prikázaní veci jednému zo spoluvlastníkov za primeranú náhradu, a preto v druhom výroku celú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Medzi účastníkmi konania ostávala spornou otázka určenia výšky primeranej náhrady, keď sa nestotožnil s názorom žalovanej, že pri určovaní výšky primeranej náhrady je možné zohľadniť to, akým spôsobom sa jednotliví spoluvlastníci pričinili o nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti, ako sa pričinili o jej zveľadenie, príp. zohľadniť násilné správanie sa spoluvlastníka, keď bol toho názoru, že uvedené skutočnosti by bolo namieste zohľadňovať spolu so zohľadnením veľkosti podielov a účelnosti využitia predmetnej nehnuteľnosti pri rozhodovaní o tom, ktorému z účastníkov (teda z podielových spoluvlastníkov) predmetnú vec prikáže, v prípade, ak by obaja účastníci mali záujem, aby predmet podielového spoluvlastníctva bol prikázaný do ich výlučného vlastníctva, t.j., pri riešení otázky spôsobu vyporiadania. Bol však toho názoru, že žalovanou uvádzané skutočnosti o spôsobe nadobudnutia nehnuteľnosti a jej pričinení sa na zveľadení a jej udržaní, príp. zohľadnenie násilného správania sa žalobcu, nie je možné zohľadňovať pri určení primeranej náhrady (t.j. výšky náhrady). Dospel k záveru, že pri stanovení primeranej náhrady je potrebné vychádzať z trhovej hodnoty nehnuteľnosti a veľkosti podielov jednotlivých spoluvlastníkov (v tomto prípade 1 a 1). Pri určení hodnoty nehnuteľnosti vychádzal zo ZP a doplnku k ZP, ktorý v tomto konaní vypracovala znalkyňa Ing. Hasíkovou, keď zohľadnil námietky oboch účastníkov voči ZP a jeho doplnku a zároveň zohľadnil vyjadrenie a stanovisko znalkyne, ktorá poukázala na tú skutočnosť, že ani jedna z použitých metód, nie jej spôsobilá jednoznačne určiť objektívnejšie trhovú hodnotu predmetnej nehnuteľnosti a preto považoval za vhodné vychádzať z priemeru týchto 2 cien stanovených 2 odlišnými spôsobmi. Určil tak priemernú hodnotu nehnuteľnosti, vychádzajúc zo znalkyňou stanovenej ceny v ZP (určenej spôsobom polohovej diferenciácie) v sume 37 600 € (teda vychádzal z ceny, akú by mala nehnuteľnosť v prípade, ak by neboli vykonané rekonštrukčné práce), ktorú spriemeroval s cenou nehnuteľnosti stanovenej v doplnku ZP v sume 45 300 € (stanovenú porovnávacou metódou), čím dospel k hodnote bytu 41 450 € (37 600 + 45 300 = 82 900 € : 2 = 41 450 €). Konštatoval, že podiel žalobcu, ktorý je spoluvlastníkom podielu o veľkosti 1/2 uvedenej hodnoty je 20 725 €, ktorú sumu uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi, ako náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel a umožnil jej túto náhradu splácať v pravidelných mesačných splátkach, napriek tomu, že mala možnosť v priebehu trvania tohto sporu sa na povinnosť uhradiť primeranú náhradu pri vyporiadaní pripraviť priebežne (keďže žaloba mu bola doručená ešte v januári 2010). Podotkol, že pokiaľ by sa žalovaná snažila na konečné rozhodnutie pripraviť tým spôsobom, že by postupne odkladala finančné prostriedky, mohla mať ku dňu rozhodnutia o veci k dispozícii už celú potrebnú sumu (s poukazom na požiadavku samotnej žalovanej, ktorá vo svojom písomnom vyjadrení, doručenom mu, žiadala umožniť jej splácať túto čiastku v splátkach rozložených na dobu 3 rokov). Zohľadnil však tú skutočnosť, že pomery na strane žalovanej sa zmenili, keďže sa stala nezamestnanou (nie v dôsledku jej správania sa), keď jej výpoveď bola daná z organizačných dôvodov a jej jediným príjmom v súčasnosti bola do júna 2013 dávka 300 € + výživné 150 € a od júla 2013 je to dávka cca 60 € + výživné 150 €. Vo vzťahu k uvedenému poukázal aj na tú skutočnosť, že náhrada za spoluvlastnícky podiel má slúžiť väčšinou na zabezpečenie (kúpu) obdobnej nehnuteľnosti ako je tá, ku ktorej bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo, že v tomto konkrétnom prípade „sa jedná“ o nehnuteľnosť - byt, ktorá slúžila účastníkom konania na bývanie, pričom však žalobca v súčasnosti má vyriešenú bytovú otázku, keďže je výlučným vlastníkom inej nehnuteľnosti (bytu nachádzajúceho sa v Košiciach). Bol preto toho názoru, že tým, keď umožnil žalovanej vyrovnať podiel postupne v splátkach, neprimerane ju tak nezvýhodnil a ani tým neprimerane nepoškodil záujmy žalobcu. V súvislosti s uvedeným ešte doplnil, že v predmetnej nehnuteľnosti býva žalovaná spolu so spoločnou dcérou účastníkov konania, ktorá je síce už plnoletá, avšak ešte nie je samostatne schopná sa živiť, ktorú skutočnosť tiež zohľadnil. Nakoľko obaja účastníci sa v tomto konaní domáhali aj vyporiadania v širšom zmysle, keď žalobca si uplatňoval bezdôvodné obohatenie, ktoré mala získať žalovaná tým, že mu neumožňovala užívať aspoň 1 izbu v predmetnej nehnuteľnosti a žalovaná si uplatňovala náhradu za prostriedky vynaložené v súvislosti s vlastníctvom tejto nehnuteľnosti (nájom, platby do fondu opráv a platby za služby), ako aj čiastočnú úhradu za vykonané rekonštrukčné práce, sa zaoberal ďalej týmito spornými skutočnosťami. K požiadavke žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaná užívala celú nehnuteľnosť, ktorej je podielovým spoluvlastníkom, zameral dokazovanie na zistenie, či z jej strany došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a, či bezdôvodné obohatenie získala na úkor žalobcu, preto ako prvé skúmal, či jej konanie napĺňa pojem bezdôvodného obohatenia tak, ako ho upravuje § 451 ods.2 O. z. Dospel k záveru, že na strane žalovanej nedošlo k naplneniu znakov bezdôvodného obohatenia ani jednej zo zák. uvedených jeho foriem, keďže nezískala majetkový prospech v dôsledku plnenia z právneho úkonu, ktorý by odpadol, ani z neplatného právneho úkonu a rovnako nezískala žiaden majetkový prospech tr. činnosťou. Podľa jeho názoru taktiež na jej strane nedošlo k získaniu plnenia bez právneho dôvodu, vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú nehnuteľnosť (byt) užívala ako podielová spoluvlastníčka tejto nehnuteľnosti a právnym dôvodom, ktorý ju oprávňoval predmetný byt užívať, bolo jej podielové spoluvlastníctvo. Tu poukázal na tú skutočnosť, že pri podielovom spoluvlastníctve, podielové spoluvlastníctvo jednotlivých spoluvlastníkov nie je reálne rozdelené a teda žiaden z nich nemá právo výlučne disponovať určitou reálne oddelenou časťou veci, ale naopak, každý zo spoluvlastníkov má právo užívať celú vec ako celok. Preto v prípade, ak niektorý zo spoluvlastníkov celý predmet spoluvlastníctva užíva, nedochádza uňho k bezdôvodnému obohateniu na úkor ostatných spoluvlastníkov. Bol toho názoru, že v prípade, pokiaľ niektorý zo spoluvlastníkov bráni druhému v užívaní veci, môže sa tento spoluvlastník domáhať svojich práv prostredníctvom súdu a žiadať, aby mu bolo umožnené vec užívať (vstúpiť do nehnuteľnosti). Za bezdôvodné obohatenie by - podľa jeho názoru - bolo možné považovať iba stav, pokiaľ by niektorý zo spoluvlastníkov získaval z veci nejaké úžitky, napr. prostredníctvom prenajímania nehnuteľnosti, kedy by bolo potrebné takto získaný výťažok rozdeliť medzi spoluvlastníkov v súlade s veľkosťou ich spoluvlastníckych podielov a pokiaľ by k takémuto rozdeleniu nedošlo, mohlo by dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane toho zo spoluvlastníkov, ktorý by si ponechal celý výťažok, v tomto konkrétnom prípade však predmetnú nehnuteľnosť žalovaná neprenajímala, ani neumožňovala tretej osobe vec užívať, napr. v rámci podnájmu, nezískavala žiadne úžitky a užívala nehnuteľnosť iba výlučne ona sama so svojou rodinou, preto sa -podľa jeho názoru - bezdôvodne neobohatila, preto nárok žalobcu považoval za nedôvodný. Následne posudzoval aj nárok žalovanej na úhradu prostriedkov vynaložených v súlade s vlastníctvom predmetnej nehnuteľnosti aj v kontexte uvedených skutočností, keď poukázal na potrebu zohľadnenia dobrých mravov v súlade s § 3 O. z., kde bol toho názoru, že požiadavka žalovanej na úhradu pomernej časti nákladov vynaložených v súvislosti s bývaním v predmetnej nehnuteľnosti, keď v nej bývala výlučne ona a žalobca ju vôbec neužíval, by bola v rozpore s dobrými mravmi. Vo vzťahu k požiadavke žalovanej na zohľadnenie nákladov vynaložených na rekonštrukčné práce, bol toho názoru, že nakoľko pri vykonaných prácach, tak ako ich popísala, „sa nejednalo“ o nutné opravy, ktoré by boli nevyhnutné, z toho dôvodu, že by priamo ohrozovali život a zdravie obyvateľov, bolo potrebné, aby pred vykonaním takýchto prác žiadala súhlas na ich vykonanie od podielového spoluvlastníka, pričom medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že tieto práce boli vykonané bez toho, aby o súhlas požiadala, teda žalobca na výkon takýchto prác nedal súhlas. Preto bol toho názoru, že nebolo možné zohľadniť všetky reálne vynaložené náklady na takúto rekonštrukciu a bolo možné zohľadniť iba to, akým spôsobom sa táto nehnuteľnosť zhodnotila s vykonaním týchto prác, ktorú skutočnosť zohľadnil pri určovaní výšky hodnoty bytu, keď pri určovaní priemernej hodnoty nevychádzal z ceny bytu stanovenej znalkyňou spôsobom polohovej diferenciácie, vychádzajúc zo stavu bytu v čase vypracovania posudku (t.j. po rekonštrukcii), ale vychádzal z hodnoty stanovenej znalkyňou, akú by mala nehnuteľnosť pred vykonaním rekonštrukčných prác (bez ich vykonania). K tvrdeniu žalovanej, že vynaložila svoje výlučné prostriedky (požičané a z darovania) na úhradu kúpnej ceny za predmetný byt pri jeho nadobudnutí do vlastníctva, poukázal na skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku 17C/44/2008 OS Košice II, ako aj v rozsudku 3Co/56/2009 KS v Košiciach, t.j., že vo vzťahu k týmto tvrdeniam neuniesla dôkazné bremeno, a to ani v tomto konaní, keď doplnila preklad listov od svojej babičky, z ktorých jednoznačne nie je možné vyvodiť kedy, v akej výške a na aký účel jej boli poskytnuté finančné prostriedky. S poukazom na uvedené úvahy, návrh účastníkov na širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa ich návrhov, zamietol. Napokon poznamenal, že nevykonal dôkaz výsluchom svedka - brata žalobcu, nakoľko tento mal byť vypočutý na otázky týkajúce sa správania sa žalobcu pred odchodom zo spoločnej domácnosti, príp. k tej skutočnosti, že bol vymenený zámok na predmetnej nehnuteľnosti, ktoré nepovažoval za relevantné a, že o trovách konania, v súlade s § 151 ods.3 O. s. p., rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Voči výrokovej časti dotknutého rozsudku podal žalobca v stanovenej lehote nasledujúce odvolanie v rozsahu určenia povinnosti žalovanej vyplatiť polovicu hodnoty bytu 20 725 € po 247 € mesačne, ktoré odôvodnil nasledovným: Skutkový a právny stav veci: Napadnutá časť rozsudku vo svojom obsahovom vyjadrení na str.16 zakladá dôvody, ktoré viedli súd k umožneniu výplaty mu polovice bytu v splátkach vo výške 247 € mesačne, t.j., po dobu 7 rokov. Tieto dôvody možno zhrnúť do 2 okruhov: 1. sociálna potrebnosť žalovanej z titulu je nezamestnanosti od 12/2012, 2. potreba riešenia jej bytovej otázky bez jeho znevýhodnenia. K bodu 1. a./ Tvrdenia žalovanej, že je bez pracovného pomeru a poberá dávku v nezamestnanosti, nota bene dávku v hmotnej núdzi vo výške niekoľko desiatok €, sú jej účelovými tvrdeniami. Je schopná sa sama živiť. Žije v druhom najväčšom meste Slovenska, kde je možnosť, teda potencialita, ale i fakticita získania práce vysoká. Ak ale matka tvrdí, že si nemôže nájsť zamestnanie v Košiciach, je možnosť získania práce i mimo regiónu Košíc, dokonca v rámci zjednotenej Európskej únie v celom priestore EÚ v rámci voľného pohybu osôb. Opätovne zvýraznil, že matka je schopná sa sama živiť, jej dcéra je dospelá, nie je odkázaná na jej každodennú prítomnosť. Mal za to, že za žalovanou udávanou niekoľkomesačnou sociálnou potrebnosťou je iný, skutočný jej cieľ - mať status nízkopríjmovej osoby pre účely konania o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a súčasne v konaní o výživnom konanom na tunajšom súde pod sp. zn. 22C/25/2013, kde tento status prezentuje voči nemu ako odporcovi. Veď je predsa jednoznačné, že žalovaná s dcérou nemôžu byť dlhodobo v ekonomickej situácii, akú prezentuje súdu a musia tento stav radikálne riešiť. b./ Manželstvo jeho a žalovanej bolo tunajším súdom rozvedené v r.2002. Od r.2002 žalovaná vedela o potrebe vyporiadania bezpodielového, neskôr podielového spoluvlastníctva s ním, pritom po celý čas prezentovala nesporný záujem o nadobudnutia predmetného bytu do svojho výlučného vlastníctva. Z uvedeného plynie, že napadnutá časť rozsudku nesprávne stanovuje začiatok doby, keď žalovaná mohla fakticky vykonávať úspory, či iným spôsobom získať zdroje na výplatu nesporného jeho zákonného podielu nie od januára 2010, ale od februára 2002, keď rozhodnutie o rozvode manželstva nadobudlo právoplatnosť. c./ Žalovaná bola od roku februára 2002 do decembra 2012 sústavne v pracovnom pomere. Jej pracovný pomer zanikol v decembri 2012, dokonca po 17 rokoch nepretržitého pracovného pomeru. Z uvedeného plynie, že bolo v reálnych možnostiach vykonávať úspory pre zabezpečenie takého dôležitého momentu po dobu 10 rokov akým je zabezpečenie bytu pre seba. Okrem toho je nepochybné, že žalovaná pri ukončení pracovného pomeru po 17 rokoch u toho istého zamestnávateľa z organizačných dôvodov, obdŕžala významné odchodné. Ak teda v súčasnosti prezentuje, že nemá žiadne úspory na výplatu jeho podielu, buď uvádza skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde alebo úspory nie je schopná vykonávať, čo ale vnáša do jeho pozície neistotu jej disciplíny pri plnení na základe napadnutého rozhodnutia, čo ho jednoznačne znevýhodňuje pre čas pro futuro. d./ Súd v napadnutej časti rozsudku konštatuje, že žalovaná býva v predmetnom byte s plnoletou dcérou, ktorá nie je sa schopná ešte samostatne živiť. Dcéra účastníkov konania má 20 rokov. Jej potencialita, i napriek štúdiu na vysokej škole, byť príčinná do domácnosti, v ktorej žije, podľa svojich možností a schopností peňažnými prostriedkami, je nesporná a mutatis-mutandis je zákonne stanovená i v ust. zák. o rodine. e./ Samotná žalovaná vo svojich vyjadreniach žiadala i napriek prezentovanej sociálnej potrebnosti splátkový kalendár na dobu 3 rokov. Tu je ale logický rozpor, ak je podľa jej vlastných slov sociálne potrebná tak, že poberá v súčasnosti dávku 300 € z úradu práce a v najbližšom období iba niekoľko desiatok € ako dávku v hmotnej núdzi, ako by bola schopná výplaty podielu jemu v mesačných splátkach radovo dvojnásobne vyšších ako napadnutým rozhodnutím súdu. Z uvedeného plynie jediný uzáver a to, že žalovaná o svojich zdrojoch a príjmoch neuvádza skutočnosti, ktoré sa zakladajú na pravde. f./ Neexistuje žiadny zákonný dôvod nato, aby prípadné plnenie žalovanej jemu bolo realizované v splátkach. V zmysle zák. sa má plniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, je jednoznačne vo vôli a dispozícii žalovanej, aby si zobrala úver z bankového domu, zaťažila pritom predmetnú nehnuteľnosť, ktorej bude výlučnou vlastníčkou a následne plnila v splátkach banke a nie jemu, keďže sama tvrdí, že plnenie v splátkach jej nerobí problém. K bodu 2. a./ žalovaná je budúcou vlastníčkou 3 izbového bytu v Košiciach, ktorý obývajú 2 osoby, žalovaná a jej dcéra. On je vlastníkom 1,5 izbového bytu v Košiciach, ktorý obývajú 3 osoby, on, jeho manželka a ich 23 ročný syn, momentálne bez pracovného pomeru. Z uvedeného plynie, že je to on, ktorý si potrebuje riešiť neúnosnú bytovú otázku a, že teda konštatovanie súdu v napadnutej časti rozsudku o tom, že náhrada za spoluvlastnícky podiel má slúžiť väčšinou na zabezpečenie (kúpu) obdobnej nehnuteľnosti, ako je tá, ku ktorej bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo, sa má vzťahovať na neho, nie na žalovanú a je súdom nesprávne subsumovaná. Všetky uvedené skutočnosti boli prezentované v dokazovaní. Na základe uvedeného rezumoval, že tým, že súd umožnil žalovanej vyrovnať podiel v splátkach, neprimerane ju zvýhodnil a neprimerane poškodil jeho záujmy. Mal za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného navrhol, aby inštančný súd po preskúmaní skutkového a právneho stavu veci zmenil v napadnutej časti rozsudok a rozhodol tak, žalovaná je povinná vyplatiť mu náhradu jeho spoluvlastníckeho podielu 20 725 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná podala v „zakonnom“ stanovenej lehote proti výroku rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti protinávrhu tento zamieta odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. c) a d) O. s. p. V odvolaní uviedla, o. i., že za nespravodlivé považuje zamietnutie v časti svojho protinávrhu na vyporiadanie v širšom slova zmysle, keď si titulom širšieho vyporiadania uplatnila sumu 7 170,09 €, ktorá suma predstavuje súčet sumy 4 046,61, t.j. sumy, ku ktorej úhrade bol z titulu vlastníctva nehnuteľností za r.2005-2012 povinný žalobca ako podielový spoluvlastník nehnuteľnosti a 3 123,48 € z titulu vykonania rekonštrukčných prác na predmetnej nehnuteľnosti - jej nároky boli bližšie špecifikované v podaní založenom v súdnom spise (Dôkaz: Podanie zo 17.6.2013- v spise). Ďalej uviedla, že si titulom širšieho vyporiadania uplatnila sumu, ktorá predstavuje súčet súm a) z titulu úhrad vo vzťahu k nákladom spojených s vlastníctvom nehnuteľnosti, na ktorých sa mal podieľať v 1/2 žalobca (4 046,61 €), b) z titulu vykonaných rekonštrukčných prác (3 123,48 €). a) Náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti. Citujúc, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku na str.17, dala do pozornosti, že NEJDE o náklady vynaložené v súvislosti s bývaním, ako uviedol súd, ale o náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti, čo je - podľa jej názoru - z právneho hľadiska rozdiel a uvedené nemožno stotožňovať. V zmysle platnej právnej úpravy nákladmi, ktoré je vlastník bytu povinný uhrádzať bez ohľadu na to či tento byt užíva alebo nie, sú predovšetkým náklady na fond opráv, odmenu za správu, poplatky SIPO, dodávky tepla (spoločné priestory a p. bez ohľadu na spotrebu v byte), 10 % nákladov na ohrev vody, upratovanie spoločných priestorov, osvetlenie spoločných priestorov, MaRT a ÚVN, odvod dažďovej vody a poistenie, tak ako sú vyčíslené vo vyúčtovaniach doručených jej správcom bytového domu. Zmyslom vyporiadania spôsobom podľa § 142 ods.1 tretej veta O. z. nie je len poskytnutie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale vyriešenie všetkých vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou podielového spoluvlastníctva. So zreteľom na to sa toto vyporiadanie vykonáva ako vyporiadanie v širšom slova zmysle, v rámci ktorého sa prihliada aj k tomu, či a do akej miery ten-ktorý spoluvlastník zhodnotil spoločnú nehnuteľnosť investíciami, príp. iným spôsobom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR 4MCdo 12/2011 z 27.2.2012). Ďalej poukázala na ustálenú súdnu prax, ktorá uvádza, že počas konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva si spoluvlastník, ktorému je kladená povinnosť zaplatiť druhému spoluvlastníkovi primeranú náhradu za vyporiadavané nehnuteľnosti, nemôže proti takémuto nároku spoluvlastníka započítať iný majetkový nárok. Súd v týchto súvislostiach ani nemôže znížiť peňažnú náhradu s poukazom na dobré mravy. Je tomu tak preto, je rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva má konštitutívnu povahu a zakladá tak práva a povinnosti až do budúcna. Právo na zaplatenie náhrady tak vzniká spoluvlastníkovi až právoplatnosťou tohto rozhodnutia a len proti takto existujúcemu nároku možno namietať započítanie. Preto kým toto právo nejestvuje, nemožno ho ani porovnávať s kritériom dobrých mravov. b) Stanovenie ceny nehnuteľnosti. Súd dospel k názoru, že vykonané rekonštrukčné práce nepredstavovali nutné opravy, ktoré boli nevyhnutné a preto bol potrebný pred ich vykonaním súhlas podielového spoluvlastníka, kedy z konania nebolo sporné, že tieto boli vykonané práce bez toho, aby žalobcu o tento súhlas požiadala. Z uvedeného dôvodu nebolo možné - podľa názoru súdu - zohľadniť všetky reálne vynaložené náklady na takúto rekonštrukciu a bolo možné zohľadniť iba to, akým spôsobom sa táto nehnuteľnosť zhodnotila vykonaním týchto prác, ktorú skutočnosť zohľadnil súd pri určovaní výšky hodnoty bytu, keď - ako uvádza vo svojom odôvodnení - nevychádzal z ceny bytu stanovenej znalkyňou spôsobom polohovej diferenciácie vychádzajúc zo stavu bytu v čase vypracovania posudky (t.j. po rekonštrukcii), ale vychádzal z hodnoty bytu stanovenej znalkyňou, akú by mala nehnuteľnosť pred vykonaním rekonštrukčných prác (bez ich vykonania). V nadväznosti na uvedené uviedla, že súd napriek skutočnosti, že tvrdí vo svojom odôvodnení, že vychádzal z ceny nehnuteľnosti, akú mala nehnuteľnosť bez vykonania rekonštrukčných prác, tak v skutočnosti spriemeroval ceny, a to cenu 45 300 €, ktorá predstavuje cenu po vykonaní rekonštrukcie a cenu 37 600 €, ktorá predstavuje cenu pred vykonaním rekonštrukčných prác. Navyše, ak malo byť - podľa súdu - zohľadnené zhodnotenie nehnuteľnosti, tak v tomto smere sa obmedzil len na zhodnotenie ostatnými rekonštrukčnými prácami (700 €), bez zohľadnenia zhodnotenia nevyhnutnými rekonštrukčnými prácami. V tejto súvislosti dala do pozornosti, že v zmysle § 154 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, bolo povinnosťou súdu pri posudzovaní otázky všeobecnej ceny nehnuteľnosti, dôležitej pre správne určenie výšky primeranej náhrady ustupujúcemu spoluvlastníkovi, vychádzať z aktuálneho stavu nehnuteľnosti v čase jeho rozhodovania, rozumej z ceny PO vykonaní rekonštrukčných prác a investície ňou vynaložené, požadované v rámci širšieho vyporiadania mali byť premietnuté do samostatného výroku. V prípade, že súd chcel spriemerovať cenu nehnuteľnosti, tak mal po správnosti sčítať sumu 45 300 € a sumu 38 300 € = 83 600 €/2 = 41 800 €. (41 800/2=20 900 €). Podľa jej názoru je na zváženie, či vôbec v takomto prípade (pri vypracovaní ZP, ktorý preukazným spôsobom určil cenu nehnuteľnosti) je spriemerňovanie cien vôbec zákonným spôsobom určenia ceny vyporiadania medzi účastníkmi konania - cenu nehnuteľnosti stanovenú rozsudkom súdu ale odvolaním nenapáda. c) Náklady vynaložené na rekonštrukčné práce. Mala za to, že pokiaľ vykonaním rekonštrukcie došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti, zhodnotili sa tým aj podiely spoluvlastníkov, a teda aj podiel žalobcu a to bez ohľadu, či išlo o rekonštrukčné práce, ktoré boli nevyhnuté alebo ostatné rekonštrukčné práce. Vo vzťahu k rekonštrukčným prácam je zjavné, že rekonštrukčné práce, ktoré boli nevyhnutné, sú už zohľadnené v sume nehnuteľnosti 37 600 € (viď ZP), avšak zhodnotenie nehnuteľnosti ako také (t.j. rozdiel ceny nehnuteľnosti pred vykonaním rekonštrukčných prác a po ich vykonaní, rozumej všetkých rekonštrukčných prác) určené nebolo, vzhľadom na čo bola týmto postupom súdu ukrátená na svojom nároku. I. Nevyhnutné rekonštrukčné práce. Vo vzťahu k svojej požiadavke na zohľadnenie nákladov vynaložených na rekonštrukčné práce, citovala, akého názoru bol súd. V nadväznosti na uvedené nevedno, na základe akých skutočností súd vyvodil, že sa nejednalo o nevyhnutné opravy, uvedené je pre ňu nepochopiteľné za stavu, že znalkyňa v závere ZP č.23/2012 jasne uviedla, že hodnota nákladov na nevyhnutné rekonštrukčné práce je spolu 5 109,97 €. Nevyhnutnosť takto vykonaných práv znalkyňa odôvodnila vzhľadom na končiacu životnosť, nevyhovujúce materiálové vyhotovenie, neplnenie základných funkcií a kritérií na konštrukcie stavieb, dochádza k havarijnému stavu týchto konštrukcií. Z predmetnej sumy je oprávnená požadovať 1/2, t.j. 2 554,99 €. Závery rozhodnutia súdu, že v danom prípade sa nejednalo o nevyhnutné práce, sú v rozpore so závermi znaleckého dokazovania a v tomto smere je rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné. (Dôkaz: str.19 ZP - v spise). V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 22Cdo599/1999 z 21.6. 2001, ktorý judikoval, že v prípade, že sa jedná o investíciu na nutnú opravu či údržbu spoločnej veci, výška tohto bezdôvodného obohatenia by bola daná podielom na investícii zodpovedajúcim spoluvlastníckemu podielu. Bola toho názoru, že má okrem náhrady investícií na vykonanie nevyhnutných rekonštrukčných prác právo požadovať zhodnotenie nehnuteľnosti týmito rekonštrukčným prácami v 1, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie NS SR 5Cdo 52/2011 z 3.5.2011 (Dôkaz: Rozhodnutie NS SR 5Cdo 52/2011 z 3.5.2011 - v prílohe). V nadväznosti na uvedené, súd vo vzťahu k nevyhnutným rekonštrukčným prácam nielenže nepriznal investície za takto vykonané práce, ale nepriznal ani zhodnotenie nehnuteľnosti týmito rekonštrukčnými prácami. II. Ostatné rekonštrukčné práce. V prípade, že ide o iné investície než nevyhnutné, povinnosť spoluvlastníka vydať bezdôvodné obohatenie je vo výške rozdielu zhodnotenia jeho podielu v dôsledku vynaloženej investície, čo je dané rozdielom medzi cenou spoluvlastníckeho podielu pred investíciou a po jej vynaložení. Vo vzťahu k ostatným rekonštrukčným prácam, kedy k týmto prácam súhlas zo strany žalobcu nebol daný, je možné uplatňovať si len zhodnotenie nehnuteľnosti. Ostatné rekonštrukčné práce, ktoré neboli nevyhnutné na bežné užívanie, boli vyčíslené v ZP č.23/2012 na sumu 1 137 € vo vzťahu k investíciám, zhodnotenie nehnuteľnosti ostatnými rekonštrukčnými prácami predstavuje sumu 700 €, kedy z tejto sumy je oprávnená považovať 1/2, t.j., 350 €. Zhrnúc uvedené, súd jednoznačne pochybil, keď prihliadal len na zhodnotenie nehnuteľnosti ostatnými prácami, a nebral do úvahy, že k zhodnoteniu došlo i vykonaním rekonštrukčných prác, ktoré boli nevyhnutné, navyše tieto bez ďalšieho vyhodnotil ako práce, ktoré neboli nevyhnutné a preto sa náhradou investícií ani nezaoberal, čo je za daného stavu neakceptovateľné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla bez ďalšieho, zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že sa uloží žalobcovi povinnosť úhrady 7 170,09 € titulom širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva v jej prospech a to, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň sa žalobca zaviaže nahradiť jej trovy odvolacieho konania. Žalobca podal nasledujúce vyjadrenie k odvolaniu žalovanej. Skutkový a právny stav veci: I. Povinnosti v zmysle čl.13 Ústavy možno ukladať iba na základe zák. a v jeho medziach a nie rozhodnutím všeobecného súdu bez jeho opory v zák. (Nález ÚS SR I.ÚS51/97) a už vôbec nemožno uložiť povinnosť na základe tzv. ustálenej súdnej praxe, teda tak ako sa to žalovaná domáha vo svojom odvolaní. Čl.13 ods.1 Ústavy SR je ústavným princípom pre ukladanie povinnosti. Znamená subsumpciu zák. na konkrétnu skutkovú podstatu, teda aplikáciu zák., nie judikatúry. Kontinentálny právny priestor nie je priestorom precedentálnym. Z hľadiska výkladových pravidiel teórie práva nemajú rozhodnutia súdov, a to ani najvyššieho súdu, všeobecnú právnu záväznosť. Tento stav znamená preňho naplnenie princípu právnej istoty ako jedného z fundamentálnych princípov fungovania materiálneho právneho štátu, ktorým Slovenská republika bezosporu je. II. Napadnutý rozsudok zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo bytu medzi ním a žalovanou. Žalovaná sa počas konania pred súdom i v rámci odvolania domáhala a domáha, aby súd odpočítal tzv. jej náklady, ktoré vynaložila pri užívaní a úpravách predmetného bytu od relutárnej náhrady za jeho spoluvlastnícky podiel, ktorý je mu žalovaná povinná vyplatiť. Na tomto mieste dal do pozornosti str.3 ods.5 odvolania žalovanej a citoval ako tam samotná žalovaná argumentačne dôvodí. Súd v napadnutom rozsudku určil žalovanej povinnosť zaplatiť mu primeranú náhradu za vyporiadanie nehnuteľnosti. Podľa vlastných slov žalovanej zo str.3 ods.5 jej odvolania plynie, že si nemôže voči takémuto jeho nároku započítať iný majetkový nárok, teda in concreto, napr. nárok z tzv. stavebných úprav a, že tento stav je - podľa slov žalovanej - dokonca ustálenou súdnou praxou. Citáciou ďalších viet uvedených žalovanou na str.3 ods.5 jej odvolania uzatvoril, že žalovaná sama dôvodí neoprávnenosť svojho nároku voči nemu (Dôkaz: Odvolanie žalovanej, str.3 ods.5). III. Nikde v príslušných ust. O. z. o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nie je uvedený pojem „širšie, či najširšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva“. Účelom vyporiadania podielového spoluvlastníctva podľa O. z. a dôvodových správ k príslušným ust. v prípade, ak súd vyporiadava podielové spoluvlastníctvo prikázaním veci jednému zo spoluvlastníkov, je určenie primeranej náhrady, ktorým sa rozumie príslušný podiel všeobecnej ceny veci. Už to, že vec je určená do výlučného vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov, je výrazné obmedzenie, resp. zánik vlastníckeho práva pre druhého spoluvlastníka (čo je invazívny „zázah“ do základného práva a slobody) a primeraná náhrada je hodnotový ekvivalent, ktorý nemôže byť modifikovaný inými majetkovými nárokmi medzi spoluvlastníkmi. Citáciou ďalších viet uvedených žalovanou na str.3 ods.5 jej odvolania uzatvoril, že žalovaná sama dôvodí neoprávnenosť svojho nároku voči nemu (Dôkaz: Odvolanie žalovanej, str.3 ods.5). IV. Ak žalovaná na str.3 ods.5 rozporuje svoj názor s rozhodnutím súdu v spojení s konaním s dobrými mravmi, on akcentuje, že žalovaná účelovo spája nespojiteľné inštitúty. Napadnutý rozsudok zamietol z dôvodu rozporu s dobrými mravmi majetkový nárok žalovanej voči nemu, nemodifikoval primeranú náhradu jedného zo spoluvlastníkov pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Zvýraznil, že žalovaná účelovo vymenila zámok na spoločnom byte, čím mu znemožnila predmet spoluvlastníctva spoluvlastniť po dobu 13 rokov. Neustálou fabuláciou o jeho správaní sa snažila a snaží o jeho vykreslenie ako násilného človeka, bez jediného dôkazu, bez jediného rozhodnutia v priestupkovom, či tr. konaní, len aby získala výhodný status pri vyporiadavaní práv a povinnosti k predmetnému bytu. Navrhoval na podporu svojho tvrdenia vypočuť dcéru žalovanej a svojho brata, súd navrhnutý dôkaz nevykonal. Mal za to, že konanie žalovanej voči jeho osobe v súvislosti so spoluvlastníctvom k predmetnému bytu, keď vyše 10 rokov byt užívala sama, keď mu uvedeným spôsobom znemožnila užívanie jeho spoluvlastníctva a teraz sa snaží o sanovanie svojich výdavkov v spojení s jej užívaním bytu, je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu. Byt neopustil, bol žalovanou, jej fabuláciami a konaním prinútený z neho odísť. V. žalovaná vo svojom odvolaní odkazuje odvolacie dôvody na ustálenú súdnu prax s výpočtom uznesení Najvyššieho súdu SR. Žalovaná vo svojom odvolaní spomína 2 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR: - Uznesenie NS SR z 27.2.2012, 4MCdo 12/2011, - rozhodnutie NS SR z 3.5.2011, 5Cdo 52/2011). Zvýraznil nasledujúcu skutočnosť: Žalovanou uvedené rozhodnutia NS SR sú z mája 2011 a februára 2012. Podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva 14.1.2010. Žalovaná podala návrh na vyporiadanie svojich nárokov voči nemu 16.6.2010. Zákaz retroaktivity právnych noriem je jedným z fundamentálnych princípov fungovania materiálneho právneho štátu. Ak má byť ustálená judikatúra, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu momentom pre rozhodovanie v určitej veci, má sa za to, že to môže byť len rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré bolo prijaté pred podaním žaloby, teda v ustálenom právnom priestore v čase začatia konania, v právnej istote pre účastníkov konania danej týmto priestorom. Žalovanou uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sú datované po jeho podaniach i žalovanej v predmetnej veci. Žalovaná účelovo retroaktívne opiera svoje nároky o rozhodnutia, v čase podania svojich návrhov neexistujúce. Konanie žalovanej je „pregnantým“ porušením zákazu retroaktivity práva a porušením princípu právnej istoty, ktoré nepožíva právnu ochranu (Dôkaz: napadnutý rozsudok, odvolanie str.3 a str.5). VI. Žalovaná vo svojom odvolaní na str.2 a 3 uvádza a kvantifikuje svoje náklady spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti. O neoprávnenosti požadovania akéhokoľvek majetkového nároku dôvodil v uvedených čl. tohto podania. Napriek tomu uviedol ďalší rozmer neoprávnenosti majetkového nároku žalovanej, ktorý bol predmetnom dokazovania pred súdom i predmetom jeho písomného vyjadrenia [opakoval skutočnosti uvedené v svojom podaní - vyjadrení z 11.11.2010 (č.l.95-106), došlom súdu 25.11.2020, konkrétne v bodoch V.,VI. a VII.; uvedené vyjadrenie bolo žalovanej doručené, preto nebolo potrebné ani účelné jeho obsah znova uvádzať]. Na základe uvedeného mal za to, že argumentácia žalovanej v odvolaní na str.3 je bez právnej relevancie. VII. Žalovaná na str.4 a 5 svojho odvolania kvantifikuje náklady na nevyhnutné a ostatné rekonštrukčné práce. O neoprávnenosti požadovania akéhokoľvek majetkového nároku dôvodil v uvedených čl. tohto podania. Napriek tomu uviedol ďalší rozmer neoprávnenosti majetkového nároku žalovanej, ktorý bol predmetnom dokazovania pred súdom i predmetom jeho písomného vyjadrenia. Stavebné úpravy, popísané v ZP, napr. zmena dispozície bytu, výmena elektroinštalácie, výmena okna etc., boli vykonané na jeho majetku, teda spoluvlastníka bytu, bez jeho vedomia a súhlasu, tzn., že sa z hľadiska občianskeho práva jedná o stavebné úpravy, ku ktorým absentuje občianskoprávny titul, keďže absentuje súhlas spoluvlastníka, teda sa jedná o neoprávnené stavebné úpravy. Rovnako z hľadiska stavebného zák. sa jedná o stavebnú činnosť, ktorá nebola oznámená príslušnému stavebnému úradu v zmysle zák.č.50/76 Zb., teda sa jedná o nepovolenú (čiernu) stavebnú činnosť. Je teda právne nemožné, aby z právne neexistujúcej stavebnej činnosti bolo možné vyvodiť právne nároky voči inému subjektu /Z nepráva nemôže vzniknúť právo - Ex iniuria ius non oritur./ Žiadny ZP nemôže suplovať právne vady v posudku uvedených stavebných činností z hľadiska ich neoprávnenosti /bez občianskoprávneho titulu/ a nepovolenia, či neoznámenia /z hľadiska stavebného zák./. Z popísaných dôvodov je nepochybné, že žalovaná v r.2000 vymenila zámok v predmetnom byte bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, do súčasnosti vykonáva faktickú moc nad celým bytom sama, užíva a opotrebuváva jeho vlastníctvo a napriek tomu žiada od neho sanovanie jej platieb za polovicu bytu. Jej konanie možno jednoznačne subsumovať pod § 3 O. z. ako konanie contra bonos mores, ktoré nepožíva právnu ochranu a z ktorého nemožno založiť žiadne právne nároky voči nemu. Na tomto mieste chcel z dôvodu komplexnosti svojho právneho názoru v uvedenom spore vyjadriť nasledovné: Súd mu neuznal vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu existencie ideálnych podielov, teda z uvedeného dôvodu nie je možné zreálniť plnenie pre jedného z ideálnych podielových spoluvlastníkov. Ak sa vychádza z tejto logickej premisy, nie je možné z titulu existencie ideálnych podielov zreálniť žiadne plnenie medzi ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi, pokiaľ tento ideálny vzťah trvá, teda ani plnenie na základe majetkových nárokov podielových spoluvlastníkov v posudzovanom prípade. Bolo by to porušenie princípu rovnosti účastníkov konania ako jedného z fundamentálnych princípov fungovania materiálneho právneho štátu. VIII. Dal inštančnému súdu do pozornosti ďalšiu významnú skutočnosť: Žalovaná sa vo svojich podaniach pred súdom i v odvolaní domáha tzv. širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva podľa § 142 O. z. Čo však znamená podľa nej „širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa § 142 O. z.“, zostalo tajomstvom, až do podania odvolania ňou. Na str.5 odvolania žalovaná pri požadovaní nákladov na rekonštrukčné a ostatné práce v ods.4 a v ods.7 odkazuje požadovanie predmetných nákladov ako požadovanie bezdôvodného obohatenia od neho. Požadovanie vydania bezdôvodného obohatenia je osobitým právnym nárokom podľa O. z., ktorý má svoje zákonné špecifiká a kde jeho kvalifikované uplatňovanie plne spočíva na aktívne legitimovanej strane v unesení bremena tvrdenia i bremena dôkazu. Akcentoval, že žalovaná pred súdom nikdy nepožadovala od neho vydanie bezdôvodného obohatenia, tak, ako to teraz špecifikuje na str.5 svojho odvolania, ale že vždy dôvodila svoje nároky voči nemu tzv. „vyporiadaním podielového spoluvlastníctva v širšom podľa § 142 O. z.“. Dokazovanie bolo ukončené uznesením súdu, ktoré žalovaná nenamietala. Tvrdenia žalovanej v odvolaní sú novými právnymi skutočnosťami. Žalovaná na str.5 odvolania výslovne požaduje zmenu rozsudku iným právnym dôvodom, než si uplatňovala v prvostupňovom konaní, teda požadovaním bezdôvodného obohatenia, navyše bez akejkoľvek právnej fundámentácie, akým titulom k bezdôvodnému obohateniu došlo. Z uvedeného je jednoznačné, že zákonné odvolacie dôvody, ktoré žalovaná uvádza na str.2 svojho odvolania, sú prázdnou právnou floskulou vzhľadom na str.5 jej odvolania i odvolanie ako celok. Takto koncipované odvolanie žalovanej (implicitnou, no jednoznačnou zmenou právneho dôvodu uplatňovaného nároku) vnáša neistotu do jeho postavenia ohľadne plynutia doby pre prípadné uplatnenie námietky premlčania z titulu komplexnej ochrany jeho právneho postavenia. Ak sa teda má za to, že žalovaná si v odvolaní z 29.7.2013 uplatňuje od neho majetkové nároky, ako nároky z bezdôvodného obohatenia, voči týmto nárokom vznáša námietku premlčania z titulu komplexnej ochrany svojho právneho postavenia. IX. Na základe uvedeného mal za to, že odvolanie žalovanej, najmä vzhľadom na uvedenú str.3 ods.5, kde sama odôvodňuje neoprávnenosť svojho majetkového nároku voči nemu a str.5, kde sa domáha majetkových nárokov voči nemu, ako nárokov z bezdôvodného obohatenia, pričom pred súdom tento právny nárok nepožadovala, ale i všetkých ostatných dôvodov uvedených v tomto podaní, uviedol, je právne nepreskúmateľné a trpí takými právnymi vadami, ktoré ho diskvalifikujú ako relevantný podnet v inštančnom konaní. Z uvedených dôvodov preto navrhol inštančnému sudu, aby po preskúmaní spisového materiálu odvolanie žalovanej v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že žalobca svojim odvolaním napadol rozsudok v rozsahu určenia jej povinnosti vyplatiť mu polovicu hodnoty bytu 20 725 € v splátkach po 247 € mesačne, že sa v tejto časti stotožňuje s rozhodnutím súdu, rozhodnutie súdu považuje za spravodlivé. Mala za to, že súd správne pri rozhodovaní o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva účastníkov konania zobral do úvahy jej majetkové pomery, ako i rad skutočností, ktoré prezentovala počas celého konania a v dôsledku uvedeného umožnil vyplatiť náhradu za spoluvlastnícky podiel vo forme pravidelných splátok vo výške 247 € mesačne po dobu 7 rokov. K jednotlivým tvrdeniam žalobcu uviedla: a) Z konania je zrejmé, že sa pomery na jej strane výrazne zmenili, stala sa nezamestnanou (nie v dôsledku svojho správania sa), keď jej výpoveď bola daná z organizačných dôvodov a jej jediným príjmom v súčasnosti od júna 2013 je dávka vo výške 300 €, kedy výživné vo výške 150 € a od júla 2013 je poberateľkou iba dávky vo výške 60 € + 150 € titulom výživného činí jej príjem 210 € mesačne z čoho nie je schopná pokryť ani o základné životné potreby seba a svojej dcéry. Dala do pozornosti, že nie je v jej záujme mať status nízkopríjmovej osoby pre účely tohto konania, ide o stav, ktorý nastal bez jej vôle, kedy si hľadá akúkoľvek prácu, a aj vyrovnanie v splátkach je pre ňu finančne (a aj psychicky) vyčerpávajúce. Okrem uvedeného je situácia na trhu práce zlá a pre ňu je neakceptovateľné, aby pri svojom zdravotnom stave menila svoje bydlisko tak, ako to požaduje žalobca (ktorý na rozdiel od nej s odkúpením svojho bytu do osobného vlastníctva počkal až do zániku ich manželstva). b) K tvorbe úspor uviedla, že je pravdou, že ich manželstvo bolo rozvedené v r.2002, avšak žalobca prezentoval zo začiatku názor, že byt bude prepísaný na ich dcéru a tento svoj názor zmenil s veľkým časovým odstupom, vzhľadom na čo nemala dôvod k tvorbe úspor. Navyše požadovať tvorbu úspor od nej za stavu, že si žalobca je vedomý, že počas manželstva ako i po ich rozvode jej nijakým spôsobom nepomáhal, neprispieval na spoločnú domácnosť a následne neprispieval z titulu svojho spoluvlastníctva absolútne žiadnym spôsobom, je v rozpore s dobrými mravmi a reálne nemožné. d) Argumentácia „odporcu“, že ich dcéra je schopná sa sama živiť nenachádza oporu v Zák. o rodine. V tejto súvislosti poukázala na to, že ich dcéra v súčasnej dobe ukončila len 1.ročník vysokej školy, kedy už samotné štúdium na tejto vysokej škole je finančne zaťažujúce (UPJŠ Fakulta Práva), dcéra musela absolvovať doučovania na to, aby bola na predmetnú školu vôbec prijatá, čo bolo pre ňu finančne náročné obdobie, pričom je nutné zdôrazniť, že išlo o investície, ktoré majú zabezpečiť lepšiu budúcnosť dcéry ich oboch. f) Po zmene pomerov na svojej strane žiadala súd na pojednávaní 18.6.2013 o splátkový kalendár na obdobie 7 rokov, vzhľadom na čo nie je pravdou, čo uviedol žalobca vo vzťahu k jej príjmom. Povedané inak, nemožno vyvodzovať, že by uvádzala skutočnosti o svojom príjme, ktoré sa nezakladajú na pravde. Požadovať od nej, aby si za súčasného stavu vzala úver, je vylúčené, je nezamestnaná, jej príjmom je suma 210 € mesačne, vzhľadom na čo nie je reálne, aby jej tento úver bol poskytnutý. Dala do pozornosti, že o plnenie v splátkach žiadala už v čase, kedy zamestnaná bola, avšak jej príjmy boli na nízkej úrovni. V súčasnosti je bez práce, vzhľadom na čo sa absolútne nemožno stotožniť s tvrdením, že bude toto plnenie pre ňu za súčasného stavu bezproblémové. Ad II) Žalobca ďalej v svojom odvolaní poukazuje na to, že v 1,5 izbovom byte bývajú 3 osoby a to on, jeho manželka a 23 ročný nezamestnaný syn, kedy naopak dáva pre porovnanie, že v 3 izbovom byte bývajú len 2 osoby - ona s dcérou. V tejto súvislosti uviedla, že ak by bola situácia taká, ako prezentuje žalobca, bol by žiadal priznanie 3 izbového bytu do svojho výlučného vlastníctva od samého začiatku, tento však nikdy o predmetnú nehnuteľnosť skutočný záujem neprejavil a taktiež ani neprezentoval názor, že si chce zakúpiť väčšiu nehnuteľnosť, preto považuje toto tvrdenie len za účelové. V závere uviedla, že ak už má byť prezentované jej „zvýhodnenie“, že nie je zrejmé, akým ďalším majetkom - nehnuteľnosťami disponuje žalobca a jeho súčasná manželka, poprípade, aká je rozloha predmetného 1,5 izbového bytu v porovnaní s jej 3 izbovým bytom. Na základe uvedeného navrhla odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietnuť ako neodôvodnené a nedôvodné, rozhodnutie v napadnutej časti potvrdiť a priznať jej trovy odvolacieho konania 453,54 € za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu (370,14 € + režijný paušál 7,81 € + DPH 75,59 €). Rozsudok, okrem výroku o povinnosti žalovanej vyplatiť žalobcovi náhradu spoluvlastníckeho podielu 20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 267 € mesačne, splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia pod následkom straty výhody splátok a výroku o zamietnutí protinávrhu, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto v uvedenom rozsahu nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok, okrem výroku o zročnosti, potvrdil ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože jeho dôvody sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní a rozsudok vo výroku o zročnosti zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 20 727 €, do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, lebo zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie rozsudku v uvedenej časti (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1). Ani jeden zo žalovanou uvádzaných odvolacích dôvodov nie je daný. Žalovanou tvrdená vada konania a to, že rozsudok je nepreskúmateľný, nebola zistená. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p. Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, ktorého skutkové a právne závery vychádzajú z tzv. súhrnného zistenia, ktorým sa zisťuje rozhodujúci skutkový stav súčasne na základe všetkých vykonaných dôkazov, bez toho, aby bolo uvedené, na základe ktorých konkrétnych dôkazov sa to ktoré zistenie robí a z akých dôvodov, ako i bez vysvetlenia prípadných rozporov medzi nimi. Rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Ústavný súd Slovenskej republiky už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák. č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto je preskúmateľný a to vo vzťahu k všetkým žalovanou uvedeným skutočnostiam, na ktoré poukazuje v odvolaní. Výhrada žalovanej, že súd nezohľadnil rozsah nevyhnutných rekonštrukčných prác, vo vzťahu k jej nároku na zaplatenie polovice ich hodnoty, nie je opodstatnená, lebo súd sa v odôvodnení rozsudku s jej výhradami riadne vyrovnal, keď uviedol, že v prípade opráv tak, ako ich popísala (tzn. to, čo v skutočnosti pred súdom voči žalobcovi žiadala) nešlo o nutné opravy z dôvodu, že by priamo ohrozovali život a zdravie obyvateľov a, že z toho dôvodu bolo potrebné, aby pred vykonaním týchto prác žiadala súhlas na ich vykonanie od podielového spoluvlastníka - žalobcu a, že v konaní nebolo sporné, že tieto práce boli vykonané bez toho, aby o súhlas žalobcu požiadala, resp. ze by žalobca súhlas na výkon takýchto prác dal. Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu, pričom žalovaná ani v odvolaní neoznačila dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný, navyše účastníci konania boli súdom poučení na pojednávaní 18.6.2013 (zápisnica na č.l.332) podľa § 120 ods.4 O. s. p. a zhodne predniesli, že poučeniu porozumeli a nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p., preto ani tento odvolací dôvod nie je daný. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací dôvod nie je daný. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že účastníci konania nenapadli výrok rozsudku, týkajúci sa výšky výplaty náhrady za spoluvlastnícky podiel 20 725 €, ustupujúcemu spoluvlastníkovi - žalobcovi, ktorá zodpovedá 1/2 súdom určenej hodnoty bytu 41 450 € (jej spriemerovaním, čo napokon znevýhodnilo žalobcu oproti žalovanej), že investície žalovanej do bytu boli urobené bez súhlasu žalobcu a, že nehnuteľnosť dlhodobo - niekoľko rokov užívala a doposiaľ užíva výlučne iba ona s dcérou. Pokiaľ ide o rozsudok vo výroku o zročnosti, t.j., o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu spoluvlastníckeho podielu 20 725 € v pravidelných mesačných splátkach po 247 € mesačne splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, až do úplného zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok, bolo potrebné rozsudok zmeniť, lebo súd vec nesprávne právne posúdil, keď žalovanej povolil uvedené splátky. Podľa § 160 ods.1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Podľa ustálenej súdnej praxe, hľadiskami pre úvahu súdu o priznaní výhody splácania dlhu v mesačných splátkach, sú najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného, v konaní prejavená jeho snaha splniť záväzok, možnosť domáhania sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom určenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok, nebolo v konkrétnom prípade, vzhľadom na osobné pomery žalovaného, pre neho príliš ťaživé. Je potrebné vziať zreteľ na skutočnosť, že platobná schopnosť a sociálne pomery žalovanej sa zmenili tým, že sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu, že ako výlučná vlastníčka disponuje celou nehnuteľnosťou a jej prípadným predajom môže získať finančné prostriedky, za ktoré si môže obstarať náhradné bývanie (či už v nájomnom, resp. vlastníckom vzťahu) a súčasne vyplatiť ustupujúceho spoluvlastníka - žalobcu a tiež to, že žalobcovi doposiaľ nezaplatila ani jednu splátku 247 €, čím by došlo k zníženiu jej dlhu voči žalobcovi, napriek tomu, že rozsudok bol vyhlásený ešte 18.6.2013. Treba tiež dodať, že výška mesačnej splátky 247 €, vzhľadom na výšku istiny 20 725 €, nezodpovedá princípu primeranosti, lebo čas, za ktorý by sa istina splatila, pri dodržiavaní uvedených splátok, t.j., za vyše 83 mesiacov (necelých 7 rokov), je neprimerane dlhý a žalobca by bol, ako ustupujúci vlastník, voči žalovanej ukrátený na svojich právach. Určená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi 20 725 € do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, je primeraná na to, aby si mohla uvedené finančné prostriedky na výplatu žalobcu obstarať. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.