Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/214/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201899132 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7201899132.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu vo veci žalobcov : 1. S.. G. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E., Q. XX, 2. Z. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E., Q. XX, zast. kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, 3. K. S., nar. X.XX.XXXX, bytom E., Q. XX, všetkých zast. Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o., Košice, Rázusova 1, IČO: 36 588 725, proti žalovaným : 1. Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice, Košice, Rastislavova 43, IČO: 00 606 707, zast. advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Advokátska kancelária Košice, Kováčska 32, 2. Záchrannej službe Košice, Košice, Rastislavova 43, IČO: 00 606 731, zast. advokátom JUDr. Radkom Timkaničom, advokátom, Advokátska kancelária Košice, Jakobyho 19, 3. Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 12C/391/2001-6156 z 30.1.2013 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým žaloba voči žalovaným v 2. a 3. rade bola zamietnutá a vo výroku o trovách konania a trovách štátu vo vzťahu žalobcov a žalovaných v 2. a 3. rade. Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému v 2. rade n e p r i z n á v a . Z r u š u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že nárok žalobcov voči žalovanému v 1. rade Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice je čo do základu dôvodný a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu voči žalovanému v 2. a 3. rade sa zamietol. Rozhodol, že nárok žalobcov v 1.,2. a 3. rade na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému v 1. rade je čo do základu dôvodný. Vo vzťahu medzi žalobcami v 1.,2. a 3. rade a žalovanými v 2. a 3. rade rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania a zaplatenie súdneho poplatku voči žalovaným v 2. a 3. rade. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že manžel žalobkyne v 1. rade a otec žalobcov v 2. a 3. rade zomrel 28.6.2000 v zdravotníckom zariadení žalovaného v 1. rade, pričom k úmrtiu ich blízkeho príbuzného malo dôjsť v dôsledku nesprávneho postupu zdravotníckych pracovníkov žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dňaa 11.4.2000, a to konkrétne žalovaný v 1. rade pacientovi, u ktorého išlo o život ohrozujúci stav, neposkytol adekvátnu liečbu. Tak isto žalovaný v 2. rade nedodržal postup lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, keď podmienky na hospitalizáciu boli už pri prvom výjazde k pacientovi a u žalovaného v 3. rade tým, že mal odmietnuť prevoz pacienta z nemocnice, keďže nemal oprávnenie takýmto spôsobom konať a ponechať pacienta na ulici bez zistenia, či sa dostane do domáceho ošetrenia. Ďalej vychádzal zo zistenia, že manžel a otec žalobcov od roku 1994 bol liečený na diabetes, neskôr utrpel náhlu mozgovú príhodu, v dôsledku čoho bol od roku 1999 na invalidnom dôchodku, mal problémy s nadužívaním alkoholu. Prvýkrát bola žalovaným v 2. rade právnemu predchodcovi žalobcov poskytovaná prvá pomoc dňa 11.4.2000 o 15.04 hod. podaním glukózy a magnézia, keďže lekárkou bola diagnostikovaná hypoglykémia a po zlepšení zdravotného stavu odišla. Na základe druhého telefonátu právny predchodca žalobcov bol pracovníkmi žalovaného v 2. rade privezený na centrálny príjem 11.4.200 o 19.43 hod.. Po vykonaní vyšetrení zamestnankyňa IV. internej kliniky žalovaného v 1. rade urobila záver, že pacient si nevyžaduje hospitalizáciu na internom oddelení. Následne ho odoslala na ďalšie odborné vyšetrenia. Lekárske správy z traumatológie, od psychiatra, neurológa konštatovali len existenciu známych ochorení, nevyplynula z nich potreba hospitalizácie, preto bol pacient z neurologickej ambulancie odoslaný MUDr. K. domov o 0.50 hod. dňa 12.4.2000 sanitným vozidlom, odkiaľ bol privezený späť na centrálny príjem, pretože doma nik nebol a pacient nemal kľúče od bytu. Lekárka IV. internej kliniky žalovaného v 1. rade sa opätovne dostala s pacientom do kontaktu o 1.30 hod. dňa 12.4.2000, kedy ustálila, že život pacienta nie je ohrozený. So zisteniami oboznámila Z.. C., ktorý v tom čase vykonával službu konziliárneho lekára interného oddelenia, ktorý prijatie pacienta odporučil. Následne kontaktovala nadriadeného službukonajúceho lekára na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorý uviedol, že pacient si hospitalizáciu nevyžaduje, odporučil odvoz pacienta orgánmi policajného zboru. Preto telefonovala na záchytnú stanicu, kam chcela pacienta odoslať, nakoľko však nebol v stave opitosti, službukonajúci lekár záchytnej stanice uviedol, že pacient nebude prijatý na umiestnenie, preto požiadala privolanú policajnú hliadku, aby zabezpečila odvoz pacienta domov. Z časových záznamov žalovaného v 2. rade vyplynulo, že k odvozu pacienta policajným vozidlom došlo cca o 2.00 hod. 12.4.2000, opätovne bol pacient privezený sanitkou na centrálny príjem 12.4.2000 o 6.15 hod., keď bol nájdený susedou pred domom na lavičke. Z centrálneho príjmu bol odoslaný na psychiatrickú kliniku, kde bol prijatý o 6.30 hod. Dňa 13.4.2000 bolo konštatované podozrenie na zápal pľúc a bol preložený na interné oddelenie, skôr na septické oddelenie, kde dňa 28.6.2000 zomrel na obojstranný hnisavý zápal pľúc. Napokon vychádzal zo zistenia, že podľa oznámenia Slovenského hydrometeorologického ústavu teplota vzduchu sa v dňoch 11.4.2000 a 12.4.2000 pohybovala od 2°C do 15°C, dopoludnia 12.4.2000 slabý dážď. Vychádzajúc z § 420 ods. 1,3 O.s.p. s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým výsledky znaleckého dokazovania, najmä znaleckého ústavu Institútu postgraduálního vzdělávaní ve zdravotníctví v Prahe, vyslovil záver, že bez ohľadu na to akou diagnózou prejavujúcou sa poruchami vedomia v skutočnosti pacient trpel, žalovaný v 1. rade zodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcom v súvislosti s úmrtím člena ich rodiny, nakoľko od 12.4.2000 liečebne sa s vysokou pravdepodobnosťou nedalo do zdravotného stavu zasiahnuť, z čoho vyvodil existenciu príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotných pracovníkov žalovaného v 1. rade, ktorí vykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta a úmrtím pacienta. V prípade, ak by k jeho hospitalizácii bolo došlo, existovala pravdepodobnosť jeho záchrany a vyliečenia pri zistení príčin porúch vedomia. Ak teda ku dňu 11.4.2000 s prihliadnutím na jeho zdravotný stav existovala akákoľvek pravdepodobnosť jeho vyliečenia, po odmietnutí hospitalizácie táto pravdepodobnosť sa znížila resp. bola nulová. Odmietnutie hospitalizácie pacienta podľa záveru súdu prvého stupňa je tou rozhodujúcou príčinou vedúcou k úmrtiu pacienta, pretože znamenalo vylúčenie včasnej diagnostiky, včasnej liečby, pokračujúce zhoršovanie zdravotného stavu, až napokon vylúčenie šance pacienta na prežitie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I.ÚS 1919/08. Konštatoval, že otázka akou diagnózou pacient trpel a či by v prípade včasnej hospitalizácie pacient vzhľadom na svoj zdravotný stav prežil, za takýchto okolností je bez významu, ale len hypotetické (správne hypotetická), keďže žalovaný v 1. rade sa vlastným rozhodnutím non lege artis zbavil možnosti preukázať, že urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach a zodpovedalo vtedy platným poznatkom medicíny. Vo vzťahu k žalovanému v 2.rade, vzhľadom na to, že nebolo konštatované v žiadnom zo znaleckých posudkov, aby sa dopustil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti konania non lege artis majúceho súvislosť s úmrtím pacienta, uzavrel, že absentuje príčinná súvislosť medzi jeho konaním a úmrtím pacienta, nie sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, z ktorých dôvodov bola žaloba proti žalovanému v 2. rade zamietnutá. Zodpovednosť žalovaného v 3. rade za vzniknutú škodu posudzoval podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzajúc z § 18 ods. 1, 2 cit. zák. s prihliadnutím na ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 171/1993 Z.z., § 8 ods. 1,3 cit. zák. súd prvého stupňa konštatoval, že vykonanie prepravy pacienta na žiadosť zdravotníckeho zariadenia v prípade pacienta, ktorý bol bez prostriedkov, kde nemal kontakt na svoje rodinné prostredie, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, nakoľko nebolo preukázané, aby policajti mali vedomosť, že v mieste bydliska pacienta sa nenachádza nik z príbuzných. Preto ustálil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, aby sa príslušníci policajného zboru dopustili nesprávneho úradného postupu, teda aby svojím konaním porušili niektorú z povinností uložených im zákonom, alebo prekročili rozsah svojej právomoci, alebo konali v rozpore s účelom zákona o policajnom zbore. Aj pre prípad, keby konanie žalovaného v 3. rade naplnilo znaky nesprávneho úradného postupu, nebola by daná zodpovednosť žalovaného v 3. rade za vznik škody z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného v 3. rade a úmrtím pacienta, keďže úmrtie pacienta nebolo následkom konania orgánov policajného zboru, ale následkom postupu žalovaného v 1. rade, ktorý sa rozhodol pacienta nehospitalizovať. Postup žalovaného v 3. rade mal len sprostredkovaný, nepriamy vplyv na zdravotný stav pacienta a jeho prognózu. Za takýchto okolností podľa záveru súdu prvého stupňa ani u žalovaného v 3. rade neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, preto aj voči nemu žaloba zamietnutá. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, u ktorého vyvodil súd prvého stupňa zodpovednosť za úmrtie pacienta, rozhodol z dôvodov hospodárnosti medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2 O.s.p. o základe nároku žalobcov tak, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú žalobcom a nemajetkovú ujmu je daná. Konštatoval, že žalovaným v 1. rade zavinené úmrtie člena rodiny predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcov v zmysle § 11 OZ. Právne prostriedky ochrany osobnostných práv upravuje ust. §13 OZ.. Vychádzajúc z týchto zákonných ustanovení, s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania, konštatoval, že žalovaný v 1. rade zavinil smrť člena rodiny žalobcov, zasiahol tak do ich osobnostného práva na ochranu súkromia. Jeho smrť znamená nenávratnú a nenahraditeľnú stratu možnosti pre ostatných členov rodiny vytvárať s ním vzájomné vzťahy v ekonomickej, sociálnej i emocionálnej oblasti. Preto následky zásahu sú neodstrániteľné a z povahy zásahu je vylúčené aj zadosťučinenie, ktoré by bolo možné považovať za primerané, keďže život človeka a jeho rodinné väzby sú neoceniteľné, takže žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Preto podľa záveru súdu prvého stupňa sú splnené podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom. Rozsudok vo výroku, ktorým žaloba voči žalovaným v 2. a 3. rade bola zamietnutá napadli včas podaným odvolaním žalobcovia. Navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmeniť tak, že nárok žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným v 2. a 3. rade je čo do základu daný, zároveň sa domáhali náhrady trov odvolacieho konania, resp. navrhli rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že súd prvého stupňa vecne správne rozhodol vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade však považovali za predčasné. Poukazovali na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k týmto žalovaným je založené na závere, že neporušili právnu povinnosť z čoho vyplýva, že sa už nezaoberal dostatočne otázkou príčinnej súvislosti. Hoci je zrejmé, že ani zistenie naplnenia podmienok zodpovednosti u žalovaných v 2. a 3. rade už nemôže nič zmeniť na záveroch ich danosti nároku voči žalovanému v 1. rade, ktorého non lege artis konanie bolo priamom príčinou smrti pacienta, konštatovaním non lege artis postupu žalovaného v 2. rade, resp. protiprávnosti žalovaného v 3. rade, môže založiť aj ich samostatnú zodpovednosť za následok. V situácii, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu medzi nimi a žalovaným v 1. rade nenadobudlo právoplatnosť, z opatrnosti podali odvolanie proti zamietnutiu ich žaloby voči žalovaným v 2. a 3. rade. Namietali správnosť záveru súdu prvého stupňa pri posudzovaní otázky zodpovednosti žalovaného v 2. rade, pokiaľ rozhodnutie odôvodnil iba tým, že v žiadnom zo znaleckých posudkov nebolo konštatované, aby sa žalovaný v 2. rade dopustil konania non lege artis. Súd prvého stupňa sa však nevyporiadal so závermi lekárskeho odborného posudku vypracovaného Z.. A. N. a zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom MUDr. C. Krahulcom, z ktorých vyplynulo, že postup žalovaného v 2. rade pri prvej RPZ nebol obvyklý, resp., že prvá návšteva podcenila závažnosť ochorenia a nechala pacienta doma, hoci potreboval nemocničné ošetrenie. Tak isto namietali správnosť záveru súdu prvého stupňa o tom, že vykonanie prepravy pacienta na žiadosť zdravotníckeho zariadenia žalovaným v 3. rade, nie je možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup poukazujúc na to, že je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvého stupňa totiž uveril výpovediam policajtov, že nebohý Z.. A. S. údajne riadne komunikoval napriek tomu, že zo znaleckých posudkov je zrejmé, že bol dezorientovaný a riadne nekomunikoval. Rozpory v dôkazoch súd prvého stupňa neodstránil a bez náležitého odôvodnenia sa priklonil k výpovedi policajtov. Prvostupňový súd nevzal do úvahy, že policajti žalovaného v 3. rade môžu postupovať iba tak ako im výslovne zákon dovoľuje, a preto akékoľvek iné v zákone im neupravené konanie musí byť kvalifikované ako nesprávny úradný postup. Vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali k preloženiu nebohého Z.. S. do vozidla žalovaného v 3. rade, podľa ich názoru je nepochybné, že policajti žalovaného mali reálnu možnosť dozvedieť sa vopred nielen to, že ho vezú domov bez toho, aby sa tento mal možnosť domov aj skutočne dostať, ale aj všetky súvisiace okolnosti, napriek tomu vyhoveli žiadosti žalovaného v 1. rade a odvoz realizovali. Žalovaný v 1. rade napadol rozsudok v jeho vyhovujúcej časti. Navrhol zmeniť rozsudok v tejto časti tak, aby žaloba voči nemu bola zamietnutá. Svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý vyvodil existenciu príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotných pracovníkov, ktorí nevykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta 11.4.2000 a jeho úmrtím vychádzajúc zo znaleckého posudku IPVZ č. 17/2011 z 25.5.2012,ktorý však podľa jeho názoru nepriniesol jasnú odpoveď na otázku, či jeho postup bol resp. nebol non lege artis. V prejednávanej veci podľa jeho názoru nebolo s určitosťou preukázané porušenie zákonných povinností z jeho strany, a teda ani príčinná súvislosť medzi porušením povinností a spôsobenou škodou. Namietal, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti je vždy nutné hodnotiť ako celok. Určité čiastkové pochybenia ešte nezakladajú právnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia. Namietal, že zo žiadneho zo znaleckých posudkov, ktoré boli v tomto konaní vypracované nevyplýva tá skutočnosť, že rozhodnutie nehospitalizovať pacienta by zapríčinilo smrť nebohého, a teda založilo jeho zodpovednosť. Zdôraznil, že zo znaleckého posudku vyplýva, že nie je možné kategoricky povedať, že aj v prípade hospitalizácie by bolo možné odvrátiť smrť nebohého. Namietal, že postup lekárov je nutné hodnotiť podľa zásady ex ante, t.j. z pohľadu lekára v okamžiku vyšetrenia, nie z pohľadu znalosti konečného výsledku. Poukazoval na to, že pokiaľ znalecká organizácia pripustila, že na internom oddelení akútne nemusel byť hospitalizovaný, a to napriek tomu, že po hospitalizácii od 12.4.2000 sa rozvinuli najmä choroby dýchacích ciest a na zápal pľúc napokon zomrel, potom je možné uzavrieť, že nebola nutná ani hospitalizácia na psychiatrickom alebo neurologickom oddelení, keďže sa u neho žiadne akútne psychiatrické alebo neurologické problémy nevyskytli po hospitalizácii. Poukazoval na to, že zo znaleckého posudku vyplýva, že pobyt pacienta v nočnom chladnom prostredí bol jedným z faktorov, ktoré sa pričinili o zhoršenie jeho zdravotného stavu, avšak on na tomto nešťastnom pobyte pacienta nemá žiadnu vinu, keďže urobil všetko preto, aby sa pacient dostal do domáceho ošetrenia. Preto podľa jeho názoru prvostupňový súd v rozpore s požiadavkou preskúmateľností súdnych rozhodnutí nevysvetlil, prečo negatívne dôsledky „pobytu nebohého vonku“ musí znášať on. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nebral do úvahy, že nebohý trpel množstvom závažných život bezprostredne ohrozujúcich ochorení komplikovaných závislosťou na alkohole, nedodržiaval diétny režim, že úlohu zohralo aj podchladenie pacienta pri čakaní pred domom v noci zo dňa 11.4.2000, na čom však nenesie žiadnu vinu a že k úmrtiu došlo až 76 dní od prijatia pacienta. Poukazoval na to, že za situácie, že polícia vedela o tom, že poškodený nemá kľúče, mala sa jednoducho presvedčiť o tom, že sa tento do bytu dostal. Napokon namietal, že súd prvého stupňa sa jasným spôsobom nevyporiadal s výsledkami dokazovania formou svedeckých výpovedí, ako aj záverov ustanovených znalcom o tom, že hospitalizácia poškodeného nebola nutná. Poukazovali aj na kontrolný znalecký posudok Institutu post. vzdelávaní ve zdravotníctví Praha, z ktorého konajúci prvostupňový súd vychádzal a z ktorého je zrejmý záver, že postup lekárov na centrálnom príjme sa nedal jednoznačne označiť za hlavnú príčinu podstatného zhoršenia zdravotného stavu poškodeného vedúceho k jeho smrti. Zároveň potvrdili, že pri prvom kontakte s pacientom nič nesvedčilo pre neskôr diagnostikovaný zápal pľúc. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že postup jeho ošetrujúcich lekárov bol v súlade so súčasnými medicínskymi postupmi a výsledný stav dnes už nebohého bol výsledkom priebehu jeho ochorenia, ktoré sa takto napriek správnym a včas vykonaným zdravotníckym výkonom môže vyvinúť. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, správne dospel k záveru a závermi znaleckého posudku bol spoľahlivo preukázaný non lege artis postup žalovaného v 1. rade a s požadovanou mierou presvedčivosti dôkazu bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného v 1. rade a smrťou ich právneho predchodcu. Na týchto záveroch prvostupňového súdu nemôže nič zmeniť obsah odvolania žalovaného v 1. rade. K odvolacím námietkam žalovaného v 1. rade uviedli, že zo znaleckého posudku Inštitútu postgraduálneho vzdelávania vyplýva, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ich právnemu predchodcovi 11.4. a 12.4. postupoval non lege artis. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti zo znaleckého posudku vyplýva, že nehospitalizovanie ich právneho predchodcu a jeho následné nedôvodné presuny v dôsledku jeho nehospitalizácie viedli nepochybne k postupnému zhoršovaniu jeho zdravotného stavu a hlbokému prechladeniu, čo malo nepochybne vplyv na následný rozvoj závažných infekčných komplikácií. Hoci jedinú príčinu podstatného zhoršenia zdravotného stavu vedúcu k smrti nebolo možné určiť, hlavným dôvodom zhoršenia zdravotného stavu pacienta bolo nediagnostikovanie Wernického encefalopatie, resp. oneskorený nástup správnej liečby. V ďalšej časti vyjadrenia poukazovali na to, že príčinnosť je v biologických procesoch vždy len väčšou alebo menšou pravdepodobnosťou, a preto pri medicínskych sporoch je nutné modifikovať prístupy uplatňované pri náhradách škody v iných oblastiach vyžadujúce pre záver o existencii príčinnej súvislosti kategorickú stopercentnú istotu o tom, že nebyť protiprávneho konania k vzniku škody by nedošlo. Boli toho názoru, že správne súd prvého stupňa poukázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08. Poukazovali na to, že ako non lege artis postup žalovaného v 1. rade hodnotili nehospitalizáciu pacienta aj znalecké posudky vykonané znalcami mimo konania. Namietali, že nie všetkým lekárom žalovaného v 1. rade sa zdravotný stav ich právneho predchodcu nejavil ako tak závažný, aby bol hospitalizovaný, pretože konziliárny lekár odporúčal pacientovu hospitalizáciu. Ďalej uvádzali, že pokiaľ žalovaný v 1. rade poukazuje na skorší celkový zdravotný ich stav ich právneho predchodcu, teda i na to, že prišiel do zdravotníckeho zariadenia už v nepriaznivom zdravotnom stave, táto okolnosť neprerušuje sama o sebe príčinnú súvislosť medzi postupom non lege artis a vzniknutou ujmou. Pre úplnosť uviedli, že argumentácia, že u pacienta sa neprejavovala kvalitatívna porucha vedomia s dezorientáciou a poruchami spontánnej reči, nemá oporu v spise, z obsahu ktorého vyplýva opak. Záver znaleckej organizácie o tom, že pacient trpel Wernického encefalopatiou nie je ničím nepodložené tvrdenie znalca ako uvádza žalovaný v 1. rade, naopak má oporu v obsahu zdravotnej dokumentácie, nejde o vykonštruovanie „celkom novej diagnózy“, ale o presné pomenovanie pochybenia žalovaného v 1. rade. Namietali tvrdenia žalovaného v 1. rade, že na pobyte pacienta v nočnom chladnom prostredí na ulici pred domom nemá žiadnu vinu, tieto tvrdenia považovali za účelové. Žalovaný v 1. rade nehospitalizoval pacienta, ale ho odoslal domov policajným vozidlom napriek tomu, že vedel o tom, že do bytu sa nedostane, pretože doma nikto nie je a pacient nemá kľúče. Lekárka, ktorá privolala políciu, totiž v čase jej privolania už mala túto informáciu od posádky Záchrannej služby. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba voči nemu zamietnutá, potvrdiť a žalobcov zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolacej námietke žalobcov v súvislosti s konštatovaním znalcov Z.. A. N. a Z.. C. E. v súvislosti s jeho postupom uviedli, že išlo o znalecké posudky vypracované na žiadosť žalobcov mimo konania. V oboch posudkoch bol jeho postup vyhodnotený ako lege artis. Na účely odstránenia odborných rozporov o správnosti postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi súd prvého stupňa vykonal dokazovanie kontrolným znaleckým posudkom. V jeho prípade bolo konštatované zachovanie postupu lege artis. K námietke, že nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi správne, keď neuskutočnil neodkladný prevoz pacienta do nemocnice napriek tomu, že na hospitalizáciu boli dané podmienky už pri prvom výjazde uviedol, že postup lekárky pri prvom výjazde bol štandardný v súvislosti s priamym výkonom zdravotníckych úkonov. V prípade, ak lekár ponechá pacienta po ošetrení doma, je jeho povinnosťou informovať pacienta a jeho príbuzných o postupe v prípade možného zhoršenia jeho zdravotného stavu, čo lekárka zasahujúcej posádky RLP dňa 11.4.2000 aj vykonala. Tvrdenie žalobcov, že lekárka „predpokladala zhoršenie zdravotného stavu u pacienta, keď doporučila pri zhoršení zdravotného stavu opätovne zavolať záchranku a eventuálne hospitalizáciu“, sa preto javí ako čisto hypotetické, účelové a nezakladá sa na pravdivých skutočnostiach, tak ako aj tvrdenie, že záchranná služba sa druhý krát dostavila už bez prítomnosti lekára, čím žalobcovia chceli upozorniť na možné pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nakoľko postup jeho posádky RZP bol plne lege artis, čo opakovane potvrdili aj znalecké posudky. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a napadnutý rozsudok vo výrokoch, ktorým žaloba voči žalovaným v 2. a 3. rade bola zamietnutá a vo výroku o trovách konania a vo vzťahu k týmto účastníkom podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že nárok žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému v 1. rade je čo do základu dôvodný, podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tak žalobcovia, ako aj žalovaný v 2. rade svoje odvolania odôvodňovali s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočností, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav ( skutkové zistenie ). O omylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval. Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolanie žalobcov nemožno považovať za dôvodne podané, odvolanie žalovaného v 1. rade je však potrebné považovať za dôvodne podané. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku žalobcov voči žalovaným v 2. a 3. rade dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne vec správne právne posúdil, pretože výsledok jeho hodnotenia dôkazov je v súlade s § 132 O.s.p.. Prihliadal na skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo. Pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho predpisu, správne ho aplikoval na daný skutkový stav a správne ho aj vyložil. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia týkajúceho sa zamietnutia žaloby voči žalovaným v 2. a 3. rade a k odvolacím námietkam udáva : Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Preto bolo povinnosťou žalobcov preukázať vo vzťahu ku konaniu žalovaného v 2. rade, že sú splnené vyššie uvádzané základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. predovšetkým porušenie právnej povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V danom prípade, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že u žalovaného v 2. rade nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti a tým ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, keďže výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdili, že postup žalovaného v 2. rade pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti právnemu predchodcovi žalobcov nebol no lege artis. Na správnosti tohto záveru nemôže nič meniť ani skutočnosť, že znalcovia, ktorí podávali znalecké posudky mimo konania, konštatovali, že postup nebol obvyklý, pretože takéto konštatovanie nie je konštatovaním o nesprávnom postupe žalovaného v 2. rade, navyše, ako už bolo uvedené, výsledky kontrolného znaleckého dokazovania vykonaného v konaní vo veci samej jednoznačným spôsobom preukázali, že žalovaný v 2. rade neporušil žiadnu právnu povinnosť, teda nie je splnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Za správny odvolací súd považuje aj záver súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nebolo preukázané, že zo strany žalovaného v 3. rade došlo k porušeniu právnej povinnosti, keďže výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že žalovaný v 3. rade (príslušníci policajného zboru) mali informácie o situácii, t.j. o tom, že pacient bol bez prostriedkov a nemal kontakt na svoje rodinné prostredie, že v mieste bydliska pacienta sa nenachádza nik z príbuzných. V tomto smere nebol produkovaný zo strany žalobcov žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver o ich vedomosti o situácii. K tvrdeniu žalobcov v odvolaní, že súd prvého stupňa neodstránil rozpory v dôkazoch, je potrebné uviesť, že žalobcovia v tomto smere neoznačili žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nevhodné správanie sa žalobkyne v 1. rade, ktorá napriek tomu, že mala vedomosť o tom, že jej manžel bol odvezený pracovníkmi žalovaného v 2. rade do zariadenia žalovaného v 1. rade, odišla z bytu bez toho, aby pre prípad, že jej manžel nebude hospitalizovaný, akýmkoľvek spôsobom zabezpečila, aby v mieste bydliska pacienta niekto bol, i keď mala vedomosť o tom, že kľúče od bytu nemá. V danom prípade, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, dôvodnosť nároku žalobcov v 1. a 2. rade čo do základu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil okrem iného aj tým, že otázka akou diagnózou pacient trpel a či by v prípade včasnej hospitalizácie pacient vzhľadom na svoj zdravotný stav prežil, za okolností, že žalovaný v 1. rade u pacienta odmietol hospitalizáciu, ktorá skutočnosť je rozhodujúcou príčinou vedúcou k úmrtiu pacienta, pretože znamenalo vylúčenie včasnej diagnostiky, včasnej liečby, pokračujúce zhoršovanie jeho zdravotného stavu, až napokon vylúčenie šance pacienta na prežitie, za takýchto okolností považoval bez významu a iba hypotetické, pretože žalovaný v 1. rade sa vlastným rozhodnutím non lege artis zbavil možnosti preukázať, že urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach a zodpovedalo vtedy platným poznatkom medicíny. Uvedený záver súdu prvého stupňa nemožno považovať za správny, vzhľadom na to, že ako už bolo vyššie uvedené, základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú nielen porušenie právnej povinnosti, existencia škody a zavinenie, ale aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom v danom prípade súd prvého stupňa príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti škodou vyvodil z porušenia právnej povinnosti bez toho, aby zistil v akom rozsahu toto porušenie právnej povinnosti malo za následok vznik škody. Súd prvého stupňa síce poukazoval aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 z 12.8.2008. Z uznesenia Ústavného súdu Českej sp. zn. I. ÚS 1919/08 z 12.8.2008 však okrem konštatovania, že stopercentné preukázanie objektívnej príčinnej súvislosti sa javí ústavnému súdu ako nereálne, resp. nedosažiteľné a neudržateľné, lebo určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samo osebe veľmi obtiažné, uvádzajúc: „Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup je veľmi obtiažné až vylúčené určiť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal.“, poukazoval na právne poriadky common law, ktoré opustili v týchto prípadoch požiadavku (pravdepodobného) preukázania „kauzálneho nexu“ a vytvorili doktrínu tzv. „straty šance“, či „straty očakávania“, podľa ktorej súd meria, resp. odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí, pokiaľ by bol zvolený určitý postup a reflektuje tieto šance, či sú vyššie alebo nižšie než tie, ktoré by bolo možné očakávať pri nenarušenom, či riadnom chode veci, inak povedané vychádza sa z toho, aké by v prípade lekárskeho postupu lege artis boli štatisticky šance (prognózy) na úplné vyliečenie, úplné odvrátenie smrti, či predĺženie života pacienta o určitú dobu. Z tohto hľadiska súd prvého stupňa neposudzoval (ne)dôvodnosť uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Naopak podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne konštatoval, že táto otázka je bez významu. Z uvedených dôvodov odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 1. rade vec nesprávne právne posúdil, pretože síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, resp. na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Preto bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako už bolo vyššie uvedené, vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zrušené a vec v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť (ne)dôvodnosť uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zo všetkých vyššie uvádzaných hľadísk, teda posudzovať aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného v 1. rade a škodou. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania by mali žalovaní v 2. a 3. rade. Žalovaný v 3. rade si však nárok na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, preto o jeho trovách nebolo rozhodované. Žalovaný v 2. rade si síce nárok na náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, avšak ich nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote (§ 151 ods. 1,2 O.s.p.), preto žalovanému v 2. rade nebola priznaná náhrada trov konania, pretože okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplynuli. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.