Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/218/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201899132 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7201899132.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov 1/ S.. G. S., H.. XX.X.XXXX, C. Q. XX, Košice, 2/ Z. S., H.. XX.X.XXXX, C. Q. XX, E. 3/ K. E., Q.. S., H.. X.XX.XXXX, C. Q. XX, Košice, všetci zastúpení Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725, proti žalovanému Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenému JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Kováčska 32, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 15.marca 2017 č.k. 12C/391/01-1045 v spojení s opravným uznesením zo dňa 28.apríla 2017 č.k. 12C/391/01-1043 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 28. apríla 2017 v napadnutej časti, t.j. - vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu, - vo výroku o úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1.913,45 € od 29. marca 2001 do zaplatenia, - vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu, - vo výroku o náhrade trov štátu, - vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok. M e n í vo výroku o úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1.913,45 € od 9. júla 2000 do 28. marca 2001 tak, že v tejto časti žalobu zamieta. V ostatnej časti zostáva rozsudok bez zmeny. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 15.marca 2017 č.k. 12C/391/01-1045 v spojení s opravným uznesením zo dňa 28.apríla 2017 č.k. 12C/391/01-1043 rozhodol tak, že - Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 13.000 eur, titulom náhrady škody sumu 1913,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 17,6% z dlžnej sumy ročne od 9.7.2000 až do zaplatenia všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. - Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 12.000 eur v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. - Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v 3. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.000 eur v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy vo výške 17,6% ročne od právoplatnosti rozhodnutia do zaplatenia a v časti nároku žalobkyne v 3. rade na náhradu nákladov na výživu od 15. 8. 2015 do budúcna zastavuje. Žalobu v prevyšujúcom rozsahu nároku zamieta. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni v 1. rade trovy konania v rozsahu 56% preukázaných odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom konaní, žalobcovi v 2. rade v rozsahu 50 % preukázaných odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom konaní, žalobkyni v 3. rade v rozsahu 58 % preukázaných odôvodnených a účelne vynaložených výdavkov v súdnom konaní. Žalovaný je povinný nahradiť trovy konania štátu v rozsahu 100% štátom vynaložených trov konania. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok vo výške vo výške 2.518,50 eur v lehote do 20 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 18.marca 2015 č.k. 12C/391/01-726 súd rozhodol, že základ nároku žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanému je daný, poukazujúc na zodpovednosť žalovaného za úmrtie pacienta Z.. A. S. v dôsledku non lege artis postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému. Zodpovednosť žalovaného bola daná podľa § 420 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v spojení s § 4 a § 17 ods.3 zák. č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti. Na odvolanie žalovaného bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. júna 2016 č.k. 6 Co/197/2015-762 označený medzitýmny rozsudok potvrdený. Uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť dňa 5.augusta 2016. 3. Predmetom konania zostala výška nemajetkovej ujmy a náhrada škody, ktorá pozostávala z nákladov vynaložených žalobkyňou v 1. rade na pohreb manžela vo výške 2.021,41 €, nárok žalobcov v 1. až 3. rade na úhradu peňažného dôchodku titulom nákladov na výživu pozostalých vo výške 66,39 € mesačne od 29.júna 2000 do budúcna, uplatneného podľa § 448 ods.1,2 OZ, ktorý sa účinnosťou od 1.augusta 2004 posudzuje ako nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Žalobkyňa v 3. rade vzala svoj návrh na náhradu nákladov na výživu od 15.augusta 2015 do budúcna späť, lebo uzavrela manželstvo dňa 15.augusta 2015. Žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby vyslovil súhlas. 4. S poukazom na § 11, § 13 OZ, keď zavinené úmrtie člena rodiny predstavovalo zásah do osobnostných práv žalobcov, ktoré právo na ochranu súkromia zahrňuje aj právo na rozvoj a zachovávanie rodinného života, a následky zásahu v podobe úmrtia člena rodiny nie sú odstrániteľné žiadnou formou morálneho zadosťučinenia, žalobcovia uplatňovali spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy (v peniazoch) vo výške 66.387,84 €. 5. V konaní bolo ustálené, že žalovaný zanedbaním zdravotnej starostlivosti, nedodržaním lege artis postupu pri poskytovaní liečby nebohému manželovi a otcovi žalobcov, zavinil jeho úmrtie, čím zasiahol do osobnostných práv žalobcov podľa § 11 OZ, v zmysle ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia. Právo na ochranu súkromia zahrňuje aj právo na rozvoj a zachovávanie rodinného života spočívajúceho v udržiavaní, rozvíjaní vzájomných citových, morálnych, sociálnych väzieb. Konanie žalovaného, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb, ktorý stratili člena rodiny, je tak konaním majúcim povahu neoprávneného zásahu do osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Právne prostriedky ochrany osobnostných práv vyplývajú z ust. § 13 OZ, podľa ktorého fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 6. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie, kam spadá aj právo na rodinný život, nie je podstatné znižovanie dôstojnosti, či vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, ale nenávratné zničenie rodinných väzieb, ktoré predstavujú základ súkromného života pozostalých. Následky zásahu nikdy nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou, keďže žiadna takáto forma morálneho zadosťučinenia nepostačuje na primerané vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy na rodinnom živote, ktorý je stratou rodinného príslušníka navždy a definitívne poznačený. Pri rozhodovaní o rozsahu nároku, je dôležité posudzovať rozsah a intenzitu ujmy na osobnostných právach žalobcov a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 OZ). Výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, nie je limitovaná a upravená zákonom, čo do presného vyčíslenia nároku alebo iných kvantifikačných kritérií. Vychádzajúc však zo zákonnej úpravy § 13 OZ i ustálenej súdnej praxe, pri stanovení rozsahu nemajetkovej satisfakcie, je potrebné zohľadniť tak požiadavku spravodlivého zadosťučinenia za utrpené ujmy v závislosti od intenzity a následkov na osobnostných právach poškodených, ako i prihliadajúc na princíp proporcionality, aby sa priznaná finančná čiastka s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu, existujúce tak na strane subjektu zodpovedného za zásah ako aj na strane oprávnených, nestala len prostriedkom majetkového obohatenia. 7. Súd medzitýmnym rozsudkom uzavrel, že žalovaný pochybil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nebohému Z.. S., keď prijal non lege artis rozhodnutie o tom, že pacienta v kritický deň nehospitalizuje a nebude liečiť. Z vyjadrení žalobkyne v 1. rade, výpovedí ošetrujúcich lekárov, lekárskych správ i znaleckých posudkov je zrejmé, že nebohý Z.. A. S. bol chronickým pacientom s dlhodobým nadužívaním alkoholu, dlhodobo liečený na diabetes druhého typu, recidivujúce pankreatitídy, po cievnej mozgovej príhode s poruchou reči, toxometabolickou encefalopatiou, nedisciplinovaný, nerešpektujúci odporúčania lekárov a liečebný režim. Osobnosť nebohého ako osoby ťažko chorej, závislej na alkohole a porušujúcej liečebný režim, nie je okolnosťou ospravedlňujúcou, či zľahčujúcou konanie žalovaného, ale predstavuje také individuálne okolnosti prípadu na strane rodiny žalobcov, na ktoré súd prihliadol pri rozhodovaní o rozsahu nemajetkovej ujmy. Osobnosť človeka je vždy určujúcou pre kvalitu vzťahov, ktoré vytvára so svojím okolím a priamo ovplyvňuje spôsob a chod rodinného života najbližších. Súd nespochybňuje, že ťažko chorý, či na návykových látkach závislý jedinec môže mať vytvorené skrz svojho povahového založenia veľmi intenzívne, hlboké väzby so svojím okolím a rodinou. Je však objektívne dané správaním a potrebami takého jedinca (zvýšená psychická podpora, fyzická pomoc, starostlivosť, potreba kontroly, suplovanie úloh daného jedinca, nahrádzanie straty niektorých zručností, a pod.), že jeho najbližšie okolie sa musí vyrovnávať s prekážkami, ktoré negatívne ovplyvňujú kvalitu ich života v porovnaní s rodinou bez takejto záťaže. Osobnosť nebohého, spôsob akým viedol svoj život, z čoho vyplývali aj jeho zdravotné problémy, opakované hospitalizácie v nemocnici, komplikovali rodinný a partnerský život, ako tieto okolnosti vyplývajú z výpovede žalobkyne v 1. rade, ktorá vypovedala, že následkom mozgovej príhody prirodzený spôsob jeho života bol v značnej miere obmedzený a tým aj život rodinný, že spolužitie s nebohým manželom bolo náročné vzhľadom na to, že požíval alkohol v miere viac než prípustnej, že následkom mozgovej príhody bola komunikácia s rodinnou obmedzená, že požívanie alkoholu bol problém, s ktorým sa nevedela jednoducho len tak vysporiadať, ale snažili sa to riešiť. Aj keď tieto okolnosti nespôsobovali nefunkčnosť rodiny, či vyhasnutie partnerského a manželského vzťahu, keď z výpovedí žalobcov a svedkyne vyplýva, že deti nevnímali problémy otca, nebohý sa v rámci svojich možností staral o rodinu, vypomáhal v domácnosti, rodina žalobcov sa musela nevyhnutne vyrovnávať s problémami danými osobnosťou nebohého. Je zaiste nepochybné, že v čase zdravotných problémov nebohého súvisiacich s jeho závislosťou a nedodržiavaním liečebného režimu, to bola práve žalobkyňa v 1.rade, ktorá musela zvládať starostlivosť o maloleté deti a domácnosť. O tom napokon svedčí aj udalosť, ktorá sa sprostredkovane podieľala na úmrtí Z.. S., keď žalobkyňa potom, čo sa domnievala, že nebohý manžel bude ako viackrát predtým hospitalizovaný v nemocnici, odišla zo spoločného bytu k svojej matke, ktorá jej vypomáhala so starostlivosťou o vtedy chorú maloletú dcéru, žalobkyňu v 3. rade. Je objektívnou skutočnosťou, že život s človekom zaťaženými závislosťou akéhokoľvek typu je vždy psychicky náročný a má nepochybne vplyv aj na kvalitu vzájomných medziľudských vzťahov. Žalobkyňa racionálne spracovala túto situáciu v snahe zachrániť rodinu, otca pre svoje deti, preto sa aj pragmaticky vysporiadala s problémami, ktoré súviseli so spolužitím, so zvýšenými nárokmi kladenými na ňu, aby zastúpila úlohu druhého partnera i rodiča v čase, keď sa tento podroboval liečeniu alebo trpel prejavmi závislosti. Smrť nebohého manžela možno z pohľadu žalobkyne v 1. rade nepochybne hodnotiť ako neočakávanú, aj keď si bola vedomá rizikového správania nebohého. Napriek ťažkostiam, s ktorým sa manželské spolužitie potýkalo, jednalo sa o partnerstvo, ktoré vytvorilo pevný emocionálny základ na svojom počiatku, ťažilo zo spoločných rodinných zážitkov a dalo tak základ pozitívnym väzbám medzi partnermi napriek problémom, s ktorými sa museli vyrovnávať. S prihliadnutím na dobu 11 rokov trvania manželstva, skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade stratila manžela v aktívnom veku svojho života, keď už bola psychicky vyrovnaná s rôznymi životnými prekážkami, ktoré vyplývali zo spolužitia s nebohým, súd považoval za zodpovedajúcu sumu odškodnenia pre žalobkyňu v 1. rade nárok vo výške 13.000 eur. Žalobkyňa v 1. rade, aj keď dotknutá neočakávanou stratou manžela po jedenástich rokoch komplikovaného, ale naplneného spolužitia, sa so vzniknutou situáciu dokázala v záujme detí vyrovnať, o čom, svedčí bezchybné zvládnutie úlohy rodiča samoživiteľa, ako to vyplýva z výpovedí jej detí, žalobcov v 2. a 3. rade, ktorí zhodne vypovedali, že matka ich v plnej miere podporovala, nahrádzala absenciu otca, vozievala ich na mimoškolské činnosti, zabezpečovala krúžky, zdieľaľa s nimi voľný čas, a tiež sa pracovne realizovala a stala sa riaditeľkou základnej školy. 8. Pokiaľ ide o rozsah náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k pozostalým deťom nebohého, žalobcom v 2. a 3. rade, súd mal výpoveďami žalobcov, svedkyne, rodinnými fotografiami preukázané silné emocionálne putá medzi nebohým a deťmi, ktoré ho postrádali ako otca, ktorý sa im osobne venoval, trávil s nimi aktívne voľný čas, a predstavoval pre nich istotu a zázemie. Vzhľadom na svoj vek neregistrovali komplikovanú osobnosť nebohého. V prípade žalobcu v 2. rade bolo zohľadnené, že o otca prišiel vo veku 4 rokov, kedy si dieťa vzhľadom na svoju psychickú zrelosť neuvedomuje závažnosť a následky situácii, v ktorých sa ocitá, a má schopnosť rýchlo sa psychicky vyrovnať s negatívnymi spomienkami. Tomu napokon nasvedčuje aj výpoveď žalobcu v 2. rade, keď na otca si spomínal iba v súvislosti s príjemnými aktivitami, neregistroval žiadne problémy, vnímal rodinu ako funkčnú, pocity straty a smútku existovali práve v reakcii na správanie sa jeho matky a sestry, ktoré bývali smutné. Bez ohľadu na vek dieťaťa, je ale faktom, že strata otca pre mužského potomka je významným z hľadiska jeho ďalšieho vývoja, čo sa napokon prejavilo aj v časoch dospievania žalobcu v 2. rade, keď mu otec chýbal ako mužský prvok pri športe, aktivitách prirodzených tomuto pohlaviu i ako mužský vzor. Žalobkyňa v 3. rade prišla o otca vo veku 11 rokov, keď si plne uvedomovala stratu rodiča, ku ktorému mala vytvorené silné väzby, plnohodnotne tento vzťah prežívala, a vzhľadom na svoj vek si bola vedomá konečnosti situácie, nenávratnej straty rodiča. Preto aj pocity smútku, bezradnosti, straty istoty, prežívala veľmi intenzívne, čo dokladovali aj predložené správy ošetrujúcich lekárov z odboru psychiatrie, konštatujúce jej nesústredenosť, smútok, depresívne ladenia. Intenzitu väzieb na otca potvrdzujú aj listy, ktoré na odporúčanie psychiatra písala nebohému, obsahujúce citové vyznanie a pocity prázdnosti po jeho úmrtí, hľadanie nového stabilného bodu (žalobkyňa v listoch uvádzala, ako otca ľúbi, ako jej veľmi chýba, informovala ho o jej aktivitách, hľadala u neho podporu pred lekárskym zákrokom, pred skúškami v škole a podobne). Žalobkyňa v 3. rade doposiaľ chápe a vníma stratu otca pomerne emocionálne, i keď je už dospelým človekom, bol jej vzorom aj pri voľbe štúdia a intenzívne vníma stratu otca pri akýchkoľvek významných životných situáciách. Na strane druhej, aktivita žalobkyne v 1. rade ako matky, prispela k zachovaniu relatívne funkčnej rodiny, i k zmierneniu negatívnych následkov zo straty druhého z rodiča, čo umožnilo obom pozostalým deťom ich sebarealizáciu i napĺňanie vlastných životných plánov. Berúc na zreteľ, že strata rodiča v čase maloletosti dieťaťa, patrí medzi najvýznamnejší zásah do osobnostných práv dieťaťa, zohľadňujúc vek každého z pozostalých detí, v ktorom prišli o otca a vplyv, aký mala strata otca na ich osobný život, súd stanovil ako zodpovedajúcu náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 12.000 eur v prípade žalobcu v 2. rade a vo výške 15.000 eur v prípade žalobkyne v 3. rade. 9. Pri rozhodovaní o nároku na nemajetkovú ujmu, súd zohľadňoval osobitosť vzťahu s nebohým (manželský, rodičovský) u každého zo žalobcov jednotlivo, z ktorých dôvodov každému z nich priznal náhradu nemajetkovej ujmy jednotlivo, nie dielom spoločným a nerozdielnym, ako sa toho žalobou domáhali. Nejednalo sa pritom o vadu žaloby, pre ktorú by súd nemohol vo veci konať, ako sa toho domáhal žalovaný, keďže spôsob žiadaného plnenia „spoločne a nerozdielne“ v sebe subsumuje aj plnenie jednotlivé, ktoré môže byť prisúdené každému zo žalobcov samostatne. Žalobcom bolo teda priznané aj čo do spôsobu plnenia menej, ako žiadali, a preto súd zamietol žalobu nad rámec žiadaného spôsobu plnenia (obdobne k tomu napr. NS SR 1 Cdo 2/98). 10. Žalobcovia v žalobe uplatnili tiež nárok na náhradu škody ako nákladov na výživu pozostalých vo forme peňažného dôchodku podľa ust. § 448 OZ účinného v čase uplatnenia nároku. V súlade s citovaným zákonným ustanovením účinným do 31.7.2004, pri usmrtení sa uhrádzali peňažným dôchodkom náklady na výživu pozostalým, ktorým zomrelý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Náhrada nákladov na výživu pozostalým patrila, pokiaľ sa tieto neuhrádzali dávkami dôchodkového zabezpečenia poskytovaného z toho istého dôvodu. Pri výpočte náhrady sa vychádzalo z priemerného zárobku zomrelého, pričom náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých nesmela dovedna prevýšiť sumu, do ktorej by zomrelému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa § 447 ods. 2 OZ. Podľa § 447 ods. 2 OZ účinného do 31.7.2004 obmedzenie rozsahu plnenia neplatilo v prípade, ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo v prípadoch hodných osobitného zreteľa aj vtedy, ak bola škoda spôsobená hrubou nedbanlivosťou. S účinnosťou od 1.8.2004 sa podľa zák.č. 404/04 Z.z., ktorým bolo novelizované aj ust. § 448 OZ, tento nárok žalobcov na náhradu nákladov na výživu pozostalým posudzuje ako nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Podľa § 448 OZ v znení účinnom od 1.8.2004, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu patrí fyzickej osobe, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa § 92, § 93 zák. č. 461/03 Z.z. o sociálnom poistení, pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zaniká dňom, v ktorom by poškodený dovŕšil dôchodkový vek. Mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti. Tak v prípade nároku na úhradu nákladov na výživu pozostalým formou peňažného dôchodku ako aj v prípade nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, rozhodujúcim kritériom pre určenie výšky príspevku je posúdenie vyživovacej povinnosti nebohého, ktorý bol výživou povinný voči pozostalým. Podmienky a rozsah vyživovacej povinnosti vyplývali zo Zákona o rodine zák. č. 94/63 Zb. účinného do 31. 3. 2005 a od 1.4.2005 zo Zákona o rodine zák. č. 36/2005 Z.z.. Podľa § 85 zák. č. 94/63 Zb. ako aj podľa § 62 zák. č. 36/05 Z.z. vyživovacia povinnosť k deťom trvala do času pokiaľ deti nie sú schopné samy sa živiť, pričom obidvaja rodičia prispievajú na výživu svojich deti podľa svojich schopností, možností, majetkových pomerov. Deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi upravená ust. § 91 zák. č. 94/63 Zb. a § 71 zák. č. 36/05 Z. z. zhodne vychádzala zo zásady rovnakej životnej úrovne oboch manželov a vzájomnej vyživovacej povinnosti každého z nich. 11. Pre posudzovanie nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých resp. od 1. 8. 2004 pozostalostnej úrazovej renty súd v zhode so zákonnou úpravou vychádzal z možností a schopností nebohého Z.. S. existujúcich ku dňu jeho úmrtia na plnenie si vyživovacej povinnosti voči svojim rodinným príslušníkom manželke a deťom. Súd zohľadnil valorizovaný príjem (invalidný dôchodok) nebohého, čo je odôvodnené rastom ekonomických nákladov i úpravou priemernej mzdy v národnom hospodárstve, ktoré okolnosti je potrebné zohľadňovať aj pri rozhodovaní o nárokoch pozostalých (napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 26.7.2007 sp. zn. 3 Cdo 326/06). Nárok na náhradu nákladov výživného nepatril pozostalým podľa § 448 OZ. v znení účinnom do 31.7.2004 v prípade, ak bol uhradený dávkami dôchodkového zabezpečenia. Suma náhrady nákladov súhrne nesmela prekročiť pri analogickom použití § 447 ods. 2 OZ, keďže nebohý už nepracoval, príjem (invalidný dôchodok) nebohého, s výnimkou, že škoda bola spôsobená úmyselne alebo ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou a súčasne na zvýšené plnenie boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Od 1.8.2004 sa stanovenie nároku zodpovedajúce nákladom na výživu pozostalým a upravené vo forme pozostalostnej úrazovej renty, odvíja len od výšky možnej vyživovacej povinnosti. Nebohý Z.. A. S. bol poberateľom invalidného dôchodku v čase smrti vo výške 180,08 eur (5.425,- Sk). Uznaný za invalidného bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Spišská Nová Ves č. 720/95 dňa 22.8.1995. V období rokov 2001-2004 invalidný dôchodok nebohého by valorizáciou vzrástol ku 31.12.2004 na sumu 221,75 € (valorizácia zákonom č. 385/01 Z. z za rok 2001 - 7 %, zákonom č. 306/02 Z.z. za rok 2002 - 5 %, zák. č. 222/03 Z.z. za rok 2003 - 6 %, opatrenie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny č. 466/04 za rok 2004 - 3,4 %). Od roku 2005 až do času rozhodnutia súdu by výška dôchodku nebohého Z.. S. po valorizácii dosiahla sumu 361,95 eur (opatrením č. 167/05 Z. z. na rok 2005 - 8,85 %; opatrením č. 229/06 Z.z. na rok 2006 - 5,95 %; opatrením č. 197/07 Z.z. na rok 2007 - 6,25 %; opatrením č. 136/08 Z.z. na rok 2008 - 5 %; opatrením č. 450/08 Z.z. na rok 2009 - 6,95 %; opatrením č. 413/09 Z.z. na rok 2010 - 3,05 %; opatrením č. 404/10 Z.z. na rok 2011 - 11,85 %; opatrením č. 344/11 Z.z. na rok 2012 - 3,3 %; opatrením č. 329/12 Z.z. na rok 2013 - zvýšenie 10,10 eur; opatrením č. 329/13 Z.z. na rok 2014 - zvýšenie o 7,80 eur; opatrením č. 295/14 Z.z. na rok 2015 - zvýšenie o 4,60 eur; opatrením č. 283/15 Z.z. na rok 2016 - zvýšenie o 1,70 eur; opatrením č. 285/16 Z.z. na rok 2017 - zvýšenie o 7,10 eur;). Príjem žalobkyne v 1. rade ako učiteľky základnej školy podľa zodpovedajúcich opisov mzdových listov za jednotlivé roky 2000-2004 predstavoval priemerne mesačne 331,94 eur netto. Od roku 2005 pracovala v pozícii riaditeľky Základnej školy na Staničnej 13 v Košiciach. Za obdobie od nástupu žalobkyne v 1. rade na post riaditeľky školy jej príjem vzrástol, keď v roku 2005 dosiahol úroveň priemerne mesačne 482,46 eur netto. Nasledujúce roky sa príjem žalobkyne nepravidelne zvyšoval v rozpätí 150 až 250 eur, priemerne o 90 eur ročne až do súčasného obdobia, kedy žalobkyňa v 1. rade dosahuje priemerný mesačný príjem vo výške 1.550 eur v čistej mzde. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - Ústredie zo dňa 24.8.2000 bol žalobkyni v 1. rade priznaný vdovský dôchodok v rozsahu 60% príjmu jej nebohého manžela v sume 3.255,- Sk. Rozhodnutím zo dňa 21.8.2000 bol každému dieťaťu priznaný sirotský dôchodok v rozsahu 30% z invalidného dôchodku ich nebohého otca vo výške 1.628,- Sk. Celkovo tak pozostalí získali sumu 216,13 eur (6.511,- Sk), oproti sume invalidného dôchodku nebohého 180,08 eur. Dôchodkové dávky poberané žalobcami podliehali v súlade so zákonnou úpravou valorizácii, pričom suma súčasného vdovského dôchodku žalobkyne v 1. rade dosahuje 248,80 eur mesačne, sirotský dôchodok u žalobcu v 2. rade sumu 159,20 eur mesačne, a sirotský dôchodok žalobkyne v 3. rade, ktorá uzavrela 15. 8. 2015 manželstvo, bol naposledy v roku 2015 vo výške 156 eur mesačne. 12. Ako vyplýva z vyššie uvedeného náklady na výživu pozostalých boli v celosti uhradené dávkami dôchodkového zabezpečenia. V konaní neboli tvrdené ani zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mohol podľa zákonnej úpravy platnej do 31.7.2004 priznať vyššiu sumu náhrad, než tieto vyplývajú z dávok dôchodkového zabezpečenia. Dôchodkové dávky poberané žalobcami aj v súčasnom období v súhrne dosahujú 607,20 eur, čím prevyšujú valorizovaný príjem, ktorý by bolo možné predpokladať u nebohého vo výške 361,95 eur. K námietke žalobcov, že tento ich nárok nemožno spochybňovať a musí byť priznaný, keďže o jeho základe už bolo súdom rozhodnuté, súd dodáva, že medzitýmnym rozsudkom súd rozhodol o základe nároku žalobcov na náhradu škody, keď z posudzovania daného skutkového stavu veci spočívajúceho v konaní žalovaného a následkov na strane žalobcov vyvodil existenciu príčinnej súvislosti a zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. O výške škody zahrňujúcej viacero čiastkových nárokov súd rozhodoval až v tomto rozsudku. Žalobcom teda patrí právo na plnenie iba v rozsahu, v akom bolo preukázané pri rozhodnutí o výške nároku. Výška škody v rozsahu žiadaného peňažného dôchodku nebola preukázaná. 13. Žalobkyňa v 1. rade si (tiež) uplatnila v zhode s ust. § 449 OZ, nárok na úhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom, ktoré neboli uhradené podľa predpisov o nemocenskom poistení. Bližšie podmienky úhrady nákladov spojených s pohrebom upravovalo v čase ich vynaloženia nariadenie vlády č. 87/95 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, podľa ktorého (zákonného predpisu) primerané náklady spojené s pohrebom sa určujú podľa pracovno-právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania, pričom náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a úpravy hrobu sa uhrádzajú do výšky 20.000,- SK. t.j. 663,88 eur. Podľa § 49 ods. 1 nariadenia vlády č. 223/88 Zb., účinného do 31.3.2002, ktorým sa vykonával Zákonník práce, za náklady pohrebu sa považovali náklady účtované pohrebným ústavom, cintorínske poplatky, cestovné výdavky, výdavky na zriadenia pomníka, alebo dosky a úpravy hrobu a 1/3 nákladov na smútočné ošatenie. Rozsah nákladov na zabezpečenie pohrebu a s tým súvisiacich výdavkov žalobkyňa v 1. rade preukázala príkaznou zmluvou uzavretou so subjektom zabezpečujúcim obstaranie pohrebu nebohého manžela „Z. Č. - pohrebné, cintorínske a kremačné služby“, ktoré náklady zaplatené dňa 8.7.2000 predstavovali sumu 1.493,36 eur (44.989,- Sk) z toho výdavky na zhotovenie hrobu zodpovedali sume 431,52 eur (13.000,- Sk). Pokladničným dokladom zo dňa 3.7.2000 „Odevy G. Paulinska“ bol preukázaný nákup smútočného ošatenia v hodnote 162 eur (4.,880,- Sk). Suma nákladov smútočnej hostiny (karu) za účasť 62 osôb, predstavovala 435,77 eur (13.128,80 Sk), ako to dokladovala faktúra vystavená dodávateľom Z. N. a pokladničný doklad o úhrade týchto výdavkov zo dňa 4. 7. 2000. Z toho cena za alkohol - prípitok pre 60 osôb predstavovala 39,83 eur (1.200,- Sk). Nebolo spochybňované, že žalobkyňa uhradila uvedené náklady spojené s pohrebom, preto má v zmysle ust. § 449 OZ právo na ich náhradu. Z predložených dokladov vyplývalo, že náklady na zriadenie pomníka, náhrobnej dosky, nepresahovali zákonom určený limit (oproti zákonnej hranici 20.000,- Sk dosiahli sumu 13.000,- Sk). Výdavky spojené so zaobstaraním smútočného ošatenia boli v zhode ust. § 49 ods. 1 nariadenia vlády č. 223/88 Zb účinného v čase vynaloženia nákladov žalobkyne a uplatnenia nároku na súde, krátené o 2/3-iny s tým, že žalobkyni patrí nárok na úhradu jednej tretiny, t.j. sumy 54 eur (1.626,67 Sk). Za náklady spojené s pohrebom sa v zmysle ustálenej judikatúry považujú aj náklady smútočnej hostiny (karu), vynaložené na obvyklé pohostenie pre osoby zúčastnené na pohrebe, ktorých výdavky sa posudzujú s prihliadnutím na obvyklé zvyklosti a okolnosti prípadu. Žalovaný namietal oprávnenosť nákladov na úhradu alkoholických nápojov, ktoré však súd v danom prípade považoval za primerané a obvyklé, keď išlo iba o úhradu prípitku, ktorý je súčasťou menu podávaného pri akejkoľvek významnejšej udalosti, kam patria aj smútočné hostiny. Rozsah nákladov na alkohol nebol ničím mimoriadnym a vymykajúcim sa z pohostenia zahrňujúceho hlavné jedlo, predjedlo a minerálnu vodu a zodpovedal počtu zúčastnených. Suma nákladov spojených s pohrebom, na ktorých náhradu vznikol žalobkyni v 1. rade nárok dosahuje výšku 1.913,45 eur po odrátaní pohrebného (2.100,- Sk) uhradeného z nemocenského poistenia (44.989,- Sk + 13.128,80,- Sk + 1.626,67,- Sk - 2.100,- Sk). Z uvedenej čiastky bolo žalobkyni v 1. rade priznané tiež právo na úroky z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1,2 OZ podľa ktorého, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania; výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Právo na úroky z omeškania žalobkyňa uplatnila po vynaložení nákladov, t.j. odo dňa 9.7.2000. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase vzniku omeškania, výška úrokov zodpovedala dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo v danom prípade činí 17,6 % ročne. Pokiaľ žalovaný žiadal o zníženie, či odpustenie úrokov z omeškania z dôvodu, že ich výška vzhľadom na dobu trvania súdneho sporu viacnásobne prekračuje istinu, súd nezistil žiadne zákonné dôvody pre takýto postup, ani oprávnenie na uplatnenie moderačného práva, keďže predovšetkým prístupom žalovaného k nároku žalobcov narástlo príslušenstvo pohľadávky na sumu vyššiu než je žalovaná istina. Žalovaný mohol kedykoľvek realizovať uvedené plnenie v prospech žalobcov minimálne ako prejav slušnosti voči pozostalým, najneskôr od rozhodnutia súdu o základe nároku pristúpiť k plneniu, čo však nerealizoval, čím len spochybňuje akúkoľvek svoju dobromyseľnosť a nevytvára ani len priestor na úvahy o tom, že priznanie úrokov z omeškania je voči nemu nespravodlivým postupom. 14. Podľa § 145 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku (CSP), ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa § 146 ods. 1 veta prvá CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí. Konanie bolo zastavené v časti nároku žalobcov v zhode s ich procesným návrhom a súhlasným stanoviskom žalovaného. 15. V nadväznosti na procesný úspech strán v spore súd postupoval pri rozhodovaní o trovách konania v súlade s ust. § 262, § 255 CSP. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Pri posudzovaní procesného úspechu v spore súd zohľadnil, že rozhodnutie o rozsahu nemajetkovej ujmy v peniazoch je stanovené na základe voľnej úvahy súdu, a preto prijal stanovisko, že sporová strana, ktorá uspeje pri posudzovaní tohto nároku sa považuje za 100 % úspešnú, a to v rozsahu, v ktorej jej bol tento nárok priznaný. V prípade žiadaného peňažného dôchodku súd vychádzal z predpokladu, že predmetom konania bola suma 3.983,40 eur ako 5-násobok žiadaného ročného plnenia, keďže uvedená peňažná čiastka je základom pre výpočet tarifnej odmeny advokáta, v ktorej časti boli žalobcovia neúspešný v celom rozsahu. Zohľadňujúc tak pomer sumy žiadanej každým zo žalobcov, v pomere k rozsahu priznaného nároku, u každého zo žalobcov súd stanovil pomer úspechu v konaní. Žalobkyni v 1. rade bolo priznaných 78% zo žalovaného nároku (žalovaná suma 13.000 eur + 2.021,41 eur + 3.983,40 eur v pomere k sume priznanej 14.913,45 eur), čo vo vzájomnom pomere s úspechom žalovaného (22 %) zodpovedá jej nároku na náhradu trov v rozsahu 56 % (78 %-22 %). V prípade žalobcu v 2. rade žalovaná suma 15.983,40 eur (12.000 eur + 3.983,40 eur) v pomere k sume priznanej 12.000 eur predstavuje úspech 75 %, čo v pomere k úspechu žalovaného 25 % zodpovedá nároku žalobcu v 2. rade na 50 %- tnú náhradu trov konania (75 %-25 %). Žalobkyňou v 3. rade uplatnený nárok 18.983,40 eur (15.000 eur + 3.983,40 eur) v rozsahu k nároku priznanému 15.000 eur, predstavuje jej procesný úspech 79 %, čo v pomere k procesnému úspechu žalovaného 21 % zodpovedá jej nároku na náhradu 58 % vzniknutých trov. Pri vyhlásení rozhodnutia došlo k zrejmej nesprávnosti pri uvedení pomeru v akom vzniká žalobcom právo na náhradu trov konania, a preto bola táto nesprávnosť opravená v súlade s ust. § 224 CSP. 16. Nakoľko žalobcovia boli v konaní oslobodení od úhrady súdnych poplatkov, žalovanému podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. vznikla povinnosť na úhradu súdneho poplatku z rozsahu predmetu konania (priznaného nároku) 41.913,16 eur, čo pri základnej sadzbe súdneho poplatku 6 % predstavuje povinnosť na splnenie poplatkovej povinnosti vo výške 2.518,50 eur. 17. V konaní vznikli štátu trovy spojené s úhradou nákladov znaleckého dokazovania. Znalecké dokazovanie stanovilo zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, preto je žalovaný povinný na úhradu 100% vzniknutých trov, ktoré doposiaľ neboli uhradené zo zložených preddavkov. Vyčíslenie výšky trov konania strán ako i štátu bude predmetom samostatného uznesenia, ktoré vydá súdny úradník (§262 CSP). 18. Proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podali žalobcovia v 1. až 3. rade v zákonnej lehote odvolanie. Navrhli zmeniť rozsudok v napadnutej časti tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom náhrady nemajetkovej ujmy i sumou 9.129,27 € a titulom náhrady škody sumu 66,38 € mesačne od 29. júna 2000 vopred vždy do 15 dňa kalendárneho mesiaca, žalobcovi v 2.rade titulom náhrady nemajetkovej ujmy i sumu 10.129,27 € a titulom náhrady škody i sumu 66,38 € mesačne od 29. júna 2000 vopred vždy do 15 dňa kalendárneho mesiaca, žalobkyni v 3.rade titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 7.129,27 € a titulom náhrady škody sumu 66,38 € mesačne od 29.júna 2000 do 14.augusta 2015, a priznať žalobcom v 1. až 3.rade plnú náhradu trov prvostupňového konania, ako aj náhradu trov odvolacieho konania, prípadne, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19. Odvolanie podali z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm.d/ CSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365 ods.1 písm.h/ CSP, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že odvolaním napádajú čiastočne zamietnutie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy a zamietnutie žaloby o priznanie peňažného dôchodku na náhradu nákladov na výživu pozostalých. 20. Za okolnosti odôvodňujúce nepriznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd považoval to, že nebohý Z.. A. S. mal problémy s alkoholom, čo muselo vplývať i na spolužitie v rodine (hoci maloleté deti - žalobcovia v 2. a 3. rade to neregistrovali) a ďalej to, že žalobkyňa v 1. rade svojou aktivitou zmiernila žalovaným (správne malo byť žalobcom v 2. a 3.rade) bolestivosť straty otca ako aj to, že žalobca v 2.rade vzhľadom na svoj vek (4. rokov) si neuvedomil závažnosť straty otca v celom rozsahu. Vyčítali súdu, že vec nesprávne právne posúdil, keď ust. § 13 ods. 3 OZ aplikoval tak, akoby okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo, boli iba okolnosti na strane osôb žalobcov v 1. až 3. rade. Okresný súd úplne opomenul zohľadniť dokazovaním preukázané okolnosti, za ktorých došlo k smrti nebohého Z.. A. S., a to predovšetkým hrubú nedbalosť žalovaného, ktorý ako zdravotnícke zariadenie nepostupoval lege artis, v dôsledku čoho Z.. A. S. zomrel. Nebol zohľadnený pri rozhodovaní ani vek žalobkyne v 1. rade (v čase smrti Z.. A. S. mala iba 45 rokov) a ostala sama s dvomi deťmi. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade považoval za významné, že vzhľadom na svoj vek štyroch rokov si neuvedomil závažnosť straty otca v celom rozsahu, ale žalobca v 2. rade vo výpovedi uvádzal, že počas celého svojho doterajšieho života narážal na prázdne miesto vo svojej rodine, na ktorom by stál otec. So smrťou otca sa doposiaľ nevyrovnal. Žalobkyňa v 3. rade vzhľadom na svoj vek, ktorý dosiahla, keď jej otec zomrel, prežívala ťažšie stratu ako jej brat; hodnotenie súdom, že pomerne emotívne prežívala stratu otca sa odvolateľom nejaví priliehavé. Okresný súd sa oboznámil s listinami, ktoré písala svojmu nebohému otcovi na odporúčanie psychiatra, ale bližšie sa ich obsahom nezaoberal (iba konštatoval ich existenciu). Okresný súd nevzal do úvahy lekárske správy Z.. Q., ktoré sa týkali žalobkyne v 1. a žalobkyne v 3. rade. Uviedol, že okresný súd považoval následky zásahu žalovaného do súkromia žalobcov za ukončené. Vôbec nezohľadnil, že tieto následky budú žalobcov sprevádzať po celý zvyšok ich života. Žalobcovia majú za to, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka v porovnaní s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v iných obdobných prípadoch postupu non lege artis zdravotníckeho zariadenia, na ktoré poukazovali žalobcovia v porovnaní so závermi súdnej praxe o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalým najmä pri dopravných nehodách. 21. Ani určité odlišnosti, na ktoré poukázal okresný súd v prípade rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10C 909/2015, či Krajského súdu v Nitre 9Co/330/2012 nemôžu odôvodňovať priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v 1. až 3. rade v zanedbateľnej výške v porovnaní s uvedenými vecami. Odvolatelia poukázali aj na to, že súdna prax ustaľuje i výšku náhrady nemajetkovej ujmy pri usmrtení v dôsledku dopravnej nehody. 22. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu žalobcov o náhradu škody peňažným dôchodkom na výživu pozostalých, správne síce nárok posudzoval podľa § 448 a § 447 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.7.2004, avšak vec nesprávne posúdil, lebo tieto ustanovenia nesprávne vykladal a v dôsledku toho vec nesprávne vyhodnotil i výsledky vykonaného dokazovania. Konštatovali, že súd správne uzavrel, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú aktívne vecne legitimovaní na uplatnenie tohto nároku ako pozostalé osoby, ktorým zomrelý poskytoval výživu alebo bol povinný poskytovať a správne ustálil i výšku ich životných nákladov, ale pokiaľ vychádzal z toho, že žalobcom tento nárok nepatrí vôbec, lebo tieto náklady boli uhradené dávkami dôchodkového zabezpečenia s ohľadom na to, že tento nárok nemôže prevýšiť dovedna sumu, do ktorej by ich nebohému manželovi a otcovi patrila náhrada za stratu na zárobku podľa § 447 ods. 2 OZ, pochybil. 23. Poukázali na to, že okresný súd odcitoval v odôvodnení svojho rozhodnutia § 448 ods. 2 OZ, § 447 ods. 2 OZ, ale ust. § 447 ods. 2 OZ už neaplikoval, len stroho uzavrel, že náklady na výživu pozostalých boli uhradené dávkami dôchodkového zabezpečenia, a „v konaní neboli tvrdené ani zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd mohol podľa právnej úpravy účinnej do 31.7.2004 priznať vyššiu sumu náhrad, než tieto vyplývali z dávok dôchodkového zabezpečenia“. 24. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani žalobcami tvrdené byť osobitné pre účely náhrady škody ani nemuseli byť, a súd bol povinný sa ich existenciou zaoberať. Z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť, z akých dôvodov súd dospel k záveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa neboli preukázané. 25. Po citácii § 448 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom do 31.7.2004, § 447 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.7.2004, § 195 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom k 28.6.2000 odvolatelia uviedli, že vo veci žalobcov bola škoda spôsobená hrubou nedbalosťou, a sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Za hrubú nedbalosť v zmysle § 447 ods. 2 OZ v znení do 31.7.2014 možno považovať „vedomú nedbanlivosť i závažné prípady nevedomej nedbanlivosti“. Ide o prípady zanedbania nutnej opatrnosti, pozornosti, obozretnosti či starostlivosti. Hrubú nedbalosť (konania škodcu) žalobcovia tvrdili už v žalobe a preukázali, že žalovaný postupoval non lege artis. 26. Pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“ v zmysle § 447 ods. 2 OZ v znení do 31.7.2004 nebol legálne definovaný, ale išlo o rozmanité dôvody vyplývajúce z konkrétnej situácie. Okolnosťou hodnou osobitného zreteľa pre prekročenie hranice výšky a priznanie peňažného dôchodku žalobcom je i to (podľa odvolateľov), že žalobkyňa v 1. rade po tom, čo ovdovela, na úkor samej seba mimoriadnym úsilím ekonomicky limitovaná svojím príjmom, dokázala citovo i ekonomicky vytvoriť deťom prostredie, v ktorom nahrádzala deťom absenciu otca a bezchybne zvládla úlohu rodiča samoživiteľa. Úvaha súdu, ktorý matematicky presne určil príjem nebohého Z.. A. S. od roku 2000 hypoteticky až „dodnes“ s uvedením výšky sirotského a vdovského dôchodku vyplateného žalobcom, doviedla okresný súd k záveru, že pri danom príjme nebohého Z.. A. S., ktorý v dôsledku svojho zdravotného stavu už objektívne nemohol zvýšiť, výživné, ktoré by bol poskytoval, bolo uhradené dôchodkovými dávkami. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že preukázané náklady na výživu u jednotlivých žalobcov presahovali výšku im priznaných dôchodkov. Podľa odvolateľov, pokiaľ dôchodkami nie sú kryté náklady na výživu, ich rozdiel je škodou, ktorá mala byť priznaná v skutočnej výške a pokiaľ presahuje sumu náhrady za stratu na zárobku, ktorá by patrila zomrelému, tak v prevyšujúcej časti iba v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa a vzniku škody v dôsledku hrubej nedbalosti škodcu. 27. Okresný súd nevzal do úvahy pri výklade aplikovaných ustanovení, že na rozdiel od času, keď aplikovaná právna úprava vznikla (t.j. v čase smrti Z.. A. S.) pri zohľadnení základných ústavných princípov v demokratickej spoločnosti, má náhrada škody poskytovať úplnú náhradu celej spôsobenej škody poškodenému. Priznanie náhrady škody vo forme peňažného dôchodku žalobcom (poškodeným) je preto iba výrazom spravodlivého usporiadania vzťahu medzi nimi a žalovaným. 28. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 17,6 % od 9.7.2000 až do zaplatenia, ako aj výrokom o nároku na náhradu trov konania žalobcov a náhrade trov štátu a povinnosti zaplatiť súdny poplatok, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť rozsudok v napadnutých výrokoch tak, že „konanie“ (správne malo byť „žalobu“) v časti úroku z omeškania zo sumy 1.913,45 € vo výške 17,6% od 9.7.2000 do zaplatenia zamieta. Žiadal vysloviť, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, a taktiež, že štát nemá právo na náhradu vynaložených trov konania a žalovaný nie je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 2.518,50 €. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 od. 1 písm. d/, písm. f/, písm. h/ CSP. 29. Uviedol, že z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, prečo súd priznal úrok z omeškania od 9.7.2000. Splatnosť pohľadávky titulom nákladov na pohreb nie je stanovená zákonom, resp. dohodou strán, a preto žalovaný nemôže byť v omeškaní k 9.7.2000. Ak nie je stanovená splatnosť, táto je nahradená výzvou na zaplatenie dlžnej sumy, a za takúto výzvu je možné považovať až deň doručenia žaloby žalovanému, lebo až doručením žaloby sa dozvedel o tomto nároku. Naviac u primeraných nákladoch spojených s pohrebom sa žalovaný dozvedel presnú výšku až z konečného rozhodnutia. V žalobe si žalobkyňa v 1. rade uplatnila sumu 2.021,41 € a súd jej priznal sumu 1.913,45 €. Odvolateľ sa nestotožňuje so záverom súdu, že v danej veci nemožno využiť moderačné právo s odkazom na § 450 OZ. Uviedol, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, lebo žalovaný je zdravotníckym zariadením a jeho jedinou úlohou je poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Majetkové pomery žalovaného sú nepriaznivé; po lehote splatnosti má záväzky vo výške 78.259.884 €. Škoda nebola spôsobená úmyselne. 30. K povinnosti nahradiť trovy právneho zastúpenia žalobkyni v 1. rade v rozsahu 56 %, žalobcovi v 2. rade v rozsahu 50 % a žalobkyni v 3. rade v rozsahu 58 % poznamenal, že súd pri výpočte vychádzal z predpokladu, že predmetom konania vo vzťahu k peňažnému dôchodku je suma 3.983,40 €. Predmet konania vo vzťahu k peňažnému dôchodku sa dal vypočítať za obdobie od 29. júna 2000 do 15. marca 2017, a pomer úspechu a neúspechu je temer rovnaký. Podľa výpočtu odvolateľa žalobkyňa v 1. rade bola úspešná v sume 14.913,45 € a neúspešná 12.603,90 €, žalobca v 2. rade bol úspešný v sume 12.000 eur a neúspešný 12.603,99 €, a žalobkyňa v 3.rade bola úspešná v sume 15.000 € a neúspešná v sume 11.352,69 €. 31. Pri povinnosti nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 % štátom vynaložených trov konania poukázal na to, že konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov (viď uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 11.8.2015 č.k. 5Co/328/2015-123) a naviac pomer úspechu a neúspechu strán v spore je rovnaký. 32. K povinnosti zaplatiť súdny poplatok v sume 2.518,50 € poznamenal, že súd nesprávne stanovil výšku súdneho poplatku 6 % zo sumy 41.913,16 €. V predmetnom konaní náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 € a súdny poplatok podľa položky 7b písm. b/ zákona č. 71/92 Zb. je 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, čo pri priznanej náhrade nemajetkovej ujmy predstavuje súdny poplatok 1.200 €. Opätovne poukázal na to, že konanie je vecne oslobodené od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/92 Zb.. Predložil uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktorý sa stotožnil s názorom, že konania vo veciach poskytovanej zdravotnej starostlivosti sú vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov. 33. Z písomného vyjadrenia žalobcov na odvolanie žalovaného vyplýva, že navrhli rozsudok v žalovaným napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny. 34. K námietke žalovaného, že z rozhodnutia nie je zrejmé z akého dôvodu bol priznaný úrok z omeškania od 9.7.2000, žalobcovia poukázali na to, že škoda v dôsledku vynaložených nákladov pohrebného im vznikla v júli 2000, a úrok z omeškania si uplatnili až odo dňa nasledujúceho po vynaložení nákladov. Naviac žalovanému bola doručená žaloba začiatkom roku 2001, a svoju povinnosť zaplatiť pohrebné náklady si tak mohol splniť. Ich výšku poznal, no svojou pasivitou spôsobil, že žalobcovi vzniklo právo na úrok z omeškania za celé obdobie. 35. K odvolacím námietkam ohľadom náhrady trov konania žalobcovia poznamenali, že žalovaný neberie do úvahy, že v časti konania, ktorej predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy, treba výsledok považovať za plný úspech žalobcov. Úspešní boli čo do základu nároku, a výška závisela od úvahy súdu. Pokiaľ žalobcovia boli neúspešní ohľadom časti nárokov na náhradu škody, takéto rozhodnutie nemôže byť iba dôsledkom matematického výpočtu prezentovaného žalovaným. 36. V súvislosti s námietkami žalovaného ohľadom náhrady trov štátu, žalobcovia poukázali nielen na pomer úspechu v konaní, ale charakter trov štátu spočívajúceho v znalečnom, lebo zodpovednosť žalovaného bola ustanovená až znaleckým dokazovaním. 37. K námietke povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalobcovia uviedli, že v danom konaní nejde o prípad podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/92 Zb.. K namietanej výške súdneho poplatku len poznamenali, že výška poplatku podľa položky 7 písm. c/ zákona 71/92 Zb. v čase podania žaloby bola 5 % a nie 3 %. 38. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov i v stanovisku k vyjadreniu žalobcov zo 7.6.2017 uviedol, že považuje rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalobcov za vecne správny. Odvolanie žalobcov považuje v plnom rozsahu za nedôvodné. Žalobcovia vytýkajú súdu, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je neprimerane nízka v porovnaní s výškou priznanej náhrady v iných obdobných prípadoch. Žalovaný zdôraznil, že výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, ktorý ju v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil. Odmieta tvrdenie žalobcov, že odmietali uznať tak svoju zodpovednosť. Poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 8.3.2017, v ktorom sa vyjadroval k výške nemajetkovej ujmy. Žiadnym spôsobom nespochybňoval vzťah nebohého predovšetkým k jeho deťom. Opätovne poukazoval na nevhodné správanie sa žalobkyne v 1.rade a poukázal na citát z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.5.2014 sp.zn. 2Co/214/2013. 39. K tvrdeniu žalobcov, že súd prvej inštancie nezdôvodnil nepriznanie náhrady škody peňažným dôchodkom na výživu pozostalým, uviedol, že súd prvej inštancie presvedčivým spôsobom zdôvodnil zamietnutie žaloby v tejto časti. Nebohý v čase smrti bol poberateľom invalidného dôchodku vo výške 5.425,- Sk (180,08 €). Bol plne invalidný na základe rozhodnutia zo dňa 22.8.1995. Po smrti Z.. A. S. bol pozostalým priznaný sirotský a vdovský dôchodok vo výške 6.511,- Sk (216 €), a od augusta 2000 boli zvýšené na 7.121,- Sk (236 €) a v súčasnosti vo výške 607,21 €. S odkazom na § 448 ods. 1 OZ žalovaný poznamenal, že náhrada nákladov na výživu patrí pozostalým pokiaľ sa tieto náklady neuhrádzajú dávkami dôchodkového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu. 40. K vyjadreniu žalobcov zo dňa 7.6.2017 poznamenal, že vysvetlenie žalobcov odkedy požadujú úrok z omeškania nemôže nahradiť povinnosť súdu túto skutočnosť odôvodniť. 41. K nároku na náhradu trov uviedol, že prihliadol, že žalobcovia majú plný úspech v časti nemajetkovej ujmy, ale neúspešní boli v časti peňažného dôchodku, čo žalovaný porovnal. Zákon nepozná hlavný a vedľajší nárok, a je teda nepochybné, že žalobcovia musia niesť zodpovednosť za neúspech v časti, v ktorej im bol nárok zamietnutý. Pokiaľ ide o argumentáciu, že predmetné konanie nie je vecne oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/92 Zb. uviedol, že s ich argumentáciou sa stotožnil Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 11.8.2015 sp.zn. 5Co/328/2015. 42. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, resp. stanovisko žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcov dňa 7.7.2017. 43. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov a žalovaného ako podané včas, oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov a v rozhodnej časti ani žalovanému nie je možné vyhovieť. 44. Rozsudok súdu prvej inštancie spojený s opravným uznesením v napadnutej časti je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 45. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.7.2018 o 9.00 hod. v pojednávacej miestnosti č.dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 18.7.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1,3 CSP. 46. K jednotlivým odvolacím dôvodom uplatnenými jednak žalobcami, ako aj žalovaným odvolací súd uvádza nasledovné: 47. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. 48. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. 49. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.). 50. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 51. Odvolací súd v prejednanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, až na dátum, odkedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením nákladov spojených s pohrebom. 52. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia jednotlivých dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a § 192 CSP (do 30.6.2016, § 133 až § 135 OSP) alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 53. Súd prvej inštancie vykonal vo veci mimoriadne rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 54. Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach aj odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 55. Žalobcovia, ako aj žalovaný v odvolaní poukazujú na skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vyporiadal v danej veci a preto odvolacie námietky žalobcov, ako aj žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. 56. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti, ako aj k odvolacím námietkam žalobcov a žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné: 57. Neopodstatnená je námietka žalobcov, že im mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu, resp. vo výške, akú si uplatnili v žalobe. 58. Nepatričná je výčitka žalobcov, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil (dokazovaním) preukázanú okolnosť, a to predovšetkým hrubú nedbanlivosť žalovaného, že ako zdravotnícke zariadenie postupovalo non lege artis a že nebol zohľadnený vek žalobkyne v 1. rade v čase smrti Z.. A. S.. 59. V dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie je podrobne rozvedené konanie žalovaného, ktorý postupom non lege artis zavinil smrť Z.. A. S.Á.. 60. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy žalobkyne v 1. rade bol zohľadnený aj vek žalobkyne v 1. rade, ktorý mala v čase smrti manžela MUDr. Jozefa Pillára. 61. Rovnako aj u žalobcu v 2. rade pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy bola zohľadnená nielen okolnosť, že žalobca v 2. rade mal v čase smrti otca 4 roky veku, ale aj to, čo žalobca v konaní tvrdil, že počas celého svojho doterajšieho života naráža na prázdne miesto v rodine, na ktorom by stál otec. Okresný súd zohľadnil aj tú okolnosť, že žalobca sa doposiaľ so smrťou otca nevyrovnal. 62. U žalobkyni v 3. rade, okrem okolnosti, že prežívala stratu otca ako 11- ročná dcéra emotívnejšie, zohľadnil aj lekárske správy Z.. Q. pripojené v spise o jej zdravotnom stave a zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobkyňa v 3. rade na odporúčanie psychiatra písala listy nebohému otcovi, ktoré súd nielenže „spomenul“ v dôvodoch svojho rozsudku, ale opísal aj ich obsah a text, čo vyplýva z bodu 10 odseku 4 na strane 8 odôvodnenia rozsudku. Pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil aj to, že úmrtie Z.. A. S. v dôsledku postupu žalovaného non lege artis bude sprevádzať žalobcov po celý zvyšok života. 63. Súd prvej inštancie podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré priznal žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu vo výške 13.000 € (bod 9), žalobcovi v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške 12.000 € (bod 10) rozsudku a žalobkyni v 3. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 € (bod 10). 64. K výčitke žalobcov, že priznaná nemajetková ujma je neprimerane nízka v porovnaní s výškou nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch non lege artis postupom zdravotníckeho zariadenia v obdobných súdnych sporov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní postupoval v súlade s rozhodovacou praxou súdov, na ktoré poukázali aj žalobcovia, aj keď priznané plnenie je nižšieho rozsahu, čo je dané individuálnymi okolnosťami danej veci. 65. Aj odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov citované v dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie mali svoje špecifiká a týkali sa aj iného skutkového stavu. 66. K výhrade žalobcov, že ide o ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov, odvolací súd poznamenáva, že za ustálenú rozhodovaciu prax súdov (najvyšší súdnych autorít) treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatúrne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe súdov treba zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31. decembra 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 -1967, 1980 (II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné, najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na čl. 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. 67. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že za ustálenú súdnu prax nemožno považovať rozhodnutia okresných a krajských súdov označených žalobcami počas konania. 68. K námietkam žalobcov ohľadom nepriznania peňažných dôchodkov, odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia podrobne rozviedol dôvody, pre ktoré žalobcom nepriznal tento nárok a s ktorými sa odvolací súd bezo zvyšku stotožňuje. 69. Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto rozsahu v súlade s dobovou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2007 sp. zn. 3Cdo/326/2006, ktorý bol publikovaný pod R 62/2007, i keď pre vznik nároku na náhradu na výživu pozostalých je podľa § 448 ods. 1 OZ rozhodujúci stav, ktorý v pomeroch pozostalých a zomrelého existoval v čase jeho smrti, treba pri porovnávaní zmeny rozhodujúcich pomerov zohľadňovať aj následné zmeny vo vývoji mzdovej úrovne, ktoré spočívajú vo zvýšení (valorizácii) priemerného zárobku, toho kto výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. 70. Súd prvej inštancie pri odvolaní zohľadnil aj tento právny názor, ktorý podrobne v dôvodoch rozhodnutia rozviedol. 71. Odvolací súd nezistil podobne ako súd prvej inštancie, dôvody hodné osobitného zreteľa, o ktorých sa žalobcovia zmieňujú aj v odvolaní, pre ktoré by súd mohol podľa zákonnej úpravy platnej do 31. júla 2004 priznať vyššiu sumu náhrady, než táto vyplýva z dávok dôchodkového zabezpečenia. 72. Dôchodkové dávky poberané žalobcami v súhrne boli reprezentované sumou 607,20 € a vysoko prevyšovali valorizovaný príjem nebohého 361,95 €. 73. K odvolacím námietkam žalovaného, že v odôvodnení absentujú dôvody, pre ktoré súd priznal žalobkyni v 1. rade úrok z omeškania z titulu nákladov spojených s pohrebom vo výške 17,6 % ročne od 9. júla 2000 treba poznamenať, že súd prvej inštancie odôvodnil tento výrok tým, že priznal úrok z omeškania od dátumu vynaloženia nákladov žalobkyňou v 1. rade, t.j. zaplatením nákladov za pohreb. Je pravdou, že dňa 8. júla 2000 žalobkyňa zaplatila náklady spojené s pohrebom, o čom svedčí doklad, ktorý sa nachádza na č.l. 31 p.v. spisu. 74. Opodstatnená je ale námietka žalovaného o tom, kedy sa žalovaný dozvedel, (resp. mohol dozvedieť) o nákladoch spojených s pohrebom. 75. Žalobkyňa v 1.rade nepreukázala, aby vyzvala žalovaného na plnenie, t.j. na zaplatenie nákladov spojených s pohrebom. Žalovaný sa dozvedel o nákladoch spojených s pohrebom Z.. A. S. až po doručení žaloby, t.j. 27.3.2001. Zo spisového elaborátu je zrejmé, že žaloba s príslušnými listinnými dokladmi bola žalovanému doručená dňa 27.3.2001, a nasledujúci deň 28.3.2001 mohol žalovaný (už) plniť. Do omeškania sa žalovaný dostal s náhradou nákladov spojených s pohrebom až dňom 29.3.2001. 76. Pretože žalovaný sa dostal do omeškania dňom 29.3.2001, odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1.913,35 € od 29.3.2001 až do zaplatenia, podľa § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. zodpovedala dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska (platnej) k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo v danom prípade činila 17,6 % ročne. 77. Odvolací súd podľa § 220 CSP zmenil výrok o úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 1.913,45 € od 9.7.2000 do 28.3.2001 tak, že v tejto časti žalobu zamietol, lebo v tomto časovom úseku nebol žalovaný v omeškaní s plnením nákladov spojených s pohrebom, lebo o týchto sa dozvedel až po doručení žaloby. 78. Neopodstatnený je návrh žalovaného, resp. jeho procesné žiadosti o znížení úrokov z omeškania, resp. o možnosti odpustenia. Zákonné ustanovenie § 517 ods. 1,2 OZ je kogentným ustanovením a tak úvahy žalovaného o moderovaní úrokov z omeškania, resp. odpustenie úrokov z omeškania, nie sú po práve. 79. Neopodstatnené sú aj námietky žalovaného ohľadom výroku o náhrade trov konania vo vzťahu so sporovými stranami. Spôsob, ktorý zvolil súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi sporovými stranami považuje odvolací súd nielen za zákonný, ale aj za vecne správny. Okresný súd uprednostnil výklad e ratione legis, teda výklad zohľadňujúci účel a zmysel ustanovení upravujúcich náhradu trov konania. Matematický prepočet, ktorý ponúka žalovaný nezodpovedá spravodlivému vyporiadaniu trov konania medzi stranami sporu. 80. Správne súd prvej inštancie postupoval, keď žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy štátu, ktoré sú reprezentované znalečným za podané znalecké posudky v predmetnom spore. Zodpovednosť žalovaného v predmetnom konaní bola jednoznačne ustálená až na základe záverov znaleckého dokazovania. Pozornosti odvolacieho súdu neušla ani tá okolnosť, že žalovaný namietal závery znaleckých posudkov a tak súd pristupoval k nariadeniu ďalších znaleckých posudkov. 81. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opakovane uvádza, že predmetné konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov a poukazuje na uznesenie Krajského súdu Košice sp.zn. 5Co/328/2015 odvolací súd poznamenáva, že tento názor žalovaného nie je správny. 82. Podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho poistenia a sociálneho zabezpečenia, starobného, dôchodkového sporenia, doplnkového dôchodkového sporenia, štátnych sociálnych dávok, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzické osoby so zdravotným postihnutím, sociálnych služieb, aktívnych opatrení na trhu práce a poskytovania zdravotnej starostlivosti. 83. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.), zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby ďalej len „osoba“ zvýšenia kvality života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu. 84. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje poskytovateľ a zdravotnícki pracovníci za podmienok uvedených osobitným predpisom. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti a v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti je služba vo všeobecnom hospodárskom záujme. 85. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 576/2004 Z.z. právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú osoba uzatvorí s poskytovateľom, ak tento zákon neustanoví inak (§ 6 ods. 1). 86. Podľa § 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizácií v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák.č. 578/2004 Z.z.) podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon zdravotníckeho povolania (§ 31). 87. V ust. § 27 zákona č. 578/2004 Z.z. sú vymedzení zdravotnícki pracovníci, t.j. koho možno považovať za zdravotníckeho pracovníka. Výpočet zdravotníckych pracovníkov v predmetnom zákonnom ustanovení je taxatívny. 88. Zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytuje poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a zdravotnícki pracovníci za podmienok ustanovených zákonom č. 578/2004 Z.z.. Podľa zákona č. 576/2004 Z.z. sa zdravotná starostlivosť poskytuje ako ambulantná starostlivosť všeobecná a špecializovaná, ústavná starostlivosť a lekárenská starostlivosť. 89. Zo zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. nevyplýva, čo treba rozumieť pod poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytovanie zdravotnej starostlivosti je v rámci súdneho konania od poplatku oslobodené. Pri zodpovedaní toho, ktoré konanie je konaním vo veci poskytovania zdravotnej starostlivosti, je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať z obsahu žaloby, právnych dôvodov uplatňovaného nároku a z vymedzenia pojmu poskytovania zdravotnej starostlivosti v zmysle zákona č. 576/2004 Z.z. a súvisiacich právnych úprav. 90. Z obsahu podanej žaloby žalobcov je zrejmé, že sa domáhali náhrady škody proti žalovanému podľa § 420 OZ a nasl. a náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11, 13 OZ a nasl. 91. Z uvedeného teda vyplýva, že sa nejedná o konanie vo veciach poskytovania zdravotnej starostlivosti, a tak predmetné konanie nie je oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. 92. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, nepatričné sú úvahy žalovaného, že žalovaný nie je povinný platiť súdny poplatok, lebo predmetné konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. 93. Nespornou skutočnosťou je, že žalobcovia boli oslobodení od súdnych poplatkov a tak podľa § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. je žalovaný povinný zaplatiť príslušný súdny poplatok. 94. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku. 95. Ďalšie výroky rozsudku súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním, (a tak nadobudli právoplatnosť), a neboli ani predmetom odvolacieho prieskumu, a preto odvolací súd konštatoval, že v ostatnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie bez zmeny. 96. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia a žalovaný v rozsahu nimi podaného odvolania neboli v odvolacom konaní úspešní (až na „čiastočný“ úspech žalovaného ohľadom úroku z omeškania), a preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 97. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).