Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sd/49/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200990 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013200990.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach predsedom senátu JUDr. Milanom Končekom, ako samosudcom, v právnej veci navrhovateľa A. X. D.. Y. Z. C. G. A. H. Í. K. V. Ó. V. P., nar. XX. X. XXXX, bytom H. X, F., proti odporkyni Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti pôvodnému rozhodnutiu odporkyne zo dňa 22. apríla 2013, č. XXX XXX XXXX X, ktoré bolo zrušené rozhodnutím odporkyne z 25.04.2014, č XXX XXX XXXX X - A.., pokračujúc v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti novému rozhodnutiu odporkyne z 25.04.2014, č. XXX XXX XXXX X - A.., ktorým bol navrhovateľovi priznaný od 30. júna 2012 invalidný dôchodok v sume 76,80 eur mesačne, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporkyne zo dňa 25.04.2014 č. XXX XXX XXXX X - A.. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Pôvodným opravným prostriedkom napadnutým rozhodnutím odporkyne zo dňa 22.04.2013, č. XXX XXX XXXX X bol navrhovateľovi podľa § 70 ods. 1, § 82 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) a podľa článku 52 ods. 1 písm.b) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia od 30. júna 2012 priznaný invalidný dôchodok v sume 41,30 eur mesačne. Včas podaným pôvodným opravným prostriedkom (návrhom) zo dňa 09. júna 2013 doručeným odporkyni dňa 11.06.2013 sa navrhovateľ domáhal preskúmania vyššie označeného rozhodnutia odporkyne, pričom v opravnom prostriedku namietal výšku priznaného invalidného dôchodku, tvrdiac, že odporkyňa mala pre výpočet sumy dôchodku aplikovať čl. 30 zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení. V priebehu súdneho konania namietal priznanú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Vzhľadom k námietke navrhovateľa voči miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť súd doplnil dokazovanie dopĺňacím kontrolným posudkom posudkovej lekárky Sociálnej poisťovne, ústredia, vysunutým pracoviskom v Prešove zo dňa 19. marca 2014 podľa ktorého posudku bola navrhovateľovi priznaná miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v percentách 75% od 30.06.2012. Vzhľadom na vyššie uvedenú zmenu miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa odporkyňa svojím rozhodnutím zo dňa 25.04.2014 č. XXX XXX XXXX X - A.. v rámci autoremedúry zrušila svoje napadnuté rozhodnutie zo dňa 22.04.2013 č. XXX XXX XXXX X, čím navrhovateľovi čo do miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v plnom rozsahu vyhovela. Odporkyňa súčasne vydala nové rozhodnutie zo dňa 25.04.2014 č. XXX XXX XXXX X - A.., ktorým navrhovateľovi podľa ust. § 70 ods. ods. 1, § 82 a § 274 zákona a podľa článku 52 ods. 1 písm.b) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia od 30. júna 2012 priznala invalidný dôchodok v sume 73,90 eur mesačne. Navrhovateľ voči novému rozhodnutiu odporkyne namietal výpočet sumy invalidného dôchodku, naďalej zotrval na svojich výhradách a tvrdil, že je diskriminovaný, pretože ako vojak z povolania si nemohol vybrať, či bude odvedený na Slovensko alebo do Čiech. Naďalej trval na tom, že pre výpočet sumy dôchodku mal byť v jeho prípade aplikovaný článok 30 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení a žiadal, aby odporkyňa aplikovala v jeho prípade rovnaký postup ako v prípade poistencom, ktorí vykonávali zamestnanie v služobnom pomere zaradenom do I. a II. pracovnej kategórie, pričom poukazoval na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci č. 9So/42/2009, na článok 39 Ústavy SR na to, že nárok na invalidný dôchodok v Českej republike mu nevznikol, na článok 1 a 5 Nariadenia (ES) 883/2004, ako aj na nálezy pléna Ústavného súdu Českej republiky ÚS 31/94 a ÚS 405/02, a to len ich citáciou v časti textov, pričom tieto časti bližšie vo vzťahu k jeho veci nekonkretizoval. Odporkyňa navrhla svoje rozhodnutie zo dňa 25.04.2014 č. XXX XXX XXXX X - A.. ako vecne správne potvrdiť. Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p., postupom podľa ust. § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne zo dňa 25.04.2014 č. XXX XXX XXXX X - A.. a po vypočutí účastníkov konania, oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu odporkyne dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Z obsahu administratívneho spisu odporkyne vyplynulo, že navrhovateľ ku dňu 01. januára 1993 bol zamestnaný v Českej republike a trvalé bydlisko mal na území Slovenskej republiky, pričom jej inštitúcia Česká správa sociálneho zabezpečenia v zmysle tlačiva E 205 CZ z 09. apríla 2013 potvrdila, že navrhovateľ získal dobu sociálneho zabezpečenia podľa právnych predpisov Českej republiky od 01. septembra 1980 do 10. mája 1995 a od 18. mája 1995 do 31. augusta 1996. Navrhovateľ na pojednávaní súdu uviedol, že: Ja si myslím, že som uviedol všetko a podstata je v tom, že som oproti iným invalidným dôchodcom diskriminovaný“. Na otázku súdu uviedol, že je diskriminovaný voči iným dôchodcom výškou dôchodku. Podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení zverejnenej v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 318/1994 Z.z. (ďalej len „zmluva“) doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky, alebo naposledy pred týmto dňom. Ak občan nemal ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky, alebo naposledy pred týmto dňom zamestnávateľa so sídlom na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky, považujú sa doby zabezpečenia získané pred týmto dňom za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území má občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky, alebo naposledy pred týmto dňom ( čl. 20 ods. 2 zmluvy). Podľa ust. § 70 ods. 1 zákona nárok na invalidný dôchodok vzniká, ak sa poistenec stal invalidným, získal potrebný počet rokov obdobia dôchodkového poistenia podľa § 72 a ku dňu vzniku invalidity nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Keďže nárok navrhovateľa na invalidný dôchodok navrhovateľovi vznikol len s prihliadnutím na doby poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky v rozsahu 5 745 dní, čo nebolo v konaní sporné, sumu invalidného dôchodku je podľa čl. 52 ods. 1 Nariadenia (ES) a Rady č. 883/2004 potrebné určiť ako časť teoretickej sumy dôchodku, ktorá zodpovedá pomeru medzi dĺžkou obdobia dôchodkového poistenia získaného podľa právnych predpisov Slovenskej republiky a celkovou dobou poistenia získanou aj podľa právnych predpisov Českej republiky. Podľa čl. 11 ods. 1 zmluvy rozsah a spôsob hodnotenia dôb zabezpečenia sa spravujú právnymi predpismi toho zmluvného štátu, v ktorého v dôchodkovom zabezpečení sa tieto doby získali, a ustanoveniami čl. 20 tejto zmluvy. Ak vznikne osobe zúčastnenej na dôchodkovom zabezpečení na území obidvoch zmluvných štátov nárok na dôchodok v jednom alebo v obidvoch zmluvných štátoch, len s prihliadnutím na doby zabezpečenia získané na vlastnom území, poskytne takýto dôchodok príslušný nositeľ zabezpečenia tohto zmluvného štátu ( čl 11 ods. 2 zmluvy). Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu namietal, že je diskriminovaný výškou svojho invalidného dôchodku voči ostatným dôchodcom, tak súd poukazuje na obsah rozhodnutia odporkyne zo dňa 25.04.2014, kde na strane druhej a tretej je podrobne uvedený spôsob výpočtu invalidného dôchodku u navrhovateľa, ktorý spôsob výpočtu bol v súlade s tam citovanými ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z.z. Pokiaľ navrhovateľ v konaní namietal okrem spôsobu výpočtu invalidného dôchodku, že je diskriminovaný, pretože si nemohol vybrať, či bude odvedený na Slovensko, alebo do Čiech, tak súd k tejto námietke navrhovateľa uvádza, že v dôsledku rozdelenia štátu a najmä v dôsledku zmluvy ako dôchodca nie je diskriminovaný, pretože odporkyňa nezaobchádzala s navrhovateľom odlišne, ako s inými dôchodcami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Rozdelenie spoločného štátu a vznik dvoch samostatných nástupnických štátov je osobitnou historickou okolnosťou s obmedzeným časovým účinkom na právne vzťahy, ktoré vznikli počas trvania spoločného štátu. Podľa názoru súdu, výška jeho invalidného dôchodku bola vypočítaná spôsobom v súlade s čl. 52 ods. 1 Nariadenia (ES) a Rady č. 883/2004, pretože podľa prílohy 2 uvedeného nariadenia toto obsahuje ustanovenia dohovorov, ktoré zostávajú v platnosti, a ktoré ak sú uplatnené sú obmedzené na osoby, na ktoré sa vzťahujú. V časti prílohy 2 uvedeného Nariadenia (ES) a Rady č. 883/2004 pre Českú republiku a Slovensko je uvedené, že v platnosti zostávajú len čl. 12, 20 a 33 zmluvy, preto nie je prípustné pre výpočet sumy invalidného dôchodku, ktorú navrhovateľa namietal použiť ním namietaný čl. 30. Článok 8 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 ustanovuje, že niektoré ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení, ktoré uzavreli členské štáty pred dátum uplatňovania tohto nariadenia, naďalej ostávajú v platnosti za predpokladu, že sú pre príjemcov výhodnejšie, alebo ak vyplývajú z určitých historických okolností a ich účinok je obmedzený časom, ak sú tieto ustanovenia uvedené v prílohe 2. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku č. 7So/38/2009 z 26. novembra 2009 ako aj v rozsudku č. 9So/93/2010 z 08. júna 2011 vyslovil právny názor, podľa ktorého rozdelenie spoločného štátu a vznik dvoch samostatných nástupnických štátov je osobitnou historickou okolnosťou s obmedzeným časovým účinkom na právne vzťahy, ktoré vznikli počas trvania spoločného štátu, preto sa má v súlade s koordinačnými nariadeniami Európske únie použiť čl. 20 zmluvy, ktorý sa naďalej uplatňuje aj po vstupe do Európskej únie. Preto pre uplatňovanie čl. 20 zmluvy v zmysle čl. 8 ods. 1 a prílohy II. (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 nie je potrebné skúmať alternatívu výhodností uplatňovania čl. 20 zmluvy. Ak mal zamestnávateľ ku dňu rozdelenia Československej federatívnej republiky sídlo v Českej republike, všetky doby zabezpečenia spred tohto dňa sa považujú za doby zabezpečenia v Českej republike, ako to uviedol Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. 7So/114/2011 z 31. júla 2012. V zmysle čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonaní zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej len „správna dohoda“) sa sídlom zamestnávateľa rozumie adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako miesto podnikania; ak zamestnávateľom odštepný závod alebo iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky. Na základe uvedeného je otázka, ktorý nástupnicky štát má vyplácať dôchodok za doby zabezpečenia získané počas existencie spoločného štátu týmto vyriešená. Pokiaľ by odporkyňa priznala dôchodok navrhovateľovi aj za doby zabezpečenia získané pred 01. januárom 1993, ktoré sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky došlo by podľa názoru súdu k dvojnásobného zhodnoteniu týchto dôb a takýto postup by bol v rozpore so základnými zásadami koordinačných nariadení Európskej únie, ktoré určujú pravidlá na určenie dôchodkovej dávky tak, aby nedošlo k zhodnoteniu jednej doby poistenia dvakrát. Takéto zhodnotenie dôb, ktoré boli získané pred 01. januárom 1993 by spôsobilo diskrimináciu tých poberateľov dôchodkov, ktorí získali doby zabezpečenia pred 01. januárom 1993 výlučne u zamestnávateľov na území Slovenskej republiky. Pokiaľ navrhovateľ len odkazuje na judikáty súdov Českej republiky a nálezy Ústavného súdu Českej republiky, tak tieto pre odporkyňu ani pre súd nie sú relevantným záväzným podkladom, na základe ktorého by mohli konať nad rámec zákona. Právne predpisy Slovenskej republiky v oblasti sociálneho poistenie (zabezpečenia) neupravujú možnosť iného neurčito uplatňovaného navrhovateľom spôsobu výpočtu invalidného dôchodku. Odporkyňa pri určení a úprave výšky invalidného dôchodku je povinná postupovať podľa ustanovení právnych predpisov a medzinárodných zmlúv platných na území Slovenskej republiky. Pokiaľ navrhovateľ vo všeobecnosti bez konkretizácie poukázal na určité momenty občianskej nerovnosti v hmotnom zabezpečení v starobe čo nie je prípad navrhovateľa, lebo u navrhovateľa ide o invalidného dôchodcu, súd k tomu uvádza, že nie je v pôsobnosti súdu stanoviť zákonné medze primeraného hmotného zabezpečenia v starobe podľa článku 31 Ústavy Slovenskej republiky. Preto súd z vyššie uvedených dôvodov novo vydané napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa ustanovenia § 250q ods. 2 O. s. p., ako vecne správne a vydané v súlade so zákonom potvrdil. Navrhovateľ ako neúspešný účastník konania právo na náhradu trov konania nemá, a odporkyni právo na náhradu trov konania neprináleží, preto súd vo výroku rozsudku vyriekol, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. Navrhovateľ si nakoniec právo na náhradu trov konania ani neuplatňoval (§ 250k ods. 1 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.