Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/200/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201237 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7013201237.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu B.. C. F., bytom L. XX, L., IČO: 41 003 829, zastúpeného JUDr. Vincentom Lechmanom, advokátom, so sídlom Popradská 80, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/42375-355628/2013/5306 zo dňa 29.07.2013, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou zo dňa 10.09.2013 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/42375-355628/2013/5306 zo dňa 29.07.2013 v časti, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Mesta Košice zo dňa 22.03.2013 č. B/2013/193226/B/2013/00171239/24 o vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2013 podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov v celkovej sume 33 501,24 eur žalobcovi ako daňovému subjektu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bola žalobcovi podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. a v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 132 o miestnych daniach (ďalej len „VZN č. 132“) vyrubená daň za zdaňovacie obdobie 2013, a to daň z nehnuteľnosti v sume 459,38 eur a daň zo stavieb v sume 33 041,864 eur. Prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi zaplatiť daň z nehnuteľnosti v štyroch splátkach, pričom výška jednej splátky bola stanovená sumou 8 375,31 eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že daň bola vyrubená na základe podaného daňového priznania podľa § 99a zákona č. 582/2004 Z. z. a v zmysle schváleného VZN č. 132. Správca dane vyrubil daň podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. a určil splatnosť dane alebo splátok dane podľa § 99g zákona č. 582/2004 Z. z.. V odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa žalobca namietal stanovenú sadzbu dane zo stavieb určenú vo VZN č. 132. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 12 ods. 2, § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach, ktoré aj citoval a konštatoval, že správca dane je oprávnený upraviť rozdielne sadzbu dane pre jednotlivé druhy stavieb. Tento rozdiel však nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavby, t.j. najnižšia sadzba dane zo stavieb je v zmysle VZN č. 132 sadzba dane zo stavieb pre stavby podľa písm. b/ (stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu), vo výške 0,2000 eur/každý začatý m2. Uviedol, že v zmysle uvedeného ustanovenia § 12 ods. 2 poslednej vety zákona o miestnych daniach je následne najvyššia prípustná sadzba dane zo stavieb 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, t.j. (0,2000 x 10) 2,000 eur/ každý začatý m2. Konštatoval, že sadzby dane zo stavieb určené vo VZN č. 132, ktoré prekračujú túto hranicu sú v rozpore s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Poukázal na rozpor prijatého VZN č. 132 so zákonom o miestnych daniach, konkrétne na rozpor § 6 ods. 2 VZN č. 132 s ustanovením § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Ďalej uviedol, že predchádzajúca právna úprava, t.j. zákon o miestnych daniach platný a účinný k 30.11.2012 stanovoval najvyšší prípustný rozdiel vo výške 40- násobku najnižšej sadzby dane. Zákonom č. 460/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, došlo ku zmene výšky najvyššieho prípustného rozdielu, a to na 10-násobok najnižšej sadzby dane a to s účinnosťou k 01.12.2012. Konštatoval, že VZN č. 132 bolo prijaté dňa 10.12.2012, zverejnené dňa 14.12.2012 s účinnosťou od 01.01.2013, teda v čase, keď bola účinná nová právna úprava. Mestské zastupiteľstvo Mesta Košice prijalo toto VZN v rozpore s platným a účinným zákonom o miestnych daniach. Zákon č. 461/2011 Z. z. ďalej zakotvil povinnosť mestského zastupiteľstva pri každej ďalšej zmene sadzby dane zo stavieb znížiť sadzbu dane primerane podľa § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Vyslovil názor, že pokiaľ tak mestské zastupiteľstvo neučiní, uplatní sa sadzba dane zo stavieb podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach, t.j. sadzba dane vo výške 0,033 eur/každý začatý m2. Na podporu uvedených skutočností poukázal na § 104f ods. 3, § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Mal za to, že mestské zastupiteľstvo bolo teda povinné pri schvaľovaní nového VZN Mesta Košice o miestnych daniach prihliadať v prvom rade na § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. Namietal aj nezohľadnenie nároku na zníženie dane v zmysle § 9 ods. 2 písm. b/ VZN č. 132, ktorý si uplatnil v zmysle § 11 ods. 2 VZN č. 132, listom zo dňa 17.01.2013, ktorý bol správcovi dane doručený dňa 22.01.2013. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal správcu dane, aby v súlade s § 72 ods. 4 písm. e/ a v spojení s § 73 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v platnom znení, vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu, zrušil napadnuté rozhodnutie a vyrubil daň z nehnuteľnosti na zdaňovacie obdobie 2013 v súlade s § 12 ods. 2 v spojení s § 104f ods. 3 a § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach a zároveň prihliadol aj na nárok na zníženie dane v zmysle § 9 ods. 2 písm. b/ VZN č. 132, alebo aby správca dane postupoval podľa § 73 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v platnom znení. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Mesta Košice č. B/2013/193226/B/2013/00171239/24 zo dňa 22.03.2013, ktorým bola žalobcovi podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 132 o miestnych daniach vyrubená daň z nehnuteľností na rok 2013 v sume 33 501,24 eur, potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na skutkový a právny stav zistený prvostupňovým správnym orgánom a k námietke žalobcu týkajúcej sa nezákonnosti ročnej sadzby dane zo stavieb, ktorú správca dane použil pri výpočte dane z nehnuteľností na rok 2013, poukázal na ustanovenie § 12 ods. 1, 2 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uviedol, že podľa ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Konštatoval, že daňový subjekt v odvolaní namietal nesprávnosť použitej ročnej sadzby dane, ktorá spočíva v násobku najvyššej a najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb, ktoré správca dane ustanovil vo VZN platnom v zdaňovacom období roku 2013, oproti takto stanoveným ročným sadzbám dane vo Všeobecne záväznom nariadení č. 71 o miestnych daniach, platnom v zdaňovacom období roku 2012 (ďalej len „VZN platné v roku 2012“). Uviedol, že z ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je zrejmé, že správca dane je pri zmene ročných sadzieb dane zo stavieb znížiť násobok sadzieb ustanovených vo VZN, teda nie sadzbu dane, ako nesprávne uviedol daňový subjekt v 4. odstavci na strane 4 podaného odvolania. Konštatoval, že v roku 2012 bola najnižšia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená v § 7 ods. 1 písm. b/ VZN platného v roku 2012 vo výške 0,132 eur/ m2 a najvyššia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená v § 7 ods. 1 písm. f/ VZN platného v roku 2012 vo výške 4,647 eur/m2, čo predstavuje 35,20-násobok (do konca roku 2012 bol povolený 40-násobok). Ďalej uviedol, že v roku 2013 je najnižšia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená v § 6 ods. 1 písm. b/ VZN vo výške 0,200 eur/m2 a najvyššia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená v § 6 ods. 1 písm. f/ VZN vo výške 5,500 eur/m2, čo predstavuje 27,50-násobok. Konštatoval, že z ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva správcovi dane povinnosť znížiť násobok v nasledujúcich zdaňovacích obdobia pri každej ďalšej zmene sadzby dane. Zákonom nie je ustanovený časový interval, v ktorom musí byť násobok ročných sadzieb dane, ustanovených vo Všeobecne záväznom nariadení, zosúladený s 10-násobkom uvedeným v § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a ani miera jeho zníženia. Vzhľadom na skutočnosť, že správca dane novým VZN na rok 2013 upravoval ročné sadzby dane zo stavieb, ktoré boli ustanovené vo VZN platnom v roku 2012, bol povinný násobok sadzieb, ktorý vyplýval z jednotlivých Všeobecne záväzných nariadení, znížiť. Poukázal na to, že správca dane násobok najvyššej ročnej sadzby dane oproti najnižšej ročnej sadzbe dane, znížil z hodnoty 35,20 na 27,50 a teda postupoval v súlade s ustanovením § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z uvedených dôvodov námietku daňového subjektu považoval za neopodstatnenú. K námietke daňového subjektu, že správca dane pri vyrubovaní dane na rok 2013 nezohľadnil zníženie dane zo stavieb z dôvodu rozsiahlej rekonštrukcie stavby na parc. č. XXXX/XX, č. súp. XXXX, o ktoré daňový subjekt žiadal listom zo dňa 17.01.2013, uviedol, že odvolací orgán s použitím údajov o stavbách, ktoré daňový subjekt uviedol v podanom daňovom priznaní za rok 2012 a s použitím, v roku 2013 platných, ročných sadzieb dane a príplatku za podlažie, vykonal výpočet dane zo stavieb na rok 2013. Na základe výpočtu zistil, že správca dane vyrubil daňovému subjektu daň zo stavieb na základe údajov o stavbách, ktoré daňový subjekt uviedol v podanom daňovom priznaní na rok 2012 v rovnakých sumách, ako vypočítal odvolací orgán. Správca dane daň za predmetnú stavbu znížil o 30 %, a to zo sumy 6 469,120 eur o 1 940,736 eur na sumu 4 528,384 eur a z tohto dôvodu námietku daňového subjektu považoval na neopodstatnenú. Na záver uviedol, že správca dane vyrubil daň zo stavieb na rok 2013 v súlade s podaným daňovým priznaním na rok 2012, s ohľadom na daňovým subjektom uplatnené zníženie dane, v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a s platným VZN. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/42375-355628/2013/5306 zo dňa 29.07.2013 v časti, v ktorej bolo potvrdené vyrubenie dane z nehnuteľností v časti II. Daň zo stavieb za rok 2013 v celkovej výške 33 041,864 eur a rozhodnutia Mesta Košice ako správcu dane č. B/2013/193226/B/2013/00171239/24 zo dňa 22.03.2013 v časti II. Daň zo stavieb, ktorou bola vyrubená daň zo stavieb za rok 2013 v celkovej výške 33 041,864 eur a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V podanej žalobe poukázal na tie isté dôvody, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu. Ďalej poukázal na to, že podľa predchádzajúceho Všeobecne záväzného nariadenia č. 71 o miestnych daniach, účinného do 31.12.2012 bola najnižšia sadzba dane zo stavieb 0,132 eur za každý začatý m2 pre stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo, stavby využívané na skladovanie vlastnej pôdohospodárskej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu, a najvyššia sadzba dane bola 4,647 eur za každý začatý m2 pre stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou. Rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb bol teda 35,2-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb. Konštatoval, že žalovaný rovnako ako prvostupňový orgán, bol toho názoru, že povinnosť uloženú v § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach splnil tým, že rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb znížil z 35,2-násobku na 27,5-násobok. Vyslovil názor, že tento výklad však nemožno akceptovať, pretože je rozširujúci, nie je v súlade s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach a vykazuje znaky svojvoľného výkladu. Citoval ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom znení. Uviedol, že § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach je všeobecným a univerzálnym pravidlom, ktoré stanovuje maximálny rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb. Na žiadnom inom mieste v zákone nie je stanovená odlišná úprava. Aj znenie poslednej vety tohto ustanovenia „ak § 104f neustanoví inak“, nemôže byť dôvodom na takýto svojvoľný výklad, nakoľko § 104f neustanovuje iný najvyšší prípustný rozdiel, ani iný spôsob určenia sadzby dane zo stavieb. Poukázal na to, že v § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach je uvedené, že „správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok“, a preto je potrebné prihliadať na kontext tohto ustanovenia. Vyslovil názor, že z tohto prechodného ustanovenia nemožno priamo vyvodiť, že správca dane môže postupne znižovať tento rozdiel. V prípade, ak by však tomu tak bolo, tak postupné znižovanie otvára ďalšie otázky ohľadne výšky, t.j. o koľko sa má tento násobok znižovať, a v akom časovom horizonte sa má dosiahnuť hodnota uvedená v § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach. Konštatoval, že tieto otázky však zákon o miestnych daniach výslovne nerieši. Prvostupňový orgán a ani žalovaný nie sú v prípade absencie odpovedí na vyššie uvedené otázky v právnom predpise vyššej právnej sily oprávnení svojvoľne určovať o koľko a v akom časovom období sa môže predmetný násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb znižovať. Vyslovil názor, že ak by sa výklad prvostupňového orgánu a žalovaného o zákonom povolenom postupnom znižovaní násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane v plnej miere uplatnil, takéto znižovanie uvedeného násobku môže trvať aj niekoľko rokov, pričom stav, ktorý sleduje zákonodarca ustanovením § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach sa dostaví so značným časovým oneskorením, čo je podľa jeho názoru v rozpore so základnými právnymi princípmi, najmä princípom právnej istoty. Bol toho názoru, že je nevyhnutné znížiť násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb najviac na 10-násobok pri zmene sadzby dane správcom dane okamžite, ako sa táto zmena vykonáva, inak to má následky uplatnenia výšky sadzby dane zo stavieb podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Postupné znižovanie násobku medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane nemá oporu v zákone a je výkladom žalovaného a správcu dane, ktorý prekračuje ich zákonné a ústavné limity. Konštatoval, že pri výklade právnej normy je potrebné prihliadať aj na účel zákona a na jeho systematické rozdelenie. Uviedol, že v § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach je jasne formulovaná požiadavka na zníženie rozdielu medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb na 10-násobok. Keďže uvedená zákonná požiadavka vznikla v čase aplikácie iných zákonných postupov, ktoré zanikli, zákonodarca naplnenie vyššie uvedenej zákonnej požiadavky doplnil prechodným ustanovením § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. Bol toho názoru, že výklad žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu a jeho aplikácia, však neumožňuje dosiahnutie tohto účelu a obchádza ho. K uplatňovaniu výkladu právnych noriem poukázal na Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 341/07, pričom k výkladu právnych predpisov zaujal stanovisko Ústavný súd Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach. Uviedol, že spolu s podaním žaloby, podal aj podnet na príslušnú prokuratúru o preskúmanie zákonnosti prijatého VZN č. 132 o miestnych daniach. Spolu s podaním žaloby žalobca žiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím správcu dane v časti vyrubenia dane zo stavieb za rok 2013 vo výške 33 041,864 eur. Konštatoval, že okamžitým výkonom rozhodnutia by došlo k závažnej a neodstrániteľnej ujme na strane žalobcu, nakoľko sa jedná o vysokú sumu peňažných prostriedkov. Poukázal na to, že v roku 2013 došlo k navýšeniu dane z nehnuteľností takmer o 9 000 eur, čo je v súčasnej finančnej situácii neprimeraným zásahom do podnikania žalobcu, ktoré môže viesť k jeho úpadku, najmä s ohľadom na skutočnosť, že príjmy žalobcu z podnikania sa nezvýšili, skôr zaznamenal ich mierny pokles. Poukázal na to, že výkonom rozhodnutia a následné navrátenie do predošlého stavu v prípade úspechu v tomto konaní, nevykompenzuje stratu, ktorú okamžitým výkonom rozhodnutia utrpí. Uviedol, že v prípade výkonu rozhodnutia správcu dane a následného úspechu žalobcu v konaní, by bol žalobca nútený domáhať sa vrátenia už zaplatených peňažných prostriedkov od prvostupňového orgánu, čo by s veľkou pravdepodobnosťou smerovalo k súdnemu konaniu, pričom odkladom výkonu rozhodnutia nehrozí závažná ujma na strane žalovaného, resp. prvostupňového orgánu. Poukázal aj na to, že odkladom vykonateľnosti nehrozí riziko, ktoré by znamenalo faktickú nevymožiteľnosť dane zo stavieb, nakoľko žalobca je vlastníkom týchto nehnuteľností, na ktorých viazne aj záložné právo v prospech banky, teda nie je možné, aby v priebehu konania žalobca svoj majetok scudzil, a tým znemožnil následný výkon rozhodnutia. Žalobca písomným podaním zo dňa 04.10.2013 doručeným tunajšiemu súdu dňa 07.10.2013 predložil doplnenie žaloby o nový dôkaz a informácie s ním súvisiace. Uviedol, že dňa 02.10.2013 bolo žalobcovi z Krajskej prokuratúry Košice doručené upovedomenie zo dňa 23.09.2013 v súvislosti s ním podaným podnetom na preskúmanie zákonnosti Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 132 o miestnych daniach. Obsahom tohto upovedomenia bolo oznámenie, že vo veci nezákonnosti VZN č. 132 o miestnych daniach prokurátor krajskej prokuratúry podal protest voči § 6 ods. 1 VZN č. 132 a navrhol ho zrušiť pre jeho nezákonnosť. Konštatoval, že protest bol podaný dňa 02.09.2013 pod č. Kd 182/13-10 a o proteste nebolo doposiaľ rozhodnuté. Ako dôkaz žalobca priložil aj podnet Krajskej prokuratúry Košice na preskúmanie zákonnosti Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 132 o miestnych daniach. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.11.2013 k žalobným dôvodom uviedol, že ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. v platnom znení, je vzhľadom na odkaz poslednej vety „ak § 104f ods. 3 neustanovuje inak“, potrebné aplikovať v nadväznosti na znenie citovaného ustanovenia zákona. Poukázal na to, že v ustanovení § 12 ods. 2 schválenej novely zákona č. 582/2004 Z. z. uverejnenej pod č. 460/2011 Z. z. (účinného od 01.12.2012) sa doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb znižuje na 10-násobok s tým, že súčasne v prechodnom ustanovení § 104f ods. 3 zákona č. 460/2011 Z. z. sa upravilo, že ak násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb je podľa VZN na rok 2012 väčší ako 10 a správca dane na zdaňovacie obdobia po účinnosti zákona pristúpi k úprave sadzieb dane zo stavieb, tak existujúci násobok bude postupne v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach pri každej zmene sadzieb znižovať. Uviedol, že tento postup správca dane neuplatní za podmienok, že vôbec neupravoval platné sadzby zo stavieb vo VZN na zdaňovacie obdobie roku 2013, alebo ak ročná sadzba dane zo stavieb uvedená v § 10 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. nepresiahla 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo VZN. Konštatoval, že v tomto prípade bola v roku 2012 správcom dane najnižšia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená vo VZN platnom v roku 2012 vo výške 0,132 eur/m2 a najvyššia ročná sadzba dane zo stavieb vo výške 4,647 eur/m2, čo predstavuje 35,20-násobok. Ďalej uviedol, že v roku 2013 je najnižšia ročná sadzba zo stavieb stanovená v § 6 ods. 1 písm. b/ VZN platného v roku 2013 na rok 2013 vo výške 0,200 eur/m2 a najvyššia ročná sadzba dane zo stavieb stanovená v § 6 ods. 1 písm. f/ VZN vo výške 5,500 eur/m2, čo predstavuje 27,50-násobok. Konštatoval, že keďže najvyššia sadzba dane zo stavieb vo výške 4,647 eur/m2, ustanovená správcom dane podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012, bola väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby (bola 35,20-násobkom) a správca dane v roku 2013 upravoval sadzby dane, vyplynula pre neho zo znenia ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. povinnosť pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach tento násobok znížiť. Správca dane túto zákonnú povinnosť splnil, pretože násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb znížil na 27,50-násobok. Uviedol, že iba v prípade, ak by správca dane tento násobok neznížil, uplatnila by sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z.. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že v zákone nie je ustanovený časový interval, v ktorom musí byť násobok ročných sadzieb dane ustanovených vo VZN, zosúladený s 10-násobkom uvedených v § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. a stanovená presná miera zníženia, ešte neznamená, že bolo nevyhnutné znížiť násobok medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb najviac na 10-násobok pri zmene sadzby dane správcom dane okamžite, ako to uvádza žalobca. Na takýto postup správcu dane znenie § 12 ods. 2 v nadväznosti na znenie § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. nezaväzuje. Žalovaný sa stotožnil s názorom žalobcu, že dôvodová správa má interpretačný charakter a v tomto prípade Ministerstvo financií SR, ktoré vypracovalo návrh zákona č. 582/2004 Z. z., v dôvodovej správe uviedlo účel a cieľ navrhovaných zmien a úprav. Na záver uviedol, že v prípade prijatia novely č. 460/2011 Z. z. bolo zámerom Ministerstva financií SR úpravou prechodného ustanovenia § 104f ods. 3 zákona, vytvoriť pre mestá a obce určitý časový priestor na postupné znižovanie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb, ktoré má zabrániť prípadným negatívnym vplyvom na vlastné príjmy obcí a ich fungovanie. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol žalovaný žalobu zamietnuť. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Na pojednávaní súdu dňa 04. decembra 2013 žalovaný nebol prítomný aj napriek tomu, že na pojednávanie bol riadne a včas predvolaný. Vzhľadom na to, že žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, súd v súlade s ustanovením § 250g ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na podanej žalobe. Na jej doplnenie uviedol, že podľa jeho názoru správca dane si nevykladá správne ustanovenie § 12 ods. 2, ako aj § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach účinného od 01.12.2012. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že krajský prokurátor už podal v obdobnej veci protest a o opodstatnenosti jeho námietok svedčí aj skutočnosť, že predmetná právna úprava bola novelizovaná zákonom č. 347/2013 účinným od 01.01.2013. Poukázal na znenie ustanovenia § 12 ods. 2 citovaného zákona, v ktorom nie je odkaz na pôvodné ustanovenie § 104f ods. 3, len na ustanovenie § 104g ods. 3. Konštatoval, že zákon určuje povinnosť zosúladiť najvyššiu a najnižšiu sadzbu dane do roku 2024 a v zmysle citovaných zákonných ustanovení správca dane nemôže tieto dane zvyšovať. Bol toho názoru, že výklad ustanovenia § 104f ods. 3 v znení účinnom od 01.12.2012 je neurčitý, v jeho zmysle, resp. na jeho základe je možné zaujať rôzne stanoviská a výklady, pričom uvedené nasvedčuje tomu, že by mohlo dôjsť k svojvoľnosti výkladu právnej normy, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vyslovil názor, že pre ochranu práv a povinností daňových subjektov je potrebné vykladať tieto ustanovenia v prospech daňového subjektu, a to s okamžitou platnosťou, keďže z týchto ustanovení nie je zrejmé, v akom časovom horizonte a v akom rozsahu je potrebné znižovať predmetné dane. Poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ ide o výklad právnych noriem, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.07.2010 sp. zn. 8Sžf/1/2010, ako aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 15/1998 zo dňa 11.03.1999 a 1ÚS 2401/07 zo dňa 18.09.2008. Z uvedených dôvodov žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Zároveň žiadal, aby súd vo veci rozhodol aj o návrhu na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodnutia. Na pojednávaní súd upovedomil žalobcu a jeho právneho zástupcu v súlade s § 250c ods. 1 O.s.p. o tom, že jeho žiadosti o doklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia sa nevyhovuje. Z obsahu administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že žalobcovi bola správcom dane podľa § 99e zákona č. 582/2004 Z. z. a v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Košice č. 132 o miestnych daniach vyrubená daň z nehnuteľností za zdaňovacie obdobie roku 2013, a to daň z pozemkov vo výške 459,38 eur a daň zo stavieb vo výške 33 041,864 eur. Splatnosť dane alebo splátok určil správca dane podľa § 99g zákona č. 582/2004 Z. z. v štyroch splátkach po 8 375,31 eur. Žalobcom bolo predmetné rozhodnutie napadnuté v časti týkajúcej sa určenej dane zo stabieb. Súd po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, k žalobným námietkam uvádza nasledovné. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“), ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eur za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z., ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa ods. 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením11) podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 01. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením11) podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení11) pre stavby uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104g ods. 3 neustanovuje inak. Podľa § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10- násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30. novembra 2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1. Zákonom č. 460/2011 Z. z. bol zmenený a doplnený zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. V ustanovení § 12 ods. 2 schválenej novely sa doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb a dane z bytov znižuje na 10-násobok s tým, že postup pri úprave sadzieb dane z nehnuteľností v ďalšom období po nadobudnutí účinnosti tejto zmeny od 01.12.2012 sa riadi prechodným ustanovením § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z.. Z uvedeného vyplýva, že aj keď sa v ustanovení § 12 ods. 2 schválenej novely zákona o miestnych daniach doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb znižuje na 10-násobok, súčasne sa v prechodnom ustanovení v § 104f ods. 3 citovaného zákona zmierňuje aj dopad novely zákona na rozpočty miest a obcí tak, že ak násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb bude podľa platného Všeobecne záväzného nariadenia pre rok 2012 väčší ako 10 a správca dane na zdaňovacie obdobie po účinnosti novely citovaného zákona pristúpi k úprave týchto sadzieb dane zo stavieb, tak existujúci násobok bude postupne v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach pri každej zmene dane znižovať. Účelom takto zavedenej novely, a teda rovnakého rozdielu medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane, bolo odstránenie nerovnomerného zaťaženia daňovníkov daňou zo stavieb a daňou z bytov. Ak by správca dane rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane neznižoval, ale naopak zvyšoval v porovnaní s predchádzajúcom zdaňovacím obdobím, platila by v tomto zdaňovacom období ročná sadzba dane zo stavieb a dane z bytov ustanovená zákonom (§ 12 ods. 1 citovaného zákona). Taktiež nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zámerom prechodného ustanovenia § 104f ods. 3 citovaného zákona bolo vytvoriť pre mestá a obce určitý priestor na znižovanie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb a bytov, snažiaci sa zabrániť negatívnym vplyvom na príjmy obce a ich fungovanie. Z obsahov spisov vyplýva, že správca dane v roku 2013 znížil rozdiel medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane z 35,2-násobku na 27,5-násobok. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane tak nepostupoval v rozpore so zákonom, keď si zvolil formu postupného znižovania rozdielu medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane, pričom dodržal ustanovenie § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z., keďže skutočne znížil tento násobok dane. Súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že spôsoby, ktorými správcovia dane pristúpia k úpravám príslušných sadzieb, citovaná novela zákona č. 460/2011 Z. z. nerieši. Nakoľko v priebehu jej účinnosti došlo k podaniu viacerých protestov prokurátora proti všeobecne záväzným nariadeniam o miestnych daniach a miestnom poplatku vo viacerých mestách a obciach Slovenskej republiky, schválila Národná rada SR zmenu a doplnenie zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady tak, že zákonom č. 347/2013 Z. z. sa zákon č. 582/2004 Z. z. v prechodných ustanoveniach dopĺňa s účinnosťou od 01.12.2013 o § 104g. Podľa novelizovaného § 104g ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje. Nakoľko vyššie citovaná novela odstránila rozpory týkajúce sa výkladu ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. a presne stanovila časové obdobie, do ktorého je potrebné zosúladiť sadzbu dane zo stavieb ustanovenú správcom dane s § 12 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak je najvyššia sadzba dane za zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, preto súd za daných okolností považuje žalobné námietky týkajúce sa nesprávnej interpretácii zákona č. 582/2004 Z. z. a najmä neurčitosti výkladu ustanovenia § 104f ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. za irelevantné. Pretože rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.