Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 14Co/11/2026 6724201709 30. 06. 2026 JUDr. Eva Dzúriková ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X. XXXXXX XXXX, bytom C. B., D. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom Zvolen, Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 267,99 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-444 zo dňa 14. novembra 2025, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-444 zo dňa 14. novembra 2025 m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 2 089,- eur, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. II. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 267,99 eur, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o ich výške (výrok II.). 1.1 Súd prvej inštancie postupoval v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nárok žalobu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená nesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“). Žalovaná sa v konaní bránila námietkou nepreukázania prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času. 1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval, že Smernica nebola do právneho poriadku SR transponovaná správne, pretože vnútroštátna úprava, t. j. zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“) umožňoval zamestnávateľovi v rozpore s čl. 2 Smernice nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť pracovný čas tak, že tento presiahne hranicu stanovenú čl. 6 písm. b) Smernice. 1.3 Súd prvej inštancie preskúmal nové vyčíslenie predložené žalobcom. Žalobca 6 mesačné referenčné obdobia určil tak, že rozdelil žalované obdobie troch rokov (4/2021 - 3/2024) na 6 mesačné referenčné obdobia 4 - 9/2021, 10/2021 - 3/2022, 4 - 9/2022, 10/22 - 3/23, 4 - 9/23, 10/2023 - 3/2024. Sporným bolo
určenie, čo je súčasťou referenčného obdobia. Žalobca ako pracovný čas určil v jednotlivých mesiacoch čas vykázaný podľa výplatných pások v položke „Odp.h“ a tvrdil, že sa jedná o reálne odpracovaný služobný čas žalobcom. Keďže údaje vykázané na výplatných páskach žalovaná nespochybnila, žalobca z nich vychádzal, a teda žalobca správne vyčíslil pracovný čas v jednotlivých referenčných obdobiach. 1.4 Vzhľadom na dokazovanie vykonané po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie zato, že žalobca preukázal dôvodnosť žalovaného nároku, a to tak, pokiaľ ide o základ nároku, ako aj o jeho výšku. Preukázal prekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času v prvom referenčnom období, teda od apríla do septembra 2021 a uviedol dôvody prečo je nárok, ktorý je uplatnený žalobou dôvodný aj za toto obdobie. V druhom až šiestom referenčnom období preukázal prekročenie 48 hod. týždenného pracovného času. 1.5 Čo sa týka spôsobu výpočtu súd prvej inštancie aproboval postup žalobcu, ktorý uviedol, že má nárok na 4 týždne riadnej dovolenky a 2 týždne dodatkovej dovolenky t. j. 6 týždňov. Vzhľadom na špecifiká nerovnomerného rozvrhovania služobného času hasičov nie je možné neutralizovať kalendárne dni, ale je nevyhnutné neutralizovať počet týždňov, ktoré zodpovedajú čerpaniu dní neutralizácie. Žalobca matematickým prepočtom ustálil, ktorý podrobne vysvetlil, že 1 služobný deň/1 zmena je v číselnom vyjadrení 0,424 týždňa. Žalovaná pritom namietla tento prístup ako nesprávny, pretože týždeň predstavuje 7 po sebe nasledujúcich dní, a 1 deň v týždni môže predstavovať 0,14 týždňa (vyplýva to priamo z článku 6 písm. b/ smernice) V prípade žalobcu súd prvej inštancie skonštatoval, že takýto prepočet nezohľadňuje nerovnomerné rozvrhovanie služobného času, preto túto námietku žalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaná namietla, že podľa Smernice ide striktne pri neutralizácii iba o 4 týždne riadnej dovolenky a všetku PN. Súd prvej inštancie skonštatoval, že takýto výklad nepovažuje za správny, samotná Smernica nestanovuje zákaz neutralizácie aj v inom rozsahu, v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Pokiaľ vnútroštátne právo priznáva žalobcovi nárok na 6 týždňov dovolenky, z titulu náročnosti a osobitosti jeho práce, súd prvej inštancie nevidel dôvod, tak ako riadnu dovolenku, neutralizovať aj čerpanie dodatkovej dovolenky. Rovnako sa to týka aj ďalších neutrálnych dní, ktoré sú žalobcovi poskytované v súlade s vnútroštátnym právom. Žalovaná uviedla, že dni DOV sa u žalobcu nenachádzajú, žalobca tvrdil, že v žalovanom období nebol PN, nelogicky potom by nebolo čo neutralizovať napriek skutočnosti, že žalobca reálne tieto voľná čerpal. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že postup žalobcu pri vyčíslení priemerného týždenného pracovného času, pri zohľadnení nerovnomerného rozvrhovania služobného času žalobcu v referenčných obdobiach 6 mesiacov, možno považovať za správny. Žalobca tak preukázal, že v jednotlivých referenčných obdobiach došlo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času ustanoveného Smernicou - článok 6 písm. a), b). 1.6 Súd prvej inštancie uviedol, že pre záver o dôvodnosti nároku postačuje samotná skutočnosť, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu života a zdravia (čl. 19 ods. 1, článku 36 a článku 40 Ústavy Slovenskej republiky). V tomto smere poukázal na právny názor odvolacieho súdu, aj na rozhodnutia Súdneho dvora C 243/09 (konkrétne na ods. 53 – 56), C-367/23, v ktorom súdny dvor opätovne potvrdil záver, že v takýchto sporoch nie je potrebné preukazovať akýkoľvek ďalší následok vo forme nejakého poškodenia osobnostných práv tak, ako to teda predpokladá § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal aj na obsah výpovede žalobcu na predchádzajúcom pojednávaní. Výpoveďou žalobcu bolo relevantným spôsobom preukázané, aké dôsledky má prekračovanie pracovného času následky na jeho súkromný, rodinný život, ako to ovplyvňuje v podstate v každodennom živote a táto skutočnosť má nevyhnute následky nielen na osobný život samotného žalobcu, ale samozrejme čo aj sprostredkovane aj jeho najbližších. Dôkazný prostriedok výsluchom strany sporu v zmysle § 195 ods. 1 je relevantný dôkazný prostriedok. 1.7 Povaha náhrady škody zodpovedá zásahu do osobnostných práv podľa § 13 Občianskeho zákonníka formou zadosťučinenia v peniazoch. Čo sa týka primeranosti výšky žalovaného nároku, v tomto smere súd prvej inštancie poukázal na doposiaľ 109 právoplatných rozhodnutí odvolacieho súdu v sporoch hasičov. V každom jednom spore bol spôsob výpočtu uplatnený úplne rovnako ako je to v tomto prípade. Vo všetkých týchto 109 prípadoch sa odvolací súd vyjadril, že tento spôsob stanovenia výšky nároku je prijateľný, je primeraný, a teda odzrkadľuje všetky skutkové a právne okolnosti, za ktorých žalovaná škoda, teda v podobe nemajetkovej ujmy vznikla, pričom poukázal na skutočnosť, že aj v tomto prípade sa odvolací súd explicitne vyjadril, že takýto spôsob stanovenia výšky nároku nie je vylúčený a môže byť absolútne prijateľný. Súd prvej inštancie sa s otázkou primeranosti podrobne vyporiadal v odôvodnení v poradí prvého rozsudku, na ktorom zotrváva. 1.8 O trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. V zmysle ust.
§ 369 ods. 3 CSP zároveň rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, pričom vychádzal z úspechu žalobcu v tomto konaní. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP). 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. 2.1 Žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené. Tiež rozporovala základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Zotrvala na svojej právnej a skutkovej argumentácii konštante zastávanej od počiatku konania. 2.2 Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil spôsob výpočtu, nakoľko sa priklonil k názoru žalobcu, ktorý neutralizoval aj dni mimo tých, ktoré sám označil (DOV, PN, PNK, OČR, VSZ), tak ich aj matematicky nesprávne prepočítaval, kedy za 1 deň považoval žalobca 0,42 týždňa; súd sa len priklonil na stranu žalobcu. V tomto smere vytkla nedostatočne vysporiadanie sa s jej argumentáciou, keď vo „vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.09.2025“ sa vyčerpávajúcu vyjadrila, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie pracovného času žalobcu v konkrétnych mesiacoch. 2.3 Vytkla, že súd prvej inštancie sa mal vysporiadať so zásadnými otázkami, pričom sa tak v konaní nestalo, a to v otázke; 1/ Prečo súd odignoroval prepočty žalovaného a nijakým spôsobom sa k nim nevyjadril v rozhodnutí ? 2/ Prečo súd pri svojich prepočtoch neutralizoval aj dni, ktoré sa neutralizovať nemali? 3/ Prečo súd pri prepočtoch neutralizoval v rozpore so smernicou samotnou? 4/ Prečo súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z hodín, ktoré boli v súlade s neprekročeným 48 hodinovým pracovným časom? 2.4 Namietla, že napadnutý rozsudok stále nedáva odpoveď na skutočnosť čo je pracovným časom a čo časom odpočinku, súd prvej inštancie len prevzal prepočty žalobcu. 2.5 Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne neutralizoval aj také dni, ktoré nemajú oporu v čl. 16 písm. b) Smernice. Prípadné neutralizovanie dodatkovej dovolenky (DOD), voľna za štátnu službu vo sviatok (VS), dovolenky za sviatok bez odpočtu (DOS), voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy (SVP) a pod., by viedlo k absurdnej situácii spočívajúcej v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v referenčnom období, a to nad rámec toho, ktoré predpokladá Smernica, tým horší priemerný týždenný pracovný čas by mu vyšiel, a to napriek tomu, že by pracovným časom strávil menej času. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie si otázku neutralizácie nesprávne vyhodnotil , nakoľko pri prepočtoch a otázke neutralizácie posudzoval aj dni, ktoré neutrálne nemali byť, uvedenými dňami sú, napr. dodatková dovolenka (DOD), dovolenka za sviatok (DOS), voľno za sviatok (VS), náhradné voľno (NV), služobné voľno (SVK) alebo voľno z kolektívnej zmluvy (SVP). K uvedeným dňom sa vyjadrovala vo „Vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.09.2025“, kde tvrdila nesprávnu neutralizáciu žalobcu, s čím sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal. 2.6 Primárnu chybu vnímala tiež v prepočte neutrálnych dní na týždne. Žalobca účelovo uvádza, že 1 neutrálny deň predstavuje 0,42 týždňa, čo však nie je matematicky možné, pričom je to v priamom rozpore s účelom smernice. Smernica pracuje s obdobím 7 dní pre kalendárny týždeň, a preto je potrebné vychádzať z prepočtov, ktoré za kalendárny týždeň považuje 7 dní, t. j. 1 deň bude predstavovať 0,14 týždňa. 2.7 Konštatovala, že ak za nesprávnu transpozíciu Smernice žalobca považoval čl. 2 Smernice, tak nie je splnená podmienka pre priznanie náhrady ujmy. Tvrdila, že žalobca bol povinný preukázať pre priznanie požadovanej výšky náhrady ujmy aj konkrétne dopady na jeho právo na ochranu života, zdravia, súkromný a rodinný život, pričom žalobca žiadne takéto skutočnosti netvrdil a ani nepreukazoval. Dodala, že ak by aj došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času, tak žalobca musí v konaní preukázať taký zásah do súkromného alebo rodinného života, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch alebo nepriaznivom zdravotnom stave v priamej príčinnej súvislosti s výkonom práce. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/87/2024 zo dňa 27. augusta 2025. Uzavrela, že žalobca doposiaľ nepreukázal nemajetkovú ujmu, ktorá by mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s prekročením pracovného času. 2.8 Tvrdila, že žalobca doposiaľ nepreukázal konkrétne dopady tvrdenej ujmy na jeho právo na ochranu život, zdravia, súkromný a rodinný život. K výške priznanej sumy žalovaná uviedla, že ani navrhovaný spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadňuje, či dochádza skutočne k prekračovaniu nad rámec prejednávanej Smernice. 3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že v prejednávanej veci ide o nárok „sui
generis“, ktorý má právny základ v porušení práva Európskej únie, na ktorý prípad sa má podporne - analogicky aplikovať ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít v otázke dôvodnosti nemajetkovej ujmy, na ktoré poukazuje žalovaná v odvolaní, majú svoj základ v inej povahe sporov o ochranu osobnosti. Namietol, že žalovaná len abstraktne namieta základné skutkové zistenia súdu. Dodal, že v rámci novo predloženého výpočtu pracovného času vychádzal nie len z právneho názoru odvolacieho súdu ale aj z údajov obsiahnutých v kolónke „Odp. H.“, v ktorej však nie sú započítané odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie presvedčivo, opierajúc sa o právnu úpravu vysvetlil, prečo považoval za správny (žalobcom) uplatnený postup neutralizácie dovolenky a pracovnej neschopnosti a taktiež zdôvodnil, prečo naopak odmietol výpočet uvedený žalovanou, resp. námietky žalovanej proti správnosti spôsobu neutralizácie dovolenky a pracovnej neschopnosti. Pokiaľ ide o prvé 6-mesačné referenčné obdobie, ktoré plynulo od apríla 2021 do septembra 2021 vrátane, v tomto prípade priemerný týždenný služobný čas síce formálne neprekročil 48 hodín, avšak bolo tomu tak len z dôvodu, že v tomto období žalobca čerpal zákonný nárok na ročnú platenú dovolenku, a to v rozsahu 10 dní resp. 10 služieb, čo pri výpočte znížilo výsledný priemerný týždenný služobný čas v tomto období. Táto skutočnosť však neznamená, že k porušeniu Smernice nedošlo. Mal za to, že tak základná dovolenka, ako aj dodatková dovolenka, je zákonným nárokom na ročnú dovolenku priznaným vnútroštátnym predpisom na účely čerpania ročnej dovolenky v zmysle článku 7 Smernice, ktorý garantuje len minimálny rozsah ročnej dovolenky. Práve preto bolo potrebné pri výpočte priemerného týždenného služobného času neutralizovať obdobie platenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej dovolenky (DOD), keďže aj tieto jednoznačne napĺňajú definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle článku 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 Smernice. Napokon je v tomto kontexte potrebné poukázať aj na skutočnosť, že aj samotná žalovaná v prípade práceneschopností v podaní zo dňa 8. októbra 2025 uvádzala, že je potrebné neutralizovať „všetku práceneschopnosť“ (v plachtách služieb označenú ako „PN“, „PNK“ alebo „OČR“). V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o spôsob neutralizácie, trval na tom, že vzhľadom na špecifiká nerovnomerného rozvrhovania služobného času hasičov, nie je možné neutralizovať kalendárne dni, ale je nevyhnutné neutralizovať počet týždňov, ktoré zodpovedajú čerpaniu dní neutralizácie, t. j. koeficientom 1 deň = 0,42 týždňa. K otázke preukázania ujmy poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-367/23. 4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov produkovaných v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie, napriek záväzným právnym záverom odvolacieho súdu, opakovane posudzoval predmetnú vec nesprávnym právnym a svojvoľným spôsobom, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom. 5. K odvolacej replike sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (odvolacia duplika), ktorý nad rámec argumentov uviedol, že záväzný právny názor odvolacieho súdu nespočíval v tom, že žaloba má byť zamietnutá ako to prezentuje žalovaná, ale v tom, že porušenie práva EÚ nemá byť posudzované paušálne, ale po jednotlivých referenčných obdobiach. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nestotožnil s jej argumentáciou žalovaná zavádzajúco vydáva za porušenie práva na spravodlivý proces. Výpočty priemerného týždenného služobného času boli založené na údajoch priamo vyplývajúcich z listinných dôkazov o pracovnom čase (výplatných pások a výpisov z dochádzkového systému SAP), kde sú jednotlivé položky o odpracovaných hodinách presne uvedené a identifikovateľné. Z týchto dôkazne podložených údajov vychádzal aj súd prvej inštancie. 6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup v zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal odvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. 9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 267,99 eur s príslušenstvom, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne transponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným obdobím je obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval tvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté opatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre účely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1 755,58 h služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase prišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných zložiek svojho života. 9.1 Odvolací súd uznesením sp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie Zvolen sp. zn. 12C/25/2024 zo dňa 22. októbra 2024, v rámci ktorého uznesenia vyslovil právny názor, v zmysle ktorého pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V druhom rade je potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h v rámci šesť mesačných referenčných období. To znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy; pričom relevantným v tomto smere bude už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času. 9.2 Žalobca predložil v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu nový výpočet priemerného týždenného pracovného času; pričom z dôvodu procesnej opatrnosti do posledného šesťmesačného referenčného obdobia len pre účely výpočtu priemeru v rámci šesť mesačných referenčných období zahrnul aj mesiac marec 2024 (pozn. aby nedošlo ku skresleniu výpočtov), a teda ani podľa odvolacieho súdu nedošlo ku kvantitatívnej ani kvalitatívnej zmene žaloby. 10. Podstata odvolacej obrany žalovanej je založená na spochybnení spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času; v rámci čoho rozporuje správnosť vstupných hodnôt (rozsah pracovného času a neutrálnych dní) a na námietke nepreukázania existencie ujmy na strane žalobcu. 11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú procesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa bude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať. 12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala spôsob výpočtu priemeru s ohľadom na to, že súd vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (rozsahu pracovného času a počtu neutrálnych dní). Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Dodala, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
13. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP. Odvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené. 14. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom skutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených na vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný predbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy hmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho prieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi právnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom. 15. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia dôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci (pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto skutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2 nebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu maximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm. b) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych skutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú aj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj o relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore (účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty, tzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej účinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové závery, ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa zabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má súd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom na povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia, viazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného týždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca tvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana žalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného pracovného času. 15.1 V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní spočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich výpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov, s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda žalovaná mienila spochybniť správnosť výsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času žalobcu. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná v rozsahu tejto námietky v odvolaní nedostatočne tvrdila rozhodné skutočnosti, resp. dôvody, ktoré by spochybnili správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie v otázke rozsahu pracovného času či tzv., neutrálnych dní. Žalovaná bola v tomto ohľade povinná riadne konkretizovať tie ktoré konkrétne dni – v tom ktorom referenčnom období tak, aby odvolací súd po dôkaznej stránke vedel verifikovať konkrétne dni v kontexte predložených dôkazov a overiť tak správnosť – hodnovernosť vstupných údajov, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel
k hodnote priemerného týždenného pracovného času žalobcu za to ktoré referenčné obdobie. Žalovaná svoju procesnú obranu v odvolaní v tomto smere založila len s odkazom na svoje predchádzajúce písomne stanovisko – podanie zo dňa 10. septembra 2025, s ktorým sa podľa jej názoru súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal. Odvolací súd konštatuje, že zo strany žalovanej ide o neúčinnú, resp. nedôvodnú odvolaciu námietku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 7.1) vyplýva, že súd prvej inštancie mal rozsah hodín pracovného času zistený na základe tvrdení žalobcu, ktorý vychádzal z údajov obsiahnutých vo výplatných páskach (kolónka „Odp.h.“), a ktorých hodnovernosť mal súd prvej inštancie verifikovanú z predložených dokladov, tzv. plánu služieb. Súd prvej inštancie posúdil aj výpočty žalovanej o počte hodín, avšak z ich obsahu nebolo podľa záveru súdu prvej inštancie možné zistiť aké hodiny a v akom celkovom rozsahu v jednotlivých mesiacoch žalovaná považuje za služobných čas a v ako rozsahu čas, ktorý namieta započítať do odpracovaného času, a teda na tieto výpočty súd prvej inštancie neprihliadol. Skutočnosť, že žalovaná sa vo všeobecnosti nestotožňuje so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jej prepočtami pracovného času, nemožno ešte hodnotiť ako dôvodnú námietku v rozsahu (ne)dostatočne zisteného skutkového stavu, a ani ako námietku porušenia práva na spravodlivý proces. Čo sa týka námietky správnosti postupu neutralizácie, tzv. neutrálnych dní, k tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten ktorý deň, ktorý považuje žalobca za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de facto“ nevyplýval. Procesná obrana smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia týchto dní ako, tzv. neutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte skutkových námietok nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca mal neutralizovať aj dni mimo tých, ktoré sám označil (DOV, PN, PNK, OČR, VSZ), nakoľko v konaní nebola sporná skutočnosť ich existencie, ale len ich právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času. 16. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu predpokladov zodpovednosti žalovanej a úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia a dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo preukázané, že nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci posudzovaných referenčných období u žalobcov. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V aspekte nároku na (peňažnú) náhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného výkladu, bude relevantným kritériom už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre vec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života – nedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to, že žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na súkromie a rodinný život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca povinný preukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo konkrétne bol ukrátený. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne (v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž vytvára legitímne hranice bremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu žiadať, aby prekročili v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-243/09, E., bod 53., v ktorom Súdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice predstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú ujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a 42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b) Smernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi ujmu, príp. rozsudok C-429/09. Otázka intenzity tohto prekročenia, prípadne preukázanie osobitnej ujmy, už potom z logiky veci bude spadať do kategórie ustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Z výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám; čo bolo preukázané aj na základe výpovede, resp. výsluchu žalobcu. Osobitne k rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/87/2024 zo dňa 27. augusta 2025, na ktoré poukázala žalovaná, odvolací súd uvádza, že nárok žalobcu bol zamietnutý z dôvodu nepreukázania prekročenia maximálneho limitu priemerného týždenného pracovného času a nie z dôvodu nepreukázania dopadov do osobnostnej sféry žalobcu, a preto nemožno procesnú obranu žalovanej s ohľadom na predmetné rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako dôvodnú. Odvolací súd preto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú povahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo do nároku na priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd ako nedôvodnú. 17. K odvolacej námietke žalovanej, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku, odvolací súd uvádza, že predmetná námietka je abstraktná, bez náležitého zdôvodnenia, ktorej obsah neumožňuje odvolaciemu súdu cielenejší odvolací prieskum. Je súčasťou zásady procesnej diligencie, aby strany sporu pre úspech v odvolacom konaní riadne tvrdili a dôsledne opísali konkrétne skutočnosti a dôvody, pre ktorého považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie v tom-ktorom ohľade za nesprávne, pretože odvolateľ takýmto spôsobom vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku odvolacieho prieskumu. Žalovaná uvedeným spôsobom nepostupovala, keď namietala skutkové závery len abstraktným spôsobom, a preto odvolací súd vyhodnotil takúto formu procesnej obrany ako neúčinnú, resp. nedôvodnú. 18. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala nesprávnosťou zvolenej metodiky výpočtu, a to v dvoch rovinách. V rámci prvej roviny namietla, že súd prvej inštancie v rozpore s čl. 16 písm. b) Smernice neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle Smernice pre účely výpočtu nemožno neutralizovať, pričom poukázala na tvrdenia uvádzané pred súdom prvej inštancie vo svojom podaní zo dňa 10. septembra 2025. V tomto smere tvrdila, že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej dovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice. V rámci druhej roviny namietala spôsob, akým žalobca, resp. súd prvej inštancie neutralizoval dni pre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času, keď za nesprávny považovala postup, ktorým sa 1 neutrálnemu dňu priznala hodnota 0,42 týždňa. Za správny spôsob považovala hodnotu, v zmysle 1 neutrálny deň = 0,14 týždňa, s poukazom na zmysel Smernice. Žalovaná ďalej namietla, že ak sa za nesprávnu transpozíciu Smernice považoval čl. 2, tak nie je splnená podmienka pre priznanie ujmy. Dodala, že podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva únie nemožno uplatniť v tomto konaní, keďže nesprávne transponovaný čl. 2 ods. 1 Smernice nepriznáva žiadne práva a nespĺňa tak podmienku nároku, a to aj s ohľadom na to, že čl. 6 písm. b) Smernice bol správne transponovaný do § 85 ods. 9 Zákonníka práce v spojení s § 193 Zákona o hasičskom zbore. Namietla, že žalobca pri výpočte ujmy vychádzal striktne z nezapočítania neaktívnej pracovnej pohotovosti do fondu pracovného času, pričom nemajetková ujma mala vychádzať len z hodín, ktoré boli nad rámec 48 h pracovného času, nie z hodín, ktoré boli v súlade so Smernicou. V tomto ohľade namietla neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. 19. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod konkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver súdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože
právne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav (pozri III. ÚS 61/2022). 20. K odvolacej námietke žalovanej, že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej dovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice, odvolací súd uvádza, že čl. 16 písm. b) Smernice je potrebné vykladať v súlade s oznámením Komisie - Výkladové oznámenie o smernici 2003/88/ES, 2023/C 143/06, Ú. v. EÚ C 143, 26. 4. 2023, v znení korigenda C/2024/2811 z 25. apríla 2024 (ďalej len „Výkladové oznámenie“). Vo vzťahu k čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm. b) Smernice vyplýva, že členské štáty majú prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín, pričom toto právo je ohraničené referenčným obdobím. Súčasne Smernica ustanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú dovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú neschopnosť, jeho spôsoby výkonu nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný stav. Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť, ktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného času. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia vyjadrila názor, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje pracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý členský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej dovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. 20.1 Odvolací súd hodnotí ako správny úsudok súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého sa pre účely výpočtu neutralizuje celá doba priznanej ročnej platenej dovolenky v rámci rozhodného obdobia. V tomto smere odvolací súd poukazuje na potrebu výkladu čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, prostredníctvom teleologického extenzívneho výkladu, na základe ktorého dospel odvolací súd k úsudku, že gramatický výklad článku 16 písm. b) Smernice nemôže viesť k záveru, ktorý by umožňoval členskému štátu profitovať z absencie vlastnej právnej úpravy. Pri uplatnení teleologického výkladu (effet utile) je nevyhnutné vykladať predmetné ustanovenia tak, aby bol zabezpečený ich praktický účinok, t. j. reálna ochrana pracovníka pred nadmerným pracovným zaťažením. V situácii, keď pre účely zistenia priemerného týždenného pracovaného času vnútroštátne právo nerozlišuje medzi ročnou - základnou štvortýždňovou dovolenkou a ročnou platenou dovolenkou navýšenou na základe vnútroštátnych právnych predpisov či na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, je eurokonformným riešením neutralizácia celej doby ročnej dovolenky, ktorá je žalobcovi priznaná na základe vnútroštátnych predpisov, príp. kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. A teda vo vzťahu k inštitútu ročnej dovolenky, s poukazom na vyššie uvedené, je preto potrebné vychádzať z neutralizácie celej doby ročnej dovolenky, ktorá bola v zmysle predmetného ustanovenia Zákona o hasičskom zbore žalobcovi v rozhodnom období priznaná. 20.2 Z druhej stránky veci však odvolací súd nepovažuje za súladný so Smernicou úsudok súdu prvej inštancie (bod 7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku), s poukazom na čl. 7 Smernice a ust. § 93 Zákona o hasičskom zbore, v zmysle ktorého súd prvej inštancie nevidel žiadny logický a právne opodstatnený dôvod, prečo by dodatková dovolenka nemala byť neutralizovaná úplne rovnako ako tá „základná“ výmera ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov. Je nevyhnutné zdôrazniť, že Smernica v čl. 16 písm. b) označuje ako neutrálnu dobu „ročnú dovolenku“. Odvolací súd tak upriamuje pozornosť na potrebu rozlišovania viacerých právnych inštitútov, resp. nutnosť odlišovania medzi ročnou dovolenkou a dodatkovou dovolenkou. Ročná dovolenka má svoje legislatívne vyjadrenie v ust. § 93 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore, a ktorej základná výmera je určená v rozsahu 4 týždňov a v prípade dovŕšenia 33 roku života v rozsahu 5 týždňov, príp. môže byť navýšená titulom kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Na rozdiel od toho, tzv. dodatková dovolenka, ktorá je upravená v ust. § 93 ods. 2 Zákona o hasičskom zbore, jej podstata tkvie v tom, že ide o samostatný druh dovolenky, ktorá sa priznáva niektorým kategóriám zamestnancov, ktorí pracujú v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach alebo ktorí vykonávajú práce zvlášť ťažké alebo zdraviu škodlivé práce. To znamená, že dodatková dovolenka slúži ako osobitná kompenzácia a zdravotná rehabilitácia za výkon práce v osobitne náročných, sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach. Účel dodatkovej dovolenky tak nie je totožný s účelom ročnej dovolenky. Odvolací súd preto uvádza, že ani prostredníctvom teleologického extenzívneho výkladu čl. 16 písm. b) Smernice nie je možné dospieť k záveru, ktorý by do podstaty neutrálnych dní zahŕňal výslovne taký právny inštitút – odlišný od ročnej dovolenky – ktorý Smernica pre účely zabezpečenia
čl. 6 písm. b) Smernice jednoznačne neustanovuje. Dokonca aj výklad predmetných článkov Smernice podaný vo Výkladovom oznámení v rámci úvah o zahrnutí alebo vyňatí dôb z referenčného obdobia pracuje s výslovným pojmom „obdobím ročnej platenej dovolenky“. Odvolací súd tak uzatvára, že pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času v rámci referenčného obdobia sa pre účely neutrálnej doby rozumie len doba „ročnej dovolenky“, ktorá bola v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore žalobcovi v rozhodnom období priznaná, a teda nie doby, tzv. dodatkovej dovolenky. 20.3 Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou neutralizácie, pričom v rámci odvolacieho konania žalovaná výslovne poukázala na svoje podanie zo dňa 10. septembra 2025, vo vzťahu ktorému vyčítala súdu prvej inštancie nesprávnosť postupu. Odvolací súd z predmetného podania zistil, že žalovaná namietla z celého rozhodného obdobia len dva dni, ktoré mali byť podľa jej tvrdenia nesprávne neutralizované, a to deň 8. januára 2022 (označený ako DOD – dodatočná dovolenka) a deň 6. januára 2023 (označená ako DOS – dovolenka za sviatok). K tomu odvolací súd dodáva, že žalovaná v podanom odvolaní a ani v predmetnom podaní (pred súdom prvej inštancie) už riadne nenamietala žiadne ďalšie konkrétne dni v tomktorom referenčnom období, ktoré mali byť podľa jej názoru nesprávne neutralizované. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď základ odvolacej námietky žalovanej vychádza z podstaty právneho posúdenia, je nevyhnutné, aby právna argumentácia (námietka) vždy sledovala právne relevantnú skutočnosť, čo znamená, že nemôže mať abstraktné postavenie k predmetu sporu. Právna námietka musí byť substancovaná tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom môže ovplyvniť výsledok veci, t. j. nemôže byť v akademickej rovine. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že námietka žalovanej je čiastočne dôvodná, keď smerovala k namietnutiu konkrétnych dní - dňa 8. januára 2022 (označený ako DOD – dodatočná dovolenka) a dňa 6. januára 2023 (označená ako DOS – dovolenka za sviatok), ktoré dni nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k ostatným neutrálnym dňom však procesná obrana žalovanej nebola dostatočne substancovaná, keďže žalovaná neuviedla konkrétne dni – v tom ktorom referenčnom období, ktoré by mali byť podľa jej tvrdenia nesprávne neutralizované, a teda takúto formu procesnej obrany vyhodnotil odvolací súd ako neúčinnú, resp. nedôvodnú. 20.4 Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom neutralizoval jednotlivé neutrálne dni pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času v zmysle čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm. b) Smernice, keď jednému neutrálnemu dňu priznal hodnotu 0,42 týždňa. Odvolací súd hodnotí predmetnú námietku ako dôvodnú a uvádza, že Smernica v čl. 16 písm. b) pre účely zistenia týždenného pracovného času pracuje s priemerom, ktorého merná jednotka je vyjadrená na dni – resp. „pre každé obdobie siedmich dní“ (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z uvedeného možno odvodiť, že pre účely neutralizácie sa vychádza z hodnoty neutrálnej doby vyjadrenej na jednotlivé dni. 20.5 Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd prijal záver, že pre účely Smernice je potrebné priemer vypočítať tak, že za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie sa: 1/ zistí priemerný počet týždňov (napr. 26 týždňov), 2/ počet neutrálnych dní (napr. 2 dni), 3/ počet (súčet) hodín pracovného času (v rátane hodín pohotovosti) – napr. 1 220 h, 4/ priemerný počet týždňov sa premietne na dni (napr. 26 týždňov x 7 = 182 dní), 5/ od priemerného počtu dní sa odpočíta počet neutrálnych dní (182 – 2 = 180 dní), 6/ rozdiel (po odčítaní), resp. hodnota priemerného počtu dní po neutralizácii sa prevedie spätne na týždne (napr. 180/7 = 25,71 týždňov), 7/ počet hodín pracovného času (vrátane pohotovosti) sa vydelí priemerným počtom týždňov po neutralizácií (napr. 1 220 h / 25,71 týždňov = 47,45 h). - Zistený výsledok (napr. 47,45 h) tak predstavuje hodnotu priemerného týždenného pracovného času za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie. 20.6 Osobitne vo vzťahu k argumentácií žalovanej o nesprávnosti koeficientu 1 deň = 0,42 týždňa použitého žalobcom pre účely výpočtu, odvolací súd uvádza, že žalobcom zvolená metóda je v rozpore s matematickou logikou pre účely výpočtu priemeru tak, ako predpokladá Smernica a súčasne zakladá zmätočnosť pre určenie hodnoty neutrálnych dní vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uvedenú metódu (1 deň = 0,42 týždňa) dôvodil povahou určenia výmery ročnej dovolenky pre účely nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, ktorý spôsob je však nepoužiteľný, napr. pre účely neutralizácie dní práceneschopnosti. Spôsobom zvoleným žalobcom by sa tak založila neprípustná dvojkoľajnosť pre účely zistenia matematického priemeru, a preto odvolací súd v rámci vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou (obranou) žalovanej pristúpil ku kontrolnému prepočtu súdom prvej inštancie zistených hodnôt, resp. vstupných ukazovateľov.
20.7 Za účelom kontrolného prepočtu odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, t. j. rozsahu odslúžených hodín - hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti, ktoré mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods. 2 CSP. K úvahe o rozsahu, tzv. neutrálnych dní odvolací súd uvádza, že sa jedná o otázku zmiešaného charakteru, ktorá primárne vychádza z právnych úvah (aplikácie práva), a ktorá sa súčasne prejaví vo výslednej hodnote týždenného priemerného pracovného času, a preto odvolací súd otázku, resp. námietku vo vzťahu k neutrálnym dňom hodnotil ako otázku právnu. Odvolací súd preto v spojení s bodom 20.3 odôvodnenia tohto rozsudku pre účely neutralizácie vychádza z hodnoty uvedenej žalobcom, resp. z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, poníženú o dni; 8. januára 2022 (deň označený ako DOD – dodatočná dovolenka) a 6. januára 2023 (deň označený ako DOS – dovolenka za sviatok). 20.8 Odvolací súd vykonal kontrolný prepočet v súlade s vyššie vysloveným právnym názorom a s poukazom na hodnoty tvrdené žalobcom – hodnoty aprobované súdom prvej inštancie (bod 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku) zistil, že v prvom referenčnom období (04/2021 – 09/2021) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 41,35 h, v druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,12 h, v treťom referenčnom období (04/2022 – 09/2022) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 47,85 h, v štvrtom referenčnom období (10/2022 – 03/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,14 h, v piatom referenčnom období (04/2023 – 09/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 47,25 h, v šiestom referenčnom období (10/2023 – 03/2024) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 42,08 h. 20.9 Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že u žalobcu bol prekročený maximálny týždenný priemerný pracovný čas - nad rozsah 48 h, v dvoch zo šiestich referenčných období. Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, keď skonštatoval, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času v rámci žalovaného obdobia. 21. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v zmysle ktorej nemožno právny záver o netransponovaní Smernice viazať na čl. 2 ods. 1 Smernice, pretože tento nemá priamy účinok, odvolací súd - poukazujúc na právny názor vyslovený už v zrušujúcom uznesení (bod 19. odôvodnenia) - zdôrazňuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 6 písm. b) Smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice, ale je potrebné mať preukázaný aj Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe prekročenia stanoveného priemerného limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že pre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru, neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas
žalobcu definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením maximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je na úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. V zmysle vyššie uvedeného preto hodnotí aj túto námietku žalovanej odvolací súd ako nedôvodnú a uzatvára, že vo vzťahu k žalobcovi došlo na základe nedostatočne, resp. nesprávne transponovanej Smernici k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. 22. Na základe výsledkov kontrolného prepočtu bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu 48 h len v dvoch referenčných obdobiach, a to v druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022), v ktorom dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,12 h a vo štvrtom referenčnom období (10/2022 – 03/2023), v ktorom dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,14 h. V ostatných štyroch referenčných obdobiach nebolo zistené prekročenie maximálneho limitu. Primerane k tomu odvolací súd v súlade s úsudkom súdu prvej inštancie konštatuje, že uvedenou a preukázanou formou zásahu bolo porušené právo žalobcu na odpočinok a súkromný život, čo sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do jeho základný práv. 23. V rozsahu námietky smerujúcej do spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy s akcentom na jej neprimeranosť odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši otázku unesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – uvádza, že v konaní bolo preukázané prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času (v dvoch referenčných obdobiach), a teda bolo preukázané, že nesprávne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť základu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) voči žalovanej z dôvodu porušenia dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR). Podľa odvolacieho súdu je v tomto smere relevantné už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok Súdneho dvora C-243/09, príp. C-367/23). Pričom podstata zisteného protiprávneho zásahu do práv žalobcu odôvodňuje pre účely posúdenia spôsobu náhrady za takýto zásah analógiu prostredníctvom inštitútu osobnostných práv (§ 13 Občianskeho zákonníka), a to formou zadosťučinenia v peniazoch. 23.1 V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí odzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto zásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to ako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine samotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre účely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín priemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit 48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy prejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia výšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade so Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). Odvolací súd vo svetle vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie síce vychádzal zo správneho úsudku pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak jeho záver o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedal intenzite zisteného porušenia čl. 6 písm. b) Smernice v aspekte prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, keď bolo zistené prekročenie iba v dvoch zo šiestich referenčných období, a to v hodnote 54,12 h a 50,14 h. Z uvedeného dôvodu preto pristúpil odvolací súd k primeranému zníženiu výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, aby zodpovedala intenzite zásahu do práv žalobcu. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd žalovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy pomerne znížil a priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice sumu 2 089,- eur. Odvolací súd dodáva, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici čo do spôsobu ustálenia výšky, tak i pomernosti so
sumami priznávanými v obdobných prípadoch Krajským súdom v Banskej Bystrici (porovnaj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/99/2025 zo dňa 31. marca 2026, sp. zn. 17Co/54/2025 zo dňa 31. marca 2025, sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24. januára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024). 24. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu žalovanej, v zmysle ktorej namietala, že súd prvej inštancie sa mal vysporiadať so zásadnými otázkami, pričom sa tak v konaní nestalo, a to v otázke; 1/ Prečo súd odignoroval prepočty žalovanej a nijakým spôsobom sa k nim nevyjadril v rozhodnutí ? 2/ Prečo súd pri svojich prepočtoch neutralizoval aj dni, ktoré sa neutralizovať nemali? 3/ Prečo súd pri prepočtoch neutralizoval v rozpore so smernicou samotnou? 4/ Prečo súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z hodín, ktoré boli v súlade s neprekročeným 48 hodinovým pracovným časom? 25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s otázkou pracovného času a časom odpočinku. V tomto smere dostatočne vyhodnotil aj predložený výpočet pracovného času žalovanou, s ktorým sa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj náležite vysporiadal (v bode 7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku). K argumentácii o nepreskúmateľnosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej kvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované právo žalovanej na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. Na tomto mieste odvolací súd poznamenávaná, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu súčasne nevyplýva právo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej voľou, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V tomto smere preto odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v zásade naplnil právo žalovanej na spravodlivý proces v aspekte preskúmateľnosti napadnutého rozsudku aj vo vzťahu k zostávajúcim otázkam, čo preukazuje aj samotná skutočnosť, že odvolací súd čiastočne odvolaniu žalovanej vyhovel – v otázke rozsahu neutrálnych dní a metodiky neutralizácie dní pre účely výpočtu priemeru. Z uvedeného dôvodu preto hodnotí odvolací súd predmetnú námietku žalovanej ako nedôvodnú. 26. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018). 27. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 089,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok vo veci samej. Nakoľko podstata prejednávanej veci má povahu konania o náhradu nemajetkovej ujmy, vychádza sa z názoru, že pre vyčíslenie úspechu v spore nie je rozhodujúci rozdiel medzi žalovanou a priznanou výškou plnenia, ak výška plnenia závisela od úvahy konajúceho súdu. V takomto prípade sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku, a preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto smere, aby dôsledky uvedeného spôsobu rozhodovania neboli vo vzťahu k žalovanej nespravodlivé, sa výška náhrady trov konania odvíja len od prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania (pozri I. ÚS 56/2017). Podľa výsledku konania bol preto žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanej
nárok na plnú náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne neúspešnej strane, povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania. 29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).