{"guid": "bf0ab124-4b59-48d9-a9d5-9cf92399ffce:7abd61b8-a865-449d-a757-aa70bb6cbe24", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "spisova_znacka": "14Co/11/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/11/2026 z 30. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. júna 2026, sp. zn. 14Co/11/2026, ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "identifikacne_cislo": "6724201709", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2026-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "nazov": "§ 13 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "nazov": "§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-92.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-92"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7abd61b8-a865-449d-a757-aa70bb6cbe24", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Banská Bystrica\n14Co/11/2026\n6724201709\n30. 06. 2026\nJUDr. Eva Dzúriková\nECLI:SK:KSBB:2026:6724201709.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov\nsenátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.\nXXXXXX XXXX, bytom C. B., D. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom\nZvolen, Námestie SNP 14/23, IČO: 56 434 995, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná\nMinisterstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6 267,99 eur, o odvolaní\nžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-444 zo dňa 14. novembra 2025,\ntakto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/25/2024-444 zo dňa 14. novembra 2025 m e n í tak,\nže žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 2 089,- eur, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania\nv rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) rozhodol\ntak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 267,99 eur, a to v lehote 3 dní odo dňa\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nprvoinštančného konania a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti\nuznesenia o ich výške (výrok II.).\n1.1 Súd prvej inštancie postupoval v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k.\n14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nárok žalobu\nna náhradu škody, ktorá bola spôsobená nesprávnou transpozíciou Smernice 2003/88/ES Európskeho\nparlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej\nlen „Smernica“). Žalovaná sa v konaní bránila námietkou nepreukázania prekročenia maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času.\n1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval, že Smernica nebola do právneho poriadku SR transponovaná\nsprávne, pretože vnútroštátna úprava, t. j. zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 (ďalej len „Zákon o hasičskom zbore“) umožňoval\nzamestnávateľovi v rozpore s čl. 2 Smernice nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do\nslužobného času a rozvrhnúť pracovný čas tak, že tento presiahne hranicu stanovenú čl. 6 písm. b)\nSmernice.\n1.3 Súd prvej inštancie preskúmal nové vyčíslenie predložené žalobcom. Žalobca 6 mesačné referenčné\nobdobia určil tak, že rozdelil žalované obdobie troch rokov (4/2021 - 3/2024) na 6 mesačné referenčné\nobdobia 4 - 9/2021, 10/2021 - 3/2022, 4 - 9/2022, 10/22 - 3/23, 4 - 9/23, 10/2023 - 3/2024. Sporným bolo\n\nurčenie, čo je súčasťou referenčného obdobia. Žalobca ako pracovný čas určil v jednotlivých mesiacoch\nčas vykázaný podľa výplatných pások v položke „Odp.h“ a tvrdil, že sa jedná o reálne odpracovaný\nslužobný čas žalobcom. Keďže údaje vykázané na výplatných páskach žalovaná nespochybnila, žalobca\nz nich vychádzal, a teda žalobca správne vyčíslil pracovný čas v jednotlivých referenčných obdobiach.\n1.4 Vzhľadom na dokazovanie vykonané po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu mal súd prvej\ninštancie zato, že žalobca preukázal dôvodnosť žalovaného nároku, a to tak, pokiaľ ide o základ nároku,\nako aj o jeho výšku. Preukázal prekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času v prvom\nreferenčnom období, teda od apríla do septembra 2021 a uviedol dôvody prečo je nárok, ktorý je\nuplatnený žalobou dôvodný aj za toto obdobie. V druhom až šiestom referenčnom období preukázal\nprekročenie 48 hod. týždenného pracovného času.\n1.5 Čo sa týka spôsobu výpočtu súd prvej inštancie aproboval postup žalobcu, ktorý uviedol, že\nmá nárok na 4 týždne riadnej dovolenky a 2 týždne dodatkovej dovolenky t. j. 6 týždňov. Vzhľadom\nna špecifiká nerovnomerného rozvrhovania služobného času hasičov nie je možné neutralizovať\nkalendárne dni, ale je nevyhnutné neutralizovať počet týždňov, ktoré zodpovedajú čerpaniu dní\nneutralizácie. Žalobca matematickým prepočtom ustálil, ktorý podrobne vysvetlil, že 1 služobný deň/1\nzmena je v číselnom vyjadrení 0,424 týždňa. Žalovaná pritom namietla tento prístup ako nesprávny,\npretože týždeň predstavuje 7 po sebe nasledujúcich dní, a 1 deň v týždni môže predstavovať 0,14 týždňa\n(vyplýva to priamo z článku 6 písm. b/ smernice) V prípade žalobcu súd prvej inštancie skonštatoval,\nže takýto prepočet nezohľadňuje nerovnomerné rozvrhovanie služobného času, preto túto námietku\nžalovanej vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaná namietla, že podľa Smernice ide striktne pri neutralizácii\niba o 4 týždne riadnej dovolenky a všetku PN. Súd prvej inštancie skonštatoval, že takýto výklad\nnepovažuje za správny, samotná Smernica nestanovuje zákaz neutralizácie aj v inom rozsahu, v súlade\ns vnútroštátnymi predpismi. Pokiaľ vnútroštátne právo priznáva žalobcovi nárok na 6 týždňov dovolenky,\nz titulu náročnosti a osobitosti jeho práce, súd prvej inštancie nevidel dôvod, tak ako riadnu dovolenku,\nneutralizovať aj čerpanie dodatkovej dovolenky. Rovnako sa to týka aj ďalších neutrálnych dní, ktoré\nsú žalobcovi poskytované v súlade s vnútroštátnym právom. Žalovaná uviedla, že dni DOV sa u\nžalobcu nenachádzajú, žalobca tvrdil, že v žalovanom období nebol PN, nelogicky potom by nebolo\nčo neutralizovať napriek skutočnosti, že žalobca reálne tieto voľná čerpal. Súd prvej inštancie preto\nuzavrel, že postup žalobcu pri vyčíslení priemerného týždenného pracovného času, pri zohľadnení\nnerovnomerného rozvrhovania služobného času žalobcu v referenčných obdobiach 6 mesiacov, možno\npovažovať za správny. Žalobca tak preukázal, že v jednotlivých referenčných obdobiach došlo k\nprekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času ustanoveného Smernicou - článok 6 písm.\na), b).\n1.6 Súd prvej inštancie uviedol, že pre záver o dôvodnosti nároku postačuje samotná skutočnosť, že\ndošlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, v dôsledku čoho došlo\nk zásahu do práva žalobcu na ochranu života a zdravia (čl. 19 ods. 1, článku 36 a článku 40 Ústavy\nSlovenskej republiky). V tomto smere poukázal na právny názor odvolacieho súdu, aj na rozhodnutia\nSúdneho dvora C 243/09 (konkrétne na ods. 53 – 56), C-367/23, v ktorom súdny dvor opätovne potvrdil\nzáver, že v takýchto sporoch nie je potrebné preukazovať akýkoľvek ďalší následok vo forme nejakého\npoškodenia osobnostných práv tak, ako to teda predpokladá § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd\nprvej inštancie poukázal aj na obsah výpovede žalobcu na predchádzajúcom pojednávaní. Výpoveďou\nžalobcu bolo relevantným spôsobom preukázané, aké dôsledky má prekračovanie pracovného času\nnásledky na jeho súkromný, rodinný život, ako to ovplyvňuje v podstate v každodennom živote a táto\nskutočnosť má nevyhnute následky nielen na osobný život samotného žalobcu, ale samozrejme čo aj\nsprostredkovane aj jeho najbližších. Dôkazný prostriedok výsluchom strany sporu v zmysle § 195 ods.\n1 je relevantný dôkazný prostriedok.\n1.7 Povaha náhrady škody zodpovedá zásahu do osobnostných práv podľa § 13 Občianskeho zákonníka\nformou zadosťučinenia v peniazoch. Čo sa týka primeranosti výšky žalovaného nároku, v tomto smere\nsúd prvej inštancie poukázal na doposiaľ 109 právoplatných rozhodnutí odvolacieho súdu v sporoch\nhasičov. V každom jednom spore bol spôsob výpočtu uplatnený úplne rovnako ako je to v tomto prípade.\nVo všetkých týchto 109 prípadoch sa odvolací súd vyjadril, že tento spôsob stanovenia výšky nároku\nje prijateľný, je primeraný, a teda odzrkadľuje všetky skutkové a právne okolnosti, za ktorých žalovaná\nškoda, teda v podobe nemajetkovej ujmy vznikla, pričom poukázal na skutočnosť, že aj v tomto prípade\nsa odvolací súd explicitne vyjadril, že takýto spôsob stanovenia výšky nároku nie je vylúčený a môže byť\nabsolútne prijateľný. Súd prvej inštancie sa s otázkou primeranosti podrobne vyporiadal v odôvodnení\nv poradí prvého rozsudku, na ktorom zotrváva.\n1.8 O trovách konania rozhodoval súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 CSP a žalovanej uložil povinnosť\nnahradiť žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, trovy konania v rozsahu 100 %. V zmysle ust.\n\n§ 369 ods. 3 CSP zároveň rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, pričom vychádzal z úspechu\nžalobcu v tomto konaní. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).\n2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie, a to z dôvodov podľa § 365 ods.\n1 písm. b), d), f), h) CSP, pričom uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu\na žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.\n2.1 Žalovaná nepovažovala napadnuté rozhodnutie za právne správne, náležite a preskúmateľne\nodôvodnené. Tiež rozporovala základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Zotrvala\nna svojej právnej a skutkovej argumentácii konštante zastávanej od počiatku konania.\n2.2 Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil spôsob výpočtu, nakoľko sa priklonil k názoru\nžalobcu, ktorý neutralizoval aj dni mimo tých, ktoré sám označil (DOV, PN, PNK, OČR, VSZ), tak ich\naj matematicky nesprávne prepočítaval, kedy za 1 deň považoval žalobca 0,42 týždňa; súd sa len\npriklonil na stranu žalobcu. V tomto smere vytkla nedostatočne vysporiadanie sa s jej argumentáciou,\nkeď vo „vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.09.2025“ sa vyčerpávajúcu vyjadrila, v čom\nspočíva nesprávne právne posúdenie pracovného času žalobcu v konkrétnych mesiacoch.\n2.3 Vytkla, že súd prvej inštancie sa mal vysporiadať so zásadnými otázkami, pričom sa tak v konaní\nnestalo, a to v otázke; 1/ Prečo súd odignoroval prepočty žalovaného a nijakým spôsobom sa k nim\nnevyjadril v rozhodnutí ? 2/ Prečo súd pri svojich prepočtoch neutralizoval aj dni, ktoré sa neutralizovať\nnemali? 3/ Prečo súd pri prepočtoch neutralizoval v rozpore so smernicou samotnou? 4/ Prečo súd pri\nposudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z hodín, ktoré boli v súlade s neprekročeným 48\nhodinovým pracovným časom?\n2.4 Namietla, že napadnutý rozsudok stále nedáva odpoveď na skutočnosť čo je pracovným časom a čo\nčasom odpočinku, súd prvej inštancie len prevzal prepočty žalobcu.\n2.5 Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne neutralizoval aj také dni, ktoré nemajú oporu v čl. 16\npísm. b) Smernice. Prípadné neutralizovanie dodatkovej dovolenky (DOD), voľna za štátnu službu vo\nsviatok (VS), dovolenky za sviatok bez odpočtu (DOS), voľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy (SVP)\na pod., by viedlo k absurdnej situácii spočívajúcej v tom, že čím viac dní voľna by žalobca čerpal v\nreferenčnom období, a to nad rámec toho, ktoré predpokladá Smernica, tým horší priemerný týždenný\npracovný čas by mu vyšiel, a to napriek tomu, že by pracovným časom strávil menej času. Žalovaná\nmala za to, že súd prvej inštancie si otázku neutralizácie nesprávne vyhodnotil , nakoľko pri prepočtoch a\notázke neutralizácie posudzoval aj dni, ktoré neutrálne nemali byť, uvedenými dňami sú, napr. dodatková\ndovolenka (DOD), dovolenka za sviatok (DOS), voľno za sviatok (VS), náhradné voľno (NV), služobné\nvoľno (SVK) alebo voľno z kolektívnej zmluvy (SVP). K uvedeným dňom sa vyjadrovala vo „Vyjadrení\nžalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.09.2025“, kde tvrdila nesprávnu neutralizáciu žalobcu, s čím\nsa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal.\n2.6 Primárnu chybu vnímala tiež v prepočte neutrálnych dní na týždne. Žalobca účelovo uvádza, že\n1 neutrálny deň predstavuje 0,42 týždňa, čo však nie je matematicky možné, pričom je to v priamom\nrozpore s účelom smernice. Smernica pracuje s obdobím 7 dní pre kalendárny týždeň, a preto je potrebné\nvychádzať z prepočtov, ktoré za kalendárny týždeň považuje 7 dní, t. j. 1 deň bude predstavovať 0,14\ntýždňa.\n2.7 Konštatovala, že ak za nesprávnu transpozíciu Smernice žalobca považoval čl. 2 Smernice, tak\nnie je splnená podmienka pre priznanie náhrady ujmy. Tvrdila, že žalobca bol povinný preukázať\npre priznanie požadovanej výšky náhrady ujmy aj konkrétne dopady na jeho právo na ochranu\nživota, zdravia, súkromný a rodinný život, pričom žalobca žiadne takéto skutočnosti netvrdil a ani\nnepreukazoval. Dodala, že ak by aj došlo k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času,\ntak žalobca musí v konaní preukázať taký zásah do súkromného alebo rodinného života, ktorý by sa\nodrazil v medziľudských vzťahoch alebo nepriaznivom zdravotnom stave v priamej príčinnej súvislosti\ns výkonom práce. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/87/2024\nzo dňa 27. augusta 2025. Uzavrela, že žalobca doposiaľ nepreukázal nemajetkovú ujmu, ktorá by mu\nvznikla v priamej príčinnej súvislosti s prekročením pracovného času.\n2.8 Tvrdila, že žalobca doposiaľ nepreukázal konkrétne dopady tvrdenej ujmy na jeho právo na ochranu\nživot, zdravia, súkromný a rodinný život. K výške priznanej sumy žalovaná uviedla, že ani navrhovaný\nspôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadňuje, či dochádza skutočne k prekračovaniu nad\nrámec prejednávanej Smernice.\n3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý uviedol, že\nodvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. Konštatoval, že v prejednávanej veci ide o nárok „sui\n\ngeneris“, ktorý má právny základ v porušení práva Európskej únie, na ktorý prípad sa má podporne\n- analogicky aplikovať ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutia najvyšších súdnych\nautorít v otázke dôvodnosti nemajetkovej ujmy, na ktoré poukazuje žalovaná v odvolaní, majú svoj\nzáklad v inej povahe sporov o ochranu osobnosti. Namietol, že žalovaná len abstraktne namieta\nzákladné skutkové zistenia súdu. Dodal, že v rámci novo predloženého výpočtu pracovného času\nvychádzal nie len z právneho názoru odvolacieho súdu ale aj z údajov obsiahnutých v kolónke „Odp. H.“,\nv ktorej však nie sú započítané odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti. Súd prvej inštancie\npresvedčivo, opierajúc sa o právnu úpravu vysvetlil, prečo považoval za správny (žalobcom) uplatnený\npostup neutralizácie dovolenky a pracovnej neschopnosti a taktiež zdôvodnil, prečo naopak odmietol\nvýpočet uvedený žalovanou, resp. námietky žalovanej proti správnosti spôsobu neutralizácie dovolenky\na pracovnej neschopnosti. Pokiaľ ide o prvé 6-mesačné referenčné obdobie, ktoré plynulo od apríla 2021\ndo septembra 2021 vrátane, v tomto prípade priemerný týždenný služobný čas síce formálne neprekročil\n48 hodín, avšak bolo tomu tak len z dôvodu, že v tomto období žalobca čerpal zákonný nárok na ročnú\nplatenú dovolenku, a to v rozsahu 10 dní resp. 10 služieb, čo pri výpočte znížilo výsledný priemerný\ntýždenný služobný čas v tomto období. Táto skutočnosť však neznamená, že k porušeniu Smernice\nnedošlo. Mal za to, že tak základná dovolenka, ako aj dodatková dovolenka, je zákonným nárokom\nna ročnú dovolenku priznaným vnútroštátnym predpisom na účely čerpania ročnej dovolenky v zmysle\nčlánku 7 Smernice, ktorý garantuje len minimálny rozsah ročnej dovolenky. Práve preto bolo potrebné\npri výpočte priemerného týždenného služobného času neutralizovať obdobie platenej dovolenky, a to\nvrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej dovolenky (DOD), keďže aj tieto jednoznačne\nnapĺňajú definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle článku 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 Smernice.\nNapokon je v tomto kontexte potrebné poukázať aj na skutočnosť, že aj samotná žalovaná v prípade\npráceneschopností v podaní zo dňa 8. októbra 2025 uvádzala, že je potrebné neutralizovať „všetku\npráceneschopnosť“ (v plachtách služieb označenú ako „PN“, „PNK“ alebo „OČR“). V nadväznosti na\nuvedené, pokiaľ ide o spôsob neutralizácie, trval na tom, že vzhľadom na špecifiká nerovnomerného\nrozvrhovania služobného času hasičov, nie je možné neutralizovať kalendárne dni, ale je nevyhnutné\nneutralizovať počet týždňov, ktoré zodpovedajú čerpaniu dní neutralizácie, t. j. koeficientom 1 deň = 0,42\ntýždňa. K otázke preukázania ujmy poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-367/23.\n4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná (odvolacia replika), ktorá nad rámec argumentov\nprodukovaných v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie, napriek záväzným právnym záverom\nodvolacieho súdu, opakovane posudzoval predmetnú vec nesprávnym právnym a svojvoľným\nspôsobom, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.\n5. K odvolacej replike sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu (odvolacia duplika), ktorý\nnad rámec argumentov uviedol, že záväzný právny názor odvolacieho súdu nespočíval v tom, že žaloba\nmá byť zamietnutá ako to prezentuje žalovaná, ale v tom, že porušenie práva EÚ nemá byť posudzované\npaušálne, ale po jednotlivých referenčných obdobiach. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nestotožnil\ns jej argumentáciou žalovaná zavádzajúco vydáva za porušenie práva na spravodlivý proces. Výpočty\npriemerného týždenného služobného času boli založené na údajoch priamo vyplývajúcich z listinných\ndôkazov o pracovnom čase (výplatných pások a výpisov z dochádzkového systému SAP), kde sú\njednotlivé položky o odpracovaných hodinách presne uvedené a identifikovateľné. Z týchto dôkazne\npodložených údajov vychádzal aj súd prvej inštancie.\n6. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015\nZ. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie\nje prípustné (§ 358 CSP „a contrario“), bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1\nCSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),\nvec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania\nv súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388\nCSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho\npotvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n7. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky\nna jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.\n8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP),\npo preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,\n\nže súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia\nskonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd\nstotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.\nOdvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní neboli naplnené procesné predpoklady pre postup\nv zmysle ust. § 384 ods. 1 až 3 CSP v spojení s ust. § 366 CSP, a preto pri rozhodovaní o veci vychádzal\nodvolací súd zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní veci nezistil odvolací\nsúd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.\n9. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6\n267,99 eur s príslušenstvom, a to titulom porušenia práva Európskej únie ako následku nesprávne\ntransponovanej Smernice vo vzťahu k Zákonu o hasičskom zbore, dôsledkom čoho malo dôjsť u žalobcu\nk porušeniu jeho práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu 48 h. Žalovaným\nobdobím je obdobie od apríla 2021 do februára 2024 vrátane. Základ nároku žalobca odôvodňoval\ntvrdením, že žalovaná ako členský štát Európskej únie neprijala v rozhodnom období nevyhnuté\nopatrenia, ktoré by v súlade so Smernicou považovali čas služobnej pohotovosti za pracovný čas pre\núčely rozvrhnutia pracovného času, rešpektujúc maximálny priemerný týždenný pracovný čas v rozsahu\n48 h. Žalobca v tomto smere tvrdil, že v žalovanom období odpracoval 1 755,58 h služobnej pohotovosti,\nktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Bol názoru, že pri takto rozvrhnutom pracovnom čase\nprišiel v rámci žalovaného obdobia o voľný čas, ktorý mohol venovať rozvíjaniu osobných a rodinných\nzložiek svojho života.\n9.1 Odvolací súd uznesením sp. zn. 14Co/18/2025 zo dňa 27. mája 2025 zrušil rozsudok súdu prvej\ninštancie Zvolen sp. zn. 12C/25/2024 zo dňa 22. októbra 2024, v rámci ktorého uznesenia vyslovil právny\nnázor, v zmysle ktorého pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade\nzistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali\ntaké normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre\núčely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. V druhom rade je potrebné\nzistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času, t. j. nad 48 h v rámci šesť mesačných referenčných období. To znamená,\nže pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času je dôležité, aby\nžalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet hodín (pracovného času), ktorý\npo spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48 h týždenne. Až v prípade,\nže konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti\nžalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR)\nv korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu ujmy; pričom relevantným v tomto smere bude už\nsama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období\nk prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času.\n9.2 Žalobca predložil v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu nový výpočet\npriemerného týždenného pracovného času; pričom z dôvodu procesnej opatrnosti do posledného\nšesťmesačného referenčného obdobia len pre účely výpočtu priemeru v rámci šesť mesačných\nreferenčných období zahrnul aj mesiac marec 2024 (pozn. aby nedošlo ku skresleniu výpočtov), a teda\nani podľa odvolacieho súdu nedošlo ku kvantitatívnej ani kvalitatívnej zmene žaloby.\n10. Podstata odvolacej obrany žalovanej je založená na spochybnení spôsobu výpočtu priemerného\ntýždenného pracovného času; v rámci čoho rozporuje správnosť vstupných hodnôt (rozsah pracovného\nčasu a neutrálnych dní) a na námietke nepreukázania existencie ujmy na strane žalobcu.\n11. Odvolací súd posúdil podané odvolanie žalovanej podľa obsahu a vyabstrahoval relevantnú\nprocesnú odvolaciu argumentáciu do roviny námietky (odvolacieho dôvodu) nesprávnych skutkových\nzistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorými sa\nbude v danom poradí v rámci odvolacieho prieskumu odvolací súd ďalej zaoberať.\n12. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala spôsob výpočtu\npriemeru s ohľadom na to, že súd vychádzal z nesprávnych vstupných údajov (rozsahu pracovného\nčasu a počtu neutrálnych dní). Namietla, že žalobca nepreukázal konkrétne dopady, resp. nepreukázal\nvznik ujmy. Dodala, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozsudku.\n\n13. K odvolaciemu dôvodu viažucim sa k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že\ncitovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok\nhodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,\nktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania\nnajavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo\nvyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na\nchybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne\npoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti\n(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov\nnezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.\nOdvolací súd konštatuje, že takéto nedostatky v postupe súdu prvej inštancie neboli zistené.\n14. K vyššie uvedeným (skutkovým) námietkam odvolací sú uvádza, že prijatiu záveru o zistenom\nskutkovom stave predchádza zistenie jednotlivých čiastkových (dielčích) skutkových zistení založených\nna vykonaných dôkazoch. Proces tvorby skutkového stavu je z právnej logiky veci determinovaný\npredbežným právnym názorom konajúceho súdu, ktorý tak jeho tvorbu podmieňuje naplneniu hypotézy\nhmotnoprávnej normy, o aplikácii ktorej sa v prejednávanej veci rozhoduje. V rámci odvolacieho\nprieskumu je potrebné zamerať sa na tie konkrétne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej\ninštancie vec posúdil po právnej stránke. Z uvedeného je zrejmá neoddeliteľná miera korelácie medzi\nprávnym posúdim veci a zisteným skutkovým stavom.\n15. S ohľadom na povahu prejednávanej veci odvolací súd k otázke unesenia bremena tvrdenia a\ndôkazného bremena, ako podmienky pre úspech v spore uvádza, že povaha nároku z titulu porušenia\ndôležitého sociálneho práva únie, ako dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v danej veci\n(pre úspech žalobcu v spore) predpokladá riadne tvrdiť a preukázať rozhodné skutočnosti. Touto\nskutočnosťou je preukázanie, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, keď v rozpore s čl. 2\nnebola zohľadňovaná pracovná pohotovosť ako pracovný čas, došlo na strane žalobcu k presiahnutiu\nmaximálneho limitu pre priemerný týždenný pracovný čas v rámci referenčného obdobia - čl. 6 písm.\nb) Smernice. Ide o zloženú právnu skutočnosť, ktorá sa skladá z viacerých jednoduchých právnych\nskutočností, ktoré v súhrne odôvodňujú záver o (ne)dôvodnosti žaloby, a ktorých predmetom sú\naj namietané skutkové tvrdenia a závery. Jednou z podstatných skutočností je dosiahnutá hodnota\ntýždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom referenčnom období – ide súčasne aj\no relevantné skutkové tvrdenie. Z opačného pohľadu potom platí, že pre dosiahnutie úspechu v spore\n(účinného popretia) musí žalovaná sama tvrdiť rozhodujúce skutkové tvrdenia (vyplývajúc z podstaty,\ntzv. protinormy). S ohľadom na povahu prejednávaného sporu je elementárnou povinnosťou žalovanej\núčinne poprieť tvrdenie žalobcu o hodnote týždenného priemerného pracovného času v tom-ktorom\nreferenčnom období. Osobitne to má význam v situácii, keď žalovaná rozporuje parciálne skutkové\nzávery, ktoré predchádzajú zisteniu hodnoty týždenného priemerného pracovného času, aby sa\nzabránilo tomu, že spor sa stratí v množstve parciálnych námietok bez významu pre výsledok. Ak má\nsúd vyhodnotiť procesnú obranu žalovanej ako účinnú v rozsahu teórie protinormy, potom sa s ohľadom\nna povahu sporu žiada, aby žalovaná spochybnenie toho ktorého tvrdenia, príp. skutkového zistenia,\nviazala na právne významnú skutočnosť pre toto konanie, ktorou je primárne hodnota priemerného\ntýždenného pracovného času. Z tohto pohľadu pre úspech žalovanej v spore platí, že ak žalobca\ntvrdí konkrétnu hodnotu v príslušnom referenčnom období, potom je nevyhnutné, aby procesná obrana\nžalovanej bola čo do určitosti spôsobilá privodiť odlišný záver o hodnote priemerného týždenného\npracovného času.\n15.1 V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že procesná obrana žalovanej v odvolaní\nspočívala v spochybňovaní spôsobu výpočtu priemeru s ohľadom na tvrdenie, že žalobca pri svojich\nvýpočtov vychádzal z nesprávnych vstupných údajov, s ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie, a teda\nžalovaná mienila spochybniť správnosť výsledku hodnoty priemerného týždenného pracovného času\nžalobcu. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná v rozsahu tejto námietky v odvolaní nedostatočne\ntvrdila rozhodné skutočnosti, resp. dôvody, ktoré by spochybnili správnosť skutkových zistení súdu prvej\ninštancie v otázke rozsahu pracovného času či tzv., neutrálnych dní. Žalovaná bola v tomto ohľade\npovinná riadne konkretizovať tie ktoré konkrétne dni – v tom ktorom referenčnom období tak, aby\nodvolací súd po dôkaznej stránke vedel verifikovať konkrétne dni v kontexte predložených dôkazov\na overiť tak správnosť – hodnovernosť vstupných údajov, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel\n\nk hodnote priemerného týždenného pracovného času žalobcu za to ktoré referenčné obdobie. Žalovaná\nsvoju procesnú obranu v odvolaní v tomto smere založila len s odkazom na svoje predchádzajúce\npísomne stanovisko – podanie zo dňa 10. septembra 2025, s ktorým sa podľa jej názoru súd prvej\ninštancie dostatočne nevysporiadal. Odvolací súd konštatuje, že zo strany žalovanej ide o neúčinnú,\nresp. nedôvodnú odvolaciu námietku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 7.1) vyplýva, že súd\nprvej inštancie mal rozsah hodín pracovného času zistený na základe tvrdení žalobcu, ktorý vychádzal\nz údajov obsiahnutých vo výplatných páskach (kolónka „Odp.h.“), a ktorých hodnovernosť mal súd prvej\ninštancie verifikovanú z predložených dokladov, tzv. plánu služieb. Súd prvej inštancie posúdil aj výpočty\nžalovanej o počte hodín, avšak z ich obsahu nebolo podľa záveru súdu prvej inštancie možné zistiť\naké hodiny a v akom celkovom rozsahu v jednotlivých mesiacoch žalovaná považuje za služobných\nčas a v ako rozsahu čas, ktorý namieta započítať do odpracovaného času, a teda na tieto výpočty súd\nprvej inštancie neprihliadol. Skutočnosť, že žalovaná sa vo všeobecnosti nestotožňuje so spôsobom,\nakým sa súd prvej inštancie vysporiadal s jej prepočtami pracovného času, nemožno ešte hodnotiť ako\ndôvodnú námietku v rozsahu (ne)dostatočne zisteného skutkového stavu, a ani ako námietku porušenia\npráva na spravodlivý proces. Čo sa týka námietky správnosti postupu neutralizácie, tzv. neutrálnych\ndní, k tomu odvolací súd uvádza, že žalovaná v podanom odvolaní nerozporovala tvrdenie, že by ten\nktorý deň, ktorý považuje žalobca za, tzv. neutrálny deň z predložených dôkazov (plánu služieb) „de\nfacto“ nevyplýval. Procesná obrana smerovala prevažne do podstaty nesprávneho právneho posúdenia\ntýchto dní ako, tzv. neutrálnych dní v zmysle Smernice. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v kontexte\nskutkových námietok nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovanej ohľadom toho, že žalobca mal\nneutralizovať aj dni mimo tých, ktoré sám označil (DOV, PN, PNK, OČR, VSZ), nakoľko v konaní nebola\nsporná skutočnosť ich existencie, ale len ich právneho významu čo do spôsobu výpočtu priemerného\ntýždenného pracovného času.\n16. Odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca nepreukázal\nkonkrétne dopady, resp. nepreukázal vznik ujmy. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že podľa\njudikatúry Súdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú\nporušením práva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo\nprávnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne\nzávažné a medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje\npríčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. V rozsahu\npredpokladov zodpovednosti žalovanej a úvah o povahe ujmy v korelácii s bremenom tvrdenia\na dôkazu odvolací súd zdôrazňuje, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na\nmaximálny priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie\nSmernice má priamy účinok. Pre záver o vyslovení zodpovednosti žalovanej je však potrebné, aby bolo\npreukázané, že nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok\nv podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci posudzovaných\nreferenčných období u žalobcov. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že v rámci referenčných\nobdobí došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je dôvodné\nvyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého sociálneho práva\núnie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy. V aspekte nároku na (peňažnú) náhradu za vzniknutú ujmu, rešpektujúc zásadu eurokonformného\nvýkladu, bude relevantným kritériom už sama skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej transpozície\nSmernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať viac, ako bol\nv zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych. S ohľadom na povahu ujmy nie je pre\nvec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol žalobca porušením práva únie\nukrátený, pretože tieto sa z logiky veci – s prihliadnutím na rozmanitosť a nepredvídateľnosť života –\nnedajú absolútne konkretizovať. Dôležitým aspektom je pre posúdenie ujmy objektívne kritérium, a to,\nže žalobcovi bolo v dôsledku porušenia práva únie zasiahnuté do práva na ochranu zdravia a práva na\nsúkromie a rodinný život. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že neobstojí námietka, v zmysle\nktorej je žalobca povinný preukazovať čo konkrétne chcel vo voľnom čase robiť – korelatívne o čo\nkonkrétne bol ukrátený. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne\n(v horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený; povaha tejto ujmy (nároku) totiž\nvytvára legitímne hranice bremena tvrdenia a dôkazu, ktoré nie je možné spravodlivo od žalobcu\nžiadať, aby prekročili v súvislosti s preukázaným porušením čl. 6 písm. b) Smernice. Preto podľa\nnázoru odvolacieho súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu\n\nmaximálneho priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo; pozri rozsudok Súdneho dvora\nvo veci C-243/09, E., bod 53., v ktorom Súdny dvor tiež rozhodol, že prekročenie maximálnej hranice\npredstavuje samo osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať aj inú osobitnú\nujmu, alebo rozsudok C-367/23, bod 38. a 42., z ktorého vyplýva, že už porušenie čl. 6 písm. b)\nSmernice spôsobuje dotknutému pracovníkovi ujmu, príp. rozsudok C-429/09. Otázka intenzity tohto\nprekročenia, prípadne preukázanie osobitnej ujmy, už potom z logiky veci bude spadať do kategórie\nustálenia primeranej výšky náhrady za takýto zásah. Z výsledkov dokazovania mal súd prvej inštancie\nza preukázané, že u žalobcu bol prekročený maximálny limit priemerného týždenného pracovného času,\nv dôsledku čoho musel žalobca odpracovať viac ako bol povinný, a to na úkor seba a svojich blízkych,\npričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej\nrodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám; čo bolo preukázané aj na základe výpovede, resp. výsluchu\nžalobcu. Osobitne k rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/87/2024 zo dňa 27.\naugusta 2025, na ktoré poukázala žalovaná, odvolací súd uvádza, že nárok žalobcu bol zamietnutý\nz dôvodu nepreukázania prekročenia maximálneho limitu priemerného týždenného pracovného času\na nie z dôvodu nepreukázania dopadov do osobnostnej sféry žalobcu, a preto nemožno procesnú obranu\nžalovanej s ohľadom na predmetné rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako dôvodnú. Odvolací súd\npreto konštatuje, že s ohľadom na osobitnú povahu sporu uniesol žalobca bremeno tvrdenia a dôkazu čo\ndo nároku na priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, a preto vyhodnotil predmetnú odvolaciu\nnámietku odvolací súd ako nedôvodnú.\n17. K odvolacej námietke žalovanej, že rozporuje základné skutkové tvrdenia obsiahnuté v napadnutom\nrozsudku, odvolací súd uvádza, že predmetná námietka je abstraktná, bez náležitého zdôvodnenia,\nktorej obsah neumožňuje odvolaciemu súdu cielenejší odvolací prieskum. Je súčasťou zásady procesnej\ndiligencie, aby strany sporu pre úspech v odvolacom konaní riadne tvrdili a dôsledne opísali konkrétne\nskutočnosti a dôvody, pre ktorého považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie v tom-ktorom ohľade\nza nesprávne, pretože odvolateľ takýmto spôsobom vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku\nodvolacieho prieskumu. Žalovaná uvedeným spôsobom nepostupovala, keď namietala skutkové závery\nlen abstraktným spôsobom, a preto odvolací súd vyhodnotil takúto formu procesnej obrany ako\nneúčinnú, resp. nedôvodnú.\n18. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala\nnesprávnosťou zvolenej metodiky výpočtu, a to v dvoch rovinách. V rámci prvej roviny namietla, že súd\nprvej inštancie v rozpore s čl. 16 písm. b) Smernice neutralizoval aj také dni, ktoré v zmysle Smernice\npre účely výpočtu nemožno neutralizovať, pričom poukázala na tvrdenia uvádzané pred súdom prvej\ninštancie vo svojom podaní zo dňa 10. septembra 2025. V tomto smere tvrdila, že neutrálnymi dňami\nsú len dni riadnej dovolenky – v rozsahu 4 týždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl.\n16 písm. b) Smernice. V rámci druhej roviny namietala spôsob, akým žalobca, resp. súd prvej inštancie\nneutralizoval dni pre účely výpočtu týždenného priemerného pracovného času, keď za nesprávny\npovažovala postup, ktorým sa 1 neutrálnemu dňu priznala hodnota 0,42 týždňa. Za správny spôsob\npovažovala hodnotu, v zmysle 1 neutrálny deň = 0,14 týždňa, s poukazom na zmysel Smernice.\nŽalovaná ďalej namietla, že ak sa za nesprávnu transpozíciu Smernice považoval čl. 2, tak nie je splnená\npodmienka pre priznanie ujmy. Dodala, že podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej porušením\npráva únie nemožno uplatniť v tomto konaní, keďže nesprávne transponovaný čl. 2 ods. 1 Smernice\nnepriznáva žiadne práva a nespĺňa tak podmienku nároku, a to aj s ohľadom na to, že čl. 6 písm.\nb) Smernice bol správne transponovaný do § 85 ods. 9 Zákonníka práce v spojení s § 193 Zákona\no hasičskom zbore. Namietla, že žalobca pri výpočte ujmy vychádzal striktne z nezapočítania neaktívnej\npracovnej pohotovosti do fondu pracovného času, pričom nemajetková ujma mala vychádzať len z hodín,\nktoré boli nad rámec 48 h pracovného času, nie z hodín, ktoré boli v súlade so Smernicou. V tomto\nohľade namietla neprimeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy.\n19. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. Právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod\nkonkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver\nsúdu, či je žalobný nárok (ne)dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože\n\nprávne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav\n(pozri III. ÚS 61/2022).\n20. K odvolacej námietke žalovanej, že neutrálnymi dňami sú len dni riadnej dovolenky – v rozsahu 4\ntýždňov (DOV), práceneschopnosti (PN, PNK) v zmysle čl. 16 písm. b) Smernice, odvolací súd uvádza,\nže čl. 16 písm. b) Smernice je potrebné vykladať v súlade s oznámením Komisie - Výkladové oznámenie\no smernici 2003/88/ES, 2023/C 143/06, Ú. v. EÚ C 143, 26. 4. 2023, v znení korigenda C/2024/2811\nz 25. apríla 2024 (ďalej len „Výkladové oznámenie“). Vo vzťahu k čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16\npísm. b) Smernice vyplýva, že členské štáty majú prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný\npracovný čas pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 hodín, pričom toto právo je ohraničené\nreferenčným obdobím. Súčasne Smernica ustanovuje, že doby platenej ročnej dovolenky priznané\nv súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru\nneutrálne. To znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu\niných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Pokiaľ ide o platenú ročnú\ndovolenku, týka sa to 4 týždňov, ktoré sú stanovené v smernici. Pokiaľ však ide o právo na pracovnú\nneschopnosť, jeho spôsoby výkonu nie sú upravené právom Spoločenstva vzhľadom na jeho súčasný\nstav. Preto je potrebné odkázať na vnútroštátne vymedzenie pracovnej neschopnosti s cieľom zistiť,\nktoré obdobia by mali byť vyňaté alebo neutrálne pri výpočte priemerného týždenného pracovného\nčasu. Vzhľadom na znenie článku 16 písm. b) Smernice a napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora\ntýkajúca sa tejto otázky neexistuje, Komisia vyjadrila názor, že ak vnútroštátna právna úprava umožňuje\npracovníkom dodatočné obdobia platenej ročnej dovolenky okrem minimálnych 4 týždňov, dotknutý\nčlenský štát môže slobodne rozhodnúť o zahrnutí alebo vyňatí týchto dodatočných období ročnej platenej\ndovolenky do výpočtu priemerného týždenného pracovného času.\n20.1 Odvolací súd hodnotí ako správny úsudok súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého sa pre účely\nvýpočtu neutralizuje celá doba priznanej ročnej platenej dovolenky v rámci rozhodného obdobia. V tomto\nsmere odvolací súd poukazuje na potrebu výkladu čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, prostredníctvom\nteleologického extenzívneho výkladu, na základe ktorého dospel odvolací súd k úsudku, že gramatický\nvýklad článku 16 písm. b) Smernice nemôže viesť k záveru, ktorý by umožňoval členskému štátu\nprofitovať z absencie vlastnej právnej úpravy. Pri uplatnení teleologického výkladu (effet utile) je\nnevyhnutné vykladať predmetné ustanovenia tak, aby bol zabezpečený ich praktický účinok, t. j.\nreálna ochrana pracovníka pred nadmerným pracovným zaťažením. V situácii, keď pre účely zistenia\npriemerného týždenného pracovaného času vnútroštátne právo nerozlišuje medzi ročnou - základnou\nštvortýždňovou dovolenkou a ročnou platenou dovolenkou navýšenou na základe vnútroštátnych\nprávnych predpisov či na základe kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, je eurokonformným riešením\nneutralizácia celej doby ročnej dovolenky, ktorá je žalobcovi priznaná na základe vnútroštátnych\npredpisov, príp. kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. A teda vo vzťahu k inštitútu ročnej dovolenky,\ns poukazom na vyššie uvedené, je preto potrebné vychádzať z neutralizácie celej doby ročnej dovolenky,\nktorá bola v zmysle predmetného ustanovenia Zákona o hasičskom zbore žalobcovi v rozhodnom období\npriznaná.\n20.2 Z druhej stránky veci však odvolací súd nepovažuje za súladný so Smernicou úsudok súdu prvej\ninštancie (bod 7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku), s poukazom na čl. 7 Smernice a ust. § 93\nZákona o hasičskom zbore, v zmysle ktorého súd prvej inštancie nevidel žiadny logický a právne\nopodstatnený dôvod, prečo by dodatková dovolenka nemala byť neutralizovaná úplne rovnako ako tá\n„základná“ výmera ročnej dovolenky v rozsahu 4 týždňov. Je nevyhnutné zdôrazniť, že Smernica v čl.\n16 písm. b) označuje ako neutrálnu dobu „ročnú dovolenku“. Odvolací súd tak upriamuje pozornosť na\npotrebu rozlišovania viacerých právnych inštitútov, resp. nutnosť odlišovania medzi ročnou dovolenkou\na dodatkovou dovolenkou. Ročná dovolenka má svoje legislatívne vyjadrenie v ust. § 93 ods. 1 Zákona\no hasičskom zbore, a ktorej základná výmera je určená v rozsahu 4 týždňov a v prípade dovŕšenia 33\nroku života v rozsahu 5 týždňov, príp. môže byť navýšená titulom kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa.\nNa rozdiel od toho, tzv. dodatková dovolenka, ktorá je upravená v ust. § 93 ods. 2 Zákona o hasičskom\nzbore, jej podstata tkvie v tom, že ide o samostatný druh dovolenky, ktorá sa priznáva niektorým\nkategóriám zamestnancov, ktorí pracujú v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach alebo ktorí\nvykonávajú práce zvlášť ťažké alebo zdraviu škodlivé práce. To znamená, že dodatková dovolenka slúži\nako osobitná kompenzácia a zdravotná rehabilitácia za výkon práce v osobitne náročných, sťažených\nalebo zdraviu škodlivých podmienkach. Účel dodatkovej dovolenky tak nie je totožný s účelom ročnej\ndovolenky. Odvolací súd preto uvádza, že ani prostredníctvom teleologického extenzívneho výkladu\nčl. 16 písm. b) Smernice nie je možné dospieť k záveru, ktorý by do podstaty neutrálnych dní zahŕňal\nvýslovne taký právny inštitút – odlišný od ročnej dovolenky – ktorý Smernica pre účely zabezpečenia\n\nčl. 6 písm. b) Smernice jednoznačne neustanovuje. Dokonca aj výklad predmetných článkov Smernice\npodaný vo Výkladovom oznámení v rámci úvah o zahrnutí alebo vyňatí dôb z referenčného obdobia\npracuje s výslovným pojmom „obdobím ročnej platenej dovolenky“. Odvolací súd tak uzatvára, že pre\núčely výpočtu priemerného týždenného pracovného času v rámci referenčného obdobia sa pre účely\nneutrálnej doby rozumie len doba „ročnej dovolenky“, ktorá bola v zmysle ust. § 93 ods. 1 Zákona\no hasičskom zbore žalobcovi v rozhodnom období priznaná, a teda nie doby, tzv. dodatkovej dovolenky.\n20.3 Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal\ns otázkou neutralizácie, pričom v rámci odvolacieho konania žalovaná výslovne poukázala na svoje\npodanie zo dňa 10. septembra 2025, vo vzťahu ktorému vyčítala súdu prvej inštancie nesprávnosť\npostupu. Odvolací súd z predmetného podania zistil, že žalovaná namietla z celého rozhodného obdobia\nlen dva dni, ktoré mali byť podľa jej tvrdenia nesprávne neutralizované, a to deň 8. januára 2022\n(označený ako DOD – dodatočná dovolenka) a deň 6. januára 2023 (označená ako DOS – dovolenka\nza sviatok). K tomu odvolací súd dodáva, že žalovaná v podanom odvolaní a ani v predmetnom\npodaní (pred súdom prvej inštancie) už riadne nenamietala žiadne ďalšie konkrétne dni v tomktorom referenčnom období, ktoré mali byť podľa jej názoru nesprávne neutralizované. Odvolací súd\nzdôrazňuje, že aj keď základ odvolacej námietky žalovanej vychádza z podstaty právneho posúdenia,\nje nevyhnutné, aby právna argumentácia (námietka) vždy sledovala právne relevantnú skutočnosť,\nčo znamená, že nemôže mať abstraktné postavenie k predmetu sporu. Právna námietka musí byť\nsubstancovaná tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom môže ovplyvniť výsledok veci, t. j. nemôže byť\nv akademickej rovine. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že námietka žalovanej\nje čiastočne dôvodná, keď smerovala k namietnutiu konkrétnych dní - dňa 8. januára 2022 (označený\nako DOD – dodatočná dovolenka) a dňa 6. januára 2023 (označená ako DOS – dovolenka za sviatok),\nktoré dni nemali byť predmetom neutralizácie pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného\nčasu. Vo vzťahu k ostatným neutrálnym dňom však procesná obrana žalovanej nebola dostatočne\nsubstancovaná, keďže žalovaná neuviedla konkrétne dni – v tom ktorom referenčnom období, ktoré by\nmali byť podľa jej tvrdenia nesprávne neutralizované, a teda takúto formu procesnej obrany vyhodnotil\nodvolací súd ako neúčinnú, resp. nedôvodnú.\n20.4 Žalovaná sa v podanom odvolaní bránila tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom\nneutralizoval jednotlivé neutrálne dni pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času\nv zmysle čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 16 písm. b) Smernice, keď jednému neutrálnemu dňu priznal\nhodnotu 0,42 týždňa. Odvolací súd hodnotí predmetnú námietku ako dôvodnú a uvádza, že Smernica\nv čl. 16 písm. b) pre účely zistenia týždenného pracovného času pracuje s priemerom, ktorého merná\njednotka je vyjadrená na dni – resp. „pre každé obdobie siedmich dní“ (čl. 6 písm. b/ Smernice).\nZ uvedeného možno odvodiť, že pre účely neutralizácie sa vychádza z hodnoty neutrálnej doby\nvyjadrenej na jednotlivé dni.\n20.5 Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd prijal záver, že pre účely Smernice je potrebné priemer\nvypočítať tak, že za príslušné šesť mesačné referenčné obdobie sa:\n1/ zistí priemerný počet týždňov (napr. 26 týždňov),\n2/ počet neutrálnych dní (napr. 2 dni),\n3/ počet (súčet) hodín pracovného času (v rátane hodín pohotovosti) – napr. 1 220 h,\n4/ priemerný počet týždňov sa premietne na dni (napr. 26 týždňov x 7 = 182 dní),\n5/ od priemerného počtu dní sa odpočíta počet neutrálnych dní (182 – 2 = 180 dní),\n6/ rozdiel (po odčítaní), resp. hodnota priemerného počtu dní po neutralizácii sa prevedie spätne na\ntýždne (napr. 180/7 = 25,71 týždňov),\n7/ počet hodín pracovného času (vrátane pohotovosti) sa vydelí priemerným počtom týždňov po\nneutralizácií (napr. 1 220 h / 25,71 týždňov = 47,45 h).\n- Zistený výsledok (napr. 47,45 h) tak predstavuje hodnotu priemerného týždenného pracovného času\nza príslušné šesť mesačné referenčné obdobie.\n20.6 Osobitne vo vzťahu k argumentácií žalovanej o nesprávnosti koeficientu 1 deň = 0,42 týždňa použitého žalobcom pre účely výpočtu, odvolací súd uvádza, že žalobcom zvolená metóda je v rozpore\ns matematickou logikou pre účely výpočtu priemeru tak, ako predpokladá Smernica a súčasne zakladá\nzmätočnosť pre určenie hodnoty neutrálnych dní vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uvedenú metódu\n(1 deň = 0,42 týždňa) dôvodil povahou určenia výmery ročnej dovolenky pre účely nerovnomerne\nrozvrhnutého pracovného času, ktorý spôsob je však nepoužiteľný, napr. pre účely neutralizácie dní\npráceneschopnosti. Spôsobom zvoleným žalobcom by sa tak založila neprípustná dvojkoľajnosť pre\núčely zistenia matematického priemeru, a preto odvolací súd v rámci vysporiadania sa s odvolacou\nargumentáciou (obranou) žalovanej pristúpil ku kontrolnému prepočtu súdom prvej inštancie zistených\nhodnôt, resp. vstupných ukazovateľov.\n\n20.7 Za účelom kontrolného prepočtu odvolací súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu súdom\nprvej inštancie, t. j. rozsahu odslúžených hodín - hodín pracovného času a hodín pracovnej pohotovosti,\nktoré mal súd prvej inštancie dostatočne preukázané v súlade s § 191 až § 194 v spojení s § 151 ods.\n2 CSP. K úvahe o rozsahu, tzv. neutrálnych dní odvolací súd uvádza, že sa jedná o otázku zmiešaného\ncharakteru, ktorá primárne vychádza z právnych úvah (aplikácie práva), a ktorá sa súčasne prejaví\nvo výslednej hodnote týždenného priemerného pracovného času, a preto odvolací súd otázku, resp.\nnámietku vo vzťahu k neutrálnym dňom hodnotil ako otázku právnu. Odvolací súd preto v spojení\ns bodom 20.3 odôvodnenia tohto rozsudku pre účely neutralizácie vychádza z hodnoty uvedenej\nžalobcom, resp. z ktorej vychádzal súd prvej inštancie, poníženú o dni; 8. januára 2022 (deň označený\nako DOD – dodatočná dovolenka) a 6. januára 2023 (deň označený ako DOS – dovolenka za sviatok).\n20.8 Odvolací súd vykonal kontrolný prepočet v súlade s vyššie vysloveným právnym názorom\na s poukazom na hodnoty tvrdené žalobcom – hodnoty aprobované súdom prvej inštancie (bod 2.\nodôvodnenia napadnutého rozsudku) zistil, že v prvom referenčnom období (04/2021 – 09/2021) bol\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu 41,35 h, v druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022)\nbol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,12 h, v treťom referenčnom období (04/2022 – 09/2022)\nbol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 47,85 h, v štvrtom referenčnom období (10/2022 –\n03/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,14 h, v piatom referenčnom období (04/2023\n– 09/2023) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 47,25 h, v šiestom referenčnom období\n(10/2023 – 03/2024) bol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 42,08 h.\n20.9 Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že u žalobcu bol prekročený maximálny\ntýždenný priemerný pracovný čas - nad rozsah 48 h, v dvoch zo šiestich referenčných období.\nVychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k vecne\nsprávnemu záveru, keď skonštatoval, že u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného\npracovného času v rámci žalovaného obdobia.\n21. Vo vzťahu k námietke žalovanej, v zmysle ktorej nemožno právny záver o netransponovaní Smernice\nviazať na čl. 2 ods. 1 Smernice, pretože tento nemá priamy účinok, odvolací súd - poukazujúc na právny\nnázor vyslovený už v zrušujúcom uznesení (bod 19. odôvodnenia) - zdôrazňuje, že podľa judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením\npráva únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám,\nalebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi\nporušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,\nže o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd zdôrazňuje, že čl. 6 písm.\nb) Smernice je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie\nuvedené, je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice\numožnil, aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný\npracovný čas. V prípade žalobného nároku nestačí len konštatovať nesprávnu transpozíciu Smernice,\nale je potrebné mať preukázaný aj Smernicou prezumovaný negatívny následok, a to v podobe\nprekročenia stanoveného priemerného limitu 48 h (čl. 6 písm. b/ Smernice). Z toho potom vyplýva, že\npre záver o dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako\ndôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali\npracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre účely dodržania maximálneho priemerného\ntýždenného pracovného času. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav konštatuje, že\nvnútroštátna právna úprava v rozhodnom obdobní umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu\nčasť služobnej pohotovosti do služobného času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému\núradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu stanovenú článkom\n6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. §\n85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie\nprekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec\nzdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť\npracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu z ustanovení § 85 až § 93 Zákona\no hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov\nv mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s\nprávom Európskej únie (pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/36/2022 zo\ndňa 23. marca 2023, sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. decembra 2022). V tejto súvislosti potom odvolací\nsúd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť\nbezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru,\nneprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas\n\nžalobcu definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice v korelácií s prekročením\nmaximálnej hranice priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice). Tento záver je\nna úrovni Krajského súdu v Banskej Bystrici zhodne a dlhodobo prijímaný. V zmysle vyššie uvedeného\npreto hodnotí aj túto námietku žalovanej odvolací súd ako nedôvodnú a uzatvára, že vo vzťahu k\nžalobcovi došlo na základe nedostatočne, resp. nesprávne transponovanej Smernici k porušeniu čl. 6\npísm. b) Smernice.\n22. Na základe výsledkov kontrolného prepočtu bolo zistené, že u žalobcu došlo k prekročeniu 48 h\nlen v dvoch referenčných obdobiach, a to v druhom referenčnom období (10/2021 – 03/2022), v ktorom\ndosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 54,12 h a vo štvrtom referenčnom období (10/2022\n– 03/2023), v ktorom dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,14 h. V ostatných štyroch\nreferenčných obdobiach nebolo zistené prekročenie maximálneho limitu. Primerane k tomu odvolací\nsúd v súlade s úsudkom súdu prvej inštancie konštatuje, že uvedenou a preukázanou formou zásahu\nbolo porušené právo žalobcu na odpočinok a súkromný život, čo sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora\npovažuje za závažný zásah do jeho základný práv.\n23. V rozsahu námietky smerujúcej do spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy s akcentom\nna jej neprimeranosť odvolací súd – v nadväznosti na časť odôvodnenia, kde odvolací súd rieši otázku\nunesenia dôkazného bremena k dôvodom ujmy – uvádza, že v konaní bolo preukázané prekročenie\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času (v dvoch referenčných obdobiach), a teda bolo\npreukázané, že nesprávne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný negatívny následok v\npodobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu. Z uvedeného\ndôvodu odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca preukázal dôvodnosť\nzákladu nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) voči žalovanej z dôvodu porušenia dôležitého\nsociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR). Podľa odvolacieho súdu je v tomto smere\nrelevantné už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného\npracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok Súdneho dvora C-243/09, príp. C-367/23). Pričom\npodstata zisteného protiprávneho zásahu do práv žalobcu odôvodňuje pre účely posúdenia spôsobu\nnáhrady za takýto zásah analógiu prostredníctvom inštitútu osobnostných práv (§ 13 Občianskeho\nzákonníka), a to formou zadosťučinenia v peniazoch.\n23.1 V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá musí\nodzrkadliť mieru intenzity zásahu do práv poškodeného (žalobcu). V posudzovanej veci možno o takomto\nzásahu hovoriť v množine porušenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času, a to\nako v rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine\nsamotnej intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto\nreferenčných období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Odvolací súd však zdôrazňuje, že pre\núčely ustálenia si primeranej výšky ujmy nie je rozhodujúci konkrétny presah hodín nad limit 48 hodín\npriemerného týždenného pracovného času, ergo zistenie koľko presne odslúžených hodín bolo nad limit\n48 h týždenne. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej miere zohľadňovať všetky aspekty\nporušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To neznamená, že žalobca nemôže\nurčitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy, ktorá sa mu s ohľadom na nuansy\nprejednávanej veci javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia\nvýšky ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade\nso Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady\nvyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom\nzbore a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona,\npretože konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom\n(intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu). Odvolací súd vo svetle vyššie\nuvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie síce vychádzal zo správneho úsudku pri určení primeranej\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak jeho záver o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy\nnezodpovedal intenzite zisteného porušenia čl. 6 písm. b) Smernice v aspekte prekročenia maximálneho\npriemerného týždenného pracovného času, keď bolo zistené prekročenie iba v dvoch zo šiestich\nreferenčných období, a to v hodnote 54,12 h a 50,14 h. Z uvedeného dôvodu preto pristúpil odvolací\nsúd k primeranému zníženiu výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, aby zodpovedala intenzite zásahu\ndo práv žalobcu. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd žalovanú výšku náhrady nemajetkovej\nujmy pomerne znížil a priznal žalobcovi za preukázané porušenie čl. 6 písm. b) Smernice sumu\n2 089,- eur. Odvolací súd dodáva, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej\nrozhodovacej praxi Krajského súdu v Banskej Bystrici čo do spôsobu ustálenia výšky, tak i pomernosti so\n\nsumami priznávanými v obdobných prípadoch Krajským súdom v Banskej Bystrici (porovnaj rozhodnutia\nKrajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/99/2025 zo dňa 31. marca 2026, sp. zn. 17Co/54/2025\nzo dňa 31. marca 2025, sp. zn. 16Co/11/2022 zo dňa 23. februára 2023, sp. zn. 16Co/36/2022 zo dňa\n23. marca 2023, sp. zn. 17Co/47/2022 zo dňa 23. novembra 2022, sp. zn. 14Co/34/2022 zo dňa 24.\njanuára 2023, sp. zn. 14Co/113/2023 zo dňa 27. februára 2024).\n24. Pod odvolací dôvod porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd subsumoval argumentáciu\nžalovanej, v zmysle ktorej namietala, že súd prvej inštancie sa mal vysporiadať so zásadnými otázkami,\npričom sa tak v konaní nestalo, a to v otázke; 1/ Prečo súd odignoroval prepočty žalovanej a nijakým\nspôsobom sa k nim nevyjadril v rozhodnutí ? 2/ Prečo súd pri svojich prepočtoch neutralizoval aj dni, ktoré\nsa neutralizovať nemali? 3/ Prečo súd pri prepočtoch neutralizoval v rozpore so smernicou samotnou?\n4/ Prečo súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z hodín, ktoré boli v súlade s\nneprekročeným 48 hodinovým pracovným časom?\n25. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s otázkou pracovného\nčasu a časom odpočinku. V tomto smere dostatočne vyhodnotil aj predložený výpočet pracovného\nčasu žalovanou, s ktorým sa v odôvodnení napadnutého rozsudku aj náležite vysporiadal (v bode\n7.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku). K argumentácii o nepreskúmateľnosti odvolací súd\npoznamenáva, že súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej\nkvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované\nprávo žalovanej na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. Na tomto mieste odvolací súd\npoznamenávaná, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len\nna tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu súčasne nevyplýva\nprávo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou\npredpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov či rozhodol v súlade s jej voľou, ale ani\nprávo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou\nnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V tomto smere preto\nodvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v zásade naplnil právo žalovanej na spravodlivý proces\nv aspekte preskúmateľnosti napadnutého rozsudku aj vo vzťahu k zostávajúcim otázkam, čo preukazuje\naj samotná skutočnosť, že odvolací súd čiastočne odvolaniu žalovanej vyhovel – v otázke rozsahu\nneutrálnych dní a metodiky neutralizácie dní pre účely výpočtu priemeru. Z uvedeného dôvodu preto\nhodnotí odvolací súd predmetnú námietku žalovanej ako nedôvodnú.\n26. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej\nuvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na\nspravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre rozhodnutie v predmetnej veci už\nrozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).\n27. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 089,- eur v lehote troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\n28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 a 2\nCSP a § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko postupom podľa § 388 CSP napadnutý\nrozsudok zmenil, pristúpil podľa § 396 ods. 2 CSP k rozhodnutiu o trovách prvoinštančného i odvolacieho\nkonania. Úspech v spore sa zisťuje s ohľadom na konečný výsledok vo veci samej. Nakoľko podstata\nprejednávanej veci má povahu konania o náhradu nemajetkovej ujmy, vychádza sa z názoru, že pre\nvyčíslenie úspechu v spore nie je rozhodujúci rozdiel medzi žalovanou a priznanou výškou plnenia, ak\nvýška plnenia závisela od úvahy konajúceho súdu. V takomto prípade sa procesný úspech posudzuje len\nvo vzťahu k výsledku sporu ohľadom základu nároku, a preto skutočnosť, že došlo aj k zamietnutiu žaloby\nv prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V tomto smere, aby dôsledky\nuvedeného spôsobu rozhodovania neboli vo vzťahu k žalovanej nespravodlivé, sa výška náhrady trov\nkonania odvíja len od prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania (pozri I. ÚS 56/2017).\nPodľa výsledku konania bol preto žalobca v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanej\n\nnárok na plnú náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uložil žalovanej, ako procesne\nneúspešnej strane, povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania žalobcovi\nv rozsahu 100 % , v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne\no výške trov konania.\n29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\n\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/25/2024", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c80e7694-a330-431f-9547-f5a8c3b7b813", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 61/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 61/2022 z 31. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.61.2022.2"}, {"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "8e37042f-aa45-4e7a-a9e6-f8a44d7c69c6:5a0da2ac-10b2-4dd9-92d5-35f3d2955a8a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1", "spisova_znacka": "17Co/99/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/99/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6124352183.1"}, {"guid": "961c5e68-9357-4ae7-9279-37df0ba67578:53dbbcf9-d59c-455d-a519-e827477592af", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6124351872.1", "spisova_znacka": "17Co/54/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/54/2025 z 31. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-03-31", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6124351872.1"}, {"guid": "6d929426-8074-405f-8dd6-160f865c1593:a3e6a4b7-01a4-4971-8170-6244d88fe0dc", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2025:6923202903.1", "spisova_znacka": "17Co/87/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/87/2024 z 27. 8. 2025", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-08-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2025:6923202903.1"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/59/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/59/2022 z 14. 12. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-12-14", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/2bd8b3c8-2f95-4938-b7e0-043b021d6707:c8038fd0-d1e4-444c-8af8-50a4f341cfd1"}], "citovane_v": [{"guid": "f71b85e8-75ba-467a-9ca0-7a62c3cb5577:e7d53f90-5c33-4f4c-9960-6ab92ee36e55", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2", "spisova_znacka": "14Co/36/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/36/2026 z 22. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-09-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201674.2"}, {"guid": "4459ec7b-b8bd-46f3-ace2-92d0cb9c0412:b86b37c5-8dd0-4133-8292-4c6fd7c627d1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2", "spisova_znacka": "14Co/12/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/12/2026 z 18. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6724201699.2"}, {"guid": "62c28584-954f-41ab-a369-66b6caf180cc:fc8fa667-e753-4184-8b8c-09c3cb02ed52", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6925201184.2", "spisova_znacka": "14Co/7/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/7/2026 z 18. 8. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-08-18", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6925201184.2"}]}