Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 43Cob/123/2025 3521203532 16. 07. 2026 Mgr. Miriam Kamenská ECLI:SK:KSBB:2026:3521203532.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava - Ružinov, IČO: 35 792 752, v konaní zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 857 033 proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, XXX XX C. – D. E. F., podnikajúca pod obchodným menom A. B. - Salón Lenka, s miestom podnikania Považská 2, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 37 508 717, v konaní zast. JUDr. Jozef Elsner, advokát, so sídlom kancelárie Sabinovská 65, 082 71 Lipany, IČO: 42 073 952 o zaplatenie 7.526,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-8Cb/32/2021-246 zo dňa 4. júna 2025, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. NM-8Cb/32/2021-246 zo dňa 4. júna 2025 v napadnutom výroku I. a výroku II. p o t v r d z u j e . II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. NM-8Cb/32/2021-246 zo dňa 04.06.2025 vo výroku I. žalobu zamietol, vo výroku II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo výroku III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (ďalej len „rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 7.526,61 Eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,1% denne zo sumy 266,36 Eur od 26.11.2018 do 03.12.2018, zo sumy 266,36 Eur od 26.12.2018 do 31.12.2018, zo sumy 266,36 Eur od 26.01.2019 do 18.02.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.02.2019 do 20.03.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.03.2019 do 15.04.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.04.2019 do 28.05.2019, zo sumy 27,70 Eur od 26.05.2019 do 28.05.2019, zo sumy 238,66 Eur od 26.05.2019 do 22.07.2019, zo sumy 27,70 Eur od 26.06.2019 do 22.07.2019, zo sumy 238,66 Eur od 26.06.2019 do 23.08.2019, zo sumy 238,66 Eur od 26.07.2019 do 23.08.2019, zo sumy 27,70 Eur od 26.07.2019 do 10.10.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.08.2019 do 10.10.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.09.2019 do 25.11.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.10.2019 do 30.12.2019, zo sumy 266,36 Eur od 26.11.2019 do 12.02.2020, zo sumy 266,36 Eur od 26.12.2019 do 11.03.2020, zo sumy 197,83 Eur od 26.01.2020 do 11.03.2020, zo sumy 68,53 Eur od 26.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 266,36 Eur od 26.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 266,36 Eur od 26.03.2020 do zaplatenia a zo sumy 6.925,36 Eur od 25.04.2020 do zaplatenia s tým, že od dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 12.785,28 Eur je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 7.526,61 Eur vo výške 9 % ročne až do zaplatenia.
Uviedol, že dňa 30.05.2018 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o úvere č. 250946 (ďalej aj len „Zmluva“ alebo „Zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 4.200,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť spolu s úrokom v 48 mesačných splátkach vo výške 266,36 Eur v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve. Listom zo dňa 13.04.2020 žalobca oznámil žalovanej, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 21, č. 22, č. 23 a že dňa 24.04.2020 sa v dôsledku nesplácania splátok stanú splatnými všetky záväzky zo Zmluvy, keď žalobca uplatnil oprávnenie podľa čl. 10 ods. 10.4 Zmluvy. Celková suma dlhu žalovanej predstavuje súčet neuhradených splátok v sume 7.526,61 Eur. V súlade s čl. 10 ods. 10.1 a 10.2 Zmluvy si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty s tým, že od dňa nasledujúceho po dni, v ktorom súčet zmluvných pokút dosiahne čiastku 12.785,28 Eur si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške podľa § 1 ods. 2 nariadenia č. 21/2013 Z.z.. 3. Žalovaná na svoju obranu uviedla, že prostriedky úveru použila výhradne na súkromne účely. Vychádzajúc z obsahu Zmluvy o úvere je zrejmé, že absolútne neobsahuje údaje o výške úrokov a iných poplatkov tak, ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutie úveru, keď odplata dosahuje úroveň, ktorá výrazne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/3/2011 z 28.09.2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/313/2010-99 z 09.11.2010. S poukazom na § 4 ods. 1 písm. d), g) zákona č. 129/2010 Z.z. je zrejmé, že obligatórne údaje nie sú v Zmluve obsiahnuté. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je zrejmé pochybenie veriteľa, ktorý porušil najzákladnejšie právo spotrebiteľa, a to právo na informácie, čo je v jednoznačnom rozpore so zákonom a v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti Zmluvy. V Zmluve o úvere žalobca neuvádza hodnotu RPMN a ak by žalobca v Zmluve uviedol skutočnú výšku RPMN (v prejednávanom prípade vo výške 75,19 %), mnoho spotrebiteľov by s ním zmluvu neuzavrelo. Žalovaná tiež poukázala na rozhodnutia súdov, na základe ktorých úverové zmluvy poskytované žalobcom klientom - „podnikateľom“, ktorý v predformulovaných zmluvách boli vopred uvedení ako podnikatelia, boli posudzované výhradne ako spotrebiteľské úvery a tým aj spotrebiteľský spor. Žalobca svojim konaním obchádzal zákon tým, že navodzoval zdanie zmluvného vzťahu ako vzťahu medzi podnikateľmi a nie ako vzťahu spotrebiteľského, akým v skutočnosti bol. Žalobca tak mal právo len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru, a to bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov a keďže žalovaná poukázala plnenie súhrne v sume 5.258,67 Eur, v rozsahu sumy 1.058,67 Eur došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu. Žalovaná preto navrhla, aby súd prvej inštancie žalobu v plnom rozsahu zamietol; určil, že Zmluva o úvere č. 250946-19341 je bezúročná a bez poplatkov a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 1.058,67 Eur. 4. Žalobca ďalej v konaní poukázal na to, že Zmluvu žalovaná uzavrela ako fyzická osoba - podnikateľ a podľa článku I. ods. 1.1 Zmluvy úver bol poskytnutý na účely súvisiace s podnikateľskou činnosťou žalovanej a bol konkretizovaný v ods. 1.2. Žalovaná podpísala zmluvu dňa 30.05.2018, s odstupom 6 dní od podania Žiadosti o úver. Zo žiadosti o úver zo dňa 24.05.2018 vyplýva, že žalovaná požiadala o úver ako fyzická osoba podnikateľ, keď uviedla údaje o svojej podnikateľskej činnosti, o príjmoch a účele, pre ktorý úver žiada, t.j. za účelom financovania prevádzkových nákladov – nákup materiálu na podnikanie. Nad podpisovou doložkou Žadosti o úver je osobitne zvýraznené prehlásenie, že žiadateľ o úver prehlasuje, že o úver žiada na podnikateľské účely. Z obrany žalovanej nevyplýva spochybnenie údajov v Zmluve o úvere o tom, že žiadala a čerpala úver na účel uvádzaný v Zmluve. Tvrdenie ako údajne použila peňažné prostriedky, je právne irelevantné a na obsah už uzavretej zmluvy/vykonaného právneho úkonu a jeho právny režim nemá žiadne právne následky, tvrdenie žalovanej je pritom všeobecné a neurčité. Žalovaná v zmluvnom vzťahu zo Zmluvy o úvere nemala a nemá postavenie spotrebiteľa, a preto použitie zákona č. 129/2010 Z.z. je vecne neaktuálne, nemá oporu v skutkovom stave a nesprávne, nepodložené a nedôvodné sú preto aj tvrdenia žalovanej o bezúročnosti úveru. Žalobca popiera tvrdenia a uplatňovanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie, pretože žiadny takýto nárok nevznikol a žalovaná ho nepreukázala.
5. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 8Cb/32/2021-73 zo dňa 30.11.2022 vo výroku I. žalobu zamietol; vo výroku II. určil, že úver zo Zmluvy o úvere č. 250946 zo dňa 30.05.2018 je bezúročný a bez poplatkov; vo výroku III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 1.058,67 Eur titulom bezdôvodného obohatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku IV. žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Súd prvej inštancie záväzkový vzťah strán vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorý posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva a keďže ustálil, že z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 písm. d), e), g), h) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje podľa § 11 ods. 1 za bezúročný a bez poplatkov, mal žalobca nárok len na vrátenie skutočne poskytnutej sumy a v konaní nebolo sporné, že žalobcom bola žalovanej vyplatená suma 4.200,- Eur, z ktorej žalovaná splatila 5.258,67 Eur, preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a súčasne mu uložil povinnosť zaplatiť žalovanej prevyšujúcu zaplatenú istinu titulom bezdôvodného obohatenia. 6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací na odvolanie žalobcu uznesením sp. zn. 43Cob/70/2023 zo dňa 10.04.2024 rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 8Cb/32/2021-73 zo dňa 30.11.2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne na žalobcu preniesol dôkazné bremeno o charaktere záväzkového vzťahu medzi stranami sporu založeného Zmluvou o úvere č. 250946 zo dňa 30.05.2018, v dôsledku čoho dôsledne nevyhodnotil stranami slovne v písomných úkonoch prejavenú vôľu o tom, že žalovaná do záväzkového vzťahu so žalobcom vstupuje ako fyzická osoba - podnikateľ a že úver sa poskytuje žalovanej na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti a dôsledne neposúdil všetky stranami uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, a preto záver súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere záväzkového vzťahu strán sporu bol predčasný, a teda nesprávny, v dôsledku čoho bolo predčasné, a teda nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a priznaní nárokov žalovanej z titulu ochrany spotrebiteľa. V ďalšom konaní súd prvej inštancie mal opakovane vyhodnotiť charakter záväzkového vzťahu medzi stranami sporu založeného Zmluvou o úvere č. 250946 zo dňa 30.05.2018, pričom mal dôsledne vychádzať z vôle strán prejavenej v Žiadosti o úver zo dňa 24.05.2018 a následne v samotnej Zmluve o úvere. Zároveň mal mať na zreteli, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva domnienka, že zmluva je spotrebiteľskou, ak sa nepreukáže opak, a preto žalovanú zaťažovalo bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že Zmluvu o úvere uzatvárala ako spotrebiteľ, t.j. nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) a za tým účelom súd prvej inštancie mal vyhodnotiť, či žalovaná v konaní uviedla také konkrétne tvrdenia a podoprela ich takými konkrétnymi dôkazmi, ktoré by umožňovali prijať záver, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie mal dbať na to, že zistenia a závery o charaktere záväzkového vzťahu strán sporu musia byť hodnotené a posudzované v konkrétnych okolnostiach súdenej veci a zároveň konkrétne zistenia a závery o charaktere záväzkového vzťahu strán sporu mal súd prvej inštancie dostatočne a presvedčivo odôvodniť. Súd prvej inštancie, v závislosti od ustálenia otázky, či medzi stranami vznikol obchodný záväzkový vzťah alebo vzťah spotrebiteľský, následne mal vyhodnotiť a posúdiť dôvodnosť výšky pohľadávky žalobcu, pričom mal mať na zreteli, že pre určenie hodnoty úroku za poskytnutie úveru je relevantným parametrom dohodnutá doba splácania a v závislosti od tohto parametru mal vyhodnotiť, či hodnota úroku za poskytnutie úroku zodpovedala zákonným požiadavkách na výšku úroku z omeškania a právne dôsledky prípadnej neprípustnej výšky úroku mal vyhodnotiť v závislosti od ustálenia charakteru záväzkového vzťahu strán sporu. 7. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodol na základe nasledovného zisteného skutkového stavu: - Žiadosťou o úver zo dňa 24.05.2018 žalovaná požiadala žalobcu o úver vo výške 4.200,- Eur, pod označením „Biznis úvery“, kde uviedla obchodné meno, IČO, DIČ a číslo zápisu fyzickej osoby podnikateľa v živnostenskom registri. V kolónke Bližšia špecifikácia účelu čerpania úveru je uvedené „nákup materiálu na podnikanie“. V kolónke Doloženie právnej subjektivity je uvedené „živnostenský list“. V závere žiadosti žalovaná ako žiadateľ podpisom prehlásila, že „žiada o úver na podnikateľské účely a je si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto prehlásenia“; - dňa 30.05.2018 strany uzavreli Zmluvu o úvere č. 250946 - 19341, ktorej predmetom bolo, že veriteľ (žalobca) poskytne dlžníkovi (žalovanej) na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti úver v dohodnutej výške 4.200,- Eur. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 266,36 Eur splatných podľa splátkového kalendára, ktorý je uvedený v Prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou predmetnej Zmluvy. Žalovaná sa súčasne zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu,
ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru vo výške 178,86 Eur mesačne, pričom sa uhrádzajú spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára. V prípade, že by žalovaná neuhradila ktorúkoľvek splátku podľa aktuálneho splátkového kalendára do 75 kalendárnych dní odo dňa jej splatnosti, veriteľ bol oprávnený požadovať úhradu všetkých splátok a záväzkov, ktoré sa majú podľa zmluvy stať splatnými v budúcnosti, a to ku dňu uvedenému v oznámení. Ak by sa stali okamžite splatnými všetky záväzky žalovanej, žalovaná bola povinná zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania s tým, že ak sankcie za omeškanie dosiahnu sumu rovnajúcu sa sume všetkých splátok podľa splátkového kalendára, odo dňa nasledujúceho bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania podľa nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. (článok 10 zmluvy). Okrem iného v Zmluve dlžník (žalovaná) pri uzatváraní a plnení predmetnej Zmluvy vystupoval ako podnikateľský subjekt a poskytnutý úver sa zaviazal využiť na účel súvisiaci s výkonom jeho podnikateľskej činnosti: prevádzkové náklady (nákup materiálu atď.) nákup materiálu na podnikanie; - na základe dopytu súdu prvej inštancie, aká bola výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré boli poskytované v meste Nové Mesto nad Váhom ku dňu 30.05.2018 pri podnikateľských subjektov, odpovedala G. C., H. správou zo dňa 12.02.2025, I. I., H. správou zo dňa 13.02.2025, B. J. C., H., správou zo dňa 03.03.2025 a F. C. I., H., správou zo dňa 28.03.2025. 8. Súd prvej inštancie nové rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca poskytol žalovanej úver v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná v rámci predmetu podnikateľskej činnosti aj konala. Tak v žiadosti o poskytnutie úveru, ako aj v samotnej úverovej zmluve, je žalovaná identifikovaná menom, priezviskom, dátumom narodenia, identifikačným číslom podnikateľa, ako aj ďalšími údajmi zo živnostenského registra. Žalovaná síce vo svojich písomných vyjadreniach uviedla, že úver nebol braný na podnikateľskú činnosť, avšak takéto tvrdenia neboli podložené žiadnymi listinnými dôkazmi a stále boli iba v rovine tvrdení. Bolo zrejmé, že žalovaná v čase vypísania žiadosti o úver a tiež v čase uzatvorenia úverovej zmluvy podnikala. Nebolo tiež preukázané, aký záujem by mal žalobca na tom, aby v rámci zmluvy uvádzal skutočnosti, ktoré mu záujemca o úver sám neposkytne. V časti s označením kontaktné, identifikačné údaje, sa jasne uvádzajú všetky údaje o žalovanej ako podnikateľke a v časti účelu čerpania úveru: nákup materiálu na podnikanie. Žiadosť bola takto vyplnená dňa 24.05.2018 a až o 6 dní, dňa 30.05.2018 došlo k uzatvoreniu samotnej zmluvy o úvere. Pokiaľ by teda žalovaná nechcela zmluvu s daným obsahom uzatvoriť, mala dostatok času vec si premyslieť a s uzatvorením zmluvy nesúhlasiť. Samotné tvrdenie žalovanej nemôže vyvrátiť to, čo je uvedené v uzatvorenej zmluve či žiadosti. Súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o tom, čo bolo uvedené v žiadosti o poskytnutie úveru a tiež v samotnej úverovej zmluve, preto pri posúdení zmluvy z nich vychádzal. V oboch týchto listinách je žalovaná označená ako podnikateľka, t.j. živnostníčka. Zmluva je koncipovaná ako zmluva obchodná, v ktorej je jasne uvedený účel poskytnutia úveru na účely výkonu podnikateľskej činnosti žalovanej. Nejde teda iba o uvedenie identifikačného čísla, ale o uvedenie ďalších údajov, z ktorých jednoznačne charakter obchodnej zmluvy vyplýva. Ak by súd prvej inštancie prisvedčil tvrdeniam žalovanej, ktorá nepochybne záujem na výsledku sporu má, dostali by sme sa do pozície, že prakticky každú obchodnú úverovú zmluvu by sme mohli spochybniť neskorším tvrdením toho, kto sám žiadosť vypíše a následne zmluvu uzatvorí, čo popiera základný princíp rešpektovania uzatvorených zmlúv. Okrem tvrdenia žalovanej nemal súd prvej inštancie k dispozícii iný dôkaz o tom, že zmluva nebola uzatvorená ako zmluva obchodná. Ani tvrdenie žalovanej, že chcela úver na zariadenie bytu a na dovolenku so synom, nemá právnu relevanciu. Naviac, zo strany žalovanej nebolo preukázané použitie úveru na ňou tvrdený, či iný účel. Rovnako nepodstatným je, na aký účel išli prostriedky z úveru, resp. z akého účtu bol úver platený. Tvrdenia žalovanej o charaktere predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej súd prvej inštancie považoval za účelové. Nebolo tak možné konštatovať, že by uzatvorená úverová zmluva bola neplatným právnym úkonom, a to či už z dôvodu zastierania iného právneho úkonu, či prípadne uvedenia do omylu. Žalovaná je podnikateľkou, očakáva sa teda od nej istá miera znalosti obchodného styku, zvyklostí v obchodnom styku. Bolo tak zrejmé, že k poskytnutiu úveru zo strany žalobcu došlo, preto vrátenie istiny bolo plne opodstatnené. 9. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dohodnutou úrokovou mierou s tým, že v samotnej úverovej zmluve úroky určené neboli. Vzorec, ktorý použil žalobca v odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie a podľa ktorého hodnota úrokovej sadzby dosiahla 32,09 % (p.a.), bol vzorec zloženého úročenia, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie však vychádzal zo vzorca jednoduchého úročenia, nakoľko výška splátky podľa splátkového kalendára bola každý mesiac rovnaká 266,36 Eur, teda išlo o úročenie, kedy sa úrok pripisuje len za počiatočný vklad.
Naopak pri zloženom úročení sa úročia aj následne pripísané úroky, čo v danom prípade nenastalo, resp. nebolo dohodnuté v Zmluve ani v splátkovom kalendári. Súd prvej inštancie preto vychádzal pri výpočte z jednoduchého úročenia nasledovne: poskytnutá suma bola vo výške 4.200,- Eur, povinnosťou žalovanej ako dlžníka v prípade dodržania podmienok zmluvy bolo zaplatiť žalobcovi sumu 12.785,28 Eur za štyri roky (266,36 x 48 splátok). Z článku 2.1. a 3.1. vyplývalo, že v splátke 266,36 Eur bol úrok predstavujúci zároveň zmluvnú odmenu vo výške 178,86 Eur mesačne, zvyšná časť splátky bola splátka istiny. Úrok za štyri roky by tak bol vo výške 8.585,28 Eur, teda 2.146,32 Eur ročne. Úrok za štyri roky by bol z istiny 204,40 %, za rok potom 51,10 % (matematicky: u=k krát p/100 krát n, kde u= úrokový výnos, k= požičané peniaze, p= ročná úroková sadzba, n= doba splácania v rokoch, po dosadení: 8585,28 = 4200 x p/100 x 4 8585,28 = 16800 x p/100 8585,28 : 16800 = p/100 0,5110=p/100 51,10=p). 10. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z § 502 Obchodného zákonníka vyplýva, že v prípade, že súd dospeje k záveru, že dojednané úroky sú vyššie, než by boli prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je potrebné úrok upraviť na najvyššie prípustnú výšku, pričom v danom prípade súd prvej inštancie vychádzal z obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, teda 30.05.2018. Podľa Priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stránka K./I./F.) bola priemerná úroková miera z úverov (ostatné úvery pri splatnosti 1 až 5 rokov v máji 2018)) 2,70%. Pri nových obchodoch (stránka K./I./I./ J.-J.) bola úroková sadzba v máji 2018 v priemerne 4,01 % ročne. Súd prvej inštancie zabezpečil aj úrokové sadzby na úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla žalovanej v čase uzavretia zmluvy (mesto Nové Mesto nad Váhom). Zo správy F. C. I., H., zo dňa 28.03.2025 vyplývalo, že na základe im dostupných informácií boli v meste Nové Mesto nad Váhom v roku 2018 poskytované úvery pre podnikateľské subjekty s úrokovou sadzbou v rozpätí 12 mesačný Euribor + úrokové rozpätie od 4,07 % p.a. do 8,510% p.a. Výška úrokového rozpätia bola stanovená individuálne a bola závislá od viacerých parametrov úveru. Napr. výšky úveru, typu produktu, splátkovej disciplíny klienta, aktuálnej angažovanosti, poskytnutého zabezpečenia a ďalších stanovených kritérií banky. Zo I. B., H. zo dňa 03.03.205 vyplývalo, že výšky obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré boli poskytované v meste Nové Mesto nad Váhom ku dňu 30.05.2018 pri podnikateľských subjektov, bolo vykonané plošné šetrenie s nasledovným výsledkom: živnostníci a malí podnikatelia s výškou obratu podnikateľa do 2 mil. EUR bola priemerná úroková sadzba - úvery 6,60%. Zo správy I. I., H. zo dňa 08.04.2025 na osobu žalovanej vyplývalo, že priemerné sadzby I., H., ku dňu 30.05.2018 boli nasledovné: splátkové úvery nezabezpečené - 6,37% p.a., splátkové úvery zabezpečené 3,09% p.a., kontokorentné úvery 8,07% p.a.. Následne pri vychádzaní z takto poskytnutých údajov bolo zrejmé, že banky poskytujú úvery s úrokovými sadzbami nezávislými od lokality, ale výška úrokových sadzieb je posudzovaná podľa individuálnych kritérií. Súd prvej inštancie preto pri posúdení obvyklej výšky úrokov vychádzal z priemernej úrokovej miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, ktorá bola v rozhodnom období vo výške 2,70 % ročne. Dohodnutá úroková miera by tak bola v danom prípade 18,93 násobná. V prípade takejto úrokovej miery by bol úrok za rok vo výške 58,90 Eur a za celé obdobie trvania zmluvy 235,60 Eur. Spolu by tak žalovaná mala zaplatiť žalobcovi sumu 4.435,60 Eur (istina 4.200,- Eur a úrok 235,60 Eur), hoci zaplatila spolu sumu 5.258,67 Eur. Podľa súdu prvej inštancie tak bolo zrejmé, že nie je už povinnosťou žalovanej zaplatiť žalobcovi ani istinu a ani úrok, keďže tieto sú v plnej miere už uhradené. 11. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutočnosti, že po zmene úrokovej sadzby by bolo povinnosťou žalovanej zaplatiť iba sumu 4.435,60 Eur a žalovaná uhradila v skutočnosti sumu 5.258,67 Eur, dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí ani zmluvná pokuta, ktorú si uplatňuje z každej jednotlivej splátky. Splátka v prípade zákonného úroku by predstavovala sumu 92,41 Eur. Pokiaľ ide o istinu, splácaná by bola sumou 87,50 Eur mesačne (4.200,-Eur : 48 splátok) a pokiaľ ide o úrok, ten by bol splácaný sumou 4,91 Eur (235,60 Eur : 48 splátok), spolu by teda splátka bola vo výške 92,41 Eur. Žalobca oznámil žalovanej, že ku dňu 24.04.2020 došlo k zosplatneniu celého záväzku, nakoľko žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátok č. 21, č. 22 a č. 23. Zmluvná pokuta je vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy, pričom však žalovaná uhradila na úver celkom sumu 5.258,67 Eur oproti skutočnej sume, ktorú mala uhradiť vo výške 4.435,60 Eur a tak je nepochybné, že by už zmluvná pokuta bola v plnej miere uhradená. Vzhľadom na tieto skutočnosti nepatrí žalobcovi ani úrok z omeškania.
12. Súd prvej inštancie žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a žalobcovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 13. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rozsahu výroku I. a výroku II. v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že pre opätovné zrušenie rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie sú podľa žalobcu splnené podmienky definované Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. III. ÚS 570/2023. 14. Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie mu nikdy nedoručil listiny, na ktoré sa odvoláva v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a na podklade ktorých mal dospieť k záveru o tom, že medzi stranami dohodnutý úrok prevyšuje obvyklé úrokové miery. Konkrétne išlo o nasledovné listiny: (a) správa B. J. C. zo dňa 03.03.2025 označená ako „Poskytnutie údajov“; (b) správa G. L. M. H. I., H. zo dňa 12.02.2025 označená ako „Žiadosť - odpoveď“; (c) správa I. I., H. zo dňa 13.02.2025 označená ako „Vyjadrenie k žiadosti“ a (d) správa F. C. I., H. zo dňa 28.03.2025 označená ako „Žiadosť o poskytnutie súčinnosti - odpoveď“ (ďalej v texte odvolania všetky spoločne označené aj ako „Správy bánk“). Súd prvej inštancie pritom v rozhodnutí označuje aj nejakú správu I. I., H. zo dňa 08.04.2025, a tá nie je ani v elektronickom súdnom spise. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby sporová strana mala účinne zachované právo na oboznámenie sa s podaniami protistrany, ako aj so všetkými dôkazmi, ktoré sú zadovážené súdom počas konania a môžu predstavovať podklad pre vydanie rozhodnutia. Tým, že súd prvej inštancie nedoručil žalobcovi Správy bánk, znemožnil mu právo oboznámiť sa s dôkazmi a právo vyjadriť sa k ich obsahu a tiež k zákonnosti postupu ich získania. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani to, či súd prvej inštancie dopytoval jednotlivé banky z vlastnej iniciatívy alebo z podnetu žalovanej. Ak tak konal z vlastnej iniciatívy, potom postupoval v rozpore s Civilným sporovým poriadkom, pretože v konaní nejde o nárok zo žiadneho spotrebiteľského vzťahu a postup súdu prvej inštancie nespĺňa žiadnu podmienku podľa § 185 CSP. 15. Žalobca napádal postup súdu prvej inštancie pri určení úrokovej sadzby, teda to, akým spôsobom sa dopracoval k tomu, že by úroková sadzba mala byť 51,10 %. Bez akejkoľvek opory v zákone, v judikatúre alebo v právnej teórii súd prvej inštancie označil žalobcom predložený výpočet 32,08 % za nesprávny a namiesto neho, opätovne bez relevantnej opory v zákone či judikatúre, nahradil vlastným výpočtom. Pritom žalobcom predložený spôsob výpočtu úrokovej sadzby je bežný a štandardne používaný bankami a rovnako je používaný aj pre spotrebiteľské právne vzťahy. Je paradoxom a v rozpore s podstatou obchodnoprávneho vzťahu, aby spôsob výpočtu úrokovej sadzby všeobecne akceptovaný pre spotrebiteľské právne vzťahy bol v obchodnoprávnych podmienkach považovaný za neprípustný, nesprávny či nezákonný. Súd prvej inštancie neprípustnosť, nesprávnosť a nezákonnosť výpočtu predloženého žalobcom po právnej stránke vôbec nezdôvodnil. Žalobca v odvolaní zo dňa 29.12.2022 odôvodnil výpočet úrokovej sadzby, ktorého výsledok je 32,08 % ročne a tento spôsob výpočtu je rovnaký ako sú výpočty úrokovej miery používané pre spotrebiteľské úvery, napr. overiteľné aj na webovom sídle N.. Súd prvej inštancie svoj výsledok výpočtu porovnal s údajmi, ktoré si vyvodil zo Správ bánk, hoci zo žiadneho vykonaného dôkazu a ani na základe inej skutočnosti nemal preukázané, že úrokové miery bánk podľa Správ bánk boli vypočítané rovnakým spôsobom, ako to spravil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie porovnával výsledok svojho výpočtu bez toho, aby mal preukázané, že aj banky uvedené v Správach bánk počítali úrokové sadzby rovnako ako to spravil súd prvej inštancie. V rozhodnutí nie je súdom prvej inštancie ani zdôvodnený nejaký predpoklad, podľa ktorého banky počítajú úrokové sadzby rovnakým spôsobom, ako to spravil súd prvej inštancie. Pritom, ak súd prvej inštancie preukázal, že by malo byť možné na základe rovnakých údajov o úvere dospieť k rôznym výsledkom v závislosti od metódy výpočtu úrokovej sadzby, potom sa ani len nemal na základe čoho spoliehať, že banky to robia presne tak ako súd prvej inštancie. 16. Žalobca v súvislosti so Správami bánk napádal závery súdu prvej inštancie aj preto, lebo vôbec nekorešpondujú s obsahom týchto správ. Táto skutočnosť je dôležitá pri aplikácii § 502 Obchodného
zákonníka a pri rozhodovaní najmä preto, lebo zistenia súdu prvej inštancie o výške úrokových sadzieb jednotlivých bánk uvedené v rozsudku síce súd prvej inštancie označuje za obvyklé úrokové miery bánk v čase uzavretia zmluvy a v mieste sídla dlžníka, hoci podľa obsahu Správ bánk tomu tak vôbec nie je. Konkrétne zo správy G. C. zo dňa 12.02.2025 vyplýva, že banka oznámila, že nič také ako obvyklé alebo štandardizované ceny nepoužíva a ďalej, že úroky boli určované na princípe Euribor 3M s navýšením marže, ktorá sa môže pohybovať od 0,5 % - 2,5 %, čo však ale nevylučuje, že to môže byť aj mimo uvedené rozmedzia. Zo správy F. C., H. zo dňa 28.03.2025 vyplýva, že poskytovala úvery s úrokovou sadzbou v rozpätí: 20 mesačných Euribor + úrokové rozpätie od 4,078 % ročne do 8,510 % ročne, pričom výška úrokového rozpätia bola stanovená individuálne v závislosti od viacerých parametrov úveru. Súd prvej inštancie vychádzal podľa rozhodnutia z toho, že úroková sadzba bola 8,510 % ročne, čo je v priamom rozpore s obsahom predmetnej správy, keď v správe F. C. I., H. sa nikde neuvádza nič o priemernej úrokovej sadzbe 8,510 % a súd prvej inštancie v ods. 29 odôvodnenia uvádza „ak by sme i vychádzali z priemernej úrokovej sadzby uvedenej v správe F. C. I., H. (8,510 %), stále by bol značný nepomer ...“. Podľa správy B. J. C., H. zo dňa 07.02.2025 boli oznámené priemerné úrokové sadzby za úvery, čo nie je obvyklým úrokom v zmysle § 502 Obchodného zákonníka. Zo správy I. I., H. zo dňa 13.02.2025 nevyplývajú žiadne údaje. Podľa odôvodnenia rozhodnutia mala existovať aj nejaká správa zo dňa 08.04.2025 od uvedenej banky, jej obsah žalobca nevie napádať ani v odvolaní, lebo nielenže mu nebola súdom prvej inštancie doručená, ale nie je k dispozícii ani v elektronickom súdnom spise. Žalobca preto tvrdí, že skutkové závery súdu prvej inštancie o tom čo sú obvyklé úrokové miery nielenže nemajú oporu v žiadnom dôkaze, ale sú v rozpore s obsahom jednotlivých Správ bánk. V ustanovení § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka sa výslovne hovorí o obvyklých úrokoch požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie namiesto toho odkazuje na priemerné úrokové sadzby nezávisle od lokality, od spôsobu zabezpečenia úveru a pod.. Nikde z rozhodnutia nevyplýva ani taká podstatná skutočnosť, či informácie bánk sa týkajú rovnakého spôsobu splácania ako v prípade dotknutej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami, pretože je zásadný rozdiel medzi splácaním formou anuitných splátok, lineárne vypočítaných splátok, splácaním pri ktorom sa uhrádza len úrok a istina sa uhrádza až ku koncu doby splácania, atď.. 17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, určil, že Zmluva o úvere č. 250946-19341 je bezúročná a bez poplatkov, uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej sumu 1.058,67 Eur titulom bezdôvodného obohatenia a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.058,67 Eur od 17.06.2021 do zaplatenia. Žalovaná v plnom rozsahu trvá na svojom doterajšom vyjadrení a má za to, že v konaní má postavenie spotrebiteľky a jedná sa o spotrebiteľský spor. Poskytnuté finančné prostriedky žalovaná použila výhradne na súkromné účely, a to dovolenka so synom v Prahe. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015 konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je treba uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Tiež nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalovaná výpisom z účtu dostatočne preukázala použitie poskytnutého úveru - dovolenka v Prahe. V zmysle existujúcej judikatúry k posúdeniu charakteru zmlúv nie je rozhodujúcim iba formálne postavenie zmluvných strán, ale aj skutočný účel jednania. V zmysle ochrany práv spotrebiteľa je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bol úver poskytnutý. V prejednávanej veci žalobca nepreukázal, že peňažné prostriedky boli žalovanej poskytnuté na účel podnikania, výkon jej živnostenského oprávnenia - zárobkovej činnosti. Žalobca kladie dôraz len na označenie žalovanej v zmluve, že táto je identifikovaná IČO-m, ktoré sa prideľuje iba subjektom v postavení podnikateľa a tiež údajmi registra, ktorý podnikateľa zapísal, z čoho podľa žalobcu treba bez ďalšieho, automaticky vyvodiť, že potom aj peňažné prostriedky boli žalovanej poskytnuté na účel podnikania, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a teda predmetná zmluva má nespotrebiteľský charakter. S takýmto názorom však súhlasiť nemožno. Naviac, boli preukázané skutočnosti, ktoré toto tvrdenie vyvracajú
(totožná predformulovaná zmluva, výpis z účtu). Bezpečným preukázaním nemôže byť ani iba v Zmluve o úvere uvedené „na účely podnikateľskej činnosti“. Takýto údaj neposkytuje odpoveď na otázku, akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou žalovanej vôbec uzavretie zmluvy o úvere má. Žalovaná pritom žiadala o poskytnutie spotrebiteľského úveru na nepodnikateľské účely. Žalobcovi len poskytla informáciu, že podniká. V zmluve sa nachádza len číslo živnostenského oprávnenia, ktoré je verejne dostupným údajom. Žalovaná úver neviedla ani v účtovnej evidencii, hoci by tak mohla znížiť daňovú stratu. Žalovaná poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 01.09.2008, z ktorého vyplýva, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala, v tomto prípade v prospech žalovanej. Na základe uvedeného žalovaná naďalej považuje uzatvorenú zmluvu za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.. 18. V odvolacej replike žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu rozvinul svoju odvolaciu argumentáciu. 19. V odvolacej duplike žalovaná zopakovala argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu. 20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 16.07.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP). 21. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 22. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. 23. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa § 365 ods. 3 CSP platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo a s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa § 380 ods. 2 CSP prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené, iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať. Vo vzťahu k prekročeniu prieskumného oprávnenia odvolacieho súdu aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. IV. ÚS 239/2025 z 27. júna 2025, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 21/2025, prijal právnu vetu: „Aj vecne správny dôvod kasácie opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia funkčne príslušným súdom môže porušiť právo na spravodlivý proces podľa ústavy a dohovoru v kontexte nerovného postavenia strán civilného sporového konania, ak opravný súd relevantne prekročí rozsah svojho prieskumného oprávnenia.“. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v § 365 ods. 1 CSP, ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne. Zákonný imperatív vyjadrený v § 373 ods. 1 in fine CSP
neumožňuje vyzývať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, a preto lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody obsahovo vymedziť, keď názor, že za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). 24. Pretože z viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi vyplýva, že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti napadnutého rozhodnutia zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený prieskum rozhodnutia súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania, odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie len v rozsahu a z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzeným žalobcom v podanom odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu zamietol a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil porušenie práva na spravodlivý proces a ex offo nezistil ani vady procesných podmienok. Odvolací súd na podklade odvolania žalobcu konštatuje vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia o zamietnutí žaloby, na ktorej zdôraznenie s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa podľa § 387 ods. 2 CSP ďalšie dôvody, pričom odvolací súd vyhodnocuje iba tie uplatnené námietky a argumenty, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005). 25. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie žalobcovi nikdy nedoručil listiny, na ktoré sa odvoláva aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a na podklade ktorých mal dospieť k záveru o tom, že medzi stranami dohodnutý úrok prevyšuje obvyklé úrokové miery bánk platné v čase uzavretia zmluvy v mieste sídla dlžníka, keď konkrétne išlo o nasledovné listiny: (a) správa B. J. C. zo dňa 03.03.2025 označená ako „Poskytnutie údajov“; (b) správa G. L. M. H. I., H. zo dňa 12.02.2025 označená ako „Žiadosť - odpoveď“; (c) správa I. I., H. zo dňa 13.02.2025 označená ako „Vyjadrenie k žiadosti“ a (d) správa F. C. I., H. zo dňa 28.03.2025 označená ako „Žiadosť o poskytnutie súčinnosti - odpoveď“ (ďalej v texte odvolania všetky spoločne označené aj ako „Správy bánk“) a k námietke žalobcu v odvolaní, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva ani to, či súd prvej inštancie dopytoval jednotlivé banky z vlastnej iniciatívy alebo z podnetu žalovanej a ak tak konal z vlastnej iniciatívy, jeho postup nespĺňa žiadnu podmienku podľa § 185 CSP, odvolací súd udáva, že k základným princípom Civilného sporového poriadku patrí aj princíp kontradiktórnosti deklarovaný v článku 9 CSP, podľa ktorého strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. Princíp kontradiktórnosti nadväzuje na princíp procesných povinností a procesných bremien deklarovaný v článku 8 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 26. Z postupu súdu prvej inštancie zaznamenaného v elektronickej podobe súdneho spisu, ako aj v listinnej podobe súdneho spisu, skutočne nevyplýva a nie je zistiteľné, že by súd prvej inštancie predmetné Správy bánk žalobcovi doručil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je však zistiteľné, že súd prvej inštancie dopytoval konštatované banky z vlastnej iniciatívy, keď v ods. 12 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol: „Na základe dopytu súdu, aká bola výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré boli poskytované v meste Nové Mesto nad Váhom ku dňu 30.05.2018 pri podnikateľských subjektoch, banky odpovedali nasledovne: ... “. Pre civilné sporové konanie je v zmysle § 185 ods. 1 CSP charakteristické, že súd rozhoduje na základe navrhnutých dôkazov strán a bez návrhu môže vykonať len dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou (§ 185 ods. 2 CSP) alebo vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie cudzieho práva (§ 185 ods. 3 CSP). Iné dôkazy bez návrhu súd nevykoná, ak Civilný sporový poriadok neustanovuje inak, keď výnimku z viazanosti súdu návrhmi strán na vykonanie dôkazov predstavujú spory s ochranou slabšej strany, osobitne spory spotrebiteľské (§ 290 a nasl. CSP). V konkrétnych okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie v ods. 21 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanou nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy vychádzajúc z ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka a ani charakter spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 129/2010 Z.z., žalobca poskytol žalovanej úver v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná v rámci predmetu podnikateľskej činnosti aj konala. Ďalej súd prvej inštancie vyhodnocoval a posudzoval obranu
žalovanej a uzavrel, že okrem tvrdenia žalovanej nemal súd k dispozícii iný dôkaz o tom, že zmluva nebola uzatvorená ako zmluva obchodná a žalovaná teda nie je v pozícii spotrebiteľa, ktorého by súd mal osobitne chrániť. Ak súd prvej inštancie hmotnoprávne dospel k záveru, že záväzkový vzťah strán založený Zmluvou o úvere č. 250946 zo dňa 30.05.2018 nie je vzťahom spotrebiteľským, ale je obchodným záväzkovým vzťahom, potom to znamená, že v súdenej veci nejde o spotrebiteľský spor, t.j. spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, a preto odvolací súd vyhodnocuje ako nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ak vykonal dôkazy, ktoré žiadna strana nenavrhla. Ako však bude odvolacím súdom ďalej uvedené, záver o nedôvodnosti žaloby súd prvej inštancie nezaložil na zisteniach z predmetných Správ bánk, a preto v kontexte celého konania toto konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie nevyhodnocuje odvolací súd ako také, ktoré by dosiahlo intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že sa nejaví celé konanie ako spravodlivé. 27. K námietke žalobcu v odvolaní, kedy napáda postup súdu prvej inštancie pri určení úrokovej sadzby, teda to, akým spôsobom sa súd prvej inštancie dopracoval k tomu, že by úroková sadzba za úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. 250946-19341 uzavretej medzi sporovými stranami mala byť 51,10 %, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v ods. 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že vzorec, ktorý použil žalobca v odvolaní voči pôvodnému rozsudku, je vzorec zloženého úročenia; súd prvej inštancie však vychádzal zo vzorca jednoduchého úročenia, nakoľko výška splátky podľa splátkového kalendára bola každý mesiac rovnaká 266,36 Eur, teda išlo o úročenie, kedy sa úrok pripisuje len za počiatočný vklad; naopak, pri zloženom úročení sa úročia aj následne pripísané úroky, čo v danom prípade nenastalo, resp. nebolo dohodnuté v Zmluve ani v splátkovom kalendári. Súd prvej inštancie teda potrebu použitia vzorca jednoduchého úročenia dôvodil údajmi uvedenými, resp. vyplývajúcimi zo stranami uzavretej Zmluvy o úvere a splátkovom kalendári k zmluve, a teda súd prvej inštancie dôvodil dojednaniami zmluvných strán o tom, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 4.200,- Eur (článok 1. Zmluvy), že žalovaná sa zaviazala splatiť žalobcovi úver a úroky za úver v 48 mesačných splátkach vo výške 266,36 Eur splatných podľa splátkového kalendára, ktorý bol uvedený v Prílohe č. 1, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy (článok 2. Zmluvy) a že za poskytnutie úveru sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobcovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, a teda zmluvná odmena predstavuje 178,86 Eur mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára (článok 3. Zmluvy). Podľa zmluvných dojednaní strán tak v dohodnutej mesačnej splátke 266,36 Eur bol úrok predstavujúci zmluvnú odmenu vo výške 178,86 Eur mesačne a zvyšná časť splátky bola splátka istiny, a teda úrok za 4 roky bol v sume 8.585,28 Eur, t.j. 2.146,32 Eur ročne. Žalobca síce v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že bez akejkoľvek opory v zákone, v judikatúre alebo v právnej teórii označil žalobcom predložený výpočet za nesprávny a nahradil ho vlastným výpočtom, avšak žalobca v odvolaní neuvádza a nekonkretizuje, prečo by stranami dohodnutý obsah Zmluvy a splátkového kalendára o rovnakej, t.j. pevnej mesačnej sume úroku z omeškania po celú dohodnutú dobu splácania, nemal zodpovedať záveru súdu prvej inštancie o potrebe výpočtu úrokovej sadzby podľa vzorca jednoduchého úročenia, ale by mal zodpovedať žalobcom tvrdenému vzorcu zloženého úročenia. Ak súd prvej inštancie svoj záver o výpočte úrokovej sadzby podľa vzorca jednoduchého úročenia oprel o dohodu zmluvných strán obsiahnutú v Zmluve a splátkovom kalendári, a teda ak vychádzal z konkrétnych okolností danej veci o pevnej mesačnej sume úroku z omeškania dohodnutej stranami v rovnakej výške po celú dohodnutú dobu splácania, len strohý poukaz žalobcu v odvolaní, že ním predložený spôsob výpočtu úrokovej sadzby je bežný a štandardne používaný bankami a rovnako je používaný aj pre spotrebiteľské právne vzťahy, nebol postačujúci spochybniť správnosť postupu a záveru súdu prvej inštancie. Žalobca totiž ním použitý spôsob výpočtu úrokovej sadzby, resp. vzorec, v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nedôvodil vzhľadom na konkrétne okolnosti súdenej veci a nedôvodil ho prípadne ani v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia. Nebol to teda súd prvej inštancie, kto by neprípustnosť, nesprávnosť alebo nezákonnosť výpočtu predloženého žalobcom po právnej stránke vôbec nezdôvodnil, tak ako v odvolaní konštatoval žalobca, ale bol to samotný žalobca, ktorý v konkrétnych okolnostiach súdenej veci, a teda zohľadňujúc zmluvné dojednania strán, aplikáciu ním použitého vzorca výpočtu úroku z omeškania žiadnym spôsobom nedôvodil. Pre spochybnenie záveru súdu prvej inštancie preto nepostačovalo, že žalobcom predložený spôsob výpočtu úrokovej sadzby je bežný a štandardne používaný bankami, ale bolo potrebné, aby spôsob výpočtu úrokovej sadzby reflektoval na zmluvné dojednania strán, konkrétne pevnú mesačnú sumu úroku z omeškania, ktorá bola žalobcom a žalovanou ako zmluvnými stranami dohodnutá v rovnakej sume za celú dobu dohodnutého splácania úveru.
28. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie svoj výsledok výpočtu porovnal s údajmi, ktoré si vyvodil zo Správ bánk, hoci zo žiadneho vykonaného dôkazu a ani na základe inej skutočnosti nemal preukázané, že úrokové miery bánk podľa Správ bánk boli vypočítané rovnakým spôsobom, ako to spravil súd prvej inštancie, odvolací súd udáva, že je pravdou, že v ods. 27 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyhodnotil aj úrokové sadzby za úvery, ktoré poskytovali (komerčné) banky v mieste sídla (podnikania) žalovanej v čase uzavretia Zmluvy podľa jednotlivých súdom prvej inštancie zabezpečených Správ (komerčných) bánk. Prioritne však súd prvej inštancie v ods. 27 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že podľa Priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom Eurozóny (stránka K./I./F.) bola priemerná úroková miera z úverov (ostatné úvery pri splatnosti 1-a až 5 rokov v máji 2018)) 2,70%; pri nových obchodoch (stránka K./I./I./J.-J.) bola úroková sadzba v máji 2018 v priemerne 4,01 % ročne. V nasledujúcom ods. 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že je zrejmé, že banky poskytujú úvery s úrokovými sadzbami nezávislými od lokality, ale výška úrokových sadzieb je posudzovaná podľa individuálnych kritérií; súd preto pri posúdení obvyklej výšky úrokov vychádzal z priemernej úrokovej miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, ktorá bola v dohodnutom období vo výške 2,70 % ročne; dohodnutá úroková miera by tak bola v danom prípade 18,93 násobná; v prípade takejto úrokovej miery by bol úrok za rok vo výške 58,90 Eur a za celé obdobie trvania zmluvy 235,60 Eur; spolu by tak žalovaná mala zaplatiť žalobcovi sumu 4.435,60 Eur (istina 4.200,- Eur a úrok 235,60 Eur), hoci zaplatila spolu sumu 5.258,67 Eur. Súd prvej inštancie teda pre záver o obvyklých úrokoch požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste podnikania žalovanej v čase uzavretia Zmluvy o úvere medzi stranami sporu, vychádzal zo zistení o priemernej úrokovej miere z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, tak ako tieto zistenia vyplývali z verejne dostupných údajov Národnej banky Slovenska. Ak súd prvej inštancie záver o obvyklých úrokoch nezaložil na zisteniach zo Správ (komerčných) bánk, ale tento záver založil na zisteniach o priemernej úrokovej miere z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, pre vyhodnotenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia bola bez právneho významu argumentácia žalobcu v odvolaní k Správam komerčných bánk a zisteniam, ktoré z nich bolo možné vyvodiť. Žalobca mohol vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia spochybnil len tým, že by v odvolaní a jeho obsahovom vymedzení reagoval a reflektoval na súdom prvej inštancie prijatého dôvody rozhodnutia a hoci žalobca v odvolaní pomerne obsiahlo argumentuje k Správam (komerčných) bánk a zisteniam, ktoré z nich bolo možné vyvodiť, k záveru, na ktorom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o obvyklej výške úrokov ustálil, a teda k priemernej úrokovej miere z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, žalobca v odvolaní a jeho obsahovom vymedzení žiadnym spôsobom neargumentuje. Ak žalobca v odvolaní a jeho obsahovom vymedzení žiadnym spôsobom nespochybnil a nerozporoval zistenia a závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k priemernej úrokovej miere z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, z ktorej úrokovej miery súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení obvyklej výšky úrokov, odvolací súd musí konštatovať, že odvolacia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá, aby na jej podklade odvolací súd vykonal prieskum správnosti napadnutého rozhodnutia v otázke posúdenia obvyklej miery úverov, ktorá otázka bola rozhodujúca pre záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby žalobcu. Odvolaciemu súdu pritom zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývala povinnosť, ale ani právo odvolaciu argumentáciu žalobcu dopĺňať a dotvárať, a teda zisťovať a vyvodzovať si dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nad rámec žalobcom uvedených a obsahovo vymedzených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže takýto postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a v rozpore s princípom rovnosti strán. 29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe obsahového vymedzenia odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, o ktorej súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci, je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 30. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že predmet tohto odvolacieho konania bol daný rozsahom rozhodnutia súdu prvej inštancie o stranami uplatnených nárokoch a následne rozsahom podaného odvolania. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).