Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 43Cob/38/2025 6123389486 30. 10. 2025 Mgr. Miriam Kamenská ECLI:SK:KSBB:2025:6123389486.2
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu Slovenská republika, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Hurbanova 16/16, 010 01 Žilina, IČO: 30 794 536 proti žalovanému A. B. C., s miestom podnikania Gemerská 6, 010 08 Žilina, IČO: 10 946 764, v konaní zast. iTRUST Legal, s. r. o., so sídlom Trnavská cesta 50A, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 808 181 o zaplatenie 10.560,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/177/2023-84 zo dňa 9. mája 2024, takto rozhodol: Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Cb/177/2023-84 zo dňa 9. mája 2024 v napadnutej prvej výrokovej vete a tretej výrokovej vete z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.560,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.560,- Eur od 02.07.2022 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia; v druhej výrokovej vete žalobu v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.560,- Eur od 08.12.2021 do 01.07.2022 zamietol a v tretej výrokovej vete žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 91,66 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu podaným v upomínacom konaní sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 10.560,- Eur s úrokom z omeškania s tým, že dňa 16.06.2021 (poznámka odvolacieho súdu: správne mal byť v návrhu „16.06.2020“) uzavrel so žalovaným Dohodu č. 20/25/54E/3854 o poskytnutí finančného príspevku Opatrenie č. 2 v rámci projektu „Prvá pomoc“, uzatvorenú v zmysle § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z.z. (ďalej aj len „Dohoda“). V Dohode žalovaný čestne vyhlásil, že bol nemocensky a dôchodkovo poistený v období do 31.03.2020 a poistenie mu trvá aj po tomto dni alebo čerpá tzv. odvodové prázdniny. Dodatočnou kontrolou bolo zistené, že od 01.04.2020 do 31.07.2021 bol žalovaný poistený dobrovoľne len od 14.02.2021 do 30.04.2021, a teda nespĺňal podmienky oprávnenosti pre vyplatenie príspevku v rámci Opatrenia č. 2, pričom žalobca žalovanému za obdobie od 01.04.2020 do 31.07.2021 vyplatil finančný príspevok vo výške 10.560,- Eur. Výzvou zo dňa 05.11.2021 bol žalovaný vyzvaný na vrátenie neoprávnene poskytnutého finančného príspevku a dňa 16.06.2022 bola žalovanému doručená ďalšia výzva. 3. Žalovaný sa bránil tým, že podmienky Dohody vrátane jej znenia a pojmov v nej uvedených jednostranne stanovil žalobca. Argumentácia žalobcu, že zo strany žalovaného nebola splnená podmienka existencie tzv. odvodových prázdnin, neobstojí z dôvodu, že zo strany štátu a štátnych orgánov nebolo určite a nesporne vysvetlené, čo je obsahom tohto pojmu. Nejasná a neurčitá formulácia
podmienok poskytnutia finančného príspevku nemôže ísť na ťarchu občana. O nejasnosti a neurčitosti pojmu „odvodové prázdniny“ svedčí nielen verejná diskusia k danej téme vyplývajúca napr. z článku Jozefa Mihála, ale aj rozdielna formulácia jeho obsahu v projekte „Prvá pomoc“ a „Prvá pomoc plus“. Na jednej strane v Opatrení č. 2 je odkaz na zákon o sociálnom poistení, ale na druhej strane zákon o sociálnom poistení termín „odvodové prázdniny“ nepozná. Finančný príspevok bol žalovanému vyplatený až na základe uzavretej Dohody, ktorú predložil žalobca. Jej podpísaniu predchádzala žiadosť žalovaného o poskytnutie finančného príspevku, v ktorej uviedol všetky skutočnosti pravdivo, a to aj k otázke svojej obnovenej živnosti. Termín „odvodové prázdniny“ si vysvetľoval ako časové obdobie, v ktorom platí, že živnostník nemá povinnosť platiť odvody do sociálnej poisťovne. Podanú žiadosť posudzoval žalobca a po jej posúdení vyzval žalovaného na podpis. Nič mu teda nebránilo v tom, aby príspevok nevyplatil, ak mal za to, že žalovaný nespĺňal podmienky na jeho vyplatenie. K podpisu Dohody pristúpil žalobca dobrovoľne. Zjavná nejasnosť použitého termínu „odvodové prázdniny“ je zrejmá aj z rozličného obsahu dohôd uzatváraných jednotlivými pobočkami ÚPSVaR, ktoré nemali jednotnú metodiku a používali dohody, v ktorých textáciu si vytvorili sami, t.j. bez určenia jednotného obsahu dohôd na ústrednej úrovni. 4. Žalobca ďalej v konaní argumentoval, že podmienky Dohody žalovaný svojím podpisom dobrovoľne akceptoval a svojím čestným prehlásením potvrdil ich splnenie. Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, t.j. po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať. Táto podmienka spolu s vysvetlením bola obsiahnutá aj na str. 10 Opatrenia č. 2 v zverejnenom Oznámení o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - Operačný program ľudské zdroje, vyhlásené Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny č. 6/2020/§54-PP, Aktualizácia č. 5 zo dňa 17.05.2020. Vznik živnosti žalovaného je 30.09.1992, viackrát mal pozastavenú činnosť od roku 2015 do roku 2019 a keďže nešlo o novú živnosť, ale len o obnovenie pozastavenej činnosti a rovnako si neplatil ani odvody do sociálnej poisťovne, tento projekt sa na žalovaného nevzťahoval. Čestným prehlásením žalovaný preukázal pravdivosť údajov a podpisom Dohody sa zaviazal umožniť výkon kontroly dodržiavania podmienok a žalobca následnou kontrolou zistil, že žalovaný nespĺňa podmienky oprávnenosti vyplatenia finančného príspevku. Tvrdenia, že jednotlivé pobočky si textáciu dohôd tvorili sami, nie sú pravdivé, šablóny a metodiky boli dané Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny. Články, ktoré žalovaný predložil, by sa nemali považovať za dôkazný materiál, ide o prezentované názory, je z nich však jasné, aj vysvetlené, že žalovaný na finančný príspevok Opatrenia č. 2 nemá nárok. 5. Žalovaný ďalej v konaní argumentoval, že zo strany žalobcu ako zmluvnej strany uzavretej Dohody nebolo určite a nesporne vysvetlené, čo je obsahom pojmu „odvodové prázdniny“, pričom možnosť neplatenia odvodov v prípade začatia podnikania je viazaná aj na ďalšie podmienky, ako len začatie podnikania. 6. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 16.06.2020 žalobca a žalovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba uzatvorili Dohodu č. 20/25/54E/3854 o poskytnutí finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - Opatrenie č. 2 s tým, že podmienky Dohody boli stanovené žalobcom, avšak žalovaný svojím podpisom potvrdil ich akceptáciu. Zároveň v článku VI. bod 3 Dohody je Čestné vyhlásenie žalovaného, že bol nemocensky a dôchodkovo poistený, povinne aj dobrovoľne v období do 31.03.2020 a poistenie mu trvá aj po tomto dni alebo čerpá tzv. odvodové prázdniny, keď zároveň je uvedené, aj keď odkazom na zákon č. 461/2003 Z. z., že odvodové prázdniny sú priznané každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, t.j. po roku, v ktorom začal prvýkrát podnikať. Súdu prvej inštancie bolo žalobcom predložené aj Oznámenie o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - operačný program ľudské zdroje a obsahom tohto Oznámenia je aj Opatrenie č. 2, ktoré je definované aj v čl. I. bod 1 Dohody, podľa ktorého účelom dohody je úprava práv a povinností účastníkov dohody pri poskytovaní finančného príspevku na podporu SZČO, ktorej v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie núdzového stavu alebo výnimočného stavu na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR poklesli tržby v rámci projektu „Prvá pomoc“ - Opatrenie č. 2 podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z., a to v zmysle zákona o službách zamestnanosti, dočasného rámca pre opatrenia štátnej pomoci a schémy štátnej pomoci pre dočasnú pomoc na podporu udržania zamestnanosti a podporu samostatne zárobkovo činných osôb v období situácie spôsobenej nákazou covid-19 č. SA.56986 (2020/ N) (časť 2.1.1). V danom Opatrení č. 2 je uvedené, že podmienkou oprávnenosti žiadateľa zároveň je, že ide o SZČO, ktorá čerpá tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať). Príspevok nie je možné poskytovať SZČO, ktorá má zrušenú alebo pozastavenú živnosť alebo súbežne uzatvorený pracovný pomer. Žiadateľom o príspevok môže byť len subjekt, ktorý vznikol a začal prevádzkovať svoju činnosť najneskôr k 01.02.2020. 7. Súd prvej inštancie zdôraznil, že má sa plniť to, čo bolo dohodnuté a v zmysle Dohody medzi žalobcom a žalovaným je jednoznačne odkaz na Opatrenie č. 2, ktoré stanovuje podmienky oprávnenosti žiadateľa a jednou z týchto podmienok je práve skutočnosť, že žiadateľ je SZČO, ktorá čerpá tzv. odvodové prázdniny a hoci je odkaz na zákon č. 461/2003 Z. z., ktorý neobsahuje definíciu pojmu „odvodové prázdniny“, v Dohode je uvedená podmienka v zmysle Opatrenia č. 2 ohľadom odvodových prázdnin, kde je zrozumiteľným spôsobom vysvetlené a aj z obsahu je zrejmé, čo sú odvodové prázdniny a za akých podmienok má SZČO nárok na finančný príspevok a zároveň v zmysle článku VI. Dohody žalovaný výslovne vyhlásil, čestne prehlásil, že tieto podmienky spĺňa. Zároveň toto Opatrenie č. 2 bolo riadne sprístupnené žalovanému a zverejnené a nemôže sa žalovaný teda odvolávať na nevedomosť o týchto podmienkach. Súd prvej inštancie preto posúdil, že obrana žalovaného je neprípustná. Vzhľadom na Čestné prehlásenie ako aj uzatvorenú Dohodu, ako aj na podmienky stanovené v Opatrení č. 2, nemožno považovať formuláciu podmienok za nezrozumiteľnú, neurčitú. Je nesporné, že žalovaný nesplnil stanovené podmienky, keďže začal podnikať v roku 1992 a odvtedy viac ráz mal pozastavenú činnosť, čo vyplýva aj zo živnostenského registra. Žalovaný dobrovoľne uzatvoril Dohodu napriek tomu, že neposkytol, neuviedol pravdivé údaje, čo sa zistilo v dôsledku následnej kontroly po uzatvorení Dohody a po poskytnutí finančného príspevku. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že keďže u žalovaného nešlo o novú živnosť, ale len o obnovenie pozastavenej živnosti a rovnako neplatil ani odvody do sociálnej poisťovne, čo bolo medzi stranami nesporné, tento projekt sa na žalovaného nevzťahoval, a preto nárok žalobcu je opodstatnený. 8. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému úroku z omeškania uviedol, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 05.11.2021, a preto žalovaný sa mohol dostať do omeškania až uplynutím lehoty stanovenej v rozsahu 15 dní od doručenia výzvy zo dňa 23.05.2022, ktorá bola doručená 16.06.2022, to znamená, že žalovaný sa dostal do omeškania preukázateľným spôsobom až od 02.07.2022, a preto žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 08.12.2021 do 01.07.2022 zamietol. 9. Súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu a neúspechu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 91,66 %, keď žalobca bol úspešný v žalovanej istine a v časti úrokov z omeškania bol neúspešný v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, a teda žalobca bol úspešný v rozsahu 95,83 % a neúspešný v rozsahu 4,17 %. 10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie v rozsahu prvej výrokovej vety a tretej výrokovej vety z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a teda z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. 11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nesprávne právne posúdenie spočíva v názore súdu prvej inštancie, že žalovaný nespĺňal podmienky pre poskytnutie finančnej pomoci, nakoľko nečerpal tzv. odvodové prázdniny. Ako už žalovaný opakovane argumentoval, podmienky na poskytnutie finančného príspevku splnil. Žalovaný nikdy netvrdil, že spĺňal podmienku platného poistenia. V Oznámení o možnosti predkladania žiadosti o poskytnutie finančného príspevku zo dňa 17.05.2020 a jeho časti s názvom Opatrenie č. 2 sú definované podmienky na priznanie finančnej pomoci pre fyzickú osobu - samostatne zárobkovo činnú, pričom je zrejmé, že sú postavené alternatívne, a to: a) existencia nemocenského a dôchodkového poistenia osoby v období do 31.03.2020 a aj po tomto dni, alebo b) čerpanie tzv. odvodových prázdnin; za bodkočiarkou nasleduje konštatovanie, že zákon o sociálnom poistení odvodové prázdniny priznáva každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať). Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že samotný zákon o sociálnom poistení termín „odvodové prázdniny“ nepozná. To, že neexistuje legálna definícia uvedeného pojmu, uznal aj samotný súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Nie je preto zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný túto podmienku uvedenú v zákone nespĺňal.
Navyše za situácie, keď Opatrenie výslovne neuvádza, že za čerpanie odvodových prázdnin je možné považovať len situáciu u novovytvorených podnikateľov od začiatku podnikania do 01.07. nasledujúceho roka. Predmetné znenie Opatrenia je totiž možné vykladať (aj) tak, že podmienkou priznania finančného príspevku je (akékoľvek) čerpanie tzv. odvodových prázdnin, pričom zákon takéto odvodové prázdniny priznáva každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka. Nie je však výslovne uvedené, že sa musí jednať len o novopodnikateľov, resp. že sa nemôže jednať aj o iné prípady tzv. odvodových prázdnin, ktoré, ako potvrdzuje aj názor odbornej verejnosti, môžu existovať aj v iných prípadoch. Argument žalovaného (poznámka odvolacieho súdu: správne malo byť „žalobcu“), s ktorým sa súd prvej inštancie bez výhrady stotožnil, podľa ktorého je prípadom tzv. odvodových prázdnin len stav, ktorý sa týka tzv. „novozačínajúcich“ SZČO, je nesprávny, pretože možnosť neplatenia odvodov v prípade začatia podnikania je viazaná aj na ďalšie podmienky. Navyše, takáto podmienka zo zákona nikde nevyplýva. Takáto podmienka navyše jednoznačne nevyplýva ani z Oznámenia a Opatrenia č. 2. K obnoveniu podnikania žalovaného, resp. zrušeniu jeho pozastavenia, došlo dňa 01.07.2019, t.j. ku dňu uzavretia Dohody zo dňa 16.06.2020 žalovaný skutočne poistné neplatil, no pritom riadne podnikanie v zmysle Opatrenia č. 2 vykonával, čo bolo podmienkou priznania príspevku. Opatrenie vylučovalo z poskytnutia finančného príspevku osobu, ktorá mala zrušenú alebo pozastavenú živnosť, alebo súbežne uzatvorený pracovný pomer. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že návrh znenia Dohody a zmluvnej dokumentácie predkladal žalobca a jej uzavretiu predchádzal kontrolný proces plne v kompetencii žalobcu. Žalovaný predložil všetky požadované doklady a poskytol potrebné vysvetlenia. Ak nejaký termín (pojem) v predloženom návrhu Dohody ostal medzi stranami sporný, je potrebné ho v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu tej strany, ktorá tento termín použila, t.j. v danom prípade na ťarchu žalobcu. Tomu názoru svedčí aj existujúca judikatúra. Týmito výkladovými závermi sa súd prvej inštancie neriadil. 12. Žalovaný v odvolaní poukázal aj na nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu, keď rozhodnutím Okresného súdu Žilina sp. zn. 9OdS/1/2021 zo dňa 06.05.2021, ktoré bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 91/2021 zo dňa 13.05.2021, bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi. Okresný súd Žilina rozhodnutím č. k. 9OdS/1/2021 zo dňa 22.10.2021 rozhodol o určení splátkového kalendára pre žalovaného a jeho oddlžení tak, že ho zbavil dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom, a to v rozsahu, ako nebudú splátkovým kalendárom určeným žalovanému ako dlžníkovi uspokojené. Rozhodnutie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 208/2021 zo dňa 28.10.2021, k určeniu splátkového kalendára tak došlo dňa 29.10.2021. Dohoda o poskytnutí finančnej pomoci bola uzavretá dňa 16.06.2020, t.j. pred určením splátkového kalendára. Za moment jej ukončenia je možné považovať doručenie žiadosti o vrátenie finančnej výpomoci dňa 01.07.2022. Pohľadávka žalobcu, ak vôbec vznikla, je tak pohľadávkou, ktorá môže byť uspokojená len splátkovým kalendárom. V súlade s § 166e ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“) sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov a podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že súd žalovaného zbavil jeho dlhov oddlžením a pohľadávka žalobcu sa voči žalovanému stala nevymáhateľnou. Súd na nevymáhateľnosť prihliada ex offo. 13. Súd prvej inštancie dňa 26.06.2024 doručoval žalobcovi odvolanie žalovaného s tým, že má možnosť do 10 dní sa písomne vyjadriť. Písomnosti boli žalobcovi elektronicky doručené dňa 26.06.2024. V určenej lehote, ani následne, žalobca sa nevyjadril. 14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 a § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, za aktívne opatrenia na trhu práce sa považujú aj projekty na podporu udržania pracovných miest vrátane pracovných miest, na ktorých sa vykonáva alebo prevádzkuje samostatná zárobková činnosť, a na podporu udržania zamestnancov v zamestnaní v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením ich následkov, ktoré schvaľuje ministerstvo alebo ústredie po schválení podmienok vládou Slovenskej republiky a realizuje ústredie alebo úrad.
16. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 17. Podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. 18. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie podľa § 166e ods. 4 ZKR neprihliadol na nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu v dôsledku oddlženia žalovaného splátkovým kalendárom, čím dospel k predčasnému, a teda nesprávnemu právnemu záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu v časti o zaplatenie sumy 10.560,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.560,- Eur od 02.07.2022 do zaplatenia 19. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že nie je zrejmé, ako dospel k záveru, že žalovaný nespĺňal podmienku tzv. odvodových prázdnin, keď samotný zákon o sociálnom poistení termín „odvodové prázdniny“ nepozná a keď Oznámenie o možnosti predkladania žiadosti o poskytnutie finančného príspevku zo dňa 17.05.2020, v časti s názvom Opatrenie č. 2, výslovne neuvádza, že za čerpanie odvodových prázdnin je možné považovať len situáciu u novovytvorených podnikateľov od začatia podnikania do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka. 20. V konaní nebolo sporným, že dňa 16.06.2020 žalobca ako úrad a žalovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba uzavreli v písomnej forme Dohodu č. 20/25/54E/3854 o poskytnutí finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - Opatrenie č. 2 a nebolo sporným, že článok VI. bod 3 Dohody obsahoval čestné vyhlásenie žalovaného o tom, že bol nemocensky a dôchodkovo poistený (povinne aj dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie mu trvá aj po tomto dni alebo čerpá tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať) Sporným nebolo v konaní ani to, že konštatované Opatrenie č. 2 bolo obsiahnuté v zverejnenom Oznámení o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - operačný program ľudské zdroje, vyhlásené Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny č. 6/2020/§54-PP, Aktualizácia č. 5 zo dňa 17.05.2020, pričom v tomto Opatrení č. 2 bolo uvedené, že podmienkou oprávnenosti žiadateľa zároveň je, že ide o SZČO, ktorá 1) bola nemocensky a dôchodkovo poistená (povinne aj dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie jej trvá aj po tomto dni, alebo 2) čerpá tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať). Príspevok nie je možné poskytovať SZČO, ktorá má zrušenú alebo pozastavenú živnosť alebo súbežne uzatvorený pracovný pomer. Žiadateľom o príspevok môže byť len subjekt, ktorý vznikol a začal prevádzkovať svoju činnosť najneskôr k 01.02.2020. 21. Je potom pravdou, ako v konaní na súde prvej inštancie dôvodil a aj v odvolaní zotrval žalovaný, a ako správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol i súd prvej inštancie, pojem tzv. odvodových prázdnin v žiadnom právnom predpise (zákone) definovaný nie je. Pre účely záväzkového vzťahu strán založeného Dohodou zo dňa 16.06.2020 však definícia odvodových prázdnin a z toho vyplývajúce podmienky nároku na finančný príspevok, tak ako správne poukázal i súd prvej inštancie, z Opatrenia č. 2 a z predmetnej Dohody vyplývali. Totiž, tak Opatrenie č. 2 a následne aj stranami uzavretá Dohoda predpokladali, že jednou z podmienok je, že žalovaný čerpá tzv. odvodové prázdniny, pričom priamo pri čestnom vyhlásení žalovaného v článku VI. bod 3 Dohody bolo uvedené, že zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať). Totožne bol pojem čerpania tzv. odvodových prázdnin definovaný aj v Opatrení č. 2. Ak odvodové prázdniny sú priznávané od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, teda po roku, v ktorom začala osoba prvýkrát podnikať, správne súd prvej inštancie ustálil, že šlo o odvodové prázdniny pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré začali s podnikaním, a teda šlo o tzv. novopodnikateľov.
22. Keďže priamo Opatrenie č. 2 definovalo požiadavku na odvodové prázdniny s tým, že ju špecifikovalo tak, že ide o odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať), boli tým osobitne dané požiadavky pre účely predmetného Opatrenia č. 2 na definíciu odvodových prázdnin. Aj keď teda definícia odvodových prázdnin bola uvedená odkazom na zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, neboli tým mienené všetky prípady a situácie tzv. odvodových prázdnin, ale šlo len o prípad neplatenia odvodov týkajúci sa obdobia od začiatku podnikania samostatne zárobkovo činnej osoby až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka. Zároveň nebolo potrebné ani naplnenie ďalších ostatných požiadaviek týkajúcich sa tzv. odvodových prázdnin podľa zákona č. 461/2003 Z. z., ale Opatrenie č. 2 „zúžilo“ túto požiadavku vyslovene len na samostatne zárobkovo činnú osobu od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať. Odvolací súd potom nesúhlasí so žalovaným, že Opatrenie č. 2 výslovne neuvádza, že sa musí jednať len o novopodnikateľov, resp. že sa nemôže jednať aj o iné prípady tzv. odvodových prázdnin, pretože ak Opatrenie č. 2 za tzv. odvodové prázdniny vyžadovalo, že ide o obdobie u každej samostatne zárobkovo činnej osoby od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať, nie je možné túto podmienku a požiadavku vykladať inak, len tak, že šlo o odvodové prázdniny osôb, ktoré s podnikaním začali, nie o akékoľvek situácie a okolnosti, kedy samostatne zárobkovo činná osoba neplatí odvody. 23. Príspevok podľa Opatrenia č. 2 preto mohol byť poskytnutý len tej samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá v rozhodnom období bola nemocensky a dôchodkovo poistená, či už povinne aj dobrovoľne alebo čerpala tzv. odvodové prázdniny, ktorými sa rozumelo obdobie u samostatne zárobkovo činnej osoby od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, teda po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať a následne takéto požiadavky na tzv. odvodové prázdniny boli premietnuté aj do stranami uzavretej Dohody zo dňa 16.06.2020. 24. Pokiaľ žalovaný argumentuje tým, že odvodové prázdniny sú viazané aj na iné podmienky, Opatrenie č. 2 a následne aj Dohoda zo dňa 16.06.2020 medzi stranami, tzv. odvodové prázdniny viazali len na tú okolnosť, že ide o obdobie u samostatne zárobkovo činnej osoby od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, teda po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať. Nešlo preto o požiadavku na splnenie všetkých zákonných predpokladov pre tzv. odvodové prázdniny, ale tieto požiadavky a podmienky boli vyslovene a jednoznačne zadané pre účely predmetného Opatrenia č. 2. Čestné vyhlásenie žalovaného obsiahnuté v článku VI. bod 3 Dohody zo dňa 16.06.2020, ktoré zároveň vymedzuje podmienky poskytnutia príspevku pre žalovaného, teda neuvádza existenciu akýchkoľvek tzv. odvodových prázdnin, ale výslovne sa vzťahuje len na to obdobie samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré nastáva od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, t.j. po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať. Predmetný príspevok preto bolo možné z titulu tzv. odvodových prázdnin poskytnúť len tej samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá neplatila odvody z dôvodu, že začala podnikať. Žalovaný však takúto podmienku nespĺňal, keďže bolo nesporné, že žalovaný na základe živnostenského oprávnenia podnikal už od 30.09.1992. Nič na tomto závere a na splnení podmienok pre poskytnutie príspevku nemení ani okolnosť, že v určitých obdobiach žalovaný mal pozastavenú živnosť, pretože ak aj žalovaný opakovane začal podnikať v roku 2019, nešlo o začiatok jeho podnikania, ani nezačal podnikať prvýkrát, ale šlo o pokračovanie jeho podnikania v prerušenej živnosti. 25. Pretože Dohoda podmienky tzv. odvodových prázdnin určuje jednoznačne a určito a neumožňuje iný výklad, než taký, že predpokladom na poskytnutie príspevku sú odvodové prázdniny od začiatku podnikania samostatne zárobkovo činnej osoby až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka, t.j. po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať, a teda sa jedná o tzv. odvodové prázdniny u novopodnikateľov, t.j. osôb, ktoré začali podnikať a podnikať začali prvýkrát, nebolo namieste aplikovať výkladové pravidlo contra proferentem v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, keďže Dohoda sporné formulácie neobsahuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/66/2002 z 01.11.2003, z ktorého vyplýva: „Ak je v zmluve obsiahnutá dohoda tak jednoznačná, že jej znenie nepripúšťa rôzny výklad, nie je dôvod, aby súd vykonal dokazovanie na výklad prejavu vôle konajúcich osôb, aj keď sa toho jedna zo strán domáha.“. Odvolací súd potom už len pre úplnosť konštatuje, že strany v záhlaví Dohody výslovne uviedli, že ju uzatvárajú aj v zmysle § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka a následne aplikáciu Obchodného zákonníka konštatovali aj v čl. IX. bod 3 Dohody. 26. Vzhľadom na to, že žalovaný v rozhodnom období nečerpal tzv. odvodové prázdniny v tom zmysle, že by bol samostatne zárobkovo činnou osobou od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začal prvýkrát podnikať), ak žalobca pri následnej kontrole zistil, že žalovaný neuviedol pravdivé skutočnosti v článku VI. Dohody, odvolací súd vyhodnocuje ako správny právny záver súdu prvej inštancie, že bolo právom žalobcu v súlade s článkom III. bod 4 Dohody vyžadovať vrátenie celého poskytnutého príspevku, pričom v konaní nebolo sporným, že za obdobie od 01.04.2020 do 31.07.2021 žalobca vyplatil žalovanému finančný príspevok vo výške 10.560,- Eur. 27. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že nezohľadnil skutočnosť, že súd žalovaného zbavil jeho dlhov oddlžením a pohľadávka žalobcu sa voči žalovanému stala nevymáhateľnou, pričom súd na nevymáhateľnosť prihliada ex offo. 28. Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v ustanoveniach § 166a nasl. upravuje inštitút oddlženia platobne neschopného dlžníka, ktorý je fyzickou osobou a ktorý bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým kalendárom podľa Štvrtej časti tohto zákona. O oddlžení súd rozhoduje v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166e ods. 1 zákona ZKR). Ak zákon č. 7/2005 Z. z. neustanovuje inak, t.j. ak nejde o pohľadávky vylúčené z upokojenia (§ 166b ZKR) alebo o nedotknuté pohľadávky (§166c ZKR), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené pohľadávky definované v § 166a ZKR. Oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, teda pohľadávky definované v § 166a ZKR, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov (§ 166e ods. 3 ZKR), pričom podľa § 166e ods. 4 ZKR platí, že na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka a orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. 29. Z údajov zverejnených v Obchodnom vestníku, ktorý je informačným systémom verejnej správy sprístupnenom na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR (§ 2 ods. 2, 3, 4 a § 3 ods. 2 zákona č. 200/2011 Z. z. o Obchodnom vestníku), odvolací súd považoval za zistené, že Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. 9OdS/1/2021, zverejneným v Obchodnom vestníku 91/2021, deň vydania 13.05.2021, žalovanému ako dlžníkovi poskytol ochranu pred veriteľmi a uznesením sp. zn. 9OdS/1/2021, zverejneným v Obchodnom vestníku 208/2021, deň vydania 28.10.2021, žalovanému ako dlžníkovi určil splátkový kalendár a žalovaného ako dlžníka oddlžil tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom, a to v rozsahu, v akom nebudú splátkovým kalendárom určeným žalovaným ako dlžníkom uspokojené, vrátane dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. 30. Keďže v mesiaci máj 2021 bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi, v zmysle § 166a ods. 1 ZKR to znamená, že všetky pohľadávky veriteľov žalovaného, ktoré vznikli pred týmto rozhodujúcim dňom, teda vznikli pred mesiacom, v ktorom bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi, môžu byť uspokojené len splátkovým kalendárom. Zároveň, keďže žalovaný bol oddlžený, pohľadávky veriteľov žalovaného, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, podľa § 166e ods. 2 ZKR stali sa voči žalovanému nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. Zároveň vzhľadom na oddlženie, za nevymáhateľné voči žalovanému sa považuje podľa § 166b ods. 1 ZKR aj príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahuje 5 % istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok zostáva vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva pohľadávky a za nevymáhateľné voči žalovanému sa považuje podľa § 166b ods. 1 písm. b) ZKR príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu.
31. Hoci na nevymáhateľné pohľadávky voči dlžníkovi súd podľa § 166e ods. 4 ZKR prihliadne aj bez námietky dlžníka, t.j. prihliadne ex offo, z preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je vôbec zrejmé a zistiteľné, že by súd prvej inštancie vyhodnocoval a posudzoval, či a aká časť pohľadávky žalobcu vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi, a teda mohla byť uspokojená len splátkovým kalendárom a následne v akom rozsahu sa tá časť pohľadávky žalobcu, ktorá mohla byť uspokojená iba splátkovým kalendárom, stala v dôsledku oddlženia voči žalovanému nevymáhateľná. Ustálenie tejto otázky má vplyv aj na príslušenstvo pohľadávky, t.j. žalobcom uplatnený úrok z omeškania, ktorý z istiny pohľadávky vzniknutej pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi, môže byť dôvodný len v rozsahu zodpovedajúcom § 166b ods. 1 písm. a), b) ZKR. 32. Keďže súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v zmysle § 166e ods. 4 ZKR, a teda aj bez námietky žalovaného nevyhodnocoval a neposudzoval dôsledky oddlženia žalovaného na nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu, pokiaľ by odvolací súd za takejto situácie predostretím vlastnej argumentácie rozhodol sám o uplatnenom nároku, jednalo by sa v tomto kontexte o nové skutkové a právne zhodnotenie podanej žaloby, avšak bez možnosti domáhať sa preskúmania jeho správnosti prostredníctvom riadneho opravného prostriedku. Takýmto postupom by odvolací súd uprel stranám procesný nástroj, ktorým by mohli proti takto prijatému rozhodnutiu odvolacieho súdu argumentovať. Nerešpektovanie princípu dvojinštančnosti civilného sporového konania odvolacím súdom by mohlo znamenať znemožnenie realizácie procesných práv strán, lebo sa im tým odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu prvostupňového súdu dosiaľ bezvýznamných skutkových zistení (m. m. roz. NS SR sp. zn. 1Cdo/145/2004 a sp. zn. 5Cdo/93/2000). I ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 536/2018 vyslovil, že aj keď ústava explicitne neupravuje princíp dvojinštančnosti civilného sporového konania a ani z pohľadu čl. 6 dohovoru sa nevyžaduje v občianskoprávnom konaní dve a viac inštancií, ak však procesný kódex reguluje apelačný stupeň, je nevyhnutné rešpektovať jeho pravidlá. Na základe týchto úvah potom dospel odvolací súd k záveru, že zistené nedostatky nie je účelné doplniť pred odvolacím súdom, a preto odvolací súd musel podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej prvej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej tretej výrokovej vete o náhrade trov konania, keďže rozhodovanie o náhrade trov konania je závislé od pomeru úspechu v celom rozsahu veci samej, t.j. zodpovedá výsledku sporu a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 33. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. 34. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej pokračovať. 35. V ďalšom konaní súd prvej inštancie podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR vyhodnotí a posúdi, ktorá časť pohľadávky žalobcu vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bola žalovanému poskytnutá ochrana pred veriteľmi a následne podľa § 166e ods. 4 ZKR ex offo prihliadne na nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu v rozsahu, v ktorom ho súd v dôsledku oddlženia zbavil dlhov, pričom súd prvej inštancie podľa § 166b ods. 1 písm. a), b) ZKR vyhodnotí a posúdi nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu aj čo do príslušenstva. Súd prvej inštancie za účelom vyhodnotenia a posúdenia času vzniku pohľadávky žalobcu môže postupom podľa § 150 ods. 1 CSP vyzvať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia. 36. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 262 ods. 1 predpokladá rozhodovanie o trovách konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, t.j. konanie na jeho inštancii, kedy už nebude potrebné žiadne ďalšie rozhodovanie na vysporiadanie sa so žalobou, čo v súdenej veci na základe čiastočného zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je splnené, a preto podľa § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania. 37. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).