Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 43Cob/119/2023 6119298977 15. 08. 2024 JUDr. Marián Blaha ECLI:SK:KSBB:2024:6119298977.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu: GARLIC s.r.o., so sídlom: Rybná 716/24, Staré Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 029 30 277, v konaní právne zastúpený: JUDr. Wieslaw Firla, usadený euroadvokát, so sídlom: Májová 1319, 022 01 Čadca, IČO: 42 055 521, proti žalovanému: Ing. Ľubomír Šoltís, s miestom podnikania: Šoltésovej 1995, 911 01 Trenčín, IČO: 11 978 457, v konaní právne zastúpený: Mgr. Branislav Zemanovič, advokát, so sídlom: Piaristická 44, 911 01 Trenčín, IČO: 41 441 770, o zaplatenie 1.472,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/137/2019 zo dňa 16. decembra 2022, takto rozhodol: I. Opravuje výrok II. rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/137/2019 zo dňa 16. decembra 2022 tak, že správne znie: „II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva náhrada 100% trov konania“. II. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/137/2019 zo dňa 16. decembra 2022 potvrdzuje. III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v I. výrokovej vete žalobu žalobcu zamietol a v II. výrokovej vete žalovanému proti žalobcovi priznal náhradu 100 % trov konania. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 1472,64 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 02.01.2018 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Podanie žaloby odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o poskytovaní gastronomickej služby, ktorej predmetom bolo varenie jedla a obsluha hostí. Žalobca v decembri 2017 službu v prospech žalovaného vykonal. Žalovaný čiastočne uhradil cenu za poskytnutie gastronomickej služby na základe zálohovej faktúry č. 170800001 vo výške 32.500,- Kč. Žalobca dňa 30.12.2017 zaslal žalovanému faktúru č. 170100032 zo dňa 26.12.2017, splatnú dňa 01.01.2018, vo výške 70.525,- Kč, z ktorej bola odpočítaná zálohová platba, neuhradených zostalo 38.025,- Kč, po prepočítaní konverzným kurzom A. B. C. ku dňu podania žaloby 1.472,64 Eur. Obsahom plnenia mali byť gastronomické služby, pozostávajúce z prípravy jedál a obsluhy účtované ako cena práce v sume 1.480,-Eur za obdobie 26. 12. 2017 – 01. 01. 2018, odmena za požičaný inventár 744,- Eur, cestovné 1200kmx12,- Kč/km v sume 576,- Eur a diaľničná známka 21,Eur, spolu 2.821,- Eur. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalobca nepreukázal dohodu o elementárnych náležitostiach zmluvy a nepreukázal dodanie fakturovaných tovarov či služieb. Žalovaný opakovane
vrátil žalobcovi faktúru č. 170100032, ktorú nikdy neevidoval vo svojom účtovníctve. Všetky činnosti žalobca u žalovaného vykonával bezodplatne bez nároku na refundáciu, a to z dôvodu, že žalobca plánoval od žalovaného prevziať prevádzku jeho hotela, resp. jeho časti, do dlhodobého nájmu. Krátkodobé zabezpečenie gastroprevádzky malo byť skúšobné, a to pre určenie spôsobu a rozsahu následnej spolupráce. Skúšobná prevádzka mala trvať od 27. 12.2017 do 07.01.2018. Len ak by skúšobná prevádzka vykazovala zisk, bol ochotný uhradiť žalobcovi časť odmeny, ubytovanie a pohonné hmoty. Sumu 32.500,- Eur uhradil výlučne ako zálohu za tovar, poukázal na to, že inak by žalobca nemal z čoho pripraviť pohostenie a za potraviny ani nepožaduje žiadnu refundáciu. Zo strany žalovaného nedošlo k uznaniu dlhu, zaplatenie zálohy pred vykonaním služby nezakladá uznanie neskorších záväzkov, obdržané plnenia sú v rozpore s uzatvorenou zmluvou, vykonané mimo uzatvorenej zmluvy, resp. dodané vadne. 4. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné, že zamestnanci žalobcu D. E. a F. G. H. sa dňa 26.12.2017 dostavili do prevádzky žalovaného, kde vykonávali gastronomické služby, pri ktorých používali aj ich gastronomický inventár. Nesporné bolo aj to, že mali variť jedlá, obsluhovať a spracovať prasa a býčka. Podľa súdu prvej inštancie napriek tomu nebolo možné jednoznačne ustáliť dohodu strán sporu o predmete zmluvy a jeho cene, spôsobe jej určenia, ani vôľu strán uzavrieť zmluvu bez určenia ceny služieb, ktoré mal poskytnúť žalobca, či dohodu o ich bezodplatnom poskytnutí, ani iné zmluvné podmienky vykonania predmetných služieb. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v spore nepreukázal, že reálne vykonal gastronomické služby vyfakturované faktúrou č. 170100032, keď nepreukázal vyfakturovaný počet odpracovaných hodín, nepreukázal jednotlivé položky inventára, počet kilometrov a kúpu diaľničných známok. 5. Súd prvej inštancie poukázal na rozporné skutkové tvrdenia strán prednesené v priebehu konania. Žalobca k predmetu plnenia v žalobe uviedol varenie jedla a obsluhu hostí, následne skutkové tvrdenia v priebehu konania doplnil o spracovanie prasaťa a býčka, o nájom gastronomického inventára a náhradu cestovného. Žalovaný trval na tom, že predmetom gastronomických služieb, ktoré D. E. s priateľkou u neho vykonávali, mal byť i nákup a dodávka potravín, na ktoré im z jeho strany poskytnutá záloha v sume 32 500,- Kč. Náklady na cestovné by im bol uhradil len z vlastnej vôle a len v prípade dosiahnutia určitej výšky zisku. Sporným medzi stranami bolo i obdobie, v ktorom mali byť gastronomické služby vykonávané. Podľa žalobcu to malo byť v období od 26.12.2017 do 01.01.2018 s tým, že ak by im žalovaný uhradil odplatu za toto obdobie, D. E. by zostal u neho až do 07.01.2018, keďže F. G. H. musela 02.01.2018 nastúpiť do inej práce. Podľa žalovaného boli dohodnutí, že budú vykonávať gastronomické služby až do 07.01.2018, a to bez podmienky úhrady odplaty za služby poskytnuté do 01.01.2018. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v spore nebola preukázaná dohoda strán sporu o predmete zmluvy, nakoľko nebola preukázaná dohoda o období, v ktorom mal D. E. a jeho priateľka vykonávať gastronomické činnosti u žalovaného, dohoda o tom, z čoho mali takéto činnosti pozostávať, a tiež ani dohoda o rozsahu činnosti, ktorú vykonať. 6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo skutkových tvrdení žalobcu nebolo možné ustáliť, akým spôsobom, na základe čoho žalobca určil fakturovanú cenu gastronomických služieb, preto v konaní nebola preukázaná dohoda strán o cene poskytnutých služieb formou odmeny za odpracované hodiny, ani o uvedených hodinových sadzbách za odpracovanú hodinu. 7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ani dohoda strán o nájme gastronomického inventára v spore preukázaná nebola. Nebolo sporné, že D. E. a F. G. H. si mali priniesť a používať aj svoj gastro inventár, avšak nebolo preukázané, že by mal byť predmetom zmluvy medzi stranami sporu aj jeho nájom, a tiež nebola preukázaná dohoda strán o tom, akým spôsobom mala byť táto skutočnosť zohľadnená v cene poskytnutých služieb. Žalobca v rámci skutkových tvrdení taktiež neuviedol, ani nepreukázal, akým spôsobom určil (vyčíslil) nájomné (požičovné) za inventár v sume 744,- Eur, jednotlivé položky inventára konkrétne nešpecifikoval, odkázal iba na email z 25.12.2017, cenník služieb nepredložil. 8. Podľa súdu prvej inštancie nebola preukázaná ani konkrétna dohoda strán o náhrade cestovného. Žalobca si v žalovanej faktúre vyfakturoval náhradu cestovného za odjazdené kilometre (1 200 km x 12,- Kč/km). I keď z listu žalovaného zo dňa 11.11.2018 vyplýva, že boli dohodnuté dopravné náklady vo výške spotreby PHM a diaľničné známky, zároveň z tohto emailu podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že náhrada týchto nákladov bola podmienená dosiahnutou tržbou tak, ako to v konaní uviedol žalovaný, keď žalovaný v bode 2 uvedeného emailu výslovne odkazuje na to, že mu neboli predložené žiadne doklady
ani tržby. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie nemal za preukázanú ani dohodu o náhrade cestovného podľa počtu odjazdených kilometrov. Žalobca nepreukázal ani počet najazdených kilometrov a cenu 12,- Eur vyfakturovanú za 1 km, či kúpu diaľničnej známky. 9. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaný tým, že na zálohovej faktúre č. 170800001 a na faktúre č. 170100032 potvrdil ich prevzatie, nepotvrdil súhlas s fakturovanou cenou. 10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o predmete a cene gastronomických služieb nebola preukázaná ani výpoveďami svedkov F. I. I. a F. J. K., keď ani jeden z nich nebol prítomný pri uzavretí takejto dohody strán sporu. Podľa zistení súdu prvej inštancie svedok F. J. K. mal informácie iba sprostredkované od D. E., prípadne z toho, čo počul od neho pri jeho telefonátoch so žalovaným. K cenám služieb a k predmetu zmluvy sa vyjadriť nevedel. Súd prvej inštancie jeho výpoveď označil za nepresvedčivú aj s prihliadnutím na skutočnosť, že podľa jeho výpovede žalovaný mu nevyplatil mzdu za december a nedodržal ich dohodu. Svedkyňa F. I. I. podľa zistení súdu prvej inštancie vykonáva pre žalovaného účtovnícke služby. Z e-mailovej komunikácie medzi ňou a F. G. H. zo dňa 08.01.2018 vyplýva, že žalobcu ako účtovníčka požiadala iba o doplnenie údajov do faktúry, avšak k správnosti fakturovaného plnenia sa nevyjadrovala, čo potvrdila aj vo svojej výpovedi na pojednávaní. Neodsúhlasila vo vzťahu k žalobcovi predmet zmluvy a jeho cenu. 11. V spore podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by žalovaný prevzal a odsúhlasil rozpis činností, pripojený k listu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 16.05.2018, označený ako Vyúčtovanie poskytnutých gastronomických služieb. 12. Podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal vyfakturovaný počet odpracovaných hodín z kamerového systému žalovaného, ktorý žalovaný už nemal k dispozícii. 13. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že nakoľko žalobca neuviedol v spore skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné ustáliť rozsah ním skutočne poskytnutých gastronomických služieb, ani riadne nešpecifikoval gastronomický inventár, ktorý pri ich vykonávaní použil, súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia ceny prác a prenájmu za gastronomický inventár. Z týchto dôvodov podľa súdu prvej inštancie nebolo možné ustáliť ani prípadné bezdôvodné obohatenie. 14. Súd prvej inštancie preto zamietol žalobu s odôvodnením, že v spore nebolo preukázané uzavretie žalobcom uvedenej zmluvy medzi stranami sporu a ani rozsah a cena žalobcom reálne poskytnutého plnenia. 15. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej strane priznal voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania. 16. Proti tomuto rozhodnutiu podal v celom rozsahu odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. 17. Žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v spore nebolo preukázané uzavretie žalobcom uvedenej zmluvy medzi stranami sporu (predmet a cena plnenia), ani rozsah a cena žalobcom reálne poskytnutého plnenia. Poukázal na skutočnosť, že od počiatku súdneho konania tvrdí, že predmetom inominátnej zmluvy uzavretej medzi ním a žalovaným sú gastronomické služby, vyúčtované na základe faktúry č. 170100032 zo dňa 26.12.20217, splatnej dňa 01.01.2018, vo výške 70.525,- Kč, z ktorej bola odpočítaná zálohová platba vo výške 32.500,- Kč, a teda suma k úhrade je vo výške 38.025,- Kč, ktorá zodpovedá uplatňovanému nároku. Obsahom plnenia sú gastronomické služby pozostávajúce z prípravy jedál a obsluhy účtované ako cena práce, vrátane cestovného a odmeny za požičaný inventár za obdobie od 26.12.2017 – 01.01.2018. Podľa žalobcu v Rozpise položiek, resp. vyúčtovaní k predmetnej faktúre, ktoré predložil žalobca súdu ako dôkaz, sú jednotlivo uvedené odpracované hodiny zamestnancov žalobcu, odmena spolu vo výške 1.480,- Eur, odmena za požičaný inventár 744,- Eur, cestovné 1 200 km x 12,- Kč/km 576,- Eur, diaľničná známka 21,- Eur, celkom spolu odmena vo výške 2.821,- Eur. Žalobca v podanom odvolaní upresnil, že pracovná
doba p. E. bola dňa 26.12.2017 od 15:00-23:00, t.j. 8 hodín, dňa 27.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 28.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 29.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 30.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 31.12.2017 od 7:00-24:00, t.j. 17 hodín, dňa 01.01.2018 od 00:01-5:00, t.j. 5 hodín a od 8:00-12:00, t.j. 4 hodiny. Pracovná doba pani H. bola dňa 26.12.2017 od 15:00-23:00, t.j. 8 hodín, dňa 27.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 28.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 29.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 30.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 31.12.2017 od 7:00-24:00, t.j. 17 hodín, dňa 01.01.2018 od 00:01-5:00, t.j. 5 hodín a od 8:00-12:00, t.j. 4 hodiny. 18. Podľa odvolacích tvrdení žalobcu v najviac vyťaženom vianočnom období by nesúhlasil s poskytovaním služby pre žalovaného zadarmo. Podľa žalobcu si žalovaný mohol overiť, či zamestnanci žalobcu skutočne reálne vykonávali svoju prácu riadne na základe kamerového záznamu, nakoľko má nainštalovaný kamerový systém v celom areáli, vrátane reštaurácie a kuchyne. Zároveň si žalovaný mal a mohol skontrolovať služby poskytnuté žalobcom aj prostredníctvom svojho prevádzkara p. K., prípadne telefonicky. Naviac žalovaný v rámci konania na súde prvej inštancie tieto položky nerozporoval. V tejto súvislosti žalobca poukázal na obsah zápisnice zo dňa 16.11.2022, kde žalovaný uviedol: „Pravdepodobne tieto práce aj vykonal, ale nebol som na prevádzke“. Poukázal tiež na výpoveď svedka F. J. K., ktorý uviedol, že dozoroval prácu p. E. a tento si prácu vykonal riadne. Tiež sa vyjadril, že komunikácia so žalovaným na prevádzke prebiehala na základe súpisu prác a odovzdania vykonanej práce, a tento súpis prác sa väčšinou odovzdal osobne na prevádzke. Z e-mailovej komunikácie zo dňa 25.12.2017 podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že strany sporu medzi sebou komunikovali a priebežne sa dohodli, čo je potrebné na prípravu jedál. V priebehu konania bol predložený aj listinný dôkaz, a to e-mail zo dňa 11.01.2018, kde okrem iného žalovaný uvádza, čo podľa jeho názoru bolo predmetom dohody. Podľa odvolacích tvrdení žalobcu tento poskytol žalovanému gastronomické služby v období od 26.12.2017 do 01.01.2018 riadne podľa požiadaviek žalovaného. Za uvedené obdobie si žalobca uplatnil náhradu v tomto súdnom konaní. 19. K odmene za poskytnuté gastronomické služby žalobca v podanom odvolaní uviedol, že vopred informoval žalovaného o cene za poskytovanie jeho služieb a následne k vystavenej faktúre č. 170100032 zo dňa 26.12.2017, splatnej dňa 01.01.2018, vo výške 70.525,- Kč. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca mal poskytovať služby zadarmo, nebolo na súde prvej inštancie ničím preukázané. O tom, že služba mala byť poskytnutá odplatne, svedčí skutočnosť, že žalovaný dňa 30.12.2017 prišiel na prevádzku, odovzdal žalobcovi zálohu vo výške 38.025,- Kč, prevzal zálohovú faktúru č. 170800001 zo dňa 30.12.2017 a podpísal a prevzal aj faktúru č. 170100032 zo dňa 26.12.2017 vo výške 70.525,Kč, s dátumom splatnosti 01.01.2018. Podľa žalobcu tieto boli vytlačené na prevádzke žalovaného. O skutočnosti, že žalovaný bol povinný zaplatiť za poskytnuté služby, svedčia aj dátumy na faktúre č. 170100032 zo dňa 26.12.2017, v ktorej bola uvedená odmena za celkovú sumu gastronomických služieb. 20. Žalobca nesúhlasil ani s tou časťou odôvodnenia súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuviedol v spore skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné ustáliť rozsah ním skutočne poskytnutých gastronomických služieb (napr. počet hostí, počet pripravených jedál a ich druh a pod.), ani riadne nešpecifikoval gastronomický inventár (jeho jednotlivé položky), ktorý pri ich vykonávaní použil a preto súd nevykonal znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia ceny prác a prenájmu za gastronomický inventár. Žalobca s týmto záverom súdu nesúhlasil s odôvodnením, že predložil súdu prvej inštancie rozpis odpracovaných hodín, čo v konečnom dôsledku potvrdil svedok F. K. aj žalovaný, ktorý potvrdil, že pravdepodobne vykonal práce a v konečnom dôsledku bolo možné všetko stiahnuť z kamerového záznamu, ktorý žalobca žiadal doplniť do spisu, avšak nebolo mu vyhovené. Z uvedeného dôvodu mal žalobca za to, že má byť zachovaná prenesená dôkazná povinnosť a žalovaný bol v konaní povinný dokázať, že žalobca práce nevykonal alebo že ich mal vykonať zadarmo. Podľa odvolacích tvrdení žalobcu pracovná doba p. E. a p. H. nebola v rámci konania na súde prvej inštancie rozporovaná, preto v tejto časti bolo a je dôvodné vykonať znalecké dokazovanie na určenie obvyklej ceny práce. Rovnako je podľa názoru žalobcu možné vykonať znalecké dokazovanie aj v rozsahu podľa emailovej komunikácie zo dňa 11.01.2018, ktorou žalovaný vrátil faktúru č. 170100032 na opravu žalobcovi, keď v obsahu tohto listu žalovaný špecifikuje predmet dohody. 21. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal aj záver súdu prvej inštancie, že sporné medzi stranami zostalo i obdobie, v ktorom mali byť gastronomické služby vykonávané, keď žalobca poukázal najmä na skutočnosť, že v tomto konaní sa domáha zaplatenia sumy za skutočne vykonanú prácu do 01.01.2018.
22. Ďalej žalobca v podanom odvolaní namietal, že ak by bol žalovaný spokojný a zaplatí odmenu, tak žalobca prostredníctvom p. E., ktorým doniesol know-how, by ostal na prevádzke do 07.01.2018, o čom žalovaný vedel. Uvedené tvrdenie vychádza z vyjadrenia svedkov G. H. a D. E., ktoré bolo dňa 30.03.2022 prednesené ústne na pojednávaní a v listinnej podobe založené krátkou cestou do súdneho spisu. Žalobca mal v podanom odvolaní za to, že súd si nesprávne vyložil predmetný dôkaz, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. 23. Žalobca v podanom odvolaní tiež poukázal na listinný dôkaz, e-mailovú komunikáciu zo dňa 11.01.2018, ktorou žalovaný vrátil žalobcovi faktúru č. 170100032 na opravu, kde okrem iného uviedol, že: „Vaším oznámením zo dňa 01.01.2018 o cca 3:00 hod nadránom, že odchádzate z Čerešňového sadu za inými povinnosťami, ste jednostranne zrušil všetky predchádzajúce rozhovory a úvahy o partnerskej spolupráci. Skúšobná prevádzka bola dohodnutá do 07.01.2018“. Predmetné tvrdenie žalobca odmietol, keďže termín do 07.01.2018 bol podmienený práve úhradou služieb do 01.01.2018. Podľa žalobcu nemôže zostať nepovšimnuté, že žalovaný faktúru vrátil až po 12 dňoch, od kedy bola žalovanému odovzdaná. Žalobca vyjadril domnienku, že ak by zostal na prevádzke, tak by faktúru žalovaný zrejme na opravu neposlal. 24. Žalobca poukázal aj na výpoveď svedka F. K. zo dňa 16.11.2022, ktorý na otázku žalovaného, či mu v čase odchodu nechal p. E. nejakú dokladovú časť, inventúrnu časť alebo nejaké vyúčtovanie toho, čo vlastne p. E. robil, uviedol, že určite na prevádzke ostali všetky doklady o dodatočných nákupoch na túto akciu a všetky potrebné dokumenty, ktoré sa kupovali na prevádzke sú k dispozícii v účtovníctve žalovaného a zvyšné veci nikto nič neodovzdal. Ďalej tento svedok na otázku žalovaného: „Ak Vám nikto nič neodovzdal, ako viete, že takéto doklady sú súčasťou účtovníctva?“, odpovedal: „Pretože ja osobne som také doklady odovzdal p. L.. Dodatočné nákupy na akciu, ktoré boli hradené na prevádzku, tak tieto boli, sú v účtovníctve žalovaného. Tieto nákupy som realizoval pravdepodobne ja s p. E., ale jednalo sa o detaily. Pri výrobe určitých výrobkoch chýbala nejaká zložka, napr. mäso. Detaily si už nepamätám, ale mohlo sa jednať napr. o korenie alebo iné maličkosti, ktoré chýbali k spracovaniu konečného produktu.“ 25. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný na zálohovej faktúre č. 170800001 a na faktúre č. 170100032 potvrdil ich prevzatie, nepotvrdil súhlas s fakturovanou cenou. Žalobca vyjadril presvedčenie, že pokiaľ by žalovaný nesúhlasil s predmetnými účtovnými dokladmi, tak by ich nikdy nepodpísal. 26. Žalobca v podanom odvolaní považoval tvrdenie súdu, že výpoveď svedka F. K. považuje za nepresvedčivú, za absolútne svojvoľné, neudržateľné, neodôvodnené, keďže práve svedok F. K. ako zástupca žalovaného a hlavný prevádzkar sa mohol legitímne vyjadriť, či skutočne žalobca vykonal svoju dohodu a vykonal prácu na prevádzke tak, ako mal, t.j. k spokojnosti ubytovaných hostí, čo bolo cieľom žalovaného a v zásade jedna z podmienok k získaniu celej prevádzky do dlhodobého nájmu. Z uvedených dôvodov žalobca považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za svojvoľné, v hodnotení dôkazov jednostranne smerované a neudržateľné. 27. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. V celosti v rámci odôvodnenia poukázal na svoje predošlé vyjadrenia v prebiehajúcom konaní. 28. Zopakoval, že nepopiera, že medzi ním a žalobcom došlo po viacerých vzájomných rokovaniach k dohode, že si žalobca v zariadení žalovaného vyskúša prevádzkovanie gastronomických služieb, aby sa následne rozhodol, či vstúpi do nájomného vzťahu alebo nie, pričom dodal, že s iniciatívou dočasného zapožičania prevádzkového zariadenia prišiel samotný žalobca. Výlučne za uvedeným účelom sa žalovaný so žalobcom dohodol, že v období od 27.12.2017 do 07.01.2018 zabezpečí skúšobnú prevádzku v reštauračnom zariadení, avšak bez dojednania akejkoľvek odplaty. Služby, ktoré boli vyúčtované žalobcom faktúrou č. 170100032 zo dňa 26.12.2017, ktorá bola vystavená bez akéhokoľvek právneho podkladu, či zmluvy, neboli nijakým spôsobom v samotnej faktúre bližšie špecifikované a o obsahu služieb aj ich cene sa žalovaný začal dozvedať až v prebiehajúcom konaní. Suma 32.500,- Kč bola uhradená výlučne ako záloha za tovar, z ktorého mali byť pripravené jedlá a ostatné občerstvenie, ktorá suma bola uhradená hotovostne pred vystavením konečnej faktúry.
29. Zhrnul, že pokiaľ žalobca predložil súdu ako dôkaz rozpis odpracovaných hodín, tento nie je nikým verifikovaný, overiteľný, či overený a bol vyhotovený len pre účely žaloby. Žalovaný si nemal voči žalobcovi dôvod uplatniť akékoľvek vady alebo náhradu škody vzhľadom na fakt, že medzi ním a žalobcom nedošlo k uzatvoreniu žiadnej zmluvy o dielo, či inominátnej zmluvy, na základe ktorej by bol oprávnený vady alebo náhradu škody uplatniť. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný mal v čase dohodnutej doby prevádzky nainštalovaný funkčný kamerový systém, ktorým monitoroval prevádzku a mohol tak odkontrolovať služby poskytnuté žalobcom, záznamy staré cca 3 roky nearchivuje a ani archivovať nemôže s odkazom na legislatívnu GDPR. Tvrdeniami žalobcu, že mu za obdobie od 26.12.2017 do 01.01.2018 patrí náhrada za poskytnuté služby prináležiace každému, kto vykonáva činnosť prevádzky reštaurácie, nemožno súhlasiť, keďže žiadna podmienka o úhrade akejkoľvek sumy dňa 01.01.2018 nikdy nebola medzi stranami sporu dohodnutá a ani v konaní pred prvostupňovým súdom preukázaná. Skúšobná prevádzka nebola plnením pre žalovaného a bola dohodnutá bezodplatne. Žalovaný mal v prípade dobrých hospodárskych výsledkov možnosť uhradiť žalobcovi peňažné plnenie podľa svojho uváženia, nemal však žiadnu obligačnú povinnosť takto konať. Podpis žalovaného na faktúre znamená výlučne potvrdenie jej prevzatia žalovaným a nie súhlas, resp. verifikáciu jej obsahu a správnosti čo do dôvodu a výšky. Žalovaný túto faktúru zaslal spätne žalobcovi ako neopodstatnenú. Svedok F. K. v rámci svojej výpovede nijako nepreukázal, či došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej by mal žalovaný povinnosť uhradiť sumu uvedenú na faktúre č. 170100032. Svedok nebol priamo prítomný pri jednaniach medzi žalobcom a žalovaným. Všetky informácie súvisiace s údajnou dohodou o predmete a cene gastronomických služieb má iba sprostredkovane od D. E., prípadne z toho, čo počul pri jeho telefonátoch. Svedok v konaní mal možnosť pred prvostupňovým súdom legitímne sa vyjadriť, či skutočne žalobca vykonal všetky dohodnuté služby, k čomu sa aj vyjadril, avšak svojou výpoveďou nepreukázal existenciu platnej zmluvy a nevedel sa vyjadriť, ani akým spôsobom a v akom rozsahu bola účtovná alebo iná dokumentácia predložená žalovanému. Skutočnosť, že rozsudok nie je pre žalobcu vyhovujúci, automaticky neznamená, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 30. Žalobca v odvolacej replike zopakoval, že je absurdné, aby vo vianočnom období pracoval zadarmo. Žalovaný mal na prevádzke svojho prevádzkara p. F. K., ktorý okrem iného kontroloval prácu žalobcu a prípadne mu podľa potreby poskytoval súčinnosť pri realizácii samotnej akcie v období od 26.12.2017 do 01.01.2018. K hlavnej faktúre bola vystavená zálohová faktúra, ktorú žalovaný osobne podpísal na prevádzke a za gastronomické služby zaplatil. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že peniaze boli zaplatené za tovar. Žalobca predložil súdu rozpis odpracovaných hodín z dôvodu predbežného právneho názoru súdu, kde súd prvej inštancie mal za to, že nestačí uviesť gastronomické služby, ale tieto treba špecifikovať. Následne žalobca doplnil potrebné dôkazy. Z listu zo dňa 11.01.2018 podľa žalobcu nevyplýva, že by odmena pre žalobcu za vykonanú prácu poskytnuté gastronomické služby vrátane cestovného a inventára, bola podmienená hospodárskym alebo iným výsledkom. Týmto listom je zrejmé, že strany sporu sa dohodli na odplate za vykonanú prácu - cestovné a poskytnutý inventár. Z dôvodu rozporovania hodinovej sadzby žalovaným žalobca navrhol práve v rámci konania na súde prvej inštancie, aby bola hodinová sadzba určená znaleckým posudkom. Vo vzťahu k vyúčtovaniu odpracovaných hodín žalobca uviedol, že tieto sa dajú vopred určiť, a to z dôvodu predchádzajúcich dní a jednak z bežnej praxe. Túto akciu žalovaný tiež organizoval viackrát predchádzajúce roky, teda je reálne možné si naplánovať akciu vopred aj z časového hľadiska. K námietke žalovaného, že odpracované hodiny neboli verifikované, a teda nie sú overiteľné, má žalobca za to, že ide o účelovú námietku. Žalobca sa domáha zaplatenia svojej odmeny už dlhodobo a mal snahu vyriešiť predmetnú vec mimosúdne ešte v čase, keď žalovaný si mohol reálne skontrolovať kamerové záznamy, ktoré mal na prevádzke, rovnako odpracovanú dobu mu mohol potvrdiť jeho prevádzkar p. F. K. a nemožno opomenúť, že rovnako služby boli poskytnuté ku spokojnosti všetkých hostí. Vo zvyšku odkázal žalobca na podané odvolanie. 31. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Ndob/65/2023 zo dňa 6.2.2024) po zistení, že odvolanie bolo podané včas [§ 362 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len “CSP”)], oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom stanovené náležitosti (§363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 32. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonaním dôkazmi za preukázané, vo svojom rozhodnutí dal zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky významné pre rozhodnutie sporu, ako ho strany v priebehu konania vymedzili a s podstatnou argumentáciou strán sporu sa v preskúmavanom rozhodnutí aj primeraným spôsobom vysporiadal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie výlučne vo väzbe na obsahové vymedzenie odvolania odvolací súd uvádza a dopĺňa nasledovné skutočnosti. 33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si voči žalovanému uplatnil v tomto súdnom konaní právo na zaplatenie 1.472,64 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 02.01.2018 do zaplatenia na základe uzavretej inominátnej zmluvy, ktorej predmetom bolo poskytnutie gastronomickej služby, vyúčtovanej na základe faktúry č. 170100032 zo dňa 26.12.20217, splatnej dňa 01.01.2018, vo výške 70.525,- Kč, z ktorej bola odpočítaná zálohová platba vo výške 32.500,- Kč, a teda suma k úhrade je vo výške 38.025,- Kč, po prepočítaní konverzným kurzom A. B. C. ku dňu podania žaloby 1.472,64 Eur. Gastronomické služby pozostávali z prípravy jedál a obsluhy a podľa rozpisu položiek k faktúre boli účtované ako cena práce za odpracované hodiny v sume 1.480,- Eur, odmena za požičaný inventár 744,- Eur, cestovné 1200kmx12kč/km 576,- Eur, diaľničná známka 21,- Eur, celkovo suma 2.821,- Eur, za obdobie od 26.12.2017 – 01.01.2018. 34. Žalobca v podanom odvolaní spochybnil správnosť záveru súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu inominátnej zmluvy nedošlo. 35. Keďže odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie, pri posudzovaní tejto odvolacej námietky žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP). 36. Z obsahu spisu vyplýva, že kým žalobca trval na tom, že medzi ním a žalovaným boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti inominátnej zmluvy, podľa ktorej sa mali dohodnúť, že žalobca vykoná pre žalovaného akciu medzi vianočnými sviatkami a Silvestrom pre jeho priateľov, pričom obsahom plnenia mali byť gastronomické služby pozostávajúce z prípravy jedál a obsluhy (účtované ako cena práce) vrátane cestovného a odmeny za požičaný inventár za obdobie od 26.12.2017 až 01.01.2018, keď v rozpise položiek sú jednotlivo uvedené odpracované hodiny zamestnancov žalobcu spolu vo výške 1.480,- Eur, odmena za požičaný inventár 744,- Eur, cestovné 1 200 km x 12,- Kč/km 576,- Eur, diaľničná známka 21,- Eur, celkom potom spolu odmena vo výške 2.821,- Eur, podľa žalovaného nikdy nebola reálne uzatvorená zmluva o dielo ani žiadna iná zmluva. Podľa tvrdení žalovaného, žalovaný a žalobca sa dohodli, že žalobca zabezpečí v období od 27.12.2017 do 07.01.2018 skúšobnú prevádzku v zariadení žalovaného s tým, že táto prevádzka nemala byť vykonaná za odplatu a žalovaný si ju nikdy neobjednal. Žalovaný prisľúbil žalobcovi, že v prípade, ak prevádzka v termíne od 27.12.2017 do 07.01.2018 bude vykazovať primeraný zisk, bol ochotný z vlastnej iniciatívy nahradiť žalobcovi ubytovanie a pohonné hmoty za dopravu. Žalovaný v priebehu celého konania zotrval na tom, že všetky činnosti mal žalobca pre žalovaného vykonávať bezodplatne, pretože plánoval od žalovaného prevziať prevádzku hotela (jeho časti) do dlhodobého nájmu. 37. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa výpovedí svedkov F. I. I. a F. J. K., ani jeden z nich nebol prítomný pri rokovaniach strán. 38. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní nebolo sporné, že zamestnanci žalobcu D. E. a F. G. H. sa dňa 26.12.2017 dostavili do prevádzky žalovaného, kde vykonávali gastronomické služby, pri ktorých používali aj ich gastronomický inventár. 39. Keďže podľa tvrdení žalobcu, ktorý má sídlo v Českej republike, mal tento so žalovaným uzatvoriť zmluvu o poskytovaní služieb, na určenie rozhodného práva pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu z takejto zmluvy bolo potrebné použiť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).
40. Podľa článku IV bod 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s čl. III a bez toho, aby boli dotknuté čl. V až VIII, zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb, teda v danom prípade žalobcu. V posudzovanom prípade preto bolo potrebné ako rozhodné právo použiť právo Českej republiky. 41. Podľa § 1746 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného v Českej republike, strany mohou uzavřít i takovou slmouvu, která není zvláště jako typ smlouvy upravena. 42. Z ustanovenia § 1746 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného v Českej republike vyplýva, že strany môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je ako osobitný zmluvný typ upravená. Nepomenovaná zmluva nie je precizovaná žiadnymi zákonnými ustanoveniami ako je to pri pomenovaných zmluvách a preto musí byť koncipovaná takým spôsobom, aby exaktne vypovedala o tom, že kontraktačný proces bol ukončený s konkrétnym výsledkom, teda musí vypovedať o tom, aký konkrétny obsah práv a povinností si strany zmluvy na základe ich zhodných prejavov vôle dohodli. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že z takejto zmluvy musí nepochybne vyplývať, že nejde iba o dojednania či čiastkové prejavy vôle predchádzajúce úvahám o záverečnom obsahu nepomenovanej zmluvy, pretože pri nepomenovaných zmluvách nie je zrejmé, k čomu smerovala vôľa zmluvných strán, ak to nie je výslovne uvedené, preto musí byť z jej obsahu zrejmé, či zmluvné strany už ukončili proces kontraktácie a aké konkrétne práva a povinnosti zo zmluvy pre tú ktorú zmluvnú stranu vyplývajú. Musí byť jednoznačné, že zmluvnými stranami vyjadrené podstatné náležitosti sú konečným výsledkom ich rokovania o obsahu zmluvy a nie sú iba čiastočným dojednaním, na ktoré bude nadväzovať ďalšie dojednanie, odložené na neskoršie rokovanie zmluvných strán o obsahu zmluvy, napr. podľa vývoja situácie a pod.. Iba dohoda účastníkov nepomenovanej zmluvy o všetkých jej podstatných náležitostiach je okamihom vzniku nepomenovanej zmluvy s dojednaným obsahom. Až v momente ukončenia procesu dojednávania podstatných náležitostí, zahŕňajúcich presný rozsah a obsah práv a povinností zmluvných strán, preto možno hovoriť o vzniku nepomenovanej zmluvy. Preto bolo povinnosťou žalobcu v konaní takýto proces kontraktačného mechanizmu, ktorého výsledkom by bola konkrétne dohoda strán o podstatných náležitostiach nepomenovanej zmluvy, v konaní tvrdiť. 43. Aj odvolací súd je rovnako ako súd prvého stupňa toho názoru, že žalobca v konaní nepreukázal, že medzi ním a žalovaným došlo k uzatvoreniu inominátnej zmluvy, kde by boli ku konkrétnemu časovému okamihu jasne špecifikované práva a povinnosti žalobcu a žalovaného, teda dostatočne určený predmet žalobcom tvrdeného záväzkového vzťahu. 44. Odôvodnenie súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa v tom smere (§ 387 ods. 3 CSP), že žalobca priebehu súdneho konania neuviedol žiadne skutkové tvrdenia o tom, aký bol návrh (offerta) na uzavretie zmluvy, kým bol prednesený a akým spôsobom (výslovne, konkludentne) a v akom časovom okamihu bol druhou zmluvnou stranou akceptovaný. Napriek skutočnosti, že žalobca v konaní tvrdil, že medzi stranami sporu prebiehali viaceré rokovania, čo žalovaný potvrdil, žalobca zároveň neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by umožňovali prijať záver, kedy došlo k ukončeniu kontraktačnej komunikácie žalobcu a žalovaného, ktorého výsledkom by bola zmluva určujúca, aké služby mal žalobca žalovanému dodať, v akom rozsahu, v akom období a aká bola dohodnutá odmena za ich vykonanie. Osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že oproti uplatnenému nároku žalobcu z inominátnej zmluvy (právo na zaplatenie odmeny za odpracované hodiny, požičanie inventára, cestovného a diaľničnej známky), žalobca v konaní ani len netvrdil, že predmetom záväzku z uzavretej inominátnej zmluvy bola povinnosť žalobcu odpracovať pre žalovaného hodiny odmeňované konkrétnou hodinovou sadzbou v celovej výške 1.480,- Eur, požičať mu konkrétny inventár za konkrétnu sumu 744,- Eur, že by z toho záväzku vyplývalo pre žalobcu právo na uhradenie cestovného v sume 576,- Eur za 1200 km pri cene za 1 kilometer 12,- Kč a za diaľničnú známku 21,- Eur, spolu 2.821,- Eur. Zhrnúc vyššie uvedené, napriek skutočnosti, že žalobca aj v podanom odvolaní uvádza, že medzi stranami sporu existovala dohoda o odplatnom poskytnutí plnenia zo strany žalobcu, v podstate v celom priebehu konania neuviedol, na akom konkrétnom plnení sa strany dohodli a neuviedol ani žiadny konkrétny obsah dohody o cene resp. dohody o spôsobe jej určenia. Napriek tvrdeniam žalobcu, že služby by neposkytoval v období od 26.12.2017 do 01.01.2018 bezodplatne, resp. poskytnutie služby bolo medzi stranami dohodnuté za odplatu, súčasne netvrdil, že by predmetom zmluvy bola povinnosť žalovaného na zaplatenie konkrétnej sumy. Tvrdenie žalobcu, že poskytnuté služby žalovanému vyfakturoval, nie je možné považovať za tvrdenie preukazujúce dohodu o cene alebo o spôsobe jej určenia. Napriek tomu, že žalobca si voči
žalovanému uplatnil konkrétne peňažné nároky za odpracované hodiny, požičaný inventár, cestovné a diaľničnú známku, v konaní neuviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých by pre žalovaného vyplývala zmluvná povinnosť na ich úhradu. Za odplatnú inominátnu zmluvu nemožno označiť dohodu o poskytnutí bližšie neurčených služieb, ako to požaduje žalobca, nejedná sa o uzavretie nepomenovanej zmluvy s podstatnými náležitosťami, ale iba o čiastkový zhodný prejav vôle strán. 45. Pokiaľ teda aj v konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalobca a žalovaný boli dohodnutí na skúšobnej prevádzke reštauračného zariadenia žalovaného, a ani to, že žalobca skutočne poskytol žalovanému služby na základe takejto ich čiastkovej dohody, ani samotné faktické konanie strán v tomto smere nie je dôkaznom o uzavretí nepomenovanej zmluvy s jej podstatnými náležitosťami, z ktorej by žalobcovi vyplývala povinnosť dodať žalovanému konkrétne služby a žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť za ne žalovanému dohodnutú odmenu. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný existenciu akéhokoľvek záväzkového vzťahu so žalobcom, ktorý by ho oprávňoval požadovať od neho žalované plnenie, v konaní poprel, a teda ani žalovaný v konaní netvrdil uzavretie inominátnej zmluvy s konkrétnym obsahom, resp. existenciu akéhokoľvek zmluvného záväzku, ktorý by priznával žalobcovi právo požadovať od žalovaného určitú odmenu za odpracované hodiny, požičaný inventár, cestovné a diaľničnú známku. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že vypočúvaní svedkovia neboli prítomní pri rokovaniach strán sporu. Faktúry predložené žalobcom sú predovšetkým daňovými dokladmi, nie sú dôkazom o uzavretí konkrétnej zmluvy s konkrétnym obsahom, a preto ani prípadné prevzatie a potvrdenie prevzatia faktúry žalovaným nemohlo byť bez ďalšieho posudzované ako dôkaz o uzavretí inominátnej zmluvy s predmetom, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť konkrétnu odmenu za konkrétne služby žalobcu. Ani z tvrdenia žalobcu, že vopred informoval žalovaného o cene za poskytovanie jeho služieb, nemožno vyvodiť dohodu o cene, keď žalobca neuviedol, že s takouto cenou za konkrétne dohodnuté služby žalovaný súhlasil, keď informovanie druhej zmluvnej strany o ním požadovanej cene nie je možné považovať za tvrdenie o akceptácii tohto návrhu zo strany protistrany, teda nie je možné z tohto vyvodiť súhlas žalovaného s takýmto návrhom ceny za konkrétne plnenie žalobcu. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s tým odvolacím tvrdením žalobcu, že o povinnosti žalovaného zaplatiť za poskytnuté služby za obdobie od 26.12.2017 do 01.01.2018 majú svedčiť aj dátumy na predmetnej faktúre č. 17010032 zo dňa 26.12.2017, keď žalobca v dostatočnej miere nevysvetlil, ako má dátum vystavenia faktúry preukazovať konkrétnu dohodu strán o konkrétnej odmene za konkrétne dodané služby. Preto aj odvolacie tvrdenie žalobcu, že služba mala byť poskytnutá odplatne, nemá dostatočnú výpovednú hodnotu k obsahu záväzku tvrdeného žalobcom, keď v celom priebehu konania žalobca nešpecifikoval taký priebeh rokovaní strán, z ktorého by vyplývalo, že medzi stranami bola dohodnutá konkrétna odplata pre žalobcu za vykonanie špecifikovaného plnenia v prospech žalovaného. 46. Neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu, že z e-mailovej komunikácie zo dňa 25.12.2017 jednoznačne vyplýva, že strany sporu medzi sebou komunikovali a priebežne sa dohodli, čo je potrebné na prípravu jedál, nie je relevantné ani odvolacie tvrdenie žalovaného, že v e-maile zo dňa 11.01.2018 žalovaný uvádza, čo podľa jeho názoru bolo predmetom dohody, keď súd si nemôže sám z predložených dôkazných prostriedkov vyvodzovať podstatné skutkové tvrdenia. Obsah zmluvy si súd nemôže vyvodzovať zo žalobcom predložených dôkazov, či už je to žalobcom označená e-mailová komunikácia alebo žalobcom predložený listinný dôkazný prostriedok, z ktorého má vyplývať, čo mal žalobca zaobstarať a aký inventár mal doviezť, keďže v tomto smere žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by mali tieto dôkazné prostriedky preukazovať. Bolo úlohou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia a na ich preukázanie predkladať a označovať dôkazné prostriedky. Pokiaľ žalobca neuviedol také skutkové tvrdenie, z ktorých by pre súd vyplýval konkrétny obsah uzavretej nepomenovanej a ani inej zmluvy so všetkými jej podstatnými náležitosťami, nebolo úlohou súdu prvej inštancie si z dôkazných prostriedkov vyvodzovať obsah dohody a nahrádzať tak procesnú aktivitu žalobcu, ktorý je povinný v podanej žalobe úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie, keď opísanie rozhodujúcich skutočností nie je možné nahradiť odkazom na predložené dôkazy (§ 132 CSP). Aby strana mohla splniť aj svoju zákonnú povinnosť označiť alebo predložiť potrebné dôkazy, musí si predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie právne významných skutočností stranou - tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Žalobcovi stačilo z predložených dôkazných prostriedkov vyvodiť skutkové tvrdenia, avšak žalobca v celom priebehu konania netvrdil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť existenciu určitého zmluvného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným.
47. Preto je správny právny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa uzavretie zmluvy so žalovanými s konkrétnym predmetom (tvrdiť a ani) preukázať nepodarilo. Pokiaľ žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal vznik inominátnej zmluvy, z ktorého by vyplývalo pre žalobcu voči žalovanému po poskytnutí konkrétnej služby právo na zaplatenie odmeny za odpracované hodiny, požičaný inventár, cestovné a diaľničnú známku, existenciu takéhoto nároku žalobcu z právneho titulu uzavretej zmluvy medzi stranami sporu nebolo možné žalobcovi priznať. 48. Z obsahu podaného odvolania je zistiteľné, že žalobca za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať rozsah a cenu žalobcom reálne poskytnutého plnenia. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neuviedol v spore skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné ustáliť rozsah ním skutočne poskytnutých gastronomických služieb (napr. počet hostí, počet pripravených jedál a ich druh a pod.), ani riadne nešpecifikoval gastronomický inventár (jeho jednotlivé položky), ktorý pri ich vykonávaní použil. Vytýkal súdu prvej inštancie, že z tohto dôvodu nevykonal znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia ceny prác a prenájmu za gastronomický inventár. Žalobca nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vidí v tom, že v konaní predložil súdu rozpis odpracovaných hodín, čo mal v konečnom dôsledku potvrdiť svedok F. K.. Aj žalovaný podľa žalobcu potvrdil, že žalobca pravdepodobne vykonal práce. Žalobca doplnil, že v konečnom dôsledku bolo možné všetko stiahnuť z kamerového záznamu, ktorý žiadal doplniť do spisu, avšak mu nebolo vyhovené. Žalobca vyjadril presvedčenie, že má byť zachovaná prenesená dôkazná povinnosť a žalovaný bol povinný dokázať, že žalobca práce nevykonal. 49. K súboru týchto odvolacích námietok odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR je možné vyvodiť názor, podľa ktorého sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože to je vecou súdu, ktorý je povinný vec posúdiť podľa právnych noriem, ktoré na tvrdený a zistený skutkový stav dopadajú. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/196/2009 uviedol, že: „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia.“ V ďalšom uznesení sp. zn. 5Obdo/73/2018 Najvyšší súd SR skonštatoval, že: „Porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces dovolací súd vzhliadol v postupe súdu nižšej inštancie - odvolacieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s odvolaním žalobcu a to konkrétne, ak akceptoval názor súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo v ústnej forme, sa nezaoberal možnosťou práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným na úkor žalobcu.“. 50. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne vec posúdil, ak pri rozhodovaní o nároku žalobcu prihliadol aj na možnosť priznať žalobcom uplatnený nárok nielen z titulu žalobcom tvrdenej uzavretej inominátnej zmluvy, ale aj z titulu možného bezdôvodného obohatenia sa na strane žalovaného na úkor žalobcu. Pokiaľ potom žalobca aj v podanom odvolaní uvádza, že sa v tomto súdnom konaní domáha zaplatenia sumy za skutočne vykonanú prácu do 01.01.2018, v zmysle zásady „súd pozná právo“ prichádzalo do úvahy priznanie uplatneného nároku žalobcovi aj z titulu bezdôvodného obohatenia.
51. V zmysle čl. 10 ods. 3 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II), ak rozhodné právo nemožno určiť podľa odsekov 1 alebo 2, rozhodným právom je právny poriadok krajiny, na území ktorej došlo k bezdôvodnému obohateniu. Keďže k bezdôvodnému obohateniu došlo na území Slovenskej republiky, v posudzovanom prípade je rozhodným právom právny poriadok Slovenskej republiky. 52. Podľa § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 53. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 54. V pomeroch prejednávanej veci potom bolo v záujme dosiahnutia úspechu žalobcu v tomto spore potrebné z jeho strany uniesť bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu ku skutočnosti, že žalovaný získal na úkor žalobcu majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu (§ 451 Občianskeho zákonníka) v sume 1.472,64 Eur v podobe odmeny za odpracované hodiny zamestnancov žalobcu spolu vo výške 1.480,- Eur, odmeny za požičaný inventár 744,- Eur, cestovné 1 200 km x 12,- Kč/km 576,- Eur a diaľničnú známku 21,- Eur, po odpočítaní zálohovej platby. 55. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v priebehu konania konkrétne odpracované hodiny za konkrétne dni od 26.12.2017 do 01.01.2018 pri konkrétnych zamestnancoch žalobcu, teda p. E. a p. H., nešpecifikoval, tieto vymedzil až v priebehu odvolacieho konania. 56. Žalobca však bol v zmysle § 153 ods. 1 CSP povinný uviesť všetko, čo chcel v rámci prostriedkov procesného útoku uplatniť, včas, teda v zásade v podanej žalobe. Žalobca ako sporová strana znáša povinnosť úplného opísania rozhodujúcich skutočností (ako prostriedku procesného útoku) a na uvedenie tvrdení je Civilným sporovým poriadkom časovo limitovaný tak, že ich je povinný uplatniť už pri prvom úkone, kedy ich uplatniť môže, ak koná starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Nemá preto zákonom garantované právo „odkladať“ svoje podstatné skutkové tvrdenia až na odvolacie konanie. Pre civilné sporové konanie je charakteristické, že úspech v spore závisí nielen od správnej, ale aj od včasnej procesnej aktivity strany sporu. Procesnú aktivitu strana realizuje uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sú podľa § 149 CSP najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity, teda aj včas uviesť relevantné skutkové tvrdenia. 57. Ak chcel žalobca s podanou žalobou uspieť, bolo jeho procesným právom a zároveň povinnosťou uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia, teda uviesť, aké plnenie žalovanému skutočne poskytol, teda uviesť konkrétny rozsah odpracovaných hodín zamestnancami žalobcu pre žalovaného, keď uvedenie týchto tvrdení nie je možné nahradiť odkazom na predložené dôkazy. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, mohli strany uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. V zmysle § 366 CSP majúcom základ v koncentrácii konania podľa § 154 CSP odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
58. Uplatnenie prostriedkov procesnej obrany žalovaného v podanom odvolaní, ktorými sú skutkové tvrdenia o tom, že pracovná doba p. E. bola dňa 26.12.2017 od 15:00-23:00, t.j. 8 hodín, dňa 27.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 28.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 29.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 30.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 31.12.2017 od 7:00-24:00, t.j. 17 hodín, dňa 01.01.2018 od 00:01-5:00, t.j. 5 hodín a od 8:00-12:00, t.j. 4 hodiny a pracovná doba pani H. bola dňa 26.12.2017 od 15:00-23:00, t.j. 8 hodín, dňa 27.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 28.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 29.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 30.12.2017 od 7:00-23:00, t.j. 16 hodín, dňa 31.12.2017 od 7:00-24:00, t.j. 17 hodín, dňa 01.01.2018 od 00:01-5:00, t.j. 5 hodín a od 8:00-12:00, t.j. 4 hodiny, nie je možné v odvolacom konaní uplatniť, keďže sa nejedná o prípustné novoty z toho dôvodu, že žalobcovi nič nebránilo, aby tieto tvrdenia predniesol už v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca ani žiadnymi objektívnymi skutočnosťami neodôvodnil svoju procesnú pasivitu v podobe ich doterajšieho neuplatnenia. 59. Z obsahu spisu potom odvolací súd zistil, že zo žalobcom uvedených tvrdení nevyplýva, aké konkrétne služby mal pre žalovaného vykonať p. E. a aké konkrétne služby mala pre žalovaného poskytovať p. H. a ani v akom konkrétnom rozsahu. Žalobca neuviedol, aký konkrétny inventár mal používať pri poskytovaní služieb žalovanému. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žiadne konkrétne skutkové tvrdenia žalobca nepredniesol ani vo vzťahu k uplatnenému nároku na cestovné, v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by uhradil diaľničnú známku. Žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že náklady žalobcu na cestovné a diaľničnú známku sú prospechom žalovaného na úkor žalobcu. 60. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca predložil ako dôkaz o vykonaní služieb pre žalovaného rozpis činností, pripojený k listu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 16. 05. 2018, označený ako Vyúčtovanie poskytnutých gastronomických služieb, ktorý nebol podpísaný žalovaným. Žalovaný jeho odsúhlasenie v konaní poprel, aj vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tento nie je nikým verifikovaný, overiteľný, či overený. 61. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že svedok K. nepotvrdil konkrétny rozsah odpracovaných hodín zamestnancov žalobcu a ani to, aké konkrétne služby ten ktorý z nich pre žalovaného vykonával. 62. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný nepotvrdil konkrétny rozsah odpracovaných hodín zamestnancov žalobcu a ani to, aké konkrétne služby ten ktorý z nich pre žalovaného vykonával, dodanie žalobcom tvrdeného plnenia poprel. 63. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že dôkaz kamerovým záznamom žalovaného nemohol byť vykonaný, pretože tento nemal žalovaný vzhľadom na odstup času a legislatívu GDPR k dispozícii. 64. Aj podľa odvolacieho súdu na podklade vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k záveru, že žalobcovi sa v konaní podarilo tvrdiť resp. preukázať rozsah ním skutočne dodaných služieb žalovanému, keď tento napriek tomu, že si voči žalovanému uplatnil odmenu za hodinovú prácu jeho zamestnancov pre žalovaného, včas neuviedol (odvolací súd špecifikáciu počtu odpracovaných hodín v odvolacom konaní posúdil ako neprípustnú novotu), koľko hodín jeho zamestnanci pre žalovaného odpracovali, v celom priebehu konania neuviedol, aký druh práce ten ktorý zamestnanec žalobcu pre žalovaného vykonal a žiadny z vykonaných dôkazov konkrétny rozsah vykonaných hodín nepotvrdil. Pokiaľ potom žalobca v podanom odvolaní namietal, že svedok F. K. aj žalovaný mali potvrdiť, že žalobca (jeho zamestnanci) vykonal pre žalovaného práce, opätovne odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca neuviedol, aké konkrétne práce, aké konkrétne osoby, za koľko odpracovaných hodín, v ktorých pracovných dňoch, sa takéto potvrdenie má týkať a tieto osoby ani žiadny konkrétny rozsah prác nepotvrdili. Neobstojí potom tiež odvolacia argumentácia žalobcu, že žalovaný počet odpracovaných hodín nepoprel, keďže žalovaný takéto skutkové tvrdenie žalobcu poprieť nemohol, keďže toto žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ani neprodukoval. Konštatovanie žalovaného, že žalobca pravdepodobne práce vykonal, nie je dôkazom o konkrétnom rozsahu a druhu vykonaných prác. To, že bola potvrdená prítomnosť zamestnancov žalobcu v prevádzke žalovaného F. K. a žalovaným, zároveň neznamená preukázanie vykonanie konkrétnych služieb v konkrétnom rozsahu tým ktorým zamestnancom, vo vzťahu k týmto skutočnostiam sú skutočnosti zistené z výpovedí týchto osôb bez akejkoľvek výpovednej hodnoty.
65. Nie je možné súhlasiť ani s tou odvolacou námietku žalobcu vo vzťahu k vyúčtovaniu odpracovaných hodín, podľa ktorej tieto sa dajú vopred určiť, a to z dôvodu predchádzajúcich dní a jednak z bežnej praxe, keďže túto akciu žalovaný tiež organizoval viackrát predchádzajúce roky. Žalobca aj v podanom odvolaní zdôraznil, že sa domáha „sumy za skutočne vykonanú prácu do 01.01.2018“, potom je v rozpore s pravidlami formálne logiky požiadavka žalobcu, aby sa ním reálne vykonané služby určili odhadom, pričom žalobca ani netvrdil žiadne také skutočnosti, na podklade ktorých by vôbec mohol byť takýto odhad uskutočnený (druh práce, počet hostí a pod.). 66. Pokiaľ si žalobca uplatnil odmenu za poskytnutie inventára, z obsahu spisu vyplýva, že žalobca neuviedol, aký konkrétny inventár bol žalovanému poskytnutý. 67. Pokiaľ potom žalobca navrhol znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia ceny prác a prenájmu za gastronomický inventár, toto dokazovanie bolo možné vykonať len za účelom preukázania konkrétnych tvrdení, teda za účelom ohodnotenia konkrétneho druhu prác konkrétnej osoby za konkrétne časové obdobie. Rovnako tieto závery je nutné vzťahovať aj na gastronomický inventár. Bolo procesnou povinnosťou žalobcu uviesť, aký konkrétny gastronomický inventár priniesol do prevádzky žalovaného, aby bolo možné prípadne vykonať znalecké dokazovanie za účelom určenia obvyklej ceny jeho nájmu. Dokazovanie je časť civilného sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie účastníkov konania. Keďže žalobca skutkové tvrdenia, ktoré mali byť navrhnutým dôkazným prostriedkom preukázané, ani len neuviedol, správne postupoval súd prvej inštancie, keď znalecké dokazovanie na návrh žalobcu nevykonal, keďže v konaní zo strany žalobcu neboli uvedené ani také konkrétne skutkové tvrdenia (počet hodín, druh práce, poskytnutý inventár), ktoré by znalcovi vôbec umožňovali ohodnotiť dodané služby či určiť odmenu za poskytnutý inventár. 68. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s tou odvolacou námietkou žalobcu, že v posudzovanom prípade na základe skutočnosti, že žalovaný si mohol v relevantnom čase overiť vykonanie služby žalobcom prostredníctvom p. K., osobne, či prostredníctvom kamerového systému, má byť dôkazná povinnosť o vykonaných prácach prenesená na žalovaného, teda žalovaný bol v konaní povinný preukázať, že žalobca práce nevykonal. Povinnosť tvrdenia preukázania relevantných skutočností vyplýva z hmotného práva, a preto pokiaľ žalobca v spore tvrdil, že si voči žalovanému uplatňuje odmenu za vykonané práce, bol povinný tieto skutočnosti preukázať, a teda na ňom spočívalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno, aké konkrétne práce pre žalobcu vykonal a pravdivosť svojho tvrdenia preukázať. Žalobca sa v podanom odvolaní naviac domáha, aby súd zaťažil žalovaného bremenom preukázania jeho tvrdenia, že žalobca práce nevykonal. V zmysle dôkaznej teórie však preukazovanie negatívnych tvrdení, že teda konkrétna osoba niečo nevykonala (napr. nezaplatila dlh, nevykonala práce), nie je možné preukázať. Preto negatívne dopady dôkaznej núdze nemožno prenášať na žalovaného, ako to v podanom odvolaní presadzuje žalobca, keďže takáto požiadavka žalobcu nezodpovedá ani hmotnému právu a ani dôkaznej teórii. 69. Z obsahu spisu vyplýva, že vo vzťahu k cestovnému a k nákladom na diaľničnú známku žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by tieto náklady žalobca skutočne vynaložil a že by sa o tieto náklady žalovaný na úkor žalobcu obohatil. Odvolanie žalobcu sa záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní týchto nárokov v konkrétnej rovine nedotýkalo. 70. Aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať rozsah a cenu žalobcom reálne poskytnutého plnenia, preto odvolací súd považuje za správny. 71. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu, že v prípade, ak by bol žalovaný spokojný a zaplatí odmenu, tak žalobca by zostal na prevádzke do 07.01.2018, keď uvedené tvrdenie vychádza z vyjadrenia G. H. a D. E., ktoré bolo dňa 30.03.2022 prednesené ústne na pojednávaní a v listinnej podobe založené do súdneho spisu a potom súd prvej inštancie si nesprávne vyložil predmetný dôkaz, čím boli porušené jeho právo na spravodlivý proces, je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuviedol, aké konkrétne
skutkové tvrdenie súd prvej inštancie považoval na základe tohto dôkazného prostriedku za preukázané a aký vplyv potom mal tento dôkaz na výsledok sporu. Je dôležité v tejto súvislosti tiež poukázať na skutočnosť, že povinnosťou žalobcu je odvolací dôvod nielen tvrdiť, ale aj uviesť konkrétne skutočnosti, ako sa konkrétna vada prejavila na záveroch súdneho rozhodnutia, ktorého vecnú správnosť žalobca spochybňuje. Inými slovami, je procesnou povinnosťou odvolateľa ním uvedený dôvod obsahovo vymedziť, teda musí uviesť konkrétne tvrdenie a argumentáciu, prečo odvolateľ rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne. Účelom odvolacieho konania nie je, aby odvolací súd opätovne posudzoval tvrdenia a argumentáciu strán uvedenú v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to výlučne podľa odvolateľom tvrdených odvolacích dôvodov, keďže podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Uvedenie toho, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa § 363 CSP. Odvolací súd preto vo vzťahu k takémuto všeobecnému tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní uvádza, že pokiaľ žalobca v odvolaní odvolaciu argumentáciu nevymedzil tak, aby umožnil odvolaciemu súdu preskúmať konkrétny záver súdu prvej inštancie, v tejto časti neumožnil odvolaciemu súdu konkrétny odvolací prieskum napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd len opätovne považoval za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nedospel ani k žiadnemu konkrétnemu záveru, do kedy bola medzi stranami dohodnutá skúšobná prevádzka žalobcu u žalovaného. 72. Rovnaké závery je nutné vztiahnuť aj na tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nemôže zostať nepovšimnuté, že žalovaný faktúru vrátil až po 12 dňoch, od kedy bola žalovanému odovzdaná, a preto sa je možné dôvodne domnievať, že ak by ostal na prevádzke, tak by faktúru žalovaný zrejme na opravu neposlal. Žalobca pri tejto námietke vôbec nešpecifikoval, z akého dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne, a teda aj v tomto prípade znemožnil odvolaciemu súdu preskúmanie konkrétnych záverov súdu prvej inštancie. 73. Napokon, pokiaľ žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalobca na zálohovej faktúre č. 170800001 a na faktúre č. 17010032 potvrdil ich prevzatie, nepotvrdil súhlas s fakturovanou cenou, a to s odôvodnením, že pokiaľ by žalovaný nesúhlasil s predmetnými účtovnými dokladmi, tak by ich nikdy nepodpísal, uvedené závery odvolací súd nemôže považovať za správne, pretože faktúra je daňový doklad, a preto potvrdenie prevzatia daňového dokladu bez ďalšieho (t.j. bez preukázanie ďalších súvislostí) nie je súčasne dôkazom o uzavretí konkrétnej zmluvy, ani dôkazom o vyjadrení súhlasu s fakturovanou cenou. 74. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj záver súdu prvej inštancie, že výpoveď svedka F. K. je nepresvedčivá. Žalobca zdôraznil, že práve hlavný prevádzkar žalovaného sa mohol legitímne vyjadriť, či skutočne žalobca vykonal svoju dohodu a vykonal prácu na prevádzke k spokojnosti ubytovaných hostí, čo bola jedna z podmienok k získaniu celej prevádzky do dlhodobého nájmu. Odvolací súd konštatuje, že žalobca opätovne dostatočným spôsobom nevymedzuje svoju odvolaciu argumentáciu, keď nie je zrejmé, prečo podľa presvedčenia žalobcu iba samotné konštatovanie súdu prvej inštancie o nepresvedčivosti výpovede tohto svedka mohlo ovplyvniť prijatie napadnutého rozhodnutia v neprospech žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý z tejto výpovede svedka zistil, že tento nebol prítomný pri uzavretí akejkoľvek dohody žalobcu a žalovaného, a tento svedok nepodal súdu žiadne relevantné vyjadrenie ku konkrétnemu rozsahu skutočne poskytnutých služieb žalobcu (tento žalobca napokon ani netvrdil). To, či sa mohol svedok legitímne vyjadriť k týmto skutočnostiam, súd prvej inštancie nespochybnil. Žalobca bol oprávnený klásť svedkovi na pojednávaniach otázky za účelom preukázania rozsahu ním skutočne dodaných služieb v konkrétnych dňoch, avšak z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žiadne takéto konkrétne skutkové tvrdenia v konaní nepredniesol a následne žiadne otázky za účelom preukázania konkrétneho poskytnutého plnenia žalovanému ani na tohto svedka neadresoval. Pokiaľ žalobca citoval v podanom odvolaní z výpovede svedka F. K. zo dňa 16.11.2022, opätovne neuviedol, či v súvislosti s touto výpoveďou súd prvej inštancie prijal nesprávne závery o tvrdených skutočnostiach, a teda aj v tomto smere nevymedzil dostatočne odvolací dôvod, keď neuviedol, aké konkrétne nesprávne skutkové zistenia súd prvej inštancie z tejto výpovede mal prípadne vyvodiť. Žalobca v podanom odvolaní v tomto smere neuviedol ani to, aké prípadné nedostatky v dokazovaní výsluchom tohto svedka mali v jeho neprospech ovplyvniť prijaté súdne rozhodnutie.
75. Pokiaľ žalobca považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za svojvoľné, v hodnotení dôkazov jednostranne smerované a neudržateľné s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 117/07, v tomto smere nepredniesol konkrétnu odvolaciu argumentáciu, a teda ani v tomto smere nevymedzil konkrétny odvolací dôvod. 76. Sumarizujúc odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd záverom zdôrazňuje, že žalobca v podanom odvolaní namieta jednotlivé čiastkové závery súdu prvej inštancie, nedôvodne pripisuje súdu prvej inštancie závery, ktoré neprijal (napr. žalobca v odvolaní namietal, že v konaní nebola preukázaná dohoda o bezodplatnom poskytovaní služieb, čo súd prvej inštancie ani nekonštatoval), avšak abstrahuje od podstaty zamietavého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému nároku, ktoré je založené na tom, že pre absenciu podstatných skutkových tvrdení a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania nebolo možné zo strany súdu prvého stupňa dospieť k záveru o uzavretí inominátnej (a ani inej) zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej by vyplýval žalobcom uplatnený nárok a žalobcovi nebolo možné priznať ním uplatnený nárok ani z titulu bezdôvodného obohatenia pre nepreukázanie ním skutočne poskytnutého rozsahu plnenia a jeho ceny. Aby bol žalobca v tomto spore úspešný, nestačilo preukázať len to, že bol v prevádzke žalovaného a vykonal pre neho služby do 01. 01. 2018 k spokojnosti zákazníkov žalovaného, pre jeho úspech v spore bolo potrebné vzhľadom na ním uplatnený nárok tvrdiť a preukázať, koľko hodín jeho zamestnanci odpracovali pre žalovaného, aký inventár bol z jeho strany žalovanému poskytnutý, že mu vznikol voči žalovanému právo na náhradu cestovného práve v ním požadovanej sume a za ním tvrdený počet kilometrov a rovnako že mu vzniklo právo na úhradu diaľničnej známky práve v ním tvrdenej výške, čo sa však žalobcovi preukázať nepodarilo. 77. Odvolací súd pripomína, že procesný zmysel dôkazného bremena a bremena tvrdenia je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v prípade, kedy pre spor významné skutočnosti tvrdené žalobcom neboli na podklade vykonaného dokazovania preukázané, teda v prípadoch, že výsledky dokazovania súdu neumožňujú prijať záver o pravdivosti, ani o nepravdivosti skutočností tvrdených zo strany žalobcu, prípadne právne významné skutočnosti neboli zo strany žalobcu ani len tvrdené. V týchto prípadoch nedostatku skutkových tvrdení a tzv. dôkaznej núdze musí potom súd rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva tvrdiť a preukázať právne významné skutočnosti. Ten, kto má povinnosť prostredníctvom označených dôkazov preukázať svoje tvrdenia, nesie tiež procesnú zodpovednosť za to, že jeho tvrdenia preukázané neboli a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech. V posudzovanom prípade pre nedostatok relevantných skutkových tvrdení a pre nedostatok dôkazov žalobca v konaní nemohol byť úspešný, keď žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu inominátnej zmluvy a ani rozsah a cenu ním skutočne poskytnutého plnenia žalovanému. Pokiaľ žalobca tvrdil, že má voči žalovanému pohľadávku, ktorú žalovaný nezaplatil, bolo jeho povinnosťou tvrdiť relevantné skutočnosti, na podklade ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že takáto pohľadávka žalobcovi skutočne vznikla v žalovanej výške a následne tieto tvrdenia preukázať. 78. Žalobca v posudzovanom spore ani do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd vo veci skončil dokazovanie (§ 154 CSP), neuplatnil také prostriedky procesného útoku (§ 149 CSP), na základe ktorých by bolo možné zo strany súdu prvej inštancie prijať záver o dôvodnosti a preukázaní uplatneného nároku žalobcu, keď žalobca najmä neuviedol rozhodujúce a úplné skutkové tvrdenia na podporu svojho nároku a nepredložil a ani neoznačil dôkazy na ich preukázanie. Pokiaľ si potom žalobca dostatočným spôsobom nesplnil svoju povinnosť tvrdenia a na ňu nadväzujúcu dôkaznú povinnosť, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze pričítal žalobcovi, na ktorom ležala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za tvrdenie a preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Dôvody uvedené žalobcom v odvolaní preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré by po skutkovej a právnej stránke boli spôsobilé na zmenu vecne správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. 79. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/ 07).
80. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal výlučne v zmysle dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok, a ktoré preskúmava odvolací súd, aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní nezistil. 81. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (II. výroková veta rozhodnutia). 82. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (III. výroková veta rozhodnutia). 83. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 84. Odvolací súd zistil, že v II. výrokovej vete preskúmavaného rozhodnutia sa nachádza zrejmá chyba v písaní, keď namiesto správnej formulácie, že žalovanému sa proti žalobcovi priznáva náhrada 100% „trov“ konania, sa v tomto výroku nachádza formulácia, že žalovanému sa proti žalobcovi priznáva náhrada 100% „rov“ konania. Preto postupom podľa ust. § 224 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací súd tento výrok napadnutého rozhodnutia opravil (I. výroková veta rozhodnutia). 85. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).