Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 11Co/128/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715203699 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6715203699.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu: I.. U. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom vo S., F. XXXX/X, XXX XX, zastúpeného PETKOV & Co s.r.o., so sídlom v Bratislave, Na vŕšku 12, 811 01, IČO: 50 430 742, proti žalovanému: P. republika, za ktorú koná L. obrany P. republiky, so sídlom v Q., B. 8, XXX XX, I.: XX XXX XXX, o zaplatenie 1.377,14 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14C/146/2015-256 zo dňa 27.03.2019, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e. II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 380,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 380,96 Eur, počítaným od 25.03.2015, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 % (tretí výrok). Z jeho dôvodov vyplýva, že vychádzal z ustanovení §1, §2, §3 ods. 1, 2, §4 ods. 1, §5 ods. 1, §6 ods. 1, 3, §15 ods. 1, §16 ods. 4, §17 ods. 1, §18, ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom od 01.01.2013 (ďalej v texte aj len „z.č. 514/2003 Z.z.“ alebo aj „zákon o zodpovednosti za škodu“), §81, §82 ods. 2, 3, §70 ods. 1, §1 ods. 1, 2, 3, §2 ods. 1, 6, §191 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej v texte aj len „z.č. 346/2005 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej službe“), §1 ods. 3, §11 ods. 1, §15, §16 ods. 3, 4, §17 ods. 1, 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte aj len „vyhláška“). Konštatoval, že riaditeľ U. úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj len „riaditeľ“) dňa 12.08.2014 vydal personálny rozkaz č.XXXX, ktorým rozhodol o prepustení žalobcu ako profesionálneho vojaka zo služobného pomeru podľa §70 ods. 1 písm. o) z.č. 346/2005 Z.z. jeho doručením, t.j. dňom 12.09.2014, kedy personálny rozkaz nadobudol vykonateľnosť. Žalobca v lehote 15 dní podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie a to po porade s advokátom, ktoré si za služby vyúčtoval faktúrou č. 80/2014 sumu 1.080,- Eur, zaplatenú žalobcom 30.10.2014 vo výške 1.000,- Eur a 31.10.2014 vo výške 80,- Eur. Následne žalobca advokáta splnomocnil na zastupovanie v odvolacom správnom konaní; dohodnutú tarifnú odmenu podľa vyhlášky vo výške 297,14 Eur, vyúčtovanú advokátom faktúrou č. 82/2014, žalobca zaplatil v hotovosti dňa 07.11.2014. Riaditeľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a personálny rozkaz dňa 20.10.2014 zrušil; s poukazom na §3 ods. 1 písm. h), §6 ods. 3 veta prvá, §17 ods. 1, §18 ods. 1, 3 z.č. 514/2003 Z.z. žalobca tvrdil, že ide o nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, pretože rozhodnutie bolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť už v momente doručenia žalobcovi a následne bolo na základe podaného riadneho opravného prostriedku žalobcom zrušené autoremedúrou. Toto rozhodnutie ako priama príčina bezprostredne vyvolalo následok vo forme oprávneného konania žalobcu za účelom jeho právnej obrany, čím bol splnený predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, pričom toto nezákonné rozhodnutie priamo produkovalo oprávnené a účelne vynaložené náklady na právne služby vo forme právneho staviska a následne trov právneho zastúpenia odvolacieho konania predstavujúce skutočnú škodu vo výške 1.080,- Eur v zmysle §17 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. zaplatením faktúr a suma 297,14 Eur ako náhrada trov konania v zmysle §18 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, celkom vo výške 1.377,14 Eur. Žalobca zo dňa 28.11.2014 požiadal žalovaného v zmysle §4 ods. 1 písm. d) a §15 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody v celkovej výške 1.377,14 Eur, avšak tento prípisom zo dňa 11.03.2015 nárok žalobcu na náhradu škody neuznal. Žalovaný nesúhlasil so žalobou s poukazom na §191 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. z dôvodu, že v predmetnej veci mal riaditeľ analogickú pozíciu ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči svojmu zamestnancovi; služobný pomer profesionálneho vojaka je špecifickým služobným vzťahom, ktorý má vzhľadom na svoju podstatu zamestnanecký charakter s určitými modifikáciami. Neboli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nezákonnosť predmetného personálneho rozkazu, keďže riaditeľ postupoval pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru v zmysle zákona a interných predpisov. Žalobca nemusel byť zastúpený advokátom; podľa Správneho poriadku, v zmysle ustanovení ktorého prebehlo konanie o prepustenie žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia má žalobca znášať sám; ak rozhodnutie neobsahovalo výrok o tom, že žiadny účastník nemá právo na náhradu trov konania, nemohlo u žalobcu dôjsť ku vzniku škody v rozsahu uplatnených trov právneho zastúpenia podľa §18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z.. Nesúhlasil s tým, aby odmena za právne zastupovanie bolo dohodnutá v ľubovoľnej výške: trovy právneho zastúpenia by bolo možné akceptovať iba v prípade ich dohodnutia na úrovni tarifnej odmeny v zmysle §1 ods. 3 a §11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Okresný súd dňa 29.03.2017 rozhodol rozsudkom č.k. 14C/146/2015-101. Poukázal na to, že riaditeľ nemohol vystupovať v pozícii zamestnávateľa vzhľadom na §191 ods. 1 zákona o služobnom pomere, preto pri vydaní predmetného personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, nebolo možné aplikovať analogicky ustanovenia Zákonníka práce. Žalobca preukázal kumulatívne splnenie troch podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to: 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. K nezákonnému rozhodnutiu uviedol, že hoci personálny rozkaz nebol vydaný v rozpore so žiadnym zákonným ustanovením, bolo v ňom prezentované stanovisko k príslušnej problematike, ktoré síce bolo odlišné od stanoviska, uvedeného v rozhodnutí o zrušení pôvodného personálneho rozkazu v dôsledku vyhoveniu odvolania žalobcu, to však neznamená, že by predmetný personálny rozkaz nebol v súlade s objektívnym právom, čím bola splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia; nezákonným rozhodnutím je personálny rozkaz riaditeľa č. 7485 z 12.08.2014 v zmysle §6 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť, hoci síce proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať v zákonnej lehote odvolanie, avšak bez ohľadu na to služobný pomer žalobcu skončil dňom doručenia tohto rozhodnutia. V zmysle §6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v takomto prípade možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku; v súdenej veci nebolo potrebné vyžadovať, aby predmetné rozhodnutie po nadobudnutí jeho právoplatnosti bolo následne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákon č. 514/2003 Z.z. pojem „nezákonné rozhodnutie“ legálne nedefinuje, avšak aj v zmysle ustálenej judikatúry pre správnu interpretáciu §6 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné ho vykladať v širších súvislostiach a nevychádzať len z doslovného gramatického výkladu tak, aby výklad bolo možné považovať za ústavne konformný. Ku vzniku škody okresný súd zdôraznil, že napriek špecifikovaniu škody žalobcom vo výške 1.377,14 Eur odmietol jeho právne posúdenie ohľadom interpretácie §17, resp. §18 z.č. 514/2003 Z.z.; považoval za nesporné, že právna analýza advokáta pre žalobcu bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti personálnemu rozkazu a na základe toho tento uplatnený nárok žalobcu možno priznať, ale len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby „vypracovanie právneho rozboru veci“ v zmysle §13a ods. 1 písm. e) vyhlášky, t.j. vo výške 380,96 Eur (tri úkony právnej služby po 61,85 Eur -1/13 výpočtového základu v roku 2014, 3x režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné náklady vo výške 54,20 Eur a náhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 Eur, fakturované faktúrou č. 82/2014 a uplatnené len v rozsahu 50 % v tomto konaní, pretože boli vynaložené aj ešte pre ďalšieho klienta, a to všetko navýšené o 20 % DPH). Poslednú podmienku náhrady škody - príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody - považoval okresný súd za preukázanú žalobcom tým, že pokiaľ by nebol vydaný predmetný personálny rozkaz, nebol by musel žalobca proti nemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku toho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Prvostupňový súd považoval za nesporné, že náhrada škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo zrušené; takýmito konaniami sú aj konania správne, pretože zo žiadneho z ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť, že by na konania, prebiehajúce podľa Správneho poriadku, sa ustanovenie §18 z.č. 514/2003 Z.z. nemalo aplikovať. Okresný súd priznal žalobcovi z prisúdenej sumy 380,96 Eur aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5,05 % ročne od podania žaloby, t.j. odkedy je žalovaný v súdenej veci preukázateľne v omeškaní. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola vybavená listom zo dňa 11.03.2015, teda už ku dňu podania žaloby dňa 25.03.2015 bol žalovaný v omeškaní. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálny banky od 10.09.2014 do 15.03.2016 predstavovala 0,05 %. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa §255 ods. 1 a §262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“) tak, že v rozsahu 44% úspešnému žalovanému (predmetom konania bola suma 1.377,14 Eur, žalobcovi priznal 380,96 Eur, vo zvyšku žalobu zamietol; úspech žalobcu predstavoval 28%, úspech žalovaného 72%, rozdiel je 44 % v prospech žalovaného) priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobcu aj žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 17Co/294/2017-150 zo dňa 30.11.2018 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia; okresný súd nesprávne aplikoval právnu normu, ktorá vada je vždy zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia: zo spisu nebolo dostatočne zistiteľné, v akom postavení vystupoval riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky Liptovský Mikuláš a bolo možné sa len domnievať, že ho Ministerstvo obrany poverilo na vybavovanie personálnych záležitostí, inak spadajúcich do kompetencie Ministerstva obrany. Len preverením tejto skutočnosti je možné v prejednávanom spore posúdiť, či personálny rozkaz riaditeľa o prepustení zo služobného pomeru žalobcu mohol byť individuálnym aktom zamestnávateľa alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci. Uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie podľa návrhov strán za účelom riadneho zistenia skutkového stavu, najmä kto je zamestnávateľom žalobcu, v akej pozícii a na základe akého poverenia resp. rozkazu rozhodoval riaditeľ a pod. a vychádzajúc z neho za použitia správnej právnej úpravy, ktorým bude pravdepodobne Zákonník práce, resp. Občiansky zákonník, opätovne vo veci rozhodne a v prípade, že personálny rozkaz nie je aktom rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale analogicky rozhodnutím zamestnávateľa, zváži i pasívnu legitimáciu žalovaného. Krajský súd nevylúčil, že okresný súd môže dospieť opätovne k rovnakému záveru, ale tento záver musí nadväzovať na dôkazy v tomto smere vykonané. Okresný súd v ďalšom konaní doplnil dokazovanie predložením listinných dokladov stranami sporu, nariadil pojednávanie a rozhodol opäť zhodne so svojím prvším rozsudkom. Z doplneného dokazovania - predloženého Služobného predpisu hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č. 54/2011 o určení služobných úradov, o určení rozsahu rozhodovania vedúcich služobných úradov a o určení rozsahu pôsobnosti veliteľov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky z 09.09.2011 v znení Služobných predpisov hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č. 4/2012 zo dňa 26.01.2012, č.72/2012 zo dňa 20.12.2012 a č. 97/2012 zo dňa 18.12.2013 uzavrel, že (podľa článku 1. Základné ustanovenia bod 1) vo veciach týkajúcich sa štátnej služby profesionálneho vojaka Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „profesionálny vojak“) a právnych vzťahov súvisiacich so vznikom, zmenami a skončením služobného pomeru profesionálneho vojaka (ďalej len „opatrenie“) koná a rozhoduje vedúci služobného úradu alebo veliteľ na základe zákona v rozsahu podľa tohto služobného predpisu; v článku 2 (určenie služobných úradov) sú určené služobné úrady (v zmysle §5 ods. 1 písm. b) zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov) a to Personálny úrad Ozbrojených síl Slovenskej republiky pre profesionálnych vojakov Personálneho úradu a profesionálnych vojakov v rozsahu podľa článku 5, v ktorom je určené oprávnenie riaditeľa rozhodovať v zmysle §82 ods. 3 zákona č. 346/2005 Z.z., a teda vydať personálny rozkaz č. 7485 zo dňa 12.08.2014, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Súd prvej inštancie však neuposlúchol inštrukcie krajského súdu v zrušujúcom uznesení, vydanom dňa 30.11.2018, pretože dňa 04.12.2018 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky kompetenčným senátom uznesením sp.zn. 1KO/25/2018 negatívny kompetenčný spor podľa §8 Správneho súdneho poriadku, v ktorom boli vo všeobecnej rovine riešené aj otázky, majúce zásadný dosah na rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto súdnom spore. Najvyšší súd SR v danej veci posudzoval, či vojenský útvar 63335 Prešov ako služobný úrad v zmysle §6 ods. 1 písm. b) zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov konal a rozhodoval vo verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej veci, pričom sa jednalo o určenie povahy nároku na príplatok výkonným letcom ako zložky platu profesionálneho vojaka. Najvyšší súd pritom posudzoval túto otázku postupne podľa teórie záujmovej, mocenskej, organickej ako i metódy právnej regulácie, pričom vychádzal z toho, že v zákone č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov, ktorým bol zrušený predchádzajúci právny predpis - zákon č. 346/2005 Z.z., v 8. hlave s názvom odmeňovanie a ďalšie peňažné náležitosti upravuje platové náležitosti profesionálnych vojakov; odmeňovanie profesionálnych vojakov na prvý pohľad vzbudzuje dojem, že smeruje k individuálnym súkromným záujmom profesionálnych vojakov, no tento aspekt prevažuje verejnoprávny záujem, ktorý spočíva v zachovaní mieru a bezpečnosti Slovenskej republiky... Samotné odmeňovanie profesionálnych vojakov je len prostriedkom ako tento cieľ dosiahnuť... Právo sa delí na súkromné a verejné podľa povahy vzťahov medzi ich účastníkmi s tým, že o vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti je možné hovoriť vo verejnom práve a vo vzťahu rovnosti v súkromnom práve. V predmetnej veci bezpochyby nie sú subjekty v rovnom postavení, keď profesionálny vojak nemá možnosť dojednať so služobným úradom poskytnutie služobného platu v inom zložení a výške, ako predpokladá zákon č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov. Verejné právo je súhrn noriem, v ktorých aspoň jeden subjekt vystupuje v pozícii nositeľa verejnej moci pri výkone svojich vrchnostenských oprávnení. Služobný úrad, ako organizačná zložka ozbrojených síl SR, je podľa §6 ods. 1 písm. b) zákona č. 281/2015 Z.z. v spojení s §4 Správneho súdneho poriadku orgánom štátnej správy ako verejný ozbrojený zbor. Za znaky súkromnoprávnej regulácie sa považuje rovnosť subjektov, ich autonómia, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s dvojstranným právnym jednaním. Naopak, za znaky verejnoprávnej regulácie je treba považovať nadriadenosť a podriadenosť, autoritatívnosť, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s rozhodnutím orgánov verejnej správy. Na základe toho nie je medzi profesionálnym vojakom a služobným úradom rovný vzťah, keď aj vo veci priznávania služobného platu rozhoduje služobný úrad autoritatívne a vznik, zmena a zánik práva na služobný plat je spojená s autoritatívnym rozhodnutím služobného úradu. Vzťahy, vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka podľa zákona č. 281/2015 Z.z. nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave, týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifický služobný pomer verejného práva podľa zákona č. 281/2015 Z.z...To potvrdzuje aj povaha právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov, ktorá má kódexový charakter a použitie Zákonníka práce je z prevažnej časti vylúčené. Okresný súd s poukazom na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu dospel k záveru, že ani po doplnení dokazovania nemožno konštatovať, že predmetný personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č. 7485 z 12.08.2014 je individuálnym aktom zamestnávateľa, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, ale jedná sa o rozhodnutie orgánu verejnej moci; preto je aj daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v zmysle §1 ods. 3 z.č. 346/2005 Z.z.. Keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané až po rozhodnutí krajského súdu, okresný súd nemohol byť viazaný jeho právnym názorom. Žalobca uplatnil svoj nárok v zákonnej lehote, keď predbežne požiadal o prerokovanie svojho nároku Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žiadosťou zo dňa 28.11.2014, na ktorú dostal negatívnu odpoveď (11.03.2015). Okrem popierania samotného základu nároku žalobcu žalovaný poukazoval na to, že rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu nie je nezákonným rozhodnutím, pretože nebolo vydané v rozpore so žiadnym zákonným ustanovením, ani v rozpore s ustanovením niektorého z interných predpisov; okresný súd sa nestotožnil ani s touto obranou žalovaného, pretože žalobca preukázal splnenie troch základných podmienok, ktoré musia byť splnené kumulatívne pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Predmetný personálny rozkaz riaditeľa bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť; v takom prípade v zmysle §6 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Preto nebolo potrebné vyžadovať, aby predmetné rozhodnutie po nadobudnutí jeho právoplatnosti bolo následne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu pojmu nezákonné rozhodnutie; v zmysle ustálenej judikatúry pre správnu interpretáciu ustanovenie §6 z.č. 514/2003 Z.z. je potrebné vykladať v širších súvislostiach tak, aby výklad bolo možné považovať za ústavne konformný. Okresný súd nesúhlasil s názorom žalovaného ani ohľadom interpretácie §17 a §18 z.č. 514/2003 Z.z.; je nesporné, že právna analýza bola vypracovávaná advokátom pre žalobcu bezprostredne v príčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti predmetnému personálnemu rozkazu, žalobca svojmu advokátovi za ňu riadne zaplatil, preto je v základe tento uplatnený nárok dôvodný; výška tohto nároku je však determinovaná tarifnou odmenou za úkon právnej služby - vypracovanie právneho rozboru veci v zmysle §13a ods. 1 písm. e) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Výška škody potom predstavuje 380,96 Eur ako tarifná odmena advokáta za 3 úkony právnej služby po 61,85 Eur (1/13-ina výpočtového základu v roku 2014), 3-krát režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné náhrady vo výške 54,20 Eur a náhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 Eur tak, ako boli tieto právnym zástupcom žalobcu fakturované faktúrou č. 82/2014, keďže cestovné náhrady ako i náhrada za stratu času boli uplatnené len v rozsahu 50%, pretože boli vynaložené aj pre ešte ďalšieho klienta, a to všetko navýšené o 20% DPH. Okresný súd považoval za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, pretože pokiaľ by nebol vydaný predmetný personálny rozkaz, nemusel by žalobca proti nemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku toho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Za neudržateľný považoval právny názor žalovaného, že v zmysle Správneho poriadku, podľa ktorého prebiehalo konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, si všetky trovy vrátane trov právneho zastúpenia má znášať žalobca sám, pretože nemá oporu v žiadnom z ustanovení zákona č.514/2003 Z.z.. Náhrada škody v zmysle tohto zákona zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené s tým, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že takýmito konaniami budú aj konania správne. Zo žiadneho z ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť, že by na konanie, prebiehajúce podľa Správneho poriadku, sa ustanovenie §18 zákona č. 514/2003 Z.z. nemalo aplikovať. Okresný súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne od podania žaloby z prisúdenej sumy 380,96 Eur, pretože žalovaný je preukázateľne v súdenej veci ku tomuto dňu v omeškaní. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle §255 ods. 1, §262 ods. 1, 2 C.s.p.. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca v časti výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania. Rozsudok v II. a III. výroku považuje za vecne nesprávny, a teda nezákonný; vecnú nesprávnosť vidí v nesprávnom právnom posúdení veci, a to z dôvodov §365 ods. 1 písm. h) C.s.p., preto navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 996,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 996,18 Eur odo dňa 25.03.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ohľadom trov konania navrhol rozhodnúť tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v prvej inštancii proti žalovanému v rozsahu 100%; žiadal priznať aj právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnil tým, že v zmysle §17 ods. 1, §18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda, a to škoda v celom jej rozsahu tak ako vznikla, ak osobitný predpis neustanovuje inak. To znamená, že náhrada škody zahŕňa aj okrem ďalších zložiek škody náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní. Ustanovenie §17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je ustanovením všeobecnej povahy, ktoré stanovuje rozsah náhrady škody a ustanovenie §18 ods. 1 zákona je vo vzťahu k ustanoveniu §17 ods. 1 ustanovením špeciálnym, pretože vo svojom obsahu ustanovenie §18 ods. 1 výslovne pojednáva o jednej z mnohých zložiek škody, o čom svedčí spojka aj, ktorá môže poškodenému v dôsledku nezákonného konania orgánu verejnej moci vzniknúť. Touto zložkou je náhrada účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vzniknú v konaní. Práve, jedine a výlučne k tejto zložke sa viaže norma, obsiahnutá v ustanovení §18 ods. 3 zákona, obsahom ktorej je limitácia tejto zložky náhrady škody, vyplývajúcej z ustanovenia §18 ods. 1 zákona. Žalobca sa snažil poukázať v spore na fakt, že škodu, ktorá mu vznikla tým, že bol povinný zaplatiť advokátovi za vyhotovenie právneho stanoviska, nie je možné podradiť pod náhradu trov konania, ktoré navyše v zmysle §18 ods. 1 zákona musia poškodenému vzniknúť v konaní. Akékoľvek oprávnené náklady poškodeného, ktoré zákon výslovne ako škodu nevylučuje z uspokojenia alebo ich uspokojenie nelimituje, neobmedzuje a zároveň, ktoré poškodenému vzniknú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorá sa nahrádza v celom jej rozsahu v súlade s §17 ods. 1 zákona. Žalobcovi v konaní začali vznikať trovy v zmysle §18 ods. 1 zákona až momentom, kedy požiadal advokáta o prevzatie veci a prípravu odvolania a súčasne advokát túto požiadavku akceptoval. Do tohto momentu nemožno náklady, ktoré poškodený vynaloží v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, v dôsledku čoho mu vzniká škoda, považovať za trovy konania vzniknuté v konaní, keďže nejde o trovy konania, a teda tieto náklady ani nemôžu v konaní vzniknúť, ale vznikajú mimo konania. Je len rozumné predpokladať, že osoba neznalá práva v prípade svojich pochybností o zákonnosti postupu orgánu verejnej moci voči svojej osobe vyhľadá právnu pomoc a konajúc opatrne a obozretne nedá advokátovi bez ďalšieho pokyn na prevzatie a prípravu veci; je len rozumné predpokladať, že najskôr si mimo odvolacieho konania nechá advokátom vyhotoviť analýzu, či je vôbec účelné a dôvodné odvolacie konanie odvolaním proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci iniciovať. Škodca vzhľadom na znenie právnej úpravy musí byť uzrozumený tým, že skutočná škoda podľa §17 ods. 1 zákona s prihliadnutím na §18 ods. 1 zákona má rôzne zložky. Pritom limitáciu rozsahu náhrady škody v zmysle §18 ods. 1 v spojení s §18 ods. 3 zákona zákonodarca prijal výslovne len k náhrade trov vzniknutých v konaní a nie mimo neho. Argumentácia súdu prvej inštancie, že právne stanovisko bolo vyhotovené v príčinnej súvislosti s odvolaním, a teda ide o trovy vzniknuté žalobcovi v konaní, nie je namieste. Zákon o zodpovednosti za škodu expressis verbis limituje výhradne náhradu trov, vzniknutých v konaní. Interpretácia súdu je neprípustne široká, ak do tejto kategórie škody zahŕňa aj náklady vzniknuté síce v súvislosti s konaním, avšak zároveň vzniknuté mimo neho. Ak boli náklady poškodeného oprávnené v súlade s právom a súčasne vznikli mimo konania, nemôžu byť tieto právne kvalifikované ako trovy konania vzniknuté v konaní podľa §18 ods. 1 zákona v spojení s §18 ods. 3 zákona, ale výlučne a jedine iba ako skutočná škoda podľa §17 ods. 1 zákona, ktorá sa nahrádza v celom rozsahu. Preto je žalobca presvedčený, že nárok si voči žalovanému uplatnil žalobou v správnej výške a síce tak, že škoda, ktorá žalobcovi vznikla, pozostáva z nároku vo výške 1.080,- Eur z titulu skutočnej škody v zmysle §17 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu (náklady na právnu pomoc mimo odvolacieho konania) a vo výške 297,14 Eur ako náhrada trov konania v zmysle §18 ods. 1 v spojení s §18 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu ako trovy právneho zastúpenia a náklady vzniknuté v rámci odvolacieho konania. V súvislosti s uvedeným napadol aj výrok o trovách konania, pretože má za to, že má byť úspešný v celom rozsahu a tým pádom má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Pokiaľ by odvolací súd nezdieľal jeho názor, žiadal, aby o trovách konania rozhodol v zmysle §257 C.s.p.. Okresný súd nevzal do úvahy, že procesné zavinenie podania žaloby je na strane žalovaného, keď tento spôsobil žalobcovi ujmu vo forme škody, vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a tiež z dôvodu, že žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu na zaplatenie náhrady škody už v rámci predbežného prerokovania podľa §15 a nasl. Zákona o zodpovednosti za škodu. Žalobca bol nútený podať žalobu o zaplatenie náhrady škody, keďže iný účinný prostriedok právnej ochrany v tejto oblasti právny poriadok Slovenskej republiky nepozná a poškodených na podanie žaloby v takýchto prípadoch odkazuje. Všetky náklady vzniknuté s podaním žaloby a zastupovaním žalobcu v konaní advokátom vznikli práve v súvislosti s predchádzajúcim správaním žalovaného, ktorý svojim postupom vyvolal spor so žalobcom. Procesná vina na vzniku trov žalobcu teda nepochybne leží na strane žalovaného. Na druhej strane nie je dôvod, aby súd priznával trovy žalovanému, hoci bol v konaní úspešnejší, a to preto, že existuje dôvod hodný osobitného zreteľa s poukazom na §257 C.s.p.. Ide o povahu samotného súdneho konania, týkajúceho sa nároku na náhradu škody poškodeného voči Slovenskej republike z dôvodu nezákonného rozhodnutia jej orgánov. Slovenská republika je v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR okrem iného aj právnym štátom, tzn. že je povinná zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám materiálnu ochranu práv a právom chránených záujmov v prvom rade tým, že orgány verejnej moci budú v rámci svojej pôsobnosti uplatňovať svoju právomoc zákonne, a teda rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach subjektov v súlade s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi. Dôvodom vzniku predmetného sporu je skutočnosť, že Slovenská republika prostredníctvom orgánov verejnej moci neposkytla adekvátnu ochranu právam fyzickej osoby a dopustila, že orgán verejnej moci rozhodol o týchto právach nezákonne, v dôsledku čoho bola fyzická osoba nútená využiť prostriedky právnej ochrany, či už voči orgánu verejnej moci alebo voči samotnej Slovenskej republike. Bolo by v rozpore so zásadou materiálnej spravodlivosti, aby žalobca, pôvodne poškodený konaním orgánu verejnej moci, musel platiť trovy škodcovi, hoci škoda poškodenému spôsobená zo strany škodcu skutočne vznikla, avšak poškodený ju v súdnom konaní len nesprávne vyčíslil a uplatnil jej rozsah. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. 3. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj žalovaný, a to proti všetkým jeho výrokom, z dôvodu podľa §365 ods. 1 písm. h) C.s.p., teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na rozporné odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1KO/25/2018 zo 04.12.2018 v bodoch 31, 33, 35, 36, 38 a 39. Keďže podľa názoru odvolateľa Najvyšší súd SR svojmu záveru prezentovanému v uvedenom uznesení dospel tak, že už vznik samotného služobného pomeru profesionálneho vojaka naviazal na rozhodnutie orgánu verejnej správy, tento východiskový predpoklad je nesprávny. Služobný pomer profesionálneho vojaka vzniká na základe konsenzu dvoch rovnocenných subjektov občana a služobného úradu. Prvotným úkonom pri vzniku služobného pomeru je žiadosť o prijatie do služobného pomeru ako návrh na uzatvorenie zmluvy, ku ktorému pristupuje za splnenia zákonom stanovených podmienok rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru ako akceptácia tohto návrhu. Rovnako ako v pracovnom pomere, ani služobný pomer profesionálneho vojaka sa nevyznačuje absolútnou rovnosťou jeho subjektov. Táto existuje len do momentu uzatvorenia pracovného pomeru, resp. vzniku služobného pomeru; následne je zamestnanec, resp. profesionálny vojak povinný dodržiavať zákonom a zamestnávateľom stanovené povinnosti a pracovné, či služobné úlohy, za čo mu patrí dovolenka, odmena a iné súvisiace náležitosti. Nemožno uzavrieť, že služobný pomer profesionálneho vojaka je inštitútom čisto verejnoprávnej povahy, pretože v značnej miere sa v ňom prejavujú znaky súkromnoprávnej regulácie. Poukázal na definíciu charakteru služobného pomeru profesionálneho vojaka v Zákonníku práce autorky prof. T.. W. Q., DrSc., piate a prepracované vydanie na strane 106, ako aj na článok 11 a 13 odporúčania Medzinárodnej organizácie práce č. 196 z roku 2006 o pracovnom pomere. Keďže tieto znaky charakterizujú závislú prácu, aj personálny rozkaz nebol vydaný zo strany štátu ako akt orgánu verejnej moci, ale bol vydaný ako individuálny správny akt v rámci právneho vzťahu profesionálneho vojaka k Slovenskej republike v rámci služobno-právneho pomeru. V zmysle §4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. štátny orgán zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iba vtedy, ak k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo pri výkone verejnej moci. Je nepochybné, že Ministerstvo obrany SR je orgán verejnej moci, ale výkon verejnej moci realizuje výlučne len v rámci svojej pôsobnosti ako orgán verejnej moci. V prípade žalobcu o takýto prípad nešlo, lebo Ministerstvo obrany SR v tejto veci vôbec nevystupovalo a nekonalo ako orgán verenej moci. V mene Slovenskej republiky ako zamestnávateľa žalobcu konal riaditeľ personálneho úradu, pretože išlo o osobitný pracovnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 346/2005 Z.z.. Služobný pomer profesionálneho vojaka podľa tohto zákona je špecifickým služobným vzťahom, ktorý má vzhľadom na svoju podstatu zamestnanecký charakter s určitými modifikáciami. Iba v prípade, ak by Ministerstvo obrany SR vykonávalo ako orgán štátnej správy svoje kompetencie, stanovené v osobitných zákonoch, konalo by ako orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci. V predmetnej veci mal však riaditeľ personálneho úradu analogickú pozíciu ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči svojmu zamestnancovi, t.j. vystupoval v pozícii služobného úradu žalobcu vo veci jeho služobného pomeru podľa zákona č. 346/2005 Z.z.. V žalobcovom prípade neboli splnené ani predpoklady zodpovednosti za škodu, pretože žalobca nepreukázal nezákonnosť personálneho rozkazu, čo je základným predpokladom zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Z odôvodnenia personálneho rozkazu pritom vyplýva, že nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, pretože riaditeľ personálneho úradu postupoval pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru v zmysle zákona a interných predpisov. Nezákonnosť rozhodnutia vyvodil okresný súd z toho, že predmetný personálny rozkaz bol vykonateľný už jeho doručením, teda ešte pred jeho právoplatnosťou. Tento záver nemá oporu v platnej právnej úprave. Pokiaľ veliteľ rozhodol v rámci možností, ktoré mu poskytuje zákon, nemožno hovoriť o nezákonnom rozhodnutí. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia slovenských všeobecných súdov. Pri rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku v tomto spore je primárne zodpovedanie otázky, či postup riaditeľa personálneho úradu pri vydaní personálneho rozkazu o prepustení profesionálneho vojaka zo služobného pomeru spadá pod výkon verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a či riaditeľa personálneho úradu možno pri výkone jeho pôsobnosti považovať za orgán verejnej moci. Žalovaný má za to, že riaditeľ personálneho úradu má v rámci rozhodovania o skončení služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa zákona č. 346/2005 Z.z. analogické postavenie ako zamestnávateľ. Z definície verejnej moci, vyplývajúcej z §2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. možno dedukovať, že v prejednávanom prípade nejde o výkon verejnej moci, ale o výkon vojenského práva v rámci vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, ktoré fungujú na báze príkazov, zákazov a pokynov v určitom uzavretom kruhu vojenského zoskupenia. Služobný úrad nekoná navonok a nemá navonok rozhodovaciu právomoc o právach a povinnostiach alebo o právom chránených záujmoch fyzických osôb. Otázky, týkajúce sa personálnych záležitostí, sa v služobnom pomere profesionálneho vojaka riešia formou personálnych rozkazov, pričom táto forma rozhodnutí nie je súčasťou výkonu práv a povinností zamestnávateľa podľa Zákonníka práce. Ide o špecifické rozkazy, ktorými žalovaný z pozície zamestnávateľa uplatňuje svoju právomoc voči profesionálnym vojakom. Rozhodnutie personálneho úradu vo forme personálneho rozkazu je individuálnym správnym aktom, vydaným v rámci služobného pomeru. Nejde teda o výkon verejnej moci, ale o výkon oprávnenia vedúceho personálneho úradu smerom k žalobcovi ako podriadenému. Žalovaný vystupoval ako služobný orgán, ktorý je na dané opatrenie splnomocnený zákonom č. 346/2005 Z.z.. Rozsudok Okresného súdu Zvolen v prejednávanej veci porušuje princíp právnej istoty, keď nerešpektuje záväzný právny názor odvolacieho súdu v tejto veci v podobe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/294/2017-150 z 30.11.2018. Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí vyššieho súdu, a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatúrnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor vyššieho súdu vyjadrení v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa ne/reflektoval právne závery vyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím súdu zmysluplný právny dialóg. Podobne i v tomto prípade platí, že súd prvej inštancie musí pri nezmenenom skutkovom a právnom stave bez výnimky rešpektovať záväzný právny názor svojho odvolacieho súdu. V prípade rozsudku okresného súdu sa tak nestalo. Navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Vyjadrenia k odvolaniam žalobca ani žalovaný nepodali. 5. Konanie v prejednávanom spore bolo začaté pred 30.06.2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj len „O.s.p.“), zrušeným Civilným sporovým poriadkom, účinným od 01.07.2016, ktorý v §470 ods. 1 uvádza, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa §470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom v §380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 7. V zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu i žalovaného vo veci nie je dôvodné. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pretože tento vykonal v prejednávanej veci dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil správne a z tohto vyvodil aj správny právny záver; rozhodnutie súdu bolo podložené zabezpečenými listinnými dôkazmi; rozhodnutie okresného súdu spĺňa náležitosti ustanovenia §220 C.s.p.. 9. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca je profesionálny vojak u žalovaného; vzhľadom na zdravotné problémy (transplantácia srdca) mal udelenú výnimku z plnenia požadovaných noriem z pohybovej výkonnosti a bol zo zdravotných dôvodov oslobodený od preskúšania (v roku 2012 a 2013). Napriek udelenej výnimke bol pre nesplnenie podmienok prepustený zo služobného pomeru podľa §70 ods. 1 písm. o) Zákona o služobnom pomere vojakov personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č. 7485 zo dňa 12.08.2014; na základe odvolania žalobcu (po predchádzajúcej porade s advokátom) riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl SR Rozhodnutím č. PU-71-94/2014-OddSSS zo dňa 20.10.2014 tento personálny rozkaz v rámci autoremedúry zrušil s tým, že služobný pomer žalobcu podľa §78 ods. 1 Zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov trvá (č.l. 14-23 spisu). Žalobca odvolanie podal cestou advokáta (na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 13.09.2014- čl.34 spisu), právne služby (právna analýza a stanovisko ku zákonnosti personálneho rozkazu riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl SR č. 7485 zo dňa 12.08.2014) advokát žalobcovi vyúčtoval faktúrou č. 80/2014 vo výške 1.080,- Eur (č.l. 37 spisu); žalobca zaplatil sumu 1.000,- Eur dňa 30.10.2014 a sumu 80,- Eur dňa 31.10.2014 (č.l. 38, 39 spisu). Ďalšia odmena za právne služby, poskytnuté za "spísanie odvolania proti personálnemu rozkazu a zastupovanie v odvolacom konaní" v zmysle plnomocenstva zo dňa 24.09.2014 (č.l. 12 spisu) bola vyúčtovaná faktúrou č. 82/2014 v sume 297,14 Eur (č.l. 40), ktorú žalobca považuje za škodu, vzniknutú v príčinnej súvislosti s bránením svojho práva, keď požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (dňa 28.11.2014), na ktorú žiadosť žalovaný dňa 11.03.2015 odpovedal negatívne. Dňa 25.03.2015 žalobca podal na okresný súd žalobu o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pretože žalovaný v zmysle §3 ods. 1 citovaného zákona zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Okresný súd po vykonanom dokazovaní listinnými dokladmi ako aj výsluchom strán sporu na pojednávaní dňa 29.03.2017 vo veci rozhodol a žalobcovi priznal 380,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 380,96 Eur od 25.03.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44%. Na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti tomuto rozsudku krajský súd uznesením č.k. 17Co/294/2017-150 zo dňa 30.11.2018 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd po doplnení dokazovania rozhodol aktuálne odvolaním napadnutým rozsudkom zhodne so svojím prvým rozhodnutím. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie opäť žalobca aj žalovaný. 10. Krajský súd odvolania žalobcu aj žalovaného po preskúmaní odvolacích námietok ako aj predchádzajúceho konania spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nepovažuje za dôvodné. Súd prvej inštancie dospel ku správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých v časti žalobe vyhovel. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§380 ods. 2 C.s.p.); z dôvodu podaných odvolaní obidvomi stranami sporu preskúmaval celý rozsudok okresného súdu. 11. V zmysle Zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR služobný pomer žalobcu je pomerom vojaka ku Slovenskej republike ako právneho vzťahu profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby. Štátnu službu vykonáva profesionálny vojak v ozbrojených silách Slovenskej republiky; štátna služba podľa tohto zákona sa vykonáva v služobnom pomere v prípravnej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe. Hlavným služobným úradom pre štátnu službu profesionálnych vojakov je na účely tohto zákona Ministerstvo obrany SR; vedúcim hlavného úradu je minister obrany Slovenskej republiky; hlavný úrad riadi okrem iného služobné úrady. Služobný úrad na účely tohto zákona je organizačná zložka ozbrojených síl určená ministrom pre profesionálnych vojakov ozbrojených síl a koná a rozhoduje vo veciach, týkajúcich sa služobného pomeru profesionálneho vojaka a právnych vzťahov s ním súvisiacich. V služobnom úrade rozhoduje vedúci služobného úradu v rozsahu, ktorý určí minister služobným predpisom v medziach tohto zákona. Ak je služobným úradom organizačná zložka ozbrojených síl, určená podľa §5 ods. 1 písm. b), jeho vedúcim je veliteľ organizačnej zložky. Riaditeľ personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky koná v pozícii oprávneného rozhodovať o personálnych otázkach profesionálnych vojakov v súlade so služobnými predpismi hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov. 12. V prvom rade krajský súd poukazuje na (správne) doplnené dokazovanie po zrušení prvšieho rozhodnutia okresného súdu, a to predloženie služobných predpisov žalovaným, po oboznámení sa s ktorými okresný súd definoval oprávnenie riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl SR vydať personálny rozkaz, ktorým žalobcu prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka (viď č.l. 191-238 spisu). So záverom okresného súdu sa krajský súd stotožňuje a na dôvody v tomto smere poukazuje. 13. Krajský súd považuje za potrebné - vzhľadom na námietky najmä žalobcu, ale i žalovaného v odvolaní - osobitne odkázať na dôvody v zrušujúcom uznesení, vzhľadom na ktoré sa tam nevysporadúval s ich odvolacími námietkami: krajský súd uviedol, že za aktuálneho dôkazného stavu súhlasí s názorom žalovaného, že v prejednávanej veci nejde o rozhodnutie orgánu pri výkone verejnej moci, tak ako to má na mysli §1 zákona č. 514/2003 Z.z.; uviedol tiež, že v dôsledku vady postupu okresného súdu, ktorú videl v nedostatočnom špecifikovaní oprávnenia riaditeľa personálneho úradu ozbrojených síl SR, sa ďalšími odvolacími námietkami vo vzťahu k základu a výške škody nezaoberal (viď bod 19, 20 zrušujúceho uznesenia krajského súdu). Po doplnení dokazovania okresným súdom predložením služobných predpisov žalovaným bola táto pochybnosť jednoznačne odstránená. 14. Žalovaný namietal v odvolaní, že okresný súd vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v kompetenčnom senáte sp.zn. 1KO/25/2018 dňa 04.12.2018 - krajský súd v súdenej veci rozhodoval uznesením zo dňa 30.11.2018 - nepostupoval v zmysle predbežného právneho názoru odvolacieho súdu. Krajský súd nepovažuje takýto postup okresného súdu za rozporný s procesnými ustanoveniami: okresný súd jednak doplnil dokazovanie v zmysle pokynu krajského súdu a až za takto zmeneného skutkového stavu, pod vplyvom rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu (rozhodujúceho len niekoľko dní po rozhodovaní krajského súdu - 30.11.2018-04.12.2018), v ktorého rozhodnutí bola zodpovedaná otázka, majúca zásadný význam pre rozhodnutie aj v prejednávanej veci, sa odklonil od právneho názoru odvolacieho súdu. Spornou otázkou, ako správne konštatoval okresný súd v prejednávanej veci, bolo zadefinovanie, či v prejednávanom spore ide o verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a jeho nadriadeným; okresný súd správne konštatoval, že bola namieste aplikácia záverov odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pri riešení negatívneho kompetenčného konfliktu, na ktoré vo svojich dôvodoch poukázal. 15. Žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na rozpory v odôvodnení tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR, vzhľadom na ktoré navrhuje neakceptovať ich v prejednávanej veci pri posudzovaní vzťahu žalobcu (keďže je v pozícii zamestnanca) a žalovaného (keďže je v pozícii zamestnávateľa). Takýto názor neobstojí. V prvom rade krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/170/2018 zo dňa 23.05.2019, v ktorom konštatoval, že „ustálená prax dovolacieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory, obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory akceptovali, prípadne myšlienkovo na ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzali (3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10.10.2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24.01.2018 sp.zn. 6 Cdo 29/2017, právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská, publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk, vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ (R 71/2018). Najvyšší súd SR k rovnakému názoru (vzťah vojaka a služobného úradu nie je vzťahom zamestnanca a zamestnávateľa) dospel nielen v uznesení sp.zn. 1KO/25/2018, ale obdobný záver prijal aj v rozhodnutí sp.zn. 1KO/3/2019 z 19.02.2019, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 32/2019. Poukázal pritom aj na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 4As 225/2018 zo dňa 25.10.2018 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 3Abs 83/2013 zo dňa 16.07.2014. Okrem toho, Najvyšší súd SR obdobnú problematiku riešil aj v rozhodnutiach zo dňa 28.03.2019, sp.zn. 3Cdo/78/2018 a 3Cdo/79/2018, uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 7/2019, v ktorých okrem iného konštatuje, že služobný pomer (policajtov) je inštitútom verejného práva, ktorý nevzniká zmluvou, ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typický súkromnoprávny, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje aj v právnej úprave služobného pomeru (medzi iným v úprave rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z tohto pomeru), služobné pomery policajtov sú založené na výraznom zastúpení prvku podriadenosti a nadriadenosti ich subjektov. Právna úprava služobného pomeru policajtov odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR definuje aj pojem "výkon verejnej moci" (§2 písm. a/); verejnú moc treba chápať ako vynucovanie vôle, vyjadrujúcej verejný záujem voči určitým subjektom (jednotlivcom, sociálnym skupinám). Pri výkone verejnej moci dochádza k autoritatívnemu rozhodovaniu o právach a povinnostiach týchto subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Významným znakom výkonu verejnej moci je subjekt, o ktorého právach a povinnostiach orgán verejnej moci koná (rozhoduje), nie je v rovnoprávnom postavení s orgánom verejnej moci. Medzi tým, kto vykonáva verejnú moc a tým, voči komu je táto moc vykonávaná, je tzv. vrchnostenský vzťah. Kritérium pre posúdenie, či ide o výkon verejnej moci orgánom verejnej moci, je skutočnosť, či tento orgán koná a rozhoduje o právach a povinnostiach tých, voči ktorým má podľa zákona vykonávať verejnú moci (voči ktorým má plniť svoje úlohy orgánu verejnej moci) a či výsledok jeho konania je vynútiteľný verejnou mocou. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že okresný súd správne postupoval, keď vychádzal z citovaného uznesenia najvyššieho súdu; závery najvyšších súdnych autorít sú pre súdy nižšieho stupňa záväzné, a to aj v zmysle článku 2 ods.2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. 16. Žalovaný v odvolaní namietol existenciu vzniku škody ako prvého predpokladu nároku žalobcu na náhradu škody v predmetnom spore; odvolacia námietka žalobcu smerovala ku priznanej výške škody s odkazom na §17 ods. 1 a §18 ods. 1, 3 z.č. 514/2003 Z.z.. Práve z pohľadu predmetu sporu v prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že nejde o preskúmavanie samotného rozhodnutia riaditeľa - tento orgán v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie zrušil v správnom konaní; správne konanie teda začalo vydaním personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru a skončilo právoplatnosťou rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Na to, aby riaditeľ zrušil svoje pôvodné rozhodnutie, bolo potrebné podať odvolanie, čo žalobca aj urobil, a to cestou advokáta, ktorého na základe splnomocnenia poveril svojím právnym zastupovaním. O tejto skutočnosti svedčí zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 13.09.2014, na základe ktorej advokát vyhotovil právny rozbor klientovi - žalobcovi, následne podal (úspešne) odvolanie (v súlade so splnomocnením zo dňa 24.09.2014), v dôsledku čoho žalobca zostal naďalej v služobnom pomere a, ako bolo uvedené v rozhodnutí riaditeľa Personálneho úradu, bol mu doplatený plat za čas neplatného skončenia služobného pomeru. Za právne služby advokát vystavil žalobcovi faktúru na sumu 1.080,- Eur a ďalšiu faktúru na sumu 297,14 Eur, ktoré žalobca postupne zaplatil. Krajský súd sa stotožňuje s konštatovaním okresného súdu ohľadom vzniku a výšky škody, a to aj v tom, že priznanie sumy vo výške 1.080,- Eur, vyúčtovanej ako "dohodnutá zmluvná paušálna odmena za právnu analýzu a stanovisko v predmetnej veci" by bolo obchádzaním ustanovenia §18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z., pretože je nesporné, že predmetná právna analýza bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti personálnemu rozkazu a tento uplatnený nárok možno priznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby „vypracovanie právneho rozboru veci“ v zmysle §13a ods. 1 písm. e) Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z.. Správne okresný súd ustálil výšku škody na sumu 380,96 Eur, stanovenú ako tarifnú odmenu advokáta za tri úkony právnej služby po 61,85 Eur (1/13 výpočtového základu v roku 2014) + 3x režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné náhrady vo výške 54,20 Eur a náhradu za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 Eur, fakturované v rozsahu 50% podľa vyúčtovania žalobcu, všetko navýšené o 20% DPH. V zmysle §17 ods.1 z.č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak; ustanovenie §18 ods. 1, 3 citovaného zákona upravuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, pričom súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Okresný súd žalobcovi správne priznal škodu, spočívajúcu v náhrade účelne vynaložených trov konania, ktorých súčasťou boli predovšetkým trovy právneho zastúpenia, vzniknutých mu v správnom konaní, v priebehu ktorého bolo zrušené rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru. 17. Na uvedené nadväzuje i ďalšia odvolacia námietka žalovaného (ktorú skutočnosť namietal i v prvostupňovom konaní), že žalobcovi nevznikla žiadna škoda z dôvodu, že v zmysle Správneho poriadku si všetky trovy, vrátane trov právneho zastúpenia, mal znášať žalobca sám. Okresný súd v tejto súvislosti v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval len, že takýto právny názor nie je udržateľný a nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o náhrade škody voči štátu, pretože táto zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené a jednoznačne takýmito konaniami sú aj konania správne. Krajský súd považuje za potrebné v tomto smere doplniť odôvodnenie okresného súdu: trovami konania sú všetky účelne vynaložené výdavky správneho orgánu, účastníka a ďalších subjektov, ktorí vystupujú v konaní (svedok, znalec, zástupca a pod.), ktoré im vzniknú v súvislosti s určitým procesným úkonom v správnom konaní; v správnom konaní sa vychádza zo skutočnosti, že bez ohľadu na to, či začalo na podnet účastníka, alebo na podnet správneho orgánu, vždy dochádza k ochrane verejných záujmov; preto správny poriadok vychádza z toho, že trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán a trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi, znáša tento účastník; to isté platí o nákladoch zúčastnenej osoby. Ustanovenie §31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v aktuálnom znení (ďalej aj "Správny poriadok") okrem iného stanovuje, že pri náhrade trov správneho konania sa do rozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu, v správnom konaní sa náhradou trov konania rozumie ich náhrada tomu, kto ich znášal, ak sú na to splnené zákonné predpoklady. Podľa správneho poriadku právo na náhradu trov konania vzniká iba vtedy, ak by tieto trovy nevznikli bez zavinenia účastníka alebo ďalšej osoby zúčastnenej na konaní (napr. prípady zavinených prieťahov v konaní, napr. nepredloženie listinného dôkazu, neospravedlnená neúčasť na konaní atd.). O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje správny orgán, buď v meritórnom rozhodnutí, alebo podľa okolností prípadu samostatným rozhodnutím, a to aj bez návrhu rozhodnutím. Správny poriadok nerieši prípad, keď k dôvodom zakladajúcim právo na náhradu trov konania došlo na strane správneho orgánu; pri nedostatku pozitívnej právnej úpravy možno dospieť k názoru, že ak nedôjde k dobrovoľnej náhrade trov konania zo strany správneho orgánu, možno sa tohto práva domáhať podľa §3 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V správnom konaní v prejednávanom spore správny orgán o trovách konania nerozhodoval vôbec (výrok o trovách konania v súlade so Správnym poriadkom absentuje); pri obrane v správnom konaní žalobcovi však nepochybne vznikla škoda a preto sa správne domáhal jej náhrady v zmysle zákona o náhrade škody voči štátu. 18. Atribútom škody v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. je aj nezákonné rozhodnutie. Predstavuje ďalšiu z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Námietka žalovaného v odvolaní o neexistencii nezákonného rozhodnutie v prejednávanom spore je tiež nedôvodná; okresný súd dostatočne špecifikoval definíciu nezákonného rozhodnutia. Personálny rozkaz riaditeľa, ktorým v rámci autoremedúry zrušil svoje rozhodnutie o skončení služobného pomeru žalobcu, okresný súd správne považoval za nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého si žalobca správne uplatnil nárok na náhradu škody. Predmetný personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť, čo v zmysle §6 ods. 3 veta prvá z.č. 514/2003 Z.z. predstavuje skutočnosť, že žalobca má možnosť nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku (...ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku...). Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len právoplatné rozhodnutie, keď ide o prípady, že škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. Zákon o náhrade škody voči štátu explicitne nedefinuje pojem nezákonné rozhodnutie, pretože nezákonnosť môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii a zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy musí posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia kopíruje zákonné ustanovenie v jeho doslovnej podobe - §6 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. - ako to urobil okresný súd, s čím sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná. 19. Posledným predpokladom kumulatívneho splnenia podmienok pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Príčinná súvislosť je definovaná jednoznačne tým, že pokiaľ by nebol vydaný personálny rozkaz riaditeľa o odvolaní žalobcu zo služobného pomeru, nebol by žalobca nútený proti nemu podávať odvolanie, v dôsledku čoho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme, má i právo na náhradu trov konania, kam bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. 20. Napokon odvolacia námietka žalobcu ohľadom priznanej náhrady trov konania žalovanému pred prvostupňovým súdom a nevyhnutnosť (vzhľadom na charakter sporu) použitia ustanovenia §257 C.s.p. na rozhodnutie tiež nie je dôvodná. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§255 C.s.p.). Aplikácia ustanovenia §257 C.s.p. (... súd len výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa...) pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa §255 a nasledujúcich C.s.p., ale súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná; musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2MCdo 17/2009 z 28.01.2010). Aj Ústavný súd SR v Náleze sp.zn. III. ÚS 638/2016 z 21.02.2017 uviedol, že strane sporu, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia §257 C.s.p. len na základe všeobecného záveru, hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (pozri k tomu bližšie napr. Mazák, J., Šoltýs, Ľ.: Trovy konania v civilnom procese. Bratislava : Slovenská advokátska komora. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by krajský súd mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, umožňujúce mu použitie tohto výnimočného ustanovenia. 21. Okresný súd rozhodol v prejednávanom spore správne; keďže odvolací súd nezistil dôvody pre zmenu jeho rozhodnutia (§388 C.s.p.) ani zrušenie (§389 C.s.p.), rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§387 ods. 1, 2 C.s.p.), a to ohľadom úroku z omeškania, ktorého výšku a počiatok žiadna zo strán nenamietala, a aj vo výroku o trovách konania. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §255 ods.1 C.s.p. podľa pomeru úspechu strán sporu v odvolacom konaní; žalobca ani žalovaný v odvolaní úspešní neboli, preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. 23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).