Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43Cob/112/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110202024 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6110202024.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej PhD., členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu FELYMA, spol. s r.o., so sídlom M.R. Štefánika 7845/53, 960 01 Zvolen, IČO: 36 047 996, právne zast. Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, IČO: 47 236 655 proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094, za účasti intervenienta na strane žalovaného Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 313 271 v konaní o zaplatenie 10.000 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/281/2013-354 zo dňa 25. júna 2019 takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/281/2013-354 zo dňa 25. júna 2019 p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. III. Intervenientovi n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 10.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 10.000 Eur od 03.03.2009 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal a ani intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa domáhal voči žalovanému nároku na zaplatenie sumy 10.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 10.000,- Eur od 03.03.2009 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súdne konanie bolo vedené pod sp. zn. 60Cb/68/2010. 3. Okresný súd pripomenul, že o žalobe pôvodne rozhodol rozsudkom č. k. 60Cb/68/2010-109 zo dňa 13.05.2011 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 02.02.2010 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky zamietol. Ako vyplynulo z odôvodnenia tohto rozhodnutia, žalobcovi sa podarilo v konaní preukázať zodpovednostné predpoklady uplatneného nároku, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, že žalobca nemohol so zhotoviteľom uzavrieť riadnu zmluvu o dielo z toho dôvodu, že správny orgán napriek svojej zákonnej povinnosti nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a príčinou následku, t.j. povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, bola ako jediný dôvod nečinnosť správneho orgánu, ktorý v zákonnej lehote nevydal rozhodnutie, nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty a takisto neupovedomil žalobcu o tom, že nemôže rozhodnutí v lehote do 30 dní, ale ani v lehote do 60 dní. Ak by správny orgán bol v zákonnej lehote vydal akékoľvek zákonom stanovené rozhodnutie, alebo bol by žalobcu upovedomil o tom, že nemôže v zákonom stanovených lehotách rozhodnúť, žiadna škoda v podobe povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, by žalobcovi nevznikla. Nesprávny úradný postup bezprostredne ako jediná príčina predchádzal následku, ktorým bola povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi zmluvnú pokutu v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalobcom na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo zo dňa 29.05.2008. Vzťah príčiny a následku medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a vznikom škody bol neprerušený a bezprostredný. Keďže žalobca preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, súd jeho žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.000,- Eur so zákonným 9 % úrokom z omeškania ročne od 02.02.2010 do zaplatenia. Zamietajúca časť žaloby v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky predstavovala rozdiel medzi žalobcom uplatnenou výškou úrokovej sadzby 10 % ročne a súdom priznanou úrokovou sadzbou 9 % ročne, ako aj rozdiel medzi žalobcom uplatneným začiatkom omeškania od 03.03.2009 do zaplatenia a súdom priznaným začiatkom omeškania od 02.02.2010 do zaplatenia. 4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom č. k. 13Co/224/2011-141 zo dňa 16.08.2011 rozsudok okresného súdu potvrdil. Ako vyplynulo z odôvodnenia tohto rozhodnutia, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatoval správnosť jeho dôvodov. 5. Na podnet žalovaného a osoby dotknutej rozhodnutím súdu podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky dňa 22.08.2012 na Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/68/2010-109 zo dňa 13.05.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/224/2011-141 zo dňa 16. 08. 2011, a to podľa ustanovenia § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) účinného do 30.06.2016 s návrhom na zrušenie citovaných rozsudkov a vrátenie veci Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. V mimoriadnom dovolaní, okrem iného, dôvodil, že okresný a tiež krajský súd nesprávne právne vec posúdili, pokiaľ mali za to, že nárok na náhradu škody je dôvodný. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní uznesením č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/224/2011 zo dňa 16.08.2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/68/2010-109 zo dňa 13.05.2011 vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu, v posudzovanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné a v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora ani namietané, že žalovaný (príslušný správny orgán) sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď stavebný úrad vo veci návrhu žalobcu o vydanie územného rozhodnutia nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a že v majetkovej sfére žalobcu došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu, a teda ku vzniku škody zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti T & T staving, a.s. Spornou zostala otázka (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako základného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pričom správnosť posúdenia tejto otázky súdmi nižších stupňov namietal v mimoriadnom dovolaní aj generálny prokurátor. 7. Dovolací súd preto v rámci svojej prieskumnej činnosti pristúpil k riešeniu tejto otázky a dospel k záveru, že uvedený predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu splnený nebol. V posudzovanej veci žalobca označil za majetkovú ujmu, za ktorú požadoval od žalovaného náhradu, zaplatenie zmluvnej pokuty spoločnosti T & T staving, a.s. a za príčinu vzniku tejto ujmy považoval nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve vo vzťahu uvedeného nesprávneho úradného postupu stavebného úradu a škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. Bolo teda potrebné usúdiť, či nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote ako príčina mala priamo (bezprostredne) za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. Dovolací súd usúdil, že v danom prípade vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia si povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v lehote dohodnutej v zmluve, čo nepochybne vyplývalo zo Zmluvy o budúcej zmluve o dielo uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou T & T staving, a.s. dňa 29.05.2008. Podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je preto porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu. Keďže v zmluve išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobcom označenú ujmu. Vznik škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotným žalobcom. To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku žalobcom označenej ujmy iná skutočnosť (iné protiprávne konanie alebo opomenutie). 8. Na základe uvedeného potom dovolací súd uzavrel, že nesprávny úradný postup žalovaného a žalobcom požadovaná škoda nie sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Nesprávny je preto úsudok súdu prvého stupňa prevzatý odvolacím súdom, podľa ktorého príčinou následku, t.j. povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu, bola ako jediný dôvod nečinnosť stavebného úradu. Z tohto mylného úsudku dospel následne súd prvého stupňa a tiež odvolací súd k nesprávnemu právnemu názoru, že žalovaný za škodu, za ktorú žalobca požaduje náhradu, zodpovedá. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmluvnú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou nemohol splniť výlučne pre pochybenia (nečinnosť) stavebného úradu, a teda, že porušenie zmluvnej povinnosti nezavinil, dovolací súd uviedol, že ide o tvrdenia žalobcu, ktoré nie sú ničím podložené a preukázané. Podľa dovolacieho súdu ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote nebránilo žalobcovi, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska, uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia budúcej zmluvy o dielo účastníci Zmluvy nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu o dielo uzavrieť, vydaním územného rozhodnutia. Žalobca sa okrem toho dostáva do rozporu so svojim tvrdením aj v tom, že už v návrhu na začatie konania uvádza aj ďalší dôvod, pre ktorý nemohol so zhotoviteľom v žiadnom prípade riadnu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote uzatvoriť. Za takýto dôvod považoval skutočnosť, že v zmluve o dielo by na seba prevzal omnoho prísnejšie sankcie za neplnenie povinností, čo však tiež bližšie nevysvetlil. 9. So zreteľom na vyššie uvedené potom dovolací súd uzavrel, že generálny prokurátor opodstatnene namietol splnenie podmienok pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu, aj súdu prvého stupňa z dôvodov uvedených v § 243f ods. 1 písm. c/ OSP. Najvyšší súd SR preto rozsudok odvolacieho súdu a rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súdy nižšieho stupňa záväzný. 10. Po zrušení rozsudkov odvolacieho a okresného súdu pokračoval okresný súd v konaní v intenciách zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu. Veci bola pridelená spisová značka 60Cb/281/2013. 11. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnými predpokladmi úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody sú v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, ako aj preukázanie zodpovednostných predpokladov nároku na náhradu škody, ktorými sú: existencia nesprávneho úradného postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Tieto tri predpoklady (podmienky) musia byť splnené súčasne. 12. Okresný súd mal v konaní preukázané, že žalobca na základe písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.04.2009 požiadal primátora Mesta Banská Bystrica o predmetné prerokovanie nároku a táto jeho žiadosť bola dňa 28.04.2009 postúpená Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR v Bratislave ako príslušnému orgánu. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR dňa 06.10.2009 oznámilo žalobcovi, že uplatnený nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. mu nemôže uznať, pretože neuviedol skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že boli splnené základné podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody. 13. Okresný súd mal tiež za preukázané, že zo strany správneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, že od začatia správneho konania, t.j. od 28.05.2008 až do 30.07.2008 vo veci návrhu žalobcu o vydanie územného rozhodnutia vôbec nekonal, t.j. neurobil úkon a ani nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote do 30 dní, ale ani do 60 dní. Týmto postupom správny orgán porušil svoju povinnosť uloženú mu v ustanovení § 49 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, t.j. vydať rozhodnutie v stanovených lehotách a v prípade, že v týchto lehotách nemôže rozhodnúť, upovedomiť o tom účastníka konania s uvedením dôvodov. Správny orgán, vzhľadom na povahu veci, nepožiadal odvolací orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia. 14. Vznik škody považoval okresný súd za preukázaný na základe výdavkového pokladničného dokladu predloženého žalobcom, z ktorého vyplýva, že dňa 14.01.2009 zaplatil žalobca spoločnosti T & T staving, a.s. zmluvnú pokutu vo výške 25.000,- Eur, z ktorej sumy si v rámci náhrady škody uplatnil žalobou sumu 10.000,- Eur. Tieto skutkové tvrdenia neboli medzi stranami sporu sporné a na ich nespornosť poukázal aj NS SR ako súd dovolací v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013. 15. Otázku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako posledným základným predpokladom zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. posúdil okresný súd v zmysle rozhodnutia dovolacieho súdu tak, že uvedený predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu splnený nebol. Okresný súd pritom poukázal na záväznosť zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu (rozhodnutie NS SR č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013), ktorá vyplýva z ustanovenia § 455 CSP v spojení s § 470 ods. 1 CSP. Rozhodnutie Najvyššieho súdu doposiaľ nebolo zrušené ako nezákonné využitím iných právnych prostriedkov zo strany žalobcu. 16. Okresný súd upozornil, že po zrušení rozsudkov odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, namietol žalobca právnu záväznosť rozhodnutia NS SR č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013 a žiadal naň neprihliadať. Zároveň trval na svojom tvrdení, že v súdenom prípade príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je daná. Podľa jeho tvrdenia, hlavným alebo jediným dôvodom vzniku škody nebolo rozhodnutie žalobcu neuzavrieť budúcu zmluvu o dielo, ale hlavným dôvodom vzniku škody bolo nekonanie stavebného úradu, pretože, ak by stavebný úrad konal, ku škode by nedošlo. Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ žalobca poukázal na podstatnú zmenu judikatúry Najvyššieho súdu vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu, okresný súd nemohol neakceptovať právny názor dovolacieho súdu, nakoľko je ním v zmysle § 455 CSP viazaný v tejto konkrétnej prejednávanej veci. 17. Okresný súd odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Okresný súd si osvojil právny názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30. 10. 2013. Okresný súd zdôraznil, že je právnym názorom dovolacieho súdu viazaný a teda zhodne s dovolacím súdom dospel k záveru, že uvedený predpoklad zodpovednosti za škodu splnený nebol. Poukázal pritom na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva. V súdenom prípade vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia si povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v lehote dohodnutej v zmluve, čo nepochybne vyplýva zo Zmluvy o budúcej zmluve o dielo uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou T & T staving, a.s. dňa 29.05.2008. Podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je preto porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu. Keďže v zmluve išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobcom označenú ujmu. Vznik škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotným žalobcom. To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku žalobcom označenej ujmy iná skutočnosť (iné protiprávne konanie alebo opomenutie). Na základe uvedeného potom nesprávny úradný postup žalovaného a žalobcom požadovaná škoda nie sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote nebránilo žalobcovi, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska, uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia budúcej zmluvy o dielo účastníci zmluvy nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu o dielo uzavrieť vydaním územného rozhodnutia. 18. Okresný súd pripomenul, že rovnaký právny názor zaujal aj v ďalšom spore vedenom medzi tými istými stranami, na tom istom skutkovom základe, avšak s inou výškou uplatnenej sumy, keď rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/226/2011-333 zo dňa 04.04.2017 žalobu žalobcu zamietol. Uvedený rozsudok v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdom odvolacím č. k. 16Co/355/2017-414 zo dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 25.06.2018. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie, o ktorom nebolo ku dňu vydania tohto rozhodnutia rozhodnuté. 19. O trovách konania (pôvodného, dovolacieho a tohto konania) rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a contrario tak, že žalovanému ako strane v spore úspešnej náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný si trovy konania výslovne neuplatnil. O trovách konania intervenienta na strane žalovaného, ktorý vstúpil do tohto konania až po vydaní zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že intervenientovi na strane žalovaného (ktorý bol v spore úspešný - § 255 ods. 1 CSP) náhradu trov konania nepriznal, nakoľko intervenient na strane žalovaného si trovy konania výslovne neuplatnil z dôvodu, že mu žiadne nevznikli 20. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. 21. Žalobca v odvolaní zhrnul skutkový stav tak, ako bol zistený okresným súdom a pripomenul, že právnym dôvodom vzniku jeho nároku na náhradu škody voči žalovanému bolo, že na základe nečinnosti stavebného úradu vznikla žalobcovi škoda spôsobená nevydaním územného rozhodnutia v stanovenej lehote. Z tohto dôvodu žalobca na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo zo dňa 29.05.2008 nemohol uzavrieť riadnu zmluvu o dielo so spoločnosťou T & T staving, a.s. ako s tretím subjektom a musel tejto spoločnosti zaplatiť podľa čl. IV Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo zmluvnú pokutu vo výške 31.500.000,- Sk. Dôvod, pre ktorý s tretím subjektom nemohol uzavrieť riadnu zmluvu o dielo bližšie špecifikovanú v čl. II Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo bol ten, že podľa čl. III ods.3 riadnej Zmluvy o dielo bol povinný zabezpečiť do 3 dní od uzavretia tejto zmluvy platné územné rozhodnutie na dielo, ktorého zhotovenie bolo predmetom tejto zmluvy. Ak by túto povinnosť porušil, bol by povinný zaplatiť tretiemu subjektu zmluvnú pokutu vo výške 2% z celkovej ceny diela za každý deň omeškania so splnením povinnosti zabezpečiť vydanie územného rozhodnutia. Podotkol, že Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o dielo počítala v čl. III ods.4 a 5 aj s tou skutočnosťou, že by návrh na vydanie územného rozhodnutia bol zamietnutý alebo by bolo konanie o vydanie územného rozhodnutia prerušené, avšak v zákonom určenej lehote, nie však po uplynutí tejto lehoty, s čím nikto nepočítal a ani logicky počítať nemohol. 22. Žalobca pripomenul, že časť nároku uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp.zn. 60Cb/68/2010 a druhé v konaní vedenom pod sp.zn. 13C/226/2011. Pripomenul tiež závery Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod pôvodným č. 60Cb/68/2010, v ktorom sa súd prvého stupňa stotožnil s tvrdeniami žalobcu. Zdôraznil, že odvolací súd v rozhodnutí sp.zn. 13Co/224/2011 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. 23. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu na ktoré poukázal, boli zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/16/2012 zo dňa 30.10.2013, a to na základe podania mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR a pripomenul závery uvedené v rozhodnutí dovolacieho súdu. 24. Žalobca v odvolaní voči rozhodnutiu okresného súdu namietol, že uznesenie dovolacieho súdu má znaky arbitrárnosti a je prejavom svojvôle. Závery, ktoré ustálil pri rozhodovaní dovolací súd nie sú v súlade s ústavnými princípmi a sú nepresvedčivé. Dovolací súd nebral do úvahy skutočnosť, či sú splnené zákonné podmienky pre mimoriadne dovolanie a svojvoľne sa odchýlil od zákonnej úpravy mimoriadneho dovolania, pričom zasiahol do namietaných základných práv a slobôd žalobcu. Právne závery dovolacieho súdu sú v rozpore s doteraz zisteným skutkovým stavom a nemajú logický základ, sú preto prejavom svojvôle. Dovolací súd sa bezdôvodne odchýlil od zistených skutočností a výklad, ktorý zaujal pri aplikácii právnych predpisov je podľa žalobcu nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. 25. Žalobca v odvolaní napadol procesný postup dovolacieho súdu. Uviedol, že generálny prokurátor môže podľa § 243e) ods.1 Občianskeho súdneho poriadku napadnúť právoplatné rozhodnutie len vtedy, ak bol namietaným rozhodnutím porušený zákon a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadnemu dovolaniu je možné vyhovieť len vtedy, ak bolo v konaní o mimoriadnom dovolaní preukázané splnenie vyššie uvedených podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania. Ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, musí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s tým, v čom je rozhodnutie nezákonné a aké ustanovenia zákona boli týmto rozhodnutím porušené, inak by bolo rozhodnutie dovolacieho súdu neodôvodnené a arbitrárne. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia však musí byť zásadného charakteru. Rozhodnutie nemôže byť nezákonné len preto, že dovolací súd má iný právny názor v danej veci. Napadnuté rozhodnutie môže byť nezákonné vtedy, ak nesprávnym právnym posúdením veci bolo porušené ustanovenie právneho predpisu a nie vtedy, ak súd rozhodol na základe iného právneho názoru na posudzovanú vec. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 10.09.1996 sp.zn. PL.ÚS 43/95. 26. Žalobca mal za to, že dovolací súd sa opomenul zaoberať tým, či mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu Banská Bystrica sú nezákonné. S uvedenou skutočnosťou sa vôbec nevysporiadal a ani to vo svojom odôvodnení neuviedol. Dovolací súd tak pripustil taký výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých je nesprávne právne posúdenie veci založené na mylnom úsudku a teda na inom právnom názore. Vôbec pritom neuviedol, v čom spočívalo nesprávne právne posúdenie veci, či v pochybení súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, a to v podobe aplikácie právne nesprávnej právnej normy, nesprávneho výkladu správnej právnej normy alebo nesprávnej aplikácie zistenej a vyloženej normy. Tým nedal dostatočnú odpoveď žalobcovi na otázku, či boli napadnuté rozhodnutia nižších súdov nezákonné a v čom spočívala ich nezákonnosť. V tejto súvislosti tiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 04.09.2013 sp.zn. IIÚS/591/2012-55. Záverom uviedol, že ak z rozhodnutia dovolacieho súdu nie je možné dostatočne zistiť nezákonnosť rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, potom zjavne ich nezákonnosť nebola daná. V tom prípade dovolací súd nemal o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora ani len konať, pretože nebola naplnená jedna z podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania. 27. Žalobca v odvolaní polemizoval so závermi, ku ktorým dospel dovolací súd v konaní 6MCdo/16/2012 a uviedol že má za to, že porušenie zmluvnej povinnosti uzavrieť zmluvu o dielo v stanovenej lehote nebola priama a hlavná príčina vzniku škody. Porušenie zmluvnej povinnosti bolo totiž až následkom nesprávneho úradného postupu stavebného úradu a nasledovalo až po nečinnosti tohto orgánu. Porušenie zmluvnej povinnosti nastalo z dôvodu nekonania stavebného úradu. Následkom porušenia zmluvnej povinnosti síce bolo zaplatenie zmluvnej pokuty, avšak treba skúmať, čo bolo dôvodom pre porušenie zmluvnej povinnosti. Dôvodom bola práve príčina, ktorá vyvolala porušenie tejto zmluvnej povinnosti a tou bol nesprávny úradný postup stavebného úradu. Nebyť nesprávneho úradného postupu stavebného úradu (prvotná príčina), nevzniklo by porušenie zmluvnej povinnosti (prvotný následok), ktorý bol zároveň ďalšou príčinou porušenia zmluvy, ktorého následkom bolo zaplatenie zmluvnej pokuty. Vznik škody bol teda až následok nesplnenia povinnosti zo zmluvy a práve toto nesplnenie povinnosti zo zmluvy bolo spôsobené nekonaním stavebného úradu. 28. Žalobca v tejto súvislosti zopakoval argumentáciu, ktorú uviedol v priebehu konania pred okresným súdom a zotrval na závere, že porušenie zmluvnej povinnosti nemohlo byť hlavnou a priamou príčinou vzniku škody, pretože už samotné porušenie zmluvnej povinnosti bolo následkom nekonania stavebného úradu. Žalobca v odvolaní poukázal na vybranú judikatúru, konkrétne R 7/79, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/300/2001 zo dňa 21.02.2002, aj na doktrinálny výklad príčinnej súvislosti. Na podporu svojho tvrdenia, že nesprávny úradný postup stavebného úradu bol priamou a podstatnou príčinou vzniku škody, ktorá žalobcovi vznikla. 29. Žalobca pripomenul skutkové okolnosti, z ktorých vyplývalo, že ako objednávateľ bol povinný zabezpečiť územné rozhodnutie do 3 dní od uzavretia zmluvy o dielo, ktorá mala byť uzavretá najneskôr do 29.07.2008, v tej dobe však nemal k dispozícii žiadne rozhodnutie stavebného úradu a teda nedisponoval takým rozhodnutím, keďže stavebný úrad vydal rozhodnutie o prerušení konania až 30.07.2008, t.j. jeden deň po stanovenej lehote na uzavretie zmluvy o dielo. Zdôraznil, že musel urobiť rozhodnutie, a to či uzavrie budúcu zmluvu, riadnu zmluvu o dielo a bude riskovať sankciu v podobe mnohonásobne vyššej pokuty ako bola pokuta zakotvená v zmluve o budúcej zmluve alebo či poruší povinnosť uzavrieť zmluvu o dielo a zaplatí zmluvnú pokutu zakotvenú v zmluve o budúcej zmluve. Uviedol že má za to, že jeho rozhodnutie bolo správne, keďže príslušným orgánom bolo vydané rozhodnutie o prerušení konania až po uplynutí zákonnej lehoty, na ktoré potom nadviazalo nezákonné rozhodnutie o zastavení, ktoré bolo zrušené jeho nadriadeným orgánom ako nesprávne. Z uvedeného je zrejmé, že územné rozhodnutie by po podpísaní zmluvy o dielo do 3 dní nezískali, pretože ako uviedol, príslušné orgány mu hádzali polená pod nohy, len aby stavba zhotovená nebola. Z uvedeného vyplýva, že ak sa žalobca rozhodol pre menšie zlo nepodpísať zmluvu o dielo, tak mu síce vznikol záväzok na zmluvnej pokute, ale zároveň sa tým vyhol katastrofálne vysokej zmluvnej pokute v prípade uzavretia zmluvy o dielo. Vzhľadom na uvedené opakovane trval na závere, že škoda vznikla výlučne v dôsledku postupu stavebného úradu. Škoda v podobe zmluvnej pokuty by pre nekonanie stavebného úradu vznikla tak či onak, t.j. ako pri neuzavretí zmluvy o dielo, tak aj pri uzavretí zmluvy o dielo a škoda by nevznikla len v prípade, ak by príslušný orgán vydal v zákonnej lehote svoje rozhodnutie, čo za normálnych okolností aj každý občan a podnikateľ od orgánu očakáva a s čím počítala aj zmluva. K tomu však na škodu žalobcu nedošlo. Podľa žalobcu z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že rozhodnutie dovolacieho súdu sa bezdôvodne odklonilo od zisteného skutkového stavu. Dovolací súd prijal vo svojom rozhodnutí ničím nepodložené závery a z toho dôvodu je jeho rozhodnutie prejavom arbitrárneho, neodôvodneného a nepresvedčivého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho. V tomto smere je potom nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto konaní. Poukázal pritom aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IÚS 154/05 a IIIÚS 119/03. 30. Žalobca sa opätovne vyjadril v odvolaní k neprípustnosti mimoriadneho dovolania, okrem už vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu odkázal aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IIÚS 591/2012-55, pričom uviedol, že je v rozpore s princípom právneho štátu, aby po právoplatnom skončení konania účastník už nadobudnutú právnu istotu v konečné rozhodnutie neskôr stratil, a to najmä z dôvodu, že tretia osoba zasiahne, podá mimoriadny opravný prostriedok a následne dovolací súd vyhovie mimoriadnemu opravnému prostriedku len z toho dôvodu, že má na už právoplatne skončenú vec iný právny názor. Dovolací súd v tejto veci uprednostnil správnosť rozhodnutia založeného len na inom právnom názore pred právnou istotou, ktorú s ohľadom na časové hľadisko ako účastník konania žalobca nadobudol právoplatným rozhodnutím. Na základe toho podľa názoru žalobcu dovolací súd neprimerane zasiahol do práva na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 Ústavy SR a do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. V konaní o mimoriadnom dovolaní došlo podľa názoru žalobcu k porušeniu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR, a to v tom zmysle, že na stranu žalovaného sa na základe jeho podnetu postavila tretia osoba - generálny prokurátor, ktorý má v celej spoločnosti, resp. v právnej obci výrazné postavenie. Slovenský právny poriadok neumožňuje, aby v prípade mimoriadneho dovolania sa na stranu žalobcu rovnako postavila osoba podobná generálnemu prokurátorovi s podobným postavením v spoločnosti. Zdôraznil pritom, že generálny prokurátor nevytkol v mimoriadnom dovolaní zjavnú nezákonnosť rozhodnutia ako podmienku pre podanie mimoriadneho dovolania, čím sa v podstate odklonil od možnosti, ktorú mu poskytuje právny poriadok. Podanie mimoriadneho dovolania v predmetnej veci nesmerovalo k odstráneniu nezákonnosti rozhodnutí nižších súdov, ale k zvýhodneniu procesného postavenia odporcu, keď mu generálny prokurátor poskytol mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ide nad rámec dispozičného oprávnenia žalovaného v rámci sporového konania. K uvedenému zvýraznil špecifickosť postavenia žalovaného, ktorý zastupuje štát, ako aj postavenie generálneho prokurátora, ktorého jednou z kompetencií je ochraňovať záujmy štátu. Na základe toho bola podľa žalobcu v konaní porušená rovnosť účastníkov konania, ktorej súčasťou je aj rovnosť zbraní v súdnom konaní. Vyššie uvedené konanie dovolacieho súdu a generálneho prokurátora sa tak žalobcovi javí ako skrytá tretia inštancia súdneho konania, ktorá je v podmienkach Slovenskej republiky neprípustná. V tejto súvislosti odkázal na doktrinálny výklad a na nález Ústavného súdu PL ÚS 43/95 a rozhodnutie ESĽP vo veci B. c/a Rusku z 18.01.2007 a na nález Ústavného súdu IIÚS 454/2016 zo dňa 26.01.2017 a na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015 publikovaného v Zb. NS 8. ročník 2015 pod č. 94/2015, z ktorého vyplýva, že procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Žalobca tak upozornil na to, že v zmysle aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR a aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR malo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR odmietnuté a Najvyšší súd SR mu nemal v konaní sp.zn. 6MCdo/16/2012 vyhovieť okrem iných dôvodov aj preto, že účastník, ktorý podal mimoriadne dovolanie nevyužil v konaní ani svoje právo podať dovolanie. Konanie o mimoriadnom dovolaní, ktorého výsledkom bolo zrušenie rozhodnutí súdu druhého stupňa a prvého stupňa preto ani nemalo prebehnúť. Z týchto dôvodov nemôže byť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o mimoriadnom dovolaní brané do úvahy ako záväzné a preto navrhol, aby odvolací súd na toto rozhodnutie neprihliadol a aby naopak prihliadol na všetky skutkové okolnosti a právne závery, ktoré uviedol v odvolaní. 31. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 32. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súčasne netrpí žiadnou inou vadou ktorá by mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nebolo ním porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého neboli preukázané podmienky príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, potrebné pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. 33. Žalovaný poprel námietku žalobcu, že právnym dôvodom vzniku jeho nároku na náhradu škody voči žalovanému bolo, že na základe nečinnosti stavebného úradu vznikla žalobcovi škoda spôsobená nevydaním územného rozhodnutia v zákonnej lehote. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu, že podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá viedla k zaplateniu zmluvnej pokuty žalobcom je porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá vyplynula zo záväzkového vzťahu s treťou osobou (T & T staving, a.s., Bratislava) a odvíjala sa od zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o dielo. Z uvedenej zmluvy vyplynulo, že výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobcovi ujmu je zmluvné dojednanie ohľadne zaplatenia zmluvnej pokuty. Vznik škody bol teda spôsobený výlučným porušením zmluvnej povinnosti žalobcom. Je teda vylúčené, aby protiprávne konanie žalovaného, resp. intervenienta bolo priamou príčinou vzniku ujmy na strane žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právoplatné a nikým nezrušené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 16/2012 zo dňa 30.10.2013, ktorým boli zrušené rozsudky: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/224/2011 zo dňa 16.8.2011 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 60Cb 68/2010-109 zo dňa 13.5.2011. 34. Žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že zo znenia príslušných ustanovení (§ 35 a nasl.) zákona č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zrejmé, že vydanie územného rozhodnutia je podmienené splnením množstva zákonných predpokladov, a že v územnom konaní vystupujú podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona ďalšie právnické a fyzické osoby, ktorých vlastnícke, alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky však platí, že štátny orgán, ktorým je v rámci preneseného výkonu štátnej správy príslušný stavebný úrad môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na základe týchto skutočností je teda zrejmé, že vydanie územného rozhodnutia nie je možné za akýchkoľvek okolností predpokladať. Na jeho vydanie musia byť splnené zákonné predpoklady, do územného konania môžu svojimi námietkami vstúpiť tretie osoby, a teda úspešnosť žiadosti o vydanie územného rozhodnutia je značne podmienená. Keďže podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov platí, že o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; a súčasne, že domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná, žalobca vedel, že na úspešnosť svojej žiadosti o vydanie územného rozhodnutia sa nemôže len tak bez ďalšieho spoliehať, a že teda nie je racionálne vstupovať do zmluvného vzťahu, v ktorom sa pod hrozbou veľmi vysokej finančnej sankcie zaväzuje splniť podmienku, ktorej splnenie podlieha striktným zákonným predpokladom. 35. Žalovaný zrekapituloval priebeh konania o vydaní územného rozhodnutia a uviedol, že dojednanie o zmluvnej pokute a jej výške v zmluve o budúcej zmluve neobstojí aj z toho dôvodu, že v čase, keď žalobca zmluvu o budúcej zmluve uzatváral veľmi dobre vedel a/alebo mal vedieť, že svoju žiadosť o vydanie územného rozhodnutia predložil neúplnú, a že nemohol s vysokou pravdepodobnosťou spravodlivo očakávať, že jeho žiadosti o vydanie územného rozhodnutia sa vyhovie do 29.7.2008. Pripomenul, že v čase od 30.07.2008 až do 11.11.2008 (čo je viac ako 90 dní) žalobca nepredložil všetky doklady potrebné na vydanie územného rozhodnutia, pričom v návrhu na vydanie platobného rozkazu, žalobca uviedol, že: „ak by sme aj mali dopĺňať nejaké podklady, tieto sme vedeli poskytnúť bezodkladne, preto sme vedeli presne odhadnúť, kedy by sme mohli mať územné rozhodnutie k dispozícii.“ 36. Žalobca označil citovanie žalobcom z rozsudkov zrušených uznesením NS SR (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 13Co/224/2011 zo dňa 16.8.2011 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. 60Cb 68/2010-109 zo dňa 13.5.2011) za absolútne neprijateľné a neakceptovateľné v súdnom konaní. 37. Vyjadrenia žalobcu, ktorými namietal proti právoplatnému uzneseniu Najvyššieho súdu SR a proti neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR, pričom spomína a cituje viacero nálezov ústavného súdu SR (ktoré sú ale pre túto právnu vec podľa názoru žalovaného nepoužiteľné) označil žalovaný za pokus žalobcu zvrátiť zistenia, resp. právne názory vyslovené v právoplatnom uznesení Najvyššieho súdu SR, ktorým Najvyšší súd SR rozhodol na základe mimoriadneho opravného prostriedku, teda absolútne legálneho prostriedku - mimoriadneho dovolania, podaného Generálnym prokurátorom SR. Žalovaný pripomenul, že dňa 10.07.2012 podal proti rozsudkom: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/224/2011 zo dňa 16.8.2011 a Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 60Cb/68/2010-109 zo dňa 13.5.2011 podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, aby podľa § 243e zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) podal proti rozsudkom mimoriadne dovolanie a aby navrhol dovolaciemu súdu podľa § 243b ods. 2 a 3 OSP zrušiť rozsudky a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal absolútne v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie a Najvyšší súd SR o tomto rozhodol uznesením NS SR, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Uviedol, že mu nie je známe (a v odvolaní žalobcu nenašiel žalovaný žiaden dôkaz o tom), že by vo vzťahu k právoplatnému uzneseniu Najvyššieho súdu SR bola napr. Ústavným súdom Slovenskej republiky, alebo napr. Európskym súdom pre ľudské práva zistená nejaká nezákonnosť, alebo porušenie práv žalobcu. Preto žalobcove útočenie na právoplatné uznesenie NS SR (rozvíjanie subjektívnych teórií žalobcom o údajnej arbitrárnosti, svojvôli, neodôvodnenosti a nepresvedčivosti uznesenia NS SR) a žalobcove útočenie na súvisiace mimoriadne dovolanie (rozvíjanie subjektívnych teórií žalobcom o údajnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania) sú iba vyjadrenia jeho nespokojnosti a osobných názorov, čo v súdnom konaní nie je možné považovať za relevantné. 38. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 39. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. 40. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom: žalobca dňa 29.05.2008 uzavrel so spoločnosťou T & T staving, a.s., Vranovská 6, Bratislava Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o dielo, v zmysle ktorej sa zaviazal uzavrieť s touto spoločnosťou ako zhotoviteľom Zmluvu o dielo. Predmetom zmluvy o dielo malo byť vykonanie diela „Polyfunkčný dom a garáže“ v Banskej Bystrici, na Skuteckého ul. na pozemkoch parc. č. 170/16, 170/42, 170/13 a 170/43. 41. Žalobca dňa 28.05.2008 podal na Mestský úrad Banská Bystrica - odbor rozvoja a výstavby Žiadosť o vydanie územného rozhodnutia na vyššie uvedenú stavbu. Stavebný úrad rozhodnutím č. RV-27359/08/ Boj. zo dňa 30.07.2008 prerušil územné konanie a vyzval žalobcu na doplnenie predloženého návrhu. Dňa 28.08.2008 žalobca požiadal stavebný úrad o predĺženie lehoty na predloženie dokladov; stavebný úrad žiadosti vyhovel a predĺžil termín na doplnenie návrhu o 15 dní od prevzatia oznámenia. Následne stavebný úrad rozhodnutím č. RV-27359/08/Boj. zo dňa 11.11.2008 zastavil konanie o návrhu žalobcu; Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici v odvolacom konaní na základe odvolania žalobcu podľa § 59 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutím č. KSÚBB-2009-169/188-1: OŠSS, KI zo dňa 10.02.2009 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného úradu o zastavení konania a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod zrušenia citovaného rozhodnutia stavebného úradu krajský stavebný úrad uviedol procesné pochybenie stavebného úradu, najmä skutočnosť, že stavebný úrad pri prerušení konania o umiestnení stavby vzhľadom na ním požadované doklady uložil účastníkovi konania neprimerane krátku lehotu na ich predloženie, čo nie je v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a správneho poriadku. 42. Zmluvu o dielo žalobca neuzavrel v dohodnutej lehote, t.j. do 29.07.2008, v dôsledku čoho si v zmysle zmluvy zhotoviteľ voči nemu uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 25.000,- Eur. 43. V zmysle výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 14.01.2009 žalobca zaplatil zhotoviteľovi sumu 25.000,- Eur. 44. Listom zo dňa 14.04.2009 doručeným primátorovi Mesta Banská Bystrica dňa 20.04.2009 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a dňa 06.05.2009 mu bolo oznámené postúpenie jeho žiadosti Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dňa 12.10.2009 oznámilo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže uznať. 45. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením č. k. 6 M Cdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/224/2011-141 zo dňa 16.08.2011 a rozsudok tunajšieho súdu č. k. 60Cb/68/2010-109 zo dňa 13.05.2011 vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na strane žalobcu, čím nebol splnený základný predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Najvyšší súd zdôraznil, že právny záver ním vyslovený je pre súdy nižšieho stupňa záväzný. 46. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z. z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 47. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. 48. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 49. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. 50. Žalobca podal odvolanie z viacerých dôvodov upravených v ust. § 365 ods.1 CSP. Primárne uviedol, že okresný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 51. V odvolaní však žalobca neuviedol, ktorý konkrétny procesný postup okresného súdu mal za následok porušenie práv žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Okresný súd v konaní, ktoré viedol po zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (6MCdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013) pod sp.zn. 60Cb/281/2013 v konaní vykonal dôkazy navrhnuté sporovými stranami, zabezpečil, aby sporové strany boli navzájom informované o svojich vyjadreniach, vec riadne prejednal a vo veci rozhodol. Žalobca ani v odvolaní nenamietol konkrétny nesprávny procesný postup okresného súdu, rovnako ako nevymedzil konkrétnu vadu súvisiacu s činnosťou okresného súdu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca koncipoval odvolanie skôr ako uvedenie výhrad voči postupu Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/16/2012-190 dospel k právnemu záveru odlišnému od právnych záverov nižších súdov vyjadrených v ich predchádzajúcich rozhodnutiach (v rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 60Cb/68/2010 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/224/2011). Preto pokiaľ aj namietol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobca ani tak nenapadol závery okresného súdu, ako závery súdu dovolacieho, ktorými bol okresný súd vo veci viazaný. 52. V tejto súvislosti sa preto ako podstatnou námietkou odvolania javí námietka žalobcu, že rozhodnutie dovolacieho súdu by odvolací súd nemal považovať za záväzné, a to z dôvodu, že podľa názoru žalobcu v zmysle aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR malo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR odmietnuté, a teda konanie o mimoriadnom dovolaní, ktorého výsledkom bolo zrušenie rozhodnutí súdu druhého stupňa a prvého stupňa, ani nemalo byť. 53. Odvolací súd ohľadom námietky žalobcu upozorňuje na skutočnosť, že žalobca vychádzal v odvolaní z judikatúry Najvyššieho súdu SR prijatej až po rozhodnutí dovolacieho súdu vo veci samej. 54. Žalobcovi treba prisvedčiť, že vývoj judikatúry, ktorý nasledoval po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu (6MCdo/16/2012) smeroval k inému posúdeniu predpokladov, ktoré musia byť splnené na to, aby mohol Najvyšší súd SR rozhodnúť o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým je dovolanie generálneho prokurátora. Neskorší odklon judikatúry však nespôsobuje, že by rozhodnutia, ktoré boli prijaté dovolacím súdom v období predchádzajúcom tomuto odklonu sa stali neúčinnými alebo neplatnými. Samotná skutočnosť, že občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR v roku 2015 prijalo spoločné stanovisko potvrdzujúce odklon judikatúry tak neznamená, že všetky rozhodnutia Najvyššieho súdu SR prijaté pred rokom 2015 by bolo možné považovať za rozhodnutia v konaniach, ktoré vôbec nemali prebehnúť a teda za rozhodnutia, ktoré nemali byť prijaté a ako také sú automaticky neúčinné. Zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu vydané pod č.k. 6MCdo/16/2012-190 zo dňa 30.10.2013 je rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pričom právny názor formulovaný dovolacím súdom bol v čase jeho vydania v zmysle vtedy účinného ustanovenia § 243 b) ods. 3 OSP v spojení s § 243 i) ods. 2 OSP pre súdy nižšieho stupňa záväzné. 55. Konštrukciu záväznosti právneho názoru nadriadeného súdu prevzal aj Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016, v zmysle ktorého podľa § 455, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu. V rozsahu právnych názorov formulovaných dovolacím súdom sú tak v ďalšom konaní súd prvej inštancie, rovnako ako odvolací súd, viazané týmto právnym názorom a nie sú oprávnené sa od neho odchýliť. Uvedeného si bol zrejme žalobca vedomý, preto podstatu odvolania smeroval nie voči odôvodneniu okresného súdu, ktoré kopíruje rozhodnutie dovolacieho súdu, ale formuloval ich práve voči procesnej situácii, za ktorej bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora pripustené. 56. Vzhľadom na vyššie uvedené zaujal odvolací súd stanovisko, že je v zmysle § 455 CSP rovnako ako okresný súd právnym názorom dovolacieho súdu viazaný. Z uvedeného dôvodu posúdil základnú spornú otázku v prejednávanej veci, a teda či bola alebo nebola daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti spočívajúcim v nesprávnom úradnom postupe žalovaného a škodou vzniknutou žalobcovi v dôsledku zaplatenia zmluvnej pokuty, podľa právneho názoru formulovaného v rozhodnutí dovolacieho súdu. 57. Citujúc závery dovolacieho súdu tak odvolací súd vychádzal zo záveru, že nevznikla príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako základného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle zák. č. 514/2003. Ako zdôraznil najvyšší súd SR, vecnú súvislosť príčiny a následku nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve vo vzťahu uvedeného nesprávneho postupu stavebného úradu a škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty, bolo teda potrebné posúdiť, či nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote ako príčina mala priamo (bezprostredne) za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. 58. Odvolací súd zdôrazňuje záver dovolacieho súdu, v zmysle ktorého v danom prípade vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu z dôvodu nesplnenia si povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v lehote dohodnutej v zmluve, čo nepochybne vyplýva zo Zmluvy o budúcej zmluve o dielo uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou T & T staving, a.s. dňa 29.05.2008. Podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty je preto porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu. Keďže v zmluve išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobcom označenú ujmu. Vznik škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotným žalobcom. To ale súčasne znamená, že je vylúčená ako priama príčina vzniku žalobcom označenej ujmy iná skutočnosť (iné protiprávne konanie alebo opomenutie). 59. Keďže odvolací súd vychádzal zo zhodného právneho názoru ako súd prvej inštancie, rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhodnotil ako vecne správne a preto ho v zmysle § 387 ods.1 CSP potvrdil. 60. Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu uvedené v odvolaní, žalobca namietol, že okresný súd postupoval na základe uznesenia dovolacieho súdu, ktoré má znaky arbitrárnosti a je prejavom svojvôle a namietol, že dovolací súd sa bezdôvodne odchýlil od zistených skutočností a výklad, ktorý zaujal pri aplikácii právnych predpisov je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. 61. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že konanie na súde prvej inštancie, rovnako ako na odvolacom súde nemôže predstavovať akési „odvolacie“ konanie voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR. Súdy nižšieho stupňa v systéme súdov Slovenskej republiky sú v prípade vyjadrenia právneho názoru dovolacieho súdu ním viazané, odchýliť by sa od neho mohli iba za predpokladu, že by sa zásadným spôsobom zmenila legislatíva a preto by bol právny záver dovolacieho súdu vzhľadom na zmenu zákonom neudržateľný. V danom prípade však ku zmenám legislatívy ohľadom vymedzenia zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. nedošlo, rovnako ako nedošlo k zmenám právnej úpravy, ktorá pre vznik nároku na náhradu škody vyžaduje, aby boli splnené základné predpoklady vzniku nároku, ktorými sú vznik škody, porušenie právnej povinnosti a kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Keďže legislatíva je v zásade rovnaká, ako v čase rozhodovania dovolacieho súdu, nie je daný dôvod, prečo by sa mal okresný súd od formulovaného právneho názoru dovolacieho súdu odchýliť. Preto jeho postup bol správny a odvolací súd, rovnako ako okresný súd nie je oprávnený posudzovať rozhodnutie dovolacieho súdu z pohľadu námietok uvedených žalobcom. Oprávnenie preskúmať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR má v systéme súdov Slovenskej republiky Ústavný súd SR, ktorý by mohol rozhodnúť o tom, že postup Najvyššieho súdu v dovolacom konaní spôsobilo porušenie práv žalobcu ako sporovej strany. K takémuto rozhodnutiu však ani Ústavný súd nedospel. Preto, keďže odvolací súd nepredstavuje osobitný orgán preverujúci prípadné vady rozhodnutia dovolacieho súdu (arbitrárnosť, svojvôľa, nedostatky odôvodnenia) s námietkami, ktoré v tomto smere vzniesol žalobca v odvolaní sa odvolací súd ani nezaoberal. 62. K otázke existencie príčinnej súvislosti podľa súdu prvej inštancie a dovolacieho súdu v rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/16/2012 zopakoval žalobca v odvolaní svoje námietky, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako bolo uvedené vyššie, v tejto súvislosti sa odvolací súd riadil právnym záverom Najvyššieho súdu SR a preto k námietkam uvedeným žalobcom v odvolaní neprihliadol. Nad rámec rozhodnutia Najvyššieho súdu odvolací súd iba pripomína, že sám žalobca v odvolaní uviedol, že bolo jeho voľbou, aký postup zvolí v prípade svojho právneho vzťahu k tretej osobe (T & T staving, a.s.) ako k zmluvnému partnerovi. Sám uviedol, že musel urobiť rozhodnutie, či uzavrie budúcu zmluvu, teda riadnu zmluvu o dielo, alebo či poruší povinnosť uzavrieť zmluvu o dielo. V oboch prípadoch zvážil klady a zápory svojho rozhodnutia a sám sa rozhodol, že zmluvu o dielo neuzavrie. Z uvedeného vyplýva, že to bola jeho voľba po zvážení všetkých okolností, ktoré nastali v čase, keď sa rozhodoval, aký postup zvolí. Rozhodol sa v prospech postupu, ktorým budúcu zmluvu o dielo neuzavrel, čo je v prejednávanej veci podstatné. Samotná motivácia, ktorá ho viedla k tomuto rozhodnutiu pritom nie je relevantná. V podnikateľskom vzťahu podnikateľ znáša prípadné riziko svojich strategických rozhodnutí, a to vrátane rozhodnutia vstúpiť do zmluvného vzťahu prostredníctvom zmluvy o budúcej zmluve. 63. Pokiaľ žalobca namietol v odvolaní neprípustnosť mimoriadneho dovolania, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že nie je orgánom oprávneným rozhodovať o podmienkach prípustnosti mimoriadneho dovolania, pretože o tých rozhoduje Najvyšší súd SR. 64. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods.1 CSP viazaný, preto odvolanie žalobcu preskúmal iba z dôvodov uvedených v jeho odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. 65. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi, ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Intervenientovi odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 66. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).