Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/282/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116223544 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6116223544.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej G.. T. O., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom O. XXXX/X, XXX XX W. W., o zaplatenie 197,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20Csp/136/2016-41 z 11. apríla 2017 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 148,48 Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (III. výrok) p o t v r d z u j e. II. Žalobca má n á r o k voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 11. apríla 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 148,48 Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok). Okresný súd konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 32,48 Eur zastavil (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov tohto konania v plnej výške z priznanej sumy (III. výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 197,96 Eur a úhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 Eur. Súd prvej inštancie konanie zastavil v časti o zaplatenie istiny 32,48 Eur z dôvodu späťvzatia žaloby sčasti žalobcom pred začatím pojednávania, preto nebol potrebný súhlas žalovanej (§ 145 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku - ďalej aj ,,CSP“). Prvoinštančný súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, pretože povinnosťou žalovanej bolo platiť úhradu za odberné miesto elektriny, ktorá jej vznikla od 01. 05. 2012. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť prihlásiť sa do evidencie platiteľov a neplatila mesačné úhrady za každý kalendárny mesiac vo výške 4,64 Eur za obdobie od 01. 05. 2012 do 31. 07. 2015, preto jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť istinu vo výške 148,48 Eur, úhradu poštových sadzieb vo výške 1,40 Eur a zároveň pokuty vo výške 17,- Eur podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska (ďalej aj ,,Zákon o úhradách“) O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v plnej výške z priznanej sumy, ktorú si uplatnil vo výške zaplateného súdneho poplatku 16,50 Eur s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Žalovaná v zákonnej lehote podala odvolanie formálne proti celému rozsudku prvoinštančného súdu, avšak z obsahu jej odvolania vyplýva, že de facto podala odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 148,48 Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur (I. výrok). Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu a žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu. Poukázala na to, že žalobca žalobu doručil na okresný súd dňa 09. 12. 2016, pričom okresný súd nezohľadnil skutočnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona (§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - ďalej aj ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a to, že nárok uplatňovaný žalobcom je premlčaný, pretože ide o plnenie v splátkach splatných od roku 2012. Ďalej uviedla, že vznáša námietku premlčania. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zákonný. Podľa jeho názoru okresný súd vec posúdil správne, keďže sa v tejto veci nejedná o spotrebiteľský spor. Jeho nárok nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a on nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), preto je vylúčené, aby v tomto konaní šlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 290 CSP. Na danú vec nie je možné aplikovať ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Úhrady za služby verejnosti ním poskytované a ich príslušenstvo žalovaná neplatí na základe zmluvného vzťahu s ním, táto povinnosť jej vyplýva priamo zo zákona o úhradách. Úhrada za služby verejnosti je vo svojej podstate neekvivalentnou platbou; platitelia sú teda povinní ju platiť bez ohľadu na to, či jeho služby využívajú alebo nie, z podstaty veci preto nemôže ísť o zmluvný vzťah. Vzhľadom sa túto neekvivalentnosť sa úhrady za služby verejnosti najviac približujú daniam. Pre naplnenie definície platiteľa úhrady v zmysle § 3 zák. č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované RTVS (ďalej aj ,,Zákon o úhradách“) stačí, ak je fyzická osoba evidovaná ako odberateľ elektriny v odbernom mieste, alebo ide o zamestnávateľa s kvalifikovaným počtom zamestnancov. V zmysle znenia Zákona o úhradách nie je významné ani to, či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste elektrinu, ale ho dodávateľ energie v tomto odbernom mieste ako odberateľa eviduje. V zmysle § 290 CSP pre konštatovanie spotrebiteľského sporu nestačí, ak spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s ňou súvisí, ale musí ísť o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. On pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti nevystupuje ako dodávateľ, t. j. ako osoba, ktorá koná v rámci svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Jeho hlavným predmetom činnosti je vysielanie televíznej a rozhlasovej programovej služby vo verejnom záujme, a to pri zachovaní svojho poslania, ktorým je rozvíjanie národného povedomia a kultúrnej identity obyvateľov SR. Svojím poslaním a špecifickými zákonnými požiadavkami na obsah vysielania sa teda jeho činnosť nepochybne odlišuje od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (na rozdiel od komerčných vysielateľov ako podnikateľských subjektov). V zmysle § 19 ods. 6 zák. č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii (ďalej aj ,,Zákon o RTVS“) nemôže verejné prostriedky používať na podnikateľskú činnosť, ktorú môže vykonávať za veľmi obmedzených podmienok. Prostriedky získané z úhrad za služby verejnosti môžu byť používané výlučne na financovanie jeho hlavného predmetu činnosti a nie jeho podnikateľskej činnosti. Zákon o RTVS dôsledne rozlišuje medzi vyberaním úhrady za služby verejnosti a jeho podnikateľskou činnosťou, preto je nepochybné, že pri výbere úhrad za služby verejnosti nepôsobí v rámci svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti, a preto ho nemožno považovať za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Ak by súd tento spor považoval za spotrebiteľský, išlo by o nesprávny procesný postup, ktorý by mu mohol znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podľa jeho názoru nie je možné aplikovať ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože nárok uplatnený v tomto konaní nevyplýva zo spotrebiteľskej (ani inej) zmluvy ale priamo zo Zákona o úhradách. Ďalej k námietke premlčania vznesenej žalovanou v odvolaní uviedol, že podľa § 152 CSP je nutné námietku premlčania považovať za hmotnoprávnu námietku, keďže oslabuje jeho nárok (z vymáhateľného nároku by sa stala naturálna obligácia). Hmotnoprávne námietky sú prostriedkom procesnej obrany a tie je v zmysle § 154 CSP možné v konaní uplatniť výlučne do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Pretože žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesla námietku premlčania, odvolací súd na danú námietku nesmie prihliadnuť. Podľa jeho názoru premlčacia doba na nároky vyplývajúce zo Zákona o úhradách začína plynúť až uplynutím 30 dňovej lehoty od doručenia výzvy na zaplatenie úhrady, poštových sadzieb a pokuty. Výzva bola žalovanej doručená dňa 06. 07. 2016, preto 30 dňová lehota pri analogickom použití § 122 ods. 3 OZ uplynula dňa 08. 08. 2016. Námietku premlčania žalovanej, hoci bola uplatnená v odvolacom konaní, je neprípustná. Na záver konštatoval, že tento spor nie je spotrebiteľským sporom, nie je možné naň aplikovať § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom na námietku premlčania vznesenú až v odvolaní odvolací súd nemôže prihliadnuť. 4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej v odvolaní. 8. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovanej odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom. 9. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že povinnosťou žalovanej bolo zaplatiť koncesionársky poplatok, pretože je fyzickou osobou, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste vrátane pokuty vo výške 17,- Eur a úhradu poštových sadzieb, nakoľko bola žalobcom vyzvaná listom zo dňa 24. 06. 2016 na zaplatenie nedoplatku na koncesionárskom poplatku vrátane úhrady poštových sadzieb. 10. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej odvolací súd uvádza, že tieto sú nedôvodné. Povinnosťou súdu nebolo prihliadnuť ex offo na eventuálne premlčanie práva žalobcu. V posudzovanej veci totiž nejde o spotrebiteľský spor vedený medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 CSP). 11. Predmetom sporu je zaplatenie koncesionárskych poplatkov, ktoré sú tradičným zdrojom financovania verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania. Koncesionársky poplatok je považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností a úloh žalobcu ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky nie sú platbou za ponuku programov ani za ich užívanie, t.j. sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahuje na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba teda platí za vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskeho poplatku fyzická osoba (resp. právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi (nie v pozícii spotrebiteľa). 12. Sadzba koncesionárskeho poplatku nie je určená náhodne. Ide o sumu vyjadrujúcu podiel skutočných nákladov nevyhnutných na dodržiavanie programových záväzkov verejnoprávneho vysielateľa (žalobcu), ktorý zo zákona poskytuje službu verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a televíznych programov na celom území SR. Táto verejná služba je charakteristická tým, že je univerzálne určená verejnosti a je financovaná verejnosťou. Súčasný systém financovania žalobcu vychádza zo zákonom stanoveného koncesionárskeho poplatku ako základu jeho financovania verejnými zdrojmi. 13. Ako už bolo uvedené, fyzická osoba platí za vysielanie žalobcu formou koncesionárskych poplatkov, financuje verejnú službu. Iná je situácia, keď fyzická osoba na základe zmluvy platí ako predplatiteľ danej programovej stanice za služby, ktoré si vybral ako spotrebiteľ. 14. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 15. Citované ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 01. 05. 2015 došlo ním k prehĺbeniu inštitútu ochrany spotrebiteľa. V dôvodovej správe k uvedenému zákonu je uvedené: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi“. 16. Ako už bolo uvedené, medzi žalobcom a žalovanou nejde o spotrebiteľský spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy (medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva) alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, preto povinnosťou okresného súdu nebolo ex offo skúmať, či žalobcom uplatnený nárok (ne)bol premlčaný. 17. Odvolací súd konštatuje, že právo uplatniť námietku premlčania je možné v ktoromkoľvek štádiu konania, avšak s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 120/2009 z 13. 10. 2009, z ktorého vyplýva: ,,Námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201).Námietky premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.“ 18. Odvolací súd z obsahu spisu okresného súdu zistil, že v posudzovanej veci žalovaná v rámci prvoinštančného konania nevzniesla námietku premlčania. Žalovaná pred súdom prvej inštancie v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 08. 01. 2017 namietala jedine skutočnosť, že na odbernom mieste M. XX bývali jej starí rodičia, ktorí boli oslobodení od platenia úhrad (starý otec je držiteľom preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím), ktorí zmenili v r. 2012 trvalé bydlisko. Uviedla, že je síce vlastníčkou bytu, ktorí obývajú jej starí rodičia (č.l. 19 spisu). Žalovaná, hoci bola riadne a včas predvolaná na termín pojednávania vytýčený na deň 11. 04. 2017 v zmysle ustanovenia § 178 ods. 2 CSP (predvolanie na termín pojednávania bolo žalovanej doručené dňa 14. 03. 2017 - viď č.l. 36 spisu), sa na pojednávanie nedostavila ani nepožiadala okresný súd o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov, preto okresný súd rozhodol na pojednávaní vo veci samej v neprítomnosti strán. 19. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že žalovaná platila nepravidelne žalobcovi koncesionárske poplatky (viď. prehľad predpisov a platieb žalovanej za obdobie od mája 2012 do novembra 2016 z 09. 11. 2016 - č.l. 4 spisu i dôvod späťvzatia žaloby - č.l.30 spisu), pričom žalobca pri vyčíslení nároku v žalobe a následne i pri späťvzatí žaloby prihliadol na súhrnnú výšku koncesionárskych poplatkov, ktoré mu mala žalobkyňa zaplatiť a žalobkyňou zaplatenou výškou koncesionárskych poplatkov. 20. Ak pri plnení dlhu dlžník neuvedie, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný, hoci by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa už dlžník následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom (viď judikát R 13/1990). 21. Pretože žalovaná platila nepravidelne koncesionárske poplatky, pre vysporiadanie sa s námietkou premlčania žalovanej je potrebné zistiť, kedy, v akej výške žalovaná zaplatila koncesionárske poplatky, či uviedla pri jednotlivých platbách, ktorý koncesionársky poplatok tou - ktorou platbou chcela uhradiť, pretože v prípade ak pri platbách neuviedla účel platby, hradila koncesionárske poplatky najskôr splatné. Z obsahu spisu tieto právne relevantné skutočnosti (bez ktorých nie je možné o námietke premlčania rozhodnúť) nie je možné zistiť, preto odvolací súd uvádza, že žalobkyňou uplatnená námietka premlčania v odvolacom konaní bola spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov, na ktorú odvolací súd nemohol prihliadnuť. 22. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a správne prihliadol na to, že žalovaná procesne zavinila zastavenie konania sčasti v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. 23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania. 24. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).