Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/282/2017 z 30. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. októbra 2017, sp. zn. 12Co/282/2017, ECLI:SK:KSBB:2017:6116223544.1
Krajský súd Banská Bystrica | 12Co/282/2017 | ECLI:SK:KSBB:2017:6116223544.1 | 2017-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z. z., zákon č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z. z., § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4772faf6-f165-4cba-9015-5eb2ba75bac2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6116223544.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/282/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116223544
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6116223544.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Rozhlas a
televízia Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanej
G.. T. O., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom O. XXXX/X, XXX XX W. W., o zaplatenie 197,96
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k.
20Csp/136/2016-41 z 11. apríla 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 148,48
Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia
(I. výrok) a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca  má n á r o k voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 11. apríla 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 148,48 Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia (I. výrok). Okresný súd konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 32,48 Eur zastavil (II.
výrok). O trovách prvoinštančného konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má nárok na
náhradu trov tohto konania v plnej výške z priznanej sumy (III. výrok).
V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy
197,96 Eur a úhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 Eur.
Súd prvej inštancie  konanie zastavil v časti o zaplatenie istiny 32,48 Eur z dôvodu späťvzatia žaloby
sčasti žalobcom pred začatím pojednávania, preto nebol potrebný súhlas žalovanej (§ 145 ods. 2, 3
Civilného sporového poriadku - ďalej aj ,,CSP“).
Prvoinštančný súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, pretože povinnosťou žalovanej bolo platiť úhradu za
odberné miesto elektriny, ktorá jej  vznikla od 01. 05. 2012. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť prihlásiť
sa do evidencie platiteľov a neplatila mesačné úhrady za každý kalendárny mesiac vo výške 4,64 Eur
za obdobie od 01. 05. 2012 do 31. 07. 2015, preto jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť istinu
vo výške 148,48 Eur, úhradu poštových sadzieb vo výške 1,40 Eur a zároveň pokuty vo výške 17,- Eur
podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska (ďalej aj ,,Zákon o úhradách“)
O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, § 256 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov
konania v plnej výške z priznanej sumy, ktorú si uplatnil vo výške zaplateného súdneho poplatku 16,50
Eur s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.



2. Žalovaná v zákonnej lehote podala odvolanie formálne proti celému rozsudku prvoinštančného súdu,
avšak z obsahu jej odvolania vyplýva, že de facto podala odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým jej
bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 148,48 Eur, pokutu vo výške 17,- Eur a sumu 1,40 Eur (I.
výrok). Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvoinštančného súdu a žalobu žalobcu zamietol
v celom rozsahu.
Poukázala na to, že žalobca žalobu doručil na okresný súd dňa 09. 12. 2016, pričom okresný súd
nezohľadnil skutočnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona (§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
- ďalej aj ,,Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a to, že nárok uplatňovaný žalobcom je premlčaný, pretože
ide o plnenie v splátkach  splatných od roku 2012. Ďalej uviedla, že vznáša námietku premlčania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny a zákonný. Podľa jeho názoru okresný súd vec posúdil správne, keďže
sa v tejto veci nejedná o spotrebiteľský spor. Jeho nárok nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a on nie
je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), preto je vylúčené, aby
v tomto konaní šlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 290 CSP. Na danú vec nie je možné aplikovať
ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Úhrady za služby verejnosti ním poskytované a ich
príslušenstvo žalovaná neplatí na základe zmluvného vzťahu s ním, táto povinnosť jej vyplýva  priamo
zo zákona o úhradách. Úhrada za služby verejnosti je vo svojej podstate neekvivalentnou platbou;
platitelia sú teda povinní ju platiť bez ohľadu na to, či jeho služby využívajú alebo nie, z podstaty
veci preto nemôže ísť o zmluvný vzťah. Vzhľadom  sa túto neekvivalentnosť sa  úhrady za služby
verejnosti najviac približujú daniam. Pre naplnenie definície platiteľa úhrady v zmysle § 3 zák. č. 340/2012
Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované RTVS (ďalej aj ,,Zákon o úhradách“) stačí, ak je
fyzická osoba evidovaná ako odberateľ elektriny v odbernom mieste, alebo ide o zamestnávateľa s
kvalifikovaným počtom zamestnancov. V zmysle  znenia Zákona o úhradách nie je významné ani to,
či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste elektrinu, ale ho dodávateľ energie v tomto odbernom
mieste ako odberateľa eviduje. V zmysle § 290 CSP pre konštatovanie spotrebiteľského sporu nestačí,
ak spor vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo s ňou súvisí, ale musí ísť o spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom. On pri vymáhaní úhrad za služby verejnosti nevystupuje ako dodávateľ, t. j. ako
osoba, ktorá koná v rámci svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Jeho hlavným predmetom
činnosti je vysielanie televíznej a rozhlasovej programovej služby vo verejnom záujme, a to pri zachovaní
svojho poslania, ktorým je rozvíjanie národného povedomia a kultúrnej identity obyvateľov SR. Svojím
poslaním a špecifickými zákonnými požiadavkami na obsah vysielania sa teda jeho činnosť nepochybne
odlišuje  od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (na rozdiel od komerčných vysielateľov ako
podnikateľských subjektov). V zmysle § 19 ods. 6 zák. č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii (ďalej
aj ,,Zákon o RTVS“) nemôže verejné prostriedky používať na podnikateľskú činnosť, ktorú môže
vykonávať za veľmi obmedzených podmienok. Prostriedky získané z úhrad za služby verejnosti môžu
byť používané výlučne na financovanie jeho hlavného predmetu činnosti a nie jeho podnikateľskej
činnosti. Zákon o RTVS dôsledne rozlišuje medzi vyberaním úhrady za služby verejnosti a jeho
podnikateľskou činnosťou, preto je nepochybné, že pri výbere úhrad za služby verejnosti nepôsobí v
rámci svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti, a preto ho nemožno považovať za dodávateľa v
zmysle § 52 ods. 3 OZ. Ak by súd tento spor považoval za spotrebiteľský, išlo by o nesprávny procesný
postup, ktorý by mu mohol znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,
že by mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
Podľa jeho názoru nie je možné aplikovať ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože
nárok uplatnený v tomto konaní nevyplýva zo spotrebiteľskej (ani inej) zmluvy ale priamo zo Zákona
o úhradách.
Ďalej k námietke premlčania vznesenej žalovanou v odvolaní uviedol, že podľa § 152 CSP je
nutné námietku premlčania považovať za hmotnoprávnu námietku, keďže oslabuje jeho nárok (z
vymáhateľného nároku by sa stala naturálna obligácia). Hmotnoprávne námietky sú prostriedkom
procesnej obrany a tie je v zmysle § 154 CSP možné v konaní uplatniť výlučne do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa dokazovanie končí. Pretože žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nevzniesla
námietku premlčania, odvolací súd na danú námietku nesmie prihliadnuť.
Podľa jeho názoru premlčacia doba na nároky vyplývajúce zo Zákona o úhradách začína plynúť až
uplynutím 30 dňovej lehoty od doručenia výzvy na zaplatenie úhrady, poštových sadzieb a pokuty. Výzva
bola žalovanej doručená dňa 06. 07. 2016, preto 30 dňová lehota pri analogickom použití § 122 ods. 3



OZ uplynula dňa 08. 08. 2016. Námietku premlčania žalovanej, hoci bola uplatnená v odvolacom konaní,
je neprípustná.
Na záver konštatoval, že tento spor nie je spotrebiteľským sporom, nie je možné naň aplikovať § 5b
Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom na námietku premlčania vznesenú až v odvolaní odvolací súd
nemôže prihliadnuť.

4.  V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutom výroku (I. výrok) a v závislom výroku
o trovách prvoinštančného konania (III. výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP  potvrdil.

5.  Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6.  Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7.  Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovanej v odvolaní.

8.  V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovanej odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná
v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení  § 366
CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

9.  Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že povinnosťou žalovanej bolo
zaplatiť koncesionársky poplatok, pretože je fyzickou osobou, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny
v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste
vrátane pokuty vo výške 17,- Eur a úhradu poštových sadzieb, nakoľko bola žalobcom vyzvaná listom
zo dňa 24. 06. 2016 na zaplatenie nedoplatku na koncesionárskom poplatku vrátane úhrady poštových
sadzieb.

10.  V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej odvolací súd uvádza, že tieto sú nedôvodné.
Povinnosťou súdu nebolo prihliadnuť ex offo na eventuálne premlčanie práva žalobcu. V posudzovanej
veci totiž nejde o spotrebiteľský spor vedený medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 CSP).

11.  Predmetom sporu je zaplatenie koncesionárskych poplatkov, ktoré sú tradičným zdrojom
financovania verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania. Koncesionársky poplatok je
považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností
a úloh žalobcu ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky nie sú platbou za
ponuku programov ani za ich užívanie, t.j. sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahuje
na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba teda platí za vysielanie
formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskeho poplatku fyzická osoba (resp.



právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi (nie v pozícii
spotrebiteľa).

12.  Sadzba koncesionárskeho poplatku nie je určená náhodne. Ide o sumu vyjadrujúcu podiel
skutočných nákladov nevyhnutných na dodržiavanie programových záväzkov verejnoprávneho
vysielateľa (žalobcu),  ktorý zo zákona poskytuje službu verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a
televíznych programov na celom území SR. Táto verejná služba je charakteristická tým, že je univerzálne
určená verejnosti a je financovaná verejnosťou. Súčasný systém financovania žalobcu vychádza zo
zákonom stanoveného koncesionárskeho poplatku ako základu jeho financovania verejnými zdrojmi.

13.  Ako už bolo uvedené, fyzická osoba platí za vysielanie žalobcu formou koncesionárskych poplatkov,
financuje verejnú službu. Iná je situácia, keď fyzická osoba na základe zmluvy platí ako predplatiteľ danej
programovej stanice za služby, ktoré si vybral ako spotrebiteľ.

14.  V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

15.  Citované ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov  s účinnosťou od 01. 05. 2015  došlo ním k prehĺbeniu inštitútu ochrany spotrebiteľa.
V dôvodovej správe k uvedenému zákonu je uvedené: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa
jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky
zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči
spotrebiteľovi“.

16.  Ako už bolo uvedené, medzi žalobcom a žalovanou nejde o spotrebiteľský spor vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy (medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva)
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, preto povinnosťou okresného súdu nebolo ex offo skúmať,
či žalobcom uplatnený nárok (ne)bol premlčaný.

17.  Odvolací súd konštatuje, že právo uplatniť námietku premlčania je možné v ktoromkoľvek štádiu
konania, avšak s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným
uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 120/2009 z 13. 10. 2009, z ktorého vyplýva: ,,Námietka premlčania
práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť
v zmysle § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“)  najneskôr do vyhlásenia
uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva
hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom
štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do
právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný
komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201).Námietky premlčania sa teda netýka
koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.; s výnimkou,
ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností
a dôkazov.“

18.  Odvolací súd z obsahu spisu okresného súdu zistil, že v posudzovanej veci žalovaná v rámci
prvoinštančného konania nevzniesla námietku premlčania. Žalovaná pred súdom prvej inštancie v
odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 08. 01. 2017 namietala jedine skutočnosť, že na odbernom
mieste M. XX  bývali jej starí rodičia, ktorí boli oslobodení od platenia úhrad (starý otec je držiteľom
preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím), ktorí zmenili v r. 2012 trvalé bydlisko.
Uviedla, že  je síce vlastníčkou bytu, ktorí  obývajú jej starí rodičia (č.l. 19 spisu).



Žalovaná, hoci bola riadne a včas predvolaná na termín pojednávania vytýčený na deň 11. 04. 2017 v
zmysle ustanovenia § 178 ods. 2 CSP (predvolanie na termín pojednávania bolo žalovanej doručené
dňa 14. 03. 2017 - viď č.l. 36 spisu), sa na pojednávanie nedostavila ani nepožiadala okresný súd o
odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov, preto okresný súd rozhodol na pojednávaní vo veci samej
v neprítomnosti strán.

19.  Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že žalovaná platila nepravidelne žalobcovi koncesionárske
poplatky (viď. prehľad predpisov a platieb žalovanej  za obdobie od mája 2012 do novembra 2016  z
09. 11. 2016 - č.l. 4 spisu i dôvod späťvzatia žaloby - č.l.30 spisu), pričom žalobca pri vyčíslení nároku v
žalobe a následne i pri  späťvzatí žaloby prihliadol na súhrnnú výšku koncesionárskych poplatkov, ktoré
mu mala žalobkyňa zaplatiť a žalobkyňou zaplatenou výškou koncesionárskych poplatkov.

20.  Ak pri plnení dlhu dlžník neuvedie, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný,
hoci by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade nemôže sa už dlžník následne dovolávať s úspechom
premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom (viď judikát R 13/1990).

21.  Pretože žalovaná platila nepravidelne koncesionárske poplatky, pre vysporiadanie sa s námietkou
premlčania žalovanej  je potrebné zistiť, kedy, v akej výške žalovaná zaplatila koncesionárske poplatky,
či uviedla pri  jednotlivých platbách, ktorý koncesionársky poplatok tou - ktorou platbou chcela uhradiť,
pretože v prípade ak pri platbách neuviedla účel platby, hradila koncesionárske poplatky najskôr splatné.
Z obsahu spisu tieto právne relevantné skutočnosti (bez ktorých nie je možné o námietke premlčania
rozhodnúť) nie je možné zistiť, preto odvolací súd uvádza, že  žalobkyňou  uplatnená námietka
premlčania v odvolacom konaní bola spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a
dôkazov, na ktorú odvolací súd nemohol prihliadnuť.

22.  Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v
odvolaním napadnutom výroku (I. výrok)  ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdiť  vrátane závislého výroku o trovách konania (III. výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a správne prihliadol na to, že žalovaná
procesne zavinila  zastavenie konania sčasti v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP.

23.  Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom  konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací
súd priznal náhradu trov odvolacieho konania.

24.  Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods.
2 CSP).

25.  Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo



f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).