Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 5CoE/75/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6107222346 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Chovanko ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6107222346.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: Kúpele Bojnice, a.s., 972 01 Bojnice, IČO: 31 638 694, proti povinnému: KRYOMED s.r.o., Čerešňová 34, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 627 984, zast. Mgr. Františkom Popperom, advokátom, so sídlom Y. XX, XXX XX J. J., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jozefom Burim, so sídlom Exekútorského úradu Levice, Ku Bratke 3, 934 05 Levice, pod sp.zn. EX 75/2007, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 7108,18-Eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007-149 z 10.06.2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením sudca Okresného súdu Banská Bystrica podľa § 197 ods.1 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“) rozhodol, že povinný je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 1000,62-Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti daného uznesenia. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie pohľadávky vo výške 7108,18-Eur s príslušenstvom, na základe vykonateľného rozhodnutia- platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Ro/336/2007-37 zo dňa 13.04.2007. Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 19.11.2007. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2Er/1967/2007-90 zo dňa 03. 03. 2011 exekúciu na návrh oprávneného zastavil a povinnému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 5380,02-Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti uzneseniu povinný podal odvolanie. Krajský súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2CoE/416/2011-115 zo dňa 30.04. 2012 I. st. uznesenie v prvej výrokovej vete, ktorou súd zastavil exekúciu, potvrdil a v druhej výrokovej vete, v ktorej rozhodol o náhrade trov exekúcie, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 2Er/1967/2007-124 zo dňa 12.10.2012 rozhodol, že oprávnený je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 5380,02-Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Proti uzneseniu oprávnený podal v zákonnej lehote odvolanie. V podanom odvolaní oprávnený žiadal, aby sudca I. stupňového súdu stanovil povinnosť na náhradu trov exekúcie povinnému s tým, že pri výpočte a vyčíslení výšky náhrady trov sa bude riadiť právnym názorom Krajského súdu Banská Bystrica. Povinný prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby súd súdnemu exekútorovi nepriznal žiadne trovy, pretože tento v exekučnom konaní konal svojvoľne v rozpore so zákonom. Totiž súdnemu exekútorovi zo strany povinného boli včas, tzn. pred začatím výkonu exekúcie, predložené a preukázané relevantné účtovné a právne dokumenty, z ktorých bolo zrejmé, že povinný je nemajetný. Súdny exekútor žiadal odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť, postup oprávneného vo vzťahu k úhrade trov exekúcie považuje za vysoko nekorektný, pretože len pričinením a aktivitou súdneho exekútora oprávnený dostal od povinného na účet svoje peniaze. Povinný z upovedomenia o začatí exekúcie pri tom veľmi dobre vedel, že miestom plnenia je depozitný účet súdneho exekútora, napriek tomu sa účelovo vyhol plneniu v prospech tohto účtu, aby nemusel uhradiť už z uhradenej sumy pomerne aj trovy exekúcie. Okresný súd rešpektujúc právny názor Krajského súdu Banská Bystrica, uvedený v uznesení č.k. 2 CoE/416/2011-115 zo dňa 30.04.2012 (str.4, ods.2), že: „...Zastavenie exekúcie procesné zavinil povinný, a to úplným splatením vymáhanej pohľadávky oprávneného. Oprávnený následne v dôsledku splatenia jeho pohľadávky oznámil túto skutočnosť exekučnému súdu, ktorý následne predmetné exekučné konanie zastavil. Oprávnený svojím konaním nezapríčinil zastavenie exekúcie. Preto nebola splnená podmienka podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku na to, aby bol na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený...", rozhodol, že trovy súdneho exekútora bude podľa § 197 ods.1 Exekučného poriadku hradiť povinný. Neuznal pritom obranu povinného, že súdnemu exekútorovi vôbec nevznikol nárok na priznanie trov. Z § 196 Exekučného poriadku vyplýva, že súdny exekútor má vždy nárok na trovy exekúcie, pričom rozdiel je len v osobe, ktorá je ich povinná hradiť (oprávnený alebo povinný). Je síce pravdou, že z tohto všeobecne platného pravidla môžu nastať výnimky (napr. právny zánik účastníka konania, dôvody hodné osobitného zreteľa), avšak v danom prípade súd takéto dôvody nevzhliadol. Vzťah medzi povinným súdnym exekútorom je v tomto prípade štandardnou situáciou, ktorá vzniká pri vykonávaní exekúcie. Súdny exekútor sa v priebehu vykonávania exekúcie nemôže spoľahnúť len na tvrdenie povinného o svojej nemajetnosti, ale musí jeho pravdivosť overiť. V konečnom dôsledku exekúcia bola zastavená z toho dôvodu, že povinný vymáhanú pohľadávku oprávnenému uhradil, čo nenasvedčuje tomu, že by bol nemajetný. Súdnym exekútorom uplatnené trovy exekúcie v celkovej výške 5403,22-Eur, z toho poštové náklady 56,02-Eur, cestovné náklady 825,25-Eur, náklady za prepravu hnuteľných vecí 334,50-Eur, náklady spojené so skladovaním hnuteľných vecí vo výške 3988,25-Eur, odmena 199,20-Eur súd krátil, v súlade s ustanoveniami vyhlášky č.288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej aj ako „vyhláška č.288/1995 Z.z.“), v znení účinnom ku dňu 29.10.2007, na sumu 1000,62-Eur. Súdnemu exekútorovi nepriznal uplatnenú (hodinovú) odmenu podľa § 14 ods.1 písm. a) vyhlášky č.288/1995 Z.z. za úkony, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou podľa § 14 ods.1 písm. b) vyhlášky č.288/1995 Z.z., teda priznal súdnemu exekútorovi odmenu podľa § 14 ods.1 písm. a) vyhlášky č.288/1995 Z.z. vo výške 86,32-Eur. Odmenu podľa § 14 ods.1 písm. b) vyhlášky č.288/1995 Z.z. priznal súdnemu exekútorovi vo výške 79,68-Eur. Uplatnené cestovné náhrady krátil na sumu 778,60-Eur, nakoľko služobnú cestu zo dňa 21.08.2008 (na trase Levice- Bojnice a späť- 46,65-Eur) nepovažoval za účelnú a hospodárnu. Ako účel služobnej cesty súdny exekútor uviedol, že spolu s právnym zástupcom oprávneného vykonali cestu do sídla oprávneného, za účelom prekonzultovania ďalšieho postupu pri vykonávaní exekúcie. Súdny exekútor mohol predvolať oprávneného do sídla exekútorskej kancelárie, prípadne zvoliť inú, menej finančne nákladnú formu kontaktu s oprávneným (napr. písomnú, telefonickú). Súd náklady za prepravu hnuteľných vecí vo výške 334,50-Eur a náklady spojené so skladovaním hnut. vecí vo výške 3988,25-Eur exekútorovi s poukazom na § 116 ods.1 a § 121 ods.1 Exekučného poriadku nepriznal. Uviedol, že všeobecne platí, že v čase, keď exekútor uskutočňuje súpis hnuteľných vecí neskúma, či nejde o vec, ktorá je z exekúcie vylúčená. Táto skutočnosť sa skúma až na základe procesného úkonu účastníka (napr. námietky). Výnimočne, ak je už pri súpisu zrejmé, že pôjde o vec, ktorá je vylúčená z exekúcie, exekútor túto nepojme do súpisu. Po vykonaní súpisu môže exekútor vykonať zabezpečenie vecí. Všetky spísané veci označí pečatidlom alebo pečiatkou exekútora. Veci, ktoré spísal môže ponechať u povinného, uschovať u exekútora alebo dať do úschovy uschovávateľovi. Musí však pritom prihliadať na to, aby bola zachovaná proporcionalita medzi ochranou práv oprávneného a hospodárnosťou vykonávaných úkonov. Iba ak je dôvodná obava, že by sa veci mohli zničiť, poškodiť, stratiť, exekútor má povinnosť tieto vhodne zabezpečiť. Na základe uvedeného, pokiaľ súdny exekútor spísal veci, u ktorých bolo spochybnené vlastníctvo povinného nepostupoval v rozpore so zákonom. Na druhej strane však nepostupoval účelne a hospodárne, keď tieto sporné veci povinnému odňal a dal do úschovy, čím výrazne vzrástli trovy exekúcie. Keďže z obsahu spisu súdneho exekútora nevyplýva, že by existovala dôvodná obava, že by došlo k ich zničeniu, poškodeniu, či strate stačilo, aby ich zabezpečil pečatidlom, príp. pečiatkou exekútora. Nebolo potrebné ich odvážať do iných úschovných priestorov. Prípadné porušenie zákazu nakladania povinného so spísanými vecami, je porušením zákonnej povinnosti, ktoré má za následok neplatnosť zmluvy (napr. zámennej, kúpnej a pod.) - k tomu viď ZSP č. 46/2002. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote súdny exekútor odvolanie. V odvolaní uviedol, že: - počas exekučného konania boli v prospech oprávneného vymožené peňažné čiastky nasledovne: dňa 05.06.2008 - suma vo výške 6.638,78-Eur, dňa 14.07.2009 - suma vo výške 9.349,28-Eur, teda spolu istina a príslušenstvo - úroky z omeškania s plnením istiny; dňa 18.12.2008 bol za prítomnosti štatutárneho zástupcu povinného- C. O. v sídle povinného vykonaný súpis hnuteľných vecí, o ktorom úkone bola vyhotovená zápisnica, podpísaná aj zo strany povinného, a to bez akýchkoľvek námietok či pripomienok ani vo vzťahu k § 55 Exekučného poriadku. Dňa 22.02.2010 bola zo strany C. O. podaná žaloba o vylúčenie spísaných hnuteľných vecí z exekúcie. Oprávnený na pojednávaní dňa 09.09.2010 s povinným uzatvoril zmier tak, že sa dohodli, že predmetné hnuteľné veci sú z exekučného konania vylúčené. Z konania oprávneného je možné vyvodiť účelovosť zameranú voči súdnemu exekútorovi s úmyslom zmariť jeho nárok na vymoženie trov exekučného konania. Dňa 13.12.2010 bolo súdnemu exekútorovi doručené uznesenie o vylúčení hnuteľných vecí a zároveň v ten istý deň obdržal návrh oprávneného na zastavenie exekúcie z dôvodu úhrady povinného. Súdny exekútor už nepodával samostatný návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, nakoľko bol viazaný zákonným postupom v rámci exekučného konania- povinnosťou podľa § 57 a nasl. Exekučného poriadku, - súd v napadnutom uznesení skúmal len hmotnoprávne zavinenie zastavenia konania, nakoľko došlo k úhrade istiny s úrokmi z omeškania a tým k zániku tejto časti dlhu povinného, oprávnený podal návrh na zastavenie exekúcie. K úhrade vymoženej časti dlhu došlo v dôsledku činnosti exekútora v rámci exekučného konania, s čím zákon spája právo na odmenu exekútora ako jeho základné majetkové právo. Jediným možným postupom po doručení návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie súdnemu exekútorovi, bolo jeho predloženie exekučnému súdu a s tým spojené zastavenie konania podľa § 57 ods.1 písm. c) Exekučného poriadku. - zavinenie oprávneného je potrebné z hľadiska procesnoprávneho posudzovať nielen vo vzťahu k späťvzatiu, ale aj vo vzťahu k ďalším úkonom, ktoré vykonal ako účastník exekučného konania. Je evidentné, že práve v dôsledku (ne)činnosti oprávneného ako žalovaného v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie došlo k znemožneniu uspokojenia akýchkoľvek ďalších nárokov oprávneného aj exekútora a tým k poškodeniu procesných strán. Už v dobe uzatvorenia zmieru v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie mal oprávnený vedomosť o tom, že týmto spôsobom zmarí uplatnenie a možnosť úspešného vymoženia zostávajúceho nároku v exekučnom konaní. O jeho zavinení podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku teda nie je možné pochybovať a je jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise, - pri vyčíslení výšky priznaných trov sa pridržiava vyčíslenia zo dňa 15.02.2011 v spojení s vyčíslením prezentovaným v odvolaní súdneho exekútora zo dňa 20.03.2011 a požaduje celkovo sumu 9240,35- Eur; svoj nárok okrem položkovitého rozpisu opiera aj o názor Krajského súdu v Banskej Bystrici v uznesení č.k. 2CoE/416/2011-115 zo dňa 30.04.2012: „podľa §16 ods. 2 Vyhlášky ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Exekučné konanie bolo zastavené po tom, čo povinný uhradil celú vymáhanú pohľadávku oprávneného, čo potvrdil aj oprávnený podaním doručeným exekučnému súdu dňa 13.12.2010, a preto mal exekučný súd počítať odmenu súdneho exekútora podľa § 5 vyhlášky v spojení s § 16 ods. 2 vyhlášky." Napriek uvedenému sa prvostupňový súd od záväzného právneho názoru odvolacieho súdu odchýlil a na výpočet výšky trov exekúcie aplikoval ustanovenia § 14 a § 15 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. Uvedené rozhodnutie korešponduje s názorom Najvyššieho súdu SR a ZSP č. 35/2006 (a contrario), podľa ktorého, ak súd zastaví exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, odmena exekútora sa neurčuje podľa výšky vymáhanej pohľadávky (§ 5 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov), (Pozn. autora: to neplatí, ak v exekúcii došlo aspoň k čiastočnému vymoženiu pohľadávky; vtedy je základom pre určenie odmeny výška vymoženej čiastky podľa § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.). " - prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď nezohľadnil všetky okolnosti vedúce oprávneného k podaniu návrhu na zastavenie konania a tým k zavineniu zastavenia konania a zmareniu jeho účelu, zároveň pri výpočte trov súdneho exekútora a aplikácii vyhlášky č.288/1995 Z.z. sa nespravoval záväzným právnym názorom vysloveným vo veci odvolacím súdom. V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že oprávneného zaviaže na úhradu trov súdnemu exekútorovi v celkovej sume 9240,35-Eur. K odvolaniu súdneho exekútora vyjadrenie nebolo podané. Následne vec bola predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods.1, ods.2 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza aj ďalšie dôvody, ktorými zároveň reaguje na odvolacie námietky súdneho exekútora. V preskúmavanej veci je nepochybné, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007-90 zo dňa 03.03.2011, právoplatným v prvom výroku dňa 12.06.2012 došlo v prvom výroku k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. c) Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak zastavenie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie) na základe návrhu oprávneného, doručeného Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 13.12.2010 (č.l.37 spisu), a to z dôvodu, že povinný uhradil oprávnenému celú vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom dňa 14.07.2009. Je teda nad všetky pochybnosti dôvodný záver, že zastavenie exekúcie zavinil povinný úplným uhradením vymáhanej pohľadávky oprávneného. Okresný súd preto správne podľa § 197 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal na náhradu trov exekúcie povinného. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné konanie o vylúčení vecí z exekúcie, v ktorom oprávnený a povinný uzatvorili zmier s tým, že predmetné hnuteľné veci sú z exekučného konania vylúčené, nebolo spôsobilé vyvolať zastavenie predmetnej exekúcie, a teda niet dôvodu, aby oprávnený bol zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku (ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie). Súdny exekútor vo svojom odvolaní uvádza, že mu majú byť priznané trovy v celkovej výške 9.240,35- Eur. Poukazuje pritom na vyčíslenie zo dňa 15.02.2011 v spojení s vyčíslením v jeho odvolaní zo dňa 20.03.2011. Zároveň v odvolaní uvádza, že prvostupňový súd mal počítať odmenu súdneho exekútora podľa § 5 v spojení s § 16 ods.2 vyhlášky č.288/1995 Z.z.. Zo spisového materiálu vyplýva, že súdny exekútor si v podaní- vyčíslenie nevyhnutných trov exekúcie zo dňa 15.02.2011 uplatnil trovy exekúcie v celkovej výške 5.403,22-Eur (poštové náklady 56,02-Eur, cestovné náklady 825,25-Eur, náklady za prepravu hnuteľných vecí 334,50-Eur, náklady spojené so skladovaním hnuteľných vecí vo výške 3988,25-Eur, odmena 199,20-Eur). V odvolaní súdneho exekútora zo dňa 20.03.2011 voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 2Er/1967/2007-90, si tento uplatnil trovy exekúcie vo výške 9240,35-Eur, z toho suma 5.403,22-Eur (poštové náklady 56,02-Eur, cestovné náklady 825,25-Eur, náklady za prepravu hnuteľných vecí 334,50-Eur, náklady spojené so skladovaním hnuteľných vecí vo výške 3988,25-Eur, odmena 199,20-Eur) a suma 3837,13-Eur ako odmena podľa § 4 ods.1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. (20% z vymoženej sumy vo výške 15.988,06-Eur + DPH). Zo súdnej praxe vyplýva, že ak súd zastaví exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, odmena exekútora sa neurčuje podľa výšky vymáhanej pohľadávky (§ 5 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov), ale podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky č 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov /rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 M Cdo 16/2005 z 01.05.2006/. Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva, že výšku odmeny exekútora určuje vyhláška č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorá zo všeobecnej zásady platnej pre určenie odmeny exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie ustanovenej v § 4 ods. 1 tejto vyhlášky určuje výnimky. Jednou z nich je aj osobitná úprava určenia odmeny exekútora v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v § 14 ods. 1 uvedenej vyhlášky. Podľa tohto ustanovenia v prípade zastavenia exekúcie sa odmena exekútora za výkon exekučnej činnosti určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, prvostupňový súd pri určení odmeny súdneho exekútora správne postupoval podľa § 14, § 15 vyhlášky č.288/1995 Z.z., nakoľko exekúcia v danej veci bola zastavená na základe návrhu oprávneného z dôvodu uhradenia celej vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom zo strany povinného. Súdny exekútor vo svojom odvolaní ani neuvádza žiadne konkrétne námietky proti samotnému kráteniu ním uplatnenej odmeny a náhrad zo strany okresného súdu v napadnutom rozhodnutí. Podľa § 4 ods.1 vyhlášky č.288/1995 Z.z. (v znení účinnom ku dňu 29.10.2007), základom pre určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§ 6, § 14 až 16). Z uvedeného je zrejmé, že súdny exekútor si môže uplatniť odmenu podľa § 4 ods.1 vyhlášky č.288/1995 Z.z. (základom pre určenie odmeny je výška vymáhanej pohľadávky, pričom podľa § 5 ods.1 vyhlášky č.288/1995 Z.z. odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej určenie) alebo podľa § 14 až 16 vyhlášky č.288/1995 Z.z. (odmena súdneho exekútora sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, a paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti; podľa § 16 v prípade čiastočného zastavenia exekúcie, resp. čiastočného vymoženia pohľadávky pred zastavením exekúcie, odmena súdneho exekútora predstavuje 20% zo základu na jej určenie). Teda nie je prípustné, aby si na základe uvedených zákonných ustanovení súdny exekútor odmenu uplatňoval duplicitne. Podľa názoru odvolacieho súdu duplicitné uplatňovanie odmeny zo strany súdneho exekútora v odvolaní zo dňa 20.03.2011 aj podľa § 4 ods.1 vyhlášky č.288/1995 Z.z. vo výške 3837,13-Eur je nesprávne a nezákonné. Odvolací súd dodáva, že niet dôvodu na určenie odmeny exekútora podľa § 16 ods.2 vyhlášky tak, ako to uvádza súdny exekútor v odvolaní, nakoľko došlo k vymoženiu pohľadávky oprávneného s príslušenstvom v celom rozsahu. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods.1, ods.2 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.