Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoP/61/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113214653 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci starostlivosti o maloletú V. P. K., nar. XX. XX. XXXX, štátnu občianku Juhoafrickej republiky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, bytom ako matka, dieťa matky J.. Q. K., rod. M., nar. XX. XX. XXXX, slovenskej štátnej občianky, trvale bytom A. A., Y. XXXX/XX, toho času bytom R., M. R. M. X, Slovenská republika, zastúpenej JUDr. Martinou Meszáros Bariakovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Zvolen, Bystrický rad 453/77 a otca V. W. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX T., V. F., B., W. Z. th. XXXX, Juhoafrická republika, zastúpeného JUDr. Petrom Bacíkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 12, Banská Bystrica, Slovenská republika, o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pôvodu, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 31P/157/2013 - 221, zo dňa 30. 08. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (správne mal okresný súd rozhodnúť uznesením, toto pochybenie však nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej) rozhodol tak, že „ 1. N a r i a ď u j e sa, aby odporkyňa J.. Q. K., rod. M., nar. XX. XX.XXXX n a v r á t i l a maloletú V. P. K., nar. XX. XX. XXXX v W. Z., Q. T., do miesta jej obvyklého pobytu v jurisdikcii príslušného súdu pre mesto W. Z., Juhoafrická republika, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. V prípade, že odporkyňa v súlade s výrokom podľa odseku 1. tohto rozhodnutia tak neurobí, je p o v i n n á odovzdať maloletú po uplynutí uvedenej lehoty navrhovateľovi V. W. K., nar. XX. XX. XXXX, ktorý je o p r á v n e n ý maloletú prevziať. 3. V prípade návratu maloletej na územie Juhoafrickej republiky je navrhovateľ p o v i n n ý zabezpečiť po dobu 6 mesiacov : a) adekvátne ubytovanie odporkyni a maloletej a zaplatiť nájomné po dobu 3 mesiacov vopred, b) poskytnúť odporkyni súčinnosť pri zabezpečení zamestnania adekvátne jej kvalifikácii. Žiadnemu z účastníkov sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.“ Okresný súd rozhodoval o návrhu otca maloletej, štátneho občana juhoafrickej republiky, ktorým sa domáhal, aby matke nariadil návrat maloletej, štátnej občianky Juhoafrickej republiky do krajiny jej obvyklého pobytu, teda na územie Juhoafrickej republiky, v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Okresný súd mal za preukázané, že rodičia maloletej sú manželia, a až do dňa 23. 11. 2012, kedy matka so súhlasom otca vycestovala s maloletou na územie Slovenskej republiky, rodičia žili spolu v Juhoafrickej republike. Mal za nepochybne preukázané na základe potvrdenia hlavnej advokátky vo veciach rodiny na Ministerstve spravodlivosti a ústavného rozvoja Juhoafrickej republiky, že otcovi v tomto prípade svedčí právo opatery maloletého dieťaťa, pretože pochádza z manželstva, ktoré naďalej trvá a na základe § 20 Zákona o deťoch č. 38/2005 Z. z. biologický otec maloletého dieťaťa má plné rodičovské práva a povinnosti voči dieťaťu, ak bol ženatý s matku dieťaťa, kedykoľvek v čase od splodenia dieťaťa do jeho narodenia. Na území Slovenskej republiky sa už viedlo konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 31P/86/2013 na základe návrhu matky maloletej, ktorá ju žiadala zveriť do svojej osobnej starostlivosti. V tejto veci súd konštatoval, že obvyklým pobytom maloletej bolo územie Juhoafrickej republiky, kde sa narodila, kde žila prevažnú časť svojho života, kde aj obaja rodičia mali naposledy svoje spoločné bydlisko, kde maloletá navštevovala materskú školu a od januára 2013 bola prijatá do školy. Maloletá vie plynule komunikovať v slovenskom jazyku a v anglickom jazyku. Počas pobytu v Juhoafrickej republike navštevovala záujmové krúžky, karate a gymnastiku. V Juhoafrickej republike spolu s otcom žije nevlastná sestra maloletej pochádzajúca z predchádzajúceho manželstva otca, ktorá mu bola zverená do osobnej starostlivosti. Po vykonaní rozsiahleho dokazovania vo veci okresný súd v terajšom konaní konštatoval, že síce nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďže otec dieťaťa dal súhlas s jej vycestovaním na územie Slovenskej republiky, ale došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletej na území Slovenskej republiky po tom, čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo zdržiavala na území Slovenskej republiky. Nebolo preukázané, že došlo k dohode rodičov o vysťahovaní sa rodiny na územie Slovenskej republiky. Taktiež matka nepreukázala, že by sa s otcom maloletej dohodla o zmene spoločného bydliska. Súd tiež nemohol akceptovať tvrdenie matky, že návrat maloletej by bol návratom do nebezpečnej krajiny, kde by boli porušené základné princípy ochrany ľudských práva a základných slobôd. Zo správy o šetrení pomerov v Juhoafrickej republike zistil, že otec si prenajal trojizbový dom, kde býva s maloletou dcérou V. P. vo veku 15 rokov. Dom sa nachádza v bezpečnom komplexe s kontrolovaným vstupom. Podľa vyjadrenia maloletej V. majú s maloletou V. priateľský a blízky vzťah. Vzhľadom na uvedené okresný súd preto nariadil návrat maloletej na územie Juhoafrickej republiky, do miesta jej obvyklého pobytu. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie matka maloletej a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Má za to, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe toho nesprávne právne vec posúdil, navyše svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s požiadavkou § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Týmto postupom v konaní jej odňal možnosť konať pred súdom, pri svojej činnosti porušil jej právo na spravodlivý proces a práva maloletej vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa, oznámeným v Zbierke pod č. 104/91 Zb. Výrokmi, ktoré v rozsudku vyniesol, prekročil svoju rozhodovaciu právomoc a tieto sú neurčité a nevykonateľné. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia, vybral len také vyjadrenia produkované v konaní účastníkmi, ktoré sa hodili na odôvodnenie jeho rozhodnutia. Nie je zrejmé, prečo matkou viackrát tvrdenú skutočnosť o tom, že otec vedel, že sa s maloletou sťahuje na Slovensko natrvalo, s čím vyslovil súhlas, túto dohodu potvrdil aj písomne, keď svoju vôľu žiť na Slovensku prejavil aj v SMS komunikácii, nebral súd do úvahy. Otec sa vyjadril, že si kupuje jednosmernú letenku na Slovensko a žiada matku maloletej, aby mu hľadala zamestnanie. Vedel, že matka na Slovensku pracuje, dieťa chodí do predškolského zariadenia a keďže nemal k tomu výhrady, je to dôkaz o dohode účastníkov, že budú žiť na Slovensku. Nepovažuje preto za dôvodný záver okresného súdu, že mala súhlas otca na pobyt s maloletou na Slovensku len počas Vianočných sviatkov, ako to uvádza v rozhodnutí, keďže sa otec domáhal návratu maloletej do Juhoafrickej republiky až 08. 02. 2013. Okresný súd ďalej v odôvodnení popisuje zistenia z pripojeného spisu č. k. 31P/86/2013, kde konštatuje, že matka v tomto konaní uviedla, že po návrate na Slovensko sa rozhodla, že sa k odporcovi nevráti. Návrh bol podaný dňa 18. 03. 2013, t. j. asi mesiac po tom, ako otec jej povedal a napísal v SMS, že sa sťahuje za nimi na Slovensko. Preto nepovažovala v tomto návrhu v danom konaní za potrebné rozvádzať, že tak robí aj preto, že s otcom maloletej sa dohodli, že budú žiť na Slovensku. Na strane 9 rozhodnutia v terajšom konaní okresný súd uvádza ničím nepodložené konštatovania otca, kde konštatuje, že „síce nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďže otec dieťaťa dal súhlas s vycestovaním dieťaťa na územie Slovenskej republiky, za účelom Vianočného pobytu maloletej, ale došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky po tom, čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo zdržiavala na území Slovenskej republiky. Súd toto konštatovanie urobil bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako úvahou sa riadil, keď k tomuto záveru dospel a hlavne na základe akých tvrdení a vykonaných dôkazov. Pokiaľ by sa okresný súd bol venoval podrobne SMS komunikácii medzi účastníkmi konania, nepochybne by vyvodil záver, že k dohode o tom, že budú žiť na Slovensku, došlo a teda nedošlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletej v Slovenskej republike. Právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, je vyžadované aj v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR (matka poukazuje na príslušnú judikatúru). Za nesprávny považuje záver okresného súdu uvedený v odôvodnení na strane 10 rozsudku, kde konštatuje, že nie je možné konštatovať, že došlo k dohode rodičov o vysťahovaní sa rodiny na územie SR. Taktiež na strane 8 rozsudku uvádza, ktoré skutočnosti medzi účastníkmi konania zostali sporné, pričom zostali sporné aj mnohé ďalšie skutočnosti významné pre rozhodnutie v tejto veci, akou je najmä skutočnosť, že maloletej okrem nebezpečenstva ujmy na zdravom vývine v prípade nariadenia jej návratu do krajiny obvyklého pobytu, nakoľko späť do Juhoafrickej republiky ísť nechce, hrozí ujma aj z toho, že v Juhoafrickej republike nemá zabezpečenú komplexnú zdravotnú starostlivosť, hrozila by jej duševná ujma z toho, že by musela byť vo veku 6 rokov odlúčená od matky, na ktorú je bytostne naviazaná, a to z dôvodu, že by matka nemohla do Juhoafrickej republiky s maloletou odcestovať, pretože tam nemá zabezpečenú zdravotnú starostlivosť (podstúpila ťažkú operáciu, je pod neustálym lekárskym dohľadom, trpí epilepsiou), nemá prácu a pracovné povolenie jej končí v januári 2014, nemá k dispozícii automobil, bez ktorého je v tejto republike pohyb nemožný, nemá tam zabezpečené bývanie. Maloletá nemá tam vhodné podmienky na návrat, lebo nie je možné, aby sa vrátila do známeho prostredia a ďalej by jej hrozila obrovská ujma v tom, že otec tak z časového hľadiska ako aj pre nedostatok jeho schopností starať sa o dieťa v jej veku, nie je schopný jej poskytovať osobnú starostlivosť, čo sám potvrdil tým, že v prípade návratu maloletej mieni najať na starostlivosť o ňu pestúnku na 5 dní v týždni. Okresný súd nehodnotil ďalšiu významnú skutočnosť, že maloletá sa síce v rámci mesta, kde žila, nemá možnosť vrátiť do známeho prostredia, keďže otec predal v tichej štvrti dom, ktorý ako rodina obývali, a zabezpečil na bývanie len trojizbový byt, ktorý by mohol len s ťažkosťami obývať, keďže má ešte v starostlivosti 15 ročnú dcéru z prvého manželstva a ona ako aj pestúnka je teda vystavená hrozbe prudkého stresu. Okresný súd ani raz nevypočul otca prostredníctvom dožiadaného súdu v Juhoafrickej republike, aby sa tak mohol presvedčiť o jeho skutočnom postoji k problematike návratu maloletej do Juhoafrickej republiky. Taktiež okresný súd nenechal uskutočniť pohovor s maloletou a nevenoval pozornosť dôkazom produkovaným otcom v anglickom jazyku pripojeným do súdneho spisu. Pričom ona uviedla, že sa k týmto dôkazom vyjadrí potom, ako ich bude mať k dispozícii v slovenskom jazyku. Otec maloletej žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že okresný súd mal rozhodnúť podľa § 176 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku formou „uznesenia“. Táto formálna vada však nemá vplyv na správnosť rozhodnutia, keďže rozsudok je rozhodnutím vyššej právnej sily ako uznesenie. K odvolaniu matky uviedol, že on sám v podaní zo dňa 23. 07. 2012 uviedol, že s manželkou uvažoval o presťahovaní sa s Juhoafrickej republiky, pričom do úvahy prichádzalo viacero destinácií (medzi Kanadou, Mauríciusom aj Slovensko). Rovnako však uviedol, že vždy išlo iba o teoretické hľadanie cesty pre budúcnosť, ktoré s napĺňaním ani nezačalo mať nič spoločné. Z SMS komunikácie, ktorú matka predložila a bola prečítaná, nevyplýva nič, čo by dokazovalo reálnosť dohody o zmene pobytu rodiny, a teda aj zmene obvyklého pobytu maloletej. Nevyplýva z nej, že on a matka ako rodičia maloletej sa skutočne dohodli na tom, že zmenia bydlisko. Presťahovanie sa z jednej krajiny do druhej je závažná vec. On má v Juhoafrickej republike množstvo spoločenských a majetkových väzieb a napokon „spojenie“, bez ktorého by stadiaľ neodišiel. Má tam dcéru V., ktorá je zverená do jeho starostlivosti a keď sa aj s odporkyňou teoreticky rozprávali o presťahovaní sa, vždy bol riešený odchod s ohľadom na V. ukončenie školskej dochádzky v Juhoafrickej republike. Preto pre toto nikdy k reálnej dohode o presťahovaní sa nedošlo. Matka vedela o tom, že maloletá V. mala od januára 2013 nastúpiť do základnej školy v Juhoafrickej republike, čo potvrdila aj na pojednávaní pred okresným súdom dňa 15. 07. 2013. Odpovedala, že vedela, že sa zaplatila rezervácia, ale že to v podstate nič neznamenalo. Bol zaplatený rezervačný poplatok ako aj školné. Išlo o najlepšiu školu v regióne, kde bol problém sa dostať vôbec len na pohovor. Maloletá v stanovený termín nenastúpila a diskvalifikovala sa na možné prijatie v budúcnosti. Ďalším nepriamym dôkazom o tom, že matka nemala na zotrvanie s maloletou na Slovensku jeho súhlas, je skutočnosť, že mala zakúpené spätné letenky, ktoré boli v januári následne predĺžené do júna 2013, a keď ich nevyužila ani júni, prepadli. Aký zmysel by malo kupovať drahšie spätné letenky, ak by medzi nimi existovala reálna dohoda o presťahovaní na Slovensko? Matka návrh v konaní 31P/86/20013 vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici odôvodnila tým, že po návrate na Slovensko sa rozhodla, že sa nechce vrátiť do Juhoafrickej republiky, že si tu našla zamestnanie a že má strach z návratu do Juhoafrickej republiky. Z jej slov je zrejmé, že ide o jej jednostranné rozhodnutie, ktoré nemá nič spoločné s rodičovskou dohodou. Opakovane tvrdí, že neexistuje, ani neexistovala rodičovská dohoda o zmene obvyklého pobytu maloletej V. z Juhoafrickej republiky na Slovensko. Poukazuje na to, že otázka obvyklého pobytu maloletej je už v súčasnej dobe podľa jeho názoru právoplatne vyriešená rozhodnutím okresného súdu v konaní sp. zn.. 31P/86/2013, kde zastavil súdne konanie z dôvodu, že vec nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky. V závere rozhodnutia sa výslovne konštatuje, že: „súd je toho názoru, že obvyklý pobyt maloletej nie je na území Slovenskej republiky, ale na území Juhoafrickej republiky“ . . . Došlo teda k priamemu vysloveniu právneho názoru, na podklade ktorého bolo konanie zastavené pre nedostatok právomoci konať vo veci. Pokiaľ ide výsluch maloletej V., s týmto zásadne nesúhlasí. Maloletá má len 6 rokov, pričom posledných 10 mesiacov prežila len s matkou, resp. jej rodičmi. Je neprijateľné, aby sa vyjadrovala k otázkam, ktorých význam v dlhodobejšom a širšom kontexte nemôže poznať, a preto sa k nim nemôže vyjadrovať. Pokiaľ ide o ďalšie dôkazy, matka až na záverečnom pojednávaní predložila množstvo listín o ktoré opiera svoje tvrdenia, a ku ktorým sa vyjadrovali na pojednávaní. Pokiaľ ide o listiny, ktoré on prikladal v anglickom jazyku a ktoré nie sú preložené do slovenského jazyka, o tieto súd svoje odôvodnenie neopiera. Maloletá je s ním v telefonickom aj skypovom kontakte, hoci tento kontakt je zo strany matky čím ďalej tým viac obmedzovaný. Už posledných niekoľko rozhovorov s maloletou mal pocit, že začína byť voči jeho osobe negatívne naladená. V septembri 2013 pred jarmokom v Banskej Bystrici spoločne s jej rodičmi cestou jeho právneho zástupcu poprosili matku, či by sa jeho rodičia mohli s V. stretnúť a zobrať ju na jarmok, prípadne jej nakúpiť potrebné veci. Styk maloletej s jeho rodičmi bol umožnený len v rodinnom dome matkiných rodičov zásadne len v prítomnosti matky, resp. jej rodičov. Tvrdenia matky, že maloletá nemá v Juhoafrickej republike zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, nie sú pravdivé. V prílohe predkladá fotokópiu „Medical Aid“ karty. O vážnom zdravotnom stave matky vie, vie o tom, že musí byť pod neustálym dozorom špecialistov Napriek všetkému zlému považoval za správne, aby jej zabezpečil lieky, ktoré na Slovensku nedostať. Chcel sa postarať o zdravotný stav vlastnej manželky. Je spoluvlastníkom firmy v Juhoafrickej republike, má právo podieľať sa na zisku. Má nárok na nové auto každé dva roky, má však príjmy aj mimo firmy, pretože je vlastníkom viacerých športových klubov. Poukaz matky na to, že jeho otec si ho kupuje autom, preto nie je pravdivý. Matka z jeho pohľadu môže byť rada, že ešte proti nej nezačalo trestné stíhanie na Slovensku, ani v Juhoafrickej republike, ktoré neinicioval práve preto, že veril, že sa s maloletou vráti domov. Trpezlivosť mu už však dochádza. Menší dom, ktorý zabezpečil, bol zatiaľ prenajatý práve na želanie matky. Nie je pravdou, že by sa o maloletú nevedel postarať, alebo že by odlúčením od matky bola vystavená neznesiteľnej ujme. Matka sa sama na pojednávaní dňa 15. 07. 2013 vyjadrila: „obidvaja sme sa starali, obidvaja sme pracovali, dieťa sme mali v dome, otec sa dieťaťu venoval, keď mal čas a ja som bola s dieťaťom v neustálom kontakte, ale áno, otec sa podľa možností staral“. Matka teda mení svoje tvrdenia. Preto odvolanie matky považuje za nedôvodné. Kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu matky nevyjadril. Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok (správne malo byť uznesenie) podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005 - judikát 64/2007 ZSP). Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil za použitia správnych ustanovení príslušných právnych predpisov, preto nie sú splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konania, ako to navrhovala matka v podanom odvolaní. Okresný súd pri rozhodovaní o návrhu otca o nariadenie návratu maloletej do štátu obvyklého pobytu maloletej, sa správne riadil čl. 1, 3, 4, 12, 13, 19 a 20 Dohovoru o medzinárodných aspektoch únosov detí, ktorý bol prijatý v Haagu dňa 25. 10. 1990 a publikovaný v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z. z. V zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru je povinnosťou justičného alebo správneho orgánu nariadiť okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, pokiaľ sa dieťa nachádza na území Slovenskej republiky a odo dňa začatia konania neuplynul jeden rok. Okresný súd taktiež správne v zmysle čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. b) zisťoval, či sa maloletá už zžila s novým prostredím a či existuje vážne nebezpečenstvom, že návrat by ju vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V takomto prípade by nebol povinný justičný orgán nariadiť návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Súdne konanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je opatrovníckym konaním, konanie má zabezpečiť, aby sa dieťa navrátilo do krajiny obvyklého pobytu. Teda okresný súd v tomto konaní správne riešil len to, či nariadi alebo nenariadi návrat dieťaťa, pričom skúmal, ktorý štát je štátom obvyklého pobytu a či dieťa bolo premiestnené neoprávnene. O zverení maloletej do starostlivosti, o výživnom, styku rodičov s maloletou bude rozhodovať súd v krajine obvyklého pobytu. Okresný súd správne zaujal záver, že obvyklým pobytom maloletej je tak, ako už konštatoval v rozhodnutí v konaní sp. zn. 31P 86/2013, Juhoafrická republika, kde sa maloletá narodila, žila tam až do 23. 11. 2012, kedy s matkou vycestovala na územie Slovenskej republiky, bola zvyknutá na prostredie v Juhoafrickej republike, je štátnou občiankou tejto republiky, bývala v spoločnej domácnosti s rodičmi a s nevlastnou sestrou V.. Maloletá, tak ako zistil okresný súd, navštevovala v Juhoafrickej republike materskú škôlku, venovala sa aj športovej činnosti, tu mala začať navštevovať aj povinnú školskú dochádzku. V konaní nebolo preukázané ani podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie matky, že by otec bol dal súhlas na premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky. Matka v návrhu na zverenie maloletej do osobnej starostlivosti, ktorý podala dňa 18. 03. 2013 na Okresnom súde v Banskej Bystrici, kde sa viedlo konanie pod sp. zn. 31P/86/2013, uviedla, že „po návrate na Slovensko som sa rozhodla, že sa k odporcovi nevrátim, predovšetkým v dôsledku závažného rozvratu našich vzťahov“. Teda matka, ako na to poukazuje otec vo vyjadrení k odvolaniu matky, sa bez jeho súhlasu rozhodla pre zotrvanie maloletej na území Slovenskej republiky. Matka neprodukovala v konaní žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že by maloletá v Juhoafrickej republike, v mieste obvyklého pobytu, bola psychicky alebo fyzicky ohrozená, že by nemala zabezpečenú náležitú zdravotnú starostlivosť, ako aj vytvorené riadne podmienky pre jej výchovu. Okresný súd správne uzavrel, že matka nemala súhlas otca k premiestneniu maloletej. Matka maloletej v odvolaní poukazuje na to, že okresný súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, že nezodpovedal na všetky podľa nej právne a skutkovo relevantné otázky s danou vecou, teda, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňa náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Presvedčivosť rozhodnutia nemožno chápať ako absolútnu kategóriu (že rozsudok každého presvedčí svojou vecnou správnosťou), pretože k takejto kategórii v chápanom smere sa objektívne nemožno dopracovať, ale ide o presvedčivosť ako výsledok intelektuálnej práce sudcu vyjadrenú vo vydanom rozhodnutí. Rozhodnutie je treba chápať ako logicky pochopiteľný celok, ktorého jadro tvoria čiastočné skutkové zistenia, ktoré vychádzajú z riadne vykonaných dôkazov logicky vyúsťujúcich do záveru o zistenej skutkovej podstate prípadu, ktorá bola sudcom podrobená právnej kvalifikácii a vyústila v podradenie takto zisteného skutku, pod sudcom vyhľadávanú právnu normu. Rozhodnutie okresného súdu, podľa názoru odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s danou vecou. Preto poukaz matky na to, že okresný súd nezdôvodnil, prečo niektoré dôkazy nevykonal, neoboznámil sa s nimi, napríklad s dôkazmi produkovanými v angličtine a nevysporiadal sa podrobne s SMS komunikáciou medzi ňou a otcom, nie je opodstatnený. Taktiež poukaz na to, že otec nebol v konaní vypočutý nezakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pretože z listinných dôkazov, z jeho vyjadrení ako aj prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým je v konaní zastúpený, postačovali pre rozhodnutie okresného súdu. Nebolo tiež povinnosťou okresného súdu, aby vykonal výsluch maloletej prostredníctvom kolízneho opatrovníka. Maloletá podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na svoj vek by ešte nebola schopná vyjadriť svoj názor, postoj k prejednávanej veci. Okresný súd v danom konaní o nariadenie návratu maloletej do štátu obvyklého pôvodu vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu, nevychádzal pri tom iba z dôkazov produkovaných jedným z rodičov, ale zisťoval rozhodujúce okolnosti a skutočnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj rodičov, z ktorých každý nateraz žije v inom štáte, ako relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletej, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie v danej veci. Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu (podľa § 176 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresný súd mal rozhodnúť formou „uznesenia“, ako správne na to poukazuje otec, čo však nemalo za následok nesprávnu vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu), ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.