{"guid": "5edcb627-4080-412e-ac7a-3e603c61f78f:4b0f0eae-616c-4459-9675-4ca772f1b671", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2", "spisova_znacka": "15CoP/61/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoP/61/2013 z 22. 10. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 22. októbra 2013, sp. zn. 15CoP/61/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2", "identifikacne_cislo": "6113214653", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Jozef Ryant", "sudca_id": 235, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-ryant-235", "datum_vydania": "2013-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/119", "nazov": "predpis č. 119/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/119", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/119-2001"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b0f0eae-616c-4459-9675-4ca772f1b671", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoP/61/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113214653
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6113214653.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci starostlivosti o maloletú V. P. K., nar. XX. XX. XXXX, štátnu
občianku Juhoafrickej republiky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Lučenec, bytom ako matka, dieťa matky J.. Q. K., rod. M., nar. XX. XX. XXXX, slovenskej štátnej
občianky, trvale bytom A. A., Y. XXXX/XX, toho času bytom R., M. R. M. X, Slovenská republika,
zastúpenej JUDr. Martinou Meszáros Bariakovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Zvolen,
Bystrický rad 453/77 a otca V. W. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX T., V. F., B., W. Z. th.
XXXX, Juhoafrická republika, zastúpeného JUDr. Petrom Bacíkom, advokátom, Advokátska kancelária
so sídlom Skuteckého 12, Banská Bystrica, Slovenská republika, o nariadenie návratu maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pôvodu, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu v Banskej
Bystrici č. k. 31P/157/2013 - 221, zo dňa 30. 08. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (správne mal okresný súd rozhodnúť uznesením, toto pochybenie však nemalo
za následok nesprávnosť rozhodnutia  vo veci samej) rozhodol tak, že
„ 1. N a r i a ď u j e    sa,  aby odporkyňa J.. Q. K., rod. M., nar.          XX. XX.XXXX    n a v r á t i l a    maloletú
V. P. K., nar.   XX. XX. XXXX v W. Z., Q. T., do miesta jej obvyklého pobytu v jurisdikcii príslušného súdu
pre mesto W. Z., Juhoafrická republika,  v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V prípade, že odporkyňa v súlade s výrokom podľa odseku 1.  tohto rozhodnutia tak  neurobí, je  p o
v  i  n n á  odovzdať maloletú po uplynutí uvedenej lehoty navrhovateľovi V. W. K., nar. XX. XX. XXXX,
ktorý je    o p  r  á  v n  e  n  ý      maloletú prevziať.

3. V prípade návratu maloletej na územie Juhoafrickej republiky je navrhovateľ                 p  o v  i n
n  ý   zabezpečiť po dobu 6 mesiacov :

a) adekvátne ubytovanie odporkyni a maloletej a zaplatiť nájomné po dobu 3 mesiacov vopred,
b) poskytnúť odporkyni súčinnosť pri zabezpečení zamestnania adekvátne jej kvalifikácii.

Žiadnemu z účastníkov sa    n  e  p  r  i  z n  á v  a    náhrada trov konania.“

Okresný súd rozhodoval o návrhu otca maloletej, štátneho občana juhoafrickej republiky, ktorým sa
domáhal, aby matke nariadil návrat maloletej, štátnej občianky Juhoafrickej republiky do krajiny jej
obvyklého pobytu, teda na územie Juhoafrickej republiky, v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí.

Okresný súd mal za preukázané, že rodičia maloletej sú manželia, a až do dňa 23. 11. 2012, kedy
matka so súhlasom otca vycestovala s maloletou na územie Slovenskej republiky, rodičia žili spolu v



Juhoafrickej republike.  Mal za nepochybne preukázané na základe potvrdenia hlavnej advokátky vo
veciach rodiny na Ministerstve spravodlivosti a ústavného rozvoja Juhoafrickej republiky, že otcovi v
tomto prípade svedčí právo opatery maloletého dieťaťa, pretože pochádza z manželstva, ktoré naďalej
trvá a na základe § 20 Zákona o deťoch č. 38/2005 Z. z. biologický otec maloletého dieťaťa má plné
rodičovské práva a povinnosti voči dieťaťu, ak bol ženatý s matku dieťaťa, kedykoľvek v čase od
splodenia dieťaťa do jeho narodenia.  Na území Slovenskej republiky sa už viedlo konanie o úpravu
práv a povinností rodičov k maloletej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 31P/86/2013
na základe návrhu matky maloletej, ktorá ju žiadala zveriť do svojej osobnej starostlivosti.  V tejto
veci súd konštatoval, že obvyklým  pobytom  maloletej bolo územie Juhoafrickej republiky, kde sa
narodila, kde žila prevažnú časť svojho života, kde aj obaja rodičia mali naposledy svoje spoločné
bydlisko, kde maloletá navštevovala materskú školu a od januára 2013 bola prijatá do školy. Maloletá
vie plynule komunikovať v slovenskom jazyku a v anglickom jazyku. Počas pobytu v Juhoafrickej
republike navštevovala záujmové krúžky, karate a gymnastiku. V Juhoafrickej republike spolu s otcom
žije nevlastná sestra maloletej pochádzajúca z predchádzajúceho manželstva otca, ktorá mu bola
zverená do osobnej starostlivosti.

Po vykonaní rozsiahleho dokazovania vo veci okresný súd v terajšom konaní konštatoval, že síce
nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďže otec dieťaťa dal súhlas  s jej vycestovaním na
územie Slovenskej republiky, ale došlo k neoprávnenému zadržiavaniu  maloletej na území Slovenskej
republiky po tom, čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo zdržiavala na
území  Slovenskej republiky.  Nebolo preukázané, že došlo k dohode rodičov o vysťahovaní sa rodiny
na územie Slovenskej republiky.  Taktiež matka nepreukázala, že by sa s otcom maloletej dohodla o
zmene spoločného bydliska.  Súd tiež nemohol akceptovať  tvrdenie matky, že návrat maloletej by bol
návratom do nebezpečnej krajiny, kde by boli porušené základné princípy ochrany ľudských práva a
základných slobôd.  Zo správy o šetrení pomerov v Juhoafrickej republike zistil, že otec si prenajal
trojizbový dom, kde býva s maloletou dcérou V. P. vo veku 15 rokov. Dom sa nachádza v bezpečnom
komplexe s kontrolovaným vstupom.  Podľa vyjadrenia maloletej V. majú s maloletou V. priateľský a
blízky vzťah. Vzhľadom na uvedené okresný súd  preto nariadil návrat maloletej na územie Juhoafrickej
republiky, do miesta jej obvyklého pobytu.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie matka maloletej a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Má za to, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav
veci, z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na základe toho nesprávne
právne vec posúdil, navyše svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s požiadavkou § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.  Týmto postupom v konaní jej odňal možnosť konať pred súdom,
pri svojej činnosti porušil jej právo  na spravodlivý proces a práva  maloletej vyplývajúce z Dohovoru
o právach dieťaťa, oznámeným v Zbierke pod č. 104/91 Zb. Výrokmi, ktoré v rozsudku vyniesol,
prekročil svoju rozhodovaciu právomoc a tieto sú neurčité a nevykonateľné. Pokiaľ ide o odôvodnenie
rozhodnutia, vybral len také vyjadrenia produkované v konaní účastníkmi, ktoré sa hodili na odôvodnenie
jeho  rozhodnutia. Nie je zrejmé, prečo matkou viackrát tvrdenú skutočnosť o tom, že otec vedel, že
sa s maloletou  sťahuje na Slovensko natrvalo, s čím vyslovil súhlas, túto dohodu potvrdil aj písomne,
keď svoju vôľu žiť na Slovensku prejavil aj v SMS komunikácii, nebral súd do úvahy.  Otec sa vyjadril,
že si kupuje jednosmernú letenku na Slovensko a žiada matku maloletej, aby mu hľadala zamestnanie.
Vedel, že matka na Slovensku pracuje, dieťa chodí do predškolského zariadenia a keďže nemal k tomu
výhrady, je to dôkaz o dohode účastníkov, že budú žiť na Slovensku.  Nepovažuje preto za dôvodný záver
okresného súdu, že mala súhlas otca na pobyt s maloletou na Slovensku len počas Vianočných sviatkov,
ako to uvádza v rozhodnutí, keďže sa otec domáhal návratu maloletej do Juhoafrickej republiky až 08.
02. 2013.  Okresný súd ďalej v odôvodnení popisuje zistenia z pripojeného spisu č. k. 31P/86/2013, kde
konštatuje, že matka  v tomto konaní uviedla, že po návrate na Slovensko sa rozhodla, že sa k odporcovi
nevráti.  Návrh bol podaný dňa 18. 03. 2013, t. j. asi mesiac po tom, ako otec jej povedal a napísal v
SMS, že sa sťahuje  za nimi na Slovensko. Preto nepovažovala v tomto návrhu v danom konaní za
potrebné rozvádzať, že tak robí aj preto, že s otcom maloletej sa dohodli, že budú žiť na Slovensku.
Na strane 9 rozhodnutia v terajšom konaní okresný súd uvádza ničím nepodložené konštatovania otca,
kde konštatuje, že  „síce nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej, keďže otec dieťaťa dal
súhlas s vycestovaním dieťaťa na územie Slovenskej republiky, za účelom Vianočného pobytu maloletej,
ale došlo k neoprávnenému zadržiavaniu  maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky po tom,
čo otec dieťaťa prejavil nesúhlas s tým, aby sa maloletá dlhodobo zdržiavala na území Slovenskej
republiky. Súd toto konštatovanie urobil bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ako úvahou



sa riadil, keď k tomuto záveru dospel a hlavne na základe akých tvrdení a vykonaných dôkazov.  Pokiaľ
by sa okresný súd bol venoval  podrobne SMS komunikácii medzi účastníkmi konania, nepochybne by
vyvodil záver, že k dohode o tom, že budú žiť na Slovensku, došlo  a teda nedošlo k neoprávnenému
zadržiavaniu maloletej v Slovenskej republike.  Právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých
je rozhodnutie založené,   je vyžadované aj v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR (matka poukazuje na príslušnú judikatúru).  Za nesprávny
považuje záver okresného súdu uvedený v odôvodnení  na strane 10 rozsudku, kde konštatuje, že nie
je možné konštatovať, že došlo k dohode rodičov o vysťahovaní sa rodiny na územie SR.  Taktiež na
strane 8 rozsudku uvádza,  ktoré skutočnosti medzi účastníkmi konania zostali sporné, pričom zostali
sporné aj mnohé ďalšie skutočnosti významné pre rozhodnutie v tejto veci, akou je najmä skutočnosť,
že maloletej okrem nebezpečenstva  ujmy na zdravom vývine v prípade nariadenia jej návratu do
krajiny obvyklého pobytu, nakoľko  späť do Juhoafrickej republiky ísť nechce, hrozí ujma aj z toho, že
v Juhoafrickej republike nemá zabezpečenú komplexnú zdravotnú starostlivosť, hrozila by jej duševná
ujma z toho, že by musela byť vo veku 6 rokov odlúčená od matky, na ktorú je bytostne naviazaná,
a to z dôvodu, že by matka nemohla  do Juhoafrickej republiky s maloletou odcestovať, pretože tam
nemá zabezpečenú zdravotnú starostlivosť (podstúpila ťažkú operáciu, je pod neustálym lekárskym
dohľadom, trpí epilepsiou), nemá prácu a pracovné povolenie jej končí v januári 2014, nemá k dispozícii
automobil, bez ktorého je v tejto republike pohyb nemožný, nemá tam zabezpečené bývanie. Maloletá
nemá tam vhodné podmienky na  návrat, lebo nie je možné, aby sa vrátila do známeho prostredia a
ďalej by jej hrozila  obrovská ujma v tom, že otec tak z časového hľadiska ako aj pre nedostatok jeho
schopností starať sa o dieťa v jej veku, nie je  schopný jej poskytovať osobnú starostlivosť, čo sám
potvrdil tým, že v prípade návratu maloletej mieni najať na starostlivosť o ňu pestúnku na 5 dní v týždni.
Okresný súd nehodnotil ďalšiu významnú skutočnosť, že  maloletá sa síce v rámci mesta, kde žila, nemá
možnosť vrátiť do známeho prostredia, keďže otec predal v tichej štvrti dom, ktorý ako rodina obývali,
a zabezpečil na bývanie len trojizbový byt, ktorý by mohol len s ťažkosťami obývať, keďže má ešte
v starostlivosti 15 ročnú dcéru z prvého manželstva a ona ako aj pestúnka je teda vystavená hrozbe
prudkého stresu.  Okresný súd ani raz nevypočul otca prostredníctvom dožiadaného súdu v Juhoafrickej
republike, aby sa tak mohol presvedčiť o jeho skutočnom postoji k problematike návratu  maloletej
do Juhoafrickej republiky.  Taktiež okresný súd nenechal uskutočniť pohovor s maloletou a nevenoval
pozornosť dôkazom produkovaným otcom v anglickom jazyku pripojeným do súdneho spisu.  Pričom
ona uviedla, že sa k týmto dôkazom vyjadrí potom, ako ich bude mať k dispozícii v slovenskom jazyku.

Otec maloletej žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že okresný
súd mal rozhodnúť podľa § 176 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku  formou „uznesenia“. Táto
formálna vada však nemá vplyv na správnosť rozhodnutia, keďže rozsudok je rozhodnutím vyššej
právnej sily ako uznesenie.  K odvolaniu matky uviedol, že on sám v podaní zo dňa 23. 07. 2012 uviedol,
že  s manželkou uvažoval o presťahovaní sa s Juhoafrickej republiky, pričom do úvahy prichádzalo
viacero destinácií (medzi Kanadou, Mauríciusom aj Slovensko). Rovnako  však uviedol, že vždy išlo iba
o teoretické hľadanie cesty pre budúcnosť, ktoré s napĺňaním ani nezačalo mať nič spoločné. Z SMS
komunikácie, ktorú matka predložila a bola prečítaná, nevyplýva nič, čo by dokazovalo reálnosť dohody
o zmene pobytu rodiny, a teda aj zmene obvyklého pobytu maloletej. Nevyplýva z nej, že on a matka ako
rodičia maloletej sa skutočne dohodli na tom, že zmenia bydlisko. Presťahovanie sa z jednej krajiny do
druhej je závažná vec. On má v Juhoafrickej republike množstvo spoločenských a majetkových väzieb
a napokon „spojenie“, bez ktorého  by stadiaľ neodišiel. Má tam dcéru V., ktorá je zverená do jeho
starostlivosti a keď sa aj s odporkyňou teoreticky rozprávali o presťahovaní sa, vždy bol riešený odchod
s ohľadom na V. ukončenie školskej dochádzky v Juhoafrickej republike.  Preto pre toto nikdy k reálnej
dohode o presťahovaní sa nedošlo.  Matka vedela o tom, že maloletá V. mala od januára 2013 nastúpiť
do základnej školy v Juhoafrickej republike, čo potvrdila aj na pojednávaní pred okresným súdom dňa
15. 07. 2013. Odpovedala, že vedela, že sa zaplatila rezervácia, ale že to v podstate nič neznamenalo.
Bol zaplatený rezervačný poplatok ako aj školné. Išlo o najlepšiu školu v regióne, kde bol problém sa
dostať vôbec len na pohovor. Maloletá  v stanovený termín nenastúpila a diskvalifikovala sa na možné
prijatie v budúcnosti. Ďalším nepriamym dôkazom o tom, že matka nemala na zotrvanie s maloletou na
Slovensku jeho súhlas, je skutočnosť, že mala zakúpené spätné letenky, ktoré boli v januári následne
predĺžené do júna 2013, a keď ich nevyužila ani júni, prepadli. Aký zmysel by malo kupovať drahšie
spätné letenky, ak by medzi nimi existovala reálna dohoda o presťahovaní na Slovensko? Matka  návrh v
konaní 31P/86/20013 vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici odôvodnila tým, že po návrate na
Slovensko sa rozhodla, že sa nechce vrátiť do Juhoafrickej republiky, že si tu našla zamestnanie a že má
strach z návratu do Juhoafrickej republiky. Z jej slov je zrejmé, že ide o jej jednostranné rozhodnutie, ktoré



nemá nič spoločné s rodičovskou dohodou. Opakovane tvrdí, že neexistuje, ani neexistovala rodičovská
dohoda o zmene obvyklého pobytu maloletej V. z Juhoafrickej republiky na Slovensko.  Poukazuje na to,
že otázka obvyklého pobytu maloletej je už v súčasnej dobe podľa jeho názoru právoplatne vyriešená
rozhodnutím okresného súdu v konaní sp. zn.. 31P/86/2013, kde zastavil súdne konanie z dôvodu, že
vec nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky. V závere rozhodnutia sa výslovne konštatuje,
že: „súd je toho názoru, že obvyklý pobyt maloletej nie je na území Slovenskej republiky, ale na území
Juhoafrickej republiky“ . . .

Došlo teda k priamemu vysloveniu právneho názoru, na podklade ktorého bolo konanie zastavené
pre nedostatok právomoci konať vo veci. Pokiaľ ide výsluch maloletej V., s týmto zásadne nesúhlasí.
Maloletá má len 6 rokov, pričom posledných 10 mesiacov prežila len s matkou, resp. jej rodičmi. Je
neprijateľné, aby sa vyjadrovala k otázkam, ktorých význam v dlhodobejšom a širšom kontexte nemôže
poznať, a preto sa  k nim nemôže vyjadrovať.  Pokiaľ ide  o ďalšie dôkazy, matka až na záverečnom
pojednávaní predložila množstvo listín o ktoré  opiera svoje tvrdenia, a ku ktorým sa vyjadrovali na
pojednávaní.  Pokiaľ ide o listiny, ktoré on prikladal v anglickom jazyku a ktoré nie sú preložené
do slovenského jazyka, o tieto súd svoje odôvodnenie neopiera. Maloletá je s ním v telefonickom
aj skypovom kontakte, hoci tento kontakt je zo strany matky čím ďalej tým viac obmedzovaný. Už
posledných niekoľko rozhovorov s maloletou mal pocit, že začína byť voči jeho osobe negatívne
naladená. V septembri 2013 pred jarmokom v Banskej Bystrici spoločne s jej rodičmi cestou jeho
právneho zástupcu poprosili matku, či by sa jeho rodičia mohli s V. stretnúť a zobrať ju na jarmok,
prípadne jej nakúpiť potrebné veci. Styk maloletej s jeho rodičmi bol umožnený len v rodinnom dome
matkiných rodičov zásadne len  v prítomnosti matky, resp. jej rodičov.  Tvrdenia matky, že maloletá
nemá v Juhoafrickej republike zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, nie sú pravdivé. V prílohe predkladá
fotokópiu „Medical Aid“ karty.  O vážnom zdravotnom stave matky vie, vie o tom, že musí byť pod
neustálym dozorom  špecialistov  Napriek všetkému zlému považoval za správne, aby jej zabezpečil
lieky, ktoré na  Slovensku nedostať. Chcel sa  postarať o zdravotný stav vlastnej manželky.  Je
spoluvlastníkom firmy v Juhoafrickej republike, má právo podieľať sa na zisku. Má nárok na nové auto
každé dva roky, má však príjmy aj mimo  firmy, pretože je vlastníkom viacerých športových klubov.
Poukaz matky na to, že jeho otec si ho kupuje autom, preto nie je pravdivý.   Matka z jeho pohľadu
môže byť rada, že ešte proti nej nezačalo trestné stíhanie na Slovensku, ani v Juhoafrickej republike,
ktoré neinicioval práve preto, že veril, že sa s maloletou vráti domov. Trpezlivosť mu už však dochádza.
Menší dom, ktorý zabezpečil, bol zatiaľ prenajatý práve na želanie matky. Nie je pravdou, že by sa o
maloletú nevedel postarať, alebo že by odlúčením od matky bola vystavená neznesiteľnej ujme.  Matka
sa sama na pojednávaní dňa 15. 07. 2013 vyjadrila: „obidvaja sme sa starali, obidvaja sme pracovali,
dieťa sme mali v dome, otec sa dieťaťu venoval, keď mal čas a ja som bola s dieťaťom v neustálom
kontakte, ale áno, otec sa podľa možností staral“. Matka teda mení svoje  tvrdenia. Preto odvolanie
matky považuje za nedôvodné.

Kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec prejednal v medziach daných ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok (správne malo byť
uznesenie) podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí
(rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná  odpoveď na každý
argument (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/170/2005 - judikát 64/2007 ZSP).

Podľa § 157 ods. 2  Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru, že  okresný súd
dostatočne zistil skutkový stav veci,  vec správne právne posúdil za použitia správnych ustanovení



príslušných právnych predpisov, preto nie sú splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého
rozsudku okresného súdu a vrátenie veci  tomuto súdu na ďalšie konania, ako to navrhovala matka v
podanom odvolaní.

Okresný súd pri rozhodovaní o návrhu otca o nariadenie návratu maloletej do štátu obvyklého pobytu
maloletej, sa správne riadil čl. 1, 3, 4, 12, 13, 19 a 20 Dohovoru o medzinárodných aspektoch únosov
detí, ktorý bol prijatý v Haagu dňa 25. 10. 1990 a publikovaný  v oznámení Ministerstva zahraničných
vecí SR pod č. 119/2001 Z. z.

V zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru je povinnosťou justičného alebo správneho orgánu nariadiť okamžitý
návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, pokiaľ sa dieťa  nachádza na území Slovenskej
republiky a odo dňa začatia konania neuplynul jeden rok.  Okresný súd taktiež  správne v zmysle čl.
12 ods. 2 a čl. 13 ods. b) zisťoval, či sa  maloletá už zžila s novým prostredím a či existuje vážne
nebezpečenstvom, že návrat by ju vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do
neznesiteľnej situácie. V takomto prípade by  nebol povinný justičný orgán nariadiť návrat maloletej do
krajiny obvyklého pobytu.

Súdne konanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je opatrovníckym konaním,
konanie má zabezpečiť, aby sa dieťa navrátilo do krajiny obvyklého pobytu. Teda okresný súd v tomto
konaní správne riešil  len to, či nariadi alebo nenariadi návrat dieťaťa, pričom skúmal, ktorý štát je štátom
obvyklého pobytu a či dieťa bolo premiestnené neoprávnene. O zverení maloletej do starostlivosti, o
výživnom, styku rodičov s maloletou bude rozhodovať súd v krajine obvyklého pobytu.

Okresný súd  správne zaujal záver, že obvyklým pobytom maloletej je tak, ako už konštatoval v
rozhodnutí v konaní sp. zn.  31P 86/2013,  Juhoafrická republika, kde  sa maloletá  narodila, žila tam
až do 23. 11. 2012, kedy s matkou vycestovala na územie Slovenskej republiky,  bola zvyknutá na
prostredie v Juhoafrickej republike, je štátnou občiankou tejto republiky, bývala v spoločnej domácnosti
s rodičmi a s nevlastnou sestrou V.. Maloletá, tak ako zistil okresný súd, navštevovala v Juhoafrickej
republike materskú škôlku, venovala sa aj športovej činnosti, tu mala začať navštevovať aj povinnú
školskú dochádzku.  V konaní nebolo preukázané ani podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenie matky, že
by otec bol dal súhlas na premiestnenie maloletej  na územie Slovenskej republiky. Matka v návrhu na
zverenie maloletej do osobnej starostlivosti, ktorý podala dňa 18. 03. 2013 na Okresnom súde v Banskej
Bystrici, kde sa viedlo konanie pod sp. zn. 31P/86/2013, uviedla, že „po návrate na Slovensko   som sa
rozhodla, že sa k odporcovi nevrátim, predovšetkým v dôsledku závažného rozvratu  našich vzťahov“.
Teda matka, ako na to poukazuje otec vo vyjadrení k odvolaniu matky,  sa bez jeho súhlasu rozhodla
pre zotrvanie maloletej na území Slovenskej republiky. Matka neprodukovala v konaní žiadne dôkazy,
ktoré by nasvedčovali tomu, že by maloletá v Juhoafrickej republike, v mieste obvyklého pobytu, bola
psychicky alebo fyzicky ohrozená, že by nemala zabezpečenú náležitú zdravotnú starostlivosť, ako aj
vytvorené riadne podmienky pre jej výchovu. Okresný súd  správne uzavrel, že matka nemala súhlas
otca k premiestneniu maloletej.

Matka maloletej v odvolaní poukazuje na to, že okresný súd  nedostatočne odôvodnil svoje  rozhodnutie,
že nezodpovedal na všetky podľa nej právne  a skutkovo relevantné otázky s danou vecou, teda, že
rozhodnutie okresného súdu nespĺňa náležitosti ustanovenia                             § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku.

Presvedčivosť rozhodnutia nemožno chápať ako absolútnu kategóriu (že rozsudok každého presvedčí
svojou vecnou správnosťou), pretože k takejto kategórii v chápanom smere sa objektívne nemožno
dopracovať, ale ide o presvedčivosť ako  výsledok intelektuálnej práce sudcu vyjadrenú vo vydanom
rozhodnutí. Rozhodnutie je treba chápať ako  logicky pochopiteľný celok, ktorého jadro tvoria čiastočné
skutkové zistenia, ktoré vychádzajú z riadne  vykonaných dôkazov logicky vyúsťujúcich  do záveru
o zistenej skutkovej podstate prípadu, ktorá bola sudcom podrobená právnej kvalifikácii a vyústila v
podradenie takto zisteného skutku, pod sudcom vyhľadávanú právnu normu.

Rozhodnutie okresného súdu, podľa názoru odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s danou vecou. Preto poukaz matky na to,
že  okresný súd nezdôvodnil, prečo  niektoré dôkazy nevykonal, neoboznámil sa s nimi, napríklad s
dôkazmi produkovanými v angličtine a nevysporiadal sa podrobne s SMS komunikáciou medzi ňou



a otcom, nie je opodstatnený. Taktiež poukaz na to, že otec nebol  v konaní vypočutý nezakladá
dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pretože z listinných dôkazov, z jeho
vyjadrení ako aj prostredníctvom právneho zástupcu, ktorým je v konaní zastúpený, postačovali pre
rozhodnutie okresného súdu.  Nebolo tiež povinnosťou okresného súdu, aby  vykonal výsluch maloletej
prostredníctvom  kolízneho opatrovníka. Maloletá podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na svoj vek
by ešte nebola schopná vyjadriť svoj názor, postoj k prejednávanej veci.

Okresný súd  v danom konaní o nariadenie návratu maloletej do štátu obvyklého pôvodu vychádzal z
riadne zisteného skutkového stavu, nevychádzal pri tom iba z dôkazov produkovaných jedným z rodičov,
ale zisťoval rozhodujúce  okolnosti a skutočnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj rodičov,
z ktorých každý nateraz žije v inom štáte, ako relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu
maloletej, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie v danej veci.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu  (podľa § 176 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku okresný súd mal rozhodnúť formou „uznesenia“, ako správne na to poukazuje otec, čo však
nemalo za následok nesprávnu vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu), ako vecne správny
potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "31P/157/2013", "guid": "f582886c-c623-4593-bf4a-e79a615c501f:3efe4861-fab6-4fe8-9ba5-eb9e2bbf59c7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "ussr:19fed614-5962-4ba3-931b-400286c52e07", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.775.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 775/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 775/2016 z 27. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.775.2016.1"}]}