Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/86/2025 6123427423 31. 03. 2026 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2026:6123427423.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., Tolstého 20, Žilina, IČO: 50 496 166, zastúpenému: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., Tolstého 20, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Mlynské nivy 16, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 264 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 4C/9/2024-110 zo dňa 3.2.2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 264 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 264 eur od 31.7.2023 do zaplatenia a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na upomínací súd - Okresný súd Banská Bystrica sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu 264 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 264 eur od 31.7.2023 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že 9.6.2023 došlo v Košiciach k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle, ktorého držiteľom v čase dopravnej nehody bol X. D., A.. XX.X.XXXX, W. D. X, O. (ďalej len „poškodený“). Ku vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovanej. Poškodený nechal poškodené motorové vozidlo za účelom vykonania jeho opravy odviezť do autoservisu, na čo bezprostredne nadväzovalo uzavretie Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 806/2023 zo dňa 26.6.2023, na základe ktorej prenajal žalobca poškodenému náhradné motorové vozidlo. Nájom náhradného vozidla trval od 26.6.2023 do 4.7.2023 po dobu zotrvania poškodeného vozidla v autoservise, až do ukončenia opravy poškodeného vozidla, po ktorú nemohol poškodený s motorovým vozidlom nijakým spôsobom pre vznik škody s ním disponovať. Po dobu trvania nájmu nemal poškodený k dispozícii iné motorové vozidlo a nájom náhradného motorového vozidla bol pre neho nevyhnutný. Po ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru č. 8452023 splatnú 19.7.2023 na sumu 624 eur s DPH za 9 dní, t. j. dobu užívania náhradného vozidla. Poškodený odplatne postúpil svoju budúcu pohľadávku voči žalovanej titulom jeho nároku na náhradu účelne vynaložených nákladov na nájom náhradného vozidla na žalobcu. Započítaním pohľadávky poškodeného na zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky s pohľadávkou žalobcu voči poškodenému vyplývajúcou z vyššie uvedenej faktúry v zmysle bodu 5 Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 4.7.2023 vznikla voči žalovanej pohľadávka vo výške 624 eur s DPH, ktorej postúpenie poškodený oznámil žalovanej. Žalobca vyzval žalovanú na náhradu nákladov účelne vynaložených na nájom náhradného vozidla, ktorá pohľadávka mu bola postúpená poškodeným. Žalovaná 18.7.2023 poskytla žalobcovi poistné plnenie vo výške 360 eur. Žalovaná
postupovala v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami a poistné plnenie krátila nedôvodne a na základe svojvoľných výpočtov. Vzhľadom k tomu, že žalovaná neposkytla žalobcovi poistné plnenie v rozsahu zodpovedajúcom pohľadávke žalobcu titulom náhrady škody vo forme účelne vynaložených nákladov na náhradné vozidlo používané poškodeným po dobu nemožnosti užívania poškodeného motorového vozidla v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej poistencom žalovanej, je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie tohto návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie dlžnej sumy predstavujúcej rozdiel medzi nákladmi na nájom náhradného vozidla vyplývajúcimi z vyššie uvedenej faktúry a poskytnutým poistným plnením zo strany žalovanej. S poukazom na vyššie uvedené sa žalovaná dostala do omeškania s poskytnutím poistného plnenia žalobcovi ako postupníkovi v celosti, ktoré bola povinná poskytnúť žalobcovi najneskôr do 29.7.2023 podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP. Žalovaná skončila šetrenie poistnej udalosti 14.7.2023 podľa oznámenia o poskytnutí poistného plnenia. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vec právne posúdiac podľa § 4 ods. 1, § 11 ods. 7, ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), § 524 ods. 1, § 526 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná na základe povinného zmluvného poistenia zodpovedá za škodu spôsobenú jej poistencom poškodenému, že protiprávnym konaním poistenca došlo ku vzniku škody na motorovom vozidle poškodeného, že vozidlo bolo opravované v servise, že poškodený si v dôsledku nemožnosti používať poškodené vozidlo prenajal náhradné vozidlo od 26.6.2023 do 4.7.2023. Ďalej nebolo sporné, že servis vystavil faktúru na sumu 624 eur s DPH za nájom prenajatého náhradného vozidla, ktorú nedoručoval poškodenému, ale žalovanej, a že opravené vozidlo vydal reálne poškodenému 4.7.2023. Spornou skutočnosťou ostala dĺžka doby nájmu vozidla, keď žalovaná uznala ako účelnú a opodstatnenú dobu 5 dní, teda od prevzatia vozidla na opravu, do dňa vystavenia faktúry za opravu vozidla, pričom ďalšie dni nájmu náhradného vozidla až do skutočného, reálneho vydania opraveného vozidla poškodenému neuznala a za obdobie štyroch dní poistné plnenie v sume 264 eur krátila. Zo strany žalovanej bola v rámci prostriedkov procesnej obrany namietaná účelnosť a nevyhnutnosť vynaložených finančných prostriedkov za prenájom náhradného motorového vozidla za obdobie od 1.4.2023 do 4.7.2023. 3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že pojem škoda treba vykladať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, otázka skutočnej škody bola riešená už v rozhodnutí R 7/1992, v zmysle ktorého skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie - nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu zadržiavanému. V danom prípade nevyhnutná potreba žalobcu (právneho predchodcu) zadovážiť si náhradné motorové vozidlo po dobu, keď nemohol užívať svoje motorové vozidlo, nebola účastníkmi spochybňovaná. 4. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom voči žalovanej posúdil ako nárok vyplývajúci z práva poškodeného podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého si poškodený môže uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, pričom nárok na žalobcu prešiel z poškodeného postúpením pohľadávky. Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu mal súd prvej inštancie za to, že táto je daná a bola preukázaná Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 23.03.2023. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky bola pohľadávka poškodeného voči žalovanej z titulu poistného plnenia, súčasťou ktorej uplatnenej pohľadávky, ktorá sa stala predmetom postúpenia, bol nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie náhradného motorového vozidla, a to v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Bolo nepochybné, že poškodený sa dostal do situácie, kedy si bol nútený prenajať náhradné motorové vozidlo za jeho poškodené vozidlo v dôsledku poistnej udalosti zavinenej poistencom žalovanej. Žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal ujmu, ktorá spočívala v tom, že poškodený vynaložil náklady za požičanie motorového vozidla, k zapožičaniu ktorého
bol donútený práve vzniknutou poistnou udalosťou, ktorú nespôsobil. Uplatňovaná náhrada nákladov za používanie náhradného motorového vozidla reparuje poškodeného stav, keď nemohol z titulu poistnej udalosti svoje motorové vozidlo používať. 5. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že po oprave poškodeného vozidla servisom dňa 30.6.2023, ktorú dobu vypočítala žalovaná ako primeranú vzhľadom na poškodenie vozidla, čím odpadol dôvod na ďalší prenájom náhradného vozidla poškodeným až do 4.7.2023, súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že poškodený sa o vystavení faktúry za opravu vozidla nedozvedel 30.6.2023, nakoľko táto bola doručovaná výlučne žalovanej za účelom vystavenia krycieho listu, vozidlo nemal fyzicky vo svojej dispozícii a reálne ho mohol užívať až po tom, ako mu bolo vozidlo servisom reálne vydané a s prenajímateľom (žalobcom) uzavrel dňa 4.7.2023 po vystavení faktúry o nájme náhradného vozidla zmluvu o postúpení pohľadávky. V zmysle ustálenej súdnej praxe za skutočnú škodu sa považujú aj náklady za prenájom náhradného motorového vozidla. Jedná sa o výdavky, ktoré by poškodenému neboli vznikli, ak by mohol používať svoje motorové vozidlo, avšak v dôsledku škodovej udalosti bol z možnosti používať vlastné motorové vozidlo vylúčený. Skutočnosť, že podľa výpočtov žalovanej bolo vozidlo opravené už po 5 dňoch, nič nemení na skutočnosti, že poškodený bol v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej došlo k poškodeniu jeho motorového vozidla, nútený používať náhradné vozidlo až do 4.7.2023, kedy mu bolo servisom umožnené opravené vozidlo si reálne prevziať. Poškodený totiž bol v zmluvnom vzťahu so servisom a nie so žalovanou a dĺžku opravy, resp. dispozície s vozidlom, ktoré mal v reálnej držbe servis, nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Ak je žalovaná presvedčená o tom, že opravované vozidlo malo byť vydané poškodenému už 30.6.2023 a že servis ho až do 4.7.2023 zadržiaval neoprávnene, v dôsledku čoho sú náklady za nájom náhradného vozidla za obdobie nasledujúcich štyroch dní neúčelne vynaložené, musí si ich vymáhať priamo od servisu a nie v tejto časti bezdôvodne krátiť poistné plnenie poškodenému. Poškodený nie je so žalovanou v žiadnom zmluvnom vzťahu, ale jeho nárok voči žalovanej je nárokom zo zodpovednosti za škodu, spôsobenú poistencom žalovanej. Poškodený má voči žalovanej nárok na úhradu skutočnej škody, ktorá mu vznikla zavinením poistníka žalovanej na základe zmluvy o povinnom zmluvnom poistení. Poškodený, ktorý sa do tejto situácie dostal nie vlastným zavinením, nemá žiadne nástroje na to, aby skúmal primeranú dĺžku opravy a náhradné vozidlo používal len po dobu, ktorú považuje za primeranú žalovaná. 6. K začiatku plynutia omeškania žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu, ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo (pozri Ústavný súd SR v nálezoch zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020-29 a zo dňa 28.10.2021, sp. zn. III. ÚS 215/2020). Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23.2.2022, sp. zn. 3Obdo/27/2021, v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na vyššie citované nálezy ústavného súdu a konštatuje, že ak súdy pri výklade ustanovenia § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených ustanovení, nezohľadnili účel prijatej právnej normy a výklad neuskutočnili eurokonformným spôsobom. Prijatým nesprávnym výkladom následne spôsobili, že žalobcovi odopreli časť uplatneného nároku (úrok z omeškania), a to s odôvodnením, ktoré nedalo logické a udržateľné odpovede na podstatné otázky výkladu predmetných ustanovení. Preto pokiaľ bol Ústavným súdom SR označený ako ústavne nesúladný spôsob, akým všeobecné súdy dospeli k záveru o vzniku práva poškodeného na úrok z omeškania až po uplynutí lehoty na plnenie určenej súdom po právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške škody, je potrebné rovnaký záver prijať aj v tejto veci. Najvyšší súd dal do pozornosti aj predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach, konkrétne rozsudok z 21.5.2020 sp. zn. 1 Cob 100/2019, rozsudok zo dňa 29.9.2020 sp. zn. 2 Cob 200/2019 a rozsudok zo dňa 27.4.2017 sp. zn. 1 Cob 109/2016, v ktorých už Krajský súd v Bratislave prijal záver, že povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o PZP sa vzťahuje výlučne na nesplnenie nepeňažnej povinnosti upravenej v ustanovení § 11 ods. 6 zákona o PZP, avšak nezbavuje poisťovateľa povinnosti poisťovateľa platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenia podľa § 517 ods. 2 OZ, a to aj v prípade, ak poisťovateľ splnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 zákona o PZP včas. Súd prvej inštancie v tomto smere upozornil aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 1/2022. 7. Náhrada škody, ktorú mala žalovaná vyplatiť je peňažným plnením a z dôvodu, že sa dostala s jeho plnením do omeškania žalobca si uplatnil príslušenstvo žalovanej pohľadávky nasledujúcim dňom po uplynutí 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie, teda dňom 31.7.2023. Od tohto dátumu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie príslušenstva žalovanej pohľadávky priznanej súdom v zmysle vyššie citovaných ustanovení, keďže dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Výšku úrokov z omeškania súd prvej inštancie určil v súlade s vyššie citovaným ustanovením (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.), v príslušnej požadovanej základnej úrokovej sadzbe, tak ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovanej, keďže mal žalobca plný úspech v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď síce v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdí, že vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami a celým obsahom spisového materiálu, avšak reálne sa súd prvej inštancie absolútne nezaoberal podstatnými námietkami žalovanej, ani ňou predloženými listinnými dôkazmi. Žalovaná totiž nikdy netvrdila, že autoservis mal poškodenému vydať opravené motorové vozidlo (ďalej len „MV“) už 30.6.2023 napriek tomu, že ešte nemal k dispozícii tzv. krycí list. Žalovaná po celý čas namietala nehospodárny a neúčelný postup pri oprave poškodeného MV, v dôsledku čoho dĺžka opravy bola zjavne neprimeraná minimálnemu rozsahu poškodenia na vozidle (zatlačenie tabuľky s evidenčným číslom vozidla). Aj záver súdu prvej inštancie o tom, že primeranú dobu opravy vypočítala žalovaná, je nepresný, ak nie zavádzajúci. Žalovaná totiž opakovane uvádzala, že okrem svojich vlastných výpočtov a objektívnych zistení rozsahu poškodenia MV, vychádzala aj z kalkulácie samotného autoservisu, ktorá bola prílohou faktúry autoservisu, a z ktorej nepochybne vyplýva, že práca na oprave poškodeného MV trvala 5,5 hodiny čistého času. Predmetný záver preukazoval aj ďalší nezávislý dôkaz, ktorý nebol žalobcom nijako spochybnený, ani vyvrátený, a to Odborné vyjadrenie č. 010/2025 znalca G.. Ľ. U. zo dňa 25.1.2025 (ďalej len „OV č. 010/2025“), ktorým sa súd prvej inštancie absolútne nezaoberal, a ani sa len o ňom nezmienil. Žalovaná poukazovala aj na ďalšie listinné dôkazy - harmonogram opravy autoservisu AUTOSPOL VLASATÝ spol. s r. o., predložený žalobcom, z ktorého vyplýva, že postup pri oprave poškodeného MV bol nehospodárny už len z toho dôvodu, že podľa vyjadrenia autoservisu bolo poškodené MV prijaté do autoservisu dňa 26.6.2023, avšak náhradný diel bol objednaný až dňa 27.6.2023, pričom autoservis neuviedol, kedy mu bol predmetný náhradný diel dodaný. Pri plne pojazdnom vozidle bol však takýto postup neopodstatnený, nakoľko autoservis mohol najprv objednať potrebný diel a poškodené MV prijať až po jeho dodaní. Žalobca nijako nerozporoval ani ďalšiu žalovanou preukázanú skutočnosť, a to, že poškodené MV bolo plne pojazdné, čo vyplývalo aj z dotazníka pre poškodeného zo dňa 4.7.2023, v ktorom v odpovedi na otázku č. 2 poškodený odpovedal, že po dopravnej nehode poškodené MV ďalej riadne využíval, pričom na ňom najazdil cca 100 km. Vzhľadom na vyššie uvedené zastávala názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď konštatoval, že poškodený nemohol ovplyvniť dĺžku opravy a nemohol svoje vozidlo ani užívať. Bola názoru, že k vyššie uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní, nakoľko samotný poškodený, ktorý je osobou odlišnou od osoby žalobcu, v konaní k predmetnej otázke vôbec nebol vypočutý, ani sa k nej nevyjadril. Z predloženého OV č. 010/2025 znalca je nepochybné, že vozidlo poškodeného bolo aj po škodovej udalosti plne pojazdné, preto poškodený toto vozidlo mohol na prevádzku riadne ďalej využívať, teda mu oprava nesúrila a mal reálnu možnosť, najmä ak vedel, že si mieni prenajímať náhradné vozidlo, dohodnúť sa s autoservisom na realizovaní opravy tak, aby nemuselo čakať v autoservise na prestoje neprimerane dlhú dobu, najmä na dodanie náhradných dielov, ktoré mohol autoservis objednať vopred a až potom prijať MV na opravu. Poškodený by si nepochybne počínal vo vzťahu k autoservisu inak, ak by náklady spojené s prenájmom náhradného MV mal znášať sám z vlastných prostriedkov. Bola názoru, že žalobca v konaní ničím nepreukázal, že poškodený nemohol ovplyvniť dĺžku trvania opravy jeho poškodeného vozidla s dôrazom na skutočnosť, že práve poškodený mal s autoservisom uzatvorenú zmluvu o oprave vozidla a nepreukázal ani existenciu žiadnych konkrétnych špecifických okolností, ktoré v rozpore so závermi znalca, mohli mať vplyv na dĺžku trvania opravy. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie pochybil, keď takéto nepreukázané tvrdenia žalobcu vzal za podklad svojho rozhodnutia.
10. S poukazom na vyššie uvedené zastávala názor, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore so zásadami dokazovania, keď konštatoval, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno. V rámci dokazovania platí zásada (pozri § 132 v spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatío). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Žalovaná všetky svoje tvrdenia riadne preukázala, avšak súd prvej inštancie sa ňou predloženými dôkazmi vôbec nezaoberal. S podstatnými skutočnosťami, ktoré žalovaná uvádza v článku I. svojho odvolania, sa súd prvej inštancia vôbec nevysporiadal, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa o nich ani len nezmienil, čím je podľa žalovanej naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., nakoľko súd prvej inštancie uprel žalovanej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Bola názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 220 ods. 2 C. s. p. a ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, keď jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Mala za to, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, dôsledne sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej, a to najmä čo sa týka otázky nutnosti a účelnosti prenájmu náhradného MV, keď sa s touto otázkou vysporiadal iba formálne s konštatovaním, že pokiaľ je motorové vozidlo poškodeného v autoservise, nájom náhradného vozidla je účelný. Takéto konštatovanie vôbec nedáva odpoveď na otázku, či skutočne prenájom náhradného vozidla v akejkoľvek dĺžke je možné považovať za účelný, najmä ak poškodené vozidlo je plne pojazdné, na rozdiel od poškodeného, ktorý má po škodovej udalosti vozidlo v nepojazdnom stave, ktorý skutočne nemá na výber, pretože svoje vozidlo v cestnej premávke nemôže používať. 11. Zastávala názor, že súd prvej inštancie nárok žalobcu zároveň nesprávne právne posúdil, pričom poukázala aj na to, že v zmysle judikátu R 7/92 je z hľadiska rozsahu náhrady škody potrebné zvažovať, či a v akom rozsahu bolo vypožičanie vozidla na úplatu s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu skutočne nutným dôsledkom danej poistnej udalosti. Jej skutočným následkom pritom môžu byť náklady len v tom rozsahu, v akom boli vynaložené správne a účelne na vypožičanie náhradného vozidla, zodpovedajúceho vozidlu poškodenému. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.6.2016, sp. zri. 3 MCdo 3/2015, „Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, otázka skutočnej škody bola riešená už v rozhodnutí R 7/1992, v zmysle ktorého skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu zadržiavanému... Avšak aj u porovnateľného motorového vozidla platí, že rozsah náhrady, ku ktorej je škodca povinný, je obmedzený hľadiskom účelnosti...Skutočnou škodou, spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej parametrom pôvodnej veci, z užívania ktorej bol žalobca vylúčený po určitú dobu... Výška tejto náhrady nie je totiž daná čiastkou skutočne vyplatenou (v danom prípade dohodnutou) v akejkoľvek výške, ale vo výške čiastky účelne vynaloženej. Otázka, či náklady na nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí vždy na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá potrebná k prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu“, na čo nadväzuje aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/131/2019, rozsudok Okresného súdu Žilina z 11.3.2021, sp. zn. 14C/34/2020 (potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 28.2.2022, sp. zn. 10Co/95/2021), rozsudok Okresného súd Martin č. k. 15C/79/2023-180, zo dňa 24.1.2024, rozsudky Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52C/36/2024 zo dňa 3.10.2024 a sp. zn. 1C/6/2023 zo dňa 15.11.2024. S poukazom na vyššie uvedené mal za to, že súd prvej inštancie sa riadne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, dôležitými pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu. Najmä súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že žalobca nie je totožný s osobou poškodeného, ale ide o podnikateľský subjekt, ktorý finančne ťaží z čo najdlhšej doby prenájmu náhradného vozidla poškodenému. Sám žalobca na svojej internetovej stránke deklaruje prenájom náhradného vozidla poškodeným bez ich akejkoľvek finančnej účasti. Poškodených tak v zásade nemusí zaujímať samotná doba a denná sadzba za prenájom, resp. či zapožičanie je nutné a účelné, keďže s prenájmom nemajú spojené žiadne výdavky, a preto by uvedená povinnosť postupovať tak, aby na náhradné vozidlo boli vynakladané iba náklady v nevyhnutnom rozsahu, mala zaťažovať samotného žalobcu, ktorý navyše vystupuje ako osoba znalá pomerov v danej oblasti, keďže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Súd prvej inštancie sa tiež vôbec nezaoberal otázkou, či v prípade plne pojazdného, aj keď poškodeného MV, bolo nevyhnutné ponechať poškodené MV v autoservise dlhšie, než stanovil znalec vo svojom odbornom vyjadrení. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku správne uviedol, že deň 30.6.2023 nepredstavoval moment, ku ktorému by mal poškodený ukončiť nájom náhradného vozidla, nakoľko nemal objektívnu možnosť opravené vozidlo týmto dňom užívať. V danej veci je relevantná tá skutočnosť, že poškodené vozidlo sa po celé obdobie v čase od 26.6.2023 do vystavenia faktúry za jeho opravu, do 4.7.2023 (v rozsahu 9 dní) nachádzalo v autoservise, čo vyplýva z dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, pričom prenájom náhradného vozidla v tomto období bol pre poškodeného nevyhnutným dôsledkom škodovej udalosti, ktorú nezapríčinil a nemohol predvídať vznik nákladov spojených s touto škodovou udalosťou, na ktorých pokrytie bol oprávnený a nútený použiť až plnenie poskytnuté zo strany žalovanej. 13. Žalovaná v podanom odvolaní opakovane argumentuje tým, že postup pri oprave poškodeného vozidla bol nehospodárny a neúčelný. V tejto súvislosti považoval za potrebné doplniť, že predsa samotný poškodený nevie do tohto procesu žiadnym spôsobom zasiahnuť. Okrem toho v danom prípade nebola oprava realizovaná nejakým neúnosne dlhým časovým obdobím tak, ako to prezentuje žalovaná v podanom odvolaní. Pokiaľ žalovaná poukazuje na kalkuláciu dĺžky doby opravy v rozsahu 5,5 hodiny čistého času, alebo na odborné vyjadrenie, ktoré predložila do konania, tieto dokumenty nemôžu za žiadnych okolností spochybniť žalobcov nárok uplatnený v tomto konaní. Reálny čas skutočnej opravy, resp. opravárenských prác na poškodenom vozidle nereflektuje objektívnu dobu, počas ktorej je poškodené vozidlo umiestnené v autoservise, a teda počas ktorej je poškodený nútený prenajať si náhradné motorové vozidlo. Žalovaná opakovane poukazuje na nehospodárnosť opravy vzhľadom na skutočnosť, že predmetné vozidlo malo byť pojazdné i po škodovej udalosti, dáva poškodenému na ťarchu to, že jeho vozidlo bolo neprimerane dlho opravované, avšak jej argumentácia nemôže obstáť. Žalobca nikdy nerozporoval, že by vozidlo nebolo po škodovej udalosti pojazdné. Tomu zodpovedá predsa i tá skutočnosť, že hoci sa škodová udalosť udiala 9.6.2023, vozidlo bolo do autoservisu odovzdané až 26.6.2023 (kedy i započal nájom náhradného motorového vozidla). Pokiaľ žalovaná tvrdí, že sa mal dohodnúť s autoservisom na realizovaní opravy, tak je i z týchto časových súvislostí zrejmé, že presne týmto spôsobom poškodený i postupoval. 14. Žalobcovi nie je tiež zrejmé, v čom mal súd prvej inštancie pochybiť, keď konštatoval, že poškodený nemohol ovplyvniť dĺžku opravy a nemohol ho ani užívať. Pokiaľ mala žalovaná v konaní záujem vypočuť samotného poškodeného, nič jej nebránilo navrhnúť jeho výsluch v konaní. Uvedené však žalovaná nerealizovala, pričom súdu prvej inštancie jeho postup vytýka až v odvolacom konaní. Pokiaľ žalovaná poukazuje na závery odborného vyjadrenia, ktoré predložila do konania, je zjavné, že závery, ktoré sú v tomto vyjadrení uvedené, a ktoré sú konštatované ex post, po vykonaní samotnej opravy, nemôžu spochybniť žalobcov nárok. Z obsahu súdneho rozhodnutia je zjavné, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré boli súčasťou súdneho spisu a nie je povinnosťou súdu rozsiahlo sa vyjadrovať ku všetkým listinám predloženým sporovými stranami do konania. Nesúhlasil s tým, že by v tejto súvislosti uprel žalovanej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uvedenú argumentáciu považuje za čisto účelovú, pričom zakladá len vyslovenie jej nesúhlasu so závermi súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti dodal, že na samotné „odborné vyjadrenie“ nemožno prihliadnuť ako na taký dôkaz v konaní, ktorému by bolo potrebné priznať významnú dôkaznú silu. Predmetné odborné vyjadrenie totiž absolútne neobsahuje podstatné náležitosti, ktoré sú predpokladom pre jeho obsahovú a právnu relevanciu. Z predloženého odborného vyjadrenia síce vyplýva, aká otázka bola predmetom odborného skúmania, avšak absolútne absentuje informácia o tom, aké odborné metódy boli použité pri posudzovaní skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre zodpovedanie odbornej otázky. Bez uvedenia metód, ktoré boli pri znaleckom dokazovaní použité, nemožno v danom prípade hovoriť o odbornom vyjadrení, nakoľko nie je zjavné, akými odbornými postupmi sa v danom prípade či už znalec, alebo odborník riadil, z čoho vychádzal a pod. (napríklad využitie porovnávacej metódy iných autoservisov v rovnakom čase a priestore a pri oprave poškodeného typu vozidla a i.). Ako je uvedené vyššie, bez uvedenia metódy, ktorú odborník, či znalec realizoval v rámci vypracovania odborného vyjadrenia - o odbornom vyjadrení nemožno hovoriť a vôbec pripisovať takémuto „dôkazu“ právnu silu. V tejto súvislosti podporne poukázal na závery Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.10.2019, sp. zn. 6Co/226/2018, ktorý odmietol prihliadnuť na predložené odborné vyjadrenie a to práve z dôvodu, že
nespĺňalo náležitosti odborného vyjadrenia. Okrem iného, samotná poisťovňa v čase likvidácie poistnej udalosti nevytkla autoservisu neprimerané trvanie opravy a jej trvanie v súčasnosti pripisuje na ťarchu žalobcu, ktorý samotnú opravu nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Z uvedeného dôvodu je absolútne účelové spochybňovanie trvania opravy zo strany poisťovne, keď potrebný čas na vykonanie opravy je z technického hľadiska znalcom odhadovaný bez znalostí konkrétnych podmienok na strane autoservisu. Nad rámec už uvedeného nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že samotné znalecké skúmanie bolo v danom prípade irelevantné a to s ohľadom na tú skutočnosť, že je realizované už s odstupom času po uskutočnení reálnej oprave poškodeného vozidla, pričom sa týka skutočností, ktoré už nie je možné žiadnym spôsobom ovplyvniť ani presne zohľadniť (a to práve s dôrazom na časové súvislosti). 15. Pokiaľ žalovaná poukazovala na viacerých miestach odvolania na skutočnosť, že poškodené motorové vozidlo bolo pojazdné a že nebolo nevyhnutné ponechať ho v oprave dlhšiu dobu ako stanovil znalec vo svojom „odbornom vyjadrení“, tak v tejto súvislosti považuje žalobca za dôvodné ešte doplniť, že žalovaná akoby neberie do úvahy tú skutočnosť, že počas toho, ako sa na poškodenom motorového vozidla realizuje oprava, toto vozidlo už nemožno považovať za vozidla „pojazdné“, ale v dôsledku jeho opravy sa stáva nepojazdným. Autoservis totiž realizuje opravu tak, že poškodené diely na vozidle odmontuje a následne vykonáva opravu, teda vozidlo nie je rozhodne k dispozícii poškodenému na jeho použitie. Žalobca teda v plnom rozsahu trvá na tom, že nájom náhradného motorového vozidla bol plne dôvodný v takom rozsahu, v akom si ho žalobca uplatnil u žalovanej. Žalovaná si podľa názoru žalobcu svojvoľne určila dobu trvania nájmu, keďže poškodený nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť začiatok, priebeh a celkovú dobu trvania opravy poškodeného vozidla. Samotná oprava poškodeného vozidla sa odvíja od mnohých faktorov, akými sú napríklad počet objednávok, doba dodania náhradných dielov, personálne obsadenie a technická vybavenosť servisu, pričom ide o objektívne okolnosti, ktoré nie sú závislé od vôle a konania poškodeného. Samotný autoservis v danom prípade poskytol vyjadrenie vo vzťahu k harmonogramu predmetnej opravy, pričom z uvedeného rovnako nevyplýva, že by autoservis uskutočňoval opravu neprimerane dlho, tak ako to prezentuje žalovaná v podanom odvolaní. Poškodený nemohol nijako ovplyvniť priebeh a rýchlosť vykonania opravy, práve naopak. Uvedené okolnosti preto nemožno pričítať na úkor poškodeného a vyžadovať, aby sám znášal náklady za obdobie, kedy bol nedobrovoľne obmedzený v užívaní svojho vozidla a prenájom náhradného vozidla bol preňho na účely jeho bežného fungovania nevyhnutný. Žalobca v konaní objektívne preukázal, po akú dobu sa poškodené motorové vozidlo nachádzalo v servise za účelom jeho opravy, pričom považoval za potrebné zohľadniť fakt, že to bol práve poškodený, ktorému bol tento stav vnútený bez jeho zavinenia a ocitol sa tak v situácii, kedy nemohol využívať svoje motorové vozidlo. Poškodený si motorové vozidlo vyzdvihol z autoservisu po jeho oprave už 4.7.2023, teda už v deň vystavenia faktúry, pričom v tento deň zároveň ukončil nájom náhradného motorového vozidla. Uvedený postup je zároveň zjavne v súlade i s nálezom Ústavného súdu SR, III. ÚS 602/2022-34 zo dňa 16.2.2023, v ktorom Ústavný súd vyslovil, že náklady za nájom náhradného motorového vozidla treba považovať za účelne vynaložené až do momentu, kedy sa opravené vozidlo dostane do dispozičnej sféry poškodeného na jeho ďalšie použitie. 16. Pokiaľ v závere svojho odvolania poukazuje žalovaná na to, že žalobca ťaží z čo najdlhšej doby prenájmu, tak žalobca takéto tvrdenia absolútne odmieta a argumentáciu žalovanej považuje za účelovú, bez právneho významu a v zjavnom úmysle vyhnúť sa svojmu splatnému záväzku voči žalobcovi. Žalobca v danom prípade vstúpil do postavenia svojho právneho predchodcu. Žalobca žiadnym spôsobom nemal ako ovplyvniť priebeh opravy. Pokiaľ žalovaná trvá na tom, že v danom prípade pochybil autoservis, nič jej nebráni v tom, aby si svoje námietky uplatnila k predmetnému autoservisu, ktorý je jej zmluvným partnerom. Žalobca teda prednesenú argumentáciu žalovanej odmieta a trvanie nájmu náhradného vozidla do dňa prevzatia opraveného vozidla považuje za plne dôvodné, účelné a v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zapríčinenou poistencom žalovanej. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca považuje argumentáciu žalovanej prezentovanú v odvolaní za nedôvodnú. Nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní na základe uvedeného považuje žalobca za plne dôvodný. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je plne v súlade s vykonaným dokazovaním a právne posúdenie zodpovedá povahe vynaloženia nákladov z hľadiska účelnosti, dôvodnosti a bezprostrednej súvislosti so škodovou udalosťou. 17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2026 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 18. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými relevantnými aspektmi predmetnej žaloby. 20. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku. 21. Na margo námietky žalovanej, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo spadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na situácie, kedy súd prvej inštancie síce vykonal všetky potrebné dôkazy, avšak podľa názoru odvolateľa ich hodnotil spôsobom, ktorý je v rozpore s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a preto sú skutkové zistenia, ku ktorým na základe takéhoto hodnotenia dôkazov dospel, nesprávne a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 až § 211 C. s. p.. 22. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. Na nesprávnosť výsledku činnosti súdu pri hodnotení dôkazov možno usudzovať - ako vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov - len zo spôsobu ako k nemu súd dospel. Ak v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi (napr.
namietať, že mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iný záver a pod.). 23. Žiadne takéto pochybenie odvolací súd z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. 24. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že v priebehu konania namietala nehospodárny a neúčelný postup pri oprave poškodeného motorového vozidla, v dôsledku čoho dĺžka opravy bola zjavne neprimeraná minimálnemu rozsahu poškodenia na vozidle, čo preukazovala dôkazom - Odborným vyjadrením č. 010/2025 znalca G.. Ľ. U. zo dňa 25.1.2025, s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, odvolací súd predovšetkým uvádza, že vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. - ako už bolo uvedené vyššie - zakladá iba také opomenutie rozhodujúcich skutočností pri hodnotení dôkazov, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (konkrétne odsek 14) vyplýva, že skutočnosť, že podľa výpočtov žalovanej bolo vozidlo opravené už po 5 dňoch nič nemení na tom, že poškodený bol v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej došlo k poškodeniu motorového vozidla, nútený používať náhradné vozidlo až do 4.7.2023. Je teda zrejmé, že pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nebolo podstatné, či žalovaná vychádzala z kalkulácie autoservisu, resp. či svoje tvrdenia preukazovala odborným vyjadrením znalca; rovnako nebolo podstatné, či pred prijatím poškodeného motorového vozidla do autoservisu bolo vozidlo pojazdné alebo nie, nakoľko odovzdaním motorového vozidla do autoservisu poškodený nepochybne stratil možnosť svoje vozidlo ďalej používať. Pokiaľ žalovaná namietala, že nehospodárnosť autoservisu pri oprave poškodeného motorového vozidla vyplýva aj z harmonogramu opravy autoservisu predloženého žalobcom, kde podľa vyjadrenia autoservisu bolo poškodené motorové vozidlo prijaté do autoservisu 26.6.2023 a náhradný diel bol objednaný až dňa 27.6.2023, pričom autoservis neuviedol, kedy mu bol predmetný náhradný diel dodaný, odvolací súd uvádza, že obsahom súdneho spisu nie je žiaden dôkaz založený žalobcom (ani žalovanou), predmetom ktorého je vyjadrenie autoservisu, že náhradný diel bol objednaný 27.6.2023. Z obsahu podaného odvolania napokon ani nie je zrejmé, aký vplyv mala uvedená skutočnosť mať na zistenia a závery súdu prvej inštancie a výrokovú správnosť napadnutého rozhodnutia. 25. V súvislosti s posúdením účelnosti postupu pri oprave poškodeného motorového vozidla, odvolací súd zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 291/2025-56, zo dňa 6.8.2025, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. januára, sp. zn. 7Co/143/2024 a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom Krajskému súdu v Žiline vytkol odklon od interpretácie otázky opodstatnenej doby prenájmu náhradného vozidla vyjadrenej v rozhodnutiach Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 602/2022 a sp. zn. III. ÚS 476/2024 a uviedol, že „Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku už vymedzené závery (vyplývajúce z rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 602/2022 a sp. zn. III. ÚS 476/2024, pozn. odvolacieho súdu) nerešpektoval a pri rozhodovaní o nároku na náhradu za nájom náhradného motorového vozidla považoval za podstatnú nevyhnutnú dobu opravy poškodeného vozidla (rozhodujúce skutočnosti), a to na podklade žalovanou stanoveného rozsahu poškodenia vozidla a kalkulácie nákladov na opravu, ktoré boli v súlade so žalovanou predloženým odborným vyjadrením. Odôvodnenie krajského súdu je tak v protirečení s ústavným súdom konštatovanou ústavnou udržateľnosťou stanoveného účelu náhradného motorového vozidla (bod 35 tohto nálezu), ako aj účelnosťou nákladov za nájom náhradného vozidla (bod 36 tohto nálezu) a v neposlednom rade aj primeranosťou nákladov súvisiacich s prenájmom náhradného vozidla, ktorá je previazaná s kontinuálne pretrvávajúcou potrebou užívania tohto náhradného vozidla (bod 37 tohto nálezu). Odklon krajského súdu od už uvádzanej interpretácie v ústavnoprávnom rozmere pri formovaní odpovedí na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, čo viedlo ústavný súd k záveru o porušení citovaných práv zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).“ 26. Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, na ktorú odkazuje vyššie uvedený nález, t. j. z rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 602/2022 a III. ÚS 476/2024 vyplýva, že účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. V týchto prípadoch výška škody nekorešponduje iba s rozsahom zničeného vozidla, ale aj primeranými nákladmi,
ktoré poškodený vynaložil s cieľom eliminovať škodový následok. Vo veci sp. zn. III. ÚS 602/2022 sa ústavný súd vyjadril stotožňujúco s názorom vo veci konajúceho odvolacieho súdu, podľa ktorého účelnosť nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla zaniká momentom, keď došlo k ukončeniu opravy havarovaného vozidla, de facto vtedy, keď sa opravené vozidlo dostane do dispozičnej sféry poškodeného na ďalšie používanie. 27. Rovnako v oboch veciach (III. ÚS 602/2022 a III. ÚS 476/2024) ústavný súd akcentoval porovnateľnosť situácie, v rámci ktorej bude poškodenému spôsobená čiastočná škoda s tou, v rámci ktorej bude spôsobená škoda totálna. V oboch prípadoch ide totiž o skutočnosť objektívnej nemožnosti užívať svoje vlastné motorové vozidlo, ktorá má pre stanovenie relevantnej doby z hľadiska uplatnených nárokov na náhradu za nájom náhradného vozidla bazálny význam. Na podklade uvedeného potom ústavný súd ustálil, že dobu od zapožičania náhradného vozidla do momentu oznámenia žalovanej o ukončení likvidácie škodovej udalosti [a o výške poistného plnenia podľa § 11 ods. 6 písm. a) zákona o PZP, resp. poukázania finančných prostriedkov] treba považovať za relevantnú, keď kontinuálne pretrváva potreba používania náhradného motorového vozidla a s tým spojené primerané náklady. 28. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd pripomína, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“). Požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 C. s. p. napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 C. s. p. vo funkčnej jednote s čl. 3 C. s. p. zaraďujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). 29. Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom (IV. ÚS 459/2022). Uvedené platí aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, pokiaľ sú jeho rozhodnutia preskúmavané ústavným súdom z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti, a to vo vzťahu k relevantným (ťažiskovým) otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia je práve podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci (I. ÚS 291/2025). 30. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorého dôvody sú založené na závere o dôvodnosti uplatneného nároku z hľadiska posúdenia účelnosti doby nájmu náhradného vozidla, je v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, od ktorej odvolací súd nemá dôvod sa v súdenej veci odkloniť. 31. A pretože žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v prospech odvolateľa. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. 32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).