Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/80/2024 6123258330 29. 01. 2026 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2026:6123258330.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 776 005 proti žalovanému: HDTS, a.s., Dlhá 2/ B, 900 31 Stupava, IČO: 45 522 219 zastúpený: Advokátska kancelária Mišík, s.r.o., Bajkalská 21/A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 746 o zaplatenie 10 637,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 11Cb/2/2023 - 118 zo dňa 28.11.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa 01.02.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 11Cb/2/2023-118 zo dňa 28.11.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa 01.02.2024 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) č. k. 11Cb/2/2023 - 118 zo dňa 28.11.2023 v znení opravného uznesenia č. k. 11Cb/2/2023-125 zo dňa 01.02.2024 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 776 005 (ďalej len ako ,,žalobca“) proti žalovanému: HDTS, a.s., Dlhá 2/B, Stupava, IČO: 45 522 219 (ďalej len ako ,,žalovaný“) rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume vo výške 10 637,50 eura, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy vo výške 3 212,50 eura od 21.03.2020 do zaplatenia, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy 3 vo výške 712,50 eura od 21.06.2020 do zaplatenia, poplatok z omeškania 0,05 % denne zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.09.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Zároveň žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 575 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 671 ods. 1, § 673, § 674, § 675, § 685 ods. 1, § 696 ods. 2, § 698 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „OZ“), podľa § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“), podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“) a podľa § 2 písm. a) zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu (ďalej len ako „zákon č. 374/2014 Z. z.“). 3. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu dňa 13.03.2023, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy vo výške 10 637,50 eura, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne zo sumy vo výške 3 212,50 eura od 21.03.2020 do zaplatenia, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.06.2020 do zaplatenia, poplatku z omeškania 0,05 ‰ denne zo sumy vo výške 3 712,50 eura od 21.09.2020 do zaplatenia. Žalobu zdôvodnil tým, že na základe
Zmluvy č. 34/2020 o nájme bytových priestorov (ďalej aj ako „zmluva o nájme“) uzatvorenej medzi Slovenskou republikou - Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej aj ako „MZVaEZ SR“) v zastúpení Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Ruskej federácii (ďalej aj ako „ako Veľvyslanectvo SR v Moskve“) ako prenajímateľom (ďalej aj ako „prenajímateľ“) a spoločnosťou HDTS, a. s., IČO: 45 522 219 ako nájomcom (ďalej aj ako „nájomca“), prenajímateľ prenechal nájomcovi predmet nájmu - bytové priestory v Slovenskom dome v Moskve a žalovaný ako nájomca sa zaviazal na úhradu nájomného vo výške uvedenej v článku V tejto zmluvy a v lehotách dohodnutých v článku VIII. tejto zmluvy. Žalovaný ako nájomca z tohto zmluvného vzťahu neuhradil žalobcovi ako prenajímateľovi nájomné dohodnuté v článku VIII. zmluvy za 2. štvrťrok v lehote do 20.03.2020, za 3. štvrťrok do 20.06.2020 a za 4. štvrťrok do 20.09.2020, za každý štvrťrok vo výške 3 712,50 eura. V zmysle článku XIII bod 1 tejto zmluvy nájomca uhradil žalobcovi ako prenajímateľovi kauciu vo výške 500 eur, ktorú v súlade s týmto článkom prenajímateľ použil na úhradu nedoplatku žalovaného a o túto čiastku ponížil výšku neuhradeného nájomného za 2. štvrťrok. V zmysle článku XIII. zmluvy je žalobca oprávnený uplatniť poplatok z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania. Na základe Dodatku č. 3 k Zmluve o vymáhaní pohľadávok štátu č. 1/2022/ Slovenská republika MZVaEZ SR zo dňa 02.06.2022, uzatvoreného dňa 27.10.2022 medzi MZVaEZ SR ako správcom pohľadávky štátu a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, postúpil správca pohľadávky štátu právo vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz sp. zn. 29Up/360/2023 zo dňa 30.03.2023, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom uviedol, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva z dôvodu, že tento dostatočne nepreukázal vznik a existenciu jeho záväzku. Žalovaný dôvodil, že predmetom žalobcom uvádzanej nájomnej zmluvy bol nájom bytových priestorov v Slovenskom dome v Moskve, ktorý prevádzkuje organizácia Správa účelových zariadení (ďalej aj ako „SÚZA“). V roku 2020 nastala však nepredvídateľná okolnosť, a to celosvetová pandémia - ochorenia SARS-CoV-2 (COVID-19). V čase covidovej pandémie, t. j. v období od 01.03.2020 do 31.12.2020, za ktoré je nájomné za prenajatý bytový priestor v zmysle zmluvy predmetom žalovaného nároku, mu bolo ako nájomcovi reálne znemožnené využívať prenajaté bytové priestory v celom rozsahu a to po celé špecifikované obdobie, a to v dôsledku prijatých opatrení a rozhodnutí štátnych orgánov v súvislosti s celosvetovou situáciou spôsobenou koronavírusom. Táto skutočnosť odôvodňovala tiež jeho písomnú žiadosť zo dňa 24.08.2020, adresovanú Veľvyslanectvu Slovenskej republiky v Moskve o odpustenie pohľadávky - nájomného resp. žiadosť o zníženie sumy nájmu, ktorej však nebolo vyhovené a zastával názor, že nemožnosť využívania priestorov zo strany nájomcu bola spôsobená výlučne v dôsledku rozhodnutí štátneho orgánu, predmetom ktorého bol jednak absolútny zákaz vycestovania mimo územia Slovenskej republiky ako aj komplikácie v súvislosti s vycestovaním do Ruska, t. j. zrušením víz a vydávaním nových víz, z dôvodu čoho mu bolo značne znemožnené riešenie väčšiny jeho obchodných prípadov. Došlo k úplnej nemožnosti využívania predmetu nájmu v zmysle zmluvy tzn. bol zmarený účel zmluvy bez akéhokoľvek pričinenia na strane žalovaného, za ktorý by inak prenajímateľovi patril nárok na úhradu nájomného. Uviedol, že prejavil opakovane snahu o vyriešenie celej situácie zmiernou cestou, avšak žiadna súčinnosť zo strany žalobcu ako prenajímateľa tomuto poskytnutá nebola a ktorý jednostranne a nedôvodne nevyhovel jeho žiadosti o dohodu v súvislosti so zrušením nájomného vzťahu počas doby nemožnosti vycestovania mimo územia Slovenskej republiky, ani s predčasným ukončením nájmu, rovnako tak nebola z jeho strany prejavená žiadna ústretovosť a to ani pri snahe o kompromis v podobe zníženia sumy nájomného. Žalovaný mal za to, že nakoľko v danom období predmet nájmu neužíval, a to preukázane z dôvodov na strane žalobcu v postavení štátneho orgánu (v zmysle inej štátnej inštitúcie) resp. z dôvodov, ktoré on nezavinil a tieto mu nemôžu byť na ťarchu a preto nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 16.05.2023 a uviedol, že tvrdenie žalovaného, že v období od 01.03.2020 do 31.12.2020 mu bolo reálne znemožnené využívať prenajaté priestory v celom rozsahu, sa nezakladá na pravde. Predmet nájmu sa nachádza v budove Slovenského domu v Moskve, pričom počas celej doby nájmu a teda aj počas pandémie Covid-19 Slovenský dom nebol uzavretý a užívanie predmetu nájmu nebolo žiadnym spôsobom ani len obmedzené. Obmedzenia sa týkali iba nájmu kancelárskych priestorov, ktoré sa nachádzali priamo v budove Veľvyslanectva SR v Moskve, pričom uvedené bolo nájomcom týchto kancelárskych priestorov kompenzované zľavou na nájomnom. Žalovaný mal však na základe zmluvy o nájme v nájme bytové priestory nachádzajúce sa v
budove Slovenského domu v Moskve, a to v súlade s článkom III tejto zmluvy za účelom bývania, pričom právo žalovaného užívať predmetný bytové priestory za účelom bývania zostalo po celú dobu nájmu nedotknuté a ničím neobmedzené. Mal za to, že stotožňovať prenajímateľa v rámci tohto zmluvného záväzkového vzťahu s orgánom verejnej moci rozhodujúcim o právach a povinnostiach účastníkov tejto zmluvy na báze autoritatívnosti, je zavádzajúce a právne neobstojí. Žiadosti žalovaného o odpustenie nájomného resp. zľavu z nájomného MZVaEZ SR nevyhovelo a ani vyhovieť nemohlo, nakoľko neboli splnené zákonné dôvody na takýto postup a MZVaEZ SR s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môže konať iba v zákonných a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a to v súlade so zásadou hospodárneho, efektívneho, účinného a účelného hospodárenia s verejnými financiami. Žalobca poprel žalovaného tvrdenia o tom, že prenajímateľ neprejavil žiadnu súčinnosť o vyriešenie celej situácie zmiernou cestou. Uviedol, že prenajímateľ informoval žalovaného ako nájomcu o možnosti využívať predmet nájmu v súlade s jeho účelom e-mailom zo dňa 17.09.2020. Zdôraznil, že žalovaný predmetné bytové priestory mohol v celom rozsahu a neobmedzene užívať a aj ich de facto užíval, čomu nasvedčuje napríklad aj samotná spotreba elektrickej energie prislúchajúca k predmetu nájmu (každý byt mal vlastný merač a odpočet sa vykonával mesačne) a ktorá je uvedená v jednotlivých mesačných vyúčtovaniach nákladov za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu, z ktorých vyplýva, že v rozhodnom období od apríla 2020 do novembra 2020 žalovaný spotreboval určité množstvo elektrickej energie, s výnimkou obdobia december 2020, kedy spotreba elektrickej energie je 0 kWh. Navyše z porovnania spotreby elektrickej energie za predmet nájmu v roku 2019 a v roku 2020 (žalovaný užíval predmet nájmu nielen v roku 2020 ale aj v roku 2019) vyplýva, že táto je v niektorých mesiacoch takmer identická. Rovnako nezanedbateľným faktom je aj to, že nákladov za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu za obdobie od apríla 2020 do decembra 2020, platil žalovaný takmer pravidelne každý mesiac do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že tvrdenie žalovaného o tom, že predmet nájmu neužíval, nie je pravdivé a údajné zmarenie účelu nájmu aj vzhľadom na faktické užívanie bytu a platenie nákladov za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu, je len ďalším jeho rozporuplným tvrdením v snahe vyhnúť sa splneniu svojich záväzkov. Ďalej žalovaný argumentoval, že pokiaľ nemal záujem zotrvať v nájomnom vzťahu nie je zrejmé z akého dôvodu doručil prenajímateľovi „Výpoveď zmluvy o nájme bytu zo dňa 26.11.2020“ až dňa 27.11.2020, v ktorej žalovaný zároveň uznal svoje záväzky voči nemu ako prenajímateľovi, keď uviedol „Naše záväzky voči Vám uhradíme“. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že nemožnosť využívania predmetu nájmu spôsobili aj komplikácie v súvislosti s vycestovaním do Ruska žalobca uviedol, že v roku 2020 (apríl - december 2020) bolo síce cestovanie do Ruskej federácie obmedzené, avšak nie nemožné, pričom obmedzenia spočívali v povinnej vakcinácií, predkladaní PCR testov (nie iba do cieľovej destinácie, ale aj tranzitujúcich krajín) a v obmedzení leteckej dopravy. Čo sa týka tvrdenia žalovaného ohľadom zrušenia a vydávania víz a tým znemožnenia riešenia väčšiny jeho obchodných prípadov, nie je mu zrejmé, akú súvislosť ma uvedené k údajnej nemožnosti užívať byt na účel bývania. Platenie nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu patrí medzi základné povinnosti nájomcu bytu (§ 685 a nasl. OZ). Splnenie tejto povinnosti nemožno podmieňovať tým, či prenajímateľ plní svoju povinnosť zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu. Tejto povinnosti nie je nájomca zbavený ani v prípade, ak prenajímateľ neplní svoju povinnosť odstrániť kvalifikované vady brániace riadnemu užívaniu bytu. Z toho vyplýva, že ani v prípade nesplnenia povinnosti prenajímateľa odstrániť závady v byte, nie je nájomca oprávnený prestať platiť nájomné. Žalobca zároveň poukázal na to, že povinnosť prenajímateľa zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv a povinnosti nájomcu platiť nájomné, nemá povahu vzájomných záväzkov v zmysle ustanovenia § 560 OZ. Žalobca zdôraznil, že prenajímateľ bytového priestoru, neznemožnil, ani neobmedzil jeho užívanie žalovanému ako nájomcovi, a preto okolnosti, na ktoré žalovaný poukazuje (prijaté zákazy, rozhodnutia, opatrenia a iné obmedzenia zo strany štátnej inštitúcie) nie sú vadou na predmete nájmu, pre ktorú by nemohol žalovaný užívať predmet nájmu na dohodnutý účel bývania. V podaní doručenom súdu dňa 06.06.2023 žalovaný zopakoval, že nemal možnosť reálne využívať prenajaté priestory v Slovenskom dome v Moskve v zmysle zmluvy o nájme, a to v dôsledku prijatých opatrení, a rozhodnutí štátnych orgánov v súvislosti s celosvetovou situáciou, spôsobenou koronavírusom. Žalovaný uviedol, že argumentáciu žalobcu, že jeho žiadosti o odpustenie nájomného resp. zľavu z nájomného MZVaEZ SR nevyhovelo a ani vyhovieť nemohlo, považuje za účelovú. Predloženú e-mailovú komunikáciu zo strany žalobcu považuje na účely predmetnej veci za irelevantnú, nakoľko sám žalobca uvádza, že jeho žiadosti o odpustenie nájomného resp. zľavu z nájomného MZVaEZ SR nevyhovelo. Žalovaný zotrvával na tvrdení, že bol zmarený účel zmluvy o nájme bez
akéhokoľvek pričinenia na jeho strane, za ktorý by inak prenajímateľovi patril nárok na úhradu nájomného. Tvrdenie žalobcu, že došlo v predmetnej veci k faktickému užívaniu bytu z dôvodu, že došlo k plateniu za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním predmetu nájmu, považoval žalovaný za zavádzajúce. Ďalej žalovaný argumentoval, že ním vykonané platby v zmysle článku VII. zmluvy o nájme, nesúvisia s predmetom sporu (čl. VIII - nájomné), pričom tieto žiadnym spôsobom nepreukazujú akékoľvek využívanie predmetu nájmu z jeho strany. Túto skutočnosť nepreukazuje ani údajná spotreba elektrickej energie v predmete nájmu, ktorú mal údajne spotrebovať. Tvrdenia žalobcu považuje v tomto smere za ničím nepodložené subjektívne konštatovania, ktoré sa nezakladajú na pravde. Samotné užívanie predmetu nájmu opätovne žiadnym spôsobom nepreukazuje ani skutočnosť, že výpoveď z jeho strany bola datovaná až zo dňa 26.11.2020. Uviedol, že ju zrealizoval až po uplatnení všetkých možných spôsobov resp. po vynaložení snahy vyriešiť vzniknutú situáciu k obojstrannej spokojnosti. Mal za to, že dôvodnosť požadovaného zníženia sumy nájomného zo strany prenajímateľa bola riadne preukázaná, pričom zásada hospodárneho, efektívneho, účinného a účelného hospodárenia s verejnými financiami nemôže byť aplikovaná na úkor inej tretej osoby - súkromnoprávneho subjektu. Žalovaný tvrdil, že konanie žalobcu je podľa neho v rozpore s deklarovanými vyhláseniami štátnych predstaviteľov počas obdobia pandémie, súčasne tak v rozpore s platnou právnou úpravou vzťahujúcou sa na konanie štátnych orgánov vo vzťahu k tretím osobám, a v neposlednom rade so zásadou konania v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie na deň 27.10.2023, na ktorom žalobca zotrval na žalobe a žalovaný uviedol, že je štatutárom spoločnosti, ktorá produkuje diagnostické tréningové hokejové centrá a len v Rusku má cca 40 riešení, a preto si prenajali v Slovenskom dome v Moskve byt, aby sa tam mohli zdržiavať kvôli podnikaniu s tým, že zmluvu o nájme uzatvorili na dobu jedného roka. Uviedol, že prvý kvartál bol v poriadku a byt užívali aj platili nájom. Dňa 16.02.2020 bol vyhlásený núdzový stav a dňa 18.03.2020 bolo pozastavené vydávanie ruských víz a tie ktoré boli vydané boli zrušené. Do Ruska sa dodnes nevie dostať a má tam ešte veci. Poukázal na to, že v zmluve o nájme sú uvedené konkrétne osoby, ktoré boli oprávnené používať byt a nemohli sa z objektívnych dôvodov dostať do Ruska lebo mali zrušené víza s Ruskou federáciou, na nové víza museli čakať 4 mesiace, boli karanténne opatrenia na slovenskej ako aj ruskej strane a nemohli cestovať z dôvodu zrušenia cestových liniek BratislavaViedeň-Moskva. Ďalej uviedol, že výpoveď zo zmluvy o nájme si uplatniť skôr nemohli, nakoľko netušil, že pandémia bude trvať tak dlho. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, dňa 18.12.2019 uzavreli MZVaEZ SR v zastúpení Veľvyslanectvom SR v Moskve v postavení prenajímateľa a žalovaný v postavení nájomcu zmluvu o nájme, ktorou prenajímateľ prenechal žalovanému ako nájomcovi predmet nájmu a to byt nachádzajúci sa v objekte Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve (v Slovenskom dome) na 5. nadzemnom podlaží, č. bytu SD-509 o výmere 66 m2 a 1 parkovacie miesto v garážach objektu a žalovaný ako nájomca sa zaviazal na úhradu nájomného dohodnutého v článku V tejto zmluvy. Nájom bol v zmysle článku IV. zmluvy o nájme dojednaný na dobu určitú od 01.01.2020 do 31.12.2020. Žalovaný ako nájomca sa zaviazal prenajímateľovi uhrádzať nájomné za predmet nájmu vo výške 12 540 eur za dobu nájmu a za parkovacie miesto 1 320 eur za dobu nájmu. V článku VI. zmluvy sa žalovaný zaviazal na úhradu príspevku na opravu a údržbu objektu vo výške 990 eur za dobu nájmu. V zmysle článku VIII. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že žalovaný bude hradiť vyššie uvedené nájomné a príspevok na opravu a údržbu predmetu nájmu na účet prenajímateľa štvrťročne vo výške 3 712,50 eura do dohodnutých termínov splatnosti t. j. do 25.12.2019, 20.03.2020, 20.06.2020 a 20.09.2020. V článku VII. sa zmluvné strany dohodli, že náklady za služby spojené s užívaním predmetu nájmu, najmä vodu (aj teplú), stočné, kúrenie, odvoz smetí, upratovanie a pod., bude žalovaný hradiť podľa podielu prenajatej plochy predmetu nájmu k všetkým priestorom v objekte. Elektrickú energiu bude hradiť na základe skutočnej spotreby. Podľa článku VIII. bod 3 úhradu za tieto služby bude nájomca hradiť mesačne v pokladni Veľvyslanectva v Moskve. V zmysle článku XIII. bod 1 tejto zmluvy, nájomca mal uhradiť prenajímateľovi do 15 dní po uzavretí zmluvy kauciu vo výške 500 eur a v zmysle článku XIII. bol prenajímateľ oprávnený si voči nájomcovi uplatniť poplatok z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania. Na základe Dodatku č. 3 k Zmluve o vymáhaní pohľadávok štátu č. 1/2022/MZVaEZ SR zo dňa 02.06.2022, uzatvoreného dňa 27.10.2022 medzi MZVaEZ SR ako správcom pohľadávky štátu a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenou osobou v zmysle zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, postúpil
správca pohľadávky štátu právo vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu, ktorú žalobca uplatňuje v tomto konaní. V zmysle poslednej výzvy na plnenie zo dňa 02.02.2023, žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 10 637,50 eura a to najneskôr do 15.02.2023 inak pristúpi k vymáhaniu pohľadávky. Listom zo dňa 24.08.2020 žalovaný požiadal žalobcu o odpustenie nájomného za II a III. kvartál 2020 z dôvodu nevyužívania priestorov v Slovenskom dome v Moskve pre opatrenia v súvislosti s vírusom Covid - 19. E-mailom zo dňa 17.09.2020 Veľvyslanectvo SR v Moskve odpovedalo žalovanému na jeho požiadavku ohľadom poskytnutia zľavy z nájomného a informovalo ho o odsúhlasení zníženia nájomného zo strany MZVEZ SR, ale len pre kancelárske priestory, pretože prístup do bytových priestorov nebol počas prísnych opatrení v súvislosti s pandémiou COVID-19 zo strany Veľvyslanectva SR v Moskve nijakým spôsobom obmedzený. Listom zo dňa 26.02.2021 žalovaný požiadal žalobcu, aby ešte raz prehodnotil posledné stanovisko a skúsil odkomunikovať s MZVaEZ SR uvedenú situáciu a aspoň čiastočne spravili finančné úľavy z hľadiska nájmu. Listom zo dňa 26.11.2020 žalovaný vypovedal prenajímateľovi zmluvu o nájme ku dňu 30.11.2020. Súd prvej inštancie posúdil zistený skutkový stav v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o nájme bytu podľa OZ (§ 685 a nasl.). Súd prvej inštancie dôvodil, že na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu prenechal byt žalovanému, ktorý bol povinný platiť nájomné a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu v súlade s nájomnou zmluvou. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Platenie nájomného je základnou povinnosťou nájomcu podľa § 685 Občianskeho zákonníka a žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil. Súd prvej inštancie neuznal obranu žalovaného, že prenajatý byt nemohol užívať v dôsledku objektívnych okolností a následných rozhodnutí zo strany štátnych inštitúcií, zákazov, opatrení a obmedzení zo strany štátnych inštitúcií, ktoré vystupujú v postavení žalobcu, pričom poukazoval v tejto súvislosti na ust. § 673 OZ, teda na všeobecnú úpravu nájomnej zmluvy. Podľa názoru súdu sa na nájom bytu vzťahujú osobitné ustanovenia a konkrétna úprava vád bytu (§ 698 OZ), v zmysle ktorej má nájomca právo na primeranú zľavu z nájomného, iba v prípade vady, ktorá sa týka bytu a ktorú prenajímateľ neodstránil. Takáto vada bytu v konaní nebola preukázaná. Zákazy, rozhodnutia, opatrenia zo strany štátu resp. štátnych inštitúcií nie sú vadou predmetu nájmu, pre ktorú by žalovaný nemohol predmetný byt užívať na dohodnutý účel bývania a za ktorú nesie zodpovednosť prenajímateľ. Predmet nájmu sa nachádza v budove Slovenského domu v Moskve, pričom počas celej doby nájmu a teda aj počas pandémie Covid-19, nebol podľa tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, Slovenský dom v Moskve uzatvorený a užívanie predmetu nájmu nebolo žiadnym spôsobom obmedzené. Prenajímateľ neznemožnil ani neobmedzil žalobcovi ako nájomcovi užívanie bytu a byt nemal žiadne vady, ktorých odstránenie je resp. bolo vo faktickej moci prenajímateľa. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal neplnenie si povinností prenajímateľa vyplývajúcich zo zmluvy o nájme, ktoré by zakladali nárok žalovaného na primeranú zľavu z nájomného. Žalobca dokonca preukázal, že žalovaný počas trvania nájmu bytu hradil poplatky za služby spojené s užívaním predmetu nájmu do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve, tzn. priamo v objekte, kde sa prenajatý byt nachádza. Žalobca predložil doklady o spotrebe elektrickej energie a z ktorých vyplýva, že, spotreba elektrickej energie bola porovnateľná so spotrebu žalovaného z predchádzajúceho roku, kedy mu nebránila covidová pandémia v užívaní bytu. Samotný žalovaný na pojednávaní potvrdil, že prenajatý byt uvoľnil až v septembri 2020. Žalovaný tvrdil, že prenajímateľ (žalobca) jednostranne a nedôvodne nevyhovel jeho žiadosti ako nájomcu vo veci dohody v súvislosti so zrušením nájomného vzťahu počas doby nemožnosti vycestovania mimo územia Slovenskej republiky, ani s predčasným ukončením nájmu. Žalovaný výpoveď zo zmluvy doručil žalobcovi až dňa 27.11.2020. Navyše vo svojej výpovedi už zľavu ani odpustenie nájmu nežiadal, naopak uviedol, že „naše záväzky voči Vám uhradíme“. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalovaný porušil svoju povinnosť platiť nájomné za 2., 3. a 4. štvrťrok kalendárneho roka. Žalovanému tak vznikol nedoplatok na
nájomnom v sume vo výške 10 637,50 eura (po odrátaní zaplatenej kaucie), a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu tejto sumy. Keďže sa žalovaný s peňažným plnením, na ktoré bol povinný, dostal do omeškania, súd ho zaviazal aj na zaplatenie poplatku z omeškania z dlžných súm odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých súm nájomného tak, ako bola táto dojednaná v zmluve o nájme. Pokiaľ ide o výšku poplatku z omeškania súd ho priznal vo výške, ako si ho žalobca uplatnil, nakoľko táto výška neodporovala § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“), nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech, a preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie v celom rozsahu, v ktorom namietal porušenie ustanovení § 365 ods. 1 písm. h) a f) CSP súdom prvej inštancie a odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť alebo alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Za nespornú označil skutočnosť, že na základe o nájme prenajímateľ prenechal mu ako nájomcovi predmet nájmu s tým, že sa zaviazal na úhradu nájomného vo výške uvedenej v článku V. tejto zmluvy a v lehotách dohodnutých v jej článku VIII.. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že z jeho strany nedošlo k úhradám nájomného podľa článku VIII. zmluvy o nájme v celom rozsahu a ktorú odôvodnil už v rámci konania pred súdom prvej inštancie a to najmä, avšak nie výlučne skutočnosťou, že z dôvodu celosvetovej pandémie došlo k reálnemu znemožneniu užívania prenajatých bytových priestorov v zmysle tejto zmluvy. S poukazom na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 27.10.2023, žalovaný opätovne poukázal na to, že Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje MZVaEZ SR (t. j. subjekt právneho predchodcu žalobcu), že aj dcérske spoločnosti sú inštitúcie, ktoré majú zabezpečovať obhajobu slovenských záujmov v zahraničí, teda aj podporu podnikateľskej činnosti. Slovenský dom v Moskve je prevádzkovaný za týmto účelom. Zdôraznil, že vláda Slovenskej republiky konala v danom prípade v mene Slovenskej republiky. Rovnako tak MZVaEZ SR vystupovalo po celú dobu v zmluvnom vzťahu so žalovaným v mene Slovenskej republiky. Mala za to, že je nesporné, že týmto rozhodnutím vlády Slovenskej republiky boli obmedzené možnosti z hľadiska praktického pohybu osôb a tým aj využitia predmetu nájmu v zmysle zmluvy o nájme. Zároveň žalovaný poukázal na to, že premiérom bol daný dokonca verejný prísľub, že vláda Slovenskej republiky bude riešiť túto situáciu v prospech podnikateľskej obce. Žalovaný uviedol, že počas roku 2020 viackrát upozorňoval Slovenský dom v Moskve ako prevádzkovateľa dotknutej nehnuteľnosti na potrebu riešenia tejto závažnej situácie a bol ubezpečovaný, že vzniknutý nepriaznivý stav sa bude systémovo riešiť. Poukázal na to, že v zmluve o nájme musel byť vymenovaný menovite zoznam osôb, ktoré môžu využívať predmet tejto zmluvy, pričom na nich sa nevzťahovali v tom čase ani výnimky, ktoré boli v rámci vzniknutej situácie osobám s osobitným statusom vydávané za účelom vycestovania. Argumentoval, že žiadna z týchto osôb sa pritom nenachádzala v relevantnom období na území Ruskej federácie, všetky osoby boli na Slovensku a z dôvodu vyhlásených opatrení zo strany štátu nemohli legálne vycestovať. Je preto objektívne nemožné zo strany žalovaného akokoľvek inak preukázať nemožnosť užívania predmetu zmluvy z obdobia, kedy do neho nemal akýkoľvek prístup, a to bez vlastného zavinenia, výlučne z dôvodu rozhodnutia štátnych orgánov, ktoré plne rešpektoval. Preto účel nájmu nemohol byť objektívne naplnený ani z pohľadu prenajímateľa, nakoľko predmet nájmu nemohol byť užívaný v súlade s jej znením a to bez akéhokoľvek pričinenia na jeho strane, za ktorý by inak prenajímateľovi patril nárok na úhradu nájomného. Žalovaný aj naďalej zastával názor, že napriek osobitnej úprave nájmu bytu podľa § 698 OZ, na ktorý poukazuje žalobca, je na predmetnú situáciu (vzhľadom na okolnosti a dôvody zmarenia resp. obmedzenia účelu zmluvy), nevyhnutné aplikovať tiež ustanovenia OZ z časti obsahujúcej všeobecné ustanovenia o nájme (§ 673 OZ), nakoľko zákon nevylučuje, aby sa popri osobitnej úprave v otázkach, ktoré táto neupravuje, uplatnila aj úprava všeobecných ustanovení.
V danej veci § 698 OZ upravuje len špecifické prípady, za ktoré zodpovedá prenajímateľ, avšak tu žalovaný opakovane tvrdí, že predmet nájmu nemohol užívať v celom rozsahu v dôsledku rozhodnutí iného štátneho orgánu. Žalovaný má za to, že dôvodnosť požadovaného zníženia sumy nájomného zo strany prenajímateľa bola riadne preukázaná, pričom zásada hospodárneho, efektívneho, účinného a účelného hospodárenia s verejnými financiami nemôže byť aplikovaná na úkor inej tretej osoby súkromnoprávneho subjektu. 5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca vyjadrením zo dňa 27.02.2024, ktorý s podaným odvolaním vyjadril svoj nesúhlas a zdôraznil správnosť napadnutého rozsudku, ktorý navrhoval potvrdiť. Žalobca nepovažoval za potrebné opakovať svoju argumentáciu z predchádzajúceho konania a uviedol, že na nej zotrváva. K tvrdeniu žalovaného o aplikácii všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o nájme (§ 673 OZ) žalobca uviedol, že pri nájme bytu (ako osobitne vymedzeného predmetu nájmu) nemožno aplikovať všeobecné ustanovenie § 673 OZ o neplatení nájomného pre vadu akejkoľvek veci v nájme a v tejto súvislosti poukázal na stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky I. US 371/2023-15 „Ústavný súd v týchto súvislostiach považuje za potrebné uviesť, že vzájomný vzťah jednotlivých režimov nájomného sa riadi zásadou, že osobitná úprava ruší úpravu všeobecnú (lex specialist derogat legi generali).“ Všeobecná úprava nájomného v ustanovení § 673 OZ tak ustupuje osobitným ustanoveniam nájomného za byt, ktoré majú v konkrétnom prípade aplikačnú prednosť. Žalobca zdôraznil, že zmluva o nájme bola uzatvorená na základe ustanovení § 685 a nasl. OZ a účelom nájmu podľa článku III. tejto zmluvy bolo užívať predmet nájmu na bývanie. Zároveň žalobca poukázal, že v zmysle ustanovenia § 698 ods. 1 OZ, nájomca má právo na primeranú zľavu iba v prípade, pokiaľ sa tento nárok uplatňuje voči vadám bytu alebo domu, teda ide o závadu, ktorá sa priamo týka bytu. Prenajímateľ neznemožnil ani neobmedzil užívanie bytu a byt nemal žiadne vady, ktorých odstránenie je resp. bolo vo faktickej moci prenajímateľa. Okolnosti, na ktoré žalovaný opakovane poukazuje nie sú vadou na predmete nájmu, za ktorú nesie zodpovednosť prenajímateľ a s touto skutočnosťou sa správne vysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalobca tiež poukázal, na skutočnosť, že žalovaný počas trvania nájmu byt aj riadne užíval a o tejto skutočnosti súdu predložil doklady preukazujúce, že žalovaný hradil poplatky za služby spojené s užívaním predmetu nájmu do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve t. j. priamo v objekte, kde sa prenajatý byt nachádza. Za nemenej dôležitý aspekt oprávnenosti uplatneného nároku žalobca považoval aj skutočnosť, že žalovaný uznal svoj záväzok v celej výške vo výpovedi zmluvy o nájme bytov zo dňa 26.11.2020. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 8. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 9. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 10. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
11. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, f) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, g) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, ch) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 12. Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 13. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 14. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 15. Podľa § 379 CSP písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. 16. Podľa § 380 ods.1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 17. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom žalovaným voči napadnutému rozsudku a jeho úlohou bolo preskúmať, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. 20. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného, vyjadrením žalobcu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje a konštatuje jeho súladnosť s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a z ktorého je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do jeho výrokovej časti. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. 21. Predmetom konania bol nárok žalobcu (právneho predchodcu prenajímateľa) voči žalovanému ako nájomcovi za neuhradené nájomné na základe uzatvorenej zmluvy o nájme vo výške uplatnenej touto žalobou. 22. V konaní nebolo sporné, že žalovaný ako nájomca neuhradil žalobcovi, ktorého právnym predchodcom bol prenajímateľ, nájomné dohodnuté v článku VIII. zmluvy o nájme za 2. štvrťrok v lehote do 20.03.2020 v sume vo výške 3 712,50 eura, za 3. štvrťrok do 20.06.2020 v sume vo výške 3 712,50
eura a za 4. štvrťrok do 20.09.2020 v sume vo výške 3 712,50 eura, celkovo spolu sumu vo výške 10 637, 50 eura. 23. V konaní bolo sporné, či žalovaný ako nájomca mal právo na zľavu z nájomného v zmysle § 673 OZ pre vadu resp. na jeho odpustenie a to z dôvodu, že nájomca nemal reálne možnosť užívať predmet nájmu v dôsledku reštrikcií počas pandémie Covidu 19. 24. K odvolacej námietke žalovaného, že v dôsledku pandémie COVID-19 v období od 01.03.2020 do 31.12.2020 nemohol riadne užívať predmet nájmu (bytové priestory), a preto mu bol žalobca povinný poskytnúť zľavu z nájomného resp. nájomné odpustiť a že uvedené skutočnosti komunikoval so žalobcom, ktorý mu však odpustenie nájmu ani jeho zníženie neposkytol a že na predmetnú situáciu (vzhľadom na okolnosti a dôvody zmarenia resp. obmedzenia účelu zmluvy) bolo nevyhnutné aplikovať tiež ustanovenia OZ v časti obsahujúcej všeobecné ustanovenia o nájme (§ 673 OZ), a preto mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôsledky reštrikcií počas pandémie Covidu 19 a nesprávne vec právne posúdil, keď uvedené citované ustanovenie neaplikoval, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a to, že na nájom bytu sa vzťahujú osobitné ustanovenia a konkrétna úprava vád bytu (§ 698 OZ), v zmysle ktorej má nájomca právo na primeranú zľavu z nájomného, iba v prípade vady, ktorá sa týka bytu a ktorú prenajímateľ neodstránil, pričom v danom prípade, takáto vada bytu v konaní zo strany žalovaného nebola preukázaná žiadnym relevantným dôkazom, t. j. že prenajímateľ si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o nájme a ktoré by zakladali nárok žalovaného na primeranú zľavu z nájomného. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd zdôrazňuje, že pri nájme bytu (ako osobitne vymedzeného predmetu nájmu) nemožno aplikovať všeobecné ustanovenie § 673 Občianskeho zákonníka o neplatení nájomného pre vadu akejkoľvek veci v nájme. Súd prvej inštancie správne aplikoval kolízne pravidlo - hierarchické kritérium, lex specialis derogat legi generali (doslovne konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon) - konkrétnejšia norma má prednosť pred normou všeobecnejšou, subsidiárnou, ktorá sa uplatní len tam, kde osobitný zákon vec sám neupravuje. Všeobecná úprava nájomného v § 673 Občianskeho zákonníka ustupuje osobitným ustanoveniam nájomného za byt, ktoré majú v konkrétnom prípade aplikačnú prednosť, rovnako ako ustanovenia § 698 ods. 1 OZ upravujúceho vady bytu, v zmysle ktorého nájomca má právo na primeranú zľavu iba v prípade, pokiaľ sa tento nárok uplatňuje voči vadám bytu a teda ide o závadu, ktorá sa priamo týka bytu. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal s touto otázkou a správne vyhodnotil, že žalovanému nevznikol zákonný nárok na zľavu z nájomného za ním označené vady súvisiace s užívaním predmetu nájmu. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd zdôrazňuje, že zákazy, rozhodnutia, opatrenia zo strany štátu resp. štátnych inštitúcií nie sú vadami predmetu nájmu, pre ktoré žalovaný nemohol predmetný byt užívať na dohodnutý účel bývania a za ktoré by mal niesť zodpovednosť prenajímateľ (právny predchodca žalobcu). Ďalej k argumentácii žalovaného, že predmet nájmu nemohol reálne užívať počas pandémie COVID -19 v období od 01.03.2020 do 31.12.2020 v dôsledku vydaných opatrení, a preto sa stalo plnenie zo zmluvy o nájme nemožným, odvolací súd uvádza, že tieto opatrenia boli vydané ako dočasné normatívne právne akty vo vzťahu k ich účinnosti, a preto nie sú dôvodom právnej nemožnosti plnenia trvalého charakteru, ktorá by mala za následok zánik nájomnej zmluvy ex lege v dôsledku nemožnosti plnenia v zmysle ustanovenia § 575 Občianskeho zákonníka resp. § 352 Obchodného zákonníka (k tomu viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 89/2001, v ktorom sa uvádza: „nemožnosť plnenia, ako spôsob zániku záväzku v zmysle § 575 Občianskeho zákonníka musí mať trvalý charakter“). V konaní bolo preukázané, že prenajímateľ žalovanému ako nájomcovi neznemožnil a ani, že ho neobmedzil v užívaní predmetu nájmu. Naopak žalobca predložil v konaní doklady o spotrebe elektrickej energie a že počas trvania nájmu bytu prenajímateľovi hradil poplatky za služby spojené s užívaním predmetu nájmu priamo do pokladne Veľvyslanectva SR v Moskve. Ďalej bolo v konaní preukázané, že žalobca potvrdil, že predmet nájmu (byt), uvoľnil až v septembri 2020 a že výpoveď zo zmluvy o nájme doručil žalobcovi až dňa 27.11.2020, v ktorej uviedol, že „naše záväzky voči Vám uhradíme“.
V danom prípade si prenajímateľ teda naďalej plnil svoju povinnosť z nájomnej zmluvy - nájomcovi umožňoval využívať predmet nájmu na dohodnutý účel, avšak prijaté opatrenia nájomcovi ukladali povinnosti v súvislosti s opatreniami počas pandémie COVID-19, ktoré mu však nezakazovali ako nájomcovi užívať predmet nájmu, a preto bol nájomca povinný platiť prenajímateľovi dohodnuté nájomné, pokiaľ zmluva o nájme trvala. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že nebola naplnená dikcia zákona pre zánik nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej dochádza k jej zániku v dôsledku nesplniteľnosti záväzku (nájomcu) na základe trvalej zmeny právneho predpisu. Predmetná zmluva o nájme upravovala vo všeobecnosti dôvody ukončenia nájmu, ktoré však neupravovali možnosť zániku/okamžitého skončenia nájomnej zmluvy v dôsledku objektívnej právnej skutočnosti t. j. neobsahovala žiadne ustanovenie o vyššej moci, mimoriadnych situáciách, núdzovom stave, ani žiadne obdobné ustanovenie, ktoré by upravovalo vylúčenie/obmedzenie povinnosti nájomcu platiť nájomné na základe vzniku nejakej právnej skutočnosti, alebo zánik nájomnej zmluvy na základe týchto alebo obdobných dôvodov. Odvolací preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 25. Ďalšie žalovaným namietané skutočnosti o tom, že žalobca nepreukázal dokladmi o spotrebe elektrickej energie, že by predmet nájmu reálne užíval, odvolací súd uvádza, že žalovaný v konaní nepreukázal, že tieto doklady nie sú pravdivé a tak neuniesol bremeno svojho tvrdenia, keďže ho nepodoprel žiadnym relevantným dôkazom. Odvolací preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 26. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú. 27. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
28. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovanou a súd prvej inštancie pri vydaní rozsudku postupoval procesne správne, a preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 31. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 34. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).