Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/234/2024 4124203226 28. 05. 2026 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2026:4124203226.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: M&S GLOBWASH, a.s., so sídlom Komenského 10D, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 505 621, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom J. Jesenského 69, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 789 925 proti žalovanému v 1. rade: PIZZÉRIA FONTÁNA, s.r.o., so sídlom Ľ. Štúra 9, 934 01 Levice, IČO: 43 875 971, žalovanému v 2. rade: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V. XXX/X, XXX XX M. a žalovanému v 3. rade: K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V. XXX/X, XXX XX M., všetci právne zastúpení: LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, o určenie, že nájomný vzťah založený zmluvou o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov zo dňa 06.12.2013 trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 56Cb/58/2024-134 zo dňa 16.08.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 56Cb/58/2024-134 zo dňa 16.08.2024 v napadnutom výroku II. p o t v r d z u j e . II. Žalovanému v 1. až 3. rade voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) rozsudkom č.k. 56Cb/58/2024-134 zo dňa 16.08.2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) rozhodol v právnej veci žalobcu: M&S GLOBWASH, a.s., so sídlom Komenského 10D, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 505 621 (ďalej aj ako ,,žalobca“ alebo aj ako ,,nájomca“) proti žalovanému v 1. rade: PIZZÉRIA FONTÁNA, s.r.o., so sídlom Ľ. Štúra 9, 934 01 Levice, IČO: 43 875 971 (ďalej len ako ,,žalovaný v 1. rade“), žalovanému v 2. rade: C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V. XXX/X, XXX XX M. (ďalej len ako ,,žalovaný v 2. rade“) a žalovanému v 3. rade: K. U. XXX XX M. (ďalej len ako ,,žalovaný v 3. rade“, všetci spolu aj ako ,,žalovaní v 1. až 3. rade“ alebo aj ako ,,žalovaní“ alebo aj ako ,,prenajímatelia“), o určenie, že nájomný vzťah založený zmluvou o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov zo dňa 06.12.2013 trvá tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 3 ods. 1, ods. 3 veta prvá, ods. 4, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len ako ,,zákon č. 116/1990 Zb.“), § 663, § 665 ods. 1, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako ,,OZ“), § 137 písm. c/, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“).
3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že nájomný vzťah medzi ním a žalovanými v 1. až 3. rade založený zmluvou o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov zo dňa 06.12.2013 (ďalej aj ako ,,nájomná zmluva“ alebo aj ako ,,zmluva“) trvá. Dôvodil, že v nájomnej zmluve sa strany dohodli, že zmluva je uzavretá na dobu určitú, a to od 10.12.2013 do 09.12.2023 s právom predĺžiť dobu nájmu na ďalších 5 rokov na základe písomnej žiadosti nájomcu adresovanej prenajímateľovi najneskôr v lehote 3 mesiacov pred uplynutím doby nájmu. Žalobca tvrdil, že listom zo dňa 15.02.2023 si uplatnil u žalovaných právo predĺženia doby nájmu o ďalších 5 rokov, pričom žalovaní reagovali listom zo dňa 21.02.2023 tak, že rešpektujú uplatnené právo, avšak za podmienky zvýšenia nájomného za užívanie predmetu nájmu. V podaní zo dňa 28.08.2023 označeným ako ukončenie zmluvy o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov uzavretej dňa 06.12.2013 na dobu určitú do 09.12.2023 žalovaní uviedli, že nereagoval na výzvu ich právneho zástupcu a ani na ich oznámenie k uplatneniu práva na predĺženie zmluvy, tak sa ako prenajímatelia rozhodli zmluvu ukončiť. Medzi sporovými stranami prebiehala ďalšia písomná komunikácia, pričom žalovaným zaplatil nájomné vo výške 8 244 eur, ktoré mu však bolo bez právneho dôvodu zaslané späť. Žalovaná v 1. rade vystavila faktúru č. 2024007 za nájom za mesiac január 2024 v sume 6 120 eur, ktorá jej bola vrátená ako neopodstatnene vystavená. Následne mu boli zo strany žalovaných zasielané výzvy na úhradu predmetnej faktúry s tým, že v prípade jej nezaplatenia budú nútení prevádzku uzavrieť a požadovať od neho demontáž technológie a uvedenia predmetu nájmu do pôvodného stavu. Na základe tohto skutkového stavu podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom Okresný súd Nitra uznesením č.k. 57Cb/24/2024-97 zo dňa 27.02.2024 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovaným povinnosť zdržať sa akéhokoľvek obmedzenia výkonu jeho nájomných práv podľa nájomnej zmluvy. Zároveň mu súd uložil povinnosť podať v lehote 30 dní od doručenia uznesenia žalobu o určenie, že nájomný vzťah medzi sporovými stranami na základe nájomnej zmluvy trvá. Naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby zdôvodnil žalobca zabezpečením ochrany svojich majetkových práv ako aj dosiahnutím trvalej úpravy pomerov medzi stranami s tým, že nájomné práva mu patria len pokiaľ bude trvať nájomná zmluva. Žalovaní v 1. až 3. rade vo vyjadrení k žalobe namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ako aj vhodnosť zvoleného procesného nástroja ochrany práv žalobcu. Žalovaní tvrdili, že existenciu nájomného vzťahu medzi nimi a žalobcom na základe nájomnej zmluvy nikdy nenamietali a ani nespochybnili. Určovaciu žalobu preto považovali za nedôvodnú. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.05.2024 zdôvodnil svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení tým, že požiadavkou žalovaných na zaplatenie dvojnásobnej výšky nájomného ako bolo dojednané v nájomnej zmluve a avizovaným uzavretím prevádzky došlo k zneisteniu jeho právneho postavenia ako nájomcu. Dôvodil, že výkon práv vyplývajúcich z nájomnej zmluvy je u neho ohrozený a neistý, a preto je potrebné upraviť pomery strán tak, aby bola zabezpečená ochrana jeho majetkových práv. Zároveň žalobca navrhol, aby súd rozhodol podľa § 282 a nasl. CSP rozsudkom pre uznanie nároku, keďže žalovaní uznávajú jeho právo ako nájomcu tak, ako sa domáha v spore. Na vyjadrenie žalobcu reagovali žalovaní podaním zo dňa 06.06.2024 s tým, že nenamietajú skutočnosť ohľadne trvania nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou, a že nikdy nenamietali, že predmetná zmluva by nebola platná, a preto považovali žalobu za neopodstatnenú. S predĺžením nájmu pozemkov súhlasili za nezmenených podmienok až na výšku nájomného. Tvrdili, že voči žalobcovi nikdy nevyvinuli žiadny právny, resp. fyzický tlak k tomu, aby sa mohol cítiť ohrozený v nájomnom vzťahu. Na ich písomnú výzvu, ktorou požadovali zvýšenie nájomného žalobca reagoval listom zo dňa 02.02.2024, že zvýšenie nájomného neuznáva a takúto dohodu neuzatvorí, a preto po tomto liste a odpovedi žalobcu nepokračovali vo výzvach na úhradu zvýšeného nájomného a rešpektovali nájomnú zmluvu. Tvrdili, že žalobca vo svojich vyjadreniach nebol jednoznačný ohľadom dohody o zvýšení nájomného, a preto mu v januári 2024 vrátili sumu za pôvodné nájomné s tým, že požadovali zvýšené nájomné. Okrem písomných výziev voči žalobcovi nevyvinuli žiadnu inú aktivitu, aby mu skomplikovali alebo zamedzili podnikanie v prenajatých priestoroch a nikdy to ani v úmysle nemali. Tvrdili, že v žalobe žalobca neuviedol také konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že je tu existencia reálnej hrozby z ich strany, že by mali vyvíjať nejaké konkrétne kroky smerujúce k obmedzeniu výkonu práva nájomcu k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol nájomnou zmluvou. Na pojednávaní konanom dňa 23.07.2024 právny zástupca žalobcu uviedol, že až po vydaní neodkladného opatrenia došlo k zdržaniu sa zásahov do práv žalobcu, ktorý investoval nemalé finančné
prostriedky do autoumyvárne a aj do pozemkov, ktorá skutočnosť bola zohľadnená vo výške nájomného. Žalobca mal obavu, že v prípade zamietnutia žaloby alebo zrušenia neodkladného opatrenia by došlo zo strany žalovaných k pokračovaniu zásahov do jeho práv, ktoré by boli ohrozené. Uviedol, že v súčasnej dobe nedochádza zo strany žalovaných k zásahu do práv žalobcu len z dôvodu, že bolo vydané neodkladné opatrenie. Žalobca preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté a existuje predpoklad, že žalovaní by sa domáhali nezákonného konania avizovaného v ich listoch. Mal za to, že určovacia žaloba utvorí pevný základ pre právny vzťah medzi stranami sporu. Právny zástupca žalovaných na pojednávaní namietal neexistenciu právneho dôvodu na podanie určovacej žaloby, ak jej mohla predchádzať žaloba na plnenie. Potvrdil, že zo strany žalovaných nie je namietané trvanie nájomného vzťahu, avšak mali výhrady proti výške nájomného, pričom ide o občanov macedónskej národnosti a keď im tieto právne vzťahy boli vysvetlené, tak upustili od nátlaku voči žalobcovi, čo žalobca konštatoval aj vo svojom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Z ich strany je v súčasnej dobe rešpektovaná existencia nájomného vzťahu ako aj skutočnosť, že žalobca platí nájomné podľa pôvodne uzavretej nájomnej zmluvy. Žalovaní sa zmierili s tým, že pokiaľ nedôjde k dohode, nie je možné zmeniť výšku nájomného a keďže uznali trvanie nájomného vzťahu, tak sa žalobca nenachádza v stave právnej neistoty. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil, že žalovaní v 2. a 3. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie M. a okrem iného aj pozemkov parcely registra C č. XXXX/XX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 657 m2 a č. XXXX/ XX zastavaná plocha a nádvorie o výmere 267 m2 (predtým mala parc. č. XXXX/XX výmeru 913 m2). Dňa 06.12.2013 uzavreli sporové strany zmluvu o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov, podľa ktorej žalovaní v 1. až 3. rade ako prenajímatelia dali do nájmu žalobcovi nehnuteľnosti, a to stavbu označenú ako „Novostavba autoumyvárne“ nezapísanú na liste vlastníctva, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovaného v 1. rade a zároveň pozemky parc. č. XXXX/XX o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere 267 m2 zapísané na LV č. XXXX pre katastrálne územie M. v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v 2. a 3. rade. Podľa zmluvy mal žalobca prenajaté nebytové priestory užívať na účely vykonávania podnikateľskej činnosti v rozsahu predmetu činnosti - údržba motorových vozidiel bez zásahu do motorickej časti vozidla a medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola dohodnutá výška nájomného 2 290 eur mesačne bez DPH a medzi žalobcom a žalovanými v 2. a 3. rade nájomné vo výške 10 eur mesačne. Nájomca sa zaviazal platiť nájomné žalovanému v 1. rade vždy vopred za 3 mesiace vo výške 6 870 eur na základe faktúry vystavenej žalovaným v 1. rade do 10. dňa posledného mesiaca príslušného štvrťroka s tým, že nájomné je splatné do 14 dní od vystavenia faktúry. Žalovaným v 2. a 3. rade sa nájomca zaviazal platiť nájomné raz ročne vo výške 120 eur vždy do konca kalendárneho mesiaca január príslušného kalendárneho roka. Podľa čl. III. bod 8. nájomnej zmluvy sa nájomca zaviazal v prípade omeškania s platením nájomného zaplatiť prenajímateľovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne z výšky dlžného nájomného. Podľa čl. IV. bod 1. nájomnej zmluvy sa zmluva uzatvorila na dobu určitú od 10.12.2013 do 09.12.2023 s právom predĺžiť dobu nájmu na ďalších 5 rokov na základe písomnej žiadosti nájomcu adresovanej prenajímateľovi najneskôr v lehote 3 mesiacov pred uplynutím doby nájmu. Listom zo dňa 15.02.2023 adresovaným žalovaným v 1. až 3. rade si žalobca uplatnil právo na predĺženie nájomnej zmluvy podľa čl. IV. bod 1. nájomnej zmluvy o ďalších 5 rokov, t.j. do 09.12.2028. Na podanie žalobcu reagovali žalovaní v 1. až 3. rade odpoveďou zo dňa 21.02.2023 s tým, že po posúdení jeho žiadosti konštatujú, že rešpektujú ním uplatnené právo za podmienky zvýšenia nájomného za užívanie predmetu nájmu, a to pre žalovaného v 1. rade za nájom stavby autoumyvárne na sumu 5 100 eur bez DPH mesačne a pre žalovaných v 2. a 3. rade za nájom pozemkov na sumu 400 eur mesačne. Navrhli uzavretie dodatku k zmluve o nájme ohľadom predlženia doby nájmu a úpravy cien nájomného. Ďalším listom zo dňa 28.08.2023 žalovaní v 2. a 3. rade oznámili žalobcovi ukončenie nájomnej zmluvy. Uviedli, že dňa 21.02.2023 zaslali žalobcovi písomné stanovisko s tým, že v zásade rešpektujú predĺženie nájmu, avšak po úprave zvýšeného nájomného vzhľadom na vývoj ceny nehnuteľností, inflácie ako i ďalších súvisiacich atribútov. Keďže sa žalobca nevyjadril k ich stanovisku, tak sa rozhodli ukončiť nájomnú zmluvu dňa 09.12.2023. Zároveň vyzvali žalobcu, aby do l5 dní od ukončenia predmetnej zmluvy odovzdal predmet nájmu a aby v tej istej lehote demontoval technológiu a uviedol predmet nájmu do pôvodného stavu. Na oznámenie žalovaných v 2. a 3. rade reagoval žalobca odpoveďou zo dňa 12.09.2023 a poukázal na skutočnosť, že z jeho strany došlo k splneniu zmluvne dojednaných podmienok potrebných k predĺženiu doby nájmu na základe zaslania podania zo dňa
15.02.2023, čím využil garantované právo na predĺženie doby nájmu o ďalších 5 rokov. Vyzval žalovaných v 1. až 3. rade na rešpektovanie zmluvného dojednania premietnutého do čl. IV. bod 1. nájomnej zmluvy s tým, že k predĺženiu doby nájmu dôjde bez zásahov do jeho práv a oprávnených záujmov. Žalobca podľa nájomnej zmluvy zaplatil dňa 21.12.2023 žalovanému v 1. rade nájomné vo výške 8 244 eur a zároveň dňa 12.01.2024 žalovaným v 2. a 3. rade nájomné vo výške 120 eur, avšak z ich strany bolo zaplatené nájomné žalobcovi vrátené. Dňa 02.01.2024 žalovaný v 1. rade vystavil žalobcovi faktúru č. 2024007 v sume 6 120 eur z titulu nájomného nebytových priestorov za mesiac január 2024 s dátumom splatnosti 16.01.2024. Žalobca vrátil faktúru žalovanému v 1. rade spolu s listom zo dňa 10.01.2024 a opätovne poukázal na predĺženie doby nájmu na základe jeho jednostranného právneho úkonu za nezmenených zmluvných podmienok s tým, že nepristúpil k navrhovanému zvýšeniu nájomného formou uzatvorenia dodatku k zmluve a teda cena nájmu je nezmenená a platí dojednanie výšky nájomného podľa čl. III. nájomnej zmluvy. Žalovaní v 2. a 3. rade listom zo dňa 16.01.2024 upozornili žalobcu, že neuhradil faktúru č. 2024007 v sume 6 120 eur za nájom za mesiac január 2024 s tým, že ak nájomné neuhradí najneskôr do 30.01.2024, budú nútení prevádzku, ktorá je predmetom nájmu uzavrieť a zároveň budú požadovať demontáž technológie a uvedenie predmetu nájmu do pôvodného stavu. Rovnako tak žalovaný v 1. rade výzvou zo dňa 30.01.2024 upozornil žalobcu na neuhradenie nájomného za mesiac január v sume 6 120 eur a nájomného za nájom pozemkov v sume 400 eur a vyzval ho na uhradenie predmetnej sumy najneskôr do 5 dní, v opačnom prípade bude nútený pristúpiť k avizovaným sankciám. Na výzvy žalovaných v 1. až 3. rade odpovedal žalobca listom zo dňa 02.02.2024 a poukázal na to, že s prenajímateľmi sa nedohodol na zvýšenej sume nájomného, pričom k predĺženiu doby nájmu došlo na základe jeho jednostranného právneho úkonu za nezmenených zmluvných podmienok. Žalovaní v 1. až 3. rade listom zo dňa 07.02.2024 opätovne upozornili žalobcu na neuhradenie faktúry č. 2024007 s tým, že ak táto nebude zaplatená najneskôr do 15.02.2024, tak budú nútení prevádzku, ktorá je premetom nájmu uzavrieť a požadovať demontáž technológie a uvedenie predmetu nájmu do pôvodného stavu. Ďalším listom zo dňa 15.02.2024 zaslaným žalovanými v 1. až 3. rade žalobcovi bola výzva na uhradenie faktúry za nájom č. 3 s tým, že ak faktúra nebude uhradená okamžite, budú to považovať za hrubé porušenie zmluvy o nájme a v konečnom dôsledku ich žalobca donúti zmluvu vypovedať a budú požadovať vypratanie priestorov. Žalobca na výzvy žalovaných reagoval podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 09.02.2024, pričom súd prvej inštancie uznesením č.k. 57Cb/24/2024-97 zo dňa 27.02.2024 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovaným v 1. až 3. rade povinnosť zdržať sa akéhokoľvek obmedzenia výkonu nájomných práv žalobcu podľa nájomnej zmluvy, ktoré sa týkajú nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., a to novostavby autoumyvárne nezapísanej na liste vlastníctva nachádzajúcej sa na parc. č. XXXX/XX a č. XXXX/XX ako aj pozemkov v bezpodielovom vlastníctve žalovaných v 2. a 3. rade parc. č. XXXX/XX a č. XXXX/XX zapísaných na LV č. XXXX pre katastrálne územie M.. Zároveň súd uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia podal na príslušný súd žalobu proti žalovaným vo veci samej, ktorou sa bude domáhať určenia, že nájomný vzťah medzi ním a žalovanými založený nájomnou zmluvou trvá. Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/98/2024-166 zo dňa 26.07.2024 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zmenil a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná určovacia žaloba nie je dôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol. Dôvodil, že je nesporné, že medzi stranami bola uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú, pričom žalobca využil pred ukončením doby nájmu klauzulu dohodnutú v tejto zmluve, podľa ktorej mu vzniklo právo predĺžiť dobu nájmu na ďalších 5 rokov na základe písomnej žiadosti adresovanej žalovaným najneskôr v lehote 3 mesiacov pred uplynutím doby nájmu. Predĺženie doby nájmu žalobca oznámil žalovaným písomne a žalovaní jeho oznámenie akceptovali, avšak požadovali platenie vyššieho nájomného, pričom sporové strany sa o zmene výšky nájomného nedohodli. Na základe vzájomnej písomnej komunikácie žalobca podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému bolo vyhovené a podľa ktorého súd uložil žalovaným povinnosť zdržať sa akéhokoľvek obmedzenia výkonu nájomných práv žalobcu podľa nájomnej zmluvy. Zároveň súd uložil
žalobcovi povinnosť podať proti žalovaným žalobu o určenie trvania nájomného vzťahu, ktorú žalobca v súdom stanovenej lehote podal. Uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia však bolo odvolacím súdom zmenené tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalobcu nebol preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe ohľadne trvania nájomného vzťahu a z tohto dôvodu žalobu zamietol. Podľa názoru súdu trvanie nájomného vzťahu medzi sporovými stranami založeného nájomnou zmluvou je nesporné, čo vyplýva aj z písomnej reakcie žalovaných na oznámenie žalobcu o využití klauzuly o predĺžení nájomného vzťahu a teda neexistuje žiadne právne relevantný dôvod, aby súd požadovanej určovacej žalobe vyhovel. Pri odôvodnení svojho rozhodnutia súd poukázal aj na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/98/2024-166 zo dňa 26.07.2024, ktorým odvolací súd zmenil predchádzajúce uznesenie súdu o nariadení neodkladného opatrenia tak, že návrh zamietol. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd mal za osvedčené, že v súvislosti s predĺžením nájmu a výškou nájomného vznikol medzi stranami spor a zo strany žalovaných boli avizované hrozby spôsobilé obmedziť žalobcu v podnikaní, avšak k faktickému obmedzeniu žalobcu nedošlo, predmet nájmu naďalej nerušene užíval, pričom súdu neposkytol žiadne ďalšie tvrdenia, pre ktoré by bolo dôvodné dospieť k záveru, že je obmedzovaný vo svojich právach do takej miery, že je dôvodná úprava pomerov medzi stranami sporu a teda neosvedčil takú intenzitu správania žalovaných, ktorá by odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že dôvodnosť návrhu na nariedenie neodkladného opatrenia je vylúčená aj z toho dôvodu, že k žiadnemu faktickému obmedzeniu žalobcu pri výkone zmluvných práv nedošlo, nakoľko realizovaná korešpondencia, podľa názoru odvolacieho súdu, nepredstavuje hrozbu, pre ktorú by bolo potrebné dočasne upraviť pomery medzi stranami sporu, keďže z osvedčovaných skutočností a listín založených v súdnom spise vyplýva, že žalovaní súhlasili s predĺžením trvania zmluvy, trvali však na zvýšenom nájomnom, čiže predmetom sporu zostala najmä výška nájomného. Predmet sporu bolo teda potrebné vymedziť ako spor o výšku nájomného. Ďalej uviedol, že žalovaní v odvolacom konaní uznali trvanie nájomnej zmluvy za pôvodných podmienok a teda nie je dôvodné iniciovať konanie o určenie, že nájomný vzťah v zmysle pôvodnej zmluvy trvá. Obmedzujúci zásah do práv nájomcu by bol zo strany žalovaných porušením zmluvy, keďže z ich vyjadrení v odvolacom konaní je potrebné dospieť k záveru, že odpadol predmet sporu, nájomný vzťah trvá za pôvodných podmienok a nájomná zmluva bola predĺžená, čiže k platnému dojednaniu zvýšeného nájomného nedošlo. Trvanie neodkladného opatrenia s uloženou povinnosťou podať žalobu by bolo nadbytočné, keďže predmet sporu odpadol a žalovaní uznali trvanie nájomného vzťahu za pôvodných podmienok a teda právne postavenie žalobcu medzi stranami sporu nie je neisté, ale sa riadi pôvodným znením zmluvy s predĺžením zmluvy o 5 rokov. V opačnom prípade by došlo k nehospodárnemu nadbytočnému reťazeniu súdnych sporov. Vzhľadom na uvedené nie je dôvodné, aby trvalo neodkladné opatrenie bez časového obmedzenia a aby súd naďalej zasahoval do zmluvného vzťahu, keď predmet sporu odpadol. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na podaní určovacej žaloby. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca reagujúc na vyjadrenie žalovaných zo dňa 17.04.2024 navrhol vydanie rozsudku pre uznanie nároku podľa § 282 a nasl. CSP, avšak podľa názoru súdu neboli splnené základné podmienky pre vydanie tohto rozsudku. Rozsudok pre uznanie nároku prichádza do úvahy iba v prípade, ak kedykoľvek počas konania žalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený žalobou prípadne jeho základ. Uznanie nároku je tak procesným úkonom žalovaného, čo v praxi znamená, že toto uznanie je účinné jedine vtedy, keď sa urobí vo vzťahu k súdu. Uznanie nároku voči súdu je možné uskutočniť vo všetkých procesných formách predpísaných zákonom pre podania strán, pričom podstatný bude obsah tohto úkonu. Môže byť nazvaný aj inak, prípadne môže byť v konkrétnom podaní obsiahnutý bez výslovného označenia, že ide o uznanie nároku. Podľa názoru súdu však zo strany žalovaných žiaden takýto procesný úkon vo vzťahu k súdu urobený nebol a preto ani neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie nároku. Z obsahu podania žalovaných zo dňa 17.04.2024 vyplýva iba to, že existenciu nájomného vzťahu medzi nimi a žalobcom založeného na základe nájomnej zmluvy nikdy nenamietali, avšak nejedná sa o uznanie nároku uplatneného žalobcom v konaní, pretože podanie žaloby o určenie trvania nájomného vzťahu namietali a považovali ju za nedôvodnú aj s poukazom na § 137 písm. c/ CSP. Z uvedených dôvodov súd nepristúpil k vydaniu rozsudku pre uznanie nároku podľa § 282 CSP. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP s poukazom na §
255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. až 3. rade, ktorí mali vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v plnej výške s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti rozsudku. 4. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca dňa 09.09.2024 v zákonom stanovenej lehote v časti výroku II. odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Namietal, že v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovaným, ktorí mali mať vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania v plnej výške, a to napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku konštatoval, že odpadol predmet sporu, teda súd potvrdil, že žaloba bola podaná dôvodne. Namietal, že pokiaľ by nepodal žalobu dodnes by bol v právnej neistote a žalovaní by sa dopúšťali nezákonného konania, ktoré zastavilo až súdom nariadené neodkladné opatrenie. Späťvzatie žaloby nepodal z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty a obavy o ochranu svojich nájomných práv, keď žalovaní neuzavreli zmier a ani neuznali jeho nárok. Dôvodil, že ak by žalobu nepodal, do jeho nájomných práv by bolo naďalej zasahované. V súčasnosti žalovaní od zásadu do jeho nájomných práv upustili, avšak iba z dôvodu, že bolo vydané neodkladné opatrenie. Žalobca mal za to, že konanie žalovaných, ktorí upustili od neoprávneného konania do nájomných práv zavinilo vznik trov na strane žalobcu s tým, že poukázal na § 256 ods. 2 CSP. Žalobca mal za to, že aj keď v konečnom dôsledku bol neúspešnou stranou v konaní, žaloba bola dôvodná, nakoľko dosiahla úspech, a to upustenie od zásahu do jeho nájomných práv, keď po nariadení neodkladného opatrenia sa správanie žalovaných zmenilo natoľko, že dôvodnosť podania žaloby sa postupne oslabila. Mal za to, že len zavinením žalovaných vznikli trovy konania. Zároveň poukázal na § 257 CSP, pričom argumentoval, že aplikácia tejto výnimky vyžaduje od všeobecných súdov zohľadnenie primeranosti dvoch zásahov do práv sporových strán. Na strane jednej ide o právo procesne úspešnej strany na náhradu trov konania spôsobených nedôvodným vedením sporu procesne neúspešnou stranou a na strane druhej ide o právo procesne neúspešnej strany konania na to, aby rozhodnutím o náhrade trov konania nebolo neprimerane zasiahnuté do jej práv. Žalobca mal za to, že v spore sú dané aj okolnosti hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by súd mohol nepriznať nárok na náhradu trov konania žalovaným. Dôvodil, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj dôvodnosť podanej žaloby. Namietal, že hoci bol v spore neúspešný z dôvodu, že súd žalobu zamietol, v končenom dôsledku mal čiastočný úspech vo veci, keď žalovaní upustili od svojho protiprávneho konania, avšak až po podaní žaloby, resp. nariadení neodkladného opatrenia. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II. zmenil tak, že mu prizná voči žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo alternatívne tak, že stranám neprizná nárok na náhradu trov konania. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v rozsahu 100 %. 5. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu vyjadrili podaním zo dňa 15.10.2024 tak, že žaloba je neopodstatnená, nakoľko nikdy nenamietali platnosť nájomnej zmluvy. Súhlasili s predĺžením nájmu za nezmenených podmienok až na výšku nájomného. Tvrdili, že nikdy nevyvinuli smerom k žalobcovi žiadny právny, resp. fyzický tlak k tomu, aby sa mohol cítiť ohrozený v nájomnom vzťahu. Okrem písomných výziev voči žalobcovi nevyvinuli žiadnu inú aktivitu, aby mu skomplikovali alebo zamedzili podnikanie v prenajatých priestoroch. Dôvodili, že v žalobe žalobca neuviedol také konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že je tu existencia skutočnej hrozby zo strany prenajímateľov, že by mali vyvíjať nejaké konkrétne kroky smerujúce k obmedzeniu výkonu práva nájomcu, pričom o takýchto krokoch ani nepredložil žiadne dôkazy nasvedčujúce reálnosť takejto hrozby. Zdôraznili, že pri skúmaní naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ďalšie iné súdne konanie alebo konania. Vzhľadom na fakt, že súhlasili s predĺžením trvania nájomnej zmluvy s tým, že trvali na zvýšenom nájme z dôvodu nárastu inflácie, predmet sporu bolo potrebné vymedziť ako spor o výšku nájomného a nie o určenie, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou trvá. Vznik sporu inicioval žalobca napriek tomu, že nebolo potrebné, aby súd zasahoval do zmluvného vzťahu strán, keď nebol daný žiaden naliehavý právny záujem žalobcu na podaní určovacej žaloby. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. 6. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaných zo dňa 15.10.2024 podaním zo dňa 09.11.2024 s tým, že sa pridržiaval doposiaľ v konaní uvedených argumentov. Dodal, že žalovaní vo svojom vyjadrení potvrdili, že súhlasili s predĺžením nájmu až na výšku nájomného, teda nesúhlasili s predĺžením nájomnej zmluvy tak ako bolo dohodnuté. Vykonávali úkony smerujúce k tomu, aby prenajaté priestory vypratal a zastavilo ich až nariadené neodkladné opatrenie. Následne opísal zoznam súdu prvej inštancie predložených
listinných dôkazov. Uviedol, že súd konštatoval v bode 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že na základe vyjadrenia žalovaných v konaní o vydanie neodkladného opatrenia, ktorí mali uznať trvanie nájomného vzťahu, odpadol predmet sporu, teda mal za to, že súd potvrdil, že žaloba bola podaná dôvodne. 7. Žalovaní sa vyjadrili k vyjadreniu žalobcu zo dňa 09.11.2024 podaním zo dňa 15.11.2024 a podaním zo dňa 17.11.2025 s tým, že sa pridržiavali doposiaľ v konaní uvedených argumentov. Dodali, že neexistuje právny dôvod na podanie takejto žaloby, najmä ak jej mohla predchádzať žaloba na plnenie. Tvrdili, že sa domáhali zvýšenia nájomného voči žalobcovi vzhľadom na infláciu a ďalšie náklady, ktoré sa zvýšili. Za týmto účelom prebiehala medzi stranami korešpondencia, pričom sa snažili o zvýšenie nájomného. Akonáhle ale zistili, že žalobca je nekompromisný ohľadom zvýšenia nájomného, upustili od tejto aktivity. Tvrdili, že nájomná zmluva medzi sporovými stranami naďalej trvá, a že žalobca sa nenachádza v stave právnej neistoty, pričom určovacia žaloba je prostriedkom na odstránenie právnej neistoty v právnych vzťahoch a inštitút naliehavého právneho záujmu má slúžiť tomu, aby sporové strany neboli vystavované zbytočným súdnym sporom. 8. Vyjadrenie žalovaných zo dňa 15.11.2024 bolo žalobcovi doručené dňa 05.12.2024 a vyjadrenie žalovaných zo dňa 17.11.2025 bolo žalobcovi doručené dňa 04.04.2026. Ďalšie vyjadrenia strán k predmetnej veci súdu doručené neboli. 9. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej len ako ,,odvolací súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu a vyjadreniami strán v odvolacom konaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Podľa § 137 písm. c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. 11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 12. Podľa § 257 ods. 1CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 13. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 14. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 18. Predmetom sporu bola žaloba o určenie, že nájomný vzťah medzi žalobcom ako nájomcom a žalovanými v 1. až 3. rade ako prenajímateľmi založený zmluvou o nájme nebytových priestorov a o nájme pozemkov zo dňa 06.12.2013 trvá. Žalovaní v konaní namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s tým, že existenciu nájomného vzťahu na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami nikdy nenamietali ani nespochybnili, z ktorého dôvodu považovali žalobu za nedôvodnú. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
19. Úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať, či odvolacie dôvody žalobcu sú dôvodné. 20. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie priznal žalovaným náhradu trov konania v plnej výške, a to napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku konštatoval, že odpadol predmet sporu, čím potvrdil, že žaloba bola podaná dôvodne, a že pokiaľ by nepodal žalobu, dodnes by bol v právnej neistote a žalovaní by sa dopúšťali nezákonného konania, ktoré zastavilo až nariadené neodkladné opatrenie, a že konanie žalovaných zavinilo vznik trov na jeho strane, že aj keď v konečnom dôsledku bol neúspešnou stranou v konaní, žaloba bola dôvodná, nakoľko dosiahla úspech, a to upustenie od zásahu do jeho nájomných práv, keď po nariadení neodkladného opatrenia sa správanie žalovaných zmenilo natoľko, že dôvodnosť podania žaloby sa postupne oslabila odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí rozhodol o trovách konania podľa zásady úspechu vo veci v zmysle § 255 CSP, a to v prospech žalovaných, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, že nájomný vzťah medzi sporovými stranami trvá, pričom žalovaní uznali trvanie nájomného vzťahu za podmienok dohodnutých v nájomnej zmluve a teda nájomný vzťah trvá v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy. Uvedené bolo v konaní preukázané. Odvolací súd konštatuje, že po vydaní neodkladného opatrenia dňa 27.02.2024, t.j. pred podaním žaloby (18.03.2024) došlo zo strany žalovaných k zdržaniu sa zásahov do práv žalobcu a k upusteniu od zásahu do jeho nájomných práv, vzhľadom k čomu v čase jej podania už neexistoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení, teda zásadná podmienka dôvodnosti tejto žaloby. Odvolací súd uvádza, že napriek uvedeným skutkovým tvrdeniam strán, žalobca naďalej v konaní zotrval na podanej žalobe, ktoré bolo rozhodujúcou skutočnosťou v prejednávanej veci, na základe ktorej došlo k skončeniu konania v podobe zamietnutia žaloby, a to z dôvodu, že na strane žalobcu nebol preukázaný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe ohľadne trvania nájomného vzťahu medzi sporovým stranami. V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd uvádza, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Odvolací súd zdôrazňuje v súvislosti s uvedeným, že existencia/neexistencia práva sa určuje vždy vo vzťahu k prítomnosti, t.j. deklaruje sa právny stav ku dňu vyhlásenia rozsudku. Všeobecným predpokladom, aby súd určovacej žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie konštatoval, že odpadol predmet sporu, čím potvrdil, že žaloba bola podaná dôvodne odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie len poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/98/2024-166 zo dňa 26.07.2024, a v ktorom odvolací súd konštatoval, že žalovaní v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia uznali trvanie nájomnej zmluvy za pôvodných podmienok, a preto nie je dôvodné iniciovať konanie o určenie, že nájomný vzťah v zmysle pôvodnej nájomnej zmluvy trvá, teda v priebehu konania o nariadenie neodkladného opatrenia došlo k odpadnutiu predmetu konania, a preto rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia zmenil tak, že návrh na jeho nariadenie zamietol. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 21. K odvolacej námietke žalobcu ohľadom priznaných trov konania žalovaným, že dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP je aj dôvodnosť podanej žaloby odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou zodpovednosti strany za výsledok konania v zmysle § 255 CSP a zásadou zodpovednosti za zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 CSP, avšak výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ide o ustanovenie, ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje,
čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde, a ich postoj v konaní, pričom hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Aplikácia § 257 CSP je možná výlučne v tom prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci dôvody osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok (k tomu viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 440/2018 zo dňa 19.12.2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.07.2017 a sp. zn. 8Cdo/35/2024 zo dňa 04.12.2024). Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci o trovách konania podľa zásady úspechu žalovaných v zmysle § 255 CSP, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Vymedzenie obsahu právneho pojmu ,,dôvody hodné osobitného zreteľa“, kedy súd neprizná úspešnej strane náhradu trov konania (§ 257 CSP), je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Zákonom vyžadovaná existencia výnimočných okolností môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán. V predmetnom prípade žalobca relevantne netvrdil, ani nepreukázal jeho majetkové alebo iné pomery, ktoré by odôvodňovali v danej veci aplikáciu § 257 CSP. Skutočnosť, že žaloba bola podaná v zmysle nariadeného neodkladného opatrenia, možno zohľadniť v rámci posúdenia okolností prípadu a procesného postoja strán, ale len ako jednu z viacerých okolností a nie ako samostatný a dostačujúci dôvod v zmysle § 257 CSP. Zo strany žalovaných došlo k upusteniu od hrozieb zásahu do nájomných práv žalobcu po nariadení neodkladného opatrenia s tým, že správanie žalovaných sa zmenilo natoľko, že dôvodnosť podania určovacej žaloby sa postupne oslabila, avšak napriek tomu ju žalobca podal a počas celého konania na nej zotrval. Odvolací súd nezistil v danej veci dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným. Aplikácia tohto moderačného práva súdu vyžaduje komplexné posúdenie všetkých okolností prípadu. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť výnimočné a nesmú viesť k popretiu základných princípov civilného procesu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne rozhodol, keď priznal nárok na náhradu trov konania žalovaným ako úspešnej strane v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keďže na dosiahnutie spravodlivosti vo vedení a výsledku konania nebol naplnený dôvod hodný osobitného zreteľa. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 22. K poukazu žalobcu v konaní na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo dňa 17.08.2016 odvolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutie nie je aplikovateľné na predmetný spor, nakoľko v danej veci sa jednalo o odlišnú skutkovú a právnu situáciu. Nález ústavného súdu sa vzťahuje k aplikácii a výkladu § 146 ods. 2 druhej vety OSP, teda procesnému zavineniu pri zastavení konania s tým, že v danom prípade došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu dôvodne podanej žaloby, pričom ústavný súd skonštatoval, že: ,,Ak sťažovateľ zobral sčasti svoj dôvodne podaný žalobný návrh späť v dôsledku správania žalovaných - v priebehu súdneho konania uhrádzali jeho jednotlivé pohľadávky - žalovaní boli povinní uhradiť náklady trov konania sťažovateľovi v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety OSP.“ ... ,,Účastník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“. Jednalo sa teda o situáciu, keď procesné zavinenie za zastavenie konania bolo možné pričítať žalovanému, keďže žaloba bola vzatá späť z dôvodu, že žalovaný plnil v intenciách žaloby až po jej podaní. Z obdobného dôvodu nie je aplikovateľné na predmetný spor ani rozhodnutie sp. zn. 7MCdo/1/2014 zo dňa 29.05.2014, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že ,,ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené.“
23. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/34/2013 zo dňa 30.07.2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/413/2012 zo dňa 10.03.2014 odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný všeobecne rozhodovacou činnosťou iných súdov, ale ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Rozhodnutia krajských, okresných, resp. mestských súdov nepatria medzi rozhodnutia s precedenčnou záväznosťou, ako to má na mysli Čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 535/2022 zo dňa 27.10.2022). 24. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do napadnutého výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti vecne správne. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým súd rozhodol o náhrade trov prvoinštančného konania, v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 3. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).