Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoPr/3/2025 z 26. 8. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4CoPr/3/2025 2520201724 26. 08. 2026 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2026:2520201724.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcu: B.. L. N., narodený X.X.XXXX, bytom V. U. XXX/XX, O. X., zastúpený JUDr. Jurajom Czirfuszom, advokátom so sídlom Hlavná 48, Dunajská Streda, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, IČO: 30 794 536, o určenie, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. novembra 2022 č. k. 11Cpr/4/2021-192 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 24. septembra 2024 č. k. B3-11Cpr/4/2021-232 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie v celosti p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vznikol dňa 01.08.2016, na základe zákona dňom 20.07.2020 nedošlo, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu vo výške 22.698 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, určil, že štátnozamestnanecký pomer skončil dňa 03.01.2022 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal určenia, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu nedošlo žiadal a žiadal zaplatenie náhrady mzdy od 21.7.2020, pričom na výzvu súdu prvej inštancie upresnil, že požaduje zaplatenie náhrady funkčného platu vo výške 1.891,50 eur mesačne od 21.7.2020 do dňa opätovného zaradenia do štátnej služby. 3. V žalobe žalobca tvrdil, že je štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe vo funkcii hlavný radca od 1.8.2016. Jeho štátnozamestnanecký pomer bol založený služobnou zmluvou uzatvorenou podľa ustanovenia § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s ustanovením § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z.. Služobná zmluva obsahovala všetky obligatórne náležitosti, aj druh štátnej služby, ktorý bol vymedzený ako „stála štátna služba“. Z obsahu služobnej zmluvy mal za zrejmé, že žalobca zároveň bol odo dňa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru vymenovaný za riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda (ďalej len „úrad“). Z funkcie riaditeľa úradu bol odvolaný dňom 20.7.2020, zároveň mu bolo doručené oznámenie č. U. o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Z obsahu oznámenia vyplýva, že žalovaný má za to, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa končí na základe zákona dňom 20.07.2020 v dôsledku jeho odvolania z funkcie štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa

osobitného zákona č. 453/2003 Z. z.. Žalovaný tento postup odôvodnil poukázaním na ustanovenie § 82 ods. 4 v spojení s ustanovením § 82 ods. 7 zákona o štátnej službe. Služobný úrad teda zastáva názor, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu ako štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu je dočasného charakteru a skončí sa dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, s čím žalobca nesúhlasí, takáto interpretácia nie je v súlade s princípmi štátnej služby. Žalobca zákonnosť postupu generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu pri odvolaní z funkcie riaditeľa úradu považuje, s poukazom na nedodržanie ustanovenia § 61 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe za diskutabilné, odmieta a nesúhlasí s postupom služobného úradu ohľadne skončenia služobného pomeru a je presvedčený, že jeho štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá, je štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, ktorý bol prijatý na funkciu hlavného radcu, v jeho prípade, v deň vzniku služobného pomeru došlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa ustanovenia § 31 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 400/2009 Z. z.. O tom, že štátnozamestnanecký pomer vznikol a naďalej trvá svedčí samotná služobná zmluva, opis činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 29.07.2016, opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 01.07.2017 a oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy zo dňa 01.06.2017. K zmene postavenia žalobcu nedošlo ani po nadobudnutí účinnosti nového zákona o štátnej službe. Služobný úrad síce doručil žalobcovi oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy zo dňa 1.6.2017, toto však zmenu respektíve úpravu druhu štátnej služby neobsahuje. Obsahuje však oznámenie, že „ostatné náležitosti Vašej služobnej zmluvy zostávajú nezmenené“, teda druh štátnej služby, po úprave obsahu služobnej zmluvy, ostal nedotknutý. Z povahy dokumentu ďalej vyplýva, že služobný úrad zmenu či úpravu druhu štátnej služby jednostranným právnym úkonom by ani nemohol vykonať. Pre žalobcu bolo preto prekvapením, keď spolu s oznámením o odvolaní z funkcie mu bolo doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona a taktiež dokument označený ako „Potvrdenie o štátnej službe č. U.“, v ktorom ako druh štátnej služby je označený „dočasná štátna služba“, keďže počas trvania služobného pomeru k zmene druhu štátnej služby zo zákonných dôvodov alebo so zákonným spôsobom nedošlo. Žalobca sa domnieva, že pokiaľ služobný úrad štátnozamestnanecký pomer vo vzťahu k žalobcu ukončil oznámením s poukazom na zákonné dôvody, postupoval v rozpore so zákonom a pri posúdení postavenia žalobcu porušil základné zásady zákona o štátnej službe, najmä princíp stability, ktorý bol zakomponovaný do nového zákona o štátnej službe za účelom eliminácie prepúšťania štátnych zamestnancov z osobných alebo z politických dôvodov. Ďalej uviedol, že ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti procesný nárok vyplýva z osobitného predpisu a to z ustanovenia § 95 ods. 2 zákona o štátnej službe. 4. Ako dôkazy predložil služobnú zmluvu, opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta, potvrdenie o štátnej službe, oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 15.7.2020, oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy, odvolanie z funkcie zo dňa 15.7.2020, výstupný list, výplatné listy. 5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Podľa neho je žaloba postavená na mylnej úvahe, že žalobca vykonával funkciu riaditeľa úradu v stálej štátnej službe a že počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo k zmene jeho postavenia. Zákon o štátnej službe bol dňa 21.5.2020 novelizovaný a postavenie riaditeľov úradov sa zmenilo, zmenila sa stála štátna služba na dočasnú štátnu službu. Od 31.12.2014 bol riaditeľ úradu menovaný v súlade s § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny vládou. Štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov vznikal vymenovaním do funkcie. V prípade menovania riaditeľov úradov išlo o tzv. politické nominácie. Dňa 1.1.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 310/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o orgánoch štátnej správy. V súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 1.1.2015 riaditeľa úradu práce menuje a odvoláva generálny riaditeľ ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Týmto zákonom sa opätovne zmenilo postavenie riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny (strata právnej subjektivity a zadefinovanie úradu ako preddavkovej organizácie zapojenej na rozpočet ústredia, zmena postavenia riaditeľa úradu zo štatutára a vedúceho služobného úradu na postavenie riaditeľa úradu práce ako vedúceho štátneho zamestnanca menovaného a odvolávaného generálnym riaditeľom a podobne). V zmysle § 12 ods. 2 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 1.1.2015 riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014, ktorý spĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa predpisov účinných od 1. januára 2015. Riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014, ktorý nespĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa dňom 31. januára 2015 považuje za odvolaného z

funkcie riaditeľa úradu. Štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov bol založený služobnou zmluvou v súlade s § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a zároveň v súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 1.1.2015 menovaním generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Išlo o zásadný rozpor medzi zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a zákonom o orgánoch štátnej správy. Tento rozpor nebol odstránený ani účinnosťou zákona o štátnej službe, nakoľko v súlade s § 180 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý bol k 31. máju 2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31. mája 2017, sa považuje za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Rozpor medzi zákonom o štátnej službe a zákonom o orgánoch štátnej správy následne rieši až zákon č. 126/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto zákonom sa s účinnosťou od 21.5.2020 okrem iného mení a dopĺňa aj zákon o štátnej službe. Cieľom novely zákona bolo odstrániť existujúci rozpor medzi zákonom o orgánoch štátnej správy a zákonom o štátnej službe; podľa § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy je v kompetencii generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom, pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Z uvedeného dôvodu bolo do zákona o štátnej službe doplnené ustanovenie, pod ktoré je možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. V prípade štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na základe zvolenia alebo vymenovania podľa osobitého predpisu, ide o tzv. politické nominácie, ktoré sa vyznačujú svojou dočasnosťou ovplyvnenou spravidla výsledkom volieb a štátna služba sa vykonáva v režime dočasnej štátnej služby. V zmysle ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe v znení účinnom od 21.5.2020 riaditeľ úradu vymenovaný podľa osobitného predpisu (zákona o orgánoch štátnej správy), pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy). V zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe; to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55. V zmysle ustanovenia § 37 písm. b) zákona o štátnej službe dočasná štátna služba štátneho zamestnanca vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu, trvá po dobu vykonávania tejto funkcie. S uvedenou novelou zákona boli oboznámení žalovaným všetci riaditelia úradov práce a zároveň písomne formou oznámenia o zmene zákona o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Súčasťou oznámenia bol aj nový opis štátnozamestnaneckého miesta, v ktorom bol zadefinovaný druh štátnej služby, dočasná štátna služba. Osobného stretnutia za žalovaný nezúčastnil, neprevzal doporučenú zásielku s oznámením a novým opisom štátnozamestnaneckého miesta. Doporučená zásielka sa vrátila služobnému úradu ako nedoručená; poukázal na ustanovenia § 32 ods. 6 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého je povinnosť služobného úradu, alebo štátneho zamestnanca doručiť písomnosť splnená v deň, keď si štátny zamestnanec, alebo služobný úrad písomnosť prevezme, alebo keď písomnosť poštový podnik vráti služobnému úradu alebo štátnemu zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo keď doručenie písomnosti bolo zmarené konaním, alebo opomenutím štátneho zamestnanca alebo služobného úradu. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak štátny zamestnanec alebo služobný úrad prijatie písomnosti odmietne, a to dňom odmietnutia prijatia písomnosti. Dňom 20.7.2020 bol žalobca v tom čase už vykonávajúci funkciu riaditeľa úradu v dočasnej štátnej službe odvolaný z funkcie riaditeľa úradu a dočasná štátna služba žalobcu vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu trvala po dobu vykonávania tejto funkcie. Žalobcovi bolo toho istého dňa doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Na základe týchto skutočností štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňom 20.7.2020, odvolaním z funkcie. Žalobcovi bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jeho naposledy priznaného funkčného platu. Ku zmene druhu štátnej služby došlo priamo zákonom č. 126/2020 Z. z. a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona. Oznámenie o zmene zákona č. 55/2017 vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2020/87359 zo dňa 21.05.2020, ktorého prílohou bol aj opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 21.05.2020, má iba deklaratórny charakter a nie je spôsobilé akýmkoľvek spôsobom meniť právne

postavenie žalobcu. Žalovaný v súvislosti s názorom žalobcu, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo poukázal na judikatúru v oblasti retroaktivity a to rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžso/63/2013 z 5. 11.2014, ktorý odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Szd 1/2010 zo dňa 29. septembra 2011. 6. Ako dôkazy predložil oznámenie o vyhlásení vonkajšieho výberového konania, oznámenie výsledkov výberového konania, služobnú zmluvu, opis štátnozamestnaneckého miesta, vymenovanie do funkcie zo dňa 29.7.2016, oznámenie o úprave obsahu služobnej zmluvy, oznámenie o zmene zákona zo dňa 21.5.2020, opis štátnozamestnaneckého miesta, oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona zo dňa 20.7.2020, odvolanie z funkcie zo dňa 15.7.2020. 7. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade ide o žalobu v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, keď v tomto prípade to vyvodil z ustanovenia § 95 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Vyjadril názor, že žalobca sa v danom prípade nemohol domáhať obrany svojich práv podaním správnej žaloby, nakoľko v tomto prípade absentuje rozhodnutie žalovaného, ktoré by bolo možné preskúmať v správnom súdnictve. Žalovaný iba deklaroval, nerozhodoval, že štátnozamestnanecký pomer skončil zo zákona. Žalobcovi nedoručoval rozhodnutie, iba oznámenie, preto námietky žalovaného v tomto smere súd vyhodnotil ako právne irelevantné. 8. Mal za nesporné, že žalobca vyhovel požiadavkám výberovej komisie na obsadenie voľného miesta hlavného radcu v stálej štátnej službe. Dňa 29.7.2016 bola medzi stranami sporu uzatvorená služobná zmluva, pričom mal za zrejmé, že žalobca bol zaradený do funkcie hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda a ako druh štátnej služby bolo v služobnej zmluve uvedené: stála štátna služba. Dátum vzniku štátnozamestnaneckého pomeru bol 1.8.2016. Dňa 29.7.2016 bol žalobca zároveň vymenovaný do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda a to dňom 1.8.2016. 9. Tiež mal za nesporené, že dňa 20.7.2020 bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa a zároveň mu bo doručované aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. 10. Za sporné mal právne posúdenie, či jeho štátnozamestnanecký pomer skončil na základe zákona, ako tvrdil žalovaný. 11. Konštatoval, že štátnozamestnanecký vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca vykonával štátnu službu v odbore riadenie štátnej služby. Žalobca nebol odborníkom ústavného činiteľa, ani iným štátnym zamestnancom, ale bol mu riadne určený odbor štátnej služby a bol prijatý na základe výberového konania. Súd prvej inštancie preto ustálil, že jebo štátnozamestnanecký pomer bol založený služobnou zmluvou, nie vymenovaním. 12. Zistil, že žalobca bol následne vymenovaný do funkcie riaditeľa úradu, čo považoval za spôsob zmeny štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 písm. c) tohto zákona. 13. Nesporný skutkový stav právne posúdil podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z., § 6 uvedeného zákona, § 26 ods. 4 uvedeného zákona, § 52 tohto zákona, § 180 ods. 1 uvedeného zákona, § 193da uvedeného zákona, § 82 ods. 4 tohto zákona, čl. 8 zákona o štátnej službe, § 96 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe, § 1 ods. 3 zákona o štátnej službe a § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce ( ďalej len „ZP“). 14. Konštatoval, že Zákon č. 400/2009 Z. z. bol zrušený zákonom č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znená neskorších predpisov. Tiež konštatoval, že žalobca bol štátnym zamestnancom, ktorý na základe služobnej zmluvy vykonával štátnu službu, preto ho považoval za štátneho zamestnanca aj v zmysle zákona o štátnej službe a nič na tom podľa súdu prvej inštancie nemení ani znenie § 193 da zákona o štátnej službe, na ktoré poukazoval žalovaný.

15. Žalovaný dôvodil aj znením ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu, alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii vymenovaného podľa tohto zákona, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí aj vzdaním sa funkcie. 16. Súd prvej inštancie v súvislosti s obranou žalovaného, že podľa ustanovenia § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu, alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie, a že štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii vymenovaného podľa tohto zákona, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí aj vzdaním sa funkcie, dal do pozornosti, že ustanovenie § 82 ods. 4 zákona síce upravuje postavenie štátneho zamestnanca vymenovaného podľa osobitného predpisu, ale ide o štátneho zamestnanca, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, čo nie je žalobcov prípad. Vyhodnotil, že žalobca je štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu. V spore nemal za preukázané, že by nastala taká zmena, s ktorou zákon o štátnej službe spája zmenu druhu štátnej služby a preto ani odvolanie z funkcie nemohlo spôsobiť zánik štátnej služby zo zákona. 17. Vychádzal z oznámenia zo dňa 21.5.2020, ktoré žalovaný doručoval žalobcovi nie na pracovisku, ale na adresu trvalého pobytu, kde žalovaný argumentuje, že dňa 21.5.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 126/2020 Z. z., ktorým bol novelizovaný aj zákon o štátnej službe a v zmysle ustanovenia § 7 ods. 7 štátnym zamestnancom na účely tohto zákona je aj štatutárny orgán, ktorý je do tejto funkcie vymenovaný podľa osobitného predpisu; na tohto štátneho zamestnanca sa nevzťahujú ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72 až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, § 87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a § 165, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Uviedol, že za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu. 18. Vyjadril názor, že dôvodom novelizácie zákona o štátnej službe bolo podľa dôvodovej správy odstrániť rozpor medzi zákonom č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisoch a zákonom o štátnej službe. V kompetencii generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny bolo menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu, preto sa navrhlo do zákona o štátnej službe doplniť ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. Podľa súdu prvej inštancie táto novela zákona o štátnej službe však nebola spôsobilá meniť už existujúce štátnozamestnanecké vzťahy, ale upravuje tie, ktoré vznikli po jej prijatí. Konštatoval, že v našom právnom poriadku platí zákaz retroaktivity, aj Ústavný súd Slovenskej republiky počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť (I. ÚS 238/04). Podľa ústavného súdu zákaz retroaktivity spočíva najmä v tom, že podľa súčasnej platnej právnej normy zásadne nie je možné posudzovať úkony, iné právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa stali alebo vznikli pred účinnosťou tejto právnej normy (PL. ÚS 1/04). Kto konal, respektíve postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho normy), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95). Ústavný súd aj právna teória rozlišuje medzi pravou retroaktivitou (zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov, práv alebo povinností), táto retroaktivita je neprípustná a nepravou retroaktivitou. Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu ústavný súd hodnotí situáciu ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny

právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 25/05). Vychádzajúc z čl. 8 zákona o štátnej službe služobný uviedol, že štátny zamestnanec je chránený pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru z iných ako zákonom ustanovených dôvodov. Princíp stability sa uplatňuje najmä prostredníctvom stálej štátnej služby, odvolania z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca len z dôvodov ustanovených zákonom a prostredníctvom inštitútu nadbytočného štátneho zamestnanca. K jednostrannej zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť len v prípadoch ustanovených zákonom. 19. V tomto spore nemal za preukázané, že v prípade žalobcu nastala zmena druhu štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca aj po odvolaní z funkcie zostal naďalej štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a ani legislatívna zmena zákona o štátnej službe, na ktorú poukazuje žalovaný, nemohla spôsobiť prechod žalobcu zo stálej štátnej služby do dočasnej službu, ktorá by skončila odvolaním žalobcu z funkcie riaditeľa úradu. Právne posúdil, že žalobca dôvodne poukázal na jeho legitímne očakávania ako štátneho zamestnanca prijatého do stálej štátnej služby, nakoľko k zmene druhu štátnej služby zo zákona nedošlo. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že ku zmene postavenia žalobcu zo stálej štátnej služby na dočasnú prišlo zákonom č. 126/2020 Z. z., ktorým bolo novelizované ustanovenie § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že po odvolaní z funkcie riaditeľa úradu zostal žalobca naďalej štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe a preto je jeho žaloba dôvodná. Preto určil, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo. 20. Žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie povinnosť nahradiť funkčný plat za čas presahujúci 12 mesiacov žalobcovi nepriznal, rovnako žiadal, aby rozhodol o znížení povinnosti služobného úradu poskytnúť žalobcovi funkčný plat podľa § 96 ods. 2 zákona o štátnej službe. 21. Súd prvej inštancie v spore nemal za preukázané, že žalobca od 20.7.2020 (deň, ktorý žalovaný považoval za deň skončenia štátnozamestnaneckého pomeru) vykonával štátnu službu, prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom. Od 20.7.2020 až do rozhodovania súdu prvej inštancie, teda počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru takúto prácu nevykonával, nakoľko z lustrácie v Sociálnej poisťovni zistil, že do 4.1.2022 nebol zamestnaný a od 4.1.2022 sa zamestnal v súkromnej obchodnej spoločnosti. Súd prvej inštancie preto návrhu žalovaného nevyhovel a o znížení výšky funkčného platu z tohto dôvodu nerozhodol. 22. Žalovaný žiadal v prípade, ak súd rozhodne, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu trvá, aby súd prvej inštancie rozhodol, že od žalovaného ako zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Požiadavku zdôvodnil tým, že miesto riaditeľa úradu v Dunajskej Strede je len jedno, je obsadené a zákon túto situáciu nerieši. Súd prvej inštancie žalovanému vyhovel, nakoľko bol toho názoru, že od žalovaného nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Hoci ani ZP nedefinuje tieto skutočnosti, posudzuje ich súd. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že výkon práv a povinností musí byť v súlade s dobrými mravmi, súd prvej inštancie zvážil, že miesto riaditeľa je obsadené, pričom spôsob obsadzovania tejto pozície sa zmenil. Súd prvej inštancie zobral do úvahy aj skutočnosť, že žalobca v spore preukázal iba jeden list, doručovaný 13.9.2020, ktorý adresoval žalovanému a ktorým mu oznamuje, že k realizácii nevyhnutných úkonov mu bráni nepriaznivý zdravotný stav. Nemal za preukázané, že by sa o prácu viac zaujímal, alebo kontaktoval žalovaného za účelom výkonu štátnej služby. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával a preto rozhodol, že štátnozamestnanecký pomer skončil 3.1.2022, nakoľko od 4.1.2022 je žalobca zamestnaný v spoločnosti Capital Invest s.r.o.. 23. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj náhradu funkčného platu, ktorého výšku mal za preukázanú predloženými listinami (1.891,50 eur) za dobu 12 mesiacov a to v celkovej výške 22.698 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Vyhovel tak návrhu žalovaného, ktorý žiadal, aby žalobcovi funkčný plat za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznal. Súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosť, že uvádzané zdravotné problémy žalobcu v spore neboli preukázané, nepreukázal ani iné prekážky, ktoré by mu bránili zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa a skutočnosť, že žalobca sa od 4.1.2022 opätovne zamestnal.

24. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ustanovenia § 255 CSP. Vyhodnotil, že žalobca mal vo veci úspech, preto zaviazal žalovaného k náhrade trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Proti tomuto rozsudku v celosti podal riadne a včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. d), t. j. že konanie má podľa neho inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nesprávne rozhodnutie súdu o retroaktivite ust. § 7 ods. 7 a § 193da zákona č. 55/2017 Z. z. na základe novely zákonom č.126/2020 Z. z.), podľa písm. f), t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (že prišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru u žalobcu vymenovaním do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny) a podľa písm. h), t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (že neprišlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe zákona). Mal za to, že zo strany súdu prvej inštancie došlo pri rozhodovaní k nesprávnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu veci a nesprávnej aplikácii zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017 Z. z.“), pri rozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že pri správnom posúdení veci by bol súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol a odvolateľ by nemusel napadnúť výroky I., II., III., a IV. rozsudku. Pri zamietnutí žaloby by výroky II., III. a IV. boli bezpredmetné, pretože sú odvodené od znenia výroku I., ktorým súd prvej inštancie určil, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vznikol dňa 01.08.2016, na základe zákona nedošlo. Uviedol, že postavenie a pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý je orgánom štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, upravuje zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení účinnom od 1. 2. 2015) v § 4 nasledovne: „(1) Zriaďuje sa Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ústredie“) pre územné obvody všetkých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. (2) Ústredie je rozpočtová organizácia štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet ministerstva. (3) Sídlom ústredia je Bratislava. (4) Ústredie je a) služobný úrad štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na ústredí alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, b) zamestnávateľ zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na ústredí alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. (5) Ústredie riadi generálny riaditeľ. Generálneho riaditeľa ústredia vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny.“ V § 5 zákon č. 453/2003 Z. z. upravuje postavenie a pôsobnosť úradu práce, sociálnych vecí a rodiny: (1) Zriaďuje sa úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“) s pôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu alebo viacerých okresov v rámci územného obvodu kraja. (2) Úrad je preddavková organizácia zapojená na rozpočet ústredia. (3) Sídla úradov sú uvedené v prílohe č. 1. Územné obvody úradov sú uvedené v prílohe č. 2. (4) Úrad riadi riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva generálny riaditeľ ústredia.“ Uviedol, že štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami upravuje zákon o štátnej službe - aktuálne je to zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, účinný od 1. júna 2017, ktorý zrušovacím ustanovením v § 196 zrušil zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný od 1. novembra 2009 a ktorým bol zrušený zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. apríla 2002. Tiež uviedol, že zákon č. 453/2003 Z. z. je v gescii Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Zákon o štátnej službe je v gescii Úradu vlády SR, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre štátnozamestnanecké vzťahy. Do 31.12.2014 bol riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny menovaný v súlade s § 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy“) na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Vládou Slovenskej republiky. Štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny tak

podľa žalovaného vznikal vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu rozpočtovej organizácie štátu v súlade s § 17 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V zmysle uvedeného ustanovenia štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, odborník ústavného činiteľa a štátny zamestnanec podľa § 6 ods. 7 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 32 ods. 1 písm. a), k) a l). V prípade menovania riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny Vládou Slovenskej republiky išlo o tzv. politické nominácie. Dňa 01.01.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 310/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o orgánoch štátnej správy. V súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy znení účinnom od 01.01.2015 riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny menuje a odvoláva generálny riaditeľ ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa žalovaného týmto zákonom sa opätovne zmenilo postavenie riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny (strata právnej subjektivity a zadefinovanie úradu ako preddavkovej organizácie zapojenej na rozpočet ústredia, zmena kompetencií úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, zmena postavenia riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo štatutára a vedúceho služobného úradu na postavenie riaditeľa úradu práce ako vedúceho štátneho zamestnanca menovaného a odvolávaného generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, a pod). V zmysle § 12 ods. 2 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 01.01.2015 riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014, ktorý spĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu 9) okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa považuje za riaditeľa úradu vymenovaného podľa predpisov účinných od 1. januára 2015. Riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014, ktorý nespĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa osobitného predpisu okrem podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa dňom 31. januára 2015 považuje za odvolaného z funkcie riaditeľa úradu. Štátnozamestnanecký pomer riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny bol založený v súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy v znení účinnom od 01.01.2015 menovaním generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. a zároveň služobnou zmluvou v súlade s § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe“). Politická nominácia riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo zákonnej úpravy nebola vyňatá. Išlo o zásadný rozpor medzi zákonom č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a zákonom č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy. Tento rozpor nebol odstránený ani účinnosťou zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, nakoľko, v súlade s § 180 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý bol k 31.máju 2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31. mája 2017, sa považuje za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Rozpor medzi zákonom o štátnej službe a zákonom o orgánoch štátnej správy následne riešil až zákon č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto zákonom sa s účinnosťou od 21.05.2020 okrem iného mení a dopĺňa aj zákon o štátnej službe. Cieľom novely zákona bolo podľa žalovaného odstrániť existujúci rozpor medzi zákonom o orgánoch štátnej správy a zákonom o štátnej službe; podľa § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy je v kompetencii generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom, pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Z uvedeného dôvodu bolo do zákona o štátnej službe doplnené ustanovenie, pod ktoré je možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. V prípade štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na základe zvolenia alebo vymenovania podľa osobitého predpisu, ide o tzv. politické nominácie, ktoré sa vyznačujú svojou dočasnosťou ovplyvnenou spravidla výsledkom volieb a štátna služba sa vykonáva v režime dočasnej štátnej služby. V zmysle ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe v znení účinnom od 21.05.2020 riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (zákona o orgánoch štátnej správy), pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy). V zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe; to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na

základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55. V zmysle ustanovenia § 37 písm. b) zákona o štátnej službe dočasná štátna služba štátneho zamestnanca vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu, trvá po dobu vykonávania tejto funkcie. S uvedenou novelou zákona boli oboznámení žalovaným všetci riaditelia úradov práce sociálnych vecí a rodiny osobne a zároveň písomne formou „Oznámenia o zmene zákona o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny“ (ďalej len „oznámenie“). Súčasťou oznámenia bol aj nový opis štátnozamestnaneckého miesta, v ktorom je aj jasne zadefinovaný druh štátnej služby: dočasná štátna služba. Osobného stretnutia za žalovaný nezúčastnil, rovnako neprevzal doporučenú zásielku s oznámením a novým opisom štátnozamestnaneckého miesta. Možno len dedukovať, že žalobca sa úmyselne neoboznámil s uvedenom novelou zákona o štátnej službe aby zabránil jej dôsledkom. Neznalosť zákonných predpisov však neospravedlňuje a nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. 26. Žalovaný v odvolaní zhrnul, že žalobca bol dňa 29.07.2016 menovaný od 01.08.2016 do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v súlade s § 5 ods. 4 zákona o orgánoch štátnej správy. Zároveň s vymenovaním do funkcie riaditeľa úradu práce mu vznikol od 01.08.2016 štátnozamestnanecký pomer, ktorý bol založený od 01.08.2016 (odo dňa menovania za riaditeľa úradu ) služobnou zmluvou zo dňa 29.07.2016. Tvrdenie žalobcu, že v deň vzniku služobného pomeru došlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 31 ods. 1 písm. a) (zmena funkcie) v spoj. s ust. § 32 ods. 1 písm. c) (vymenovaním do funkcie vedúceho zamestnanca), mal za nedôvodné. Žalovaný mal za to, že žalobca bol prijatý na to štátnozamestnanecké miesto, ako bolo vyhlásené výberové konanie VK/2016/4/2. Naviac, k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa odseku 1 písm. a) až h) môže dôjsť dohodou medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom vo forme písomného dodatku k služobnej zmluve. Žalovaný v odvolaní pripomenul, že vo vyjadrení k žalobe zo dňa 07.01.2021 predložil k tomuto tvrdeniu dôkazy, ktoré neboli žalobcom ani súdom spochybnené: Oznámenie o vyhlásení vonkajšieho výberového konania na obsadenie voľného miesta vedúceho štátneho zamestnanca; Oznámenie výsledkov výberového konania; Služobná zmluva zo dňa 29.07.2016; Opis činností štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 29.07.2020; Vymenovanie do funkcie zo dňa 29.07.2016. Dňa 01.06.2017 nadobudol účinnosť zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej. V súlade s § 180 ods. 1, ods. 2 zákona o štátnej službe štátny zamestnanec, ktorý na základe služobnej zmluvy uzatvorenej podľa predpisov účinných do 31. mája 2017 vykonával štátnu službu k 31. máju 2017, sa považuje za štátneho zamestnanca podľa tohto zákona. Štátny zamestnanec, ktorý bol k 31. máju 2017 vymenovaný do funkcie vedúceho zamestnanca podľa predpisov účinných do 31. mája 2017, sa považuje za vedúceho zamestnanca podľa tohto zákona. Oznámenie o úprave o obsahu služobnej zmluvy bolo žalobcovi riadne oznámené v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe. Dňa 21.05.2020 nadobudol účinnosť zákon č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Týmto zákonom sa s účinnosťou od 21.05.2020 okrem iného mení a dopĺňa aj zákon o štátnej službe. Služobný úrad informoval žalobcu o vyššie uvedených skutočnostiach žalobcu listom zo dňa 21.05.2020, č. spisu U., č. z. 2020/87359 „Oznámenie o zmene zákona o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny“. Zároveň služobný úrad vypracoval žalobcovi nový Opis činností štátnozamestnaneckého miesta, ktorý je v súlade s planou právnou úpravou (vykonávanie funkcie riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda v dočasnej štátnej službe). Žalobca uvedené oznámenie a nový opis štátnozamestnaneckého miesta neprevzala doporučená zásielka sa vrátila služobnému úradu ako nedoručená; v zmysle ustanovenia § 32 ods. 6 zákona o štátnej službe povinnosť služobného úradu, alebo štátneho zamestnanca doručiť písomnosť je splnená v deň, keď si štátny zamestnanec, alebo služobný úrad písomnosť prevezme, alebo keď písomnosť poštový podnik vráti služobnému úradu alebo štátnemu zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo keď doručenie písomnosti bolo zmarené konaním, alebo opomenutím štátneho zamestnanca alebo služobného úradu. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak štátny zamestnanec alebo služobný úrad prijatie písomnosti odmietne, a to dňom odmietnutia prijatia písomnosti. Dňom 20.07.2020 bol žalobca (v tom čase už vykonávajúci funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v dočasnej štátnej službe) generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda a dočasná štátna služba žalobcu vo funkcii štatutárneho orgánu, ktorý bol vymenovaný

do funkcie podľa osobitného predpisu, trvala po dobu vykonávania tejto funkcie. Žalobcovi bolo toho istého dňa doručené aj Oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Na základe vyššie uvedených skutočností bol žalovaný toho názoru, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil dňom 20.07.2020, odvolaním z funkcie. Žalobcovi bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jeho naposledy priznaného funkčného platu (§ 83 ods. 7 v spojení s odsekom 6 zákona o štátnej službe). 27. Žalovaný v odvolaní vyjadril názor, že k zmene právneho postavenia žalobcu (zmena stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu, odvolateľnosť generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny atď.) došlo priamo zákonom č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona. Oznámenie o zmene zákona č. 55/2017 vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2020/87359 zo dňa 21.05.2020, ktorého prílohou bol aj opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 21.05.2020, má podľa žalovaného iba deklaratórny charakter a nie je spôsobilé akýmkoľvek spôsobom meniť právne postavenie žalobcu. 28. Za nespochybniteľné fakty a skutočnosti žalovaný označil to, že žalobca bol dňa 29.07.2016 R.. W. O., generálnym riaditeľom a vedúcim služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava (ďalej len „Ústredie“) vymenovaný v zmysle ust. § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 453/2003 Z. z.“) dňom 01.08.2016. do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, Ádorská č. 41, 929 01 Dunajská Streda (ďalej len „riaditeľ úradu“). V nadväznosti na § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. uzatvoril dňa 29.07.2016 služobný úrad Ústredia so žalobcom služobnú zmluvu podľa § 25 ods. 1 písm. a) a § 27 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.) s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, v súlade s vymenovaním, dňom 01.08.2016 na funkciu riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda. Dňom 20.07.2020 bol žalobca, R.. W. O., generálnym riaditeľom a generálnym tajomníkom služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava v zmysle ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, č. spisu: U. záznam č.: 2020/119317 zo dňa 15.07.2020 doručený dňa 20.07.2020. Žalobcovi bolo toho istého dňa doručené aj Oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona č. spisu: U. záznam č.: 2020/119321 zo dňa 15. 07. 2020, podľa § 82 ods. 4 v spojení s § 82 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z. z. Žalobcovi bolo priznané odstupné vo výške trojnásobku jeho naposledy priznaného funkčného platu (§ 83 ods. 7 v spojení s ods. 6 zák. č. 55/2017 Z. z.) Dal do pozornosti, že so skutočnosťou, že žalobca bol zákonne odvolaný z funkcie riaditeľa úradu práce, sa stotožnil sa aj súd prvej inštancie. Podľa názoru súdu prvej inštancie „sporné bolo právne posúdenie, či jeho štátnozamestnanecký pomer skončil na základe zákona ako tvrdil žalovaný.“ Štátnozamestnanecký vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie ustálil, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu bol založený služobnou zmluvou, nie vymenovaním, a že žalobca bol následne vymenovaný do funkcie riaditeľa úradu, čo je spôsob zmeny štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 písm. c) tohto zákona. Žalovaný ako odvolateľ s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a považuje ho za nesprávny z dôvodu, že dôkazy, ktoré boli zaslané súdu (pôvodne Okresnému súdu Piešťany k sp. zn.: 20Cpr/41/2020, na ktorý bola podaná žaloba a na ktorom sa začalo súdne konanie o predmetnej žalobe), v prílohe vyjadrenia k žalobe č. U. zo dňa 07. 01.2021 ako súčasť prílohy „č. 1. Stanovisko s prílohami z Osobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava č. U.; XXXX/XXXXXX z 10.12.2020,“ konkrétne príloha č. 1a): Oznámenie o vyhlásení vonkajšieho výberového konania na obsadenie voľného miesta vedúceho štát neho zamestnanca, z ktorého preukazujú, že bolo vyhlásené vonkajšie výberové konanie č. VK 2016/4/2 na obsadzovanú funkciu: hlavný radca - vedúci štátny zamestnanec, riaditeľ/ka úradu práce sociálnych vecí a rodiny s miestom výkonu štátnej služby na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, Ádorská 41, 929 01 Dunajská Streda. Neakceptoval názor súdu prvej inštancie, že u žalobcu nastala zmena štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 400/2009 Z. z. vymenovaním do funkcie vedúceho zamestnanca s poukazom na § 31 ods. 2 a 3 zák. č. 400/2009 Z. z. V predmetnej veci bol podľa neho štátnozamestnanecký pomer založený vymenovaním do funkcie riaditeľa úradu a súčasne služobnou zmluvou, na základe výsledku

výberového konania č. VK 2016/4/2, teda mal za zrejmé, že neprišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru na základe dohody a nemohol byť vyhotovený písomný dodatok k služobnej zmluve, pretože so žalovaným žiadna predtým uzatvorená nebola. 29. Žalovaný poukázal na to, že podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. plnenie úloh, ktoré vyplývajú služobnému úradu zo štátnozamestnaneckých vzťahov zabezpečuje osobný úrad, ktorý má postavenie organizačného útvaru v priamej riadiacej pôsobnosti generálneho tajomníka služobného úradu. Z uvedeného dôvodu odvolateľ prikladá v prílohe aj odborné stanovisko osobného úradu odvolateľa zo dňa 22. 11. 2022 č.: U.-X č.z.: 2022/208073 k rozsudku Okresného súdu III sp. zn.: 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022, v ktorom okrem iného uvádza (dôkaz - príloha č. 2), že nesúhlasí s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022 a má za to, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci týkajúcej sa postavenia riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v priebehu legislatívnych zmien a nezohľadnil právnu argumentáciu a dôkazy žalovaného. Osobný úrad v stanovisku poukazuje na to, že podľa nesprávneho názoru súdu má zostať síce žalobca naďalej štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, ale súd sa už ďalej nezaoberal otázkou, je nie právne možné požadovať od žalovaného, aby sa legálne vysporiadal so vzniknutou situáciou a to konkrétne, že ak by súd rozhodol, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo a miesto riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda je obsadené, nie je možné žalovaného zaradiť na to isté štátnozamestnanecké miesto. V prípade, ak by žalobca neprijal služobným úradom ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nedisponuje zákonným výpovedným dôvodom pretože výpovedné dôvody služobného úradu sú taxatívne uvedené v § 75 zákona č. 55/2017 Z. z. Podľa názoru osobného úradu je potrebné, aby súd zaujal aj stanovisko k tejto teoretickej otázke, ako by mal služobný úrad postupovať vo vyššie popísanej situácii. Ďalej v stanovisku uvádza, že Osobný úrad sa nemôže stotožniť s hodnotením súdu a to, že v spore nebolo preukázané, že by nastala taká zmena, s ktorou zákon č. 55/2017 Z. z. spája zmenu druhu štátnej služby a preto ani odvolanie z funkcie nemohlo spôsobiť zánik štátnej služby zo zákona. Ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo zo zákonných dôvodov a preto nemôže byť neplatné ako tvrdí súd. A to z toho dôvodu, že k zmene právneho postavenia žalobcu (zmena stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu, odvolateľnosť generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny atď.) došlo priamo zákonom č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona. Oznámenie o zmene zákona č. 55/2017 Z. z. vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2020/87359 zo dňa 21.05.2020, ktorého prílohou bol aj opis štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 21.05.2020, má iba deklaratórny charakter a nie je spôsobilé akýmkoľvek spôsobom meniť právne postavenie žalobcu. Služobný úrad len zabezpečoval zmenu zákona vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, postupoval v súlade s platnou legislatívou. Osobný úrad uviedol, že trvá na tom, že štátnozamestnanecký pomer žalovaného bol skončený v súlade so zákonom č. 55/2017 Z. z. a preto žalovanému neprináleží náhrada funkčného platu a ani náhrady trov, tak ako je to uvedené v rozsudku. Podľa žalovaného z listinných dôkazov je zrejmá nesporná skutočnosť, ktorú žalobca nepoprel a stotožnil sa s ňou i súd prvej inštancie, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda dňom 20.07.2020 a zároveň mu bolo doručené aj oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona. Podľa žalovaného sporné bolo právne posúdenie, či štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil na základe zákona ako tvrdil žalovaný. Súdu prvej inštancie vytkol, že síce poukazuje na pravú retroaktivitu, ktorá je neprípustná a nepravú retroaktivitu, ale v rozsudku jasne nevysvetlil, prečo posúdil novelu zákona o štátnej službe zákon. č. 126/2020 Z. z. ako neprípustnú pravú retroaktivitu. Dal do pozornosti, že podľa čl.2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky: “Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Žalovaný ako orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny (§ 2 písm. b) zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami a v súlade s ust. § 193da, jeho prechodným ustanovením k úprave účinnej dňom vyhlásenia. Ustanovenie § 193da je podľa žalovaného procesné ustanovenie intertemporálnej povahy, ktorého účelom je za účinnosti neskorších predpisov (lex posterior) upraviť právne vzťahy, ktoré vznikli počas pôsobenia skoršej právnej úpravy (lex prior). Interetemporálnymi ustanoveniami

sa vo všeobecnosti určuje režim dočasného, prechodného (intertemporálneho) spolupôsobenia dvoch právnych úprav - skoršej a neskoršej. Intertemporálne ustanovenia určujú vzájomný vzťah medzi týchto úprav. Za platnosti a účinnosti nového právneho predpisu môžu prechodné ustanovenia určiť a) buď to, že na riešenie (doriešenie) konkrétnych právnych situácií sa v stanovenom rozsahu použijú skoršie právne normy (t. j. že sa dočasne nepoužijú nové, už platné a účinné právne normy) b) alebo to, že vzťahy, ktoré vznikli za pôsobnosti skoršieho právneho predpisu, sa spravujú ustanoveniami nového, neskoršieho právneho predpisu. Zmena právneho postavenia žalobcu (zmena stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu) nastala priamo zo zákona č. 123/2020 Z. z. a to dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona. Podľa ust. § 15 zák. č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov: „O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.“ Platí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti všetkého, čo bolo vyhlásené v zbierke zákonov. Podľa názoru žalovaného, prijatá novela zákona č. 126/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinný od 21.05.2020 (dňom vyhlásenia), konkrétne znenie prechodného ustanovenia § 193d a k úprave účinnej dňom vyhlásenia, ktoré znie: „Riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona.“, nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Žalovaný uviedol, že nie je tvorcom legislatívy. Základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov upravuje zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Legislatívnych pravidlách SR, pričom spôsob tvorby zákonov, podrobnosti o postupe pri ich príprave, prerokúvaní a ich forme upravujú legislatívne pravidlá tvorby zákonov, publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 19/1997 Z. z. V zmysle čl. 87 Ústavy SR návrh zákona môžu podať výbory NR SR, poslanci a vláda SR. Jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR je Národná rada Slovenskej republiky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 126/2020 Z. z. žalovaný vyvodil, že „cieľom návrhu zákona bolo odstrániť rozpor medzi zákonom č. 453/2003 Z. z. a zákonom č. 55/2017 Z. z. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. je v kompetencii generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom, pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1.1. 2015 právnu subjektivitu, preto sa navrhuje do zákona č. 55/2017 Z. z. doplniť ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať.“ Žalovaný ako odvolateľ poukázal v súvislosti s ustanovením § 193da na judikatúru v oblasti retroaktivity a to napr. na Rozsudok NS SR sp. zn.: 10Sžso/63/2013 z 5. 11.2014 (str. 8), ktorý odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Szd 1/2010 zo dňa 29. septembra 2011, z ktorého cituje nasledovné : „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,

ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“. 30. Okrem toho vyslovil názor, že v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.“ 31. Poukázal na dôvodovú správu, k novele t. j. zákonu č. 126/2020 Z. z. ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorá uvádza k čl. II. novely, že cieľom návrhu zákona bolo odstrániť rozpor medzi zákonom č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákonom č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tiež na to, že podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. je v kompetencii generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom, pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 01.01.2015 právnu subjektivitu (zák. č. 310/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z. z. účinný od 1.1.2015) preto sa navrhlo do zákona č. 55/2017 Z. z. doplniť ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať. Podľa č. II. zákona č. 126/2020 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 55/2017 Z. z. sa v § 7 ods. 7 sa na konci pripája táto veta: „Za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu. 32. Mal za to, že na základe tejto právnej úpravy sa riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s účinnosťou od 21.05.2020 považuje za štátneho zamestnanca v zmysle § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z. z t. j. považuje sa za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 453/2003 Z. z.), a nevzťahujú sa naňho ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72 až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, § 87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a § 165 zákona o štátnej službe, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Štátnu službu vykonáva podľa § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe v dočasnej štátnej službe. Žalobca si podľa žalovaného nesprávne vykladá ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe, pretože funkciu riaditeľa úradu práce nevykonával na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko by v tomto prípade muselo dôjsť pri jeho menovaní do funkcie k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe. V prechodnom ustanovení k úprave účinnej dňom vyhlásenia § 193da je uvedené: „Riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona.“ Zákon jednoznačne vymedzil, že právna fikcia postavenia štatutárneho orgánu na účely zákona o štátnej službe sa bude vzťahovať výlučne na riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Žalovaný ako odvolateľ uviedol, že ustanovenie § 193da zák. č. 55/2017 Z. z. je procesné ustanovenie intertemporálnej povahy, ktorého účelom je za účinnosti neskorších predpisov (lex posterior) upraviť právne vzťahy, ktoré vznikli počas pôsobenia skoršej právnej úpravy (lex prior). Podľa právnej teórie intertemporálnymi ustanoveniami sa vo všeobecnosti určuje režim dočasného, prechodného (intertemporálneho) spolupôsobenia dvoch právnych úprav - skoršej a neskoršej. Intertemporálne ustanovenia určujú vzájomný vzťah medzi týchto úprav. Za platnosti a účinnosti nového právneho predpisu môžu prechodné ustanovenia určiť a) buď to, že na riešenie (doriešenie) konkrétnych právnych situácií sa v stanovenom rozsahu použijú skoršie právne normy (t. j. že sa dočasne nepoužijú nové, už platné a účinné právne normy) b) alebo to, že vzťahy, ktoré vznikli za pôsobnosti skoršieho právneho predpisu, sa spravujú ustanoveniami nového, neskoršieho právneho predpisu. Zmena právneho postavenia každého riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (zmena stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu) nastala priamo zo zákona č. 126/2020 Z. z. a to dňom nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona. 33. Odvolateľ na základe podaného odvolania z uvedených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, t. j. že

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (rozhodnutie o pravej retroaktivite ust. § 7 ods. 7 a § 193da zákona č. 55/2017 Z. z. na základe novely zákonom č. 126/2020 Z. z.) f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (že prišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru u žalobcu vymenovaním do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny) h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (že neprišlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe zákona) žiada, aby odvolací súd zmenil (§ 388 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn.: 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022 výroky č. I., II. , III. a IV. tak, že súd žalobu zamieta v celom rozsahu ako nedôvodnú a žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznáva alebo vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 34. Žalobca vo svojej odvolacej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu k napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že s jeho obsahom sa v celom rozsahu stotožňuje a považuje ho, vzhľadom na charakter sporu - individuálny pracovnoprávny spor - ktorý predstavuje osobitný procesný postup s dôrazom na ochranu slabšej strany, za vecne správny. Žalobca zároveň argumenty žalovaného uvedené v odvolaní a subsumované pod odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP považuje vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie za irelevantné. Vychádzajúc z obsahu a rozsahu odvolania považuje ho za zmätočný elaborát tzv. subjektívny výklad právnych predpisov, bez zohľadnenia zmyslu a účelu právnych predpisov upravujúcich postavenie štátnych zamestnancov. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36, podľa ktorého „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“ Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe, štátna služba podľa tohto zákona je budovaná na princípe a) profesionality, b) politickej neutrality, c) nestrannosti, d) efektivity, e) stability štátnozamestnaneckého pomeru, f) etiky. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe, „V tomto ustanovení v odseku 2 sú upravené aj princípy, na ktorých je budovaná štátna služba. Tieto právne myšlienky (idey) sú premietnuté do jednotlivých ustanovení navrhovaného zákona. Sú bázou nielen pre jeho výklad, umožňujú aj zdokonaľovanie právnej úpravy štátnozamestnaneckých vzťahov. Princíp profesionality je premietnutý do ustanovení upravujúcich podmienky prijatia do štátnozamestnaneckého pomeru a obsadzovania štátnozamestnaneckého miesta výberovým konaním (u vedúcich štátnych zamestnancov) a výberom (u ostatných štátnych zamestnancov). Tento princíp je však zohľadnený aj v ustanoveniach o vzdelávaní štátnych zamestnancov zameraného na permanentný profesionálny rast štátneho zamestnanca. Princíp stability štátnozamestnaneckého pomeru spočíva v ponuke práce v prípade jednostranného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca služobným úradom, i v zákaze výpovede a okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Vládny návrh zákona upravuje aj ďalšiu stabilizujúcu skutočnosť, a to zastavenie (skončenie) plynutia výpovednej doby zo zákona vtedy, ak pred jej uplynutím dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca.“. Žalobca, ako vyvodil zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, bol prijatý do stálej štátnej služby na základe služobnej zmluvy zo dňa 29.07.2016, na funkciu hlavný radca, počas účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Žalovaným citovaný zákon č. 126/2020 Z. z., ktorý mal odstrániť „údajné“ rozpory medzi zákonom č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe a zákonom č. 453/2003 Z. z., nadobudol účinnosť až dňom 21.05.2020, ktorý však na postavení žalobcu, ako štátneho zamestnanca prijatého do stálej štátnej služby na základe riadneho výberového konania, nič nemení. V tomto smere žalobca zdôraznil, že podanou žalobou nenapadol nezákonnosť postupu služobného úradu pri odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ale predmetom tejto žaloby je spor vyplývajúci zo štátnozamestnaneckého vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený služobnou zmluvou podľa podmienok ust. § 16 zákona č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe a nie podľa podmienok ust. § 17, § 18 zákona č. 400/2009 Z. z., o štátnej službe. Žalobca totiž, podľa listinných dôkazov, bol úspešným uchádzačom vonkajšieho výberového konania na štátnozamestnanecké miesto, ergo tvrdenie žalovaného, že by žalobca vykonával „štátnu službu na základe zvolenia alebo vymenovania podľa osobitného predpisu“ t. j. „tzv. politické nominácie, ktoré sa vyznačujú svojou dočasnosťou ovplyvnenou spravidla výsledkom volieb a štátna služba sa vykonáva v režime dočasnej štátnej služby.“, nie je podľa žalobcu, s poukazom na vyššie citované skutočnosti, pravdivé a také tvrdenie považoval za účelové. Žalobca zároveň zastal názor, že akékoľvek argumenty žalovaného vo vzťahu k údajnému rozporu vyššie citovaných zákonov alebo iná neodborná

a nezrozumiteľná aplikácia žalovaným „vybratých“ zákonných ustanovení sú podľa neho nadbytočné, pretože nadobudnutím účinnosti zákona č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe, konkrétne ustanovením § 180 boli odstránené akékoľvek rozpory vo vzťahu k rôznorodosti v postavení štátnych zamestnancov: Podľa ust. § 180 ods. 5 zákona č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe, štátny zamestnanec, ktorý je k 31. máju 2017 na základe zvolenia alebo vymenovania štátnym zamestnancom vo verejnej funkcii podľa predpisov účinných do 31. mája 2017, sa považuje za štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii podľa tohto zákona, ak odsek 6 neustanovuje inak. Štátny zamestnanec, ktorý v čase zvolenia, vymenovania alebo poverenia podľa prvej vety bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, sa považuje za štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe podľa tohto zákona. Po skončení vykonávania funkcie sa štátny zamestnanec podľa druhej vety zaradí na to isté štátnozamestnanecké miesto, na ktorom vykonával štátnu službu pred zvolením, vymenovaním alebo poverením; ak bolo toto štátnozamestnanecké miesto zrušené, štátny zamestnanec sa s jeho súhlasom trvale preloží na vhodné štátnozamestnanecké miesto, ak sa nedohodne so služobným úradom inak. Podľa ust. § 180 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe, štátny zamestnanec, ktorý k 31. máju 2017 vykonáva štátnu službu vo funkcii štatutárneho orgánu, okrem štátneho zamestnanca podľa odseku 5, sa považuje za štátneho zamestnanca podľa § 7 ods. 7. Štátny zamestnanec, ktorý v čase vymenovania do funkcie štatutárneho orgánu podľa prvej vety bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, sa považuje za štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe podľa tohto zákona. Po skončení vykonávania funkcie sa štátny zamestnanec podľa druhej vety zaradí na to isté štátnozamestnanecké miesto, na ktorom vykonával štátnu službu pred vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu; ak bolo toto štátnozamestnanecké miesto zrušené, štátny zamestnanec sa s jeho súhlasom trvale preloží na vhodné štátnozamestnanecké miesto, ak sa nedohodne so služobným úradom inak. Podľa ust. § 180 ods. 8 zákona č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe, služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca podľa odseku 5 tretej vety a odseku 7 tretej vety výpoveďou, ak tento štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto pre neho nemá a nedohodne sa s týmto štátnym zamestnancom inak. Štátnozamestnanecký pomer skončí uplynutím výpovednej doby. Štátnemu zamestnancovi pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa prvej vety alebo dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru z toho istého dôvodu patrí odstupné v sume podľa § 83 ods. 6. Okrem vyššie citovaných zákonných ustanovení, v novom zákone o štátnej službe, je zakotvený aj princíp stability, podľa ktorého „Služobný úrad vytvára pre štátnych zamestnancov stabilné prostredie pre vykonávanie štátnej služby. Štátny zamestnanec je chránený pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru z iných ako zákonom ustanovených dôvodov. Princíp stability sa uplatňuje najmä prostredníctvom stálej štátnej služby, odvolania z funkcie vedúceho štátneho zamestnanca len spôsobom ustanoveným zákonom a prostredníctvom inštitútu nadbytočného štátneho zamestnanca. K jednostrannej zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť len v prípadoch ustanovených zákonom.“, pričom podľa dôvodovej správy k zákonu č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe „Princíp stability zaručuje ochranu štátneho zamestnanca pred prepustením z iných ako zákonom ustanovených dôvodov. Zámerom tohto princípu je eliminovať prepúšťanie štátnych zamestnancov z osobných, či politických dôvodov, na ktoré je prostredie štátnej správy náchylné vzhľadom na politické cykly. Tie taktiež prispievajú k vysokej fluktuácii štátnych zamestnancov v Slovenskej republike, ktorú konštatuje EÚ. Návrh zákona o štátnej službe podporuje princíp stability inštitútom stálej štátnej služby, vzhľadom k tomu, že je na dobu neurčitú...Princíp stability podporuje aj skutočnosť, že zákon umožňuje skončiť štátnozamestnanecký pomer len zo zákonom ustanovených dôvodov, pričom sa oproti doterajšej právnej úprave už neustanovuje možnosť odvolania určitej kategórie vedúcich zamestnancov bez udania dôvodu.“ Žalovaný pravdepodobne podstatu princípu stability, ktorý však v štátnozamestnaneckých vzťahoch, práve pre v dôvodovej správe uvedené špecifické dôvody, nepredstavuje žiadne nóvum, nepochopil. Žalobca sa touto žalobou domáhal predovšetkým ochrany tohto princípu vo vzťahu k svojmu štátnozamestnaneckému miestu, ktoré v čase jeho vzniku, bolo vymedzené ako stála štátna služba, pričom zákonodarca, vzhľadom na zakotvenie ust. § 180 zákona č. 55/2017 Z. z., o štátnej službe, tiež zohľadnil špecifiká tohto pojmu resp. podstatu základných princípov štátnej služby. Žalobca sa teda nedomáha ochrany konkrétnej funkcie, do ktorej po riadnom výberovom konaní bol vymenovaný, hoci spôsob jeho odvolania, vzhľadom na účel a zmysel zákona č. 55/2017 Z. z., aj vo vzťahu k vedúcim zamestnancom, je tiež spochybniteľný. Žalobca so zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal žalobcovi v rozsahu 100 %. 35. Žalovaný vo svojej následnej odvolacej replike uviedol, že sa s právnym názorom žalobcu obsiahnutým vo vyjadrení k odvolaniu nestotožňuje. Mal za to, že v danom prípade nejde o „údajný

rozpor“ zákona o štátnej službe so zákonom o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti ani o inú neodbornú a nezrozumiteľnú aplikáciu žalovaným „vybratých“ zákonných ustanovení ako uvádza žalobca vo svojom vyjadrení. Dal do pozornosti, že skutočnosť, že cieľom návrhu zákona č. 126/2020 Z. z., bolo odstrániť rozpor medzi zákonom č. 453/2003 Z. z. a zákonom č. 55/2017 Z. z., je uvedená priamo v dôvodovej správe k zákonu č. 126/2020 Z. z. t. j. nejde o údajné tvrdenie žalovaného resp. inú neodbornú a nezrozumiteľnú aplikáciu žalovaným „vybratých“ zákonných ustanovení. K uvedenej skutočnosti sa žalovaný vo svojich podaniach opakovane vyjadril. Žalovaný tiež uviedol, že obsah dôvodovej správy je dôležitý pri poznaní úmyslu zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy ako aj pri jej výklade. Tiež uviedol, že v odvolaní obsiahlo vymedzil, z akých dôvodov považuje rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022 za nesprávny a predmetného odvolania sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiava. Žiada, aby odvolací súd zmenil (§ 388 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k.: 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022 výroky č. I., II., III. a I. tak, že súd žalobu zamieta v celom rozsahu ako nedôvodnú a žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznáva, alebo vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 36. V ďalších odvolacích vyjadreniach žalovaný doplnil, že zastáva právny názor, že štátnozamestnanecký pomer so žalobcom bol skončený v súlade so zákonom č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017 Z. z.“) a preto žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva. Mal za to, že aj vzhľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 6/2022 -63 zo dňa 24. mája 2023 vyhlásený v Zbierke zákonov SR pod č. 269/2023 dňa 08.07.2023 , aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn.: 11Cpr/4/2021-192 zo dňa 10. novembra 2022 výroky č. I., II., III. a IV. tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu ako nedôvodnú a žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznáva a nepriznáva ani náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v súvislosti, so žalobcom v žalobe namietaným porušením princípu stability, ktorý bol podľa žalobcu zakomponovaný do nového zákona o štátnej službe č. 55/2017 Z. z. za účelom eliminácie prepúšťania štátnych zamestnancov, poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 6/2022-63 zo dňa 24. mája 2023 (ďalej len „Nález“) a právne názory, s ktorými sa Ústavný súd SR stotožnil a podľa názoru žalovaného sa vzťahujú aj na právnu úpravu zákona č. 55/2017 Z. z. - novela zákonom č. 126/2020 Z. z., ktorá sa aplikovala v predmetnom spore. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky: “Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Žalovaný ako orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a rodiny (§ 2 písm. b) zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje štátnozamestnanecké vzťahy v súvislosti s vykonávaním štátnej služby štátnymi zamestnancami. Dal do pozornosti, že v predmetnej veci prvoinštančný súd neprerušil konanie a nepodal návrh na konanie o súlade právnych predpisov ( návrh žalovaného), i keď v otázke súladu právnych predpisov súd nie je viazaný názorom strán sporu, teda mal za to, že zákon č. 126/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinný od 21.05.2020 je v súlade s Ústavou SR. V Náleze v bodoch č. 16. až 19 uviedol Ústavný súd SR stanovisko Národnej rady SR k princípu stability, s ktorým sa v ďalšom v podstate stotožnil: „Národná rada argumentuje, že má právo nielen prijať koncepciu štátnej služby, ale ju aj zákonom meniť. K namietanému narušeniu princípu stability v súvislosti so zmenami v odvolávaní vedúcich zamestnancov uviedol, že princíp stability spočíva aj v iných aspektoch, nesúvisiacich so spôsobom odvolávania vedúcich zamestnancov. V zmysle čl. 8 zákona o štátnej službe ide predovšetkým o inštitút stálej štátnej služby, inštitút nadbytočného štátneho zamestnanca a o možnosť jednostrannej zmeny štátnozamestnaneckého pomeru len v prípadoch ustanovených zákonom. Obdobne ako v napadnutej právnej úprave je odvolávanie vedúcich zamestnancov upravené vo viacerých platných zákonoch (napr. v § 105 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov). Osobitnú ochranu vedúcim zamestnancom vo forme možnosti odvolania z ich vedúcej funkcie iba z vymedzených dôvodov nepriznáva ani Zákonník práce. Národná rada zdôraznila, rovnako ako to zdôraznil ústavný súd v uznesení o prijatí veci, že napadnutá úprava sa netýka samotného štátnozamestnaneckého pomeru, resp. jeho skončenia a zániku, ale výlučne skončenia funkcie vedúceho zamestnanca. K

žalobcom uvádzanému údajnému porušeniu zákazu retroaktivity v dôsledku personálnej pôsobnosti napadnutej zákonnej úpravy aj na vedúcich štátnych zamestnancov, ktorí vykonávali túto funkciu aj pred nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy, uviedol, že ak by sa napadnutý nový spôsob odvolávania z funkcie mal vzťahovať iba na vedúcich zamestnancov, ktorí boli do tejto funkcie ustanovení až po nadobudnutí účinnosti napádanej právnej úpravy, boli by tým vytvorené dve skupiny vedúcich štátnych zamestnancov, voči ktorým by sa postupovalo diametrálne odlišne vo vzťahu k odvolávaniu z ich funkcie vedúceho zamestnanca. Práve taká zákonná úprava by podľa žalovaného mohla viesť k diskriminácii „nových“ vedúcich zamestnancov, a preto by mohla byť v rozpore okrem iných práve aj s rozporovanými čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy. “V bode III. nálezu Ústavný súd SR posúdil dôvodnosť návrhu aj vzhľadom na tvrdenie navrhovateľov (bod 41. nálezu): „Navrhovatelia tvrdia, že čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy bráni zákonnej úprave, ktorá umožňuje odvolanie vedúcich zamestnancov v štátnej službe bez uvedenia dôvodov, pretože je v rozpore s právnou istotou vedúcich zamestnancov vo všeobecnosti a zvlášť vedúcich zamestnancov, na ktorých sa môže nová úprava okamžite uplatniť, a taktiež je v rozpore s princípom stability štátnej správy.“ Podľa bodu 67. nálezu navrhovatelia najväčšmi zdôrazňovali vo svojej argumentácii skutočnosť, že napadnutá norma je v rozpore s princípom stability štátnej služby, ktorý je previazaný s princípom neutrality a profesionality. Ústavný súd uviedol, že princíp stability má právnu silu zákona, nie ústavného zákona, a je koordinačnou normou rovnakej právnej sily so zákonom o štátnej službe ako celkom vrátane napadnutých ustanovení a princíp stability má skôr mimo-ústavnoprávny význam, možno uznať argumenty národnej rady (bod 17), že aj iné ustanovenia zákona o štátnej službe garantujú daný princíp. V bode 71. a 72. nálezu Ústavný súd uviedol: „71. Výkon štátnej správy (§ 6 ods. 1 zákona o štátnej službe), jej hierarchickosť, sa môže realizovať podľa konkrétnej zákonnej koncepcie štátnej služby buď pokynmi podriadeným (§ 20 zákona o štátnej službe), alebo priamo ich menovaním a odvolávaním [porov. čl. 119 písm. m) ústavy - Vláda rozhoduje v zbore o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom.]. Je vecou koncepcie štátnej správy určovanou zákonodarcom, a nie ústavnosti, či zákon stanoví odvolanie vedúcich zamestnancov na základe konkrétnych dôvodov alebo bez nich, ak nejde o kritérium diskriminačné. Z hľadiska demokratickej zodpovednosti za výkon štátnej správy možno uviesť, že s odvolaním vedúceho zamestnanca musí súhlasiť štatutár daného štátneho orgánu alebo iný vedúci zamestnanec vo verejnej funkcii podľa zákona o štátnej službe, čo vyplýva priamo z napadnutých ustanovení. 72. Doterajší prieskum ústavnosti napadnutých ustanovení (body 52 - 61) možno vyjadriť aj jazykom testu proporcionality, ktorý bol v danom prieskume implicitne vykonaný. Základné právo na rovný prístup k verejnej funkcii je obmedziteľné právo testovateľné prostredníctvom princípu proporcionality (čl. 13 ods. 4 ústavy). Vzhľadom na skutočnosť, že právo na prístup k verejnej funkcii zamedzuje len diskriminačnému odvolaniu, tak k zásahu vôbec nedošlo, pričom zákonodarca má priestor pre tvorbu koncepcie štátnej služby. Z testu proporcionality teda vyplýva ústavná súladnosť napadnutých noriem (na základe odlišného pohľadu možno s rovnakým výsledkom konštatovať, že k zásahu došlo, pretože čl. 30 ods. 4 ústavy chráni pokojný výkon funkcie, ale vzhľadom na skutočnosť, že zásah nebol diskriminačný, a vzhľadom na legitímny cieľ zákonodarcu určovať hierarchické vzťahy v štátnej službe je tento zásah zjavne proporciálny).“ Vzhľadom na uvedené, podľa právneho názoru žalovaného, žalobca nesprávne pristupuje k pozícii riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v kontexte zmien legislatívneho rámca a jeho žaloba je nedôvodná. 37. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojich dovtedajších podaniach, na obsah ktorých týmto odkazuje. Konštatoval, že novela [zákon č. 126/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov (ďalej len “novela“)] zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len “zákon o štátnej službe“) okrem iného ustanovila nasledovné: V § 7 ods. 7 sa na konci pripája táto veta: „Za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu.7a)“. Poznámka pod čiarou k odkazu 7a) znie: „7a) § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“. Za § 193d sa vkladajú § 193da až 193dc, ktoré vrátane nadpisu nad § 193da znejú: „Prechodné ustanovenia k úprave účinnej dňom vyhlásenia § 193da

Riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu 7a) pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona.“ Mal za to, že novela teda postavila riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny na roveň štatutárneho orgánu, ktorý je do tejto funkcie vymenovaný podľa osobitného predpisu. Novelou prišlo k uvedenej zmene postavenia riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Inými slovami, novela zadefinovala riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny pre účely zákona o štátnej službe ako štatutárny orgán, ktorý je do tejto funkcie vymenovaný podľa osobitného predpisu. Novela tak robí nielen v § 7 ods. 7 druhá veta zákona o štátnej službe, ale i v § 193da zákona o štátnej službe. Ak žalobca argumentuje, že novelou sa jeho stála štátna služba nezmenila na dočasnú a jeho štátna služba je stála, takáto argumentácia žalobcu podľa názoru žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že druh štátnej služby žalobcu sa po novele zmenil zo stálej štátnej služby na dočasnú štátnu službu. Súhlasil, že novela vyslovene (priamo) žiadnym spôsobom nezasahuje do už existujúcich ustanovení zákona o štátnej službe upravujúcich druh štátnej služby [okrem pre tunajší spor nepodstatných ustanovení § 36 odsek 3 písm. e) a § 37 písm. i) a j)], avšak mal za potrebné vziať do úvahy nasledovné: § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe v znení účinnom (bezprostredne) pred aj po novele totožne ustanovuje, že štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu (= riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny = žalobca), veľvyslanec, odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe; to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55. Žalovaný mal za to, že na žalobcu sa vzťahuje výlučne citovaná veta pred bodkočiarkou a nevzťahuje sa naňho veta za bodkočiarkou, nakoľko veta za bodkočiarkou sa vzťahuje len na tých - štátnych zamestnancov, - ktorí v čase „nadobudnutia“ funkcie boli štátnymi zamestnancami v stálej štátnej službe a - ktorí vykonávajú uvedenú funkciu na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej služby. A teda tí štátni zamestnanci vykonávajú štátnu službu v dočasnej štátnej službe, ktorí uvedenú funkciu „nenadobudli“ počas trvania ich stálej štátnej služby a na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe. Pôjde napr. o osoby, ktoré v čase „nadobudnutia“ uvedenej funkcie boli v dočasnej štátnej službe alebo neboli v štátnej službe (tzv. osoby „zvonka“), alebo sa jedná o zmenu, ktorú neupravuje (neobsahuje) ustanovenie § 55 zákona o štátnej službe. Pripomenul, že žalobca bol (dňa 29.07.2016) do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda vymenovaný s účinnosťou od 01.08.2016 a v čase vymenovania nebol v štátnej službe = nebol štátnym zamestnancom. Žalobca funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (po účinnosti novely v postavení štatutárneho orgánu, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu) nevykonával na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, nakoľko ju vykonával na základe vzniku nového (originárneho - ktorý je prvotný, nie odvodený z pôvodného) štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý predtým neexistoval. Uviedol, že zmeniť možno len existujúci štátnozamestnanecký pomer, no ten žalobcovi vznikol až samotným vymenovaním do funkcie (dňom 01.08.2016). Služobná zmluva bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá dňa 29.07.2016 s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru rovnako dňa 01.08.2016, kedy vymenovanie žalobcu do funkcie riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nadobudlo účinky. Žalobca podľa názoru žalovaného nespĺňa ani jednu z troch podmienok vety za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe, pretože v čase „nadobudnutia“ funkcie riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nebol štátnym zamestnancom, nebol v stálej štátnej službe a uvedenú funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nevykonával na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, a preto sa (po účinnosti novely) veta za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe podľa názoru žalovaného na žalobcu v každom prípade nevzťahuje a uvedenú funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (po účinnosti novely v postavení štatutárneho orgánu, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu) žalobca vykonával v dočasnej štátnej službe. Aj podľa - § 48 ods. 2 zákona o štátnej službe, ak je štátny zamestnanec v stálej štátnej službe zvolený alebo vymenovaný podľa odseku 1 písm. b) alebo písm. c), postupuje sa u neho podľa § 55 ods. 1 písm. r) = zmena štátnozamestnaneckého pomeru [zmena štátnozamestnaneckého pomeru je zmena na základe

zvolenia alebo vymenovania do funkcie podľa § 48 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) - § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe], - § 25 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia služobnej zmluvy, ak je štátny zamestnanec v stálej štátnej službe zvolený, vymenovaný alebo poverený podľa odseku 1 písm. b) až d), postupuje sa u neho podľa § 32 ods. 1 písm. k) a l) = zmena štátnozamestnaneckého pomeru [k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť na základe zvolenia alebo vymenovania do funkcie podľa § 25 ods. 1 písm. b) a c) alebo na základe odvolania z tejto funkcie, vzdania sa tejto funkcie alebo uplynutím doby vykonávania tejto funkcie; na základe poverenia podľa § 25 ods. 1 písm. d) alebo odvolania z tejto funkcie - § 32 ods. 1 písm. k) a l) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia služobnej zmluvy]. Žalovaný zopakoval, že žalobca v čase vymenovania nebol štátnym zamestnancom, nebol v stálej štátnej službe, a teda jeho (neexistujúci) štátnozamestnanecký pomer nemohol byť zmenený. 38. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je podľa žalovaného tá, že okamihom účinnosti novely prišlo k zmene postavenia žalobcu, avšak neprišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa § 55 zákona o štátnej službe. Ide o dva rozdielne inštitúty, o dve rozdielne právne konštrukcie. Zmena postavenia žalobcu (riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou novely sa okamihom účinnosti novely považoval za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu) nie je zmenou štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe, nakoľko takáto zmena postavenia nie je pod zmenu štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe subsumovaná. Uvedená zmena postavenia žalobcu nastala priamo zo zákona (ex lege) pôsobením novely celkom mimo pôsobenia § 55 zákona o štátnej službe. Navyše, odhliadnuc od vyššie uvedeného, postavenie štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe, v danom prípade predstavujúce (dosiahnuté) cez funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, sa podľa názoru žalovaného na žalobcu vzťahovalo až okamihom účinnosti novely, preto tri podmienky ustanovené vo vete za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe vrátane podmienky nadobudnutia funkcie (prostredníctvom zmeny štátnozamestnaneckého pomeru), museli všetky kumulatívne nastať až po samotnom okamihu účinnosti novely, aby mohli byť na žalobcu aplikované. Uviedol, že žalobca nenadobudol funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (odhliadnuc od toho, že ju nenadobudol ani prostredníctvom zmeny štátnozamestnaneckého pomeru) po účinnosti novely, ale pred ňou. Rovnako postavenie štatutárneho orgánu, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu [síce predstavujúce (dosiahnuté) cez funkciu riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny okamihom účinnosti novely], žalobca nenadobudol prostredníctvom zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, ale prostredníctvom zmeny postavenia ex lege (novelou). Preto sa podľa žalovaného na žalobcu po účinnosti novely jednoznačne vzťahuje výlučne (len) veta pred bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a nie aj jej pokračovanie za bodkočiarkou. Vyjadril názor, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu skončil podľa § 82 ods. 4 prvá veta zákona o štátnej službe: Štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu,36a) alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Do pozornosti dal rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu zo dňa 28.09.2023, sp. zn. 9CoPr/1/2023-233: Novelizáciou zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe uskutočnenej zákonom č. 126/2020 Z. z. účinného od 21. 05. 2020, došlo k odstráneniu rozporu medzi zákonom č. 453/2003 Z. z. a zákonom o štátnej službe. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. ustanovuje kompetenciu generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Do zákona o štátnej službe sa tak doplnilo ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny subsumovať( pozri Zákon o štátnej službe, Komentár Juraj Fíba, Zuzana Galisová; Wolters Kluwer, 2023, str. 824). Na základe tejto skutočnosti možno vyvodiť záver, že riaditeľ úradu je štatutárny orgán na účely zákona o štátnej službe za rovnakých podmienok ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety zákona o štátnej službe. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že zákonodarca riaditeľov úradov špecifikoval v § 7 ods. 7 v druhej vete z toho dôvodu, že nemajú rovnaké postavenie „pravého“ štatutárneho orgánu subjektu, ktorý má právnu subjektivitu, avšak na účely zákona o štátnej službe sa považujú za štatutárny orgán a majú rovnaké postavenie ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej

vety. Toto tvrdenie zároveň priamo vychádza z ustanovenie § 193da zákona o štátnej službe (odsek 12.2. rozsudku). Odvolací súd v súvislosti zo závermi súdu prvej inštancie v predchádzajúcom odseku poukazuje nato, že účinnosťou zákona č. 126/2020 Z. z. ktorým sa novelizoval zákon č. 55/2017 Z. z. sa dňa 21.05.2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a zmenou legislatívy došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Účinnosťou novely zákona o štátnej službe t. j. dňa 21.5.2020 sa zmenilo právne postavenie všetkých riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a teda aj žalobkyne ako riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch (v tom čase zaradenej s účinnosťou od 10.7.2019 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu), jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym zástupcom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 tohto zákona štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu čo je aj daný prípad vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Veta ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe za bodkočiarkou sa na žalobkyňu nemôže vzťahovať z dôvodu, že zmenou jej postavenia nedošlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe. Túto vetu je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní do funkcie po účinnosti novely zákona o štátnej službe, t. j. po 21.05.2020 a sú v stálej štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjde k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe (odsek 13.1. rozsudku). Ustanovenie § 36 zákona o štátnej službe však upravuje dočasnú štátnu službu a § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe upravuje výnimku kedy štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, naviac na základe zmeny zákona o štátnej službe vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, nedošlo k zmene funkcie podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ale k zmene druhu štátnej služby zo zákona, a preto v tomto prípade nebola splnená podmienka ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe (odsek 13.2. rozsudku). 39. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 40. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanému o určenie, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vznikol dňa 01.08.2016, na základe zákona dňom 20.07.2020 nedošlo, o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu vo výške 22.698 eur do troch dní od jeho právoplatnosti, a určenie, že štátnozamestnanecký pomer skončil dňa 03.01.2022 stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti tejto ním zvolenej žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalovaného. 41. Žalovaný napadol preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, majúc za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom touto inou vadou mal na mysli rozhodnutie o pravej retroaktivite ust. § 7 ods. 7 a § 193da zákona č. 55/2017 Z. z. na základe novely zákonom č. 126/2020 Z. z., písm. f) majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konkrétne že prišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru u žalobcu vymenovaním do funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a písm. h), majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v tom, že neprišlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe zákona. Vzhľadom na takto konkrétne vymedzené odvolacie dôvody potom odvolací súd konštatuje, že pre prípad správnosti výroku súdu prvej inštancie o určení, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru dňom 20.07.2020 zo zákona nedošlo, žalovaný odvolaním nenapáda osobitne výroky o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu vo výške 22.698 eur a že ku skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru došlo dňom 03.01.2022, keď k týmto výrokom v celosti napadnutého súdneho rozhodnutia nevyjadril žiadne odvolacie dôvody a tým ani odvolacie námietky, preto sú premetom odvolacieho konania ako výroky s prvým napadnutým výrokom súvisiace bez vecného preskúmania ich vecnej správnosti vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov vo vzťahu nim, na doplnenie ktorých sa v zmysle ust. § 373 ods. 1 veta druhá CSP nevyzýva. 42. Odvolací dôvod podľa písm. d) ust. § 365 ods. 1 CSP dopadá na akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne poskytnutie manudukčnej povinnosti, nezákonne získaný dôkaz, vypočutie svedka bez poučenia, porušenie viazanosti súdu iným rozhodnutím príslušného orgánu). Žalovaný pod tento odvolací dôvod žiadal zahrnúť podľa neho nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o pravej retroaktivite ust. § 7 ods. 7 a § 193da zákona č. 55/2017 Z. z. na základe novely zákonom č.126/2020 Z. z., pričom odvolací súd má za to, že ide o právne posúdenie právnej otázky, resp. jedného z právnych aspektov veci potrebné k celkovému právnemu posúdeniu veci a komplexnému rozhodnutiu o nej. Odvolací dôvod žalovaného podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP teda nie je dôvodný. 43. Odvolací dôvod podľa písm. e) ust. § 365 ods. 1 CSP predpokladá existenciu vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Príčinou tohto stavu môže byť chybné vyhodnotenie návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, nesprávnosť postupu alebo záverov pri ostatných spôsoboch vytvárania dôkazového základu a predpoklad dotvorenia skutkového stavu ďalšími prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany. Žalovaný žiadal pod tento odvolací dôvod poňať podľa neho nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že prišlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru u žalobcu vymenovaním do funkcie riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Odvolací súd má však za to, že skutkový stav medzi stranami bol nesporný, nemožno teda súdu prvej inštancie vytknúť vadu pri vyhodnocovaní vykonaného dokazovania v súvislosti s nespornými skutkovými okolnosťami a záver súdu prvej inštancie o charaktere štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu v dôsledku jeho vymenovania do funkcie riaditeľa úradu práce , sociálnych vecí a rodiny je opäť právnym posúdením jedného aspektu v rámci komplexného právneho posúdenia veci. Neobstojí preto ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

44. Všetky vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného možno subsumovať pod odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP spolu s výslovne žalovaným formulovaným odvolacím dôvodom podľa tohto ustanovenia, že podľa neho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v tom, že neprišlo k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe zákona. 45. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade aj v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii práva. 46. Skutkovo bolo v preskúmavanej veci nesporné, že žalobca sa ako úspešný výberca výberovou komisiou na základe výberového konania stal dňa 01.08.2016 štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, keď na základe uzatvorenej služobnej zmluvy dňa 29.07.2016 ako štátny zamestnanec v stálej službe (počnúc dňom 01.08.2016) bol zaradený do funkcie hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda. V uzatvorenej služobnej zmluve bola ako druh štátnej služby dohodnutá stála štátna služba. Dňa 20.07.2020 bol žalobca z tejto funkcie odvolaný. 47. Úlohou súdu prvej inštancie a aj súdu odvolacieho bolo právne posúdiť, či týmto odvolaním žalobcu z jeho funkcie hlavného radcu - riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajský Streda skončil na základe č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým bol pôvodný zákon o štátnej službe č. 400/2009 Z. z. zrušený, aj jeho štátnozamestnanecký pomer, vzniknutý na základe zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov služobnou zmluvou, keď s týmto právnym posúdením predbežne súvisí aj právne posúdenie skutočností, či bola v danom prípade prípustná retroaktivita spôsobená prípadnou aplikáciou nového zákona o štátnej službe, a či sa charakter štátnej služby žalobcu prijatím nového zákona o štátnej službe zmenil zo stálej štátnej služby na dočasnú. 48. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie vychádzajúcim zo skutkových zistení, že žalobca ako fyzická osoba, ktorý dovtedy nebol v štátnozamestnaneckom pomere), vybratá výberovou komisiou na výberovom konaní bol prijatý do stálej štátnej služby služobnou zmluvou ako dvojstranným právnym úkonom, keď službu vykonával v odbore štátnej služby riadenie štátnej služby. Jeho štátnozamestnanecký pomer nebol založený vymenovaním, keď vymenovaný bol len do funkcie riaditeľa úradu. Súd prvej inštancie túto skutkovú okolnosť správne právne posúdil ako zmenu štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle ust. § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 400/2009 Z. z. Súd prvej inštancie vychádzal tiež z dôležitého nesporného skutkového zistenia, že žalovaný po nadobudnutí účinnosti nového zákona o štátnej službe listom zo dňa 06.01.2017 oznámil žalobcovi úpravu medzi nimi uzavretej služobnej zmluvy (v zmysle zákona č. 55/2017 Z. z. dodatkom k služobnej zmluve), keď mu týmto oznámením zároveň deklaroval, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy zostávajú nezmenené. Nie je teda opodstatnená právna argumentácia žalovaného, že žalobca sa účinnosťou zákona č. 55/2017 Z. z. v zmysle jeho ust. § 193da stal štatutárnym orgánom, nakoľko jeho štátnozamestnanecký pomer nebol založený vymenovaním , ale uzavretím služobnej zmluvy, ktorá bola dodatkom upravená samotným žalovaným v zmysle zákona č. 55/2017 Z. z., avšak uvedeným dodatkom nebol zmenený charakter štátnej služby žalobcu zo stálej na dočasnú, preto aplikácia ust. § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z. z. nie je možná. Ak aj bola prijatá novela zákona o štátnej službe vzhľadom na jeho rozpor so zákonom č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že táto nebola spôsobilá na vznik, zmenu a zánik štátnozamestnaneckých vzťahov vzniknutých pred jej prijatím vzhľadom na zákaz retroaktivity v právnom poriadku SR. Ak žalovaný dôvodil v odvolaní rozdielom medzi neprípustnou pravou retroaktivitou a prípustnou retroaktivitou nepravou, odvolací súd má za to, že ak žalobca bol v legitímnom očakávaní o svojom právnom postavení štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe v zmysle dodatku žalovaného k služobnej zmluve uzavretej so žalovaným pred účinnosťou zákona č. 55/2017 Z. z., nemôže byť jeho právne postavenie dokonca slabšej strany tohto štátnozamestnaneckého vzťahu zhoršené, resp. až zrušené zánikom zo zákona, prijatím novej právnej úpravy a takáto retroaktivita je vo vzťahu k nemu neprípustná, keď nemožno retroaktívne pripustiť, aby prijatie novej právnej úpravy spôsobilo zánik jeho právneho stavu a štátnozamestnaneckého pomeru

vzniknutého zmluvou pred prijatím novej právnej úpravy v čase vzniku štátnozamestnaneckého pomeru neúčinnej (neprípustná pravá retroaktivita), ale môže v dôsledku novej právnej úpravy dôjsť len k zmene určitých právnych následkov v rámci existujúceho, pôvodne založeného právneho stavu (viac k tomu Nálezy ÚS SR aplikované súdom prvej inštancie I.ÚS 238/04, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 36/95, PL.ÚS 25/05), čo sa aj stalo oznámením dodatku k služobnej zmluve žalovaným žalobcovi dňa 06.01.2017. 49. Ďalšie výroky napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov vo vzťahu k nim neboli predmetom vecného odvolacieho prieskumu. 50. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v celosti potvrdil. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).