Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/105/2023 1713207567 26. 05. 2026 JUDr Janka Richterová ECLI:SK:KSBA:2026:1713207567.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov JUDr. Juraja Považana a Mgr Jaroslava Šupu v spore žalobcov: 1/. I. R., K.. XX.XX.XXXX, O. G. V. XXX, X/ B. R., K.. XX.XX.XXXX, O. G. V. XXX, X/ W. S., K.. XX.XX.XXXX, O. I., T.. XX. R. XX, X/ Q. S., K.. XX.XX.XXXX, O. I. I., T.. Š. XX, X/ X. U. S., K.. XX.XX.XXXX, O. I. I., T.. Š. XX, X/ W. S., K.. XX.XX.XXXX, O. I., T.. XX. R. XX, všetci zastúpení GRMAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti žalovaným: X/ U. S., K.. XX.XX.XXXX, O. B., R. XX, zastúpená JUDr. Branislavom Drgoňom, advokátom so sídlom v Bratislave, Jesenského 2, X/ J. V., K.. XX.XX.XXXX, O. J., W. XX, X/ Q.. Q. S., K.. XX.XX.XXXX, O. V., W. X, X/ G. S., K.. XX.XX.XXXX, O. W. X., K. V. XX, X/ Q.. J. E., K.. XX.XX.XXXX, O. V., Q.. Y.. Š. XX, žalovaní 4/ až 6/ zastúpení JUDr. Branislavom Drgoňom, advokátom so sídlom v Bratislave, Jesenského 2, X/ H.. Y. I., K.. XX.XX.XXXX, O. J., V. XX, X/ U. I., K.. XX.XX.XXXX, O. J., V. XX, žalovaní 7/ a 8/ zastúpení JUDr. Líviou Krnčokovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 5, X/ F. I., K.. XX.XX.XXXX, O. B. J. XXX, G. X.. A. O., U. W. W. B. O., O. XX, XX/ H.. P. E., K.. XX.XX.XXXX, O. O., S. XX, zastúpený CHMELO & PARTNERS advokátska kancelária, spol. s r.o., so sídlom v Piešťanoch, Royova 9, XX/ W. O., K.. XX.XX.XXXX, O. O., D. na S. XX U., G. X.. X. O., U. W. W. B. O., X. X, XX/ H.. Q. F., K.. XX.XX.XXXX, O. J., V. X, XX/ H.. W. F., K.. XX.XX.XXXX, O. J., V. X, žalovaní 14/ a 15/ zastúpení Mgr. Andrejom Maarom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dunajská 8 a XX/ J. V., K.. XX.XX.XXXX, O. J., V. X, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1/, 3/-6/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. novembra 2022 č. k. 10C/141/13-1280, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e ďalšie konanie.
a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie na
odôvodnenie: 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudli ich právni predchodcovia X. R. U. U. R. do vlastníctva výmerom zo dňa XX. Q. XXXX V. Č. XXXX/.XX - X patria do dedičstva u každého z nich v jednej polovici. Pre čiastočné späťvzatie žaloby zastavil konanie voči pôvodným žalovaným 11/ a 12/ (Q. U. J. D.). Žalovaným priznal plnú náhradu trov konania. 2.Vecnú neopodstatnenosť žaloby vyvodil z viacerých skutočnosti: 1/ neexistencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, 2/ jednoznačné nepreukázanie a nedostatočná identifikácia žalovaných nehnuteľností s predmetom prídelu, 3/ nadobudnutie vlastníctva predchodcami žalovaných (prídelca X. S. s manželkou) na základe vydržania. 3. Ad 1/ 4. V otázke absencii naliehavého právneho záujmu dospel k záveru, že jeho existencia nemôže byť časovo neurčitá. Žalobcovia a ich právni predchodcovia vedeli, že im bol odňatý prídel a vlastníctvo k nehnuteľnostiam je prinajmenšom sporné, preto sa mali vlastníckeho práva súdnou cestou domáhať
bezodkladne po zmene režimu. Od r. 1989 do r. 2013 zostali pasívni, umelo udržiavali taký právny stav, ktorým došlo ku strate naliehavosti ich právneho záujmu na požadovanom určení. Žalovanú 2/ nepovažoval za vecne aktívne legitimovanú, keďže nebola dedičkou po prídelcoch. 5. Ad 2/ 6. Súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia nedokázali jednoznačne identifikovať predmet sporu, čím súd nemohol určiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných. Predložili tri rôzne grafické identifikácie sporných nehnuteľností. Geodet H.. H. F. vychádzal z identifikácie, ktorá je nepoužiteľná, pretože vychádzal z podkladov z roku 2018. Grafická identifikácia geodeta H.. Q. V. vykazovala vysokú mieru nezrovnalosti a rozporov s identifikáciou parciel katastrálneho úradu, ktoré žalobcovia nevysvetlili. Predmet sporu tak nebolo možné ustáliť. Rozpor sa dotýkal až 55 % rozlohy sporných nehnuteľností. Uvedený geodet vychádzal zo stavu v roku 1959, pretože nemal vedomosť o existencii zmien medzi rokom 1948 a 1959. Nevedomosť geodeta však nedokazuje, že k takýmto zmenám nedošlo. Žalobcovia nepredložili grafickú identifikáciu ani grafický prídelový plán pridelených pozemkov, ktorá by jednoznačne preukázala, ktoré nehnuteľnosti majú byť predmetom sporu. 7. Ad 3/ 8. Pri riešení otázky vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam súd posudzoval tituly, na základe ktorých boli nehnuteľnosti zapísané v prospech predchodcov žalobcov i v prospech predchodcov žalovaných. Dospel k záveru, že rozhodnutie o zrušení prídelu predchodcov žalobcov v roku 1957, vydané okresným národným výborom, sa pre nedostatok právomoci javí ako nulitné. Ani prípadná nulita tohto rozhodnutia podľa súdu však nemá žiaden vplyv na platnosť ostatných (neskorších) rozhodnutí, z ktorých vyvodzovali vlastnícke právo žalovaní, resp. ich právni predchodcovia. 9. Súd konštatoval, že okresný národný výbor v Pezinku bol v roku 1957 kompetentný prideliť predchodcom žalovaných nehnuteľnosti, odňaté predchodcom žalobcov. Súd je týmto rozhodnutím o prídele viazaný, je povinný vychádzať z jeho účinkov, jeho vecnú správnosť nepreskúmava. Predchodcovia žalovaných si v r. 1996 dali notárskou zápisnicou osvedčiť vydržanie nehnuteľností, pridelených ich predchodcom v r. 1957. Súd dospel k záveru, že notárska zápisnica je pre súd právoplatným rozhodnutím vecne príslušného orgánu o tom, že predchodcovia žalovaných nehnuteľnosti vydržali. Žalobcovia nepreukázali tvrdenia o nezákonnosti uvedeného rozhodnutia. 10. Predchodcovia žalovaných, prídelca X. S.T. a manželka Q., splnili všetky podmienky pre vydržanie. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzovali od prídelu z roku 1957, ktorý nebol napadnutý. Naopak je zjavné, že mali vedomosť o odňatí pôvodného prídelu predchodcom žalobcov, ktorý Limbach opustili. Predchodcovia žalovaných a následne žalovaní neboli rušení vo svojich vlastníckych právach až do podania žaloby v roku 2013. Tvrdenia žalobcov o tom, že ich predchodcovia (prídelca X. R.) sa považovali za vlastníkov nehnuteľností, obdržali pozvánku na druhé valné zhromaždenie poľnohospodárskeho družstva Pezinok dňa 17.12.1992, a uzatvorili zmluvu so spoločnosťou Limba Invest súd nepovažoval za dostatočné. Tieto úkony podľa záveru súdu nemohli spochybniť vlastníctvo právnych predchodcov žalovaných ani narušiť ich dobromyseľnosť. Predchodcovia žalovaných splnili tiež podmienku desaťročnej vydržacej doby, ktorá uplynula najneskôr 01.01.1992. Žalobcami namietané odovzdanie nehnuteľnosti do JRD podľa súdu nespôsobuje prerušenie plynutia vydržacej lehoty. 11. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia 1/, 3/ - 6/. Žiadali jeho zmenu a vyhovenie žalobe pre porušenie práva na spravodlivý proces, nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdili, že výmer o vlastníctve pôdy ich právnych predchodcov zo dňa 14. mája 1948 spĺňa po formálnej a obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Išlo o verejnú listinu, ktorá si nevyžadovala intabuláciu do pozemkovej knihy. Predchodcovia žalobcov sa prídelu nikdy nevzdali, a to ani ich odovzdaním do užívania JRD. V ďalšom období im zákonným spôsobom neboli odňaté, preto sa právni predchodcovia žalobcov považujú za vlastníkov výmerom pridelených pozemkov. 12. Za rozporuplný považovali postup súdu prvej inštancie, ktorý na jednej strane konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čo vylučuje, aby sa súd zaoberal vecou samou, na druhej strane sa vecou samou zaoberal. Žaloba bezpochyby smeruje k odstráneniu právnej neistoty
medzi stranami sporu. Domnievali sa, že prídelovou listinou žalovaných z roku 1957 sa súd nemal zaoberať, pretože nie je predmetom konania. Zrušenie prídelu právnych predchodcov žalobcov je nulitné, preto prídel žalovaných nemal byť vydaný. Nesúhlasili so závermi súdu o tom, že ochranu svojich práv mali uplatniť podľa reštitučných zákonov, pretože prídel im nebol platne odňatý. Vlastnícke právo predchodcom žalobcov bolo zachované, preto nebol dôvod, aby sa ochrany svojich práv domáhali v rámci reštitučného konania. 13. Poukázali na prekvapivosť rozhodnutia súdu v časti nepreukázania predmetu sporu jednoznačnou identifikáciou, keď až do pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, sa ku grafickej identifikácii ani jeden zo žalovaných písomne nevyjadril. Namietali, že záverečné reči žalovaných obsahovali nové skutočnosti a argumenty, tieto neboli na pojednávaní prednesené, avšak súd ich právnemu zástupcovi neumožnil na ne reagovať, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Tvrdili, že grafická identifikácia je regulárny a technicky spôsobilý podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej a preukázali ňou, že súčasný stav označených nehnuteľností je totožný s nehnuteľnosťami, pridelenými ich predchodcom. Rozpor medzi identifikáciou katastrálneho úradu a grafickou identifikáciou H.. V. označili za dôkaz o nepoužiteľnosti a nekompetentnosti identifikácie katastrálneho úradu. Z nezhody identifikácii súd nesprávne vyvodil záver, že nesprávna je grafická identifikácia H.. V., hoci jej závadnosť nebola v spore odborne vyargumentovaná. Tvrdili, že grafická príloha k prídelom v roku 1948 nebola nutná, pretože sa prideľovali parcely v takom stave, ako boli vedené v pozemkovej knihe, s výnimkou prídelu z identifikácie č. 5. 14. Namietali záver súdu, v zmysle ktorého notárska zápisnica je právoplatným rozhodnutím vecne príslušného orgánu, keďže nespadá medzi rozhodnutia podľa § 193 CSP. Poukázali na nález III. ÚS 477/2015, v zmysle ktorého je potrebné a relevantné skúmať, či došlo k splneniu podmienok podľa § 3 ods. 2 zákona číslo 293/1992 Zbierky zákonov (Notársky poriadok), podľa ktorého osvedčenie je možné vydať len oprávnenému držiteľovi. Namietali práve neexistenciu oprávnenej držby u predchodcov žalovaných. Predchodcovia žalovaných nehnuteľnosť v držbe nemali, oprávnenosť držby možno skúmať aj po uplynutí desaťročnej lehoty od zápisu (2 Cdo 191/2009 a 2 Cdo 159/209). Závery súdu ohľadom vydržania nehnuteľnosti žalovanými považovali za jednostranné. Predchodcovia žalobcov užívali nehnuteľnosti od roku 1945 a za ne zaplatili. Vniesli ich do vinohradníckeho družstva, ktoré ich užívalo. Predchodcovia žalovaných pôdu do družstva nevniesli, nikdy ju teda nedržali, preto ani nemohli splniť podmienku vydržania, spočívajúcu v držbe predmetu vydržania a v jej oprávnenosti. Predchodcovia žalovaných vedeli, že ide o nehnuteľnosti predchodcov žalobcov, preto nemohli byť ani dobromyseľní. Súd nesprávne nevykonal dôkaz o tom, dokedy boli sporné pozemky užívané družstvom. Napokon namietli nedostatočnosť, nepresvedčivosť a rozpornosť odôvodnenia rozsudku. 15. Žalovaní 1/, 4/-6/ považovali napadnutý rozsudok za zákonný, správny a spravodlivý. Z odvolania nevyplýva, aké dokazovanie nebolo súdom vykonané. Notárska listiny je verejnou listinou, ktorá v zmysle § 205 CSP potvrdzuje pravdivosť toho, čo osvedčuje. Tvrdili tiež, že nebolo porušené právo žalobcov na spravodlivý proces, keď súd po prednese záverečných rečí správne vyhlásil dokazovanie za skončené; svoje závery v rozsudku tiež riadne odôvodnil. Nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcami žalovaných prídelom z r. 1957 a vydržaním vylučuje vlastníctvo žalobcov. 16. Žalovaní 7/ a 8/ navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedli, že nenesú žiadnu zodpovednosť za to, akým spôsobom došlo v roku 1950 k odňatiu pozemkov predchodcom žalobcov. Oni nadobudli spoluvlastnícke podiely k pozemkom legálne, konali obozretne, uhradili kúpnu cenu predávajúcej, ktorá bola vedená ako výlučná vlastníčka pozemkov v katastri nehnuteľností. Na druhej strane pôvodní vlastníci boli dlhé desaťročia nečinní, svojho vlastníckeho práva sa nijako nedomáhali. Považovali preto za nespravodlivé, aby pri strete práv bola ochrana priznaná pôvodnému vlastníkovi, ktorý sa o svoj majetok dlhodobo nezaujímal. Žalobcovia nepreukázali, že predchodcovia žalovaných nesplnili zákonné predpoklady vydržania. Prídelová listina z 20.02. 1957 je rozhodnutím o novom pridelení pôdy predchodcom žalovaných, išlo o konštitutívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Tvrdenia žalobcov, že ich vlastnícke právo zostalo nedotknuté je preto nesprávne. Poukázali na reštitučné zákony, ktoré poskytovali predchodcom žalobcov možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, čo však neurobili. Vyhovením žalobe by sa obchádzali reštitučné zákony. 17. Žalovaná 13/ navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdila, že žalobcovia sa nesprávne domnievali, že ich predchodcovia nikdy nestratili vlastnícke právo, a teda nemali ani dôvod
využiť reštitučné predpisy. Predchodcovia žalobcov opustili pozemky, tieto boli pridelené v roku 1957 predchodcom žalovaných, ktorí ich dlhodobo obhospodarovali a užívali v dobrej viere až do roku 2013. Prídel je verejná listina, ktorej vecnú správnosť nie je kompetentný preskúmavať všeobecný súd. Prídel nemožno ignorovať len preto, že prídel predchodcom žalobcov bol odňatý prípadným nulitným rozhodnutím o jeho zrušení. Intenzita naliehavosti na požadovanom určení zanikla vzhľadom na podanie žaloby až v roku 2013, teda 24 rokov trvajúcu pasivitu žalobcov. 18. Žalovaní 14/ a 15/ rovnako navrhli rozsudok potvrdiť. Tvrdili, že žalobcovia nepreukázali totožnosť pozemkov, pridelených ich predchodcom v roku 1948 so spornými pozemkami. Viac ako sedemdesiat rokov neboli dostatočne bdelí pri starostlivosti o svoje práva. Žalovaní majú prinajmenšom rovnaký vlastnícky titul ako žalobcovia, ktorí neuniesli bremeno tvrdenia ani dôkazné, prečo by mali byť žalovaní zbavený vlastníctva. Ich pozemky vznikli rozdelením parc. č. XXXX/.X, ktorá bola predmetom notárskej zápisnice o vydržaní v prospech detí prídelcov V. U. X.na S. U. A. V., Y. S.. Poukázali na to, že žalobcovia sa údajnej nezákonnosti zápisnice o vydržaní začali domáhať až v priebehu tohto sporu. Nemožno očakávať od žalovaných, aby dokazovali dobromyseľnosť ich právnych predchodcov po dvadsiatich rokoch; svoje nároky mali uplatniť v reštitučnom konaní. Tvrdili tiež, že bez grafickej časti prídelového plánu nie je preukázané, čo bolo predmetom prídelu žalobcu označeného ako b.3, b.5 a b.7. Poukázali na princíp ochrany osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý prezentovaný skutkový stav, potvrdený údajmi v štátom vedenej evidencii. Preskúmavanie platnosti správneho aktu z roku 1957 by znamenalo prekročenie právomoci súdu v civilnom sporovom konaní. 19. Žalobcovia v replike uviedli, že prípadná pasivita vlastníka nemá žiadne zákonné následky v podobe straty vlastníctva. Nie je však pravdou, že boli pasívni. Vlastníctvo žalobcom nebolo žiadnym spôsobom odňaté, preto žalobcom z reštitučných zákonov nevyplýva žiadna povinnosť. Katastrálna mapa, z ktorej identifikácia vychádzala, preukazuje, že v danej lokalite sa žiaden pozemok nezmenil a všetky parcely sú totožné s parcelami, ktoré boli predmetom prídelu. Grafická príloha prídelu nebola potrebná, táto by bola potrebná len ak by prídel by nebol zhodný s aktuálnymi parcelami, ale boli len ich časťou. 20. Žalovaní 1/, 4/ - 6/ v duplike uviedli, že odvolanie je nedôvodné, rozsudok je spravodlivý. Poukázali na to, že predchodcovia žalobcov sporné nehnuteľnosti opustili, aktivitu začali vyvíjať až v deväťdesiatych rokoch, avšak korešpondencia s poľnohospodárskym družstvom ani uzavretie zmluvy o budúcej zmluve nepreukazujú, že si právne relevantným spôsobom uplatňovať nároky k sporným pozemkom. Po zmene režimu až do podania žaloby voči žalovaným ani ich právnym predchodcom tvrdené nároky neuplatnili dostupnými právnymi prostriedkami. Zo skutočnosti, že žalovaná 1/ potvrdila, že žalobcovia v roku 1993 uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve so spoločnosťou Limba Invest nevyplýva, že žalovaní museli vedieť o nárokoch žalobcov, a preto nemohli byť dobromyseľní v ďalšej držbe. Žalovaná 1/ netvrdila, že pred začatím konania mala vedomosť o tejto zmluve. Vydržanie bolo zo strany predchodcov žalovaných splnené už pred rokom 1993. Žalobcami k vyjadreniu predloženú listinu z 25.04. 1994 považovali za neprípustnú novotu v odvolacom konaní. 21. Žalovaní 7/ a 8/ v duplike uviedli, že žalobcovia sa na súde domáhali ochrany až po päťdesiatich šiestich rokoch od odňatia prídelu. Oni nadobudli vlastnícke právo legálne a dobromyseľne od oprávneného dediča, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.04.2004, uzavretej s A. V., Y.. S.. 22. Žalovaná 13/ v duplike uviedla, že pasivita žalobcov je právne relevantná, pretože pozemky boli užívané osobami, ktorým svedčí perfektný titul nadobudnutia - výmer z roku 1957, dobromyseľné ujatia sa držby a ničím nerušené užívanie po dobu päťdesiatich šiestich rokov. Zákon nepozná dôvody, ktoré pasivitu ospravedlňujú. 23. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 479 a § 480 ods. 1 CSP), na pojednávaní a dospel k záveru, že je opodstatnené. 24. Z obsahu spisu vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov X. R. s manželkou U. i predchodcovia žalovaných X. S. W. Q. Q., sa presťahovali do Limbachu v roku 1945 a začali užívať majetok po vysídlených obyvateľoch nemeckej národnosti. Majetok im bol formálne pridelený výmermi z mája 1948, po tom, ako predchodcovia oboch strán pridelené nehnuteľnosti (zrejme len ich časť, v rodinných domoch bývali a zrejme si ponechali záhradu pre vlastnú potrebu) vložili už v roku 1946 do novozaloženého vinohradníckeho družstva (č. l. 110-126). Podľa lekárskeho potvrdenia z roku 1950
predchodca žalobcov X. R. bol zdravotne nespôsobilý pracovať na pôde, preto sa z obce Limbach s rodinou odsťahoval (č. l. 63). Prídelovú cenu pridelených nehnuteľností čiastočne uhradil z úrody z r. 1949 a čiastočne zaplatil v r. 1949 a v r. 1950 (č. l. 128-131). Po zmene spoločenských pomerov sa X. R. (zomrelý v r. 1998) považoval za člena vinohradníckeho družstva, a teda za vlastníka pridelených a do družstva vložených nehnuteľností (č. l. 101-103). 25. Predchodca žalovaných X. S. (údajne člen poľnohospodárskej komisie) v roku 1951 inicioval pridelenie do vlastníctva rodinných domov, už skôr pridelených X.B. R.B. (č. l. 78-82) a v tom čase v užívaní družstva. V druhej polovici päťdesiatych rokov prejavil záujem tiež o pôdu, pridelenú X. R.B.. Následne bol nekompetentným okresným národným výborom X. R. prídel v r. 1957 zrušený, obdobne i X. S. (č. l. 66 a 86) a sporné nehnuteľnosti boli pridelené X. S. s manželkou prídelovou listinou z 20.2.1957. 26. Odvolací súd sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré vyhodnotil žalobu za vecne neopodstatnenú, tieto považuje za predčasné, bez náležitého zistenia skutkového stavu a následne i nesprávne právne posúdené z nasledujúcich dôvodov. 27. V prípade, ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo žaloby nie je zrejmý predmet konania (bod 67), nesprávne z tohto dôvodu žalobu zamietol. Ak má žaloba vady (napr. jej nezrozumiteľnosť pre nejednoznačné identifikovanie predmetu sporu), nasleduje sporovým poriadkom určený postup, výsledkom ktorého môže byť odmietnutie podania vo veci samej, nie zamietnutie žaloby (§ 129 CSP). 28. Odvolací súd sa však nestotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie. 29. Ak žalobca tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľností, pričom vlastníctvo odvodzuje od zápisu v pozemkovej knihe v prospech jeho právnych predchodcov, je nevyhnutné identifikovať pozemky podľa aktuálneho stavu v katastri nehnuteľností. Takáto povinnosť musí byť splnená už pri podaní žaloby v rámci k nej pripojených príloh. 30. V danom prípade však ide o špecifickú situáciu, keď zo správy katastrálneho úradu vyplýva, že hoci žalobcovia požadovali predloženie identifikácie k pozemnoknižným prideleným pozemkom, katastrálny úrad im identifikáciu odmietol vydať (vlastníctvo k pozemkov patrí osobám od žalobcov rozdielnych). Konanie začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, súd túto skutočnosť akceptoval a sám požiadal katastrálny úrad o identifikáciu pridelených pozemkov. Žalobcovia sa s uvedenou identifikáciou nestotožnili, preto predložili vlastné identifikácie a geometrické plány. Týmto postupom splnili svoju povinnosť identifikovať pridelené pozemky podľa aktuálneho stavu v katastri nehnuteľností. Ak súd mal za tohto stavu pochybnosti o tom, čo je predmetom konania, bolo potrebné žalobcov vyzvať na odstránenie vád žaloby. 31. V tejto otázke súd vychádzal z námietok žalovaných, dostatočne si však neozrejmil, že strana, ktorá tvrdí skutočnosti, ktoré sú v jej prospech, je povinná tieto skutočnosti i preukázať. Preto ak niektorí zo žalovaných namietali, že predmetom sporu sú i pozemky, zapísané v katastri nehnuteľností v ich prospech, účinné popretie tvrdení žalobcov (podložené grafickými identifikáciami parciel a katastrálnym úradom overenými geometrickými plánmi MPGeo s.r.o., H.. V., ako odborným vyjadrením podľa § 206 CSP ) vyžadovalo okrem samotného popretia i predloženie vlastnej identifikácie ako odborného vyjadrenia alebo znaleckého posudku, resp. navrhnutie vykonania takéhoto dôkazu súdom. Žalovaní takto nepostupovali. Ani súd, ak nemienil akceptovať geometrické plány a grafické identifikácie MPGeo, s.r.o. pre ich rozpor s identifikáciou katastrálneho úradu, tento rozpor nesprávne neodstraňoval. Odvolací súd zdôrazňuje, že časť sporných nehnuteľností je pritom i v súčasnosti v katastri nehnuteľností vedená rovnakým parcelným číslom a dokonca i s rovnakou výmerou, ako v prídele predchodcov žalobcov, kde teda niet akýchkoľvek pochybností o tom, ktoré pozemky sú predmetom sporu. 32. Odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovia nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení pre nepodanie žaloby od zmeny režimu do začatia tohto sporu. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po prídelcoch X. R. U. U. R., nie je limitovaná časovým hľadiskom. Procesná prípustnosť určovacej žaloby je celkom jednoznačne daná vtedy, ak žalobca o sebe tvrdí, že je vlastníkom (jeho predchodca ku ňu smrti, resp. patria do dedičstva po predchodcovi) nehnuteľností, ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na osoby od neho (jeho predchodcov) rozdielne. Súd zmätočne
poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/56/2023, na ktoré napokon neprihliadol a favorizoval časové hľadisko. 33. Súd citoval právne vety z rozhodnutí ústavného súdu I.ÚS 460/17 a III.ÚS 177/2013, v zmysle ktorých ak včasnému uplatneniu reštitučného nároku nebránila objektívna skutočnosť, neboli splnené podmienky na použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými predpismi; existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch umožňujúca vrátenie veci vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva . 34. Uvedená judikatúra na daný spor nedopadá. Ako bolo uvedené už vyššie, predchodcovia žalobcov ako prídelcovia už od r. 1945 vstúpili do držby nehnuteľností, pridelených v prídele z 14.5.1948. Nehnuteľnosti (časť z nich) odovzdali v r. 1946 do novovzniknutého Vinohradníckeho družstva Hliník/ Limbach, ktoré ich obhospodarovalo minimálne do konca roku 1992 (zoznam zakladajúcich členov, korešpondencia medzi družstvom a prídelcom X. R.). Užívaním pridelených nehnuteľností družstvom nedošlo k zániku vlastníctva tých prídelcov, ktorí nehnuteľnosti do družstva reálne vložili. Argumentácia žalovaných o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu neuplatnenia reštitučného nároku je nedôvodná. Zrušenie prídelu X. R. nič nemení na skutočnosti, že už pred týmto nulitným aktom nehnuteľnosti boli X. R. odovzdané do užívania družstvu, ktoré trvalo počas celého rozhodného obdobia (februára 1948- január 1990). Pôdu, vloženú vlastníkom do (vinohradníckeho) družstva a družstvom užívanú, nemožno považovať za pôdu, ktorá by prešla na štát bez právneho dôvodu. 35. Za predčasný, a teda nesprávny, považuje odvolací súd tiež záver súdu prvej inštancie o tom, že sporné pozemky vydržali právni predchodcovia žalovaných, prídelcovia X. S. s manželkou Q.. Argumentácia súdu v otázke vlastníctva je vnútorne rozporná. Súd na jednej strane poukazuje na platnosť prídelovej listiny z r. 1957 a nadobudnutie vlastníctva k sporným pozemkom z tohto titulu, na záväznosť a nepreskúmateľnosť notárskej zápisnice z r. 1996, ktorou sa deťom X. S. osvedčilo vydržanie vlastníctva k parc. č. XXXX/X, vinica o výmere 3376m2 (pkn. parc. č. XXXX/X), na druhej strane sám posudzuje naplnenie predpokladov vydržania prídelcom X. S. s manželkou. 36. Z ustálenej judikatúry o tom, že všeobecný súd je rozhodnutím o prídele viazaný, je povinný vychádzať z jeho účinkov a jeho vecnú správnosť nepreskúmava (R 44/2005), nemožno vyvodiť záver o tom, že platne a účinne bolo možné prídelovou listinou z r. 1957 originárne nadobudnúť predchodcami žalovaných vlastníctvo k tým pozemkom, ktoré už skôr boli, v r. 1948, prídelom riadne pridelené inej osobe, predchodcom žalobcov. Z účinkov výmeru predchodcov žalobcov je súd povinný súd vychádzať. Súd správne konštatoval, že odňatie prídelu predchodcovi žalobcov (zjavne z iniciatívy X. S.) bolo nulitné pre nedostatok kompetencie ONV( vl. nar. 122/1951 Sb., § 1 ods. 2, príloha D). 37. Ako bolo uvedené vyššie, X. R. s manželkou na pridelených pozemkoch pracovali od r. 1945, ako zakladajúci členovia ich vložili do družstva v r. 1946 a zaplatili za ne prídelovú cenu. K odchodu z Limbachu došlo pre zdravotnú nespôsobilosť prídelcu pracovať na pôde. Po zmene spoločenských pomerov X. R. vystupoval ako člen družstva. Nemožno preto hovoriť ani o zániku vlastníctva predchodcov žalobcov pre opustenie veci. 38. X. S. s manželkou z uvedených dôvodov pozemky X. R. s manželkou nenadobudli do vlastníctva na základe prídelovej listiny z r. 1957. 39. Súd predčasne, a teda nesprávne, tiež uzavrel, že vlastníctvo X. S. s manželkou nadobudli vydržaním. 40. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. 41. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna
dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Relevantné je preto skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom (zaplatil dohodnutú sumu, poskytol iné dohodnuté plnenie, preukázateľne išlo o bezplatné plnenie). Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa, jeho nedostatok sám osebe preto nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby (porovnaj napr. II. ÚS 484/15, R 15/2024). 42. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná nielen pri vzniku držby, ale v celom jej priebehu. Ak sa držiteľ veci v priebehu rozhodného obdobia oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, zanikne jeho dobrá viera. Ak je preukázané, že držiteľ od určitého okamihu vedel alebo musel vedieť, že nie je oprávneným držiteľom, nemôže sa dovolávať dobrej viery. Dôležitý nie je ani vzťah tejto osoby k predmetu držby; určujúce je vyvolanie pochybností objektívne spôsobilých zneistiť vlastníctvo. 43. Hoci z vykonaného dokazovania nevyplýva, že X. S. (údajne zomrelý pred novembrom 1989), nehnuteľnosti vložené do družstva X. R. v r. 1946, kedykoľvek sám držal, resp. niektoré z nich, a reálne užíval ako svoje vlastné, súd nesprávne vychádzal z existencie držby sporných nehnuteľností X. S., ktorú považoval i za dobromyseľnú. Zodpovedanie otázky držby sporných nehnuteľností ako základného predpokladu pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním vyžaduje žalobcami navrhnuté a súdom nesprávne nevykonané dokazovanie podľa § 190 CSP dopytom voči družstvu, ktoré pozemky, vložené X. R. podľa prídelu z r. 1948 a dokedy boli v užívaní družstva, resp. či a kedy boli vydané (iným) členom družstva, resp. ich nástupcom. Ani právny a užívací režim nehnuteľností, vložených do družstva v r. 1946 X. S. (podľa jeho prvého prídelu z r. 1948), z obsahu spisu vôbec nevyplýva. 44. Žalobcovia spochybňovali dobromyseľnosť prídelcov X. S. a jeho nástupcov, podľa súdu ich tvrdenia zostali len v rovine teórie a špekulácií z dôvodu ich dôkaznej núdze. Za nedostatočné pre narušenie dobromyseľnosti právnych nástupcov po X. S.H. považoval konanie prídelcu R. po r. 1992, ktorý uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve so spoločnosťou Limba Invest, s.r.o. o predaji pridelených pozemkov a sám sa uchádzal o postavenie člena družstva. Dobromyseľnosť predchodcu žalovaných vyvodil zo skutočnosti, že mali vedomosť o odňatí pôvodného prídelu X. R., toto rozhodnutie nemali dôvod spochybňovať a následne im boli tieto nehnuteľnosti pridelené vecne príslušným správnym orgánom. 45. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciu nestotožňuje. 46. Podľa názoru odvolacieho súdu ak X.Á. S. vôbec niekedy za svojho života držal nehnuteľnosti, pridelené X. R. (čo doposiaľ nebolo preukázané), nemohol byť v ich držbe dobromyseľný. Začiatkom päťdesiatych rokov totiž sám inicioval nulitné odňatie pozemkov X.U. R.K., po tom, čo boli týmto prídelcom už skôr vložené do družstva, a za ktoré bola zaplatená prídelová cena. O týchto skutočnostiach X. S. vedel, lebo postupoval rovnako, vložil pozemky do družstva a rovnako splatil časť prídelovej ceny za prídel z r. 1948 z úrody v r. 1949 (bod 24). Za týchto okolností správanie sa X. S. pri snahe o nadobudnutie sporných pozemkov možno označiť za nepoctivé, v rozpore s dobrými mravmi. Nepoctivému konaniu X. S., ktoré nerešpektovalo nedotknuteľnosť vlastníctva X. R., nemožno priznať súdnu ochranu (§ 1, § 3, § 131 OZ). 47. Notárska zápisnica podľa § 63 Notárskeho poriadku (v znení do 30.11.2000) z r. 1996 o osvedčení vydržania vlastníctva k pozemku parc. č. XXXX/X, vinica o výmere 3376 m2 (pkn. parc. č. XXXX/X) v prospech detí prídelcu S. nie je pre súd záväzným rozhodnutím iného orgánu, ako nesprávne konštatoval súd (pozri § 193 CSP). Osoba, zapísaná v katastri nehnuteľností ako oprávnený držiteľ na základe osvedčenia vydaného notárom sa v zmysle § 2 ods. 2, 4 zák. č. 293/1992 Zb. sa stane vlastníkom nehnuteľností na základe vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka. To samozrejme platí v prípade, ak predchodcovia žalovaných (deti prídelcu S.) mali nehnuteľnosť v držbe v čase vydania osvedčenia i v čase plynutia desaťročnej lehoty podľa zákona 293/1992 Zb. Zodpovedanie tejto otázky opätovne závisí od doplnenia dokazovania podľa bodu 43. Súd v ďalšom konaní bude vychádzať zo záverov dovolacieho súdu v spore sp. zn. 2 Cdo 191/2009 a 2 Cdo 159/2010, na ktoré poukázal i ústavný súd v náleze III. ÚS 477/2015. Ak sa preukáže, že podmienku držby detí prídelcov X. S. splnili (vinica nebola vložená do
družstva, resp. bola a v čase vydania osvedčenia a po celú desaťročnú dobu bola v ich držbe), vo vzťahu k tomuto pozemku súd bude skúmať dobromyseľnosť týchto držiteľov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že najstarší syn X. S. V. (nar. 1928) bol takmer rovesníkom prídelcu X. R. (nar. v r. 1918). V päťdesiatych rokoch bol preto nepochybne informovaný o postupoch otca v snahe získať majetok X. R.. 48. Časť žalovaných sa bránila poukazom na princíp legitímnych očakávaní dobromyseľného nadobúdateľa. Existovala totiž judikatúra, v zmysle ktorej pri kolízii práv pôvodného vlastníka a dobromyseľného nadobúdateľa má niesť vyššie riziko nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Tento totiž nie je schopný sa dozvedieť, ako vec opustila vlastníkovu sféru (porovnaj napr. I. ÚS 549/2015, I.ÚS 460/2017). V zmysle judikatórneho vývoja (napr. I.ÚS 510/2016, IV. ÚS 468/2023, I. ÚS 454/2024, R 56/2021, 2 Cdo 77/24) je potrebné uprednostniť ochranu pôvodného vlastníka (v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec pre možnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka (napr. 486 OZ, § 446 ObZ, 150 ods. 2 EP), v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 OZ. 49. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu bude podľa vyššie uvedených úvah odvolacieho súdu vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení a na označenie dôkazov (nepostačuje púhe popretie) a vykonať už navrhnuté alebo ďalšie dokazovanie v otázkach: 1/ predmetu sporu a s tým súvisiacu otázku vecnej pasívnej legitimácie strán, ak táto otázka zostane i naďalej sporná, resp. podľa súdu v žalobe dostatočne neuvedená, 2/ v otázke držby nehnuteľností, vložených v r. 1946 oboma právnymi predchodcami strán, vrátane pozemku, ktorý bol predmetom osvedčenia o vydržaní notárom, 3/ v otázke oprávneného držiteľa na strane žalovaných a ich predchodcov (§ 134, § 130-131 OZ), v ktorom prípade bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno zaťažuje žalovaných, a nie žalobcov . 50. Súd v novom rozhodnutí svoje skutkové i právne závery odôvodní v zmysle § 220 CSP tak, aby bolo zjavné, ktorých konkrétnych pozemkov a ktorých subjektov na žalovanej strane sa jeho dielčie závery aj dotýkajú. Nemožno opomenúť, že na časť pozemkov sa nevzťahujú argumenty o rôznych identifikáciách ani o osvedčení vydržania notárom. Pre dispozície so spornými pozemkami i po začatí konania, súd umožní žalobcom reagovať na okruh aktuálne zapísaných vlastníkov v katastri nehnuteľností. 51. V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách tohto odvolacieho konania. 52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).