Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoPr/6/2026 1425200525 31. 07. 2026 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2026:1425200525.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: B.. G. I. M. O. Q. B. L., U.O.N. N. X.X.XXXX, F. R. R.F., C. E. XXXX/XX, zastúpený spoločnosťou: DLMU Malý s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 55 643 876, Bratislava, Cukrová 14, proti žalovanému: GRENKELEASING s.r.o., IČO: 43878989, Bratislava, Karadžičova 10, zastúpený spoločnosťou: Rodl Advokáti, s.r.o., IČO 36 855 707, Bratislava, Landererova 12, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7. januára 2026, č. k. 17 Cpr 1/2025-269, takto rozhodol: Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7. januára 2026, č. k. 17 Cpr 1/2025-269, p o t v r dzuje. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol. 2. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.1.2025 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 5.917,315 € za každý kalendárny mesiac počnúc dňom 6.12.2024 až do času, kým žalovaný neumožní žalobcovi pokračovať v práci. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá Konateľská zmluva dňa 31.10.2019, podľa ktorej žalobca vykonával funkciu konateľa spoločnosti. Podľa Dodatku č. 1 zmluvy zo dňa 29.1.2020 práva a povinnosti spojené s pracovným pomerom sa riadili pracovnou zmluvou, slovenským právom, a to Zákonníkom práce a pracovnoprávnymi predpismi. Podľa Dodatku č. 2 zmluvy zo dňa 29.4.2021 sa pracovný čas konateľa v porovnaní s pôvodne dohodnutým pracovným časom znížil o 60 %, v období od 1.4.2021 do 31.8.2021. Podľa Dodatku č. 3 zmluvy zo dňa 1.8.2022 práva a povinnosti spojené s pracovným pomerom sa riadili pracovnou zmluvou a slovenským právom predovšetkým Zákonníkom práce. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 21.11.2024 bol žalobca odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného, pričom naďalej v dňoch 22.11.2024 a 25.11.2024 riadne vykonával prácu, ktorá mu bola zo strany žalovaného ako zamestnávateľa pridelená, čo môžu dosvedčiť zamestnanci žalovaného. Žalovaný dňa 25.11.2024 doručil žalobcovi písomnosť označenú ako „Skončenie konateľskej zmluvy zo strany spoločnosti,“ v zmysle ktorej sa zmluva skončila ku dňu zániku funkcie konateľa dňa 21.11.2024. Žalobca doručil žalovanému dňa 6.12.2024 oznámenie zamestnanca zo dňa 5.12.2024, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nakoľko žalovaný s ním neplatne skončil pracovný pomer. Jednoznačne uviedol, že odvolanie žalobcu z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného nie je v žiadnom prípade možné zamieňať s ukončením pracovného pomeru. Skončenie konateľskej zmluvy, ktoré bolo doručené žalobcovi zo strany žalovaného, považoval žalobca za výpoveď zo strany zamestnávateľa, resp. za okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak uvedená písomnosť nespĺňa hmotnoprávne
podmienky takéhoto právneho úkonu, ktorý považoval za neplatný. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume priemerného mesačného zárobku 5.917,315 € za každý kalendárny mesiac počnúc dňom 6.12.2024 až do času, kým žalovaný neumožní žalobcovi pokračovať v práci. 3. Návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia doručeným súdu dňa 17.12.2025 sa žalobca domáhal, aby súd zriadil záložné právo, ktorým sa zabezpečuje pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 71.389,54 € a akékoľvek jej príslušenstvo, ako aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia, na ktoré vznikne žalobcovi nárok, a to k súčasným a budúcim pohľadávkam z účtu č. IBAN: E XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý je vedený v F. banka, a.s. s tým, že žalovaný je zároveň povinný uhradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške, v akej budú vyčíslené v písomnom vyhotovení uznesenia na účet právneho zástupcu žalobcu N. G., s. r. o. číslo IBAN: E XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. 4. Návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia odôvodnil tým, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 17 Cpr 1/2025 sa žalobca domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného podľa Zákonníka práce a náhrady mzdy, pričom ku dňu vyhotovenia tohto návrhu výška náhrady mzdy, na ktorú má žalobca nárok predstavuje sumu spolu 71.389,542 € (ďalej len „dlh“) vypočítaná nasledovne: za obdobie od 16.12.2024 do 31.12.2024 v sume 3.054,098 €, január 2025 v sume 5.917,315 €, február 2025 v sume 5.917,315 €, marec 2025 v sume 5.917,315 €, apríl 2025 v sume 5.917,315 €, máj 2025 v sume 5.917,315 €, jún 2025 v sume 5.917,315 €, júl 2025 v sume 5.917,315 €, august 2025 v sume 5.917,315 €, september 2025 v sume 5.917,315 €, október 2025 v sume 5.917,315 €, november 2025 v sume 5.917,315 €, za obdobie od 01.01.2025 do 17.12.2025 v sume 3.244,979 €. Žalovaný pritom žalobcovi neuhradil náhradu mzdy ani len čiastočne. 5. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 343 ods. 1 až ods. 3, § 344, § 324 ods. l, § 325 ods. 1, § 325 ods. 1 a § 326 ods. 1 a ods. 2, § 329 ods. 1 veta prvá, § 329 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a vecne dôvodiac tým, že po oboznámení sa s návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a s listinnými dôkazmi, ktoré na osvedčenie svojho návrhu predložil žalobca zistil, že na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 17 Cpr 1/2025 prebieha konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 5.917,315 € za každý kalendárny mesiac počnúc dňom 6.12.2024 až do času, kým žalovaný neumožní žalobcovi pokračovať v práci, podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce v spojení s § 134 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným mal prvoinštančný súd osvedčený z Konateľskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 31.10.2019, podľa ktorej žalobca bol zamestnaný ako konateľ, zodpovedal za oblasť predaja a distribúcie spoločnosti (úlohy a povinnosti), dostával odmenu rozdelenú na dvanásť rovnakých mesačných odmien, prácu vykonával na plný pracovný úväzok, o čom predložil výplatné lístky za mesiac január 2024 až november 2024, mal nárok na 25 dní platenej dovolenky v kalendárnom roku. Zmluvný vzťah vznikol dňa 1.1.2020 a každá strana mohla zmluvný vzťah skončiť výpoveďou, výpovedná doba bola tri mesiace alebo okamžite z dôležitého dôvodu v prípade závažného porušenia zmluvných povinností. Pri skončení pracovného pomeru bol žalobca povinný vrátiť všetky dokumenty, zariadenia, elektronické súbory a všetky ostatné predmety spoločnosti. Súčasťou uvedenej zmluvy bol Dodatok č. 1 k zmluve o výkone funkcie konateľa zo dňa 29.1.2020 uzatvorenej podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, v ktorej sa zmluvné strany dohodli na zvýšení zakladanej ročnej odmeny konateľa o 10 % a o s účinnosťou od 1.2.2020. Podľa bodu 4.3 zmluvy, práva a povinnosti spojené s týmto pracovným pomerom sa riadili pracovnou zmluvou a slovenským právom, predovšetkým Zákonníkom práce. V Dodatku č. 2 ku konateľskej zmluve uzatvorenej dňa 29.4.2021 sa zmluvné strany dohodli na dočasnom znížení pracovného výkonu konateľa (zníženie o 60 %), t. j. na 40 % pracovnom výkone konateľa v období od 1.4.2021 do 31.8.2021. Podľa záverečných ustanovení na právne vzťahy neupravené týmto dodatkom sa mali použiť ustanovenia Zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka. V Dodatku č. 3 k zmluve o výkone funkcie konateľa uzatvoreného dňa 1.8.2022 podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, sa zmluvné strany dohodli na zvýšení základnej ročnej odmeny konateľa o 7,52 % s účinnosťou od 1.8.2022. Podľa bodu 4.3 zmluvy, práva a povinnosti spojené s týmto pracovným pomerom sa riadili pracovnou zmluvou a slovenským právom, predovšetkým Zákonníkom práce. Z výpisu z Obchodného registra Mestského súdu Bratislava III mal konajúci súd osvedčenú skutočnosť, že žalobca vykonával funkciu konateľa v spoločnosti žalovaného od 9.1.2019 do 21.11.2024. Rozhodnutím žalovaného zo dňa 21.11.2024 bol žalobca odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti s účinnosťou ku dňu tohto rozhodnutia. Zo Zmluvy o skončení konateľskej zmluvy zo strany spoločnosti zo dňa 25.11.2024 vyplynulo, že konateľská zmluva uzatvorená dňa
31.10.2019 sa skončila ku dňu zániku funkcie konateľa, teda ku dňu 21.11.2024 s okamžitou účinnosťou. Dôvodom pre skončenie konateľskej zmluvy bola úplná strata dôvery spoločníka spoločnosti I. AG, závažné porušenie povinností konateľa z dôvodu, že sa zamestnanci spoločnosti sťažovali na nevhodné správanie konateľa na pracovisku, ako aj z dôvodu porušovania povinnosti mlčanlivosti tým, že konateľ informoval zamestnancov a tretie osoby o sporoch v spoločnosti. Žalobca v písomnom oznámení zo dňa 5.12.2024 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní z dôvodu, že zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer so žalobcom, odvolanie z funkcie konateľa spoločnosti nie je možné zamieňať s ukončením pracovného pomeru, skončenie konateľskej zmluvy zo strany spoločnosti zo dňa 25.11.2024 nie je možné považovať za úkon smerujúci k platnému skončeniu pracovného pomeru podľa Zákonníka práce. Žalovaný namietal vznik pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu, že na výkon funkcie konateľa v spoločnosti sa výlučne vzťahuje Obchodný zákonník. Tvrdenie žalobcu o vykonávaní inej činnosti ako obchodného riaditeľa považoval za vykonštruované a zavádzajúce, nakoľko strany sporu uzatvorili Dohodu o skončení pracovného pomeru dňa 29.1.2020, podľa ktorej žalobca vykonával pracovnú pozíciu ako obchodný riaditeľ a pracovný pomer sa skončil ku dňu 31.1.2020, podľa § 60 a nasl. Zákonníka práce. Medzi žalobcom, ktorý vykonával funkciu konateľa v spoločnosti a žalovaným teda nevznikol pracovný pomer, nakoľko v zmysle právnej úpravy funkciu konateľa nemožno vykonávať v pracovnom pomere (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 92/1997, sp. zn. 5 Obdo 32/2022, sp. zn. 10 Sžo 36/2016). Súd prvej inštancie dôvodil, že zriadenie záložného práva prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia slúži len na zabezpečenie peňažnej pohľadávky, pričom tento predpoklad zriadenia záložného práva bol podľa názoru súdu splnený, nakoľko žalobca sa domáha zriadenia zabezpečovacieho opatrenia za účelom zabezpečenia svojej peňažnej pohľadávky, ktorá v súčasnej dobe predstavuje sumu 71.389,542 €, titulom neplatného skončenia pracovného pomeru uplatnenej v konaní za obdobie od 6.12.2024 do 17.12.2025, spolu vo výške 71.389,542 €, ktorá predstavuje dlh žalovaného a pri zabezpečovacom opatrení prevláda požiadavka rýchlosti konania pred požiadavkou úplného preukázania oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 5/2012). Prvoinštančný súd uviedol, že návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol z dôvodu, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal obavu z budúceho ohrozenia exekúcie ako ďalšieho predpokladu pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca poukázal na ekonomickú situáciu žalovaného, že spoločnosť je v kríze, hrozí je úpadok, keď dňa 6.10.2025 uložil do registra účtovných závierok správu z nezávislého audítora účtovnej závierky ku dňu 31.12.2024 I. s.r.o., zo dňa 17.12.2025, o finančnej situácii spoločnosti, výsledku jej hospodárenia, podľa ktorej spoločnosť ku dňu 31.12.2024 vykázala záporné vlastné imanie (Časť C bod 1. správy - Informácie o prijatých postupoch). Podľa účtovnej závierky žalovaného za rok 2024 zostavenej dňa 10.1.2025, schválenej dňa 30.6.2025, hodnota vlastného imania predstavuje sumu - 127.586,- €. Konajúci súd dôvodil, že pokiaľ ide o záporné vlastné imanie spoločnosti, táto skutočnosť znamená, že záväzky spoločnosti sú vyššie ako jej majetok, spoločnosť môže mať problém splácať záväzky, hoci stále môže fungovať, štatutárny orgán má povinnosť túto situáciu riešiť. Vychádzajúc zo Správy nezávislého audítora spoločnosť žalovaného k 31.12.2024 vykazuje záporné vlastné imanie, čo môže indikovať neistotu, ktorá môže vyvolávať pochybnosti o nepretržitom pokračovaní spoločnosti v činnosti. Spoločnosť, ktorej hrozí úpadok je povinná sledovať vývoj finančnej situácie, stav svojho majetku a záväzkov tak, aby mohla včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku a prijať opatrenia, ktoré hroziaci úpadok odvrátia. (Bod I. Správa z auditu účtovnej závierky, časť C Informácie o prijatých postupoch, bod 1. poznámok účtovnej závierky). Žalobca netvrdil existenciu žiadneho konkrétneho konania žalovaného, z ktorého by mohla vyplývať reálna obava budúceho ohrozenia exekúcie, že by sa žalovaný zbavoval svojho majetku, resp. že by uskutočňoval úkony smerujúce k ukončeniu podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že sa žalovaný nachádza v nepriaznivej finančnej situácii sama o sebe neosvedčuje objektívnu existenciu ohrozenia exekúcie. Podľa ustálenej súdnej praxe platí, že ani samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom pre nariadenie neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia (R 20/1998). Taktiež ani vedenie exekúcie na majetok žalovaného nemožno považovať za skutočnosť, ktorá by osvedčovala obavu z ohrozenia budúcej exekúcie na vymoženie pohľadávky žalobcu. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.12.2017, sp.zn. II. ÚS 741/2017, z ktorého záverov možno konštatovať, že úmyselné konanie žalovaného zbavovania sa majetku na úkor žalobcu musí byť osvedčené, že nakladanie s majetkom súvisí s rozhodnutím ako exekučným titulom a dlžník mení kvantitatívne alebo kvalitatívne hodnotu majetku z dôvodu, aby zhoršil exekúciu. Obavu z ohrozenia exekúcie považuje súdna prax za osvedčenú, ak nositeľ hmotnoprávnej povinnosti realizuje práva alebo faktické úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu exekúcie. Vo všeobecnosti platí, že ohrozenie exekúcie môže spočívať v hrozbe alebo realizácii úkonov s kvantitatívnym dopadom na exekvovateľný majetok dlžníka, ale podľa okolností aj s kvalitatívnym dopadom na majetok, napr.
zmena zloženia, štruktúry a s tým súvisiace výrazné zníženie speňažiteľnosti. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný je v kríze a hrozí mu úpadok spojený s platobnou neschopnosťou veriteľa podľa § 4 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, reštrukturalizačné konanie predstavuje legitímny spôsob riešenia nepriaznivej finančnej situácie dlžníkov, ktorého primárnym cieľom je chrániť záujmy veriteľov. Reštrukturalizačné konanie preto nemožno hodnotiť ako konanie so zámerom zmariť alebo ohroziť exekúciu pohľadávky (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 30/2022, zo dňa 31.5.2022). Vzhľadom na uvedené skutočnosti neboli podľa záveru súdu prvej inštancie splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného zabezpečovacieho opatrenia, keďže žalobca hodnoverne neosvedčil obavu, že exekúcia bude ohrozená. 6. S poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 C.s.p. uviedol, že o nároku na náhradu trov konania vo veci nariadenia zabezpečovacieho opatrenia rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 7. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) tvrdiac, že konajúci súd nevyhodnotil relevantnú judikatúru a nesprávne interpretoval rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Argumentoval, že žalovanému hrozí úpadok, čo vyplýva zo správy audítora a účtovnej závierky za rok 2024 a podľa jeho názoru sú splnené všetky zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia § 343 a nasl. C.s.p., keď dospel k záveru, že nebola osvedčená obava z budúceho zmarenia exekúcie. Súd svoje rozhodnutie oprel o judikatúru z roku 1998, ktorá sa týka predbežného opatrenia podľa už neúčinného Občianskeho súdneho poriadku. Podľa žalobcu ide o judikatúru, ktorá nereflektuje súčasnú právnu úpravu zabezpečovacích opatrení, ani vývoj súdnej praxe. Súd mal vychádzať z aktuálnych rozhodnutí, ktoré rozširujú výklad obavy ohrozenia exekúcie aj na pasívne stavy dlžníka, nie len na aktívne zbavovanie sa majetku. Tvrdil, že obava ohrozenia exekúcie bola osvedčená viacerými objektívnymi skutočnosťami. Účtovná závierka žalovaného za rok 2024 vykazuje záporné vlastné imanie vo výške -127.586,- €. Správa nezávislého audítora obsahuje upozornenie na významnú neistotu týkajúcu sa schopnosti spoločnosti pokračovať v činnosti, pričom audítor konštatuje, že žalovanému hrozí úpadok. Podľa žalobcu ide o nezávislé odborné zistenia, ktoré preukazujú vážnu ekonomickú nestabilitu žalovaného. Spoločnosť žalovaného napĺňa znaky krízy podľa § 67a Obchodného zákonníka, keďže jej úpadok hrozí a pomer vlastného imania a záväzkov je pod zákonným limitom. Podľa § 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii hrozba úpadku znamená hrozbu platobnej neschopnosti v horizonte 12 mesiacov, čo je podľa žalobcu v prípade žalovaného splnené. Zdôraznil, že obava ohrozenia exekúcie nemusí vyplývať z aktívneho konania dlžníka. Poukázal na judikatúru Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorej obava môže vyplývať aj z okolností nemajúcich základ v aktívnom správaní dlžníka, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že aj nemajetnosť môže byť dôvodom obavy ohrozenia exekúcie. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne vyžadoval preukázanie aktívneho zbavovania sa majetku, hoci zákon takú podmienku neustanovuje. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 741/2017, ktorý konštatuje, že požiadavka preukazovania úmyselného zbavovania sa majetku nemá oporu v zákone a súd má skúmať celkovú situáciu dlžníka, nie len jeho aktívne úkony. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie použil toto rozhodnutie v rozpore s jeho obsahom a významom. Žalobca trval na tom, že ekonomická situácia žalovaného je vážna a objektívne preukázaná. Audítorská správa za rok 2024 obsahuje varovanie o hrozbe úpadku, účtovná závierka vykazuje záporné vlastné imanie a spoločnosť napĺňa znaky krízy podľa Obchodného zákonníka. Podľa žalobcu ide o objektívne skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie ignoroval, hoci majú zásadný význam pre posúdenie obavy ohrozenia exekúcie. Poukázal a odborné komentáre, ktoré citoval aj vo svojom návrhu a ktoré podporujú jeho tvrdenia o tom, že kríza spoločnosti je relevantná pre posúdenie obavy ohrozenia exekúcie. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa s týmito odbornými zdrojmi vôbec nevysporiadal, hoci ide o autoritatívne publikácie reflektujúce aktuálnu právnu úpravu a prax. Uviedol, že zabezpečovacie opatrenie je menej invazívne ako neodkladné opatrenie a jeho zriadenie neobmedzuje žalovaného v podnikaní. Zriadenie záložného práva na bankový účet žalovaného je podľa žalobcu primerané vzhľadom na výšku uplatňovaného nároku a riziko jeho nevymožiteľnosti. Súd prvej inštancie podľa žalobcu neaplikoval zásadu proporcionality správne. Zdôraznil. Že zabezpečovacie opatrenie má preventívny charakter a jeho účelom je zvýšiť vymožiteľnosť nároku. Súd sa podľa žalobcu sústredil na to, či už existuje konkrétne konanie žalovaného smerujúce k zmareniu exekúcie, namiesto toho, či existuje riziko ohrozenia budúcej exekúcie, čo je podstatou zabezpečovacieho opatrenia.
Tvrdil, že preukázal existenciu peňažného nároku, spôsobilý predmet záložného práva, hrozbu úpadku žalovaného, reálnu obavu ohrozenia exekúcie a primeranosť zásahu. Podľa neho súd nesprávne vyhodnotil podmienku obavy ohrozenia exekúcie, hoci všetky zákonné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia boli splnené. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a zriadiť záložné právo na účet žalovaného, alebo uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. 8. Žalovaný v plnom rozsahu sa stotožňujúc s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie, ho odvolaciemu súdu navrhol potvrdiť. Uviedol, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť napadnutého rozhodnutia. Predložil účtovnú závierku za rok 2025, ktorá vykazuje kladné vlastné imanie a neobsahuje žiadne varovania o hrozbe úpadku. Tvrdí, že ekonomická situácia spoločnosti je stabilná a neexistuje žiadna reálna obava ohrozenia budúcej exekúcie. Zároveň namietol, že samotný nárok žalobcu nie je hodnoverne osvedčený, keďže medzi stranami nie je nesporné, že existoval pracovný pomer. Podľa žalovaného žalobca vykonával výlučne funkciu konateľa, ktorá sa spravuje režimom obchodného práva. 9. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nezaslali. 10. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378 ods. l, § 379, § 380 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 11. Podľa § 343 ods. 1 C.s.p. zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 12. Podľa § 344 C.s.p. ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie. 13. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery, alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 14. Podľa § 326 ods. 1 C.s.p. v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 15. Podľa § 328 ods. 1 C.s.p. ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne. 16. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 17. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 18. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že zabezpečovacie opatrenie možno nariadiť pri pohľadávkach na zaplatenie peňažnej sumy za účelom zabezpečenia majetku pred hrozbou možného zmarenia exekúcie, ktorej predmetom by bolo vymoženie peňažnej pohľadávky. Primárnym účelom zabezpečovacieho opatrenia nie je len posilnenie pozície veriteľa, ale zabránenie zhoršeniu jeho pozície. Cieľom zabezpečovacieho opatrenia je posilnenie postavenia veriteľa, a to zriadením záložného práva na špecifikovaný majetok dlžníka na zabezpečenie jeho pohľadávky, ktorá by mohla byť neskôr judikovaná, alebo už bola judikovaná, s cieľom, aby sa zamedzilo alebo zredukovalo možné nebezpečenstvo uspokojenia pohľadávky veriteľa.
19. Základnými predpokladmi pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sú: a/ návrh na jeho nariadenie, b/ spôsobilý predmet záložného práva, ktorým môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty, c/ okolnosť, že zriadenie záložného práva prostredníctvom zabezpečovacieho opatrenia bude zabezpečovať peňažnú pohľadávku, e/ existencia obavy z budúceho zmarenia exekúcie. 20. Posledným predpokladom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia teda je, že zriadením zabezpečovacieho opatrenia sa má odvrátiť možnosť zmarenia uspokojenia peňažnej pohľadávky v exekučnom konaní. Pri skúmaní obavy budúceho zmarenia exekúcie súd vychádza z konkrétnych skutkových okolností prípadu. Dokazovanie sa v tomto prípade nevykonáva, ale súd, ktorý rozhoduje o návrhu, musí mať osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Z hľadiska osvedčenia relevantných skutočností by mal navrhovateľ (žalobca) poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Pred nariadením zabezpečovacieho opatrenia súd musí vždy zvážiť, či zásah do práv dotknutej strany je primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu). 21. Zabezpečovacie opatrenie je inštitútom, ktorý nachádza uplatnenie predovšetkým v situáciách, kedy nemožno čakať na skončenie konania vo veci samej, ale je potrebné ešte pred meritórnym rozhodnutím prijať určité opatrenie, ak vzniká obava, že rozhodnutie, ktorým sa súdne konanie skončí, nebude mať pre vyriešený hmotnoprávny vzťah medzi procesnými stranami materiálny význam, napríklad pre insolventnosť osoby zaviazanej na splnenie povinnosti. Je potrebné konštatovať, že zabezpečovacie opatrenie nemusí byť viazané na konanie vo veci samej, t. j. môže byť nariadené pred začatím konania, prípadne po jeho nariadení nemusí obligatórne nasledovať konanie vo veci samej. 22. V prejednávanej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že predmetom sporu je okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru aj nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru, ktorý si žalobca ku dňu vyhotovenia návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia vyčíslil v sume 71.389,542 €, ktorá suma má predstavovať jeho peňažnú pohľadávku voči žalovanému, pričom žalobca prostredníctvom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia navrhol zriadiť záložné právo na peňažné prostriedky na bankovom účte žalovaného. Žalobca svoj nárok skutkovo odôvodnil tým, že bol konateľom v spoločnosti žalovaného, ktorý ho svojím rozhodnutím zo dňa 21.11.2024 odvolal z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného. Žalobca naďalej v dňoch 22.11.2024 a 25.11.2024 riadne vykonával prácu tvrdiac, že odvolanie z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného nie je v žiadnom prípade možné zamieňať s ukončením pracovného pomeru. Skončenie konateľskej zmluvy, ktoré mu bolo doručené zo strany žalovaného, nepovažoval za výpoveď zo strany zamestnávateľa, resp. za okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže táto písomnosť nespĺňa hmotnoprávne podmienky takéhoto právneho úkonu a ide teda o neplatný právny úkon. Žalovaný svoju obranu proti meritórnemu nároku založil na skutočnosti, že funkcia žalobcu ako konateľa obchodnej spoločnosti vznikla na základe rozhodnutia jediného spoločníka žalovanej spoločnosti dňa 9.1.2019 a jeho právny vzťah so žalovaným bol založený a spravoval sa konateľskou zmluvou zo dňa 30.10.2019, v ktorej bola dohodnutá možnosť okamžitého skončenia. Funkcia konateľa žalobcu sa skončila dňa 21.11.2024 na základe rozhodnutia jediného spoločníka o odvolaní z funkcie konateľa spoločností s účinnosťou ku dňu 21.11.2024. Žalobca a žalovaný dňa 25.11.2024 uzatvorili zmluvu označenú ako „Skončenie konateľskej zmluvy zo strany spoločnosti.“ Dôvodom skončenia konateľskej zmluvy bola úplná strata dôvery spoločníka spoločnosti, nakoľko žalobca ako konateľ sa dopustil závažného porušenia svojich povinností, zamestnanci spoločnosti sa sťažovali na nevhodné správanie konateľa a konateľ porušil svoju povinnosť mlčanlivosti tým, že informoval zamestnancov a tretie osoby o sporoch spoločnosti. Konateľská zmluva zanikla spolu so zánikom funkcie konateľa. Žalovaný dňa 2.12.2024 predložil žalobcovi Návrh dohody o usporiadaní vzťahov s navrhnutou kompenzáciou 30.000,- € brutto, žalobca s uvedenou sumou nesúhlasil a požadoval 45.000,- € a trval na ďalšom zamestnávaní. Podľa právnej úpravy funkciu konateľa v spoločnosti nemožno vykonávať v pracovnom pomere, pričom na výkon funkcie konateľa sa výlučne vzťahuje Obchodný zákonník. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 92/1997 poprel, že by medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer a preto sa žalobca nemôže domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. 23. Vzhľadom na uvedené zistenia odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného ohľadom osvedčenia existencie tvrdenej peňažnej pohľadávky konštatuje, že pre účely nariadenia zabezpečovacieho opatrenia možno existenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči nemu považovať za
osvedčenú (rozhodné skutočnosti nemusia byť nepochybne preukázané v danom štádiu konania), hoci je sporná povaha vzájomného právneho vzťahu sporových strán. 24. Odvolací súd sa ale v otázke splnenia podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nejestvuje dôvodná obava ohrozenia prípadnej exekúcie, keďže žalobca v posudzovanom prípade relevantne nepreukázal obavu z budúceho zmarenia exekúcie vo veci svojej pohľadávky voči žalovanému. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že ak žalovaný nevykonáva žiadne úkony smerujúce k zníženiu hodnoty (t. j. ani kvalitatívne) svojho majetku, nemožno (bez ďalšieho) hovoriť o osvedčení obavy z ohrozenia exekúcie. Žalobca s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.7.2017, sp. zn. 2 Cob 66/2017 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 502/2017 poukazoval na to, že žalovaný podniká v oblasti poskytovania operatívnych a finančných leasingov, t. j. jeho majetok značne cirkuluje, keďže ho pravidelne predáva. Žalobca pritom nemá vedomosť o tom, že by žalovaný vlastnil dlhodobý majetok vyššej hodnoty, preto sa reálne nemá ani akého majetku zbavovať (okrem finančných prostriedkov, pričom tieto údaje nie sú verejne dostupné). Žalobca práve s odkazom na uvedené rozhodnutia pripomenul, že rozhodovacia prax sa od prijatia záverov rozhodnutia citovaného súdom prvej inštancie R 20/1998 dôvodil, že konajúci súd odkázal na údajnú ustálenú súdnu prax, podľa ktorej má platiť, že ani samotný dlh nemôže bez ďalšieho byť dôvodom pre nariadenie neodkladného (zabezpečovacieho) opatrenia, avšak podľa názoru žalobcu závery tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 144/97 zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 20/1998 ako 29-ročný judikát už bolo prekonané novšou judikatúrou a poukaz na toto prekonané rozhodnutie nemožno považovať za dostatočne odôvodnené odôvodnenie súdu. Odvolací súd práve s poukazom na žalobcom uvedené rozhodnutia a stotožňujúc sa so záverom súdu prvej inštancie, považujúc ho za vyčerpávajúco odôvodnené prízvukuje, že aj žalobcom citované rozhodnutia uvádzajú, že pri skúmaní obavy z ohrozenia exekúcie je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, pričom žalobca (navrhovateľ neodkladného/zabezpečovacieho opatrenia) musí súdu poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Keďže dokazovanie sa v rámci rozhodovania o neodkladných, resp. zabezpečovacích opatreniach nevykonáva, musí mať konajúci súd osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Z hľadiska osvedčenia relevantných skutočností by mal navrhovateľ súdu poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie. Ústavný súd Slovenskej republiky sa zaoberal otázkou, či aj prípadná nemajetnosť strany, v neprospech ktorej má byť zabezpečovacie, resp. neodkladné opatrenie nariadené možno subsumovať pod obavu zo zmarenia budúcej exekúcie. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom zaoberal (čo aj náležite odôvodnil) aj prípadnou nemajetnosťou žalovaného a posudzoval ju ako podstatnú okolnosť pri hodnotení obavy z ohrozenia budúcej exekúcie tak, ako uvádza vo svojom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky. S odkazom na body 40. až 43. odôvodnenia napadnutého uznesenia, považuje odvolací súd aj otázku prípadnej nemajetnosti v súvislosti s obavou z ohrozenia budúcej exekúcie konajúcim súdom za dostatočne zodpovedanú. 25. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že odvolateľ ani v odvolacom konaní nepredložil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť existenciu konkrétneho rizika ohrozenia budúcej vymožiteľnosti prípadnej pohľadávky. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu žalovaný zdôraznil, že tvrdenia žalobcu o nepriaznivej ekonomickej situácii žalovaného nemajú oporu v dôkazoch, ktoré predložil žalovaný za rok 2025 a ktoré tvrdenia žalobcu vyvracajú. Predložené účtovné podklady žalovaného potvrdzujú jeho aktuálnu stabilnú ekonomickú situáciu, jeho schopnosť riadne pokračovať v podnikateľskej činnosti a absenciu okolností, ktoré by odôvodňovali záver o existencii krízy alebo o ohrození budúcej vykonateľnosti prípadného rozhodnutia v jeho neprospech. Žalovaný uložil do registra účtovných závierok riadnu účtovnú závierku pre rok 2025, z ktorej jednoznačne vyplýva, že vlastné imanie spoločnosti je kladné (34.596,- €), pričom samotná existencia kladného vlastného imania pritom svedčí o kapitálovej primeranosti spoločnosti. Z poznámok k účtovnej závierke za rok 2025 navyše vyplýva, že neboli identifikované žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali schopnosť spoločnosti pokračovať vo svojej činnosti, alebo ktoré by podmieňovali jej ďalšie fungovanie existenciou mimoriadnych externých zásahov či iných neistých faktorov. Práve tieto tvrdenia preukazujú pravdivosť záverov súdu prvej inštancie uvedené v bode 40. a 43. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
26. So zreteľom na uvedené potom možno konštatovať, že v danom prípade skutočne neboli splnené podmienky pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Odvolací súd zastávajúc totožný záver ako súd prvej inštancie, za danej situácie, keď z návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia a listinných dôkazov založených v súdnom spise nemožno vyvodiť obavu z ohrozenia exekúcie, považuje navrhované zabezpečovacie opatrenie za neprimeraný zásah do práv žalovaného, ktorému nie je možné poskytnutie procesnej prevencie súdom. 27. Odvolací súd preto zo všetkých uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. potvrdil. 28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa ustanovení § 255, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1, ods. 3 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).