Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 28CoR/2/2025 1323203027 23. 06. 2026 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2026:1323203027.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: W. A., E.. XX.XX.XXXX, B.G. XXXX/ XX, XXX XX I. I., zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Škrabák, so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 186 421, proti žalovaným: 1/ CRN1, zzpo v likvidácii, Miletičova 550/1, 821 08 Bratislava, IČO: 50 892 525, 2/ CRN2, s.r.o. v likvidácii, Klincová 35, 821 08 Bratislava, IČO: 51 232 413, obom zastúpeným: Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3618/44, 841 02 Bratislava, IČO: 52 262 821, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III zo dňa 26. februára 2025, č.k. 79Cr/1/2023-123, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie celom rozsahu potvrdzuje. Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného ad hoc rozhodcom U.. A. K. v rozhodcovskom konaní pod sp. zn. RD/202/2017 z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Zamietol tiež návrh na odklad vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Prvoinštančný súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že v rozhodcovskom konaní pod sp. zn. RD/233/2017 boli účastníkmi konania žalobkyňa v postavení žalovanej strany a žalovaný 1/ v postavení žalujúcej strany. Nebolo sporné, že v predmetnom rozhodcovskom konaní bolo žalobkyni na adresu jej trvalého bydliska doručované rozhodcovské uznesenie oznámenie o začatí rozhodcovského konania - výzva pod sp. zn. RD/233/2017 zo dňa 06.10.2017, a to doporučenou zásielkou, ktorá sa vrátila rozhodcovskému súdu dňa 17.10.2017 s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote. Tieto skutočnosti tiež vyplývajú z fotokópie vrátenej zásielky. Nebolo sporné ani to, že žalobkyni na adresu jej trvalého bydliska bol rozhodcovský rozsudok zo dňa 26.10.2017 doručovaný doporučenou zásielkou, ktorá sa vrátila rozhodcovskému súdu dňa 07.11.2017 s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote. Tieto skutočnosti rovnako vyplývajú z fotokópie vrátenej zásielky. Napokon poukázal na to, že žalobkyňa v rozhodcovskom konaní nepodala žiadne námietky a žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná na Mestskom súde Bratislava III dňa 26.06.2023. Vo vzťahu k rozsahu vykonaného dokazovania poukázal na to, že nevykonal dôkaz pripojením rozhodcovského spisu, nakoľko spis a jeho pripojenie by nemalo žiaden vplyv na zistenie skutkového stavu ohľadom doručenia rozhodcovského rozsudku, pretože doručenie rozhodcovského rozsudku mal dostatočne preukázané z fotokópie nedoručenej zásielky. Zároveň pripojenie rozhodcovského spisu by nemalo žiaden vplyv na posúdenie včasnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a výkon tohto dôkazu by bol nehospodárny.
3. Vychádzajúc z uvedeného súdu prvej inštancie spor po právnej stránke posúdil podľa § 25 ods. 1, § 40 ods. 1 a 3, § 41, § 51 ods. 3 a § 112 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Poukázal na to, že žalobkyňa v rozhodcovskom konaní v postavení žalovanej a žalovaný 1/ v postavení žalujúceho boli účastníkmi rozhodcovského konania pod sp. zn. RD/233/2017 pred ad hoc rozhodcom U.. A. K., čím je daná ich aktívna a pasívna legitimácia v zmysle § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. Konštatoval však, že nakoľko žalovaný 2/ nebol účastníkom uvedeného rozhodcovského konania, nie je daná jeho legitimácia v tomto spore a preto žalobu podanú proti nemu z tohto dôvodu zamietol. Vo vzťahu k žalobe podanej proti žalovanému 1/ poukázal na to, že doručovanie v rozhodcovskom konaní je upravené v § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto ustanovení je upravené miesto doručovania (osobne, do sídla, miesta podnikania alebo trvalého pobytu) a spôsob (doporučená zásielka alebo iný overiteľný spôsob doručenia), pričom po splnení týchto kritérií sa považujú za doručené. Tento zákon však neupravuje deň (dátum) doručenia v prípade, že si účastník rozhodcovského konania zásielku neprevzal. Preto sú dôvody na primerané použitie Civilného sporového poriadku podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Nakoľko zákon o rozhodcovskom konaní upravuje doručovanie doporučenou zásielkou, použije sa preto primerane ustanovenie § 112 C. s. p., podľa ktorého ak nemožno doručiť písomnosť, ktorá sa nedoručuje do vlastných rúk, na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. V tomto stanovení sa už nevyžaduje podmienka, že adresát sa v mieste doručenia zdržiava (porovnaj § 46 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb.). Rozhodcovský súd doručoval žalobkyni rozhodcovský rozsudok na adresu jej trvalého bydliska podľa § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní doporučenou zásielkou, čo nebolo sporné a zároveň bolo preukázané fotokópiou nedoručenej zásielky. Zároveň rozhodcovský súd nielen, že doručoval žalobkyni doporučenou zásielkou, ale aj do vlastných rúk. Žalobkyňa si rozhodcovský rozsudok neprevzala a rozhodcovskému súdu sa zásielka s rozhodcovským rozsudkom vrátila s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote dňa 07.11.2017, čo tiež nebolo sporné a zároveň bolo preukázané z uvedenej nedoručenej zásielky. Preto jej bol podľa § 25 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 112 C. s. p. rozhodcovský rozsudok doručený dňa 07.11.2017. Žalobkyňa mohla žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podať v lehote 60 dní odo tohto dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. 60. deň pripadol na 6.1.2018 (sobota), preto posledný deň na podanie žaloby sa posunul na najbližší pracovný deň 8.1.2018 (pondelok). Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku však bola podaná až 26.06.2023 t. j. po lehote ustanovenej v § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, a preto žalobu zamietol ako oneskorene podanú. V nadväznosti na tvrdenie žalobkyne, že sa na mieste trvalého bydliska nezdržiavala, konštatoval, že táto skutočnosť bola sporná, pričom aj žalovaný namietal, že žalobkyňa túto skutočnosť ničím nepreukázala. Pre uplatnenie fikcie doručenia podľa § 112 C.s.p. však naviac podmienka zdržiavať sa neplatí a podmienky spôsobu doručovania podľa § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní t. j. doporučená zásielka a adresa trvalého bydliska boli v danom prípade dodržané. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej zásielka bola doručená so skrátenou úložnou lehotou 5 dní teda nezákonne, zákon o rozhodcovskom konaní, ani Civilný sporový poriadok neupravuje akúkoľvek úložnú lehotu a pokiaľ poukazovala na úložnú lehotu uvedenú v § 38 ods. 4 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, zdôraznil, že v súdenej veci nejde o pracovno-právny spor ani o doručovanie písomnosti zamestnávateľa zamestnancovi a preto toto ustanovenie sa nedá použiť. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj argumentáciu žalobkyne dôvodovou správou k zákonu č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), ktorá spomína úložnú lehotu (15 dní), keďže dôvodovou správou nie je pri rozhodovaní viazaný a na doručovanie v rozhodcovskom konaní iný zákonný predpis ako zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok nie je možné aplikovať. Žalobkyňa pritom ani netvrdila, že si zásielku vyzdvihnúť bola, prípadne, že vrátenú nedoručenú zásielku reklamovala na pošte, nepoprela skutkové tvrdenia žalovaných o tom, že si nepreberala zásielky rozhodcovského súdu, pričom jej bol doručovaný nielen rozhodcovský rozsudok, ale aj predchádzajúca zásielka s uznesením a výzvou zo dňa 06.10.2017. Z nedoručených zásielok mal preukázané, že žalobkyňa neprebrala poštu v podstate mesiac, keď si neprevzala nielen rozhodcovský rozsudok, ale ani zásielku s uvedeným rozhodcovským uznesením a výzvou. Prvá zásielka bola uložená na pošte od 11.10.2017 (dátum uloženia prvej zásielky) a zásielka s rozhodcovským rozsudok bol uložený do 06.11.2017 (deň, ktorý predchádzal vráteniu nedoručenej zásielky rozhodcovskému súdu). Vzhľadom na tieto skutočnosti, tvrdenie žalobkyne a poukazovanie na skrátenie úložnej doby na 5 dní je bezpredmetné, nakoľko aj ak by žalobkyni boli zásielky doručované s 18 - dňovou úložnou lehotou, tak si ich na pošte vyzdvihnúť nebola. Nakoľko žalobkyňa podala žalobu po uplynutí prekluzívnej
lehoty, súd prvej inštancie sa už nemohol zaoberať dôvodmi zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 a písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vzťahu k návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že exekučným konaním hrozí bezprostredná ujma a z dôvodov, pre ktoré sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, prvoinštančný súd konštatoval, že v návrhu na odklad vykonateľnosti sa neuvádzajú žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že ide o výnimočný, skutkovo či právne odôvodnený prípad, ďalej nie sú preukazované žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, či hrozba závažnej ujmy. Vo veci samej naviac rozhodol rozsudkom tak, že žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku zamietol a vzhľadom na to za použitia ustanovenia § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku taktiež nevyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol a v súlade s ust. § 262 C.s.p. s použitím § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným 1/ a 2/ proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté skutkovými aj právnymi vadami, pričom mám zato, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy vo svojej vzájomnej súvislosti a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko sa nemožno stotožniť s rozhodnutím súdu vo veci samej, ako aj trov konania. Na základe uvedeného považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a nesprávny. Súd prvej inštancie žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol z dôvodu, že bola podaná na súd po uplynutí zákonnej, 60dňovej prekluzívnej lehote. Súd dospel k tomuto názoru tak, že doručovanie rozhodcovského rozsudku, tak, ako ho doručoval rozhodcovský súd, bolo zákonné. S uvedeným záverom sa nemôže stotožniť a považuje ho za nesprávny. Ako uviedla aj v žalobe, v rozhodnom období sa pravidelne starala o príbuznú osobu v inom meste mimo svojho trvalého bydliska, kam odchádzala v týždňových intervaloch. Bežná úložná doba, počas ktorej si možno zásielku na pošte vyzdvihnúť je 18 dní od jej uloženia. Táto lehota vyplýva z poštových predpisov, je všeobecne známa a adresáti s ňou počítajú. Podľa aktuálnej judikatúry a všeobecnej praxe súdov, ak si adresát nevyzdvihne zásielku po uplynutí 18-dňovej úložnej lehote, počíta sa s tým, že mal možnosť si zásielku prevziať, avšak rozhodol sa tak neurobiť. Ak fyzická osoba zamýšľa nezdržiavať sa na adrese svojho trvalého pobytu viac ako 18 dní, má možnosť urobiť opatrenia, napr. poveriť a splnomocniť inú osobu na preberanie zásielok. Nie je však možné žiadať od fyzickej osoby žiadať, aby takého opatrenie vykonala, alebo mala vykonať, ak odchádza z miesta svojho trvalého pobytu na obdobie jedného týždňa, či 10 dní. V takom prípade by prakticky nikto nemohol z miesta svojho trvalého pobytu odísť, napr. na bežnú dovolenku, dokonca v niektorých prípadoch /napr. sviatky v kombinácii s víkendom/ vôbec nemá možnosť zásielku si prevziať, nakoľko ak 5 deň uloženia pripadne na nedeľu, v pondelok sa už zásielka na pošte nenachádza, lebo je vrátená./. Skrátenie úložnej doby na 5 dní považuje za šikanózne konanie zo strany rozhodcu a takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu. Zdôraznila, že pri zachovaní bežnej, 18-dňovej úložnej doby, alebo aspoň 10 dňovej doby, by mala možnosť prevziať výzvu na podanie žalobnej odpovede, namietať právomoc rozhodcu, ktorá v spore neexistovala a mala by možnosť prevziať si rozhodcovský rozsudok. Súd prvej inštancie v bode 25. rozsudku nesprávne uvádza, že aj keby úložná doba nebola skrátená, zásielky si nepreberala v podstate mesiac a teda jej tvrdenie je bezpredmetné. Toto tvrdenie nie je pravdivé. Tak, ako uviedla vo svojej žalobe, v týždenných intervaloch sa vracala do miesta svojho trvalého bydliska a vyberala si poštové zásielky. V obidvoch prípadoch, aj pri doručovaní výzvy na podanie žalobnej odpovede aj v prípade doručovania rozsudku, prišla na poštu s oznámením o uložení zásielky, kde jej bolo oznámené, že zásielka už nie je na pošte a bola vrátená odosielateľovi, pričom z oznámenia nebolo zrejmé, kto jej zásielku posiela. Nemala teda možnosť k zásielke sa dostať, zistiť od koho je, čo ho sa týka a aký je jej obsah. Toto všetko bolo dôsledkom skrátenia úložnej doby zo strany odosielateľa na 5 dní. Je pravdou, že zákon o rozhodcovskom konaní exaktne neuvádza, aká úložná doba je primeraná. Avšak túto lehotu neupravuje ani C.s.p. a nevie o žiadnom doručovaní zo strany súdov SR, kde by súdy SR skracovali úložnú dobu napr. pri doručovaní rozsudkov na 5 dní. Príklady zo zákonníka práce, zákona o elektronických komunikáciách apod. uvádzala len z dôvodu, že keď už právny predpis na území SR upravuje dobu uloženia zásielky, vždy je táto doba minimálne 10 dní, alebo viac. Súd prvej inštancie uvádza, že nevykonal dôkaz, pripojenie rozhodcovského spisu, z dôvodu hospodárnosti. V žalobe však uvádzala, že podľa jej informácií rozhodcovský súd skracoval úložnú dobu len pre ňu, čím došlo k porušeniu jej práv a rovnosti účastníka konania. Je toho názoru, že súd prvej inštancie mal tento dôkaz
vykonať. Trvá na tom, že vzhľadom ku skutočnosti, že nedošlo k platnému doručeniu rozhodcovského rozsudku, žalobu podala včas a rozhodnutie súdu je nesprávne. Žiadala preto odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadali napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Konštatovali, že odvolanie žalobkyne obsahuje iba jej subjektívne hypotézy vlastného výkladu „fikcie doručenia úradnej zásielky v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/233/2017“. Žalobkyňa však neoznačila jediný právne relevantný fakt, ktorým by preukázala, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/233/2017 akokoľvek porušil kogentný text § 25 zákona č. 244/2002 Z. z. o spôsobe doručovania v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/233/2017 doručoval zásielky v súlade so zákonom a Mestský súd Bratislava III rovnako správne rozhodol o podanej žalobe. Žalobkyňa iba opakovane uvádza to isté, čo už tvrdila v základnom súdnom konaní pred súdom prvej inštancie, keď uvádza príbeh o tom, ako a prečo si na adrese svojho trvalého bydliska nepreberala poštové zásielky, prečo si ich neprebrala ani v náhradnej lehote ich uloženia na svojej doručovacej pošte a uvádza hypotézy o tom ako je skrátenie úložnej lehoty zásielky šikanózne. Ani raz počas súdneho konania však nevysvetlila, prečo začala byť aktívna až potom, ako exekučný súd povolil voči nej výkon exekúcie. Žalobkyňa rozhodcovské konanie sp. zn. RD/233/2017 iba účelovo odignorovala, pričom nejde o žiadnu práva neznalú fyzickú osobu ako sa o to snaží subjektívne presvedčiť súd, ale o skúseného podnikateľa a dlhoročného štatutára obchodnej spoločnosti. Žalobkyňa pritom reálne nevykonala jediný úkon k tomu, aby si zabezpečila doručovanie a preberanie svojich poštových zásielok a sama tým spôsobila, že prišlo k preklúzii práva napádať rozhodcovské konanie sp. zn. RD/233/2017. Pokiaľ žalobkyňa namieta voči doručovaniu zásielok z rozhodcovského súdu hlavne skrátenie úložnej lehoty na jeho doručovacej pošte a to, že ak by mala možnosť si zásielku prevziať v 18-dňovej úložnej lehote, tak by si ju určite prevzala, rozhodcovský súd žalobkyni v priebehu mesiaca zasielal 2 zásielky a ani jednu žalobkyňa neprevzala. Zákon č. 244/2002 Z. z. v § 25 neuvádza k detailnému spôsobu doručovania v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní žiadne podmienky ani žiadnu „úložnú lehotu“. Preto riešiť nejakú „úložnú lehotu doručovanej zásielky“ ako vadu rozhodcovského konania je úplne irelevantné, k čomu sa podrobne žalovaní už vyjadrili počas súdneho konania. Poukázali na ust. § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. ako aj na právne závery obsiahnuté v literatúre, konkrétne v komentári: Gyárfáš, J. Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 377 - 379, podľa ktorých „Zakotvuje sa i fikcia doručenia, ak nemožno adresátovi doručiť osobne, do sídla, miesta podnikania alebo trvalého bydliska. Vtedy postačí, ak sa písomnosť doručí doporučenou zásielkou na poslednú adresu, ktorá bola rozhodcovskému súdu alebo druhému účastníkovi rozhodcovského konania známa. Na doručovanie písomností v rozhodcovskom konaní sa nepoužijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Podľa rakúskej literatúry by sa na doručovanie v rozhodcovskom konaní mohla aplikovať všeobecná súkromnoprávna doktrína o prijatí prejavu vôle. Zmyslom osobitnej úpravy v rozhodcovských predpisoch je však (ako pri viacerých ustanoveniach prevzatých z Modelového zákona) snaha koncentrovať právnu úpravu rozhodcovského konania na jednom mieste. Účelom osobitnej úpravy doručovania v rozhodcovskom zákone je snaha vytvoriť ucelený právny rámec, ktorý bude koncentrovaný v jednom predpise a bude tak jednoducho použiteľný aj pre účastníkov rozhodcovského konania, ktorí nemusia byť zbehlí v iných oblastiach slovenského právneho poriadku. Neprítomnosť príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov doručenia. Príjemca by tak mal v prípade neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu doručené správy dostali.“ Konštatovali, že žalobkyňa nemá pravdu v tom, že napadnutý rozsudok nemá oporu v ustálenej rozhodovacej praxi slovenských súdov. Doručovanie súdnych zásielok, ale aj zásielok v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je predsa dostatočne ustálené a to v rozsiahlej judikatúre slovenských súdov. Rovnako aj situácia skrátenia tzv. úložnej lehoty zásielky, t. j. služby, ktorú ako jediná poskytuje Slovenská pošta, a.s. Všetky hypotézy, ktoré k tomu žalobkyňa uvádza o spôsobe doručovania zásielok v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/233/2017, sú preto irelevantné. Okrem mnohých iných sa k uvedeným otázkam vyjadril aj ÚS SR v Náleze sp. zn. II. ÚS 230/2024, Náleze sp. zn. III. ÚS 387/2012, Náleze sp. zn. II. ÚS 148/2018, NS SR v Uznesení sp. zn. 1 Cdo/142/2009, v Rozsudku OS Humenné sp. zn. 11 CSR/1/2021 a pod. Fikcia doručenia platí aj v rozhodcovskom konaní vedenom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. a skrátenie 18dňovej úložnej lehoty zásielky pri doručovaní prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. nie je porušením procesného práva účastníka rozhodcovského konania. Úložná lehota nedoručenej zásielky nemá žiaden procesný vplyv na vznik fikcie jej doručenia. Rovnako však ustálená rozhodovacia prax z ktorej vychádzal aj súd prvej inštancie vyplýva z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/97/2016 zo dňa 14.09.2016, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoR/5/2021 zo dňa 12.12.2023 a Krajského súdu v Bratislave sp.
zn 7CoR/1/2023 zo dňa 22.05.2024. Žalobkyňa v súdnom konaní nepreukázala, že niečo vykonala na to, aby si zabezpečila doručovanie zásielok. To by mohol byť reálne jediný dôkaz jej tvrdení. Všetky jej hypotézy a tvrdenia sú tak iba účelové špekulácie a súd prvej inštancie sa preto nemohol zaoberať námietkou právomoci rozhodcovského súdu ani námietkou neexistencie rozhodcovskej zmluvy a to z dôvodu, že žalobkyňa (ako žalovaná strana v rozhodcovskom konaní) v samotnom konaní nevzniesla podľa § 18 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. žiadnu námietku a v takomto prípade rozhodcovský súd podľa § 30 zákona č. 244/2002 Z. z. môže pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský rozsudok na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené. Z uvedených dôvodov žalovaní žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať im náhradu trov v plnom rozsahu. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny. 7. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného ad hoc rozhodcom U.. A. K. v rozhodcovskom konaní pod sp. zn. RD/202/2017 z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Správne mal skutkovo ustálené, že v predmetnom rozhodcovskom konaní pod sp. zn. RD/233/2017 boli účastníkmi konania žalobkyňa v postavení žalovanej strany a žalovaný 1/ v postavení žalujúcej strany, pričom žalobkyni na adresu jej trvalého bydliska bolo doručované rozhodcovské uznesenie oznámenie o začatí rozhodcovského konania - výzva pod sp. zn. RD/233/2017 zo dňa 06.10.2017 doporučenou zásielkou, ktorá sa vrátila rozhodcovského súdu dňa 17.10.2017 s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote. Rovnako správne poukázal na to, že žalobkyni na adresu jej trvalého bydliska bol doručovaný aj rozhodcovský rozsudok zo dňa 26.10.2017, a to doporučenou zásielkou, ktorá sa vrátila rozhodcovskému súdu dňa 07.11.2017 s poznámkou neprevzatá v odbernej lehote, pričom žalobkyňa v rozhodcovskom konaní nepodala žiadne námietky a žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podala na súde prvej inštancie dňa 26.06.2023 8. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd sa s jej námietkou nestotožnil. Je totiž síce pravdou, že prvoinštančný súd nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie obsahom rozhodcovského spisu, avšak súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že za stavu, keď priebeh doručovania písomností rozhodcovského súdu nebol medzi stranami sporný a vyplýva aj s písomností nachádzajúcich sa v súdnom spise, z obsahu rozhodcovského spisu nemohli vyplynúť žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie v tomto spore, pretože podanej žalobe nebolo možné vyhovieť už len z dôvodu márneho uplynutia zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovskému rozsudku; a pokiaľ ide o žalovaného 2/ aj z dôvodu chýbajúcej vecnej legitimácie. Preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v žiadnom smere nepochybil, keď nevykonal dokazovanie obsahom celého rozhodcovského spisu a skutkový stav významný pre rozhodnutie ustálil dostatočne a správne na základe vykonaných dôkazov a skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné. 9. Správne ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie posúdil správne aj po právnej stránke, keď dospel k záveru, že žalovaný 2/ nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, no najmä, žaloba bola v preskúmavanej veci podaná až po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty 60 dní vyplývajúcej z ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. 10. V tomto smere odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni správne doručovaný v súlade s ust. § 25 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní ako doporučená zásielka na adresu jej trvalého bydliska a všetky podmienky doručenia dňom 07.11.2017 boli v danom prípade dodržané. 11. Neopodstatnene žalobkyňa v odvolaní argumentuje tým, že v rozhodnom období sa pravidelne starala o príbuznú osobu v inom meste mimo svojho trvalého bydliska, kam odchádzala v týždňových intervaloch, pričom bežná úložná doba, počas ktorej si možno zásielku na pošte vyzdvihnúť je 18 dní od jej uloženia, adresáti s ňou počítajú a nie je možné od fyzickej osoby žiadať, aby vykonala
opatrenia smerujúce k zabezpečeniu prevzatia zásielky, ak sa dlhšiu dobu nezdržuje v mieste bydliska a skrátenie úložnej doby v danej veci na 5 dní považuje za šikanózne konanie zo strany rozhodcu a takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, keď pri zachovaní bežnej 18-dňovej úložnej doby alebo aspoň 10 dňovej doby, by mala možnosť prevziať výzvu na podanie žalobnej odpovede, namietať právomoc rozhodcu, ktorá v spore neexistovala a mala by možnosť prevziať si rozhodcovský rozsudok. V prípade doručovania rozhodcovského rozsudku postupom podľa ust. § 25 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, je totiž zdržiavanie sa adresáta v mieste doručenia z hľadiska účinného doručenia rozhodcovského rozsudku bez právneho významu, a to aj v prípade, ak ide o doručenie prostredníctvom tzv. fikcie doručenia, ako bol rozhodcovský rozsudok doručený aj žalobkyni. Argumentáciu žalobkyne v odvolaní, ktorá bola prednesená už aj v konaní na súde prvej inštancie a s ktorou sa prvoinštančný súd náležite a správne vysporiadal, v zmysle ktorej by v prípade bežnej 18-dňovej úložnej doby nebola zmarená jej možnosť prevziať rozhodcovský rozsudok, odvolací súd považuje za zavádzajúcu a účelovú, keď z preukázaného priebehu doručovania všetkých písomností rozhodcovského súdu je zrejmé, že žalobkyňa na žiadne z oznámení o uložení zásielky vôbec nereagovala. Najmä však, žalobkyňa uviedla iba všeobecné tvrdenia, že jej trávenie času mimo bydliska malo súvisieť s údajnou starostlivosťou o príbuzného, ktoré však nebolo konkretizované, no predovšetkým nebolo ničím preukázané. Rovnako je bez právneho významu aj špekulácia žalobkyne, že rozhodcovský súd mal pochybiť tým, že skrátil ložnú dobu len pre ňu, čím došlo k porušeniu jej práv a rovnosti účastníka konania. Zákon o rozhodcovskom konaní totiž, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie a zhodne s tým aj žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu, neurčuje minimálnu úložnú dobu pre zásielky doručované stranám, a preto, keď lehotu piatich dní nepochybne treba považovať za dostatočnú pre vytvorenie náležitého priestoru na aktivitu žalovaného smerujúcu k prevzatiu zásielky rozhodcovského súdu, nemožno považovať postup rozhodcovského súdu za nesprávny a tento postup nemohol mať vplyv na to, že sporný rozsudok rozhodcovského súdu treba považovať za doručený žalobkyni dňom 07.11.2017. Argumentácia žalobkyne riadnym nedoručením rozhodcovského rozsudku preto nemôže obstáť a privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie v spore. 12. Na základe uvedeného sa potom odvolací súd v celom rozsahu stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko žalobkyňa svoju žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku doručeného jej dňa 07.11.2017 doručila súdu až dňa 26.06.2023, stalo sa tak až po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty a nezostávalo iné, než podanú žalobu zamietnuť, a to bez možnosti zaoberať sa dôvodmi zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1 a 2 a písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní. 13. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, no najmä správneho právneho posúdenia veci, pričom nakoľko ani žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody neboli spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).